ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[56]

Učení mužovia a vyššie školy musia vyučovanie slovanských nárečí pokladať po vedeckej a národnej stránke za hlavný predmet slovanského vzdelania. Staré klasické reči pri štúdiu slavistiky nič neutrpia a nesmú utrpieť; ostanú vo svojej zaslúženej vážnosti pevným a neotrasiteľným základným kameňom celej kultúry. Štúdium klasikov je najmä preto dôležité, pretože nám podávajú často myšlienky v prvej mladistvej sile, ktoré potom opakujeme až do zošklivenia, preobliekame, trieštime a riedime. „Ak kúpeľ, podľa Hufelanda, je omladením tela“, klasici sú omladením ducha^[57]. — Angličania a Nemci sú najzbehlejší v štúdiu gréckych a latinských klasikov a všetkých novších rečí (okrem slovanských): a predsa majú svoju vlastnú, celkom svojskú literatúru. Je nejaký jazyk v Európe, ktorý by bol vhodnejší a povinnejší k najúprimnejšiemu priateľstvu a spojeniu so starými ako slovanský so všetkými svojimi nárečiami? Je medzi novšími jazykmi nejaký, ktorý by sa na preklady klasikov hodil lepšie ako on? Druhé môžu opisovať alebo napodobňovať v hrubých obrysoch, ale prekladať, to znamená, štýl a charakter pôvodného obrazu, slobodu skladby slov a viet, rozmer prózy, metrum poézie s ich všetkými vlastnosťami presadiť do vlastnej pôdy, to nemôžu nikdy tak ako slovanské reči, ktorých gramatika, skladba a prozódia sa tak nádherne zhoduje s gréckou a rímskou. Akú smutnú úlohu musia hrať Homér, Vergílius, Horác vo francúzskom, nemeckom alebo aj anglickom pretlmočení: a ako opravdivo antickí čo do formy a obsahu zjavujú sa v česko-slovanskom preklade! Z toho sa dá pochopiť, prečo sa mnohým francúzskym géniom, napr. Voltairovi, mohli hrdinovia klasickej literatúry vo francúzskych prekladoch zoškliviť.^[58] Známe Byronovo opovrhovanie starogréckou literatúrou, ktorú považoval za putá pôvodnosti a duchovnej slobody, má vari ešte aj druhý prameň ktorý by sme nazvali estetickou polaritou, pretože on bol protinožec romanticko-moderného voči klasicko-antickému kultúrnemu elementu.^[59] Naproti tomu slavistika nezíska ničím iným tak ako štúdiom starých: preto sa má v našich školách učiť paralelne. Už Herder^[60] hovorí: „Slovanské reči chvália, že sú vhodné pre napodobenie cudzích osobitostí v každom zvrate, v každom prechode.“ Hodnota staroveku, predovšetkým gréckeho, je v tom, že nás, Slovanov, učí poznávať našu vlastnú prítomnosť a národný život. Predsa i veľkí a bezpodmieneční ctitelia staroveku môžu veľmi škodiť. Úlohou nášho vzdelania totiž nie je len eklektický pôžitok z exotických výtvorov; nie založenie zbierky všetkých podonášaných výtečností: ale pomoc prirodzenému vývinu našej svojskosti. Dobre, ak hovoríme rečami alebo im rozumieme: ale nikdy nemusia byť účelom. Prirodzeným výsledkom je, že prílišným prírastkom cudzích ideí a jazykov zmenšuje sa pohyblivosť vlastného jazyka. Slovanských rečníkov, básnikov, dejepiscov atď. nezískame len štúdiom gréckych, rímskych alebo iných cudzích vzorov; ale predsa tých istých môžeme mať i bez neho, ak ho nahradíme inými prostriedkami, to znamená, keď zavedieme literárnu vzájomnosť do všetkých kmeňov a uskutočníme všeobecné vzdelanie duševných síl. Príživnícka učenosť a príživnícka kultúra, ktorá sa živí iba z cudzieho života a netvorí z vnútornej sily nič duchovného, znamená smrť národa a vedy. Alebo celkom prestaneme byť Slovanmi, zabudneme našu reč, zmeníme nášho národného génia, vzdáme sa nášho miesta medzi národmi, alebo ak toto nechceme, musí sa i literatúra i poézia u nás svojsky utvárať a čisto slovansky pestovať, nesmieme ju zlučovať s gréckou, rímskou, ale ani s nemeckou, francúzskou, anglickou, lebo ináč vyvoláme netvory podobné na začiatku Horácovej De arte poetica.^[61] Z cudziny privezená a vypožičaná kultúra, pokrok a reformy, ktoré nespočívajú na dejinnom podklade nášho národa a vystúpia rýchle jedným razom, odtŕhajú národ od jeho minulosti, korenia len na povrchu prítomnosti a nemôžu založiť veľkolepú trvalú budúcnosť. Naproti tomu novšie jazyky stanú sa i u nás tým, čím sú všade inde, t. j. vecou súkromného učenia pre tých, ktorí cítia potrebu sa ich naučiť, alebo chcú tým pestovať prepych. V nijakom prípade nepatria do národných škôl. Plané namýšľanie byť dobrým Francúzom, Angličanom, Nemcom, Maďarom bolo u mnohých Slovanov hlavnou príčinou, že si viac cenili, milovali a pestovali to, čo im ľudia a nie čo im boh dal na cestu životom. Nikdy nesmieme zabudnúť na osudné slová Balbínove, Bohemia docta I. „Ad peregrinas linguas condiscerdas totius Slavicae gentis tanta est docilitas, ut haec ipsa universae genti exitium allatura videatur et in terris quam plurimis jam attulerit.“^[62] („Naučiť sa cudzím rečiam má celý slovanský národ takú schopnosť, že sama, zdá sa, prinesie celému národu záhubu a v mnohých zemiach už priniesla.“ Pozn. prekl.) Estetické a filologické vzdelanie, ktoré nám dalo učenie sa mnohým novším cudzím jazykom, nám iste bohato a vďačne nahradia samé slovanské nárečia.