E-mail (povinné):

Božena Slančíková-Timrava:
Pozde

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov


 

Pozde

Tetka Elena z Mrázova a i sama mať Dariny Zátoňovej vyriekly, že dosť bolo už parád a Darina musí sa vydať. Ona, nič nedojatá, krútila hlavou ľahkomyseľne a smiala sa veľmi veselo, keď tetka povedala jej, že teda, keď ona neuchne sa, ony jej zaopatria a určia, za koho sa má vydať. Posadaly bližšie k sebe na diván a začaly sa hneď i radiť o tom. Starý mládenec Bohdan Hadala by zbavil, ale ten sa ženiť nebude, Edo Šmirský by ju sotva vzal, Francko Svetlovský nemá ešte chleba…

„Tetuška, Borovský!“ zavolala Darina, sama radiac im jedného. Tetuška i mať zasmialy sa jej myšlienke — bol totiž ten Borovský veľký márnik a lump — a Darina, tiež rozveselená, vyšla od nich. No náhle zatvorila dvere za sebou v druhej izbe, zašomrala, sťahujúc obočie: „Všetky tetky na svete nemôžem vystáť!… A to i zaslúžia!“ doložila po chvíli ešte s veľkým presvedčením, keď zbadala, že sa jej do umu tisne devätnásty jej rok. A to nielen tak povrchne, ako dosť ráz, ale ťažko a neodbytne. Šla pred zrkadlo, aby sa obveselila a zabudla; no len čo pozrela doň a videla plačlivý výraz svojich očú — ktorý nečakala — odvrátila sa hneď a odbehla do uholnej izby, čo bola jej, zatvoriac za sebou dvere. Sadla na kraj divána; lakeť dajúc na operadlo a skloniac do dlane tvár, prižmúrila oči zamysleno. Hneď videla sa v duchu devätnásťročnou v zime na kračúnne sviatky. Bol večer a u nich shromaždení známi robili huk v osvetlených veľkých izbách. V jednej, kde bavila sa mládež, vynikala černooká Žanka Hanusovská; zabávala svojou výrečnosťou celú spoločnosť a všetci shrnuli sa okolo nej. I Darina zasadla si neďaleko nej, práve, keď ona, s nadhadzovaním pliec a rozťahovaním drobných úst, rozprávala, ako ráno spálila si vlasy na sluche, lebo chcela i ona už raz byť pekná; predstavovala si, že je špatná, a čakala, aby ju zavrátili a protestovali. Mladí ľudia i naozaj ohlásili sa proti tomu, i Darina s nimi. A zdalo sa, že zabáva sa spolu, ale ona vlastne pozorovala, ako ju na druhom konci izby jej snúbenec pred dámami vychvaľuje do neba. O chvíľu zasa vidí ho, ako sa najlepšiemu svojmu priateľovi verí, že by umrel, ak by jej nedostal. Na treťom mieste vidno ho bozkávať vráskavé ruky a líca mamičky, potom tetky Eleny, zas objímať dvoch jej bratov. A panie i druhí shovárajú sa tlmeno, ako hrozne musí byť zaľúbený ten človek, aká bezhraničná je jeho láska a ako na závidenie šťastná môže byť jeho snúbenica.

Darina, vidiac to všetko, stáva sa roztržitou a líca zapaľujú sa jej vždy väčšmi. Ani nepočuje, čo jej priateľky vravia, len keď Anna Marská, trochu štipľavého jazýčka dievča, zavolá jej:

„Ojej, ako spyšnela, už ani neodpovedá! I druhé boly ľúbené a maly snúbencov krásnych, neboj sa!“

„A čo je, čo?“ trhne sa ona a ide ju uchlácholiť.

Vprostred cesty zastaví ju elegantný Francko Svetlovský a, okrúcajúc si dlhé belavé fúzy kadejako na prst, vraví jej prehárčavo:

„Naozaj, naozaj, slečna sa premenila, ale… odpusťme, odpusťme…“

Darina chce sa usmiať, hoci jej nerozveselil, ale tu priletí snúbenec hrozne zaľúbený, odvedie ju rýchlo za ruku so sebou a začne dychtive, skoro zajakávajúc sa:

„Ja… ja, vieš, drahá moja, ja to nemôžem zniesť, keď na druhého pozeráš, nemôžem… vieš, na moju česť! Mňa to umorí, mňa to zničí… mňa to zavraždí!…“

„Ale veď…“ začne ona polozadivene a líca jej zahoria ešte väčšmi.

„No, nič!“ nedá jej on vyhovoriť sa a stíska jej ruku náružive, pritom oči svietia mu ako vatra, ohňom nezdržateľným. Nahne hlavu nižšie k nej a vraví utlmeno, ale s nesmiernou vášňou: „Tak ťa milujem, tak… ani vypovedať nenájdem slov. Ty si môj život, ty si moja radosť… Vieš, vieš… moje šťastie, môj svet!“ a dusí sa v citoch a prežrel by ju hneď.

I chce ruky rozvinúť, lebo už ani premôcť sa nemôže, ale ona ujde preč od neho medzi kamarátky. Hrozne zaľúbený snúbenec stačil dochytiť a bozkať len konce jej prstov s veľkou vrelosťou. Darinu hneď obklopily priateľky a oči horia im každej nadšením.

„Ty, Darina, to musí byť velebné tak ľúbenou byť!“ vravia jej dychtive.

„Takého snúbenca mať, to je sláva!“ šepce 16-ročná Milka, dcéra notárova, a všetky želajú si taký osud, celé oduševnené ním.

Darina pozerá po nich a nevie, čo povedať, lebo vlastne nerozumie dobre, čo vychvaľujú.

„Je, je…“ dosvedčí napokon, spamätajúc sa, a hľadí rozhovor na iné veci obrátiť, sama však dá pozor, kde je on.

Už stál vo dverách druhej izby a hľadel na pánov, kde sa hrali v karty, ako by zaujatý nimi; ale on počúval tajný rozhovor závidiacich kamarátok, i naprával si tmavé fúzy spokojne, v očiach s víťazným svitom.

„Čo ten chce?“ myslela si Darina zadiveno a podráždená. „Či to na odiv stavajú svoje city?“

Nastal tanec, a on, náhle vzal ju iný, priletel hneď a odviedol. I nesmela tancovať s nikým, iba s ním. Po sviatkoch snúbenec odišiel a prichodily listy od neho každý druhý deň. Boly plné prekypujúcich slov lásky, túžob a lichotenia. Ako ju pozná, on stal sa celkom iným človekom, všetci jeho známi by to dosvedčili. Dal pozdravovať jej rodinu až do tretieho pokolenia, pána ujčeka tiež, i tetku Elenku. A končil každý vrúcimi prosbami, aby skoro prišiel čas, kde bude jeho, a prosbou, aby mu písala hneď. Darina tu musela pretrhnúť svoje rozpomienky a rozosmiala sa.

„To je, haha… naozaj interesantná vec!“ uznala teraz po štyroch rokoch. „Ale teraz nasleduje!“ prestrašila sa a prestala sa smiať hneď.

Prišla jar s kvitnúcou čerešňou pod oknom, zkade bolo vidno vrchy na západe, kde býval snúbenec. Listy rozvíjaly sa na stromoch, rástly, ale od snúbenca list už tri týždne neprišiel. Otec, mať i bratia shovárajú sa, plašia, potajmo so strachom pozerajú na ňu, skúmajú ju. Ona sa im smeje, ako by sa nič strašného nezačínalo, a žartuje sama: „To je naozaj hrozná vec, hrozná…“ Alebo vše zas hnevá sa pre ich pohľady, lebo sa jej zdá, ako by ju skúmali, či rozum netratí, a ohriakne ich: „Ak ma nechá, nuž ma nechá, a nerobte divy!“

„To je naozaj strašné!“ lkala o mesiac už opravdive, svliekajúc s prsta obrúčku, ktorú domáci posielali nazpät, a dlane chvely sa jej ako list.

No, zbadajúc, s akou hrôzou pozerali na jej osinelé pery, spamätala sa zrazu a nahnevala.

„Ostatne, veď som to vedela, že sa tak skončí… Nijaké prekvapenie…“ povie s chladom a opovržlive.

„Už teraz všetci ako by čakali, že prídem o rozum!“ myslela si, odchodiac do uholnej izby a tresnúc dverami za sebou. Teraz zdalo sa jej, že ju iba toto bolí. Ba či ju ozaj nebudú strážiť?

„A ja ani nebanujem!“ tvrdila zlostne i pred sebou, stavajúc sa nedotknutou. Sadla na kraj divána, a tu zrazu a neočakávane i pre ňu zalial ju celý príval slz, že sa ich zľakla sama a vyskočila v nedorozumení. „Čože je to, čože je to, dievča!“ kára sa, no hneď zalká: „Takto ma doniesť na posmech, ten bludár, ten bludár!“ i kladie dlane na líca.

Vyplačúc sa — čo ju trochu uspokojilo — vravela si, ospravedlňujúc svoje slzy: „Takto osamote naostatok môžem, ale pred iným… Ani osamote!“ zahriakla sa, cítiac veľa sviežej sily. „Ale čo robiť, no, čo teraz? Len dokázať, že mi je to nič, nech nepozerajú tak na mňa!“ zabolelo ju zasa to ich pozeranie a zas ju zalialy slzy. „No, mazni sa len už, no, mazni!“ posmievala sa, vidiac, že sa neobráni nadlhšie a nebude môcť rozmýšľať. „Treba veľa vravieť, alebo spievať!…“ prišlo jej na um, a hneď začala: „Pod oblôčkom vyskakoval…“ No iba začala prvé slovo, hlas bol akýsi divný, ako ani nie jej; prespievala ju iba v duchu raz, dva razy, a naozaj ukojila sa akomak.

„No, tak čože robiť? Čo robila Minka Krutišovie, keď ju nechal snúbenec? Veď som nie sama taká, neboj sa!“ posmeľovala sa, kričiac v duchu na seba, lebo už zasa chcelo sa jej plakať. „Mína ušla do cintorína, sadla si do prepadnutého hrobu a tam plakala deň, nedbajúc, že sú domáci naľakaní a hľadajú ju na všetky strany. Potom ochorela. Ona toho nespraví. Toho triumfu ten bludár nezažijie. Júliu Búdovskú vodili na zábavy, do kúpeľov, kým zabudla; ona ani toho nespraví. Elenka zo skliepka ani nespomína, ako boľavé miesto, ale jej mať pred každým, s kým sa sišla, zlorečila naň… Ojej, koľko ich je!… Tilka Haviarovie veľa rozprávala zas o tom, žartovala sama, že nedbá, a ako dobre, že ju nechal. V ústach bol jej naveky, ale potajme sušila mokré šatôčky od sĺz. Jedny sa zblaznejú, jedny zabijú… ona nespraví ani jedno a začne inak. Hneď na nedeľu išla, ako obyčajne, do Svetlovských, kde boly sídené i iné. Vkročiac, vedela po prudkom zamĺknutí, že sa o nej shováraly, a uvidiac ju, všetkým oči uprely sa na ňu s hrôzou, ako by sa divily.“

„Kdeže by nie, taký snúbenec!“ pomyslí si Darina, zahryznúc si do pery, a bolo jej do plaču. No spamätala sa a dala sa v duchu vyspevovať „Pod oblôčkom,“ i prešlo jej.

„Mysleli sme, že neprídeš dnes…“ šepla jej Žanka, keď sa pozdravily.

„A prečo, haha?“ vraví ona nahlas, ale tu musela skoro zasa vyspievať „Pod oblôčkom…“ „Azda preto?“ spýtala sa potom.

Priateľky, vidiac, že slobodno s ňou o tom hovoriť, obstúpily ju a spytovaly sa utlmeno — veľmi nahlas predsa štítily sa:

„A prečo ťa nechal?“

„Neviem…“ odpovie s úsmevom a v duchu spieva. „Veľmi bol zaľúbený!“ zažartovala.

„Hahaha!“ zasmialy sa devušky jej vtipu.

„Je to — lotor!“ nadala Žanka. „Nerob si z neho nič!“

„Neviete?“ prišla i Anna štipľavého jazýčka, ktorá závidela jej snúbenca. „Ja viem, ako sa vyhovára…“

„Ako?“

„Bude ten myslieť, že i umrieš!“ ohlási sa s jagajúcimi očami Milka, dcéra notárova, tešiac sa popredku, že sa on sklame.

„Hohó, toho nezažije!“ odpovie Darina hrdo a hryzie pery, ako by tam mala oblúštenú kožtičku — aby jej neobelasely.

Prišli páni do spoločnosti, a aj oni mali oči plné myšlienky, keď pozreli na ňu. Darina vidí, že sa musí mať na pozore dvojnásobnou silou. Pera jej už horí a neosinie viacej, a líca neoblednú, lebo si ich stiera ustavične dlaňou, ako by jej vše-vše vlas spadol popri nich, a v duchu spieva veselé pesničky, jednu za druhou, že sa naostatok naozaj dobre cítila. Keď sa rozchádzaly, lapila Annu za rukáv a šepla jej:

„Povedz mi, ako sa ospravedlňuje?“

„Nahneváš sa.“

„No, dobré len nečakám?!“ okríkne ju s výčitkou.

„Ale za toto sa nahneváš, to ti poviem.“

„Nič prečo, i tak sa hnevám, len vrav.“

„Ale sa budeš ešte väčšmi.“

„Nuž tak dopovedz! Škoda ti bolo i pripomínať.“

„Poznal ťa vraj i po listoch, že si… že… nie dosť samostatná. To jest, nie dosť duchaplná preň… vraj obmedzená…“

Darine udrela všetka krv do líc a srdce zabúchalo jej zadivením. Stisla zuby, za chvíľu nič nevraviac, potom pustila Anne rukáv a povedala, pretvarujúc sa na ľahostajnú:

„Hm!“

„Pod oblôčkom vyskakoval…“ spieva v duchu, a keď sa zmohla, pochválila ho:

„Dosť je spôsobný ten človek, takto je jeho vina vyhovorená. A myslí, že banujem?“

„Iba vraj to ho nepokojí: taká malodušná podľahne. Ale že čože robiť, radšej vraj s kratšej cesty sa vrátiť.“

„To iste!“ dosvedčila i Darina zdĺhavým hlasom, ako by o čomsi inom myslela a to ju nezaujímalo veľmi, čo vravia.

