ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pódi stojí na uhle rašmavej krčmičky, v zuboch držiac fajku. Klobúk má na očiach stiahnutý, osmahlé líca otočené sú mu dymom, čo dychtivo vypúšťa z úst. Okolo život veselo prúdi — je nedeľa. Chlapi prechodia sa cestou, ruky za chrbtami držiac; krok im je povoľný, zastávajú, shovárajú sa zvoľna, lenivo. Staré ženy vysadly na skaly pred steny domov. Teplé slnce opaľuje im prívetivé tváre, ich biele čepce belejú sa ako sneh v jeho lúčoch. Mladé nevesty chodia od rodiny do rodiny, aby boly čím viac na očiach ľudu. Ich ozdobné čepce perlové i odev nedeľný, skvostný ligoce sa na nich, ako by maly hviezdičky po sebe. Škropocú po ceste v nedeľných čižmách. Zpoza dediny od kopčeka ozýva sa spev dievčeniec, ťahavý, dumný. I z krčmy zaznievajú hlasy piesne opitých chlapov, čo sa prišli pobaviť do krčmy, ako v nedeľu, ovlažiť si suché hrdlá.

No Pódiho všetok tento život sa nedotkne — je v zlej vôli. Podopiera vystrčené bedrá o uhol domu a hľadí zunovane do povetria. Kabáta nemá na sebe. Košeľa rozpätá — je horúce — odhaľuje mu zdravé červené telo na prsiach. Nohavice sú mu rozdierčené na kolenách i všade. Rozšklbaný je úplne, hoci má už i ženu i mať v dome. No Pódiho ani to nekormúti; veď on vždy taký chodil, od malička. On pyšno dvíhal hlavu i v handrách, ako by bol v zamate. Ani to ho netrápi, že krčmu dosiaľ nepostavili novú — otázka nie je riešená ešte. Koní už nemá, čiastku predal. Na koňoch i škodoval čosi. Irma mala nohu pohubenú. No nie to ho dojíma, ale iné: v dome nieto mieru… nevesta so svokrou vadia sa ustavične. (Ale ktorá nevesta a ktorá svokra že by sa mierila spolu v jednom dome?) Ráno, sotvaže oči otvoria, už jazyky začnú svoje trepanie ako mlyny a utíchnu, len keď im noc zasa oči zatvorí. Čo robia, čo vravia, to vždy tým cieľom, aby jedna druhú nahnevaly a urazily. Matke zdá sa, že ju nevesta neuctí, ako by ju mala; nevesta si myslí, že ju svokra zľahčuje.

Pódi zavzdychá, jeho jastrabie oči zájdu slzami. Aký krásny život začali boli pred troma rokmi, keď sa oženil. V prvé týždne, ako doviedol si ženu, také blaho zažil, o akom ani netušil nikdy. Srdce tak mu bolo rozradostené, že každý deň šiel k pánu učiteľovi, s ktorým si i tykal, aby mu povedal toto:

„Kamarát môj, iba teraz viem, čo je život, čo je šťastie, čo je blaženosť! Poslúchni ma, ožeň sa i ty!“

A stará Šára, mať jeho, nezniesla tiež, aby dusila v sebe tej veľa radosti. Vzala najkrajšie šaty na seba, plyšovú mantilu, hoci bolo leto, okrášlenú krásnymi, lesklými sklíčkami, na hlavu francúzsky čepiec, ozdobený lilavými stužkami a ružami, a šla do fary, aby vychvaľovala svoju nevestu:

„Nikdy by nebola pomyslela, že tento krivý čert takú ženu dostane, ako je Ilona. Je pekná, dobrá, úctivá, vzdelaná. Na očiach mi každú žiadosť vyčíta. Kým slovo poviem, už spraví…“

Povesť išla jej naširoko a každý, kto ju videl, závidel ju Pódimu. Ba ešte i pán notár, pán Špendlík, pokrúcal hlavou, kde si takú krásavicu našiel čaptavý Pódi. A on, očarený i tým, rozhlasoval na všetky strany, že takej ženy, čo sa krásy týka i súcosti i vzdelanosti i pracovitosti, nieto na okolí…

A tomu všetkému je už koniec. Ledva prešly tri roky, už sa ňou nechváli nikto. Už len hanu sypú na ňu ústa. Šára zastavuje ženičky, aby ju ohovorila; Šalamon striehne na pána farára, keď ide s prechádzky, aby ho pristavil a sa mu požaloval. A on, Pódi, sa už ani v dome neobstojí.

I teraz vyšiel von, aby nepočul kriku a rečí, ktorými dve ženy jedna druhú sekajú. Prevládať nechce sa dať ani jedna, a jeho za zástupcu žiadaly obe, i za sudcu. On zastáva matku, lebo vidí, že rodičov treba brániť, ale tu žena oddá sa do neho s nádavkami. Úcty mu nepreukazuje, nie to lásky. Ešte i do tej čaptavej nohy jeho sa zadrela. Mať pustila sa do plaču a ona, už nevediac, čo robiť, v zlosti schytila dieťa, Móricka, ktorý má byť ministrom, a začala ho biť. Iba suseda Nemka, ktorú pred rokom poslal štát, aby ju dedina chovala, lebo jej muž bol rodom z dediny a ona nemala ako žiť, vytrhla dieťa z rúk rozzúrenej ženy.

