ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Duchovná, týkajúca sa národnej vzdelanosti. Národná vzdelanosť závisí od národnej literatúry; obidvom sa darí tým rýchlejšie a lepšie, čím väčší je ich kruh a priestor, čím slobodnejšie môže široko a ďaleko z kraja do kraja, zo zeme do zeme lietať na svojich perutiach. Lebo vzdelanie a literatúra nenachádza tu len viaceré podnety a opory, ale dostáva mnohostranný, vznešený, čisto ľudský charakter, v ktorom sa neodrážajú lúče dedín, mestečiek, škôl, cechov, ale i celých zemí, národov, ba ľudstva. Pri vzájomnosti bude sa celý náš národ pokladať za jednu rodinu, jeho kultúra sa stane veľkolepou, obrovskou, jeho literatúra skvelou, imponujúcou. Literatúra totiž nemá byť hromada výplodov pera, prázdne, bezúčelné zhluknutie spisov, hrubé, náhodné, medzerovité spojenie kníh, ktoré neoživuje spoločenský duch, a v ktorých nie je pečať národného charakteru: ale jednota a spojenie spisovateľských diel národnosťou do jedného celku; zásoba spisov a kníh vo všetkých odboroch, ktoré sa určitým prirodzeným systémom, i keď nie súčasne, ale aspoň postupne v rozličných dobách ľudstva a kultúrnych stupňoch národa vzájomne doplňujú, a v ktorých uložil národ celé poklady svojho ducha, výnos svojho života a jemu vlastné poňatie sveta pre súčasný a budúci svet. Táto vzájomnosť bude pre náš národ bohatým prameňom veľkých skutkov; ona je podmienkou veľkých spisovateľských diel a určených podujatí, ona je najistejším ochranným prostriedkom pred vyčerpaním národa, v krátkom čase spôsobí neuveriteľne, najmä tam, kde verejná mienka a slobodný národný vývoj nie je celkom potlačený. Ľudia konajú len preto malicherne, nehodne a opovržlivo, lebo pre hodnotu svojich skutkov majú malú mieru; túto malú skrátenú mieru používajú len preto, lebo sa zjavujú pred obmedzeným a nízkym súdom svojich diel a skutkov. Ak naopak vystúpia duchovne pred najmúdrejších a najlepších súčasníkov svojho národa, ak sa postavia v myšlienkach pred najvyššie čestné zhromaždenie celého národa, rozširuje sa sama aj ich myseľ, srdce sa rozbúcha potom túžobne po onej dôstojnej pochvale k veľkým pocitom a cnostiam, oduševnené je pero a pripravené k letu za majstrovskými dielami. Pri doterajšej rozbitosti a ľahostajnosti museli ostať jednotlivé slovanské kmene bez literatúry, a tým aj duchovne slabé, nevzdelané a nevedomé: preto ich tak často zasiahol posmech a opovrhnutie cudzích národov, ktoré mysleli, že Slovan nemá nijakú silu produkovať niečo v službách ľudskej kultúry, ba ani vnímavosť používať to, čo druhí našli. Tento posmech otrávil sebavedomie Slovana; skoro sa z vysmievaného stal posmievač vlastného národa. Tak predviedol Slovan zvláštne, vo svetových dejinách nevídané divadlo národa, ktorý krásne city lásky, úcty, obdivu a nápodoby s dobromyseľnou odovzdanosťou premárnil na všetky cudzie susedné národy a pre seba podržal len znehodnotené city nemohúcnosti, nedospelosti, váhavosti, odporu a zneváženosti. Nikdy mu neprišla na um myšlienka: veľký národ má aj veľké úlohy a povinnosti pre svet a pre účely ľudstva, a preto musí mať aj veľké dary a prostriedky v sebe, aby vyriešil tieto úlohy. Slovania! Buďte teda spravodliví najprv voči sebe, kým budete žiadať spravodlivosť a úctu od ostatných. Vo svete považujú tak každého človeka, ako aj každý národ za to, za čo sa sám vydáva, ale za niečo sa musí aj sám vydávať. Ľahšie znášame nespokojných a nepohodlných, než by sme trpeli bezvýznamných a nehodných. Myslíme si, že nie sme ničím povinní ľuďom a národom, ktorí myslia, že sami sebe nie sú ničím povinní. Robte čím skôr všetko možné, aby sa zabudlo, že taký starý a veľký národ až doteraz do všeobecného pokladu ľudských ideí k uskutočneniu umenia a vedy, skrátka k vývinu ducha a života dodal len taký veľmi malý kladný prínos. Ďaleko mladšie a menšie národy nás v tomto ohľade predbehli a ďaleko zanechali na ceste zásluhy o ľudskú vzdelanosť. Možnosti získania takej zásluhy závisia u Slovanov jedine a len od literárneho spojenia a vzájomnosti.

