Stesky 2

Mám otvorený oblok. Do noci sa dívam plnej ligotavých hviezd. A oči moje sú jak bránice, prez ktoré vchádza hviezd ten velezástup v svet mojej duše vjazdom slávnostným, i oblohou sa takoj rozopne mi nad hladinou mysle ustálej, ju sčerí nežne lúčovými bozky, k dnu presvetlí i stíši, ukojí, a ona ako vďačné zrkadlo mu navzájom dá uzierať sa v sebe každučkým okom, s všetkou velebou… Čo cítim, takto s nebom spojený, ho v mysli majúc v celej nádhere, bez rmutu zeme, tône pochyby, i nekonečné priestorom i časom, nesmrteľnosti symbol zázračný — čo cítim teraz: neľze rozumu na pochop spodobiť, nie mluvnici to uskloňovať, učasovať v slovo, nie odhláskovať ústam… Tuchou len, jak zrodilo sa, temnou zostáva: lahodou, krásou, pravdou, dobrom, slasťou bez názvu… Ó, keď budem umierať — a dá boh, skonám v chvíli takejto —: otvorte oblok! Duša slobodná nech umkne vtáčkom z klietky bez prekážky ta v nebeský ten tábor hviezd, i priam s tým pocitom sa zíde tam, kde on, sám výron, výblesk božský, stane sa jej večne vlastným jasným vedomím!