Stesky 2

Po jarnej detvy pohrobení, po odprataní leta vrstvy, ach, tých milých, krásnych, silných pokolení: čas zakeroval do jeseni na kárach a či o márach. V ten divný povoz zapräžené má neskrotené vetry-paripy; pysk kydá penu, hriva mračnom tenie im… Zvíja však len bičom, ženie, až v kárach vše to zaškripí. Prez okolité hory-doly tak trieli v besnom cvale-dubase — Čo zbudlo v sade, na medzičke v poli, kým lázok, ker, strom neni holý, zošarpe všetko, otrasie. A žlté lístie, rároh starý do drabín trepe, vmece do byle; na pavúz sadne… Splačú iba chmáry — A káry pohnú a či máry ta k roku veľkej mohyle… — Na voz ten dosť sa vzalo, vmestí aj idúcky sa, jak tak drgotá na cintor, mnohé ešte zo strán cesty: — I pozor, vetché ratolesti vy na strome tam života!