ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chodí Pódi so sklonenou hlavou po dvore novovymurovanej krčmičky. Tvár mu je schudnutá, klobúk zatiahnutý do čela. Oko mu nehorí ohňom ako za mládenectva, tvár je osmahlá a ešte vždy mrak na nej.

Žena, žena mu hryzie srdce. Lelkem Ilona, Ilona életem mučí ho vždy ešte. Hoc všetko sa jej splnilo, ako chcela, ešte je predsa zle. Rodičov jeho vypudila z domu — krčmu vystavila dedina novú — na streche skveje sa pyšno jeho meno: Reinherd Leopold. Majú dve izby s veľkými oblokmi, krčmu osobite, komoru, pivnicu a všetko, čo je potrebné k domácnosti. Kšeft tiež nejde najhoršie. Sedliaci pijú jeho slabé pálené pilne. Minulé leto bola zas cvičba vojska. Prišli smädní oficieri s vyschnutými hrdlami a vojaci s takými tiež ako ich predstavení. Utŕžil vtedy Pódi pekný groš, ale čože je to pre Ilonu? Ona chce bohatstvo, nádheru. Krásny koč a krásne kone, kočiša v livreji, ako má v susednej veľkej dedine slávna Židovka Sternka. A keď tú vidí v hrdom koči rozvalenú sedieť, ani okom nemihnúc na ich krčmu, s náušnicami s veľkými briliantmi, lesknúcimi sa ako hviezdy, do nej ako by celé peklo vstúpilo, taká zlostná ostane. Ústa jej sypú nádavky, až mráz ide chrbtom. Kričí naň, že mal ísť žobrať, nie sa ženiť, i tak je krivý…

A Pódi už by si zúfal a už by azda i vykonal u Židov ten nezvyčajný skutok — zabil by sa, aj tak sa už neraz priberal k tomu, keby nebolo detí. No Pódi má už dvoch potomkov, už dvaja budúci ministri rastú v jeho dome.

Už by zúfal Pódi, ak by okrem detí ešte jednu nádeju nemal, ktorá, ak sa vyplní, zmení jeho život v okamihu na raj, ako čarovným prútikom dotknutý. Totiž kúpil Pódi žreb pred pol rokom od brata Mikšu. Ten nakúpil ich viac a nevládal potom cenu zaplatiť. Na ten myslí a tomu sa úfa Pódi. Za ten sa modlí každý deň, obtočiac sa i remencami, hoc je moderným Židom. Päťdesiattisíc ak vyhrá, tak vyplní všetky túžby ženine — hoc ho skoro vyhnala z domu, a azda potom už bude dobre… Minulý týždeň bolo prvé žrebovanie a Pódi nemá odvtedy miesta, strpenia. Vždy je tu von vo dvore, vyčkáva poštu, že donesie list o vyhratom žrebe. Každý deň ho čaká, a každý deň nadarmo. Ale dnes musí prísť zvesť tá dobrá, je presvedčený Pódi. Snívalo sa mu v noci, že sa v jeho záhrade pásly tučné kravy. Sen o tučných kravách doniesol šťastie i voľakedajšiemu Jozefovi v Egypte, iste donesie aj jemu… A preto chodí dnes po dvore Pódi od rána. Vyťahuje hodinky čochvíľa z vačku a zrak jastrabích očú upiera sa na cestu odhora, zkade má pošta prísť.

Na podstene sedí Nemka, fajčiac z fajky. Žije ešte vždy, hoci dedina, ktorá ju chová, by ju už i ta uložila do hrobu na pokoj. Chodí o palici, krivkajúc, od staroby zohnutá. No do krčmičky príde každý deň, hoc nie jej je už taká milá, ako kým Šára a Šalamon boli v nej.

Pri nohách sa jej v piesku hrá sedemročný Móricko a dvaročný Árpádko. Traja chlapi na dvore sedia na brvnách a pijú tu von, kým ešte trochu rozumu majú — deň je teplý, príjemný — potom stiahnu sa dnu, ako do brloha, aby ich ľudia nevideli.

