ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[50]

Nielen vedomie samostatnej vlasti, i myšlienka aritmetického počtu a politickej veľkosti alebo skutočnej i vymyslenej väčšej krásy, vypracovania a ľubozvuku niektorého nárečia zvádza niektorý národný kmeň k mienke, že druhých nepotrebuje, že môže mať aj vlastnú literatúru bez toho, aby sa namáhal preštudovať sesterské nárečie. Ba aj menšie kmene, keď sa porovnávajú s ešte menšími, menej vzdelanými a slabšími kmeňmi a obyvateľstvom, upadajú často do takej straníckej pýchy na svoj kmeň a povýšenej túžby po izolovanosti. Táto namyslenosť a sebestačnosť nevzniká len u Rusa, keď sa porovnáva s Poliakom, ale aj u Poliaka, keď sa porovnáva s Rusmi alebo Čechmi; u Čecha pri porovnaní s Lužickými Srbmi alebo so Slovincami,^[51] v týchto, keď sa porovnávajú s Kašubmi. Takýto Slovan, zbláznený len do svojho nárečia, nedbá o nič, len oň a podobne ako Karibčan a Grónčan ľutuje všetkých Slovanov, že nehovoria a nepíšu v jeho nárečí, ktoré je podľa jeho mienky najkrajšie a najdokonalejšie spomedzi všetkých slovanských nárečí a bolo by hodné byť všeobecným jazykom všetkých Slovanov. Všetko, čo sa s ním nezrovnáva, sa mu protiví. Rovná sa mladému zaľúbenému Angličanovi, ktorý na svojej ceste Amerikou nasadil divochom, ktorých stretol, dýku na prsia, aby sa priznali, že jeho milá z Londýna je zo všetkých dievčat na svete najkrajšia, najbohatšia a najvzdelanejšia. Zaujatí slepo za svoje nárečie, úzkostlive starajúci sa o svoju slobodu a samostatnosť, nijako nechápu takíto súkmeňovci a modlári svojho jediného nárečia, že v slovanskom svete môže byť ešte niečo krásneho a dobrého, čo oni nemajú, netvoria a nepíšu. Pred dvadsiatimi alebo aj desiatimi rokmi boli by vo Varšave vypískali človeka, ktorý by sa bol odvážil v dobrej spoločnosti rozprávať o ruskom románe alebo o ilýrskom či slovenskom epose; ale teraz priznávajú Poliaci, že aj druhí Slovania majú nadanie a vkus a poetické nárečie ako iní.^[52] Vidíme to, pravda, vždy radi, keď kmeň aj sám seba miluje, dvíha svojich synov a dcéry, dáva prednosť svojmu tovaru a dielam pred inými, ctí si svojich spisovateľov a vcelku má o sebe dobrú mienku; len toto všetko nesmie odvádzať od vzájomnosti, nesmie vyústiť v namyslenosti, chvastúnstve alebo zavrhovaní iných, nesmie vzbudiť závisť a pocit skľúčenosti u iných bratských kmeňov. Pretože nielen vo všetkých ľuďoch, ale aj vo všetkých národoch a kmeňoch je niečo z povahy onoho Aténčana, ktorý si meno Aristida len preto dal pre vyhnanstvo napísať, lebo ho hnevalo, že ho nazývajú a chvália ako najlepšieho a najspravodlivejšieho medzi občanmi. Dôležité je, ako kmeň sám seba oceňuje; ešte dôležitejšie je, ako oceňuje seba samého celý národ. Sláva kmeňa je plodom slávy jeho jednotlivých slávnych mužov, učencov, filozofov, básnikov, rečníkov, umelcov, hrdinov. Prečiarknime päťdesiat, ba len dvadsať mien z dejín veľkých a slávnych Grékov a ich rozličných kmeňov, zjaví sa národ celkom iný, už nie je tým, čo tvorí žiarivú veľkosť Grékov. Jednotlivé kmene nemôžu prevziať a splniť veľké poslanie, ktoré prislúcha celému národu a o ktorom budem v ďalšom hovoriť, pretože len celé národy, len veľká, nerozdelená, jednoliata národná masa zapôsobí na ľudstvo, ony sú tvorcom nových čias, učiteľom a nositeľom kultúry. Bolo by trúfalosťou, keby jednotlivé oddelené kmene mysleli, že