Stesky 2

Vždy som sa verne usiloval len to do formy verša vliať, čo prešlo vrelým srdca citom: že, ako ho ten opatroval, dľa toho potom ako-tak posvietiť mohlo, mohlo zhriať… A pritom mi zavše stával nevdojak za príklad, zrkadlo vo vyhni zamestnaný kovál. Jak, keď ho v ohni žiarovitom prv do krvava rozpálil, vyňatý rýchlo, bez oddychu zo všetkých tepe-kuje síl kus železa! než ochladlo — Zná svoje prostriedky i cieľ, i že tu vrahom snažby chlad, sťa zlodej majúc chôdzu tichú; vie, z ohňa v ohni na oceľ ľze len ctný nález ukovať, i tne ho… Iskry však mu krstom, čo raz naň dôtkom dopadlo… verš kujúc; a preds’ často, ach! som, zúfajúc si, zakusoval: jak chytro pretrhne sa ťah Ja nelenil tiež zmyslom-prstom, myšlienok, čo ich duch môj pásol na slnných výšinách! i už ich zháňal bedlivo mi v košiar prez nebeskú poval — Kým ulovil som vhodné slovo tu pre výraz, tam v kolorit: pomysel bublinou mi zhasol a medzitým i schladol cit, a dielo, odvrátenú tvár, strnulo v hanbe, nehotovo… Kto vina? Bez dosahu žiar? nákova a či kladivo? Ech! najskôr — nemotorný kovál —