Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§13. Dôležitosť tejto vzájomnosti pre veľké určenie Slovanov, ktoré mu ukladajú dejiny a národy

Život ľudstva je vývoj rozumu alebo rozvinutia vnútorného sveta v človeku. Národy sú formy, v ktorých sa ľudstvo vyvíja a utvára. Cieľom ľudstva je podľa toho kráčať vždy dopredu; nevypočíta však svoje cesty podľa krokov, hodín a míľ, ale podľa štádií, storočí, epoch. Zásoba vedomostí, objavov, vynálezov, skúseností, ktoré národ alebo storočie nadobudlo, ostáva, keď toto pominie pre druhé, ktoré ju opäť rozšíri, posunie a odovzdá budúcnosti. Každý neskorší národ ako mladší jav ľudstva nemusí začínať od začiatku alebo ostať na všetkých tých stupňoch vzdelania, na ktorých ostali predošlé národy, ale musí život predošlých len ďalej rozvíjať a priviesť k vyššiemu zdokonaleniu. Na zrúcaninách predkov národov potomci nadstavajú budovu zdokonalenia vždy vyššie a vyššie. Ale toto zdokonalenie a kultúru ako plod činnosti duchovných síl musí sa podľa rozličných štádií, ktorými ľudstvo má prebehnúť, aj vždy rozlične utvárať, starnutie sveta je jeho omladením: len v temnom staroveku nachádzame kľúč pre riešenie nášho dnešného stavu. Každý národ, ktorý sa vypracúva z mechanického tlaku tiesnivých pomerov k samostatnej činnosti a chce sa zúčastniť na duchovnom živote, musí sa snažiť predovšetkým pozdvihnúť k voľnému jasnému náhľadu o usporiadaní sveta, aby sa potom stadiaľ díval ako z vyvýšeného bodu na svoje miesto v celku na svoje postavenie voči iným národom, na svoju úlohu, ktorú mu ukladá vzájomnosť a doba pre budúcnosť a tak potom spoznať svoje určenie, ujať sa ho pevnou rukou a ísť za ním pevným krokom. Osud národov sa nemá prenechávať slepej náhode a prúdu príhod, ale rozum ako prvý a najvznešenejší nástroj božej vlády nad svetom má viesť na vlnách loď, ktorá nosí ich osud k určenému cieľu. Nie je to len prirodzený pud a prirodzené právo, ale aj povinnosť rozumu voči národu, aby sa usiloval udržovať svoje bytie spravodlivým spôsobom, vyvíjať svoje živé sily podľa svojho postavenia v ľudstve a verejne vysloviť a uplatniť svoj spôsob života. Len čo sa veľký, bohato nadaný národ takto vo svete orientuje, musí svoje dejiny vo veľkých črtách rozvrhnúť a vykonať, aby si miesto, kam ho postavila Prozreteľnosť, čestne udržal.