„Načo sa taký žobrák žení, ako si ty?“ kričala naň Ilona. „Načo bola tebe žena, keď máš tu mater pri sebe? Načo je tebe dieťa, keď nemôžeš pri ňom pestúnky držať a mne slúžky? Pozri, aké sú mi ruky, ako som pri tebe. Ani jedna žena v dedine nemá špatnejšie. Ó!“ utekala do svetlice plakať a idúc kopla do dverí randavej krčmičky, skríknuc: „Bodaj zdochla i s tým, kto býva v nej a je spokojný s ňou!“

Pódi vie, že to tiež jemu patrilo. Lebo on nemôže jej dať palác, ako Stern svojej žene… Zatiahol randavý klobúk na iskriace jastrabie oči, a chytiac palicu, ide na vyčaptaných nohách preč. Horkosť a žiaľ sťahujú mu hrdlo. Plač je mu, chlapovi, na očiach. Zabočil do školy k pánu učiteľovi, s ktorým si tykal, a ledvaže sa svítal s ním, zaupel:

„Kamarát môj dobrý, nikdy sa neožeň. Len dotiaľ ti je dobre!“

A sadnúc si, či vrhnúc sa na podávanú mu stoličku, pokračoval, vzdychajúc:

„Čo mám robiť, priateľ môj, čo si počať? Už mi je svet zhnusený. Žena nespokojná s ničím. Ani s krčmou, ani s kšeftom, ani s rodičmi… Hej, časy mládenecké, kde ste?“

Pán učiteľ rád sa ukáže ako človek vážny. Neodpovie, rozmýšľa a priberá sa slovo povedať čo najmúdrejšie…

„Kamarát, najväčšmi ma bolí to, že s rodičmi zle zachodí… zavadzajú jej. A kdeže majú byť? Vyhnať ich nemôžem. Brat Mikša by ich nedržal, on je planý, ale sa neobstoja ani tu, už vidím… Brat môj, srdce sa mi puká nad nimi i samým sebou. Či ich odoslať, či so ženou sa rozísť? Hej, a aký som ja bol kedysi! Páru mi nebolo, čo sa smelosti týka. Už je po mojej sláve!“

Učiteľ pozrie na neho, na skrivenú jeho postavu a vyčaptané nohy a nezdrží sa neusmiať.

„Zle si sa modlil, Poldík!“ rečie potom žartom.

Pódi sa usmial trpko. Má pravdu kamarát, lebo sa on už málo modlieva.

„V terajšom osvietenom storočí kto sa modlí veľa? Ktorý chlap? Ani ty!… Málo sa modlím, to je pravda. Dosť mi je, keď, líhajúc večer, vzdychnem. To je moja modlitba…“

„Dosť? Hm. Toľko spraví i vôl…“ mieni učiteľ.

Pódi sa usmial a zahanbil. Berie obdratý klobúk a ide i od kamaráta. Ani on ho nepoteší…

Príduc domov, skryl sa do stajne a sadol si tam na jasle, pri ktorých kedysi Mérgeš a Irma žrávaly. Podoprel hlavu a sedel tam dlho nepohnute.

Za ním po hodnej chvíli do stajne prišla jeho mať. Sadla si k nemu a hneď, plačúc, začala žalobu na nevestu.

„My sa tu neobstojíme, už je darmo, i teraz ma urazila. Už čo kde, ale musíme odísť ztadeto…“ vraví s chvatom. „Ale mi je ľúto, že my, starí, tebe sme prepustili krčmu, a teraz ty nás vyženieš z nej.“

„Ja vás nevyháňam, mamika, ani nepustím od seba. Veď ani nemáte kde ísť. No, kde by ste sa podeli na starosť, kde?“ povie Pódi.

„Nuž a tak tieto škandále majú byť vždy? Plná je dedina jej zlosti i celý vidiek. Nedávno pán notár len pokrúcal hlavou, keď sa ani pred ním nehanbila šprihať na mňa. Veru sme sa dožili!“

Šára je odetá v starej šedivej sukni, na hlave šedivý ručník skrýva nečesané vlasy. Ani sa neoblieka poriadne pre ten rozbroj v dome, ani neumyje.

„Už inak nebude, syn môj, musíme sa obzrieť za nejakým obchodom,“ plače Šára.

„Za akým a kde takí starí?“ povie Pódi a po lícach začnú sa mu kotúľať slzy. „Vám by sa už zišiel pokoj, mamika, dosť ste sa nasúžili. Ani ja to nemôžem prijať, aby ste vystúpili vy a šli svetom — pôjdem radšej ja.“

„Radšej ty?“ vraví Šára a jej tiež kotúľajú sa slzy dolu starými lícami. „Kdeže ty pôjdeš? Či si sám? Traja ste. S malým dieťaťom sa nemôžeš pustiť svetom. Ty nemáš slobodných rúk. My dvaja, čo sme i starí, ešte predsa skôr sa medzi ľudom pretlčieme…“

Tu zrazu zadupotaly kopytá ohnivých koní na dvore. Pódi sa schytil a pozrel okienkom stajne von. Na dvore zastaly dve paripy, na nich krásni oficieri v uniformách so šabľami pri bokoch. Rezko poskákajú s chrbtov koní a ostrohy zacvendžia im na pätách ani zvončeky.

Pódi i stará Šára vyleteli zo stajne vítať hostí.

„Morgen!“ hodia s pleca pozdrav pyšní oficieri, šľahnúc pohľadom zboku na rozrandaveného Pódiho, tušiac v ňom krčmára, ktorý sa im hlboko klaňal.

„Pivo jesto?“

Pódi posunul klobúk s čela a poškrabal sa na hlave.

„Páni moji, mal som, ale sa mi už minulo.“

„Teda víno?“

Pódi posunie klobúk na druhý bok.

„Ani víno… i to sa minulo, prosím, páni moji. Pivnice nemám, v komore sa zoctavie hneď, nuž veľa naraz nakúpiť nemôžem… Bože, či sú to krásne kone, ani môj Mérgeš a Irma krajšie neboly!“

„Do čerta, a kde teda dostaneme nejaký nápoj? Aká je to randavá dedina!“

„Vína tu nikto nemá, len pán farár. Bude sa páčiť ta ísť?“

„Nuž a to farár predáva, či čo?“

„To nie, ale ich ponúkne…“

Pyšné ústa oficierov vyseknú kliatbu. Ale ich hrdlá sú vyschnuté, len ich tak v pažerákoch driape. Ak nedostanú vína do nich, umrú v tú hodinu. Zlostia i smejú sa na odpovedi Židovej, no neváhajú veľa. Rozkážu Pódimu, aby zaopatril piva a iných nápojov, lebo o dva dni bude tu cvičenie vojska, vyšvihnú sa na kone a odcválajú na faru.

Šára vyšla pred krčmičku, aby sa podívala za nimi, a Pódi utekal na čaptavých nohách k žene do svetlice.

„Ilonka, napozajtre príde celá kompánia vojska sem,“ rečie celý udychčaný žene, ktorá ležala na diváne s poviazanou hlavou. Vychytila ju bolesť od vady a hnevu.

„A čo mňa do toho? To sa iba teba týka,“ odvrkla hneď.

