E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 2

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Erik Bartoš, Barbora Králová, Lenka Andrášová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 205 čitateľov

Zaduli vetry

[39]

Zaduli vetry drsným, stonavým, i clivotou i chladom do kostí prenikajúcim dychom. Obloha, jakby sa išla zrútiť, zasypať zem sutinami, porušala sa vo svojej skladbe z mrákav glbatých:[40] z nej plásty, chlpy, kryhy oblakov sa hemžili, v beh strhli, v prúd i let jak rozdurené stádo na pastve, a v behu, prúde, letku ozávod vše podrazia sa, zhrčia, rozsápu, hmlou rušajú sa na kraj… Zatiahli hôr temená, až po ich úpätie sa rozprestrúc sťa plachty umrlčie: ba voskrz celý presnovali vzduch pod šklbavými vetrov paznechty, ho k plaču naladiac… A zaslzil dážď nekonečnou kviľbou jesennou; nádvorím žlté lístie zvírilo, zo stromu pršiac (— Ach, môj rodostrom kedysi!…), až si každý ľahol list na pokoj… V taký smutný jesenný čas riekla mi raz, ešte chlapčaťu nevšímavému, moja dobrá mať nebohá, a jej hlas tak citne znel, že, prejdúc uškom k duši, v srdci mi sa poozval až: — „Nono, Pavolko, môj synček, keď tak vonku smutno je, zavládla jeseň, nebo v oblakoch i s okom božím; vetry lomcujú až strach tým naším skromným príbytkom, dážď leje sa, list padá zo stromu: až žiaľ je srdcu, duši otupne… i zíde sa ver’, zíde potešiť sa, uspokojiť — nože spevník vem, a nájdi pieseň — veď už hľadať vieš v ňom — pieseň, čo sa spieva v jeseni, na nápev jednej z pôstnych, ,Smutný čas nynější‘,[41] ozaj vhodný nápev… Hej, rád trhávaš ho, ty môj motýlik; bohatstvo leta, keď tak po našich záhonkoch rozloží sa zlatiste, tiež radostné je veru, najmä keď, jak, hľa, i teraz — chvála bohu buď i za to naším spevom! — šťastlive sa zobralo, i bude z neho chlieb náš ,vezdejší‘ a — hody na Hody! — veď i ty zbierals’ klásky počas žní: — však nad všetky tie zemské radosti čo kvetnatejšou je preds’, zlatejšou, najtrvácejšou, mieste na každom i v každej dobe utešujúcou nás zúplna, i v pustej chvíli, toť, je radosť v bohu… Našiel si ju už? tú pieseň, myslím — a v nej nájdeme i radosť potom, trebárs slzavú, no sladkej chuti, pravým balzamom pomazujúcu zápäť záškrabček na srdci — našiels’?“ „Tu je“, odpoveď z úst mojich umkla placho. „,Umlkli ptáčkové‘,[42] vtáčky — veď i ty si ich vše počúval rád v sádku, čížiček môj! — teraz, ich žiak, snaž sa nahradiť ich — ,Umĺkli —‘, však tak sa počína?“ „Nie, ,Utichlo již pole‘ —“ „Ach, no vidz, jak roku tok nám pamäť prihrnie!… Nuž, nechže, synak. Ty ju predriekaj, a zaspievame —“ A spev zhlaholil, dvoch dúškov súzvuk v láske splynulý. U okna šijúc ona, nôtila — v tom zamestnaní vyššom upustiac od práce neraz dlhšou prestávkou — sťa svätica, tak zvučne, dojemne, tak začierajúc z viery hlboka a čisto v ňadrách svojich, tmavá že iziebka predišla mi svetlý jak chrám, trámy jej jak z dúhy oblúky by, v lete keď vše nebo prepášu: a popod tieto za poletavou jej na výrazných hlasoch-perutiach tam dušou zaberalo s úsilím a švitorilo to jej čížatko… Po každej slohe, vzhliadnuc oknom vhor i povzdychnúc si, stíchla na chvíľu: snáď na zmysle že odspievaných slov uvažovala ešte — a či mne tým dopriavala času, vniknúť môcť veň umom detským či skôr pocitom…? Či chápal som už obsah, mi i dnes na váhu ťažký, neviem, sotva však; veď jak by decko obraz jesennej prírody v myseľ pojať vedelo, boj smrti miesto hry to života? jak od slnka by znalo bledého prejsť na srdce, to ,k svetu studené‘, čo cíti časov sýtosť…? Nemožno. Skôr postrehoval piesne náladu som na tvári len citnej matere; ba to už iste: aspoň pamätám, že po verši s tým začiatkom, list, vraj, zo stromu padá jak my do hrobu, jak zazrel som zrak matkin zrosený, som skočil k nej, ju objal kol šije, a „nie, nie, mama!…“ skríkol bolestne — „Nie“, uprímuc ma, riekla s dôverou, „dá pánboh: uzriem nielen pekný kvet, i tvoje ovocie!… No predriekaj, holúbku, jest tam ešte veršov viac —“ A spievali sme sloku za slokou; i dospievali… „Áno“, dodala nakoniec vážne, „ako zjavný je nám tohto roku hojný úžitok: i tvoje skutky dobré, synáčku, nech patrné sú v miere bohatej, keď život tvoj sa octne v jeseni. I pracuj pilne, leto životné kým potrvá ti: v zimný veku čas ti k duhu padne včielky zásluha. Však pri starostiach o telesný syt dák nezabudni na tie poklady, čo duše zbožím sú: tie zbieraj zvlášť: a preto duchu rozsievaj — bys’ žal…“ — Ach, málo známok v mojom živote z tej materinskej zlatej úpravy! hnal radšej voslep horskou bystrinou… To pravda však: v tú chvíľu pamätnú mi otvorila citedlná mať zrak do prírody, že som dovidel jej k srdcu až, s ním svoje spriatelil, čo, kedy to, tiež vzkvitá, zvädá tiež… A cítim, vtedy vyvrel i môj cit, zdroj poézie — ona odkryla ho, a či pod tým žalmom trúchlivým zo svojej mysle presadila len do mojej —: prameň v clivej úboči, v ňomž tenú tône, rmut chmár jesenných…



[39] Zaduli vetry… (r., SP 1904, str. 803).

[40] glbatý — chlpatý

[41] „Smutný čas nynější“ — je pôstna pieseň (Zpěvník evanjelický č. 131)

[42] „Utíchlo již pole, umlkli ptáčkové“ je jesenná pieseň (Zpěvník evanjelický č. 708).

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.