ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Život ľudstva je vývoj rozumu alebo rozvinutia vnútorného sveta v človeku. Národy sú formy, v ktorých sa ľudstvo vyvíja a utvára. Cieľom ľudstva je podľa toho kráčať vždy dopredu; nevypočíta však svoje cesty podľa krokov, hodín a míľ, ale podľa štádií, storočí, epoch. Zásoba vedomostí, objavov, vynálezov, skúseností, ktoré národ alebo storočie nadobudlo, ostáva, keď toto pominie pre druhé, ktoré ju opäť rozšíri, posunie a odovzdá budúcnosti. Každý neskorší národ ako mladší jav ľudstva nemusí začínať od začiatku alebo ostať na všetkých tých stupňoch vzdelania, na ktorých ostali predošlé národy, ale musí život predošlých len ďalej rozvíjať a priviesť k vyššiemu zdokonaleniu. Na zrúcaninách predkov národov potomci nadstavajú budovu zdokonalenia vždy vyššie a vyššie. Ale toto zdokonalenie a kultúru ako plod činnosti duchovných síl musí sa podľa rozličných štádií, ktorými ľudstvo má prebehnúť, aj vždy rozlične utvárať, starnutie sveta je jeho omladením: len v temnom staroveku nachádzame kľúč pre riešenie nášho dnešného stavu. Každý národ, ktorý sa vypracúva z mechanického tlaku tiesnivých pomerov k samostatnej činnosti a chce sa zúčastniť na duchovnom živote, musí sa snažiť predovšetkým pozdvihnúť k voľnému jasnému náhľadu o usporiadaní sveta, aby sa potom stadiaľ díval ako z vyvýšeného bodu na svoje miesto v celku na svoje postavenie voči iným národom, na svoju úlohu, ktorú mu ukladá vzájomnosť a doba pre budúcnosť a tak potom spoznať svoje určenie, ujať sa ho pevnou rukou a ísť za ním pevným krokom. Osud národov sa nemá prenechávať slepej náhode a prúdu príhod, ale rozum ako prvý a najvznešenejší nástroj božej vlády nad svetom má viesť na vlnách loď, ktorá nosí ich osud k určenému cieľu. Nie je to len prirodzený pud a prirodzené právo, ale aj povinnosť rozumu voči národu, aby sa usiloval udržovať svoje bytie spravodlivým spôsobom, vyvíjať svoje živé sily podľa svojho postavenia v ľudstve a verejne vysloviť a uplatniť svoj spôsob života. Len čo sa veľký, bohato nadaný národ takto vo svete orientuje, musí svoje dejiny vo veľkých črtách rozvrhnúť a vykonať, aby si miesto, kam ho postavila Prozreteľnosť, čestne udržal.

Po zániku Grékov a Rimanov stali sa nositeľmi kultúry germánsko-románske jazyky a národy. Základy kultúry rozštiepili sa však u nich na dva princípy, a to tak ostro a strmo, že ich museli rozoznávať názvom starého a nového sveta, antickej a modernej doby. Princíp antiky v umení, vede a vzdelanosti je prevažne pohansko-národný, vychádzajúci z Grékov a Rimanov a keď aj sám osebe výborný, predsa je len jednostranný; moderné, romantické, rytierske, sentimentálne je germánsko-kresťanský: obidva vo svojich oddelených snahách ľudstvu doslúžili a vyžili sa. Čas a dozreté ľudstvo žiada teraz univerzálnu, čisto ľudskú tendenciu; túto veľkú úlohu môže riešiť tiež len veľký, večne tvorivý, v nijakej forme neustrnutý národ, ako je práve slovanský. Malé národíky myslia a cítia akosi len spolovice, ich myšlienky a city majú krátke krídla alebo vykrvácajú nakoniec s veľkými námahami tak, že samo nimi ľudstvu odovzdané dedičstvo kultúry nesie na sebe stopy krvi, násilníckej činnosti voči iným národom, pomocou ktorých chceli zosilnieť a zväčšiť sa, a vôbec určitú vynútenú neprirodzenú črtu; naproti tomu veľké, keď