No v srdci je zrovna vzteklá. Tak ju ešte i potupuje! Čo spraví, čo spraví?… „Pod oblôčkom…“ Vydá sa! To, to, nech vidí svet — nie, on, bludár, že ďaleko je od „podľahnutia“. Nie aby dokázala, že je nie taká, za akú ju on rozchyruje, ale že je hanba banovať za takým!…

Na tretí deň, keď k nim prišiel akomak krivý notár, vyfintila sa a vyšla s úmyslom, že ho očarí. Ale na svoje zadivenie zbadala, že sa jej hnusí. Myslela, že to pre tú krivú nohu, a obrátila sa k druhému, ale videla, že jej je i ten ošklivý, i tretí, i štvrtý. Nepozostávalo jej iné, iba zanevrieť na mužských, a to i spravila z hĺbky srdca, rozhlasujúc, že sú všetci darebáci a nehodno je ani pozrieť na nich.

„Vieš čo?“ povedala jej večer pred Turícami Žanka, pred domom, kde sa dívaly na mládencov, čo nosili na pleciach podpierky sedliackym dievčencom v dedine, ako šuštiacimi vrcholci, svisnutými dolu, zametajú prach po ceste. „Tvoj Jaroš sa žení!“

Darina sa pohla a krv jej udrela do tvári hneď.

„No, hľa!“ rečie flegmatične a obracia sa zboku nabok, pozrúc po dedine ta i ta. „Pozrite, pozrite, to je krásny máj, veľký… ten ešte i skaly berie so sebou… Jaj, krásny! Ozaj, kde ho zanesú?… Čakajte, čakajte!… Aha, Iľke Slezákovie… A koho si berie?“ spýtala sa po chvíli Anny.

„Nejakú Milku Karmošovú, dcéru pekárovu.“

„Pod oblôčkom vyskakoval…“

„Bezpochyby veľmi duchaplná!“ podotkla nahlas.

„To neviem, ale bohatá veľmi.“

„Aha!“ Darina zasmiala sa veselo.

„A teba to nekormúti?“ spytuje sa Anna, prižmúriac oči, uštipačne.

Všetky odtrhly zrak od dediny a pozrely na Darinu. Ona sa zapálila a zmýlila; takej otázky už viacej neočakávala od nikoho.

„Nie!“ povie zmužile, potom oľutuje klamstvo pred priateľkami, ktoré mala rada. „Ostatne… nechcem sa vychvaľovať, hádam je to ani nie taká celkom potupná vec.“

„Ó, ver’ teba sa to nedotkne!“ pretrhuje ju 15-ročná Cilka Krahulčíková, ktorá sľubovala byť interesantnou pre svoju trochu strmú prírodu a sebavedomosť, chváliac sa svojím dobrým srdcom. „Ty si ako zo skaly. To je ani nie pekné pri dievčati — každý vraví a divia sa. Pravda, že nebanuješ!“

„Ako sa vám páči,“ odpovie Darina chladno a nafúka sa. „Môžete si myslieť, čo práve chcete.“

„Naostatok ešte mňa budú súdiť!“ myslí si nahnevaná a nepovie viac slova v ten večer.

O dva roky v zime na sanici prišla tetka Elenka z Mrázova, a ledva poskladali s nej bundy, volala na Darinu:

„Počuješ, Hronský je veľmi nespokojný so ženou a nešťastný!“

„A prečo?“ divili sa domáci a pozrú na tetku, keď prvej boli pozreli, akú tvár má Darina.

„Nevie si rady s ňou, je to vraj celkom divná osoba; že sa hanbí.“

„Ale peniaze sú nie divné?“ pohodí Darina, a všetci sa rozosmejú.

Tučný tatuško, doktor, večne motajúci sa po dedinách, čerstvý a pekný ešte dosiaľ, pochválil ju súkromne:

„To dievča má vtip!“

„Nejako zle s ňou zachodí, kričí na ňu a ani jej už nechce,“ oznamuje tetka so vzdychom a sadá na diván, že bude rozprávať dopodrobna.

„To je nesvedomitosť!“ skríkne rozčervenená Darina, ale hneď — vidiac, že v tej chvíli všetci pozreli na jej tvár — zamĺkne.

Myslia si, že ho preto súdi tak ťažko, lebo ju nechal, a nepovie, čo chcela: že je nesvedomitosť oklamať dievča a vziať si ju pre peniaze, hovieť si na jej vene a nenávidieť ju.

Na jar Darine doniesli zvesť, že ovdovel a ona poručila mu majetok.

A teraz prišla tetka, nazvali jej zanevretie na mužských parádou a usniesli sa, že sa musí vydať; k tomu tetka jej zaopatrí ženícha, ktovie koho.

„Nepotrebujem nič!“ zavŕšila hlavate, a nestarajúc sa viac o to pranič, so zmužilým spevom vyšla nazpät k domácim.

*

Len čo vstúpila do izby Darina, vracajúca sa z návštevy zo školy, kde bavila sa s dcérkami domácimi, jednou 8-ročnou, druhou 11-ročnou, celé popoludnie — bola veľká milovnica totiž mladuškých dievčeniec — ukázala jej mať list od tetky Elenky, v ktorom oznamuje, že jej ženícha našla, a potrebné je len, aby sa videli.

„To sa robí, ako vidno, veľmi za horúca!“ myslela si Darina rozveselená, ale keď videla o chvíľu mať prehŕňať sa v truhlách, kde stála jej výbava, hotová od štyroch rokov, zadivila sa. A či sa to naozaj tak berie?

„Mamička…“ spýtala sa trochu divne znejúcim hlasom, ako by si ťažkala, „tak vy to vážne myslíte?“

Mať jej čítala kusy servítov, nechcela sa dať prerušiť, majúc pritom akýsi mrak na čele, a neodpovedala. Darina zle dojatá a s nepokojným srdcom vyšla do druhej izby.

„To je… to je… Ale veď je to smiešno!“ Ostala tam; ale vidiac, že nevie, čo a ako o tom myslieť, vyšla von, poberúc sa do záhrady pred dom. Cez pitvor idúc, videla otvorenými dverami, ako mať v kuchyni radí sa so susedou Marou o tkáča, ktorý dobre, pekne tká a nepreťahuje na pláci. Lebo že bude treba slečne ešte do výbavy. Darine vzbĺkla tvár od prekvapenia, zastala ako prikovaná, potom nezdržala sa a prišla do otvorených dverí kuchyne.

„Ale, mamička, načože sa staráte, veď mám dosť hotového?!“ hovorila jej prosebne a trochu omrzle. „Je tej bielizne i sedem kasní.“

Boly len dve, ale jej veľmi dobre padlo povedať sedem.

Mať jej, v bielom ručníčku, s očami ako trnky peknými, obzrela sa a videla, že neprotestuje, že by jej záležalo na tom, či jesto veľa alebo nie, ale že sa hnevá, lebo sa musí vydať.

„Ja viem, prečo a čo robím!“ odpovie trochu tvrdo i pred susedou, ako by jej chcela dať na vedomie, že netrpí protimluvy. Potom akomak zmäkla, i vysvetľuje: „Teraz ti bude treba viac!“

„Ale načo dáte tkáčovi?“ pokúsila sa ešte protirečiť. „Veď sa to neoddá v terajšom čase.“

Mať neodpovedala ničoho a Darina vrátila sa do svojej izby už celkom rozbúrená.

„Veď je to naozaj smiešno!“ skríkla tam príkro a spľasla rukami.

Nech ho len dovedú, nech; hádam len predsa ona má prvé slovo!

Sadla si na diván a vhĺbila sa do myšlienok na dlhý čas. Ak sa vydá, tak za takého, čo ho pozná dokonale… Ale že by sa vydala za ktovie koho a ktovie akého, to už nie! A mamička nič sa nespytuje, iba hneď sľuby! Keby ju len i ten nechal, keby len!

Po chvíli sa utíšila a začala rozmýšľať: „Tak vydať sa teda… Ale ja si sama vyvolím, za koho. Nebudem hľadieť ani na krásu, ani eleganciu, ani stav — ani čo ho dokonale nepoznám, nechcem — iba na dobrotu… Ale koho, kto by bol taký dobrý?“ Začala si pripomínať okolitých mladých ľudí. Borovský je lump, Lepec je mladušký, nie pre ňu, Francko Svetlovský je sveták, Dušan Škripoň… Hned predstúpila jej v jej duši veľká a mocná postava Dušana Škripoňa s tvárou trochu ťapkavou a veľkých, napnutých očú. To je krotký ako holubica, zlého slova nepočul od neho nik, a už sú roky, ako sa osadil v dedine, kúpiac tu majetok. Pomáha chudobným, minulej zimy zaodel päť sirôt. Lepšieho srdca ani nemôže mať mužský… A jeho priateľ Samko Ledanko? Darina zamyslela sa ešte hlbšie… Ten podporuje a drží v dome sestru s dvoma deťmi, i to je samá ctnosť a dobrota. Neublížil nikdy nikomu. Zasmiala sa veselo. Koľkí sú poriadni, ani nevedela. Jesto si z čoho vyberať, len koho? Samko Ledanko je vari ešte lepšia partia — krajší totiž.

„Veď uvidím,“ usmiala sa, „keď sa sídem s nimi a lepšie sa im prizriem.“ Rozveselená vyšla do záhrady pred dom. Slnce zapadalo za dedinu a bolo teplo a ticho, len čo hučalo trepanie gúľ od susedného domu, kde býval bohatý pán Svetlovský a kde sa chodievala mládež kolkovať každý predvečer. Darina málo chodievala, hoci dobre vedela hádzať, ale teraz zacítila túžbu ísť. Ktovie, či sú i tí dvaja nie tam. Zdvihla sa od sneti kvietka, ktorému zakrývala zemou korienky, vymyté dažďom, a pozrela na náprotivný rad domov, kde býval i krotký Dušan Škripoň. Pred domom má stĺpmi ozdobenú chodbu, viničom riedko zaťahanú. Tam sedáva cez leto na čerstvom povetrí a čítava noviny, nahýnajúc silný červený krk. I teraz je tam, složil už dočítané číslo novín a ide sa oprieť o šranky, i pozerá po dedine. V susedstve jeho je sklep chorľavej pani Sepkovej, a v ňom sedáva s nahnevanou tvárou jej dcéra Elenka, že nepríde kupec, za deň traja, a ona nesmie sa pohnúť, kým druhé žijú veselo. Nevidí seberovného i tri dni, ale miesto toho pred očami jej je krčma naproti s vysokou podstenou, kde vychodí mladá Židovka zvodných očú, ale ošklivej tvári, vystávať a kričať na ňu každý deň i tri razy: „Kišassoň, mit činál?“ vyslovujúc kišassoň i s desiatimi s. Na ceste shŕňajú synovia gazdu Vrapáňa kubíky, vysýpajú cestu, jeden so zakášajúcimi nohami, druhý s ovisnutým nosom, a mamička hodlá dať Darinu ženíchovi, ktorého našla tetka! Ale ona sa sprotiví… Obzrela sa dookola a vyšla zo záhrady na ulicu. Prečo by Elena naveky sama mala sedieť s nahnevanou tvárou v pustom skliepku?… Idúc popred dom Dušana Škripňa, obrátila v tú stranu tvár a zavolala žartom:

„Nekazte si oči, večer je!“

Krotký Dušan Skripoň práve vlepil bol veľké oči na dočítané noviny naschvál, keď ona išla. Vedel, že zanevrela na mužských, aby ju teda ani očami neurážal. Po jej zavolaní prudko zdvihol hlavu a natiahol mocný krk napred, zadívajúc sa na jej zapálenú tvár, ako by nebol dobre rozumel, čo povedala. Slečna Darina nikdy nepozrie na jeho chodbu, čo by sto ráz prešla po ulici: čože jej je?

„Prosím, slečna, nepočul som dobre…“

Nadrapil veľké oči, zažmurkal nimi, ako by sa hotovil pochopiť ju dobre, keď povie. Ale ona len usmiala sa a ide rezko ďalej.

„Nič… nič…“

Krotký Dušan Škripoň otvoril oči ešte naväčšie, pozrel za ňou, nakrianil sa i cez železné šranky, ba prešiel i na koniec chodby a hľadel. Zastala pred skliepkom na tesanej skale, potom do dverí a pozerá na Elenku pletúcu, shovára sa a musí jej byť niečo veľmi smiešne, lebo sa neustále smeje. Povie slovo a smeje sa. Poobzerala robotu Elenke a v skliepku tovar, poshovárala a posmiala sa ešte za chvíľku a odišla, vracajúc sa po ceste s nahnutou hlavou, ale s usmievajúcimi sa perami. Dušan Škripoň uprel tklivo napäté oči na ňu, či sa obzrie zas. Pozrela, a zdalo sa po polootvorenej pere, ako ku slovám prihotovenej, že chce opäť čosi povedať; no, vidiac jeho trochu ťapkavú tvár, na ktorej bolo vidno veľké namáhanie pochopiť čosi, náhle skrútla hlavu od neho, ako by sa bála, že sa nahlas zasmeje.

„Čo sa to deje s ňou, že je taká premenená?“ divil sa krotký Dušan Škripoň, hľadiac, ako zachodí za záhradu Svetlovských — azda ide ta — a už nemal viac pokoja.

Pokrúcal hlavou, pil vodu, kážuc si ju donášať krivej gazdinej — to bol jeho zvyk, keď ho nejaké city napádaly — a začal rozmýšľať o nej.

Medzitým Darina vstúpila do dvora Svetlovských, kde bola shromaždená mladá spoločnosť pri kolkárni. Bolo ich hodne pospolu. Pri stolku z izby vynesenom sedela sama domáca pani krásnej tvári a osamote. K nej totiž báli sa sbližovať, lebo mala muža nesmierne žiarlivého. Žanka s Milkou oprely sa o sneť lipy, držiac sa o poly, a nôtily novú pesničku, čo ich naučil pisár slúžneho, keď boli minulý týždeň voliť richtára, spievajúc ju jedno za druhým a hľadiac ľahostajne za guľami, odchádzajúcimi popred nich. Neďaleko stála Cilka peknej postavy, už celkom na miesto slečna a duša hier. A odvracala sa dopoly od vysokého Borovského, ktorým veľmi opovrhovala, lebo veľa pil. On stál nepohnute v obšúchanom odeve, spodnú peru malých a červených úst držiac trochu napučenú; tvár mal bez výrazu, ako sprostý. Díval sa nevšímavo na hru a všetkých, ba i na Cilku, ktorá ním opovrhovala, a nedbal o nič, ako by bol bez smyslov. Mladušký Paľko Lepec, brat Milkin — iba nedávno prišiel na prázdniny — bol elegantný mladík a zaujatý hrou celkom. Lipol, hoci mu ešte nebolo treba zaľubovať sa, za Cilkou. Dve maličké sestričky zo školy stály vovedne pri žľabe, kadiaľ gule bežaly, šeptaly si smiešne poznámky o hádzaní a čakaly s buchotajúcimi srdiečkami, kedy príde rad na ne. Sveták Francko Svetlovský, brat domáceho pána, sedel na lavičke, držal bratovo ročné chlapča na lone a vykrikoval na každého, čo hádzal, radiac mu naveky naopak, ako má, pritom strúhal tvár nevšímavú, ba chladnú, ako by ani vtipov nerobil. Samko Ledanko bol tiež tam. Práve zahodil guľu a ešte držal nahnutú štíhlu postavu a díval sa pozorne sivými očami za ňou, otriasajúc prsty z prachu, čo mu ostalo od gule, vypadnuvšej zo žľabu, potom strčil si ruku do vačku, že si ju tam ešte o futro otrie.

