Stesky 2

Ach, radosť, pravá, čistá radosť! či som ťa zažil kedy v živote v jasnote plnej, v celej teplote? Neverím, trebárs prežil som i mladosť, tú krásnu dobu ruží, kde každý paprsk tvojmu vzkvetu slúži, ťa láskajúc tak aspoň ako tie, jak lupne ich, tvoj rozvíjajúc kráž… Však závan náramný: a do kaluží si opŕchla tak ako tie!… Aj u vatier som stával ešte potom, v nichž rozžala ťa a ťa pálila bezstrastná ľudská prostopaš, v priateľstve, v zlatej zhode so životom, šľahala vatra z plna úsilia, a ja sa zhrieval, ožaroval si poblednutý tvári ovál; i iskry na mňa padali: no hneď i hasli, kapali — a šustnul dážď, sťa hrobár účinkoval, sa mútny skudlil dym, podletel: — pahreb — mohyla… Nie! neverím, že zažil som ťa medzitým; veď ináč museli by znaky-fľaky tkvieť v duše mojej tkanive, sťa škvrny síc, no plameň-rumeň vďaky: jak farby rýdze, pravdivé, čo neplavejú, nevychodia, hoc súžba pečie, tečie slzí voda… Poď, práco! ty poď, baviteľko, sama, jejž pribúda, keď ubúda; ma zajmi, objím tuho ramenama! zátrata v seba, seba zábuda, i nájdenie zas, v pamäť uvedenie — Síc jarmom si tiež, jehož tlak však neomína; naopak, nás slobodíš, nás vyväzuješ denne z neblahých myslí, z trudných pocitov. Pod klenbou sudby v mračná zavitou, hej, ty si jediná, bo stála radosť: nad ohne tam tých chvíľ, i čo ich mala mladosť!