Po zániku Grékov a Rimanov stali sa nositeľmi kultúry germánsko-románske jazyky a národy. Základy kultúry rozštiepili sa však u nich na dva princípy, a to tak ostro a strmo, že ich museli rozoznávať názvom starého a nového sveta, antickej a modernej doby. Princíp antiky v umení, vede a vzdelanosti je prevažne pohansko-národný, vychádzajúci z Grékov a Rimanov a keď aj sám osebe výborný, predsa je len jednostranný; moderné, romantické, rytierske, sentimentálne je germánsko-kresťanský: obidva vo svojich oddelených snahách ľudstvu doslúžili a vyžili sa. Čas a dozreté ľudstvo žiada teraz univerzálnu, čisto ľudskú tendenciu; túto veľkú úlohu môže riešiť tiež len veľký, večne tvorivý, v nijakej forme neustrnutý národ, ako je práve slovanský. Malé národíky myslia a cítia akosi len spolovice, ich myšlienky a city majú krátke krídla alebo vykrvácajú nakoniec s veľkými námahami tak, že samo nimi ľudstvu odovzdané dedičstvo kultúry nesie na sebe stopy krvi, násilníckej činnosti voči iným národom, pomocou ktorých chceli zosilnieť a zväčšiť sa, a vôbec určitú vynútenú neprirodzenú črtu; naproti tomu veľké, keď sa prebúdzajú raz k duchovnému životu, vyšvihnú sa až k nebesiam a zaberú celé ľudstvo, a to všetko ľahko, prirodzene, bez tlaku a krivdy voči druhým. Ľudská povaha, javiaca sa v jednotlivých ľuďoch tak ako v malých národoch a kmeňoch poväčšine spútaná, obmedzená, znetvorená alebo aspoň v slabých stopách rozvíja sa mnohostranne a v plnej nádhere len u iných veľkých národov, ktoré sa vychovávajú za hrdinov myslenia, cítenia a konania v umení, literatúre a živote. Preto nič, len vzájomnosť nám ukáže túto veľkosť nášho určenia v rade národov a storočí a označí spôsob, ako ju dosiahnuť; zjednotí a povýši sily nášho národa, dodá jednotlivým kmeňom dôveru a odvahu, že sa odvážia v lone veľkého národa i veľkoryse myslieť a konať. Pocit takejto národnej jednoty je u Slovanov prvou podmienkou pravej, humánnej, veľkolepej vzdelanosti a národnej literatúry. Slovania zmieria starú a novú dobu, prijmú obidva oddelené kultúrne prvky do svojho národného života a založia vo svojom ďalšom vzdelaní pre ľudské pokolenie novú epochu; utvoria pre novú alebo omlaďujúcu sa ľudskú kultúru nové živé stredisko. Medzi starými a novými časmi je veľký protiklad, ktorý teraz vyžaduje zmierenie a vyrovnanie. Starí Gréci a Rimania boli bohatí reálnosťou a prírodou, krásou a estetikou: novší[81] ideálnosťou, duchom, pravdou a logikou; tamtí mali básnické umenie, staviteľstvo, veľké slávnosti: títo hudbu, vedu, matematiku, prírodospyt, plavbu, obchod, vojnu: starí mali viac zmyselnosti, fantázie, vkusu, títo viac rozumu a citu: skrátka, u starých vládne objektívnosť, tu subjektívnosť, tam princíp mužskosti, tu princíp ženskosti. Už jazyky sa tam ináč organizovali ako tu. U Grékov a Rimanov ľubozvuk, bohaté skloňovanie, rozmanitosť pádových koncoviek, číselnosť a pravidelnosť v próze, metrická prozódia a rytmus v poézii; v germánsko-románskych jazykoch drsnosť a strmosť, okyptenie koreňov, znetvorenie výslovnosti,[82] chudobné skloňovanie, unavujúce rovnaké koncovky, vlečúce sa členy, ťažkopádne pomocné slovesá, úbohú prízvučnú prozódiu s biednymi, hneď ucho hneď oko urážajúcimi rýmami. V starých jazykoch s rytmom (s objektívnou prozódiou slabičnou alebo časomernou) súbežne išiel prízvuk (subjektívna časomiera): germánsko-románske jazyky majú len jednostranný subjektívny život. — Plastika, predstavenie telesnej krásy (napr. Venuša, Apolón[84]) majú určité hranice dokonalosti, ktorú čas sotva vie posunúť ďalej: naproti tomu duchovná sila, poézia, prírodospyt, filozofia, atď. môžu sa a majú sa časom vždy silnejšie pestovať. Romanticko-moderný princíp jednako viedol cez mnohé stáročia národy nie bez úžitku a dôsledkov pre ľudstvo; vytvoril a pestoval rytierstvo, kresťanskú pobožnosť, pokoru, lásku, jemnosť, nádej, túžbu a mnoho ostatných cností: ale v najnovšom čase stratil celkom svoju pevnosť a najmä v Byronovej múze priniesla trpké plody, keď zašla do neprirodzenosti sentimentality a citlivosti, potom do blúznenia a klamnosti, konečne do prepiatosti, predráždenia, horúčkovitosti, skrátka do byronizmu. Prehnaná vzdelanosť alebo presýtenie, predráždenie a z toho vyplývajúca duchovná malátnosť a ochabnutie citov je charakter nášho veku: Cervantes[85] vo svojom Don Quijotovi a najmä Byron v sebe samom a jeho nasledovníci priviedli dôsledne moderný chorobný princíp k svojmu zdokonaleniu.