„Kdeže sa to berie?“ zakričala domáca pani krásnej tvári, vidiac Darinu, a nezdrží sa nedať si očiam akomak uštipačný tieň.

Ako dievča bola veľmi ohnivá a mala vrtochy, ale ako sa vydala, skrotla a teraz už nemohla vystáť práve také tvrdohlavé, ani Darinu, že robí zbytočné divy.

„Vychodím na vaše chodníky…“ odpovie Darina, nič nedbajúc na štipľavý tón panej, a úsmev spokojnosti zaihral jej okolo úst, vidiac i Samka Ledanka.

Pristúpila k nim, pozdraviac jedným slovom všetkých, a uklonila sa akosi hrdinsky, strojeno od dobrej vôle, čo všetci zbadali, i mladí ľudia, ktorí ostali, ako vždy, keď sa ona zjavila, vážni na chvíľku a ustupovali sa čo ďalej, keď zanevrela na nich.

„Poď sem, poď sem! A čo si neprišla skôr?“ volaly ju dve slečny, čo sa okolo pása držaly a spievaly novú pesničku už po siedmy raz. Hneď, vidiac jej obzvláštnu dobrú vôľu, zacítily vrelú sympatiu k nej. „Čo si skôr neprišla?“

„Dostali sme od tetky Elenky list,“ vraví ona a ide k dievčatkami zo školy, lebo myslela, že ju tie volaly.

Zastala im za chrbty a položila si ruku jednu jednej na plece, druhú druhej.

„Veď k nám poď, k nám!“ volala jej Žanka. „Vieme novinu!“

„Kto hádzal?“ spýtala sa ona, hoci dobre vedela, že Ledanko; ale chcela pozrieť naň a stretnúť sa s jeho očami.

„Prosím, ja!“ odpovie on úctive a ruky mimovoľne spustí po bokoch dolu, ako by chcel tým dokázať ešte väčšiu ochotnosť. I zdvihne pokojne svietiace oči k nej. „A teraz budeš ty, Paľo,“ riekol Lepcovi.

„Ako možno tak špatne sa volať?“ spýtala sa veselo a pozrie figliarsky bokom na neho. „Tento človek je naozaj fajn!“ pomyslela si.

Samko Ledanko pozrel na ňu, ako aj iní, videl podozrivý svit jej očú, usmial sa iba na odpoveď, potom odstúpil, vopchajúc ruky do vačkov kabáta, a pomrvil melinky v nich prstami. Omakal vo vyšných vačkoch cigaru a šiel nabok k oknu, aby si zapálil.

„Darina, ty budeš na oboch stranách hádzať!“ zavolala samotne sediaca domáca pani.

„Dobre, dobre. Budem však ostatná hádzať?“ spýtala sa Ledanka.

„Alebo prvá, ako chceš!“ vraví domáca pani — Ledanko nestačil odpovedať. „Ohó!“ zakričala potom, sama si protestujúc akosi schválne veselo. „To by bola urážka pre teba, čo tak dobre vieš hádzať, no, však?“ i obrátila sa k spoločnosti.

Páni mlčali, lebo sa nestareli do Dariny, keď opovrhuje nimi, a na panej zdalo sa, že sa posmieva. No ona hľadela na muža, ktorý sa nehral a žiadal to isté i od ženy, a že mu to nespravila po vôli, hneval sa na všetkých, čo tam boli. Obchodil okolo, nevediac, čo počať; i odišiel by preč, lebo je nezdravý, bolí ho hlava, ale sa bojí o ženu.

„Aleže potom, slečna, na druhej strane ľavou rukou hádžte, len nám pravou!“ radil Francko, brat domáceho pána, inde hľadiac a nie na Darinu. „Keď ty pohŕdaš, pohŕdame i my!“

Zahľadel sa veľmi zaujate, ako chlapec, syn hlásnikov, stavia, stavia kolky už po štvrtý raz, a naveky sa mu rúcajú. Najskôr jeden, ten zachytí druhý, tretí a ostatné.

„Ako to staviaš, ty kujon?“ zavolal mu hneď, ako bol povedal Darine, ako by chcel dokázať, že nečaká jej odpovede, ani nechce, aby si toho niekto povšimol.

Ale Borovský, ktorého nemohla vystáť Cilka, obrátil svoju peknú, ale bezvýraznú tvár k nemu:

„Ale si ty múdry…“

„Začať!“ zakričal Francko, pretrhnúc ho, a odkladá chlapca s lona na zem.

Tu príde mu na um, že ešte nevie chodiť, a obzerá sa za švagrinou. Pekná domáca pani hneď prišla, vzala, a nedajúc sa prihovoriť dieťaťu mužovi — hodnému, ktorý ju však omrzel, lebo ustavične bolievala ho hlava a chcel, aby sa naveky trápila preň. Lebo ona od mužského čakala viac, než starať sa iba o svoje choroby. Odišla k stolu, zasa si sadnúc, a tam klopala halúzkou o kraj, aby zabavila dieťa, ani nepozrúc na muža. Francko oslobodený stál, uklonil sa slečnám, ponúknuc z nich jednu začať hrať. Šla Cilka, sestra domácej panej, a berúc guľu, pozrela bokom na ňu, či nerobí neslušne, že ide prvá.

„Bravoó!“ volali mladí ľudia a máchali klobúkmi Cilke, keď shodila na prvú guľu osem a len jeden, samý ostatný, ostal stáť.

Cilka sa zapálila, usmiala, že jej na obe líca vysadly jamôčky, a zahanbeno krútila očami s jedného na druhého. Napokon, ako by si bola našla oporu, zastavila ich na tvári mladíka Lepca a obaja usmiali sa usrozumeno.

„Takýto krik!“ myslel si domáci pán, čo ho hlava bolela. „To nestrpí chorý človek.“

Za Cilkou prišiel Ledanko, nesúc si guľu. Zastal na doske, preložil guľu do druhej ruky a začal hlavou pokrúcať. Potom pozrel na Darinu, kde je.

„Slečna…“ vraví mäkkým, skoro ženským hlasom, „na toto, myslím, že ste vy majster.“

Spoločnosť sa rozchichotala. Totiž „majster“ bola u nich smiešna rozpomienka, ako raz učiteľ z fílie chválil sa:

„Hlas mám slabý, pravda, ale na verše, ej, na to som už majster!“

Darina rozosmiala sa s potešením, pozrúc vďačne na Ledanka, a hneď išla zpoza chrbta sestričiek.

„Vo mne máte dôveru?“ zažartovala, príťažlivo oprúc oči oň, a zastala trochu bližšie, než dosiaľ robievala, k pánom, k nemu.

„Áno, slečna!“ odpovedal on ochotne a, podávajúc jej guľu, pozrel na ňu.

Vidiac ju, pomyslel si, čo sa to asi na nej premenilo, že je dnes taká poriadna.

Tu skríkol Francko — nerád, že sa s ňou shovára, keď ich nenávidí:

„Hé, nevieš, že slečna má posledná hádzať?… Alebo i my si ju pošleme na také, čo sa nám bude páčiť, a koľkokoľvek ráz!“

Darina i Samko obzreli sa a Samko šiel mu výčitky robiť, či oni tým, že slečnu posielajú na tento kolok, chcú, aby šla desať ráz. Darina však pozrela schválne otvorene, rovno do očú Francka:

„Tak je, tak, vy máte pravdu!“

„No, veď!“ uspokojí sa on a odvráti sivé pekné oči akosi prudko na kolky.

Bol pozrel na ňu, nečakajúc jej pohľadu, lebo ona málo hľadieva na mužských, a ak, i to len cez plece. Nahneval sa, že sa im oči stretly takým plným pohľadom, a Darine bolo tiež nepríjemné. Usmiala sa trochu posmešne, odchodiac nabok, potom zavolala priateľskejšie:

„A uvidíte, že ho ja shodím!“

„Takéhoto by už naozaj viac nechcela!“ pomyslela si, vrhnúc okom na jeho elegantnú vysokú postavu.

Zastala k slečnám, čo sa držaly o poly, a chytila sa i ona s nimi, niečo zvážnelá.

„Ty si dnes výtečnej vôle… a ako ti to pristane!“ chválila ju Žanka. „A táto ti je na nevystátie dnes! Že jej je nie tu Julko, už je ako zabitá!“

Milka usmiala sa dumne a samoľúbe, trochu hrdá na svoje „nanevystátie“, a neodpovedala ani slova.

„A čo ti písala tetka Elenka?“ spýta sa Žanka.

„Ach, pomyslite si…“ vraví Darina veľmi živo, ako by sa pozabudla a nezbadala, že Ledanko stojí naproti nim a počúva. „Chce ti ma vydať!“

„Naozaj? Hahaha, a za koho?“ smialy sa tie potešené.

„Kto zná, haha!…“ a odvráti tvár od nich, ako by chcela, aby dosť už bolo o tom. „Vidíte, kolok ešte stojí!“ zavolala Ledankovi, a doloží figliarsky: „Vy nie ste majster!“

„Nie, slečna!“ uzná on krotko. „Vás čaká.“

„Anjelský človek, anjelský!“ pomyslí si Darina oduševnene a premeria jeho štíhlu postavu trochu vrelým pohľadom.

Samko Ledanko zbadal ten pohľad a videl, že ju to robí akousi veľmi peknou. Vopchal ruky do vačkov kabáta, pomrvil omelinky v nich a šiel si k Borovskému zastať. I začal s ním rozhovor o vápenníckom Židovi, ktorý vlani kupoval mu slivky na slivovicu; toho roku už sotva budú, kvet pomrzol — ale čo by i boly, nedal by mu, oklamal ho vlani, taký darebák.

„Darina, Darina,“ zakričala naraz domáca pani veľmi veselo a ako schválne, „už máš páru!“

Spoločnosť pozrela najprv na ňu, potom ta, kde ukazovala dolu ku dverám dvora, zkade valila sa veľká a mocná postava Dušana Škripňa. Nastal smiech a ešte väčšia dobrá vôľa u všetkých, i Dariny, neočakávane zapálenej. Začali mu kričať na slávu v rozpustilosti, i domáca pani. Ale jej mužovi ako by uši trhal, tak ho bolel ich krik. K tomu zbadal, že sa žena veľa shovára potajme so sestrou, i nepáčilo sa mu, že tú radšej vidí, nežli jeho, a je s ňou dôvernejšia. Rezko pošiel naproti idúcemu, kým nedôjde ku druhým, aby sa mu vyponosoval pre hlavu, majúc nádej, že Dušan, ako dobrý človek, vidiac domáceho pána v zlom stave, odvedie i ostatných preč.

„Ale, ale, ale!“

Krotký Dušan Škripoň zahľadel sa útrpne a utrápene napätými očami na bledú tvár domáceho pána, poľutoval, poradil mu lekára z B., keď už Zátoňa nepomôže, lebo že je ani to nie Žid, a šiel k ostatným, kde mu Darina volala žartom a so žiariacimi očami:

„Á, vitajte u nás!“

„Prosím!“ odhŕňa sa ten skromne a vzdychne zhlboka.

Naozaj nevie, čo si myslieť o nej. Celkom ho zmýli. I nevie, čo robiť, kde zastať, a obzerá sa dookola. Tu prišlo mu na um, že ešte ruky nepodal — on tak robieva zakaždým — zachytil sa teda od kraja.

„Ja to trpieť nebudem. To je sebecká rodina!“ myslí rozhorčený domáci pán. „Žena si tu dovedie sestru, príde brat na leto, k nim chodia, a potom je shon každý den. Dám skaziť kolkáreň, nech chodia k Židovi, i tam jesto…“

Strmo vošiel do domu, no hneď prišiel zas, v ruke majúc noviny. Sadol k stolíku, nezbadajúc trochu uštipačný úsmev ženy, hnevajúcej sa, že jej nedôveruje, uráža ju tým a preto je tu; nie žeby šiel niekam na pokoj, keď mu je zle.

„Vy to hľadáte páru?“ spytuje sa krotký Dušan Škripoň, keď prišiel k Darine ruku jej stisnúť. „A ste spokojná?“ i pozrie jej rovno do očú svojím napätým zrakom a, podržiac jej ruku, kým odpovie, čakal, že, ako obyčajne na také žarty, odpoveď bude: „Ako by nie!“ a slovo „ako by“ povie so dvoma k, aby bolo trochu „kek“.

Ale teraz zmýli sa trošku, vytiahne spešno ruku od neho a, odvrátiac oči preč, zažartuje sama:

„No, neviem, neviem, či ste na uspokojenie!“

„Taký desaťcentový medveď!“ zastarie sa Francko s nevšímavou tvárou, zbadajúc Dušanovo prenikavé pozeranie, čo sa mu nezdalo.

Treba ju na pokoji nechať, keď zanevrela! I hľadí, ako by nebol povedal im nič, na hlásnikovho chlapca.

„Nechápem, neviem, čo si myslieť!“ vzdychol krotký Dušan Škripoň, odstupujúc sa nabok.

Našiel si miesto za chrbty sestričiek zo školy, kde stál i Ledanko; oprel sa o sneť topoľa, ztade potom upierajúc pozorujúce zraky na ňu, rozmýšľal, čo by to bolo, vše, vše odstrániac sa vodu piť.

