ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedným z najkrajších a najpodivuhodnejších kvetov, ktorý vypučal a vyvinul sa v novších časoch na pôde viackmeňového slovanského národa, je takzvaná literárna vzájomnosť, slovansky vzájomnost, rusky vzaimnost'.^[1][2] Opäť po mnohých storočiach sa prvý raz považujú roztrúsené slovanské kmene za jeden veľký národ a svoje rozličné nárečia za jeden jazyk, prebúdzajú sa k národnému cíteniu a túžia sa vzájomne tesnejšie primknúť k sebe. Mračná bludu a zaslepenosti sa trhajú: unavení dlhým sporom, prázdnym, tupým odlúčením a suchotinárskym rozkladom striasajú reťaze starých predsudkov, aby sa stali majiteľmi stratených práv prírody a rozumu a pozdvihli sa k onej ľudskej a bratskej láske, ktorá jediná dokáže nešťastné národy pretvoriť a urobiť ich šťastnými. Slovanský národ sa usiluje vrátiť k pôvodnej jednote ako na kvet a plod vyvinutá rastlina k svojmu klíčku a jadru. Spoločného zväzku, ktorý nerozdelia krajiny ani moria, a ktorý siaha neviditeľne cez kmene a nárečia, takéhoto literárnoduchovného zväzku sú Slovania v súčasnosti nielen schopní, ale pre väčšinu z nich je naliehavou potrebou. Táto idea a zjav, pretože je v terajšej Európe nový, jedinečný, originálny, ale pre celý slovanský národ najviac dôležitý a úspešný, zaslúži si najväčšiu pozornosť a všestranné uváženie a skúmanie u každého vzdelaného Slovana tým viac, lebo hoci sám osebe je nevinný, mohol by predsa podnietiť mnohé nedorozumenia a poblúdenia. Do verejného života národov nevstupuje ani jedna veľkolepá idea povznášajúca ducha bez dvojitého boja: na jednej strane s nepriateľmi idey, ktorí sa chcú postaviť proti jej ďalšiemu šíreniu alebo ju potlačiť, na druhej strane s jej priateľmi, ktorí hoci sa pre ňu vyslovujú a pôsobia, jej pravý zmysel nechápu, a preto sa dopúšťajú prechmatov, čím dobrej veci často viac škodia ako tamtí prví. Lebo nielen myslitelia, vzdelanci, lepší a vznešenejší v národe sa s veľkou účasťou ujímajú idey vstupujúcej do verejného života, aj surová zberba, ziskuchtivec, blúznivec, vášnivec ponáhľa sa ju chrániť a rozširovať, sám necítiac a nechápajúc čistotu, význam a vznešenosť tejto idey. Čím je teda vec vznešenejšia a dôležitejšia, čím väčšia je časť ľudstva, na ktorú sa vzťahuje, čím bohatšie a významnejšie sú jej dôsledky pre život, čím ľahšie môže byť zneužitá, tým častejšie sa má o nej rozmýšľať, hovoriť a písať, tým pilnejšie sa treba snažiť rozširovať správne pojmy a znalosti o nej. A práve toto je tiež účel tejto rozpravy. Pôvodca rozpravy už pred siedmimi rokmi, hoci len v krátkosti, po prvý raz hovoril verejne o tejto idei v Rozpravách o jménach, Budín 1830, 345,^[3] ale časom o nej vždy viac rozmýšľal, aj prečítal niektoré na ňu sa vzťahujúce spisy cudzích národov a ich náhľady v nej použil s úmyslom, aby sa nestal jednostranne slovanským, ale aby pokiaľ možno zaujal európske stanovisko.