sú schopné riešiť úlohy, ktoré sú ťažké pre celý veľký národ. Títo opovrhovači vzájomnosťou nech teda uvážia, že držia dvojsečný meč, ktorým zasadzujú rany a škody na jednej strane sebe a svojmu kmeňu, na druhej strane svojmu celému národu a tým celému ľudstvu. Človek, kmeň, národ, ktorý okrem seba nič viac nemá rád, ani sám seba nemôže mať rád. Sám najpočetnejší a najmocnejší slovanský ruský kmeň má mnoho príčin tesne sa pripájať k ostatným Slovanom, aby si ochránil veľmi ohrozenú čistotu svojej slovanskosti, jednak pred tisícmi ázijskými hordami, ktoré ho obklopujú, jednak pred inými v Rusku bývajúcimi cudzími národmi a aby ju vzájomnosťou vždy obnovoval, občerstvil a posilnil. Iba veľmi krátkozraký Rus mohol by považovať jedine svojich rodných za pravých a najčistejších Slovanov. Najpôvabnejšie slovanské nárečie, ak chce ním byť a ostať, nesmie sa, podobné kvetu, oddeliť od svojho prakmeňa, ináč zakrpatie a uvädne. Krásne jazyky a nárečia nemajú vždy dobrých spisovateľov. Sám Boh dal napísať posvätné knihy nie v atickom, ale v helénskom nárečí. Pre Rusov a Poliakov je preto najvyšší čas, aby sa primkli k ostatným Slovanom, najmä k Čechom, Slovákom, Ilýrom a k ich nádhernej metrike, aby svoju, nebezpečiu sa vystavujúcu objektívnosť a časomieru vo svojich nárečiach a prozódiách vzájomným stykom s nimi si ešte udržali, občerstvili a oživili a napodobením germánsko-francúzskeho verša porušenú rovnováhu medzi objektívnosťou a subjektívnosťou, alebo medzi časomierou a prízvukom obnovili, slovom, aby svoju zmodernizovanú poéziu navonok i dovnútra podľa formy a obsahu viac poslovančili.^[53] Treba si navyknúť vžiť sa do pomerov druhých kmeňov a cítiť a hodnotiť každý osobitný druh národného bytia, hovoru, konania a účastniť sa ho so záľubou. Ľudia, kmene, národy, ktoré sa vyvinuli len pre isté určité situácie a pomery niektorej krajiny, nie pre všetky možnosti životných situácií, strácajú všetku oporu, len čo sa ich pomery zmenia. Sláva národa sa teraz nezakladá na jeho číselnej veľkosti, nie na jeho mohutnej stavbe, silných údoch, na húževnatom zdraví, nie na skvelej pomste urážok; tiež nie v slepom napodobovaní francúzskych mravov a módy, ale na morálno-intelektuálnej veľkosti, duchovnej činnosti a samostatnosti ducha, na láske a ocenení celého národa a na jeho spojení s ľudstvom a svetovými dejinami. Malomeštiacka nezávislosť malej, slabej, či už politickej alebo literárnej republiky, nuda z odlúčenosti malého kmeňa a nárečia je pôvabná len pre také duše, ktoré nepoznajú pocit príslušnosti k veľkému celku a preto mu ani nerozumejú. Čím menší je kruh, čím oddelenejšia je od iných spoločnosť, v ktorej žijeme, tým menšie, nechutnejšie a neznesiteľnejšie sú pojmy, ktoré máme, knihy, ktoré píšeme, umelecké dielo, ktoré tvoríme, pretože okrem tých istých iné nepoznáme, čo by nás mohlo viesť k občerstvujúcemu porovnaniu a povzbudeniu. Takí obmedzení ľudia a kmene si myslia, že každá relatívna veľkosť je už najvyššou veľkosťou a dokonalosťou; ale kto je medzi vrabcami prvý, nie je ním ešte medzi vtákmi. Výhod súperenia nesmie sa zrieknuť ani jeden národ a kmeň: lebo kde niet súperenia, tam niet pokroku. Vzájomnosťou vzniknú medzi slovanskými spisovateľmi všetkých nárečí prospešné preteky, každé nárečie bude chcieť predstihnúť druhé, ani jedno nebude chcieť zaostať, ani jedno byť ostatné. Lepší je boj