„Nevedela by, koho vybrať…“ myslela si Darina, prirovnávajúc ich oboch, ako tam stáli. „Obaja sú krotkí a dobrí. Ah, veď uvidím, ktorý bude mne naklonený…“

Vyhrali sa ešte jednu hru, a potom domáci pán, vidiac, že ženu veľmi oslavujú — lebo začala hádzať najlepšie z dám — nestrpel ďalej a oznámil im, s bledou od bolenia hlavy tvárou:

„No, panstvo, dosť bolo už toho hurtu nadnes!“

Spoločnosť zatíchla, nechala hru a posadala okolo stolíka, asi za pol hodiny ešte besedujúc, ako smiešne vypýtal apatekár Kocka Šrikárovu dcéru. Práve keď mali soaré a večerali.

„Tak sa mi zdá,“ myslel Samko Ledanko, keď sa vracal domov po skalnatej uličke, „že slečna Darina napokon zbadala, že žijem.“ A vstupujúc do polotmavej izbioe, kde robily shon dve deti sestrine so stolci, doložil maliciózne: „Ale je už pozde.“

*

Je poludnie teplé a príjemné. Ale Darina sedí osamote vo svojej izbe, kam nezaráža trieskanie bidla, čo najatá suseda tká od dvoch týždňov o dušu. Nejde von, lebo chce sa jej byť ako ukrytej osamote medzi štyrmi stenami, a rozmýšľa, ako Samko Ledanko, zbadajúc jej premenu, stráni sa jej, a ako Dušan Škripoň rozdrapuje veľké napäté oči, prizerá sa jej, pokrúca hlavou, chodí každý deň, ale je utiahnutý, nesdielny, a ona nevie, či získala niečo pri nich, či nič. Naproti tomu druhá strana šumí od činnosti; hľa, tie bidlá v ruke susedy, čo ju tak hrozne mrzia.

„Čo chceš?“ skríkla podráždená, počujúc kadejako vykrúcať kľučku s druhej strany, po čom poznala slúžku, ktorá nevedela otvoriť, a čo ju razom veľmi urazilo. „Tu je už tri roky, a nevie sa jediné dvere naučiť otvoriť poriadne!“ vadila sa, odtrhnúc dvere a roztvoriac ich srdito dokorán. „No, čo si prišla?“

„Prišli pani urodzená z Mrázova…“ oznamuje trochu sprostá slúžka a pokašle, siliac sa ukázať, že sa nezľakla.

„Čo?“ Darina sa trhla ako oparená a tvár jej vzbĺkla. Ešte to chybovalo! Rezko sobrala sa do obývacej izby, tušiac čo najhoršie. „Veru tak často nemuseli by sme sa schodiť!“ myslela si v roztrpčenosti, otvárajúc dvere, a hneď odtiaľ pozerala mračne a úzkostne na tvár tetky, rozloženej s matkou na diváne v živom rozhovore. Darina myslela, že sa už o tom shovárajú, ale tetka rozprávala, ako sa pohnevala s kmotrom pre noviny, čo vedno čítavajú. Náhle však zazrela Darinu, zvolala veselo:

„Servus, Darina! Ja som prišla pre teba; či pôjdeš? Našla som ti ženícha, veru!“ chváli sa tetka a jej ešte pekná stará tvár jasá potešením. „Musíš ísť k nám na jeden-dva týždne, tam sa sídete, naši švagrovci prídu s ním.“

„A ktože je to?“ spýta sa Darina so stiahnutým obočím, potom doloží síce so smiechom, ale omrzle: „Popredku ho nemôžem vystáť!“

„Ták? To je pekne!“ smeje sa tetka. „Tak ti teda nepoviem, kto je a ako sa volá. Nepovedzteže, Marta, ani vy, nech sa tak síde s ním!“ obrátila sa k Zátoňovej, ktorá ničoho nevravela.

„Ja, tetuška,“ začne Darina veľmi vážne, „aj tak nepôjdem za takého, čo ho dokonale nepoznám.“

„Nuž veď preto ideš ku mne, aby ste sa poznali! A moja švagriná chváli ho naveky veľmi. Pekný, elegantný, duchaplný človek, a spoločník najpríjemnejší!“

„I Hronský bol pekný a príjemný…“ vraví Darina hlavate a v srdci hrozne pobúrená.

Tak ona pôjde za takého, čo ho ani nie tetka, ale jej mužova sestra chváli a pozná. Je zvedavá, či by sa tetka, keď bola mladá, bola chcela tak vydať.

„A múdry!“ chváli tetka, obracajúc sa k sestre. „Ty, Marta, moja švagriná vravela, že kde je on, všetci sa tisnú k nemu, aby ho počúvali. On je centrum spoločnosti.“

„I Hronský vedel pekne rozprávať!“ bráni sa Darina. „A čo je mňa do jeho múdrosti?“ pomyslí si spurne.

„Veď je toto už starší, vážny, a nie ako vtedy bol Hronský!“ povie jej tetka. „A to povedala moja švagriná, že sa skvie od nadanosti… Keď ho vidíš, čakaj len, ako sa ti zapáči! Iba si šaty poshľadávaj, pôjdeme zajtra.“

„Ja sa nepôjdem nikomu ukazovať!“ ponáhľa sa Darina osvedčiť sa, a už jej i líca horia. „Čože je po elegancii, rozumnosti, ale charakter! I Hronský sa skvel…“

„Veď ti vravím, že je toto starší — vdovec. Nie tam mladúch ľahkomyseľný!“ odpovie tetka už vážne a stratiac trpezlivosť.

„Vdovec?“ zdesí sa Darina a hneď s hrôzou pomyslí na Hronského, že je to on.

Ej, to im neradí, aby jej toho priviedli! To by bola urážka smrteľná, to by neodpustila, kým žije, nikomu! A mamička ani slova nepovie!

„A mal za ženu bohatého pekarovu dcéru?“ spýtala sa, keď sa bola premohla, posmešným hlasom, pozabudnúc sa.

Tetuška pozrela na ňu a mať sa nahnevala, že neuctí tetky. Bez odkladu rozkázala jej vyjsť z izby. Darina pobrala sa hneď a za dverami zalialy ju horúce slzy.

„Tu ja… ja tu… So mnou tu nakladajú tyransky!“ šeptala si, dusiac sa v plači a stierajúc horúce slzy s líc.

Na druhý deň pri obede, keď ju volala tetka so sebou, povedala, že je nie sliepka, aby ju zaviezli ukázať — ktorú predávajú. Keď ju väčšmi volala, povedala, že je nie ovca. Mať a tetuška naľakaly sa, že ak ju budú ešte väčšmi omŕzať, použije kto zná ešte akého slova, a daly jej pokoj. Pošuškaly si čosi v izbe, potom tamvon pri koči, uspokojily sa a — rozlúčily.

„Mamička,“ spytovala sa krotko Darina, hneď ako sa vrátily zo dvora, lebo ju omínalo šuškanie matkino, „povedzte, aké to úmysly máte s tou tetuškou?“

„Vydať ťa,“ odpovie mať nakrátko a nedojatá jej krotkosťou. „Keď si dievča, vydať sa musíš; bratia sú ti už dávno zaopatrení, a komédií bolo už dosť!“ vysvetlí ešte.

Darina vzbĺkla v lícach, lebo spomenutie komédie a čo sa pod tým rozumelo, tak účinkovalo na ňu, ako keď moriakovi červenú farbu ukážu.

„Ale prečo práve za toho, čo ho len tetkina švagriná odporúča. Ani vy ste ho nevideli, ani ja!“ hľadí napnute na mať, či jej nepovie, že ho poznajú dobre a ho už i milovala.

„Ak ťa vezme iný lepší, nedbám…“ odpovie mať a už viac nechce vravieť nič; sadá na stolček k oknu a berie okuliare, že bude šiť.

„Vezme, ale kto!“ pomyslí si Darina trpko a nevďačne pripomenúc si dvoch priateľov.

„Už mi aspoň povedzte, kto je a ako sa volá,“ prosí dotklive.

„Otec ho pozná a súhlasí!“

Tým ako by už vysvetlila všetko, dala sa do šitia, plátania plachiet, lebo nové všetky musia sa odložiť pre Darinu. A tvár má vážnu, ako by len sama bola.

„Vysvetlí sa ti, aby si nič nevedela!“ myslí si Darina odchodiac. „Či som musela povedať, že ho popredku nenávidím?! Ja naozaj obmedzená… Ale ja viem, kto je!… Nuž, on, ten bludár! Ovdovel, a teraz by rád bol, čo by som ja bola anjelom; lenže mne sa ani nesníva!…“

„Ale prečo mamička chystá takú hrúzu všakového?“ prišlo jej na um potom. „Veď je to už bohatý!“ Zachytila sa na čerstvé povetrie, volať Žanku alebo ktorú, ale zo dverí pitvorných vrátila sa do otcovej izby.

„Tatuško…“ začne, držiac kľučku v ruke, a čaká, že pozrie na ňu a potom bude pokračovať.

Tatuško starý, ale pekný, sedel zohnutý nad písaním a nerád, keď ho vyrušovali. Čujúc jej, ako sa mu zdalo, prosebný hlas, obrátil sa rýchle k nej; ale vidiac po vzrušenej tvári, že sa zasa protivila s matkou, prísne vpil i tak ostré čierne oči do nej.

„No?“ zavolal.

„Nič… nič… som sa…“ a Darina ponáhľala sa von. Veľkou rýchlosťou prešla cez pitvor, v duchu spievajúc: „Pod oblôčkom vyskakoval…“ A keď ju vyspievala celú, riekla zmužile: „A predsa nepôjdem zaň, ktokoľvek je!“

Vyšla, na ulicu a rozhľadela sa zmýleným od rozčúlenia pohľadom dookola. Krotký Dušan Škripoň sedí na svojej chodbe, divým viničom riedko zaťahanej, v ruke drží knižku a dobre sa nezadusí, tak ponáhľa sa kúriť. Celý je v dyme.

„Ak príde prechodiť sa i dnes po dedine a popred môj dom, tak sa zaľúbila, do mňa, preto je zmenená. Ak pôjde popred môj dom, miluje ma!“ myslel si jedno za druhým, čítajúc knihu.

„Pán urodzený, večera je už hotová!“ zavolala mu krivá gazdiná z okna, vytrčiac hlavu na chvíľku. Bola to hlávka malá, stará a zvráskavená, v kyte, ako v dedine už len tri ženy nosily. Starká mala obyčaj každému vykať a titulovať „vtáčik môj“, za čo ju Škripoň veľmi uctil. „Večerať poďte, večerať!“

„A či…“ Škripoň skočil s lavičky, „som ešte nejedol? A čo bude?“

Gazdiná mala už hlávku s kytou niekde pri hrncoch; neodpovedala. Škripoň vstal a šiel chvatom do kuchyne.

„Tu budem jesť iba,“ vraví a sadá proti oknu, zkade bolo vidno na cestu — z iných izieb boly okná do záhrady.

Oprel oči na sklo obločné, čakajúc, kedy mu predloží jesť. Pozerajúc na cestu dolu, zrazu jeho trochu ťapkavá tvár zmäkla a zajasala — zazrel prejsť Darinu hore, možno do skliepku. Naddvihol sa nad tanier, natiahnuc mocný krk, a s utajeným dychom hľadel, požmurkajúc vše, aby lepšie videl, kým nezašla, potom sadol celkom zmäknutý. Vzdychol hlboko a chcelo sa mu vyliať city duše pred starou.

„Tetka,“ začal, pozvúc ju tak, aby dokázal svoje neopovrhovanie pospolitým ľudom a nijakým človekom. „Ja vás rád, ako vlastnú mamu, uctím vás a rád by som sa s vami o čomsi shovárať.“

„O čom, vtáčik môj, povedzte.“

Dušanovi potešením potrhly sa kútiky úst. Pozrel na ňu vrúcne, ako naozaj na vlastnú mater. Potom vzdychol, spustiac oči na krivú nohu, ktorú zavlačovala za sebou, a nepovedal ničoho. ,Musím sa ešte lepšie presvedčiť!‘ pomyslel si, a najediac sa s veľkou dychtivosťou tvarohových halušiek, šiel von, že pôjde za Darinou. Hneď s chodby videl ju v spoločnosti Žanky a Cilky — Milka nešla, prišiel Julo, do ktorého bola zaľúbená — prechodiť sa po bielej hradskej ceste. Odetá je v ružových šatách — druhé v krém — a vedú sa všetky tri pospolu. Dušan Škripoň kročil s chodby na schodík, ale tu prišlo mu na um, že sa skôr umyje — vrátil sa ešte teda.

„Viete, ja preto rada chodím po dedine,“ vravela Darina, keď tie dve povedaly, že nevedia, prečo každý deň sa tu potĺkajú, „že je dedina taká krásna večer.“

„Veď nám je naveky pred očami, a poľa nevidíme z obloka!“ hnevá sa Žanka, v prostriedku idúc.

„A v cintoríne je tak krásne!“ zatúži Cilka.

„Najmä pri hrobe Mary Filkovie, zkade vidno dolu na Lupkanec,“ pokračuje Darina snivo, ako by v jej duchu.

Cilka sa zapálila a zazlila jej.

„Jáj…“ bráni sa s výčitkou a odvracia líca na druhý bok.

„No, nič to, nič!“ potešuje Darina. „Veď je teraz škola tam pustá.“ Potom zahryzla do pery; pomyslela sama na seba. Zasmiala sa, vzdychla a vraví: „Každý to má svoje milé miesta… Ja nedbám, poďme teda na lúky ku studni, tam je veľa kvetov.“

Obrátily sa hore. Keď išly popred dom Samka Ledanka, on vyrútil sa zo dvora s Borovským, s flintami na pleciach, že sa ich naľakali. Darine tvár ožila hneď a stala sa krajšou, keď videla, že sa k nim pridružili a Ledanko k jej strane. Išli zvoľna a on mal peru zaseknutú, ako by sa na čosi hotovil.

„Tak sa mi vidí,“ hovorí mäkko znejúcim hlasom, „že ste, slečny, veľmi začaly obľubovať hradskú cestu,“ i pozrie na tvár Darininu, ako by len jej platily jeho slová. „Čože je toho príčina, by som rád vedieť!“

Darina usmiala sa potuteľne a nechcela odpovedať preto, lebo len k nej vravel. Žanka nepočula, čo sa spytoval, a Cilka dala pozor iba, aby čím ďalej išla od Borovského, pritom šeptajúc Žanke o ňom: „Ako zapácha pitím, ošklivec!“

„Čo ste to vraveli?“ spytuje sa napokon Darina Ledanka, žmúriac očami naň — lebo že zapadajúce slnce, keď k nemu zdvihne hlavu, svieti a uráža ju — a, smejúc sa zdržanlivo na Cilkiných slovách, ktoré dopočula, hrýzla si peru.

