ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce, životodarca! páliš, ožíhaš nás v temeno, až pod ním mozog náš tlie, jatrí sa, hrá vyrážaním zorí; krv valom dobre skraň nám nepreborí, na zmysloch omam, sparno dusí dych — Si ako vatra zosýpaná z neba, sťa pahreb z čírych ihlíc žeravých, sa spúšťajúca dažďom pohromy, jak pršala raz na krov Sodomy; tvoj každý lúč je archanjelov meč, čo zblyskne, ráňa… Ako? z raja chleba, po páde hriešnom prvých rodičov čo vyčarila z hrúd si naša péč mozoľnou dlaňou, prácou zimničnou — bo chleba treba! treba chleba! chleba treba, ach! akže zajtra chceme ožiť znov —: i z toho raja vyháňaš nás?… Kam? ku ktorým opäť divým končinám, kde o bytie nám válčiť načim zase ľvou udatnosťou, živlo-urputne, až nový chlieb z brázd vzíde v žatvy kráse, jak mesiačka tvár z chmár sa vykrútne? a jest tam tôňa, čo nám zisk náš schová…? Však kde je miesto, by si sa i tam, korunovaná hlava vladárova, ty nejagalo nad ním, mohutné slnce!? Slnce, životodarca! pražíš, obáraš, až trpí, chradne, marie ústroj náš, tvar od vrchhlavy dolu do podnože, sťa oblak dážď svoj mrhajúc svoj znoj — Hľaď! — však si predsa veľké oko božie — vidz: prameň zosnul, viečko sklopil zdroj, tie oči stráne s farbou od nevädze, zrkalká z jara samých pyšných brál: zježené kol nich trnú brvy-medze, sťa zhrozené by, plné úžasu nad stratou zreníc, z ktorých duh ich sal už aspoň slzy —; v námeľ hlboký kams’ skryl sa jarok — či ho vypili zasmädlé pinky? — Riava bez hlasu sa vlečie údolím — prúd unylý, jak zašliapnutý had; ba potoky, ba rieky samy zejú vo riečisku, jakby ich rybár na súš vyhodil bol, chabo trepú sa, lúh s hlienom v pysku —; len vhupne, zvirgá vedro z ústia studne, zľakané, sťaby z žriela mohyly, bo prázdnotou dnu desnou zhučí, zdudnie… I jak kvet nemrel by, jak neschla byľ, sad neuvädal, háj by neokväcal jak odsúdenec v smrtnej nevoli? Jak neryčal by statok po holi, jejž plešinou ni štice na pašu, ni štice biednej? s bľakom k salašu jak oviec kŕdeľ by sa nenavracal…? a na prírody jasnom vrcholi jak človek by sa v žiali neutrácal, stôl pred sebou — dnes púšte lešenie, skaď, pablesky čo z jara nastolili, sťa havrany zas v lete odnosili, tá tvoja čeľaď zlatá, vznešené slnce? Slnce, životodarca! pečieš, uváraš, až umdlieva a zmiera život náš, klokotom vriacim zalievaný vzduchu — Čakáme chmárku ani blahovesť, na vrchy vychádzame naproti nej, tak túžiac, dychtiac po jej tvári sinej, po zraku jej, v ňomž azda rosy jest, čo nádeje nám už-už padlú, suchú pokropí, zdvihne, zmladí ratolesť, bárs s blýskavice hromom, v búrky duchu; však nikde šmúžky, veterného ruchu, čo znal by nám ju techou v obzor vzniesť: van, vietor, víchor omámený drieme… I zavzdycháme: vzdychy, mysliac, v chmáry sa zglbatia a hustou mrákavou nám rozvalia sa sirou nad hlavou, a ako nahor vinuli sa vzdychy, tak — každá kropaj požehnania semä — sa spustia návratom — dážď zbožný, tichý —; aj zdupkáme: hoj, vydychujte pary, vy dopukané, smädné ústa zeme! v prúd vzdychov našich vtečte prítokom… lež darmo… Zbĺklo i to na oltári, a blankytného hlaďou zrkadla ak pláškou mihlo v letku vysokom — Och, beda nám! moc vody upadla; a syn tvoj, slnce, oheň hospodári, s pochodňou umknúc z tvojich teremov, šialene tančí sveta po nádvorí: ním v tvoj jas, hľa, zem skvie sa lícom zory: vsi, mestá horia! horia nivy, hory!… Čo zamýšľaš to vlastne so zemou, s matičkou našou!? — zlkáme úzkostne — čo s nami na nej, s nešťastnými tvory…? Má na prach stlieť a v priestranstve sa stratiť sťa meteor, kam osud vrhne ňou? či k sebe dvíhaš ju — i má sa vrátiť na tvoje lono znova, milostné slnce? Slnce, ó, veď je krásne! ako vychádzaš z tmy nočnej, čo nám zaclonila náš do sveta oblok, nad krovom nám tenie, až lunami to hviezd v nej blbotá: jak zrazu skvitneš-svitneš, zázrak skvelý! a u nôh už ti ležia mraky, tiene, by zbeleli v svit, rosou otajeli — a zem sa vzruší, zahrá milota jej tvárou, z úst jej pokrik dolou-horou… tak vzísť, tak pohnúť bytom-citom tvorov, ó, neskonalá radosť života! — A krásne je i tvoje vrcholenie: keď na blankytnom sediac prestole, pozeráš splna v sveta údolie, bez zažmurknutia zasievajúc blesky i v najtemnejšie jeho hlbiny, a kým ťa slúžkou obeháva zem, ti s bázňou panny dvorí, v povinný hold k nohám ti svoj skladá diadém, si v dôstoji tam hovieš, po nebesky! — na zemi všetko pod moc sa ti dáva, štít šedohlavý ako útly kvet, na povel čaká tvoj, tvoj stíha zrak: i tečie vlna zjavov kolísavá, hneď zdvih, hneď pád, vznik — zmar zas, svetlo — mrak… jak obráti smer tvoja velespráva: len tys’ v tom toku ostrov, os i stred! sám pokoj, mier sám… Ó, tak zahoreť, tak vrcholiť bár v samoobeti: to života je nesmrteľná sláva! je povedomím nehynúcim… Však, životodarca! veľké srdce ty, dosť tepla tvojho, dosť i osvety už… zmiluj sa! Veď ani teba bledý luh nemôž’ tešiť, nie tvár zúfalca: i — len nie, len nie v závoj ľudskej biedy! — lež, z nehož prší rosa… zahaľ sa v oblak! V auguste 1904