O literárnej vzájomnosti

Vzájomnosť, slovansky vzájemnost^[4] nie je novoukované, cudzie, ale odvždy v staroslovanskom, ruskom, poľskom a v iných nárečiach používané domáce slovo; odpovedá latinskému reciprocitas (od recipio, recapio). Etymologicky pochádza z koreňa jati, zajati, přijímati, staroslovansky a rusky zaemnyj, zanimaju, vzaimstvovanie^[5][6] a znamená toľko, ako vziať a opäť dať, požičať a vrátiť, navzájom sa uchopiť, objať. České obyčajné slovo obapolnost nevyjadruje vec dokonale, pretože slovo obě a pol, polovice vzťahuje sa len na dve polovice alebo strany, naproti tomu vzájemnosť môže jestvovať medzi tromi, štyrmi, piatimi a viacerými stranami alebo kmeňmi. Vzájomnosť je teda spoločné prijatie, vzájomná výmena a spojený pôžitok. Ale literárna vzájomnosť^[7] je spoločná účasť všetkých národných vetiev na duševných plodoch vlastného národa; je vzájomné kupovanie, čítanie spisov a kníh vydaných vo všetkých slovanských nárečiach. Každé nárečie má čerpať z druhého novú životnú silu, aby omladlo, obohacovalo sa a vzdelávalo a pritom všetkom aby sa nedotklo iných a nedalo siahnuť ani na seba, ale vedľa ostatných naďalej ovládalo svoje vlastné slobodné územie. Pri vzájomnosti ostávajú všetky kmene a nárečia nepohnute na svojom starom mieste, podporujú však vzájomným pôsobením a pretekaním rozkvet spoločnej národnej literatúry; vzájomnosť nie je tu kvetom, ale bohyňou kvetov, ktorá rozličné kvety seje, sadí, pestuje, polieva a ochraňuje a usporaduje ich peľ do nových nádherných druhov.