2. Hospodársky úžitok: Spisovatelia získajú tým veľké čitateľské obecenstvo, predajú mnoho exemplárov svojich spisov, dostanú odmenu za svoje práce a podnikaním sa nezničia. Spisovateľ, ktorý je sám len na svoje nárečie obmedzený, odpredá sotva toľko exemplárov, než je treba, aby kryl tlačiarenské výdavky.^[119] Pokiaľ ostanú jednotlivé slovanské kmene bez vzájomnosti a v odcudzovaní, nebudú mať nikdy kvitnúcu a trvalú literatúru, lebo táto je len tam, kde je mnoho knižných odberateľov a čitateľov, mnoho čitateľov je len tam, kde je veľký, znášanlivý, vzájomne sa poznajúci a milujúci národ. Preto je múdre, keď cestujú Maďari, vediac, že sú malým národom, do druhých svetadielov, do Ázie, k Mongolom, Tibeťanom atď., aby tam našli svojich predkov a bratov alebo im rovný národ a tým získali pre svoju literatúru väčšie územie a čitateľstvo. Kvet literatúry, reči a vzdelania národa môže sa vnútorne hocako rozvíjať, podporovať, pomáhať, ak nemá zakrnieť, vyžaduje si aj navonok rozšírené hranice. Tieto nepotrebujeme rozšíriť, netreba nám nikam cestovať a obsadzovať, iba zbúrať deliace steny a múry alebo urobiť na nich okná a dvere pre ľahšie spojenie, aby sme takto utvorili veľký národný domov.

3. Jazykový úžitok: Každé nárečie dostane tým čisto ľudské vypestovanie, čisto slovanský výraz, uchová sa tým pilnejšie pred všetkými barbarizmami, odstráni cudzie slová a výrazy, odloží latinizmy, germanizmy, tatárizmy, maďarizmy atď. a obohatí sa vskutku zo slovanských prameňov. Šťastím je pre jazyk, ktorý sa chce povzniesť k vzdelanosti a literatúre, že má viac nárečí. Národné kmene a ich nárečia sú korene, literatúra a reč je strom, ktorý saje z koreňov šťavu, silu, obohatenie. Preto sú malé národy na začiatkoch svojej kultúry a literatúry spravidla prinútené uchovať mnohé nešťastné, akoby zo vzduchu lapané slová alebo vypožičiavať ich z iných cudzorodých jazykov, pretože jazyk má málo základných slov, nijaké nárečia, nijaké národné kmene, ktoré by mohli poskytnúť zo života nové výrazy. Naopak, je známe, že jazyky veľkých rozšírených národov, napr. nemecký za svoje veľké prirodzené bohatstvo, za svoju nekonečnú tvárnosť a mnohostrannosť ďakuje práve mnohým nárečiam a kmeňom, z ktorých spisovatelia čerpajú ako z nevyčerpateľných zlatých baní. Slovanský jazyk podľa všetkých svojich nárečí bude potom plávať v hojnosti ako nijaký iný a na to nepotrebuje nič viac, ako vyčerpať zo vzájomnosti sám seba a svoje čerpadlá ponoriť do siedmich hlbokých a bohatých žíl, a to 1. do staroslovienskej cirkevnej reči, práve tak cyrilskej ako hlaholskej; 2. do cenných novoobjavených literárnych Zlomkov zo starých čias, ako napr. do Královedvorského rukopisu, Slova o pluku Igorovom, Poľského žalára, dubrovníckych rukopisov atď.,^[120] 3. do terajšieho ruského, 4. ilýrskeho, 5. poľského, 6. českého spisovného jazyka a literatúry, 7. do národných piesní, národných povestí, prísloví a hádaniek prostého ľudu, do zbierok nárečových výrazov a provincializmov rozličných zemí a krajov, do nárečí a podnárečí. Najmä básnici môžu na tejto ceste vzájomnosti mnoho urobiť a najľahšie nové, od druhých vypožičané slová a zvraty do svojho nárečia uviesť a presadiť, lebo poézia svojou zlatou obrubou a príjemnou kvetovou vôňou robí nám ich vítanými a blízkymi a nepredkladá ich rozmýšľajúcemu neznášanlivému rozumu, ale milujúcemu srdcu a všetko objímajúcej fantázii. Žasneme nad jazykovým a pojmovým obohatením tohto druhu v novšej českej literatúre u Jungmanna, Hanku, Presla, Marka, atď.^[121] Len nech sa proti podobným výdobytkom nerobí hneď vojnový krik tak ako Nejedlý a Palkovič;^[122] lebo slovo, nevedome vynorujúce sa a zjavené z vnútorného života národa je vždy lepšie, národnejšie a pútavejšie a teda sa udomácni ľahšie ako slovo úmyselne ukované, v druhých nárečiach už možno dávnejšie jestvujúce a práve preto od týchto sa deliace alebo voči nim neužitočné žiarlivé, zaujímajúce nepriateľský postoj. Poliaci a Rusi opustia chaos svojich gréckych, latinských, francúzskych, švédskych terminológií a technických výrazov v umeniach a vedách a také vymenia za čisto slovanské, Čechmi už čiastočne získané, čiastočne pripravené a tak aj pojmy a vedomosti presadia do najvnútornejšieho života národa. — Pri tejto vzájomnosti získa aj ľubozvuk každého nárečia, kým drsnosť a tvrdosť slov jedného nárečia zjemní a vyhladí sa už zjemnelými výrazmi druhých nárečí a pritom ostáva predsa všetko naše, totiž slovanské. Výčitka niektorých, že týmto spôsobom sa naša reč zrusizuje, spolonizuje a sčechizuje atď., práve tak ako že je neslovanská, nezaslúži si nič iného ako výsmech a opovrhnutie. Čo je kdekoľvek slovanské, je naše. Porovnanie týmto spôsobom uľahčené, tým že nám osvetlí prednosti nášho materského nárečia a naučí nás pociťovať jeho hodnotu, uchráni nás od precenenia jeho predností; práve nevedomosťou a neznalosťou, z nadšenia pre to, čo nám patrí, najväčšmi sme zaslepení a strhnutí k nespravodlivostiam. Nevystupujme teda hneď nenávistne proti tomu, čo znie zle v druhom slovanskom nárečí, ktoré azda rástlo v drsnejších krajinách: ale každý ostaň verný svojmu nárečiu, vždy jemnejšie počúvajúc, vždy ostrejšie bádajúc a obdivujúc, ako sa táto alebo oná jazyková látka v rozličných zónach a klímach rozvíja, pohybuje a tvorí a ako predsa hlavné črty a stopy národného ducha nikde a ničím nemôžu byť zahladené.