živlov než izolovaný pokoj a meravá smrť, čo prináša nevyhnutne rozklad a hnilobu. Oddelená, stojatá barina zapácha; náraz ocele o kameň vydáva iskry a svetlo. Toto vzájomné súperenie vynesie nádherné dvojaké plody celému národu, obohatí všeobecný poklad národnej literatúry a tým opäť blahodarne zapôsobí na všetky jednotlivé kmene. Keby láska k národu nevábila mocnejšie ako láska k rodnému kmeňu, ostali by ľudia pri sebe ako húsenice len na jednom liste a halúzke. Všetky neresti a chyby kmeňa, všetky nedostatky nárečia stali by sa večnými a črty národného kmeňa, i keď by boli hocaké ošklivé, stali by sa konečne črtami národa. Národy, ktoré sa oddeľujú tlakom kastovníctva a kmeňovými skupinami, znetvorujú sa hanebnou rozorvanosťou a rozkúskovaním a nezošľachťujú sa. Kmene a národy majú svoje bláznivosti a cnosti; ostatné môže každý vymeniť za cudzie prednosti. Táto vzájomnosť stane sa pre celý slovanský národ bankou, v ktorej každý kmeň a každé nárečie, ako najväčšie, tak i najmenšie, vzdelané ako nevzdelané, má svoje účastiny a smie žiadať úroky. Najopovrhovanejšie a najmenšie nárečie môže často dať najučenejším a najväčším kmeňom etymologický kľúč pre objasnenie mnohých temných slov. Ako často v jednom nárečí už celkom zakrpatel alebo zmizol koreň, ktorý v inom ešte jestvuje v plnom kvete, utvára celú živú skupinu príbuzných slov a rozširuje jasné svetlo nad celým slovanským jazykom. Tak napr. ruské: čin stupeň, trieda, oddelenie, stojí osamotené; len v slovenskom nárečí má príbuzné slová v priečin, priečinok, záčin, záčinok atď. Znetvorené slovenské slová bičák, pitvor nájdeme vo valašskom bričak (britčak, britva), pridvor atď. Každý spisovateľ kmeňa, aby ho čítali a rozumeli mu, musí byť prísne ľudový, písať len pre ľud, pre masy, prítomnosť, ale podľa toho stane sa tiež len takým periodickým autorom ako vydavateľ novín a jeho diela prechodné a nízko lietajúce ako denné brožúry, almanachy a iné literárne motýle a kolibríky. Ale my, Slovania, si musíme vážne želať, aby sa veľkí autori učili mať potrebnú úctu k svojmu géniovi, odvahu budovať pre celý národ a ďalekú budúcnosť, a neusilovať o to, aby ich čítalo a oslavovalo niekoľko sto ľudí niekoľko mesiacov alebo rokov, ale aby vytvorili diela, ktorých látka a forma preniká celým národom až na dreň všetkých údov, a tým činí ich spoločným majetkom a nechá ich do seba vrastať všetkými koreňami a výtečnosť ktorých ostáva aj pre všetky budúce pokolenia. Slovanskí spisovatelia musia byť nielen nádenníkmi, robotníkmi a podávačmi jednotlivých kmeňov, ale národnými staviteľmi chrámových stavieb ľudskej kultúry. Nepočetní Slováci a nekultúrni Lužickí Srbi, pravda, nemajú sami početné skvelé a básnické pamiatky, ktoré oduševňujú Rusov, Poliakov, Čechov, Srbov a tak priaznivo ovplyvňujú city ostatných slovanských bratov pre nich: a predsa aj tamtí majú Svätopluka, títo Sama ako závideniahodné predmety epiky. Keď odpadnú kmeňové neresti a ohradenie nárečiami, prestaneme so závisťou veľkých spisovateľov a uprednosťovaním iných kmeňov, pretože sa staneme ich spolumajiteľmi; tak sú slovanské dejiny spoločným majetkom všetkých Slovanov a slovanská literatúra bude potom diamant, jagajúci sa vo svetle vzájomnosti, ktorý má mnoho lúčov a len jedno ohnisko, jeho sústredený skvostný ligot bude hrať všetkými farbami. Z Chorváta Zrínskeho padnú potom práve tak lúče na Rusov, Poliakov a Čechov ako zo sparťanského Leonida na Atéňanov a na všetkých Grékov. Len úzkoprsý neznášanlivý jezuita mohol raz v pochvalnej reči na svätého Adalberta či Vojtecha bolestne zvolať z kazateľnice: „Ako to len mohol milý Pán Boh pripustiť, že taký veľký svätec bol Čech!“ Básnik alebo rečník jedného kmeňa obmedzuje všetky svoje idey na veľmi úzky kruh, zapcháva si všetky pramene vznešenosti.^[54]

