Stesky 2

Často zahrúžim sa v dumu: Bez súcitu, bez rozumu, ech… Nač aj ti krákoriť bez záujmu, bez ozveny? Nebuď zdielny, otvorený, myseľ zapni, priklop cit! Môž’, máš srdce s hlbým citom; lenže mútny bude pritom, najskôr… preto porok tvoj. Veď kto by aj pil zo žriedla kalného, keď má hneď vedľa, ako krištáľ čistý zdroj? Môž’, si letku vysokého; však i páper, prach má z neho: ktože by ich dostihol? Vietor ich len zrazí razom; sú tiež, jak ty, zemeplazom: i kto by vás zodvihol? Neobliekaj tedy dumu: bez súcitu, bez rozumu že ti načim krákoriť… S šarým citom, s letkom smeti nebuď zdielny, rozopätý, dušu zakrúť, zatlač cit! Veď hej, ľahko vec odbudnú’ bych: zahádzal teplú studňu, vzlet zavrátil v drsnú chrasť… Ale či sa vlastným citom zaliať mám snáď, a mám pritom v myšlienkach sa vlastných zmiasť? —