sa prebúdzajú raz k duchovnému životu, vyšvihnú sa až k nebesiam a zaberú celé ľudstvo, a to všetko ľahko, prirodzene, bez tlaku a krivdy voči druhým. Ľudská povaha, javiaca sa v jednotlivých ľuďoch tak ako v malých národoch a kmeňoch poväčšine spútaná, obmedzená, znetvorená alebo aspoň v slabých stopách rozvíja sa mnohostranne a v plnej nádhere len u iných veľkých národov, ktoré sa vychovávajú za hrdinov myslenia, cítenia a konania v umení, literatúre a živote. Preto nič, len vzájomnosť nám ukáže túto veľkosť nášho určenia v rade národov a storočí a označí spôsob, ako ju dosiahnuť; zjednotí a povýši sily nášho národa, dodá jednotlivým kmeňom dôveru a odvahu, že sa odvážia v lone veľkého národa i veľkoryse myslieť a konať. Pocit takejto národnej jednoty je u Slovanov prvou podmienkou pravej, humánnej, veľkolepej vzdelanosti a národnej literatúry. Slovania zmieria starú a novú dobu, prijmú obidva oddelené kultúrne prvky do svojho národného života a založia vo svojom ďalšom vzdelaní pre ľudské pokolenie novú epochu; utvoria pre novú alebo omlaďujúcu sa ľudskú kultúru nové živé stredisko. Medzi starými a novými časmi je veľký protiklad, ktorý teraz vyžaduje zmierenie a vyrovnanie. Starí Gréci a Rimania boli bohatí reálnosťou a prírodou, krásou a estetikou: novší^[81] ideálnosťou, duchom, pravdou a logikou; tamtí mali básnické umenie, staviteľstvo, veľké slávnosti: títo hudbu, vedu, matematiku, prírodospyt, plavbu, obchod, vojnu: starí mali viac zmyselnosti, fantázie, vkusu, títo viac rozumu a citu: skrátka, u starých vládne objektívnosť, tu subjektívnosť, tam princíp mužskosti, tu princíp ženskosti. Už jazyky sa tam ináč organizovali ako tu. U Grékov a Rimanov ľubozvuk, bohaté skloňovanie, rozmanitosť pádových koncoviek, číselnosť a pravidelnosť v próze, metrická prozódia a rytmus v poézii; v germánsko-románskych jazykoch drsnosť a strmosť, okyptenie koreňov, znetvorenie výslovnosti,^[82] chudobné skloňovanie, unavujúce rovnaké koncovky, vlečúce sa členy, ťažkopádne pomocné slovesá, úbohú prízvučnú prozódiu s biednymi, hneď ucho hneď oko urážajúcimi rýmami. V starých jazykoch s rytmom (s objektívnou prozódiou slabičnou alebo časomernou) súbežne išiel prízvuk (subjektívna časomiera): germánsko-románske jazyky majú len jednostranný subjektívny život. — Plastika, predstavenie telesnej krásy (napr. Venuša, Apolón^[84]) majú určité hranice dokonalosti, ktorú čas sotva vie posunúť ďalej: naproti tomu duchovná sila, poézia, prírodospyt, filozofia, atď. môžu sa a majú sa časom vždy silnejšie pestovať. Romanticko-moderný princíp jednako viedol cez mnohé stáročia národy nie bez úžitku a dôsledkov pre ľudstvo; vytvoril a pestoval rytierstvo, kresťanskú pobožnosť, pokoru, lásku, jemnosť, nádej, túžbu a mnoho ostatných cností: ale v najnovšom čase stratil celkom svoju pevnosť a najmä v Byronovej múze priniesla trpké plody, keď zašla do neprirodzenosti sentimentality a citlivosti, potom do blúznenia a klamnosti, konečne do prepiatosti, predráždenia, horúčkovitosti, skrátka do byronizmu. Prehnaná vzdelanosť alebo presýtenie, predráždenie a z toho vyplývajúca duchovná malátnosť a ochabnutie citov je charakter nášho veku: Cervantes^[85] vo svojom Don Quijotovi a najmä Byron v sebe samom a jeho nasledovníci priviedli dôsledne moderný chorobný princíp k svojmu zdokonaleniu.