Slovania mali doteraz básnikov, lebo títo spievali často len o sebe a pre seba: ale nemali rečníkov a nemohli ich mať, lebo v malom kruhu poslucháčov nemohli dorásť a takmer nemali pri nedostatku národnej látky o čom rečniť. Preto poézia a rečníctvo sa vo vzájomnosti celkom obnoví, dostane okruh a rozlet, o akom naši predkovia vôbec nevedeli; osoby a predmety, ktoré ako nezaujímavé a neplodné opúšťali, stanú sa pre nich dôležitými. Nedívajme sa na vzájomnosť v literatúre, vede a znalosti nárečí nášho národa ako na dojnú kravu, ktorú len preto opatrujeme, lebo nám prináša osoh a dáva maslo a syr: ale ako na nebeského génia, ku ktorému sa približovať, byť s ním v príbuzenstve musí každý človek a každý kmeň pokladať za nesmierne šťastie už len z toho dôvodu, že je to samo o sebe veľké, nádherné a slávne. Najsladší pocit ľudského alebo národného života spočíva vo vedomí vlastnej činnosti. Prirodzene, bude podporovať aj hmotné záujmy, dvíhať obchod, oživovať priemysel; ale čo je viac ako všetko to, bude napomáhať vývinu duchovných síl tým, že nám dovolí pozrieť cez ohraničený priestor nášho malého bytia do veľkého národného života, predvedie nám pestrý rad prekvapujúcich a nám predsa príbuzných zjavov. Človek medzi štyrmi stenami, kmeň medzi zemskými hranicami nemôže dokončiť svoju výchovu: ľudia a národy v najkrajšom zmysle slova stávajú sa nimi až uznaním celého ľudstva, bez ktorého jednotliví ľudia ostávajú iba deťmi, národy a kmene len barbarmi. Kmene a národy, ktoré sa zatvárajú pred vplyvom a stykmi s inými, sú ako byty bez prístupu čerstvého vzduchu. Každý Slovan sa má snažiť o univerzálnosť a všeobecnosť vo svojom vzdelaní; teda neuprednostňovať jeden kmeň, jedného spisovateľa pred druhým, nečítať knihy radšej v tom nárečí ako v onom. Takto ponímame národ, umenie, literatúru jednostranne, nie v jej plnej hojnosti. Varujme sa v mnohočlánkovom živote národa nejaký článok povýšiť na dušu. Nikde nie je nebezpečnejšia a škodlivejšia túžba po hodnosti ako medzi národmi a kmeňmi, ktoré chcú vyniknúť nad ostatné. Ich nešťastie býva dva razy také ťažké. Osud ako by sa s nimi chcel merať a dá im bolestne pocítiť, že ich vie na vrchole nájsť tak dobre ako druhé. Ako mnoho rozličných amerických štátov tvorí len jeden štát a medzi sebou sú všetky rovnaké, tak môžu mnohé slovanské kmene a nárečia utvoriť len jeden slobodný literárny štát, v ktorom, nevšímajúc si rozmanitosť, nestrpia tyrana. Celok môže len tak obstáť a prospievať, keď jeho jednotlivé časti nachádzajú sa v správnom stave. Slovanský národ a literatúra nech je ako strom, ktorý sa člení na štyri veľké vetvy, každá vetva kvitne a prináša vlastné plody, každá sa dotýka a objíma vzájomne svojimi konármi a listami iné vetvy a predsa všetky korenia len v jednom prakmeni a tvoria vedno len jednu korunu; nijaká z nich nesmie vyschnúť alebo sa zlomiť, lebo tým by sa stal celý strom, ak nie plesnivým a červivým, iste veľmi znetvoreným.