„Chleba treba napiecť, koláčov, pečiva. Vojsko príde, budeme mať dobrý kšeft z toho. Ilonka, vstaň, napeč, aby nebolo ako dnes, že som nemal dvom oficierom čo dať. Ja idem do mesta po pivo a iný trúnok.“

„Nemal si čo dať?… Tak je toto krčma? Či je tebe do ruky súci kšeft?“

Použila i túto príležitosť, aby sa osopila naň.

„Ilonka, vstaň, napeč! Spravíme dobrý obchod. Tebe krásne šaty kúpim. Šperky, ako má Sternka!“ prosí Pódi, sľubujúc, a oči mu iskria, vidiac už v duchu krásnu ženu skvieť sa zlatom, čo je i jeho horúca túžba.

Ilona zdvihla hlavu a tmavé oči jej zaiskrily na moment. No hneď pohasol jej lesk a ústa skrivily sa jej v posmešný úsmešok.

„Ty by si mohol svoju ženu do takého postaviť? Ty bedár, ty trhan! I moje veno si premárnil, nie že by si mi čo len jeden diamant kúpil! Kde je mojich tristo zlatých?“

„Ilonka, mein Leben!“ zaupí Pódi ponížene. „Urob to, prosím ťa, žiadam to, poslúchni ma!“

Ale Ilonka len mykne hlavou, zavierajúc oči, a rečie s opovržením:

„Takých somárov, ako si ty, nebudem poslúchať. Rob si sám!…“

„Nebol by pohútal,“ krúti hlavou Mógus, bývalý sluha Pódiho, ktorý na dvore drevo rúbal a počul z krčmy ozývajúci sa krik, „že sa i Židia vedia tak hrýzť ako my ľudia. Ej, ej, ej…“

*

Poberá sa Pódi, odbitý od ženy, pokrivujúc na čaptavých pätách, do dediny. Ide furmana hľadať, aby mohol ísť do mesta zajtra po trúnok; nech aspoň ten bude, keď iné nie. Klobúk mu je na samých očiach stiahnutý, hlavu drží do zeme sklonenú. Nedvíha ju pyšne hore, ako kedysi ju dvíhal, lebo už je po jeho hrdosti a sláve. Pri žene o ňu prišiel. Žena ho zlomila, zničila. Keby nemal syna, Pódi by to ani nevydržal, azda by sa zabil. Lebo čo stojí taký život? Ani vôle nemá do ničoho, ani o kšeft nestojí, ako by mal — nieto v krčme nič. Hľa, aká bola hanba, že nemal čo dať oficierom, že museli ísť na faru vína sa napiť. Ale či div, že sa spúšťa všetkého, keď je v pekle?… Nehodno sa starať o nič, ani žiť a nehodno mu ani ísť zajtra do mesta a hľadať furmana. Ani nepôjde… Radšej sa ide obesiť. V konici, kde bývala Irma a Mérgeš, jesto na to miesta dobrého dosť…

A Pódi, rozžialený na smrť, vracia sa nazpät.

„A si už našiel furmana?“ spýtala sa ho mať Šára pred krčmičkou, kde sedela na lavičke. „Jano Ripáň, viem, že pôjde, s poľa už posvážal, statok mu hlivie…“

Šára je odetá v zafúľanej šedivej sukni a na hlave má červený ručník, zpod ktorého na všetky strany trčia jej nečesané vlasy. Pri nej na skale podstenia sedí suseda Nemka — prezvaná Nemkou v dedine zato, že vedela nemecky i že fajčila — ktorú štát poslal na chovu občanom. To bola dôvernica ich famílie, ktorej sa zdôverovali so všetkými ťažkosťami všetci.

„Nebol si u Ripáňov? Len ta si mal ísť, i tak sme im už dlžni za štyri furmanky…“

Šára mece rukami a jazyk tiež sa jej mece v rýchlej mluve.

Pódi neodpovedal, iba hodil rukou. Sadá si i on na podstení (na zmárnenie má ešte času do večera) a rozpovie matke, ako ho žena odpravila. Obe ženy, ktorým dosiaľ išly jazyky ako trepačky, zamĺkly na Pódiho zvesť. Nemka ticho fajčila, Šára, založiac ruky, hľadí do zeme.

„Ja sa už azda iba zmárniť musím,“ dokončil Pódi svoju žalobu.

„Už je nie inak, môj syn, my musíme preč,“ povie po dlhšom mlčaní Šára. „Teba ona zničí a mňa s otcom do hrobu donesie takýto život. Odpíšem Mikšovi, nech nám hľadá tam nejaké miesto. Už je nie inak. Lebo my sme jej na závade, zato je taká!“ doloží s plačom.

Pódi neodpovie hneď. Nemôže pre žiaľ, ktorý mu srdce sviera.

„Mamika, vidí zem i nebo, že ja to nežiadam!“

„Mali by si žene rozkázať!“ zastarie sa ostro Nemka, napchávajúc tabak do fajky už po piaty raz popoludní. „Veď som bola svedkom očitým, ako i včera skríkla na starú paniu. No, to ani sedliačka nerobí so svokrou, čo tá.“

Pódi sťahuje klobúk na jastrabie oči. Slzy mu padajú ako dážď; nemôže ich zadržať. Nevie ani, čo odpovedať. Ani sa nemôže hnevať na Nemku, keďže má pravdu.

„Ktože jej rozkáže?“ odpovie stará za neho. „Taký človek sa ešte nenarodil. Každé slovo, čo povie, povie ho tak, aby nás urazila i pred cudzími. Na nič nehľadí, keď sa hnevá.“

„A hnevá sa naveky,“ dotvrdí stará Nemka s hnevom. „Majú zápalky, pán Lemhert?“

Pódi pokutá ľavou rukou (bol kršiak) vo vrecku kabáta a vytiahne pár stebiel zápaliek i podá ich Nemke.

„A hnevá sa naveky!“ opätuje Nemka, pripaľujúc fajku.

„Nech sa každý radšej obesí, ako by sa oženil!“ povie Pódi rozžialený.