Povetrím počuť zahučanie koča. Pódi ponáhľa sa zo dvora von a zastane si na novom moste, čo postavili pri novej krčme občania, aby zdobil dedinu, i že bol potrebný nad potokom.

Hukot sa blíži, ide pošta na dvoch kolesách, ale skôr, kým by došla k Pódimu, predbehne ju hrdý koč bohatého Sterna. Krásne kone ligocú sa, ozdobené drahým postrojom, hlavami pyšne mecú, hrivy im vejú vo vetre — letia ako vtáky ku mostu. Kočiš v lesknúcej sa livreji, v klobúku, z ktorého dva konce čiernej stužky poletujú povetrím, drží opraty po pansky oboma rukami, biča sa ani nedotknúc.

V koči sedí pyšná Židovka Sternka v hodvábe a v zlate. V ušiach jasajú sa jej brilianty, veľké ako hviezdy. Hlavu má zdvihnutú, nehľadí ani napravo, ani naľavo, pozdravov ľudí nezbadajúc…

Pódi strhol čiapku, ako koč preletel popri ňom, ale hneď aj hodil okom nabok, či nehľadí oknom Ilona, a vidiac ju i vediac, čo bude nasledovať, ponáhľa sa na vyčaptaných pätách preč.

Z izby na dvor vyšla Ilona. Oči jej horia, i líca. Zazrela bohatstvo Sternkino a už je peklo v nej so všetkými diablami. Pozrela blčiacim zrakom dookola, hľadajúc muža, na Nemku a dve deti, hrajúce sa jej pri nohách. Z otvorených dverí krčmy zaznievaly hlasy ta utiahnuvších sa chlapov.

„Kde ti je šlabikár?“ skríkla Ilona na Móricka, ktorý je miláčik Pódiho.

Je leto, školy sú zavreté, ale ona len hľadá zádrapku, aby ho mala začo dobiť.

Móricko neodpovie, pohrúžený s bratom do hry.

„A kde ti je otec?“ spytuje sa Ilona vztekle.

Móricko zas neodpovie, pohrúžený. Miesto neho vrkne Nemka:

„Šli do dediny.“

„Do dediny… a kde?“

„Možno do školy, ku kamarátom.“

„Do školy!“ v Ilone všetci čerti sa vzbúrili. Vie, že Pódi chodí do školy odhovárať učiteľa, ktorý sa žení, aby to nerobil. Počula, že i v nedeľu buchol Pódi päsťou do stola u neho, so zlorečou, aby každú ženu, kde len jesto jedno steblo z nej, vzal čert, a že učiteľ odpovedal: „No len pomalšie, Pódi, tvoju môže, ale…“ a za to je učiteľ v neláske u nej.

Pribehla k dieťaťu, dajúc mu pohlavok, a kričí:

„Iď si pre apu, šteňa!“

„Ale čože to robia?“ osopí sa Nemka, ako sa chlapec prevrátil s výkrikom, i zdvihne palicu, ktorou sa podopierala, pohroziac sa jej. „Zaslúžili by, žeby im touto palicou prišil… čo bantujú to dieťa?“

Ilona neodpovie. Hoci vedela sa s druhými sekať na smrť, od Nemky, kto zná prečo, prijala káranie. K tomu zazrela Pódiho, ktorý šiel z pivnice s fľašou piva, že obdarí poštára, ak mu dobrú zvesť donesie. Pódi, vidiac plakať Móricka a tušiac príčinu toho, povie žene vyčítavo:

„Ilonka életem, čo robíš, čo sa vŕšiš na nevinnom dieťati, čo ti spravilo?“

„Na tom sa vŕšim, koho dopadnem… Videl si tú ekvipáž Sternovu?“ a jej zlosť, vidiac ho čaptavého, špinavého, rozrandaveného, vzkypela ešte väčšmi.

„Nuž… a čo mňa do toho?“ povie on, ako by nerozumel ženu, i capká na všakovak vykrivených pätách ku krčme.

