ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že zvuky mojej citnej lýry sú dôverné a úprimné, nie pretvárky šum, klam-mam číry, viem, mnohý zdvihne proti mne keď aj nie kameň, aspoň výtku: dosť už tých žiaľov vlastných, dosť!… Za ruty ďakujeme kytku; len ovoniaš, je po pôžitku: tak razí každá úprimnosť. Nač preväzovať pred kým rany? nač komu bôľ svoj otvárať? Var’ pekný je zrak vyplakaný, sťa rosný kvet? ston hudbou snáď? A bôľ či žiaľ: tiež sudba stará; i nač nás zúčastňovať v tom, keď kto si vnútornosti pára? Ba spoveď to ak pre lekára, a pitvu ľúb si anatóm! Bez citu, ovšem, nieto zvuku, hej, citu družkou lýra je; no počo celú vnárať ruku, keď na dotyk už zahraje? Keď hlaď len treba, a svit už je tam —: k čomu vzbúriť krútňavy, dať krištáľu prejsť do kaluže? A krása keď je nádych ruže, nač lícom granát krvavý…? Cit zo strún snuj sa poľahučky, jak z buniek zlatá medu niť, čo zhrčiť sa môž’ v slasti slučky, nie v hľuzy blenu zauzliť; sťa bludička hoň po túh luhu, ni motýľ z kvietka na kvietok, ak tôňou, nech má driekom dúhu… Len mysle šamotinu púhu si žiada lýra v majetok. Hej, narážkou len načim drnkať: v tom pôvab, rozkoš —; podobne len površím si tekať, brnkať: tak nevykolú osobné sa kadejaké strasti-chrasty!… I v mrzáctve, keď vkusu niet: čuš každý bobák v svojej chrasti! Nie, lýra je nie puškou masti, ňouž úrazom ľze zacelieť. Ta s citom v diale všeobecna! je hmlisté síc, no blankyt je. I lýra má byť zväčša vecná; bo zriedka dojmy zažité scukrovatejú na lahôdku; čo vyznaním, sa zabaľ v taj, čo podstatou, si sadni k spodku… Nuž, smotánku len zberaj krotkú, alebo — lýre pokoj daj! — — Mňa nemýlia však zahriakania tie, výčitky či náuky. Mne jedno, chvála a či hana, keď lýru beriem do ruky; ja slúžim vpravde pravde predne. I keď ma vyzve na slovo: tu tečú city bezprostredné, a líce vtom mi bronie-bledne jak pred oltárom žrecovo. Ach, hej, je zlatou vzpruhou radosť, bys’ s jasotom v spev prepukol: no k tomu treba rána mladosť; tak počne trud dňa — žiaľ i bôľ, smev na rtoch bár a v údoch zdravie: si nájomníkom spomienky — Ba ony naše dietky pravé, čo kochlia sa nám v srdca strave a pijú z duše studienky… I s rozhodnosťou protirečím, by lýra bola hračkou len: kýms’ šumichrastom, šaľbou, niečím hen s peria váhou, s leskom pien. A smejem sa len planej výtke, juž tupec vie či vetroplach — Oj, poznám vás, vy duše plytké! vám brod, kraj, zábradlie len chytké; sám vrchol? závrat! — hĺbka?… strach! Však nechže zľahčuje i sočí váš odhad v krámskej hovorni… Viem, pravda voždy klala oči, a lož má obchod výborný; lež spleťtež si lesť sveta, prez tú húšť prerazím ja úsečne: hoj, — ďalej síc dnes k cieľa miestu, no nájde ešte k srdciam cestu to slovo moje srdečné! Nuž, na srdci čo, na jazyku vždy!… Jazyk je, by vykladal, čo na svetlo chce, pýta vzniku, o výraz lúdi z prsných brál tu lkave, bo sa prýšti z tiesne, tu vzkypom, že sa nevmestí: jak život voľní, tlačí presne — I tak sa rodia čisté piesne, i kalné perly bolesti. Vždy na jazyku, ako v mysli! bárs zdvižte kameň proti mne — Je voľný — citom neodvislý; je krásne, čo je úprimné: bo výron, akým na svet hlási sa božským pudom tvorené: kvet ruže z šípa vzošlý asi… Tak prírody sa javia krásy; ta hľaď i lýry umenie. Hej, poet pravý čerpá z citu bezodných hlbín tajomných, i než by plesot, ku blankytu skôr vznáša kormútlivý vzdych: zvlášť poet náš, v hruď jehož vrytý i rodnej súžby nebožec. No vôbec v ľudskom živobytí kto ináč vraví, ako cíti, je ošemetník, pokrytec!