Obesiť sa, pravda, hocikedy môže každý, i keď sa ožení, na to je slobodná cesta i Pódimu, a on i mal ten úmysel pred chvíľou, i teraz šľahol okom na stajňu, ale akože sa zbaví človek toho, čo mu je najvzácnejšie: života? K tomu v tú chvíľu išiel popred krčmu pyšný gazda Ripkovie, ktorý každú svoju reč začínal hrdo slovami: „Nech ma čert vezme,“ a zastavil sa pri nich.

Stará Židovka rýchlo osušila slzy päsťami a už ho oslovuje sviežim hlasom:

„Kdeže, kde, susedko? Zabočte k nám… Máme fajnovú čerešňovičku… Ty, Pódi, máš furmana zajtra do mesta?“ a nečakajúc synovu odvetu, rečie gazdovi: „Gazdíčko, nešli by ste zajtra tuto so synom, pánom Lemhertom, na trúnok, na pivo, víno?… Jemu sme ešte nie dlžni, azda pôjde,“ doloží nemecky.

Ilona leží v izbe krčmičky, nízko stavanej, na posteli pohodlne rozvalená. Dieťa, Móricko, spí jej pri boku spokojne, odfukujúc a držiac palec v ústach.

Krčma je plná pijúcich chlapov, krik, vrava a smiech ozýva sa. Idú vidiečania na jarmok do blízkeho mesta i zastavujú sa tu občerstviť nápojom a pooddýchnuť si akomak.

No Ilonu to nemýli. Prižmúrenými očami hľadí do začadenej povaly, ani sa nepohnúc. Nespí, ale sníva. Sníva o bohatstve, o nádhere. O kŕdli slúžok, o hodvábe, o zamate, o zlate, o hrdom koči, na akom sa vozí boháčka Sternka. Ale kedy to ona občiahne pri čaptavom, žobráckom Pódim, ktorý ešte i jej veno strovil?

„Nech už dajú tej pálenky!“ zavolá jeden vidiečan-jarmočník netrpezlive, keď už hodnú chvíľu sedel len tak nadarmo.

„Súrno vám je, čo?“

„Ej, nuž a? Mám ešte dlhú cestu.“

„Apuška, nech dajú, ja musím týchto obslúžiť.“

„Mein Shon, a ja zas týchto tu. Nemôžem sa roztrhať.“

Pódi prejde jastrabím zrakom po izbe. Na posteli zočí driemajúcu ženu.

„Ilonka, életem,“ povie povaľujúcej sa žene, „vstaň a obslúž prišlých.“

Ilona zdvihla hlavu, vyrušená z príjemného snenia. Čo, vysluhovať sedliakov? Či sa ona zato vydala, aby sedliakov vysluhovala, čo rástla v kaštieli?

„Vyslúž si sám, a keď ti je veľa, zavolaj si matku. Celé dni vysedúva pred domom. Nerobí nič. Tak sa shŕňajú tisíce?“ zakričí na muža, nedbajúc o cudzích ľudí. Čierne oči horia jej ako dva uhle.

„Aspoň potichšie vrav. Mamika pečú koláče…“

„No, a ako sa shŕňajú tisíce?“ zastarie sa bradatý Šalamon. „Keď budeme ležať celé dni v posteli?“

„Preboha, apuška, nevravte, nedrážďte ju, ona nehľadí ani na hanbu pred týmto ľudom.“

A naozaj zle spravil starý Žid, že sa ohlásil. Ilona spustila taký krik, že sa otriasaly rozhegané okenice randavej krčmičky a všetci cudzinci i necudzinci zatíchli, ako by chladná sprcha padala na nich, hoci v cudzej reči sa vadila. Kričala zlostne:

„Nech je prekliaty muž, ktorý ženu neuctí a chce ju ako hovädo do jarma zapriahnuť, aby jej prácou zbohatol!“

Pódimu tvár zahorí zahanbením, no nepovie nič. Kývne na jedného z dediny, Paľa Repku, aby mu šiel držať lievik do komory.

„Poďte, kamarát, pomôžte vy…“

„Ej, pán Lemhert,“ myká sa Paľo Repka v komore za vlasy, „ja by to od mojej ženy nestrpel… pred tým ľudom! Fe, fe, či ich šanujem!“

„Ona bola fajne vychovaná, zato nechce nič robiť — chce fajnou byť i tu,“ zastane predsa ženu Pódi.

Repka pokrúca hlavou ďalej, ako že je tá fajnou paňou, čo sa neostýcha pred cudzími chlapmi kričať na muža a vyvaľovať sa v posteli. Ale už nič nevraví, len sa poobzerá po komore.

„Ej, či majú veľa krpcov, pán Lemhert!“ povie a myslí, či by nebolo dobre prísť si z nich vybrať na noc. Lebo rád mal také veci, čo prídu zadarmo…

Do krčmy vstúpila stará Židovka. Odetá je v šedivej sukni, na hlave má červený ručník na spôsob neviest uviazaný. Postava jej je vycivená, ohybná, ruky od cesta zatrepané.

„A nie vás je tu dosť, že by ešte i ja mala obsluhovať?“ začala hneď odo dverí v cudzej reči vykrikovať.

Pečie v predsienke koláče v peci, i počula, prečo robili vadu v krčme.

„Ja mám prácu pri peci. A k tomu keď ja nemám rozkazovať v dome, tak ani robiť nebudem všetko. Budem sedieť na podstene… Tu ti je žena!“

Ilona bola by vyskočila, ale Móricko priďaleko si zastrčil prsty do úst i začal sa drhnúť, musela toho ochrániť. Šára, použijúc príležitosť mlčania nevesty, popustila uzdu šikovnému jazyku a zlosti.

„To sa len hádže, mece, napína, a robiť nič. Ruky vysúkať, ač má byť z nás niečo. Najskôr byť skromný, utiahnutý i ponížený, tak dôjdeme, po čom túžime. Ale ona ešte nevzala sklenicu do rúk, ako je tu. Hnusí sa jej. Nepozrela a neprihovorila sa tomuto ľudu ani raz. Nevie, že sú oni nástroj nášmu zbohatnutiu.“

„Mutter, nekričte pred ľudom, kroťte sa! Nerobte mi hanbu aspoň vy!“ prosí Pódi, z komory sa náhliac.