Samko Ledanko videl jej biele zuby ako perličky lesknúť sa v slnci, ale necítil oduševnenia, a skoro odvrátil oči od nej.

„Kto rád chodí po dedine, chcete vedieť?“ spytuje sa, vždy si len peru hryzúc. „Nuž ja!“ i pozrie schválne smelo na neho a oči zasvietily jej šibalsky, čo ju robilo peknou.

„Divím sa vášmu vkusu,“ hovoril on a veľmi chladne odvracia oči od nej; „slečnám by pristalo ľúbiť kvetnaté pole, kvety…“

„To i milujeme, a to kvety každého druhu…“ žartuje ona a pozrie na neho, zasa prižmúriac oči od slnca.

„Viem, viem, čo tým mieniš!“ dumá si on, nevšimnúc si jej pohľadu, a pomyslí si s veľkou studenosťou: „Ale je už pozde, mne sa páči iná.“

„Ideme práve podľa vášho vkusu na kvety… Ale čo robíte?!“ osopí sa so smiechom na tie dve, ktoré postrčily ju bližšie k Ledankovi, že sa im plecia dotkly.

Samko odskočil, ako by sa ho bola jedovatá bylina dotkla, od voňavého jej rukáva, a Darina zasmiala sa veselo, že sa jej tak bojí.

„Je to nebezpečná vec, tak pri flinte,“ vyhováral sa Ledanko.

„A či je nabitá?… Nemôžte pekne ísť? Dosť je hradská široká!“ kára priateľky, ale smeje sa len vždy.

„Nuž veď preto, že je široká, choďte ďalej…“ šepce Cilka hlavate, „lebo hneď tohto strčím do garádu.“

Darina zasmiala sa teraz už na Cilke.

„No, idete s nami?“ spýtala sa potom Ledanka, prižmúriac oči figliarsky.

On staval sa, že nevidí, aká je krásna, a nepočuje, i obzrel sa za seba, ako by tam niečo zaujímavého bol zočil. Postáli, gazda Šinkovie nesie krpce od Žida, obzerá ich a krúti hlavou nad nimi; dobre bude zvedieť, čo sa mu nepáči.

„Čože je, Grniac?“ zavolal svojím nežno znejúcim hlasom a postál, kým dôjde k nemu a vysvetlí.

„A som kúpil krpce chlapcovi, vedia, tomu Paľkovi, čo chodí za ovcami,“ i zasŕkne kútikmi úst, lebo mu sliny šly do nich, keď vravel, a zakníše sa; mal takú obyčaj. „Tie, čo som mu kúpil na jarmok v Lupkanci na deň na Stanislava — to boly dobré krpce, vedia, od toho majstra, čo to chodieva, hľa, tuto pánu Škripňovi je vari akási prípleta, tak ženy povrávajú, ja neviem… som ich kúpil, rok minul.“ Zasa zasŕkol. „A vedia, chlapci strhajú veľa, to nedá si pozor ako takýto, kročí kdekade do blata, ver’ tak…“ zamyslí sa na chvíľku, prizrúc sa topánke Ledankovej. „Ale sa mi toto drahé vidia, osemdesiat krajciarov, a takému chlapcovi; nuž ale ich nechcel dať ani o pol krajciara lacnejšie. Bodaj ťa… oklamal ma!“ Zasŕkne ústami, zakníše sa, bijúc krpce podošvami jeden o druhý, a pozrie na Ledanka, akú mu dá radu.

Ledanko pozeral za slečnami, vychodiacimi z dediny s Borovským. Cítil, že sa zmohol duchom, pritom mal dobrú myšlienku.

„Hja, Žid iba na oklam!“ uspokojí gazdu a rezko zachytí sa za slečnami.

„Bol som dnes skoro celé dopoludnie u Sepkov,“ začal hneď, ako ich dohonil, pretrhnúc ich rozhovor, vedený s Borovským o tom, čo je pravá blaženosť. Tú tému vynašiel Borovský a tvrdil, že je on nie najostatnejší a nespravodlive ho súdia; tí, čo si tak myslia, majú hriech. „Mne je veľmi lúto tej slečny Elenky, celý deň v tom skliepku, ako vo väzení.“

„Aha!“ myslí si Darina a usmeje sa. „Ten z toho chce čosi vyviesť.“

„Boli ste predpoludním?“ spýtala sa razom, pozrúc mu do očú.

Samko Ledanko mihol zmýlene zrakom, ako by ho bol blesk ranil, no neustúpil.

„Áno, a je to dievča skutočne solídne a krásne, môžem povedať, a vy, slečny, ju nechávate.“

„Máme celý deň v skliepku sedieť pri nej?“ spýtala sa Cilka a vystúpila napred z radu, založiac ruky popri krásnej postave, lebo že je konečne nie povinná s lumpom ísť v jednom rade. I kráčala hrdo a hlavate pred nimi.

„Ach, veď ja chodievam ta, i dnes som bola,“ odpovie Darina a zasmeje sa, kto zná prečo.

„Či mi je protivná!“ pomyslel si Ledanko, čujúc jej smiech, a temer fyzicky cítil, ako mu je so dňa na deň nesnesiteľnejšia.

Pri studni sa rozlúčili. Slečny šly za nezábudkami, a Ledanko s Borovským hore do húšťavy.

„Idete i vy?“ spýtala sa Darina Borovského, aby ich ešte za chvíľu zdržala.

„Áno, slečna, idem!“ odvetí on rezko, aby videla po hlase, že je na triezve, a nie, ako by si to niekto myslel.

„Ale pozor,“ napomína ho žartom, „aby vás ten pán nezastrelil z omylu, zdá sa byť veľmi roztržitý, a ešte ste len na kraji!“ vtipkuje milo Darina, ukazujúc žmurknutím očami na Ledanka, ktorý netrpezlive zastal a, pranič nepočúvajúc viac, čakal, až skončia.

„Ja by ti povedala, miesto čoho…“ šepne jej Cilka a sama sa smeje na tom, čo myslí.

„Ticho, ticho!“ krotí Darina a oči smejú sa jej víťazstvom, vidiac, akú omrzlú tvar má odchádzajúci Ledanko. „Počkaj, tetuška!“ pomyslela si.

O chvíľu dohonil ich mohutnej postavy, ale krotký Dušan Škripoň. Bol podperený žltým nechtíkom v kabátovej dierke, čo si odtrhol, vychodiac z dediny, v záhrade Jána Spodníka. Tam mu totiž prišlo podperenie na um, lebo on mal doma kvetov dosť inakších. Slečny maly už kytice v rukách každá a rozveselené spievaly pesničku len pospolitú, lebo že také najlepšie pristanú do poľa. Keď zazrely Škripňa, zaradovaly sa veľmi: tešila ich jeho medvedia postava s krotkou, trochu ťapkavou tvárou. On im ruky postískal srdečne každej, a ony nanosily sa doň pre ten nechtík. Žanka ani nepustila ho preč, kým mu druhý kvietok nepripäla. Dušan, krotko stojac pred ňou, zbadal, čo len prišiel, triumfálny svit očú Darininých, a zas jej nechápal. Či ho miluje, či ho nemiluje? Nevedel sám. Je prívetivá k nemu, ale príťažlivý lesk očú, keď pozrie naň, ako by bol zhasol. Nevyzradil jej teda nič o tom, že si ju vezme. Rozmyslí si dokonalejšie; veď sa vykľuje z toho, čo má byť.

Napokon rozmyslel si vec o dva týždne a v jeden deň obliekol sa do tmavých šiat, umyl a sobral k Zátoňovcom. Popri kostole idúc, odtrhol si v lese (plote) kvietok vrbicu — lebo už kvitla — a zastrčil do gombíkovej dierky. Dom Zátoňovcov našiel hlučný. Starých síce nebolo doma — on v niektorej dedine a ona v meste po sklepoch — ale k Darine sišly sa radiť slečny, na aké šaty si kúpiť na zasnúbenie Milkino s Julom, ako ušiť, čím okrášliť. Pritom rozštebotaly sa tak ohnive, nahadzujúc tri nové čísla Bazáru, že len tak vrie veľká izbica od nich. Darinu, pravda, počuť len kedy-tedy. Ustavične odbehuje od nich do druhej izby, tam stíska si päste a líca, dobre nerozhodí jej krv.

„Ja!… či som nevedela ísť s tetkou!?“

Včera totiž prišiel list od tetky, v ktorom oznamuje, ako ten istý — meno nenapísala — bol nesmierne oduševnený tým, že nechcela prísť a sa mu ukázať. Lebo švagriná povedala mu všetko dopodrobna, bola nahnevaná na Darinu. Je to vraj dievča, akých málo, a tým väčšiu vôľu dostal poznať ju a vidieť. Odhodlaný by bol vziať si ju, čo jej i nepozná, ľúbi ju a túži po nej i strojí sa, že príde sám k nim celkom neočakávane.

„Či nemrie za mnou?“ posmievala sa Darina, nevediac už ani, čo robiť od rozbúrenia. „Mohol by aspoň chorým byť!“ *

„Ver’ som, akých málo!“ pokračuje vo vtipkovaní. „Čo by povedal Ledanko, Škripoň? Tí sú takí očarení!“

Totiž Dušan Škripoň od dvoch týždňov, čo rozmýšľal, nebol u nich, a Ledanko síce chodí každý deň k otcovi, naveky s nejakou potrebou — dnes napríklad, že mu starý sluha ochorel na zimnicu — a s cieľom, aby jej dokázal, ako sa mu páči to a to dievča. I teraz sedí tam so slečnami a veľmi obchodí okolo Žanky, mrví omelinky vo vačkoch kabáta, ale hlavu si láme len na tom, aby jej dokázal kadejakými náražkami, že je už pozde. Síce pritom ešte neustúpi. Sobrala sa hneď k nim s akýmsi bojovným leskom v očiach, ako by sa chystala naozaj na vojnu. Ledanko stál pri kasni opretý, ale ako ona vstúpila, razom pobral sa k Žanke. Darina usmiala sa zlomyseľne a zamierila k nim, ale tu začula hrkotať panské kolesá na ceste. Zľakla sa — tušiac už všade zlú vec — že to ide ten ženích, i sponáhľala sa pozrieť skôr na okno.

„No, ďalej len… čo ste tak zatíchli?“ spýtala sa potom, obracajúc sa od okna s obľahčeným vydýchnutím k spoločnosti, a oči uprie na Ledanka: „Čo sa vám stalo, že ste tak pretrhli?“

Ledanko robil sa, že sa nazdáva, že Darina spytuje sa slečien, a aby sa to aj uverilo, obzrel sa dookola po izbe, kde by si mal ísť urobiť papirosu. Potom zdalo sa mu, že predsa lepšie bude, keď odpovie.

„Aha, že o čom bola reč?“ spytoval sa svojím mäkkým hlasom a pozrie na Darinu. „Spomínali sme Hronského, aký je to človek…“

Žanka sa zamračila, že to povedal, a i Darina dostáva akúsi tvrdú, pánovitú tvár. Myslí, že ho bude ohovárať, aby jej spravil radosť.

„Na moj’ pravdu, celý gavalier… vozí sa na brumeri…“ dokončil Ledanko, nedajúc sa mýliť.

„Ozaj?“ spytuje sa Darina, a ako by sa tešila nad šťastím spolubližného, vyjasní sa jej tvár.

Uhádla, že ju chcel bodnúť v svojom bránení sa, preto to povedal. Darina obrátila sa k nemu plnou tvárou, aby videl, že čo sa mu to i trochu pošťastilo, ona nedbá, pritom ako na pomstu pozrela naň s neodolateľnou príťažlivosťou a ľúbeznosťou. Samko Ledanko zatíchol a videl, že tvár jej v tej chvíľke, keď tak pozrela, je taká krásna, až sa zachvel. Ostal omrzlý a chcelo sa mu posmievať sa. Predtým neobzrela sa, keď on túžil, a teraz čo robí. Nemôže a nemôže toho zniesť.

„Slečna, a či sme už nie všetci darebáci?“ mal na jazyku tú hrozne urážlivú — ako sa mu zdalo — otázku, no tu zaklopali na dvere a on videl, že sa Darina akosi splašila, prudko pozrúc na dvere.

Do izby vovalila sa medvedia postava Dušana Škripňa, vyobliekaného ako v nedeľu.

„Ah, čože je to?“ šeply i slečny, zbadajúc to.

„Vítam!“ zavolala mu Darina, ešte nebol dvere zatvoril, akosi tvrdo znejúcim hlasom, a nervózna, že sa musí ľakať zakaždým — čomu vina je i on — spýtala sa: „Azda i vaša babka dostala zimnicu? Tatuško nie je doma; musíte pozhovieť a počkať.“

Krotký Dušan Škripoň zadivil sa a dobre nepadol. Za čo si on ten posmech zaslúžil? Otvoril oči na ňu, potom, keď ona odvrátila hlavu, šiel so zronenou tvárou podávať ruku slečnám.

„No, no, veď sa nehnevaj,“ myslí si Darina, keď prišiel k nej, oľutujúc svoju prudkosť, „a odpusť, veď ti už dám pokoj!“ i pozrie na neho celkom pokorne, že Škripoň sa zmiatol a splašil od toho. To už dokonca nerozumie! Šiel sa napiť vody, ktorú zazrel tam na stole, na čom sa slečny usmialy medzi sebou, a sadol k Žanke, k stolu, volajúcej ho pozerať Bazáre, a aby riekol, ktoré šaty zdajú sa mu najkrajšie.

„No, a ďalej čo o Hronskom?“ obrátila sa Darina k Ledankovi, kým druhé bavily sa na Dušanovi, i pozrie naň veselo a hrdinsky, ako by teraz ona mala úmysel ním ho mučiť.

Samko Ledanko stál za Škripňom a čakal, kým sa vyvraví so slečnami, že sa ho potom spýta on o čomsi a tak odíde preč. Pozrel na Darinu, a vidiac jej neskrotný lesk očú, vopchal ruky do vačkov kabáta, meliac omelinky. Prešiel od Škripňa k oknu a nechcel rozprávať už o Hronskom, len opýtať sa: „Tak je už hodno hľadieť na nás?“

„No, neviete už nič o ničom?“ trápi ho Darina a neodvracia svojho pohľadu od neho, pohľadu ľúbezného, ale nemilosrdného.

