Stesky 2

Musíme uznať, že sme zvetšeli, môj ľúby brachu: že ak sme boli kedy k nedeli, z dykyty, z nachu, sme odev už len na dni robotné, ba otrelý tiež v hojnej miere — Veď žili sme my temer život celý a pracovali pritom ochotne, i strhali sa, nie div, ošumeli; och, človek veruže sa zderie!… Musíme uznať. Musíme uznať, že sme zmĺkveli, môj druhu zlatý: ak boli sme raz súzvuk umelý, čar, rozkoš zvraty, že otrepaná sme už fráza kás’, len ozvuk skladnej hotovizne — Veď spievali sme temer život celý, od svitu k mraku zvonom znel náš hlas: i zachrípli sme, nie div, otupeli; ach, človek konečne tiež vyznie!… Musíme uznať. Musíme uznať, že sme splytčeli, môj kamaráte: ak kedy boli sme tok zbujnelý, čo stŕha hate, Níl nivám je, jaz rodné na mlyny, už jarkom sme, čo len sa vlečie — Sme valili sa temer život celý, zdroj srdca mrhal svoj prúd účinný: i opadli sme, nie div, schudobneli; jak z krvi, človek zo síl stečie!… Musíme uznať. Musíme uznať, že sme dospeli v sklon obidvaja: ver’ nález pre nás sotva veselý, skôr srdce krája; no s časom spor viesť ani nepočni, kto pustil sa veň, ťažko pyká — Veď osožili my sme život celý: i nechže dajú nástroj zbytočný, nás do komory — do hrobovej cely; oj, každý má tu náhradníka!… Musíme uznať.