„Ja všetky biedy a trampoty viem každého človeka v dedine. Ale som aj obľúbená,“ nedá sa zastaviť stará. „Ako matku ma majú, ako kňazovku… Vydala som tri dcéry s päťsto zlatovými venami z tejto biednej krčmičky… Ako je ona tu, nenashŕňali sme nič. I jej veno praslo jej vinou!“

„Mojou vinou?“ skočila mladá Židovka, keď bola ochránila Móricka od zadrhnutia.

Podoprela si boky, chystajúc sa brániť smelo, no vtom vletel do krčmy bývalý sluha Mógus s krikom:

„Vojsko ide, vojsko ide…“

V krčme nastal šum a zmätok. Každý zabudol o vade a všetci bežia von na dvor privítať vojakov. Naozaj ako lavína valí sa tlupa vojska hore dedinou po ceste. Pred nimi na krásnych koňoch poskakujú hrdí oficieri a tí, zazrúc krčmičku, zakerovali rovno k nej.

Pódi hodí horiacu fajku do randavého vrecka a uteká nazpät do domu. Či sú čisté poháre? Treba ich prichystať, oficieri sú ľudia prieberčiví, nechcú špatné nič…

„Mamika, nech idú poháre poutierať!“ zavolá rozčúlene, utekajúc na čaptavých nohách.

Oficierom treba hľadieť ísť po vôli, majú dobré gágory, budú piť — i peňazí.

Šára, pudom hnaná za dobrým kšeftom, tiež uteká za synom do krčmy, no nezdrží sa jednako, aby neriekla:

„Keď treba robiť, dobrá je mať — ale žena pasie oči. Veľkomožnú rušiť netreba!…“

Schytí povaľujúcu sa na posteli čistú plienku a utiera poháre horlive.

Ilona stojí pred domom so susedou Nemkou a hľadí iskriacimi očami na krásnych oficierov, ale počula, i čo povedal muž materi o pohároch. K nej sa ani neobrát už s ničím. Ona je nie ani žena, ani pani, ani nič v dome.

„Vidíte, že ja som tu nič,“ povie Nemke nemeckou rečou. „Mamu si zavolal, a ešte i vy mi výčitky robíte, že ich neuctím… Prekliato!“ vykríkla, schytiac Móricka, ktorý bežal, že ide naproti vojakom. „Chceš, aby ťa zadlávili!“

Medzitým dobehli oficieri na koňoch do dvora rašmavej krčmičky. Berú pyšne čiapky s dopotených hláv, utierajúc si ich voňavými ručníčkami. Hodiac potupný pohľad na starého Šalamona a Ilonu, spýtajú sa:

„Jesto pivo?“

„Oh, áno, prosím ponížene, koľko sa len bude páčiť. Nech ráčia sostúpiť s koní a vojsť do môjho skromného príbytku. Máme i panskú izbu…“

Oficieri pozrú so zničujúcou opovržlivosťou na rašmavú krčmičku a z úst ich odzneje rozkaz:

„Sem pivo doniesť,“ i sedia pyšno na koňoch ďalej.

„Ej, Bože, čiže sa držia krásne na tých koňoch!“ zavzdychá Ďurko Gažovie, mládenec, ktorý nebol vojakom pre chybu, čo mal na nohe, ale túžil byť ním, i otvára i ústa i oči od divu nad oficiermi.

Starý Šalamon zmizol… Oficierom oči zaletely bokom z výšky na Ilonu. Z ich očí šľahá usmrcujúca nevšímavosť. Iba jeden, došlý pozdejšie, čo sa jej trochu uklonil. Oficieri shovárajú sa nemeckou rečou a maďarskou, vše padne i české slovo.

O chvíľu vybehol na vyčaptaných pätách, kadejako krívajúc, Pódi s peniacim pivom. Pricapká k oficierom a podáva im radom úslužne poháre.

„Krásne kone! Nepotrebujú obroku?“ chváli Pódi, tľapkajúc spotené hrdlá koní. Núka ovos, hoci nemá ani zrna v komore. „Alebo napojiť… Mám tu vo dvore studňu, dal som ju vykopať v minulú jeseň, dvadsať zlatých ma stála. Ale i nieto takej vody v celej krajine!“

Oficieri nepočúvajú, pyšno berú poháre a spúšťajú vlažný mok smädnými hrdlami.

„Ani z nej voda nikdy nechybí, čo je aká suchota… A studená… Ešte i na faru si vše pošlú na ňu… voda ani… ani…“ i nevie, čo veľkého by mal povedať Pódi.

„Br! Tak ste mi z tej mali dať, nie toto pivo!“ povedal jeden z oficierov s opovržlivým posunkom, oddajúc prázdny pohár Pódimu.

Druhí tiež s posmechom vyslovujú sa o pive, ale zato rozkázali i druhý raz po pohári, i tretí raz, a ešte boli smädní.

Pódi s otcom a matkou zvŕta sa, skáče, šmiara sa na vyčaptaných nohách a škrabe i hlavu, že viac súdkov nekúpil. Ak i vojsko bude také smädné, ako sú oficieri, tak čím ich napojí? Akurát že mu ešte i vodu zo studne vytrúsia.

Oficieri odcválali za peším vojskom, smädným tiež, ktorému však nebolo slobodno vystúpiť z radu. Kde-tu napojily ich ženičky mliekom a vodou.

Pódi oddal utŕžené od oficierov peniaze matke a vyťahuje fajku z vačku obdratého kabáta, že si napchá dohánu do nej. Tvár prezradzuje mu spokojnosť, bradu pyšno dvíha ani za mládenectva. Zabudol o planej žene, je celkom zaujatý vojskom, ktoré mašíruje hore po ceste von z dediny na lúku pod horou. Za pechotou idú delostrelci a dedinčanom dobre oči nevylezú od dychtivého hľadenia.

„Tam bude paľba!“ povie Pódi okolo neho shromaždivším sa chlapom, znalecky mihnúc očami k vzdialenej hore, kde sa vojsko poberalo.

„Bože, tie delá a tie gule!“ zaupí mládenec Gažovie, ktorý darmo túžil byť vojakom. „Takých som ešte nevidel.“

„Čo by si ty videl!“ osopí sa Jano Sitár, bubeník, s bubnom, zaveseným na pleci. Už po tretie bubnoval, aby na pole ani človek, ani statok dnes neopovážil sa vyjsť, žeby neobanoval, keď ho guľa začiahne. „Ale ja, ja som bol v Talianskej na vojne!“

„Brat môj, čože vy staré časy spomínate?“ povie, žujúc fajku, Pódi. „Teraz je inak!… Čo chceš, lelkem Ilonka?“ obrátil sa, keď ho žena potrhla za rukáv odboku.