Dušan Škripoň to zbadal a začal sa diviť: A či aj za inými pozerá?…

„Ja by iné chcel povedať, slečna,“ podotkol váhave Ledanko, ale v srdci už úplne odhodlaný, že jej povie. A čo ju to ako zraní.

„Povedzte, prosím,“ núkala ona, oddane chodiac očami za ním, ako sa prechodil.

„Ale čože to znamená?“ myslí si krotký Dušan, tajne ju pozorujúc od slečien.

Cíti akýsi pálčivý smäd v hrdle, i siaha svalnatou rukou, že si naleje vody.

„Zaškodí vám!“ bráni Žanka, vidiac jeho rozohriatu tvár. „Ste rozhorúčený,“ i položí dlaň na pohár.

On pozrel v nedorozumení na ňu, potom sa usmial a stiahol ruku nazpät.

„Poviem vám…“ uisťuje Ledanko Darinu a zastal naprostred izby oproti nej.

„Ah, musí to byť veľmi interesantné,“ usmeje sa ona a vstane, tajne naozaj sa ho bojac.

Založila si ruky a Dušan Škripoň videl, že ide bližšie k Ledankovi a ako nespustí oka s neho. Zas siahol za pohárom, čo mu i bránili.

„Chcem sa vás spýtať, slečna,“ vraví Ledanko tlmeno a zmužile pozerá na ňu, ani kroka neustúpiac, lebo veď ona je vina, keď chce zreteľné vysvetlenie, — „či sme už nie darebáci?“

S tvári Darininej zmizol úsmev, otvorila oči, nechápuc, čo tým chcel. Potam prišlo jej na pamäť, že to ona povedala kedysi, a zasmiala sa veselo.

„Pravdaže nie všetci!“ zvolá so smiechom a za pokutu pozrie naň takým nekonečne plamenným a zvodným pohľadom, ako ešte nikdy dosiaľ.

Dušan Škripoň zazrel to tiež, rozplamenil sa ako fakľa v ťapkavej tvári a, chvejúc sa, vypil dva poháre vody.

Samko Ledanko pomrvil omelinky vo vačkoch kabáta, pomrvil a odstúpil do najďalšieho kúta izby.

„Hrozne je protivná!“ pomyslel si v svojom trápení, cítiac, ako mu srdce slasťou búcha pre ten pohľad.

Darina odišla tiež, sadla k stolu k ostatným, ostanúc razom mlčanlivá, iba čo mu privolala:

„Ani vy ste nie azda?“ a pozrela naň bez všetkej príťažlivosti, ba prosebne.

Ale Ledanka neudobrila už ani táto zmena. „Musím ísť niekam nadlhšie… i zťato!“ myslí si a berie klobúk.

„Kamarát, ty ostaneš ešte?“ spýtal sa Škripňa.

„Idem i ja!“ odpovedal on rezko a, dopijúc vodu, valil sa zpoza stola von.

„Brat môj srdečný,“ preriekol krotký Škripoň, keď už boli na ulici, hlbokým hlasom, ako poranený, „nevezmi si Dariny, lebo ona sa chce len vydať, čo za koho. I so mnou to robila, ale ja som nie viac v takých rokoch, že by sadol na lep, obrátila sa ku mne pozde.“

„Čo ti to prichodí na um?“ usmial sa Ledanko chladnokrvne. „Takú, ktorej nechcem, nemienim vziať, či sa chce vydať, či nie.“

*

Darina zbadala, keď sa obliekala na Milkino zasnúbenie, že jej mať prišla pomáhať, naprávať ju s veľkou pozornosťou, a otec, keď už mali odísť, poslal pre ňu.

„Čo ste volali, tatuško?“

Tatuško, večne zapriahnutý v robote — i teraz musel ísť najskôr niekam k chorému a len potom na zasnúbenie — obrátil tučnú hlavu, pozrel pozorne po celej, pokyvkal hlavou, ako by bol spokojný s jej zovňajškom — no on kyvkal, že súhlasí s tým, čo tetka a mať jej povedaly, že totiž dosť je už komédie… ba ešte sa i zastarel:

„Zle si sa učesala… poď sem… načo si si tak našušorila vlasy navrchu?“ i začal jej tučnou mäkkou dlaňou stláčať napálené vlasy. „Komu by sa to zapáčilo?“

„A či sa má zapáčiť niekomu?“ pozrela ona upodozrievave na otca.

„Môžeš ísť!“ riekol jej krátko, odvrátiac tvár od jej pohľadu. „Ja prídem pozdejšie, keď sa vrátim.“

Darina vyšla a stala sa hrozne zamyslenou. V pitvore zastala dlho, v kuchyni tiež a v bývacej pozrela tklive matke do očú, ako by sa z nich chcela presvedčiť, či je to naozaj tak, ako sa ona bojí.

„No, sberaj sa!“ napomenie ju mať a odvráti sa od nej za rukavicami, lebo sa jej chcelo usmiať sa nad ňou, a potom by hneď vedela, že ju rozumie. „No, ber sa, ber!“ súri ju, stávajúc sa mrzutou.

Darine začala kolovať krv od rozčúlenia a nepokoja, no nepovedala ničoho, ale, idúc cez dvor, začala sa obzerať, či nieto tam, čo by ju mrzelo.

„Koľko ráz ste už povedali tej Kate, že pred dvere neslobodno vodu vylievať, a zas aké pleso! Ak to bude i na zimu tak bývať, keď bude mrznúť, tak sa pobijeme. Dal by tej tatuško, keby vedel.“

„Choď, choď, čo ťa teraz do toho, a trápiť sa o zimu?!“ odpovie jej za ňou idúca mať a nezdrží sa úsmevu.

„Ale to je jednako omrzlá vec držať takú sprostú slúžku…“ vraví ona, nedajúc sa mýliť.

„I tú kľučku na uholnej izbe už všetku skazila, čo jej nevie otvoriť!“

„Nestaraj sa nič,“ vraví jej mať. „Veď sa dá napraviť.“

„Ale to je jednako protivná vec, každý deň taký hurt robí s ňou.“

Mať neodpovedala už ničoho a Darina obzrela sa ešte, čo by ju bolelo. Boly už na ulici.

„I to slnce tak hrozne pečie; ja neviem, čo chce?“

„Neboj sa, nespáli ťa, čo prejdeme cez dedinu, a už skoro bude večer.“

„A aký prach! Všetka sukňa sa mi zatrepe, a taká vzácna a drahá. Mohlo by už niekedy pršať; ale viem, že už nikdy nebude.“

„Ale netáraj, netáraj, ktože by teraz žiadal dážď v najlepšej žatve!“ odpovie jej mať a potom zahriakne: „A už že nevyhutuj!“

Darina zatíchla, ale ešte nebola uspokojená. Za každým desiatym krokom obzerala sa nazpät k domu, ako by sa chcela vrátiť. Do dvora Lepcovie príduc, začalo jej tak srdce biť, že sa nastráchala sama a pomyslela si: „Ak to takto bude so mnou, ja do rána ochoriem!“ V pitvore stretli sa s Ledankom. Bol pekne, čierno odetý a tvár celkom rozjarená.

„Ruky bozkávam!“ volal už zďaleka a ponáhľal sa ochotne naproti nim.

Panej bozkal ruku, potom uklonil sa pred Darinou a čakal, že sa ho spýta, ako sa bavil na dvojtýždňovej poľovačke u priateľa, majúc pohotove odpoveď: Prosím, znamenite, zastrelili sme dva diviaky, jedného roháča, a bolo tam jedno krásne dievča, veru krásne!

Ale Darina nespýtala sa nič, pozerajúc s tajeným ľakom na dvere salónu, zkade vychodil cudzí vysoký a pekný pán.

„Ako som vás dávno nevidel,“ podotkol Ledanko, vidiac, že darmo čaká jej oslovenia.

Darina spamätala sa a videla, že je tam.

„Nemôžem za to!“ povie a usmeje sa maliciózne.

Divný človek, on je vina, že jej nevidel, a ešte jej hádam bude robiť výčitky! Nedbajúc oň, išla za mamou cez kuchyňu, ako chodia domáci hostia, preplnenú kuchárkami, behajúcimi vo veľkej rýchlosti sem i ta a strkajúcimi sa jedna do druhej. Tam v ústrety prišla im domáca pani, vysoká, tenká ženská, s očami, ktoré ustavične prevracala k povale. Privítala ich i ona len v náhlosti a zaviedla do izbičky susednej, aby sa poskladaly. Izba bola celá obvešaná kepienkami a klobúčikmi, a nikoho tam nebolo, len v uhle pri kasni kutila čosi jedna z posluhovačiek, a i to s veľkým ponáhľaním. Zátoňová hneď skladala so seba, ale Darina zastala proti polootvoreným dverám salónu, a svliekajúc rukavice, pozerala ta na shromaždených hostí — hlučných a veselých — dychtivým a mračným pohľadom. V jednej skupine pri okne sú páni pospolu na stolcoch, na druhej strane na diváne dámy a dievčence, a po izbe behajú, ako by ich naháňal, domáci a posluhovačky. Borovský, ktorého nemohla vystáť Cilka, stojí pri dverách a odstupuje sa vše ta, vše ta, aby sa do neho nebúšili. A zaiste zapácha od neho zas, lebo Cilka — vyfintená, s veľa mašličkami — kedykoľvek prejde popri ňom, krčí drobný, ale pyšný noštek. Darina usmiala sa nad tým. „Môže vás i desať krčiť,“ myslí si, odvracajúc sa, „jemu ostane najmilšie víno!“ Do izby vstúpila Milka v krémových šatách, okrášlená ružovými stužkami a všetkým šperkom, čo mala — lebo na sobáš nebude si môcť vziať ničoho. Oči sú jej vlažné, tvár dojatá a rozjarená. S veľkou citlivosťou šla bozkať ruku Zátoňovej, potom vrelo obrátila sa k Darine.

„Všetci hostia sú už tu?“ pýtala sa jej Darina potom, chytiac ju za ruku.

„Zdá sa mi, že všetci.“

„Tak už nik nemá prísť?“

„Nik azda… Málo ich bude, ale ja som nechcela veľa teraz… ani Julko.“ I usmeje sa zdržanlive, s potešením a hrdosťou pri spomenutí mena snúbencovho.

„A kto sú to všetci tu?“

„Takto neviem… Pozri, má byť niekde na stolíku karta, čo sme značili mená pozvaných s Julkom…“ i usmeje sa zasa zdržanlive a samoľúbe. „Tam, tam; Paľko ju kdesi ta položil… A čo ti je?“

„Prečo?“

„Celkom sú ti pery osinelé.“

„Naozaj?“ Darina zahanbila sa hrozne a skoro skryla spodnú peru pod zuby, hodiac pohľad na mať, či sa díva. Mať sa usmiala, a keď Milka odišla, povedala jej:

„Tu ti je, tu; len sa pekne. Prihlaď si tie vlasy, naveky ti tak kochľave stoja!“

Tak je tu predsa? Darina zmĺkla hrôzou, otvoriac oči. A ešte aby sa pekne!

„A kto je? Už aspoň povedzte,“ spýtala sa, vydychujúc.

„No, už len maj trpezlivosť, veď zvieš,“ povie jej mať, usmievajúc sa akosi, a Darina už sa skoro zachodí rozčúlením.

„Mamička, mamička…“ začne chvatom a dusiac sa, „to musíte sami uznať, sami uznať, že je to divné — nuž divné zachodenie. Viem, že zviem, kto je, viem; toto mu bude na očiach, keď na mňa pozrie: Akáže si, akože by to bolo, či by to bolo dobre, a ja sa ti pozdám?… Jaj, Bože!“ i premetáva šaty rýchle, ako seno, hľadajúc karotku.

Mať sa zasmiala, potom, ako by ju nadišla ľútosť nad ňou, riekla so stiahnutým obočím:

„Čo sa máš jašiť? Ak nebudeš chcieť ísť, či ťa nasilu prinútime?“

„Veď tak, veď tak!“ prisviedča dychtive a, sotrúc slzy obľahčenia s očú, nahla sa nad karotku, aby spešno prečítala mená na H sa začínajúce: Hanus, Hadala, Hrabovský, Hríbovič…

Hronského nieto! Veselšie zdvihla tvár, že sa usmeje povďačne na mať, no jej už nebolo tam, odišla do salónu. Darina chcela sa ponáhľať za ňou, aby videla, keď sa jej budú klaňať, kto a ako; ale do izbičky prišly školské sestričky samy, v bielych šatočkách — mať ich mala bolenie hlavy, nemohla ísť. Očká zablyšťaly sa im radosťou, vidiac ju, a hneď pribehly k nej sa utúliť.

„Jaj, teta, teta, my sa tak hanbíme!“

„Nič to, veď pôjdete so mnou,“ odpovedala ona a, ponaprávajúc im vrkoče a plissé, chcela ísť.

No tu zas prišli noví hostia, z druhej dediny, Mína Korminská. Prosila ju, aby počkala, kým sa oblečie, pomohla jej, že potom pôjdu dnu spolu. Darina sadla, prizerala sa, a Mína, keď už bola oblečená, predstúpila pred ňu, čo povie, či červené, či biele korály si vziať na holé hrdlo?