Ak chceme básnicky a vôbec esteticky pôsobiť na náš vek, musíme ním otriasť, rozplameniť, zdesiť hlučnými hrami, ako napr. Róbert-diabol, Čarostrelec, Bálová noc atď.^[86] Rýchla zámena najvyššieho pátosu s najľahkomyseľnejším výsmechom z najsvätejších vecí; srdcervúce obrazy ľudskej biedy s bezohľadným pohanením celej ľudskej prírody, tvorstva a stvoriteľa; estetické tyranstvo, kochajúce sa v tom, aby čitateľovu alebo divákovu myseľ neprestajne hnal ohňom a ľadom, smiechom, plačom, láskou a nenávisťou, milosrdenstvom a krutosťou, cudnosťou a nehanebnosťou, cnosťou a neresťami, nebom a peklom, skrátka cez všetky extrémy so zločinnou hrou a často určitým diabolským smiechom: to je terajší pretvorený duch doby, spôsobený zvrhlosťou romantického princípu. Títo moderní básnici sú v estetike to, čo blúznivci a fanatici v náboženstve: po otupení prirodzených citov odkryli najjemnejšiu rozkoš bytia v zmyselno-duchovnom vytržení a opúšťajú prírodu, ktorá pre nich už nemá soli a korenia, aby tam ešte našli a urobili pôžitok chutným a vzdelanie sladkým. Francúzsky básnik Lamartine^[87] výstižne opísal tohto ducha doby v osobe jeho reprezentanta, Byrona, keď ho takto ospevuje:

Aj najnovšia hudba podľahla už väčšinou tomuto všeobecnému moru súvekej doby, i v nej sa ukazuje byronizmus; odtiaľ tá preťaženosť, ozdobnosť, otupený cit a sluch pre všetky ešte možné druhy šteklenia v menších dielach; z toho tá šumiaca, hlučná, omamná zem i nebesia dobývajúca opera a iné väčšie diela, v ktorých snažia sa nie dojať, ale v pravom zmysle zároveň otriasť telom i duchom. O najnovšej nemeckej filozofii súdi ctihodný nemecký spisovateľ v knihe Zrkadlo opravdivého kresťanského cirkevného dozorcu; „Bohužiaľ, naši nemeckí filozofi majú pred všetkými ostatnými na svete tú hanebnú česť, že príkladne očistili ateizmus, ktorý je u Francúzov neohrabaný a spotvorený a dali mu vedecký základ. Schellingovci nie sú našťastie v praxi takí dôslední ako teória týchto filozofických snilkov a zimničných chorľavcov.“^[88] — Také umenie, poézia alebo akýkoľvek plod vzdelania, ktorý spočíva v tom, aby otriasol násilne kŕčovitým trhaním a skreslením, nemôže však viesť národy k novému životnému pohybu, ale len ešte viac ich vyčerpá. Rozmach modernizmu dosiahol svoj cieľ a musíme sa vrátiť opäť do stredu. Staré kultúrne formy zanikajú a musia zaniknúť, stávajú sa tesnými, krehkými: nové náhľady a formy ožívajú, nové prieplavy vzdelanosti sa otvárajú a nič nemôže zamedziť prúd kultúrneho omladenia a nového svetonázoru. Každá krajnosť, bizarnosť a spotvorenie, ktoré pochádza z omrzenia a nadbytku lepšieho a opúšťa prírodou predpísané formy, je znakom upadajúceho vkusu a starnúcej kultúry. I keď sa aj moderný duch doby všade tak silne nevyjadril, hoci nezjavil sa všade taký hrozný ako v anglickej literatúre, predsa prijal aj u druhých národov viac alebo menej nepravý jednostranný, prehnaný smer. Zamlčíme ateistickú drzosť Voltairovu, Rousseauovu ľudstvu nepriateľskú nenávisť proti kultúre, hegelizmus najnovšej filozofie: i najväčší nemeckí básnici museli splácať dlh duchu času a neoslobodili sa celkom spod jeho vplyvu.^[89] Aj najväčší ľudia súvisia nejakou slabosťou so svojím storočím. Prvý nemecký epos, Klopstockova Messiada, tento ligotavý ľadový palác, ako ho nazýva Jean Paul Richter,^[90] je sama subjektívnosť, ktorá pohlcuje svoj objekt v poetickom opojení a sentimentálnom pôžitku na sebe samom; je teda protirečením epiky, preto má len málo čitateľov, ktorí by mali trpezlivost prečítať ho celý. Ba Schillerovi Zbojníci a Goetheho Werther^[91] sú byronskí, t. j. predráždení a len neskoršou úvahou a postupnou pozornosťou podarilo sa týmto dvom vykrútiť sa do istej miery duchu času. Schillerove výtečné drámy a básne sú často bez ohľadu na to preťažené rozumovaním, filozofovaním, skvelými myšlienkami, ideálnosťami, skrátka subjektívnosťou básnika. Tvorcovia paródií schillerovsko-goethovských Xénií^[92] spievali už pod nápisom Najnovšie nemecké básnické umenie:

Niektorí novší umelci a spisovatelia sa tejto nákazy uvarovali tým, že opustili svoju dobu a utiekli alebo do staroveku (ako Winckelmann, Canova^[93]) alebo predchádzali budúcnosť (ako Herder,^[94] Humboldt,^[95] Walter Scott^[96] a i.). Najnovšia literatúra a poézia európskych národov utopila sa úplne v záplave politiky.^[97]