„Daj mi z utŕžených peňazí dve tretiny,“ povie mu nemeckou rečou, tónom rozkazujúcim.

Tvár jej horí, oči ako sršňovi bodajú. Veď ju ani jeden z tých oficierov nepozdravil, ani nespozoroval. Mizerná krčmička mizernej dediny… Komu by imponovala i jej krčmárka!

Pódi sa zľakol, temer mu fajka vypadla z úst, temer mu slina zabehla. Omakal rýchlo všetky vrecká na sebe, čo mal.

„Nemám. U mamiky sú, dal som ich jej, choď k nej!“ a ako pred búrkou kročí rýchlo vpred i vzďaľuje sa s chlapmi, že za vojskom sa dívať.

„Tak?“ zahoria oči mladej Židovky. „Len mamika ti je všetko, a ja nič?… A ty čo to piješ?“ skríkne na Móricka, ktorý pil vodu zo šafľa, čo nechaly kone pyšných oficierov. „Veď ztade kone pily, ty somár!“

Schytí chlapca, odhodiac ho od šafľa.

„Kde kone pily, tam môže i somár,“ povie niekto za ňou.

To stará Šára stojí tam vo vykasanej šedivej sukni. Pribehla sa podívať aspoň na chvíľku i ona na dedinu, oči popásť, uspokojiť. Líca sú jej červené od usilovnej práce, vlasy spotené na sluchách. Jednu ruku má poviazanú — krváca jej. Vo veľkej náhlosti zabila pohár i poranila si ju, keď ho plienkou utierala.

„Tak je to, keď človek nemá nijakej pomoci v dome.“

„A ktože by bol na dieťa pozor dal, aby ho kone nepošliapaly?“ osopí sa na ňu Ilona, hneď hotová do vojny. „Či mi držíte pestúnku? A keď ste vy tu pani, a nie ja, tak si robte! Či ste nevzali všetok zisk k sebe? My sme tu len na milosti… Či je nie na vás krčma, licencia zapísaná?“

„No?… a na kohože má byť? Vari na teba? Nie sme takí blázni, aby sme všetko od seba dali!“

„Ale moje veno je v obchode, teda je i moja. Aj ja som tu pani…“

„Ty si pani čertovi… Tu ja som pani, a ja si nedám rozkazovať nikomu a hockomu.“

„A ja zas počúvať hockoho nebudem! Dáku bosorku starú… Keď ste si syna ženili, mali ste mu vziať takú rašmač, ako ste vy, nie ženu, vychovanú v kaštieli…“

„Keď si bola vychovaná v kaštieli, tak si nemala isť za môjho syna… Ty striga jedna!…“

A dve ženy boly by sa azda i do vlasov chytily, keby to nebol zamedzil príchod vojaka a jeho krik:

„Pivo, krčmárky!“

Šára sa rezko zvrtla a ide do krčmy vyslúžiť prišlého.

„Ej, ej, mal Pódi viac kúpiť toho nápoja,“ povedala, keď vyslúžila hosťa, Nemke, tam vo dvore sediacej. „Ako sa míňa!“

„Mal nie jeden, ale dvadsať súdkov kúpiť, kôň! Teraz, keby mohol veľa zarobiť, nepoužije to,“ vysmeje sa zlostne Ilona, s hurtom-treskom idúc do domu.

„A ešte je len ráno, čože dajú, keď bude po cvičbe?“ odsudzuje, fajčiac z fajky, i Nemka.

„Vravím, že je kôň!“ povie zas Ilona zlostne a zacapí za sebou dvere do domu.

„No, počujete, ako mu brýzga?“ vraví Šára a pera sa jej potriasa od premáhajúceho plaču.

Ale nemá času na horekovanie, do krčmy chodia chlapi vždy a je len sama. Muž a syn šli sa dívať na cvičenie. Všetko je vyhrnuté z dediny, z fary tiež šli sa podívať, i pán učiteľ s obrúčkou na prste — žení sa práve.

Pod horou, na dva kilometre diaľky od dediny, postavený je z papiera zámok, okolo neho šiance. Do toho strieľajú vojaci z pušiek. Jedni ostali niže dediny s kanónmi, tí ztade púšťajú ťažké gule do susedného chotára, zkade tiež musel sa pratať každý živý tvor, ak nechcel o život prísť.

Popoludní vrátili sa vysilení, vyhriati a dopotení vojaci do dediny. Obsadli ju ako roj včiel a začali si obed variť i na troch miestach. Dvor krčmičky hmýril sa vojakmi, teraz už i oni mohli ísť ovlažiť si hrdlá pivom. Oficieri v blýskavých rovnošatách rozložili sa na skosenej lúke za kostolom. Vyvaľujú sa po pažiti, besedujú, alebo noviny čítajú, kým sa dovarí obed.

Pódi vrátil sa tiež domov. Veselo obsluhuje vojakov, roznáša pivo, vymeriava, hasí smäd, až konečne nemá čo merať. Oškrabuje teda hlavu, mysliac a uvažujúc, koľko by bol zarobil, keby bol viac aspoň o päť súdkov kúpil — a vojaci, zlorečiac, keď nieto už piva, pijú vodu zo studne.

„Ej, Bože! Veď som mal aspoň raz toľko doniesť, ako som doniesol,“ vraví Pódi, nemôžuc sa uspokojiť. „Pravdaže, i takto maly sa pretrhnúť kone Tehlárove — Repkovie gazda nechcel ísť so mnou — a kto by bol myslel, že sa ho toľko minie?“

„A to mohli vedieť — vojsko i more vyľôcha,“ povie mu Nemka, vždy tam sediaca a kritizujúca všetkých, „a čo len Tehlárove mačky, tie sa ľahko pretrhnú…“

„Dosť ma to mrzí. Koľko by bol zarobil! Ľa, maminkin vačok ako visí od utŕžených peňazí, ani čo by cent mali v ňom!“

„Veď im mladá pani aj nadali do somárov, že nekúpili viac…“

„Ilonka? A kdeže je ona?“ obzrie sa Pódi.

