ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedávno starec chodil u mňa. Má, jak mnohý z našich otcov úbohých, tiež v Amerike syna, v robote, sám bohvie, akej a kde v ďalekom tom svete novom. Je on jediný syn jeho — tak mi s citom rozprával —, jediné dieťa, ktoré vychovať im dalo nebo: čo aj robili tak mileradi, vďačne, ochotne i obetive, zakladajúc si — na fundamente jakby hlbokom — vo jedináčku, hrdí nádejou, že vypestujú sebe podporu, keď znechutia ich časom trampoty či staroba ich k zemi nachýli. A veru zišiel by sa na pomoc im, zišiel veľmi; predsa zošlým už i vekom nadosť, no a zrobeným kol hospodárstva, prácou strhaným už zvlášte!… Toť, on, otec — pokázal — i ochromel; vraj, v hore privrzlo mu nohu, podnes na ňu bolestí: — či za pluhom, či v inom obchode gazdovskom viacej za nič nestojí, je kalika, a preto povaľač aj z prinútenia: lebo gazda ver’ mať potrebuje údy z ocele, tak zdravé, silné, trváce… i nie čud, všako že to ide s gazdovstvom dnes, nie tak, ej! nie ako kedysi, kým pachtili sa ešte pospolu: orali, až to v stráni dunelo, jak keby brázdu bol hrom páral sám; kosili, až sa zdalo, v úboči že hučí príval — A hľa, ani len nepíše rodičom, kde, ako je? Nič nedbá o nich; dosiaľ neposlal im jediného groša, trebárs vie, bez nájomníka neľze sa im hnúť, a tomu na dlaň daj i do hrdla!… … Veď — pokračoval, vzdychnúc zhlboka — veď ani neviem, čo ho páslo, že ta za more šiel; ale žena zlá, tá zviedla ho, a — druhý Adam — on už teraz pyká, kára sa, že dal tak sa jej pod moc. V svojej dedine dosť tam mal dievčic hodných, statočných: i ktorákoľvek i z tých boháčok by bola išla zaňho s výskokom; no nevybral z nich, ale parom ho hnal, ani nie ver’ dobrô, na jarmok až do susednej preto stolice, kde oznal sa i takoj oženil s ňou, šumných, pravda, líc, však (zmraštil tvár, ústami dal znať nechuť) chrobač zdnu, ech! črvotoč — Len vhupla do domu, priam čím hor’, tým dol’ obrátilo sa, zmenilo všetko; ona rozkázať si od nikoho nedá, lebo je gazdinou ona — ani nebude to a to robiť, veď ni nevie, vraj, na koho?… Čo mi pozostávalo? Vzal nôž som a či bolo čerieslo, i sťaby jabĺčko som prekrojil na rovné poly, hej, svoj majetok, tak uspôsobil ich: nech, povedám, si s pánombohom osve gazdujú, sa obhadzujú tedy pre seba — šak, žena moja? — neplač, ani nás boh neopustí! — doprajme im, nech — kam dovedú to? reku, uvidím… No nevesta tá hlavná ani tak nebola spokojná: vraj, clivo jej v cudzine, ona do rodiska chce, chce blízko k materi, vraj, beztak len už biednej vdove, trebárs známa vec, že tam si mala ešte dievky tri nablízku vydaté. A blázon, syn, i v tom ju poslúchol. Diel majetku odo mňa, mojej nadobyzne kus to prebolestný, predal cudziemu, a nechajúc nás, zakúpil sa hen v rodisku ženinom… Však myslíte si, pán môj — vzhliadnul, jak tam schúlený si sedel, ku mne zrakom zroseným, i opäť hlavu zvesil — myslíte, že na tom mieste pevne utkveli? Ačida! Skoro i tam spredali, čo mali, a šli, pošli v šíry svet… Hja, choroba to, aká chytá sa i tých, čo majú na čom pracovať, aj vyžijú, keď verne pracujú… — Nuž, tam sú tedy spolu… Horký sú! Tá mršina, jak z listov počúvam, čo iným písal syn (nám okúňal sa čajsi posťažovať), nechala ho neverne a umkla s frajerom! I zabrala mu zárobky; i čo naposielali sem jej materi (nám netrúfal si zveriť haliera do opatery), i to chcela by tá ničomnica zhabať, premarhať… Veď o to šak mu právo vediete? jak stojí právo jeho? Lebo, bárs aj odcudzil sa vlastným rodičom, preds’ nedá nám spať, žeby mozole nemilobohu prehajdákali mu lotri kdejakí s tou hoňuchou; lež radi by sme, chudák, aby mal s čím počať, až sa vráti, gazdovstvo — Len či ho dožijeme starí my? Jak žiada sa nám uvidieť sa s ním! ho k srdcu privinúť, ho potešiť… Poď, synak náš! príď čím skôr… Prez more ťa anjel-strážca, sama božská Mať sprevádzaj šťastne! v prístav doprevaď, nám v náručie!… — a slzy utrel si… A na druhý deň došla zvesť ma — hrom z čistá jasna —: môjho starca syn že v doloch zahynul. Deň celý som jak omráčený chodil — Ako? mám hneď za horúca dať znať otcovi zvesť totú hroznú… aby nečakal viac svojho syna, bo ho nevyčká? Nuž, poštou Jóbovou ja preňho byť, ja krutým lovcom, voslep na mušku čo zachytí i spáli letáčka, a nech by on mal meno nádeje, bol posledným on vtáčkom spevavým v ovzduší duše rodičovskej…? Nie, tým mne byť nemožno, nie, vidí boh!… Nech ináč dozvie sa — veď zvie sa on: zlé náveštie vždy chodí priskoro — — * Ó, ľude môj! veď rozlietaš sa v svet, sťa z hája by len vydurená vtač, keď jak psi zahryznú doň sekery; a padáš ani — muchy na podzim. 1901