„Kedy ja budem mať takú?“ kričí ona vztekle.

„Aspoň sa mierni pred ľudom,“ na to on, vidiac, že chlapi z krčmy vystrkujú hlavy a počúvajú.

„Čo mňa do toho, či mňa počujú tvoji ožrani!“ i dupne nohou. „Kedy sa ja budem voziť na takom koči, kedy budem mať toľko zlata, také diamanty?“

„Nekrič! Z ožranov budú diamanty!“ vraví Pódi v nemeckej reči, vždy sa mierniac, hoci vo vnútri i jemu zlosť lomcovala, najviac pre krivdu Móricka. Ale Ilona najradšej by si vlasy trhala, čím viac ju on tíši. A najradšej by sa zaborila do hustých vlasov jeho oboma rukami a miksovala jeho hlavou zboka nabok, kým by sa mu nerozsypala. Aspoň kričí:

„Ty sedliak, nikdy si ma nebol hoden. Horší si ako tí tam, čo slopú. Ty žobrák, ty trhan…“ a nádavkam nebolo konca.

A tu stalo sa, čo nik nečakal, nad čím i Nemka vyvalila oči a temer skamenela od divu. Pódi totiž priskočil na čaptavých nohách k Ilone, odhodiac fľašu piva, a postrčil ju silou do dverí bytu, že sa rozletely, a schytiac ju so zeme, ako spadla, šmaril ju do izby, zavrúc za ňou dvere. Udýchaný potom vracia sa nazpät na dvor a sadá na podstenu, neďaleko Nemky, dajúc hlavu do dlaní.

„Ale oni majú silu!“ povie Nemka, keď sa spamätala od divu. „Ako ju zdvihli a šmarili… No ale nie div, že raz už aj v nich vzkypí zlosť,“ pokyvuje hlavou s uspokojením. „Veď už ľudia zastávali na ceste na ten krik… Nechže mi dajú trochu dohánu… Budú azda lepšia, azda skrotnú, keď vidia, že aj v nich jesto sila… Počujú, aký plač robia v tej izbe — ľúto im je!… Deti, nebojte sa,“ riekla deťom, keď tie naľakané k nej sa pritúlily. „Choďte si k otcovi.“

Deti nešly k otcovi a Pódi tiež sa o ne neobzrel. Rozličné city v ňom lomcujú. I hnev i bôľ, i ľútosť i hanba. Nepočuje, že ho volajú jeho hostia — ožrani, z ktorých budú diamanty — o nový liter páleného, a nevidí ani, že do dvora prišiel poštár a otŕča proti nemu list.

„Čože im je? Nechcú písmo?“ diví sa Paľo poštár širokého chrbta. „Čo sa tu robí?“ obracia sa, začujúc plač zaznievať z domu.

„Čo by bolo? Nič. Mladej panej je žiaľ,“ hodí plecom Nemka. No ide do izby k plačúcej, krivkajúc a podopierajúc sa na palicu, tešiť a tíšiť ju.

Pódi konečne zbadá, čo sa deje okolo neho a berie list. Po písme vidí, že je od brata. Azda mu oznamuje, že vyhral? Ale čo by on vyhral? Jeho všade sprevádza len nezdar. Aj sa bojí otvoriť list, že ho zas úder zastihne… radšej ho ani neotvorí. Položí list vedľa seba na podstenu a podoprie si hlavu zas, ani nezaďakujúc na pozdrav odchodiaceho poštára, len sa spýta vracajúcej sa z domu Nemky:

„Čo robí pani?“

„Pakujú si veci, že odídu,“ rečie tá s opovržením.

Pódi hodí rukou — už nedbá ani o to. Pôjde si po rodičov, i tak len živoria v soľnom sklade na malom kšeftíku. Dovedie ich, a ona nech ide… nech ide!

Naložil Nemke, dajúc jej celý svoj mešec dohánu, aby vzala deti a odišla s nimi niekam, aby ich žena nemohla pobrať so sebou. Nemka odkrivkala s Mórickom a Arpádkom, pilno fajčiac, rada dohánu, a on čiahol za listom. Keď ho žena zanechá, ten úder, ak nevyhral jeho žreb, ľahšie znesie.