Pred večerom zaznela trúba, až sa otriasalo povetrie nad dedinou. Obživení vojaci idú preč. Krásna hudba ich sprevádza. Všetky deti i dospelí ich vyprevádzajú z dediny, niektorí i na chotár. Pódi šiel na kraj dediny, otec šiel ďalej. Podíval sa ta za nimi jastrabím zrakom a o chvíľku vracia sa rýchlo na vyčaptaných pätách zpät. Zvedavý je, koľko môže byť v odvisnutom vačku mamikinom. Vie matka tak merať, že je z piatich litrov piva šesť… V dome nenašiel nikoho, len Nemka sedela na prahu a fajčila ako vždy.

„Kde sú mamika?“

„Šli za dieťaťom.“

„A kde je dieťa?“

„Ktože ho vie, či s matkou, či kde?“

„A kde sú mladá pani?“

„Hm, ušli! Ešte kým sa oni nevrátili, povedali mne, že viac tu nebudú — radšej ujdú svetom.“

Pódi temer roztrhol rúcho svoje podľa dávneho zvyku biblických predkov svojich, počujúc tú zvesť. Hodil horiacu fajku do vrecka kabáta, len čo vrchnák pritisol na ňu, a onemel. Sadá na podstenu na skalu, hlavu složiac do dlaní. Oči zúfale oprie do zeme. I zdá sa mu, že sa celý svet bude rúcať okolo neho.

„Nech sa nezarmucujú — ako odišli, tak i prídu nazpät,“ teší ho Nemka ľahostajným hlasom,

„a ak neprídu, jesto žien ešte i okrem nich na svete… Nech mi dajú radšej trochu dohánu… Čert by žialil za takou ženou!“

Pódi hodil jej svoj mešec s dohánom bez slova. Hlboký vzdych vydral sa mu z pŕs, tvár skrýva do dlaní. Svet sa stroskotal…

Do dvora vstupovala rezkým krokom Šára.

„Či by verili, ako banujú za ňou!“ upozorňuje ju Nemka hneď na Pódiho.

Stará Šára zastala, rozčúlene dívajúc sa na syna. Nemyslela, že by ho to tak zronilo; nazdala sa, že bude ešte rád.

„Nie je tu?“ spýtala sa Nemky.

„Nie. Ženy, čo ju videly, vravely, že aj Móricko aj ona niesli po batôžku.“

„Aj dieťa vzala, mamika?“ spytuje sa s úzkosťou Pódi.

„Hm, aj dieťa… Vie ona, čo by ťa najväčšmi udrelo… Vie, že pre dieťa pôjdeš i na kraj sveta, čo by si pre ňu i nešiel.“

„Aj dieťa!“ vzdychne Pódi.

„Aj-vaj, i dieťa!“ zalomí rukami i starý, prišlý práve do dvora.

Keby ona i bola odišla, čo po nej, ale potomok, budúci minister!

Všetci cele upadli na mysli. Stará zabudla i na obťažný vaček. Posadajú onemelí v krčmičke spolu s fajčiacou Nemkou. Noc skláňa sa, tma je i v izbici, ale svetla nezapália. Smútia ako nad skazou Jeruzalema. Každý má svoj žiaľ osobitný. Šára vidí, že oni musia preč, nie aby bol Pódi od ženy odlúčený. Starý žiali za vnukom. Tuho fajčiac i v tme, Nemka nadáva Pódimu v duchu do bláznov… A tu v tej tichosti za dverami v pitvore zazneje hlas budúceho ministra Móricka:

„Mama, ale ja ešte budem jesť, a len potom pôjdem spať!“

Ako by anjelský hlas bol zaznel, všetci poskákali s miest.

„Tu sú!“ skríkli naraz a rýchlo idú robiť svetlo, zapaľovať lampu, štrajchajú s chvatom zápalkami.

Do izby prišla Ilona, v ruke s kufríkom, druhou viedla Móricka, ktorý mal batôžtek na chrbte. Pozrela horiacim okom po všetkých a vraví s vyhrážkou:

„Nebola by sa vrátila, ale toto šteňa robilo rev za posteľou. Ale keby som bola dostala koč, nikdy by mňa viac nik nebol videl tu. Toto šteňa…“

I strčí Móricka proti Pódimu, kufrík hodiac na zem.

Pódi schytil dieťa do náručia.

„Ilonka, nehnevaj sa už toľko,“ vraví on a ťahá i ju k sebe. „Dobre, že si sa vrátila… ja nemôžem žiť bez vás… Mamika, mamika, kde sú utŕžené peniaze? Prečítame ich a dáme Ilonke,“ obracia sa k matke rozčúlený a rozradostený.

Stará vstane a vytrasie bez slova na stôl obsah vačku, pre ktorý si ona lámala i ruky i nohy celý deň.

„My musíme preč,“ vravela potom mužovi, keď mladí, smierení, šli do panskej svetlice na odpočinok. „Vidíš, ako ju miluje? Jeho láska k nej je väčšia ako k nám!“ plakala Šára a ešte v ten večer písala druhému synovi, aby im tam pohľadal nejaké miestečko, čo by aspoň vyžili.

A z druhej izby zaznieval hlas Ilonky, ako si syna ukladala:

„Búvaj, életem, spi, apám… Čo už nezdochýnaš, veď si sa dosť prešiel, ty somár! Spi, spi, lebo ťa zavriem do konice!“

„Vše életem, vše somár!“ šomre Nemka nahnevano, berúc fajku so sebou, že ide domov spať. „Dobrú noc!“