Ak chceme básnicky a vôbec esteticky pôsobiť na náš vek, musíme ním otriasť, rozplameniť, zdesiť hlučnými hrami, ako napr. Róbert-diabol, Čarostrelec, Bálová noc atď.[86] Rýchla zámena najvyššieho pátosu s najľahkomyseľnejším výsmechom z najsvätejších vecí; srdcervúce obrazy ľudskej biedy s bezohľadným pohanením celej ľudskej prírody, tvorstva a stvoriteľa; estetické tyranstvo, kochajúce sa v tom, aby čitateľovu alebo divákovu myseľ neprestajne hnal ohňom a ľadom, smiechom, plačom, láskou a nenávisťou, milosrdenstvom a krutosťou, cudnosťou a nehanebnosťou, cnosťou a neresťami, nebom a peklom, skrátka cez všetky extrémy so zločinnou hrou a často určitým diabolským smiechom: to je terajší pretvorený duch doby, spôsobený zvrhlosťou romantického princípu. Títo moderní básnici sú v estetike to, čo blúznivci a fanatici v náboženstve: po otupení prirodzených citov odkryli najjemnejšiu rozkoš bytia v zmyselno-duchovnom vytržení a opúšťajú prírodu, ktorá pre nich už nemá soli a korenia, aby tam ešte našli a urobili pôžitok chutným a vzdelanie sladkým. Francúzsky básnik Lamartine[87] výstižne opísal tohto ducha doby v osobe jeho reprezentanta, Byrona, keď ho takto ospevuje:


Svet jeho je noc plná chladu, plná horka
Púšť palácom a trón na skaliskách pahorka.
Trosky lodí a krv ťažkých bojov ho
Venčí — — — — — — — — —
Hor k hviezdam beží za snežnou alpskou vlasťou
Jeho dom tam visí na skalách nad priepasťou
A sám chvejúcimi sa kostrami obklopený
Pri škvrnách čiernej krvi tečúcej po kameni
Tu srká dychtivo hrozný výkrik koristi,
Búrka ho ukolíše a pokoj mu zaistí.
Ty podobáš sa dravcom, ktorých škrek vzduchom vanie
Byron, najmilšia pieseň Ti je zúfalstva vzdychanie
Divadlom Ti je des, čo ľudskú obeť morí,
Tvoj pohľad satana sa v hĺbky pekla norí.

Aj najnovšia hudba podľahla už väčšinou tomuto všeobecnému moru súvekej doby, i v nej sa ukazuje byronizmus; odtiaľ tá preťaženosť, ozdobnosť, otupený cit a sluch pre všetky ešte možné druhy šteklenia v menších dielach; z toho tá šumiaca, hlučná, omamná zem i nebesia dobývajúca opera a iné väčšie diela, v ktorých snažia sa nie dojať, ale v pravom zmysle zároveň otriasť telom i duchom. O najnovšej nemeckej filozofii súdi ctihodný nemecký spisovateľ v knihe Zrkadlo opravdivého kresťanského cirkevného dozorcu; „Bohužiaľ, naši nemeckí filozofi majú pred všetkými ostatnými na svete tú hanebnú česť, že príkladne očistili ateizmus, ktorý je u Francúzov neohrabaný a spotvorený a dali mu vedecký základ. Schellingovci nie sú našťastie v praxi takí dôslední ako teória týchto filozofických snilkov a zimničných chorľavcov.“[88] — Také umenie, poézia alebo akýkoľvek plod vzdelania, ktorý spočíva v tom, aby otriasol násilne kŕčovitým trhaním a skreslením, nemôže však viesť národy k novému životnému pohybu, ale len ešte viac ich vyčerpá. Rozmach modernizmu dosiahol svoj cieľ a musíme sa vrátiť opäť do stredu. Staré kultúrne formy zanikajú a musia zaniknúť, stávajú sa tesnými, krehkými: nové náhľady a formy ožívajú, nové prieplavy vzdelanosti sa otvárajú a nič nemôže zamedziť prúd kultúrneho omladenia a nového svetonázoru. Každá krajnosť, bizarnosť a spotvorenie, ktoré pochádza z omrzenia a nadbytku lepšieho a opúšťa prírodou predpísané formy, je znakom upadajúceho vkusu a starnúcej kultúry. I keď sa aj moderný duch doby všade tak silne nevyjadril, hoci nezjavil sa všade taký hrozný ako v anglickej literatúre, predsa prijal aj u druhých národov viac alebo menej nepravý jednostranný, prehnaný smer. Zamlčíme ateistickú drzosť Voltairovu, Rousseauovu ľudstvu nepriateľskú nenávisť proti kultúre, hegelizmus najnovšej filozofie: i najväčší nemeckí básnici museli splácať dlh duchu času a neoslobodili sa celkom spod jeho vplyvu.[89] Aj najväčší ľudia súvisia nejakou slabosťou so svojím storočím. Prvý nemecký epos, Klopstockova Messiada, tento ligotavý ľadový palác, ako ho nazýva Jean Paul Richter,[90] je sama subjektívnosť, ktorá pohlcuje svoj objekt v poetickom opojení a sentimentálnom pôžitku na sebe samom; je teda protirečením epiky, preto má len málo čitateľov, ktorí by mali trpezlivost prečítať ho celý. Ba Schillerovi Zbojníci a Goetheho Werther[91] sú byronskí, t. j. predráždení a len neskoršou úvahou a postupnou pozornosťou podarilo sa týmto dvom vykrútiť sa do istej miery duchu času. Schillerove výtečné drámy a básne sú často bez ohľadu na to preťažené rozumovaním, filozofovaním, skvelými myšlienkami, ideálnosťami, skrátka subjektívnosťou básnika. Tvorcovia paródií schillerovsko-goethovských Xénií[92] spievali už pod nápisom Najnovšie nemecké básnické umenie:


„Čas a priestor maľovali poeticky; dá sa čakať:
Kanta Kritiku že v hexametri ospievajú.
Len pre vymenený rozum tieto básne sú,
Až vedľa filozofie učinia vždy správny dojem.
Dobrý Ovídius, keby si bol ako Schiller básnil
Metafyzicky, z Ríma by Ťa nevyhnali.“

Niektorí novší umelci a spisovatelia sa tejto nákazy uvarovali tým, že opustili svoju dobu a utiekli alebo do staroveku (ako Winckelmann, Canova[93]) alebo predchádzali budúcnosť (ako Herder,[94] Humboldt,[95] Walter Scott[96] a i.). Najnovšia literatúra a poézia európskych národov utopila sa úplne v záplave politiky.[97]



[81] Novšie, t. j. národy, Kollár myslí na Francúzov a Nemcov.

[82] Kto bude považovať podľa anglického spôsobu čítania a výslovnosti tento Vergíliov verš[82] za latinský: Taitiri tjuh petschjulich rikjubäns söb tegmini fehtschei? (Tityre tu patule recubans sub tegmine fagi).

[8282] Vergilius (70 pr. n. l. — 19 pr. n. l.), rímsky básnik. Citovaný verš je z Vergiliových skladieb tzv. „bukolík“.

[84] Venuša, Apolón, grécke božstvá, znázornené sochami antických majstrov.

[85] Cervantes Miguel (1547 — 1616), španielsky spisovateľ, autor známeho románu Don Quijote, ktorý je kritickým obrazom feudalizmu. Kollár nepostihol kritiku feudalizmu, obsiahnutú v Cervantesovom diele. „Moderný princíp“, t. j. romantický princíp vo svojej reakčnej stránke zveleboval rytierstvo, Cervantes ho prudko kritizoval.

[86] Róbert diabol, Čarostrelec, Bálová noc, hry v Kollárovej súčasnosti. Akiste Kollár poznal ich uvedenie a kritizoval ich.

[87] Lamartine Alphonse de (1790 — 1869), francúzsky básnik. Kollár cituje Lamartinovu báseň L’homme (Človek), ktorú napísal Lamartin o Byronovi. Originál znie:


La nuit est ton séjour, l’horreur est ton domaine:
L’aigle, roi des déserts, dédaigne ainsi la plaine.
Il ne veut, comme toi, que des rocs escarpés
Que l’hiver a blanchis, que la foudre a frappés,
des rivages couverts des débris du naufrage,
Ou des chaps tout noircis des restes de carnage.
Et, tandis que l’oiseau qui chante ses douleurs
Batit au bord des eaux son nid parmi les fleurs,
Lui des sommets d’Athos franchit l’horrible cîme,
Suspend aux flancs des monts son aire sur l’abîme,
Et la, seul, entouré de membres palpitants,
De rochers d’un sang noir sans cesse dégouttants,
Trouvants sa volupté dans les cris de sa proie,
Bercé par la tempete, il s’endort dans so joie.