S úplnou odovzdanosťou otvára a číta list. Ale čím ďalej číta, tým väčšmi sa mu mení tvár. Líca mu sčervenajú, oči zahoria, ruky trasú sa od rozčúlenia. Skočí zmätený a uteká do domu.

„Ilonkám, Ilonkám!“ kričí a chce rýchlo otvoriť dvere na izbe, kde hodil pred chvíľou ženu. „Počuješ, počuješ?“ No dvere sú zamknuté. V tej chvíli, ako jeho kroky zaznely v pitvore, zaškripela zámka.

„Ilonkám, életem, otvor!“ volá Pódi. „Radostnú zvesť ti nesiem!“ Ale v izbe tichosť, ako by tam živého tvora nebolo.

„Vytiahli náš žreb, vyhrali sme… prvú výhru sme vyhrali. Ilonkám, lelkem, päťdesiattisíc.“

Len tichosť. Pódiho od strachu zaleje pot. Azda umrela tam Ilonka, zničila sa v rozhorčenosti a žiali, ako on sa chcel už neraz pre ňu? Zdvihol päste, že zabúcha celou silou, ale vtom sa dvere otvorily. Pred ním stála Ilona, odetá na cestu. V izbe kufry, škatule, uviazaný batoh s perinami.

„Ilonkám, prvá výhra je naša. Tu je list… milá, drahá…“ plače Pódi od radosti i prosbou.

„Ukáž!“ povie ona panovito, a prečítajúc list skladá kepeň i klobúk so seba…

*

„Bože, ale je len za pána ten náš Pódi!“ krúti hlavou v jeden predvečer Paľo Kocka, na vysokých čižmách stojac pred svojím domom, ako prebehol hrdý koč popred neho po ceste s Pódim a Ilonou.

„Nech ma čert vezme, ani Stern je už nie taký,“ povie sused pyšnej reči, vyšly na huk koča pred svoje vráta tiež. „A tie kone ako hrdo hlavu nesú.“

„A tie štverne ako sa na nich ligocú,“ povie sluha pyšného, mládenec Ondrík. „Bačik Paľo, kúpte aj vy našim koňom také!“

„Ako mecú hlavami… hm… to sú panské kone, braček, nie ako naše,“ povie Kocka.

„A to všetko z nás! Nech ma čert vezme, len z nás!“ zas Ripeľ pyšnej reči.

„Nuž a z koho?!“ ozve sa druhý sused, Ondro Šramka, čo rád mlieče sbieral, idúc hore cestou na salaš. „Len z nás!“

„Ale nevravte, nevravte, veď vyhral na žreb!“ zastarie sa ten, čo vždy hlavou metal, aby si dlhé vlasy s očú odšmaril, pristúpiac k chlapom odkiaľsi. „V našej dedine ešte žiaden Žid nezbohatol.“

„To, u nás ani Cigán neobstojí, nie žeby Žid zbohatol,“ vravia chlapi už inej mienky. „Ani rechtor pri nás nevydrží zaveľa, ani Pódi nebude tu… uvidíte!“

„Keď nadral z nás, tak môže ísť,“ protiví sa ešte predsa Ondro Šramka.

A koč letí ďalej s Pódim, elegantne oblečeným. Fajný klobúk mu je na očiach stiahnutý, zpod neho iskria mu pyšno jastrabie oči, pri boku žena, lelkem Ilona. Pri vyšnurovanom kočišovi, od hlavy ktorého vejú dva konce čiernej stuhy, sedí pestúnka s mašľami na hlave, deti, oblečené v zamate, sedia naproti v koči. A Ilona lelkem, odetá v hodvábe, na hlave v nádhernom klobúku, v ušiach s briliantmi ako bôby veľkými, sedí hrdo, hlavu zdvihnutú majúc, a nedíva sa ani napravo, ani naľavo, ľuďom na pozdrav nezaďakuje.