*

Šára sedí na podstene na lavičke stúlená a pozerá, čo sa robí po dedine. Hoci má i trpkosti svojej dosť, zaujíma sa predsa o každé najmenšie, čo sa deje medzi ľudom. Shovára sa s každým, čo prejde popri nej, alebo ide do krčmičky. O každého veciach vie a má ich na starosti. Radí, teší, poúča. Ale ju i ctia a milujú ako kňazovku… Pritom i sama sa požaluje a vypovie svoje žiale — veď rozmýšľa o nich vždy. Ako dala mešec peňazí za utŕžené pivo Ilone, nerobí a neobzrie sa už o nič. Nebude sa ona lámať, aby pani veľkomožná z kaštieľa shrabala osoh. Už teraz má len jednu žiadosť: odísť preč. Písala na všetkých známych, na všetky strany, či by sa kde nenašiel čo aký maličký „kšeftík“ a miestečko, kde by sa utiahli — ale nič. Vari musia sa dať na skupovanie handier, čím začali svoju životnú dráhu. Na posmech má ona za handrami chodiť, ona, ktorú pán okresný doktor, pán Balay, keď príde, vždy osloví: „Mamám, dajte mi to a to“; ktorá vydala tri dcéry s päťstozlatovým venom, ktorá má dvoch synov árendátorov krčiem, ktorej vnukovia budú „tremárs… tremárs poslanci“, ktorú ctia v dedine ako kňazovku. Ale nie je na strpenie Ilona. Teraz, keď musí robiť, keď je všetko na jej hlave, je ešte horšia. Už boly i dievky i syn Mikša vyrovnávať spor — neosoží nič. A teraz vidí sa jej, ako by i Pódi bol ochladol a sa k žene prichyľuje…

Šára utrie si slzavé oči, ani nezbadajúc, že na podstenu vyšiel práve on, Pódi, na vyčaptaných nohách sa kyvkajúc, pre ktorého v tú chvíľu zalialy ju slzy.

„Mamika, nech idú večerať.“

„Nechcem, mein Sohn. Nejde mi do hrdla, čo ona navarí a ošomre,“ odvetí ona hneď tak.

„Mamika, dnes nejedli!“

„Ani nebudem, a čo umriem hladom,“ odpovie Šára.

Na tvár vysadne jej vzdor. Okrúhle, bystré, ale vpadnuté oči hádže netrpezlive na cestu, či nejde starý Šalamon, ktorý už týždeň je preč. Keď neprišla nijaká zvesť, sobral sa sám hľadať nejaký útulok…

„Mamika, Mutterleben, nech sa udobria, nech sa nepomstia — bez jedenia len nemôžu byť!“

„Kým som ja viedla dom, bolo zle; teraz vedie ona, zas je zle. Už vidím, že kým my tu budeme, jej zle bude sa vidieť naveky…“ vraví Šára a rýchlo utrie oči, naliate bohate slzami. „Keby len prišiel otec!“ povie potom s prudkou túžbou, hoci, ako jej deti narástly, o muža sa málo starala.

No teraz zas obracia sa k nemu, vidiac, že jej je on najlepšou oporou predsa. Deti majú bližších: mužov, ženy, deti…

Pódi sadá k nej na lavičku. Do očú i jemu sa tisnú slzy, srdcom mu žiaľ prechodí. Bojí sa i pomsty božej, ak rodičov vypovie, ale Ilonky bojí sa ešte väčšmi.

„Mamika, nech sa nehnevajú, nech ustúpia, nech sa nestarajú ani slovom do ničoho a vše nech i pomôžu v niečom — tak azda bude dobre!“

„Nestarieť sa, ani slova nemať? Či som vám nie matka? Ja mám byť teda posluhou, slúžkou, či čo? Pódi, syn môj, radšej zdochnem ako pes, ale mne jedna nevesta nebude rozkazovať — nebude! Čo ju neskrotíš ty?“

Pódi iba svesil hlavu. Krotiť ju? Či je to možné? Ani ľvica v najhustejšej hore je nie taká divá ako Ilona, keď sa nahnevá. Ako to môže od neho žiadať matka, keď vie, že keď len jedno slovo povie im na obranu, už ho zahriakne nádavkami, ešte i do tej jeho čaptavej nohy sa mu oddajúc… Vezme fajku z úst Pódi — nechutí ani tá. Zavzdychajúc, vstane a ide preč od matere.

Z krčmičky ozývajú sa hlasy podnapitých ľudí; ide k nim.

Šára obkrúca sa do starého ručníka. Večer sa skláňa, povetrie sa ochladilo, temnie dedina. Tma hustne, nevidno dobre už ani na cestu. Okienca na domoch po jednom sa zapaľujú, kde-tu hviezdička zablyští.

Šára, osamote sediac, upiera do tmy oči. Čaká túžobne muža Šalamona, ako azda ani za mladi nie. Dlho sedela osamelá tam, až konečne zahrkotal na ceste koč a Šára počula, napínajúc sluch i zrak, že zakeroval s cesty ku krčmičke. Potom ozval sa hlas Šalamona i syna Mikšu. Šára skočila s lavičky, rýchle bežiac oproti nim:

„Aj ty si prišiel, Mikša?“ skríkla, ako koč zastal vo dvore.

„Idem po vás… Zato som prišiel…“

„Mutterleben, už máme miesto!“ povie radostne Šalamon hlasom, trasúcim sa od pohnutia, objímajúc ženu.

„Kde, kde?“ a Šára temer sa zájde od šťastia.

„V soľnom sklade našiel som pre otca miesto!“ kričí Mikša i Pódimu, ktorý vyšiel na dvor, počujúc hrkot koča. „Bude tam dozerať, bude tam mať úrad, hivatal.“

„Máme hivatal!“ raduje sa Šára, oživená celkom, z očú lejú sa jej slzy. „Úrad sme dostali,“ oznamuje i Nemke, ktorá prichodila do dvora na dohán, „v šóhivatale budeme mať miesto, v tom meste, kde je i Mikša…“

To povedala i bachterovi, čo šiel na večer zvoniť, i každému, čo popred krčmu prešiel, a šla i do krčmy chlapom oznámiť tú radostnú zprávu. Ba keby nebola noc, šla by i na faru i do školy so svojou radostnou novinou.

„Ej, tak nás nechajú?“ pokrúcajú hlavami opití chlapi v krčme. „Ako od nich odvykneme?“

„Škoda… ale pán Pódi tu ostanú?“ spýtal sa Paľo Kocka dôverne, vo vysokých čižmách stojac.

A Ilona, ktorá počúvala to s blčiacimi očami, pozerá po izbe ako po svojom kráľovstve, majúc hlavu vypätú. Konečne je teda pani neobmedzená vo svojom dome!…

Ale Pódi vyšiel za dom, ľahol si do trávy a plakal.