„Červené, červené,“ radila jej, keď si tie probovala, a keď si biele, skríkla: „Nie, tieto, tieto!“

Totiž Mína bola pekná, a preto boly jej dobré i tie i tieto. I nemohla sa rozhodnúť, sprobúvajúc pred zrkadlom vše tie, zas tie, a Darina, nemôžuc jej vyčkať, potratila trpezlivosť a, vezmúc dievčence za ruky, šla dnu. Už nik neklaňal sa matke, sedela medzi staršími dámami už na pokoji. Pri dverách hneď zastavil Darinu snúbenec Julo, vykrčkané majúc temeno a fúzy. Bol pri dámach, ale, vidiac prichodiť nových hostí, vstal a šiel im naproti. Vedel, že na neho budú všetky oči upreté obzvláštne, a myslel si, že sa dnes každému musí zapáčiť. Na boku stál krotký, ale svalnatý Dušan Škripoň. Vidiac Darinu, odstúpil sa hlbšie a prizeral sa jej s povráskaným čelom, vše-vše žmurknúc ľútostive a myslel si: „Škoda jej, škoda toho dievčaťa!“ Čakal, že sa obzrie a on sa jej ukloní, ale Darina, odtrhnúc sa od Jula, šla ďalej, pozdravujúc sa so známymi, a pritom potajme pozerala, koľko cudzích pánov jest. Všimla si dvoch. Jeden, veľmi elegantný, bledý a pekný — ten, čo ho videla vychodiť zo salónu, keď prišli — stál pri skupine dám, zabávajúc ich. Druhý tiež elegantný, čiernych horiacich očú a čiernych vlasov i fúzov hustých a svesených. Ten sedel v kruhu pánov pri okne, kde bol prinesený druhý stôl a diván, a zdal sa im byť centrom, lebo všetci obracali hlavy k nemu, počúvajúc ho. On, keď vstúpila Darina s dievčatkami, pozrel na ňu, ale hneď obrátil čierne oči k pánom a vravel ďalej. Darina usadila dievčičky na malý divánček niže dám. Mladšia sadla chvatom — mala nové topánky a hrozne jej buchotaly, i hanbila sa a bála, že to zbadajú i druhí hostia a budú sa smiať. Darina ponaprávala im i tam vlasy a stužtičky, potom, zbadajúc v kúte medzi dámami notárku z tretej dediny — čo mala zvyk naveky sa smiať, prečo jej obyčajne boly ústa vždy otvorené, odhaľujúc drobné zodraté zúbky s červenými ďasnami — šla k nej; bola s ňou kedysi, kým sa nevydala, dobrá priateľka. Idúc popri elegantnom pánovi bledej tvári, ktorý zdvorile sa jej odstupoval, zbadala, že, hľadiac si pekné tmavé fúzy, prizeral sa jej dlhšie. Všimol si jej pre výraz, deliaci sa od iných, veselých, svojím nepokojom.

„Kto je ten pán?“ spýtala sa Darina šeptom notárky, keď sa boly pozdravily.

„To? To je Bohdan Hadala, starý mládenec.“

,Hneď som vedela, že je to nie on!‘ myslí si Darina a berie sa nazpät; notárka zastavila ju ešte.

„Nevieš, prečo neprišla Svetlovská?“ spýtala sa jej, a všetky panie uprely oči na ňu zvedave. Totiž Svetlovská bola krásna — zaujímala ich.

„On ochorel na smrť… aby nemuseli sem prísť,“ odpovie Darina a trhne sa, pozrúc dookola, či počuli.

Nezbadala, len po nečase, že vypovedala i svoje vlastné myšlienky. Zahryzla si do pery, zdržujúc smiech; ale vidiac, že iní rozosmiali sa veselo, zasmiala sa i ona, pozrúc tajne, čo elegantný starý mládenec. Smeje sa i on, hľadiac na ňu pozorne; ba i pri stole, kde sedeli páni, dopočuli, a obrátiac tváre k nej na chvíľku, smejú sa a potom vtipkujú medzi sebou o žiarlivom Svetlovskom. I pán „centrum“ prestal vravieť na chvíľu, pozrel na ňu a čierne horiace oči smialy sa mu tiež.

„Á, servus, Darka!“ zavolal tam od stola starý pán z Mravčian, priateľ otcov, bielovlasej hlavy ako vlna.

Otrčil jej ruku krížom cez stôl, pohodlne, ani nevstanúc a roztiahnuc sa práve proti cudziemu pánovi. Ten vstal hneď a odstúpil sa zdvorile, aby mu mohla podať ruku, i druhému známemu, i tretiemu, potom predstavil sa i on:

„Peter Hrabovský, kňaz ďurčinovský,“ klaňal sa opätovne, natiahnuc dlhé hrdlo s veľkým ohlodkom napred až až veľmi a čierne oči uprel rovno na jej tvár.

No nieto v nich nič ostrého a skúmavého, okrem zdvorilej vľúdnosti.

„Ani toto je nie!“ pomyslela si Darina, vzdychnúc tíško, a vracia sa k dievčencom. Sadla na foteľ, vzdychnúc zasa mimovoľne, a pozrela, kde je mať. Bola medzi starými paniami a pánmi a nič nebadať na nej podozrivého. Neďaleko o kasňu opretý stojí krotký Dušan Škripoň a hľadí na Darinu, oči nadrapujúc, a zas jej nechápe: opäť je inakšia. Čaká netrpezlive, že pozrie naň, aby sa jej uklonil, lebo on nechce ísť k nej, keď je taká, že sa iba vydať chce. Teraz hľadí na pána, čo stál pri ňom a mal veľké oči a mrazivý, sebavedomý výraz na tvári — ako by ho poznávala… potom azda pozrie i na neho. On hotovil sa a pohýbal. Darina už pozerá mu na rukáv, no tu zasmiala sa neočakávane a skrútila hlavu k Žanke a Cilke, čo sedely pri nej a dohadovaly sa o čomsi veľmi ohnive. Dušan Škripoň vzdychol hlboko a šiel sa napiť vody.

„To je zneuctenie všetkých nás. Nebudeme s ním tancovať!“ vraví rozhorlená Cilka tlmeným hlasom.

Shováraly sa prv o pominulej sanici, potom prešly, či majú tancovať na svadbe s Borovským, ak sa opije, či nie. Cilka a Žanka sa verily, že nie.

„Ale len tancujte!“ zastarie sa Darina, prehárčajúc Cilku.

„Dobre, keď ty chceš, môžeš si ísť, ale ja nie!“ protestuje Cilka ohnive. „Len pozri naň, aký ti je, čo nevie, či je človek a či drevo.“

Darina, smejúc sa, skrútla oči za Borovským, a tu náhle, ako by čosi cítila, vrátila sa očami, kde je „centrum“, a stŕpla. Hrabovského čierne horiace oči hľadely na ňu s výrazom: Akáže si?… A či by to bolo dobre?…

„To je!“ šepce si Darina, a srdce zabúchalo jej tak, že sa zľakla, či to nepočujú aj iní a nevychýria ju za nezdravú.

Vstala rýchle, celá sa chvejúc, a ponáhľala sa do šatnice. Pri dverách búšila sa do posluhovačiek, maly úmysel prikrývať stoly, a teraz už behaly po izbách zrovna ako šialené. Vo dverách zasa zastal jej cestu krotký Dušan Škripoň. Nevydržal a musel sa jej prísť ukloniť.

„Služobník, slečna!“

Pozrela na neho, ako čo by ho len teraz po prvý raz videla a nič sa nepamätala na to, čo bolo s nimi predtým, potom kývla mu hlavou na pozdravenie a zmizla v izbičke šatami obvešanej.

„Čo si to vravel slečne?“ prišiel sa spýtať Samko Ledanko, položiac mu na plece ruku a prizrúc sa mu upodozrievave.

„Ja?“ obrátil sa Škripoň zadiveno. „Ak si počúval, tak vieš,“ a pozrúc naň zboka nedôverčive, odstúpil pudom hnaný od neho.

„Nedám sa mu tu obzerať!“ myslela si Darina v druhej izbičke, vzdychajúc v kúte na foteli. „To už nie!“

Lampy pozapaľovali a stoly prikryli. Domáci už behali sem a ta a usádzali hostí. Pre Darinu prišla sama Milka. Veľa jej totiž pomáhala pri šití a ešte mala nádej, že bude pomáhať, bola jej teda vdačná; ale aj ináče ju mala rada.

„Nie, radšej budem obsluhovať.“ riekla jej Darina.

„Azda ty? Veď je dosť iných!“

Jednako nepohla sa, len keď počula, že prišiel už i otec. Vstala na prstoch, ako potajme, pribehla oproti dverám a hľadela, ako sa privítajú. Hrabovský práve chcel sadať, keď prišiel k nemu tučný, vysoký a pekný tatuško. Rezko sa zvrtol, pustiac stolec, a obaja, povediac pozdravenie len krátke, schytia si pravice s akýmsi chvatom, stískajú si tuho a pozrú si do očú vrelo, ako by sa oddávali jeden druhému s celou dušou a ako by vraveli, kňaz: „Tvoj som celý!“ otec: „Dobre, dobre, i ja som tvoj!“ Otec skoro odišiel k iným známym a Hrabovský, ešte hľadiac za ním, sadol za stôl. „Pravda, on je to!“ myslela si Darina už úplne presvedčená a vracia sa zas na foteľ. Ztade videla do druhej izby jeden bok stola, no nie kde sedel Hrabovský. Prizerala sa na sediacich, ako sa černejú pánom hlavy a belejú tváre dám, jedna vyššie, druhá nižšie, jedna tak sa skláňa, druhá tak. Pri kraji sedí Borovský a naozaj je taký, že nevieš, či je človek a či drevo. Nabral si na tanier pečienky a teraz sa díva na ňu a nevie, čo s ňou urobiť. Na jednej strane sedí mu Elenka zo skliepka, bielo odetá, a pozerá vše naň odboka udivene a so strachom. Na druhom boku dve školské sestričky naprávajú ústka kadejak a šepcú, že keby len skoro bol koniec večeri, a ešte len posadali. Okolo behá bystro a trochu afektujúc — medzi inými obsluhovačkami — peknej postavy Cilka s mašličkami na pleciach, čo jej veľmi pristalo, zalietajúc milým usrozumeným zrakom na mladíka Lepca, ktorý stojí pred stolom a dáva pozor na jej pohľady, i koľko je v ktorej fľaši vína. Tu Darina nezdržala sa nezasmiať. Zbadala totiž, že peknej postavy Cilka, kedykoľvek prebehne poza Borovského, naveky štopne sa do jeho stolca. On uťahuje stolec, napráva, obzerá sa i ta, i ta, už celkom k stolu pritisnutý, a len mu nedajú pokoja. „Neborák!“ poľutuje ho Darina a vstane. Videla totiž, že školské sestričky naveky sedia rovno ako sviečočky a nikdy nezohnú hlávok nad tanier, a už tretie jedlo prešlo. Nikomu — teraz celkom prirodzene — nepríde na um mať starosť o také maličké, i sobrala sa teda ona k nim, vezmúc s kasne odo dverí misku, naloženú dobrou mandľovou štrúdľou.

„Nie, teta, nie, my nechceme…“ šeptaly jej v ústrety, zbadajúc, že k nim ide. „Jaj, choďže ta, veď by sme si boly vzaly, keby sme boly lačné!“ a obracajú prosebne očká od misy k nej, ako by štrúdľa bola čosi strašného.

Ale Darina, ktorej sa veľmi páčily mladé dievčence, najmä hanblivé, usmiala sa a neustúpila, i núka neodbytne žartom ako veľké, tlmene:

„Milosťslečny, ráčte, prosím… Ale, prosím, jeden kúštik, len jeden kúštik, jeden aspoň!“

„Jaj, teta, teta, ty si taká…“ lkajú dievčatká a hanbia sa ešte väčšmi, lebo tam blízko sediaci hľadia usmievajúcimi očami, ako by sa radovali.

Dokončil rozprávanie i Hrabovský — sediaci vprostred radu a preto vidiaci na oboch koncoch stola, čo sa deje — a díva sa i on, ako by sa mu to veľmi páčilo, pozerajúc vše na Darinu, vše na dievčičky. Ba ešte i mať i otec pozreli letmo a usmiali sa s potešením a spokojnosťou. Dievčence nabraly si po najmenších kúštičkoch. Staršia, trochu i namrzená, začala si rozkrajovať a cukriť, ale mladšia rýchlymi pohybmi skoro jedla, len tak prežierajúc nepohryzené, a položila si dlaň na ústa, kým jedla. Lebo by sa ten pán okatý, čo naproti nej sedí, zaiste smial, že vie ešte špatne jesť, nie tak ako on: obe ruky drží pri stole rozložené, ako kvočka, ukladá si, hryzie, prežiera pekne a pozorne, aby si neuškodil.

Darina ponaprávala dievčencom vlásky, i Elenke zo skliepka čipku od chrbta, a potom, vidiac, že Hrabovský pozrel ešte raz na dievčence a na ňu, sobrala sa nazpät.

„Veru ty na mňa hľadieť nebudeš!“ myslí si hlavate a zastane vprostred izbičky prvej, ako by si sadla na fotel do kúta.

Začal totiž ktosi hovoriť pri stole a ostatní zamĺkli, ešte i cvengot lyžíc a nožov prestal. Poznajúc hlas Hrabovského, išla k posteli hore, zkade bolo vidno druhý bok stola. V prostriedku radu stál štíhly Hrabovský, držiac pohár v ruke. Hostia klonia hlavy nad taniere hľadia naň, a i posluhovačky zastaly ako sviece za chrbtami sediacich. Medzi nimi i Samko Ledanko, obzerajúci sa nepokojne dookola, ako by mu čosi chybelo. Hrabovského hlas bol zvučný, že sa celá izba ozývala, ale vravel takým tónom, len ako by sa shováral, nič sa nenamáhajúc, ani neusilujúc vravieť slávnostne. Slová sypú sa mu, ako by mu už boly známe ako by pri každom obede, čo zje, toastoval. Istý výraz majúce čierne horiace oči — trochu presmeleného svitu — upiera vše na snúbencov, vše na rodičov, dotklive a neodolateľne. Pozdejšie jedna ruka mu je málo na rozkladanie; položí pohár a rozkladá i druhou. Vše nahne hlavu tak, vše tak. Vše zastane, kde nasleduje závažné slovo, nahnúc hlavu, a pozrie rovno hlavným do tvári, potom po druhých, ako by chcel vedieť, aká je ich napnutosť, či dostatočná. Čierne oči zablysnú mu, povie tie významné slová s dôrazom, a vraví ďalej, ďalej. Darina upiera oči naň, ale nepočuje nič, veľmi málo. Pred ňu postavily sa všetky kuchárky z kuchyne, a hoci nerozumejú zhola nič, myslely si, že pri takej chvíli aj ony musia sa zjaviť — šepcú neprestajne medzi sebou.

„Ó, ver’ má tie bajúziská ovisnuté!“ pohodí ich Kata, ktorú poslali pomáhať nadnes.

„Ba ver’ tými očami ako fľočí… ale pekne rozpráva, ej, pekne!“ hovorí stará slúžka Mara od Svetlovských.

„Aj hlas má dobrý, ani náš nebohý pán farár… Tomu len tak sliny fŕkaly, keď kázal.“

„Ta by bol za reči aj kňaz, pravda, to aj ja dosvedčím!“ rečie hlavná kuchárka v popánenom odeve.

„Veď je kňaz!“ zasmeje sa im Darina.

Kuchárky sa zdesily. Taký čierny a fúzatý! Ony myslely, že je fiškál.

„A zkadeže je?“ obrátily sa všetky k nej.