Et toi, Byron, semblable a ce brigand des airs,
Les cris du désespoir sont tes plus doux concerts,
Le mal est ton autel, et l’homme est ta victime.
Ton oeil, comme Satan, a mesuré l’abîme…

Pri porovnaní sme zistili, že v texte, ktorý cituje Kollár, chýbajú viaceré verše. Nezhoduje sa s nemeckým prekladom G. Herwegha (A. von Lamartines sämtliche Werke, Stuttgart 1839, 60 — 66). Kollár alebo použil starší preklad, alebo sám báseň voľne preložil.

[88] Zrkadlo opravdivého kresťanského dozorcu (Spiegel eines wahrhaft christlichen Kirchenaufsehers). Autor nám je neznámy. Ide akiste o nevýznamného cirkevného spisovateľa. Schellingovci, stúpenci nemeckého idealistického filozofa Schellinga (1775 — 1854). Pod pojmom „francúzov“, t. j. francúzskych filozofov (atheistov) myslí na Holbacha, La Mettrieho. Autor citovaný Kollárom nemyslel výlučne na materialistických filozofov, ale na tých, ktorí odmietali náboženstvo ako svetonáhľad.

[89] Pre Kollárovo náboženské presvedčenie bolo Voltairovo i Rousseauovo učenie, dotýkajúce sa veľmi kriticky náboženstva, neprijateľné. „Rousseauva ľudstvu nepriateľská nenávisť“ proti kultúre nie je nič iné ako prudká kritika vtedajšej kultúry feudálnej spolončosti. Hegelizmus — učenie nemeckého idealistického filozofa Georga Wilhelma Hegla (1770 — 1831) a jeho stúpencov. Pod pojmom najväčší nemeckí básnici myslí na Goetheho a Schillera, ktorí vo svojich dielach tiež odmietali teologickosť.

[90] Jean Paul-Richter (1763 — 1825), nemecký spisovateľ. Kollár cituje jeho mienku o básnickej skladbe nemeckého básnika F. G. Klopstocka (1724 — 1803). Táto charakteristika sa v posudzovaní Messiady všeobecne ujala. Kollár čítal estetické práce Jeana Paula-Richtera a cituje ho i vo Výklade pri objasňovaní nemeckého charakteru znelky ako veršovej formy.

[91] Schillerovi Zbojníci (die Räuber), dráma z mladších rokov básnikovho života o boji za slobodu, vedenom cestou osobnej vzbury. Goetheho Werther (Die Leiden des jungen Werthers — Utrpenia mladého Werthera) je román v listoch o láske a samovražde mladého Werthera. Napísaný tiež v mladších rokoch básnikovho života.

[92] Xenien — satirické epigramy, útočné verše, ktoré spoločne písali a vydávali Goethe a Schiller r. 1797 v časopise Musenalmanach. Kollár cituje paródie Xénií ako dôkaz pre kritiku tvorby Goetheho a Schillera. Kollár si vypísal do Denníka z paródií na schillerovsko-goethovské Xénie práve tieto tri epigramy a zlúčil pod spoločným názvom Die neuste deutsche Dichtkunst tri epigramy s týmito názvami: Das neuste der teutschen Dichtkunst, Gewisse Gedichte, Der metaphysische Ovid. V druhom verši originálu druhého epigramu má Kollár zapísané v Denníku „neben der Kant’ schen Kritik“… a v rozprave premenil na text: „neben der Philosophie“, čím chcel ostrie epigramu zahrotiť a použiť ho ako doklad pre súvislosť poézie a celej filozofie, ktorú kritizoval. Denník je v Archíve Národného Múzea, P XVIII A3.

[93] Winkelmann Johann (1717 — 1768), nemecký archeológ a historik umenia, estetik. Zaoberal sa antickým umením a skúmaním vykopávok. Canova Antonio (1757 — 1822), taliansky sochár, tvoriaci podľa antických vzorov.

[94] Narážka na Herderovo učenie nielen o Slovanoch, o ich rozhodujúcej úlohe v budúcnosti, ale aj o budúcnosti ľudstva.

[95] Ide o Karola Wilhelma Humboldta (1767 — 1835), nemeckého jazykovedca a štátnika alebo jeho brata Friedricha Humboldta, prírodovedca a cestovateľa.

[96] Scott Walter (1771 — 1832), anglický spisovateľ, autor historických románov i románov zo súčasného života.

[97] Kollár tu myslí na literatúru tvorenú vyjadrovateľmi politických myšlienok. Sú to väčšinou autori Mladého Nemecka (Heine, Freiligrath, Herwegh, Laube, Gutzkov atď.)




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.