4. Politicky: politický prospech vzájomnosti je opäť dvojaký:

a) vonkajší: prestanú povstania a vzbury Slovanov proti vládcom patriacim k iným národom a pod ktorých vládou stoja, lebo vzájomnosťou prestane aj túžba po spojení s inými Slovanmi alebo sa aspoň veľmi zoslabí. Nebudú mať nijaké príčiny, aby sa im vymykli, každý ostane doma, lebo bude mať doma to isté, čo by dostal u suseda. Ba pod cudzími neslovanskými vladármi, ak sú znášanliví, nájdu slabšie slovanské kmene väčšiu záruku a istotu pre osobitnú samostatnosť a trvanie svojho nárečia, ktoré by ináč pod vládou silnejšieho slovanského nárečia podľa zákonov príťažlivosti mohlo byť ním pohltené alebo aspoň s ním zmiešané a nakoniec by zmizlo. Samotné vlády, ktorým záleží na kultúre svojho národa, nielenže nebudú túto nevinnú, dobromyseľnú vzájomnosť brzdiť a zatláčať, ale budú sa o ňu skôr s múdrou obozretnosťou starať a ju otcovsky podporovať. Radí k tomu už múdrosť a ľudskosť, aby sa nepriateľsky nepotláčal široko rozšírený pocit a hlásiaca sa potreba, ale sa len opatrne riadil, udržal v rozvážnom a nevášnivom duchu a viedol sa po pravej ceste, aby prišiel k cieľu bez zablúdenia.

b) vnútorný: prestanú sváry, žiarlivosť, boje a vojny Slovanov proti Slovanom, lebo prestane všetka urážka samoľúbosti a márnomyseľnosti druhých kmeňov a nárečí, všetko povyšovanie sa jedného nad druhého, všetka snaha o prednosť a z toho vyplývajúce potláčanie druhých Slovanov. Každý kmeň stane sa potom obežnicou, ktorá sa točí okolo spoločného slnka, vzájomne pôsobí na druhých a kráča svojou vlastnou cestou. Potom spoznáme, že všetky slovanské nárečia majú svoje osobitné prednosti a krásy: že jedno má silu a velebnosť ako ruské; druhé pôvab a lahodnosť ako poľské; tretie nádherný klasicko-metrický rytmus ako česko-slovenské; štvrté hrdinskosť, oheň a plam ako ilýrske atď. a predsa všetky tieto vlastnosti a prednosti tečú z jedného prameňa a zjednocujú sa v jednom ohnisku národného vývoja. Ako Poliak Kazimír Brodziński (Pisma Rozmaite, Waršava 1830, I, 17) hovorí vo všeobecnosti o národoch európskych, platí najmä aj o kmeňoch a dialektoch Slovanov: „Literárnej histórii nášho veku väčšinou dlhujeme za pekný znak našich čias, že všetky národy uznávajú vzájomne svoju cenu, že ich rozmanitosť neodpudzuje a jeden druhého neznižuje; že každý čím je osvietenejší, tým viac cíti sa zaviazaný ctiť dôstojnosť a svojskosť druhých a ceniť ich individualitu.“^[123]