„Neviem nič o ňom… teraz som ho videla po prvý raz! Neviem…“ bráni sa Darina.

Tamdnu Hrabovský dokončil reč, nahol sa akomak nad stôl proti snúbenici, nežne a zdvorile podávajúc svoj pohár, aby štrngla oň, potom rodičom. Nastalo všeobecné volanie na slávu, a každý vstáva a tisne sa k snúbencom v šramote stolcov. Milka má oči vlažné od citu a blaženosti. Vstane, že tak lepšie dočiahnu k nej, a drží pohár zdvihnutý. Potom že vypije. Ale tu zazrela v druhej izbičke Darinu stáť pod svetlom lampky, zavesenej na stene, ako sa smeje radostne a krúti hlavou niekomu. To svojej mame, ktorá ju volá od stola očami, mihá, mračí sa, že sa tak uťahuje.

„Darinka!“ zavolala jej Milka citlive, zdvihnúc pohár, a keď ona nezbadala, odtisla stolec rezko nohou a vystúpiac ponáhľala sa k nej.

Darina naliala si vina tiež, štrngly si a, horúce pozrúc si do očú, zachvátil ich cit nepremožiteľnej lásky, že sa musely objať vrelo; potom vypily. Blažená snúbenica ponáhľala sa nazpät; tu zastavily ju ešte kuchárky a spýtaly sa:

„Zkade je to ten pán farár, čo vravel?“

„Ten? Akože sa volá?“ vraví netrpezlive, lebo by rada zasa skoro byť tam, i stiahne obočie, ako by rozmýšľala. „Zabudla som… prišiel s Julkom — nie mu je rodina, ale sa kázal volať. Ale akože sa volá?… Kňaz, vdovec, zostal so štyrmi deťmi — tri sú dievčatká… A tebe je čo, Darinka?“ spýtala sa, a všetky kuchárky skrútly sa a pozrely zvedave na Darinu.

„Mne?“

„Celá si osinutá. Zle ti je? Však sa preto tak uťahuješ? Bolí ťa hlava?… Tam v tretej izbici na sklenej kasni je ťapkavá sklenica, čo mamička užíva od bolenia hlavy. Choď, nakvapkaj si na cukor. Ťapkavá sklenica s kvetom…“ volala ešte, odchodiac.

„Môžete ich mať i desať!“ myslí si Darina zlostne, a teraz už naozaj zničená spúšťa sa na diván, dajúc čelo do dlaní.

„Štyri deti, štyri deti!“ lká v sebe. „Štyrom byť macochou, od štyroch byť nenávidenou, ku štyrom byť možno i planou… Nebožiatka… Ach, ja potrestaná, ako kvočka budem medzi nimi!“

Teraz už vie, prečo s takým potešením hľadeli na ňu, keď núkala školské sestričky. Ach, už i tie stratily kúzlo pre ňu!

Večera o dve hodiny sa skončila. Stoly povynášali a hostia sa rozložili, každý kde mu bolo najmilšie. Samko Ledanko stojí pri dverách a nemôže si miesta nájsť, i pozerá po izbe, ako by bol čosi stratil. Vo dverách ukázala sa Darina. Tvár jej je zmužilá: veď sa konečne nemusí vydať zaň, ozaj!… Srdce Samka Ledanka zatrepotalo obľahčením a tvár mu ožila, vidiac ju. Zrazu pochopil, že jej príťažlivé pohľady chybia mu. Spravil krok, že ide k nej, no tu predišiel ho v tom Dušan s druhej strany.

„Slečna,“ vravel jej s nadrapenými očami a nízkym hlasom, „my sme dnes ešte ani neboli spolu.“

Darina pozrela naň, a že bola zúfalá, nazlostila sa.

„A či je to niekde zapísané, aby sme my mali byť spolu?“ spýta sa a, odchodiac, pomyslí si podráždená: „Čo sa mi prihovára, keď ma nemôže vystáť?!“

Krotký Dušan Škripoň dobre nespadol od zadivenia. Pozrel za ňou s odpadnutou perou, potom ponáhľal sa k stolu.

„Prečo sa hnevá, čo som jej spravil?“ myslel si, vody si nalievajúc. „Aha, to preto, že som si jej nevzal!“ Dopil vodu a šiel sa oprieť o kasňu a ztade hľadel na ňu, oči napínajúc, a rozmýšľal, čo robiť. Darina sadla medzi slečny a pozerala ponad vejár na Hrabovského, s úmyslom, že sa jej nič nebude páčiť na ňom.

„Kdeže je tá elegancia?“ myslela si, a naozaj nepáčil sa jej už nijak. Černovlasú hlavu hádže a rukami — keď ich nerozkladá — kazí zápalkovú škatuľku, i tak i tak ju nadhadzujúc. Šaty má pekné, i golier pri veľkom ohlodku ligoce sa ako srieň. Ale nesedí pekne, dovolí si, ako sa mu páči. Stolec drží iba na dvoch predných nohách a prsia opiera o kraj stola, kým nohy kadejak posvíjané drží pod stolcom. A vedie slovo on; druhí majú obrátené hlavy naň, hľadia mu do očú, na tvár, pery a poslúchajú pozorne, len kedy-tedy povie niektorý poznámku alebo otázku.

„Rada by vedieť, či zajtra nebude zachrípnutý!“ myslí si Darina, v duchu vtipkujúc. „Len čo ho tak počúvajú?“ Stíchne na chvíľku a rada by ho počúvať i ona, ale sa bojí, že by sa jej zasa zapáčil. „A všetci ho počúvajú!“ horší sa, vidiac, že už i poniektoré dámy prisadly k stolu. Ale jeden tučný pán, ktorému boly oči celkom zarastené v mäse, prechodil sa tam na tri kroky pred nimi hore-dolu — naveky tak od večere, najedol sa dobre a teraz sa bojí, že stučnie ešte väčšmi — má výraz tvári flegmatický, ba nevšímavý. Zaiste zunoval už Hrabovského, a ani ho už nepočúva. Darina pozrela pozorne naň; to musí byť zvláštny človek. Tu zastal pred Hrabovským a poznamenal čosi, ako by mu pripomínal. Hrabovský prisvedčil hlavou, začal čerstvou silou, a tučný pán prechodil sa zasa sem a ta na tri kroky.

„Byť macochou, byť macochou!“ lká Darina zas. „Tyrani, vy ste tomu vina!“ pozrela, hľadajúc očami Ledanka a Škripňa, aby ich premerala nenávistným pohľadom. Stáli pri okne opretí a krotký Dušan Škripoň už úplne odhodlaný myslel si: „Vezmem ju, či sa chce vydať, či nie!“

„Čože, kamarát?“ obrátil sa k nemu Ledanko, pozrúc mu priečno do roztúženej širokej tvári. „Aby si nejako neprehltol tú slečnu Darinu.“

Dušan Škripoň sa zapálil a ústa potrhly sa mu. Schytil sa a vzal priateľa za ruku, vedúc ho na stranu, i začal tichým, srdečným tónom:

„Brat môj úprimný, priznám sa ti, ja ju milujem a chcem vziať.“

„Tak si mi ju preto tak horlive odrádzal,“ vraví Ledanko maliciózne. „A ak ju i ja chcem?“

„Ty?“ Dušan Škripoň zadivil sa a dobré srdce jeho prenikol strach. Žmurkol za vodou na stôl. „Veď si povedal, že jej nechceš?!“

„A ty si klebetil, že sa iba vydať chce!“

Škripoň potrhol kútikmi úst a sklonil hlavu, stiahnuc obrvy ustarostené.

„Kedy ju vypýtaš?“ opýtal sa.

„Hoci hneď.“

Dušanovo srdce zabúchalo ešte väčšmi strachom. Vie, že Darina vydá sa za toho, kto príde. Zažmurkal očami a nevydržal; musel ísť vodu piť. Potom, utrúc si ústa, chvatom pristúpil zasa k Ledankovi, striasol sa a povedal s veľkým napätím duševných síl:

„Za to ti stojím, že jej dnes nevyjavíš ničoho!“

„Ale uvidím, čo jej i ty povieš!“ odpovie mu zádrapľavo Ledanko.

Priatelia sa rozišli v spore a nezbadane zamierili jeden na jednu, druhý na druhú stranu neďaleko Dariny. Sedela obklopená slečnami a nedalo sa k nej dostať ani s jednej strany. Nezbadajúc ich, usmievala sa, ako iné, na snúbencovi, ktorý si myslel, že dnes musí lichotiť každému, a stojac pred nimi so svojou vykrčkanou hlavou, vravel im:

„Bože môj milý!“ a vzdychol, ako by so žartovnou komičnosťou, „koľko krásavíc na jednom mieste! Na ktorúže pozrieť, ktoráže je najkrajšia?“ i klipká ospalými očami.

Bol človek veľmi poriadny a o deviatej chodil riadne spať, i bolo mu ťažko, že čas už minul.

„No, ľaľa!“ divia sa slečny medzi sebou a zdržiavajú smiech. „Či ešte i na iné chce pozerať?“

„Bože môj milý, Bože môj milý, všetky ste najkrajšie!“ vzdychá zakrčkaný snúbenec a sadá, nevidiac dobre od ospalosti, Ledankovi do lona, ktorý striehol tam neďaleko na Darinu.

Slečny pozeraly jedna na druhú a Darina s Cilkou, nemôžuc sa opanovať, skočily naraz a šly ako usrozumené k svetlu, kde boli páni, i začaly si obzerať vejár, hľadiac naň a hryzúc si pery.

„Vidíš, že je môj!“ zvolala Darina, keď sa premohla, ako by sa o to boly dohadovaly, a pozrela víťazne hore.

A tu zbadala, že je pri stole, kde páni besedujú, a ona stojí pri Hrabovskom. Vravel čosi, ale keď pozrela naň, pretrhol reč, zastal a pozrel hore svojimi horiacimi očami, aby ju videl. Darina sa zachvela úžasom: koľko moci je v tých jeho očiach! „Pane, Pane!…“ zalkala v duchu nastráchaná a ponáhľala sa odtiaľ.

„Už vie, kto som!“ pomyslel si on, a skrútnuc černovlasú hlavu, obrátil sa k pánom, aby pokračoval v tom, čo vravel, a zakončil. Potom zdvihol sa a, pozrúc dookola, šiel rezko do druhej izby, impozantne a akomak posmeleno dvíhajúc hlavu. Darina šla si pre vejár na stole zabudnutý, kde on sedel, a odtiaľ pozrela do druhej izby cez otvorené dvere. Tam je, sedí s jej rodičmi, oni obaja na diváne, on — majúc nahnutú hlavu — na stolci pri nich. Drží dlane na kolenách, prizerá sa im tklivo do tvári a vraví čosi.

„Čo mu povedia?“ myslela si Darina, vrátiac sa na svoje miesto nazpät a sadajúc. — Naše privolenie máš — choď k nej!… — Dajú ma vďačne!“ Tu musela vyspievať v duchu „Pod oblôčkom vyskakoval“. Osožilo jej trochu, ale len kým spievala. Cítiac, akú plačlivú tvár musí mať, zastrela si ju vejárom ako ospanlivá, pritom dala pozor na dvere izby, kde boli oni. Práve šla ta rezkým a strojeným krokom Cilka krásnej postavy shľadávať veci na hru „vareška“. Teraz vyšiel domáci pán so zaslzenými očami — keď viac pil, naveky mu také boly — a zastanúc, hľadel, koľko je vína na stole. Za tým chudá notárka výšavnej postavy, a i teraz sa smeje a drží ústa otvorené s drobnými zúbkami a gratuluje Milke, ktorú držala okolo pása, už po tretí raz. Potom sobral sa Borovský dnu, ale došiel iba do dverí. Tam zastal a oprel svoju sprostú hlavu o vereje. A teraz vracia sa Hrabovský. Najprv zbadal Borovského, zasmial sa i tak, i tak, a pozrel k stolu na pánov, ako by ich upozorňoval a vravel: „Či je i toto zpomedzi nás?“

Potom prešiel rezko pomimo, pozrel, kde je Darina, i na pustý stolec pri nej, s ktorého — na veľký hnev Darine — práve odbehla Elenka, a tvár jeho a horiace oči dostaly starostlivý akýsi tieň, ako by vravel: „O mne už niet otázky, ani o inom, ale ty?!“

„Teraz,“ myslí si Darina, zrazu zachovajúc úplne duchaprítomnosť, „spravím chladnú tvár, pozriem naň pohŕdlive a odídem. A on, ak je vtipný človek, ustúpi bez ďalšieho vysvetľovania.“ Složila vejár a pozrela, že ho premeria takým zrakom. Oči sišly sa im plným pohľadom a z jeho horiacich očú teraz svietila pokora a moc. Darine zatriaslo sa srdce radosťou neočakávane. Zmiatla sa, potom trhla, ako by sa silou-mocou chcela spamätať. Pozrela dookola, i na neho, ako by ich prosila všetkých o pomoc, ale cítiac jeho blízkosť a moc, sadla nazpät a dočkala ho.

Je pekný, jasný deň. Dvaja priatelia, Škripoň a Ledanko, sedeli na chodbe vovedne u Dušana a čakali Svetlovského, ktorého poslali k Zátoňovcom. Totiž oni vyrovnali sa po priateľsky u Lepcov, ako obaja veľmi dobrí, a usniesli sa, že pošlú tretieho k slečne Darine v mene oboch: nech si vyvolí, ktorého chce z nich. Dušan Škripoň sedel pri stolíku a blúdil veľkými napätými očami hore do dediny, a Ledanko, stojac pri stĺpe, hľadel dolu. Obaja usilujú sa byť shovorčivými, ale hlas im nejde a oči nijako nemôžu sa im stretať. Keď videli vracať sa Svetlovského, obaja sa trhli a chceli ísť oproti do dvora, ale pozreli na seba a ostali.

„No?“ spýtali sa, keď vyšiel k nim.

„Mali ste ma skôr poslať… Tam je kňaz Hrabovský, a slečna pekná, ako ešte nikdy, jasá a smeje sa. Za toho pôjde; vám odkázala, že sa teší, že ste ju poctili, ale že je už pozde.“

Obaja priatelia sa smierili a zatíchli, nepovediac slova. Ledanko, ktorý neublížil nikdy nikomu a bol samá ctnosť, chcel zlorečiť, ale videl, že Škripoň pije vodu, tým, ako by plameň udúšal, stáva sa tichším a pokojnejším, i — nalial si tiež do pohára.




Božena Slančíková-Timrava

— slovenská prozaička a dramatička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.