Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§7. Ako a kde vznikla myšlienka a pocit slovanskej vzájomnosti? U ktorého kmeňa sa najviac a u ktorého najmenej vyvinula a uskutočnila?

Každé storočie národa donáša ako každá rastlina svoj vlastný plod a 15. storočie nemohlo práve tak priniesť Karamzina alebo Dobrovského, ako obyvateľ Kamčatky zbierku srbských ľudových piesní alebo trnka ananásový plod. Poučení smutnými osudmi a skúsenosťami dlhých stáročí, dráždení cudzím výsmechom, zmúdrení vlastnými škodami, hnaní zvedavosťou, jazykospytom, dejinami a inými učenými zamestnaniami, napätí objavmi cenných starožitností, vábení uverejňovaním nádherných ľudových piesní začali si Slovania v poslednom čase vzájomne všímať i seba, poznávať vlastné kmene a nárečia, svoje prednosti a nedostatky, svoje šťastie a nešťastie, svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť, čím sa skoršie temné tušenie stalo u nich jasným všeobecným vedomím: že sú všetci predsa len jedným národom a majú jednu reč; Slovania sa spočítali a tak prišli na to, že sú v Európe najpočetnejší, týmto výpočtom spoznali svoju silu a tá opäť v nich prebudila človeku vrodený pocit, ktorý s tajným zahanbením oznamuje silnejšiemu, že protiví sa prírode, keď stojí za slabším alebo ho nasleduje, a tento ho nabáda, aby sa vyhnul nízkosti, preň potupnej, ľudstvu škodlivej. Malé národy, malá zodpovednosť; veľké národy, veľká zodpovednosť pred svetovým súdom. Tieto živé idey a pocity duchom času postupne oživené pozvoľne zladili duše k tichej túžbe po vzájomnej láske, dôvernosti a vzájomnosti, aby hoci je už aj národ navonok rozdelený a roztratený, aspoň srdcia a duch splynuli a tým sa myseľ odškodnila a uspokojila. Tak sa stali časom z malých pohybov vôľou Prozreteľnosti vždy väčšie vlny; tichá túžba vystupňovala sa v najnovších časoch všade a jednohlasne k hlasitej požiadavke. Duch času a požiadavka národa vždy si nájdu k vyjadreniu svoje hlasy, nech je to Regulus, Augustus, Atila, Gregor VII. alebo Torquemada, Kopernik, Kolumbus, Hus, Penn, Luther.[30] Ak prekáža vonkajší odpor týmto nástrojom na jednom mieste, tisíce iných vzniká na druhých miestach. Predsa sa môže i duch času a národná potreba pri jednom kmeni pre rozličné okolnosti prebudiť skôr a prejaviť silnejšie, ako pri druhom. — Kto už niečo má, uspokojuje sa obyčajne s tým, čo má a nezamýšľa to rozšíriť: kto však nič nemá, ten chce veľa, chce všetko. Karpatskí Slováci doteraz nemali skoro nič vlastného v literatúre: preto boli prví, ktorí vystierali svoje ruky k objatiu všetkých Slovanov. Ich nárečie stojí gramaticky a zemepisne v strede všetkých slovanských nárečí: lebo Karpaty alebo Tatry sú a ostávajú kolískou Slovanov. Preto sa Slováci v Uhorsku myšlienky vzájomnosti, hoci nevznikla najsamprv tam, aspoň najživšie chopili a rozšírili ju najrýchlejšie a najhlbšie. Medzi terajšími mladými slavistami bude len veľmi málo tých, ktorí by aspoň niečo z iných slovanských nárečí nepoznali a nečítali. V Šafárikových Geschichte der slawischen Literatur[31] sa Slovania s nadšením, začudovaním a jasným vedomím uzreli ako vo veľkom zrkadle po prvý raz v systematickom poriadku a verejne pred celou Európou ako jeden národ. Ako krásne rozmýšľa a píše ten istý Šafárik o tomto predmete v Časopise českého múzea 1833, zv. I., 3 - 4:

„Ako prirodzená láska šľachetných príbuzných, členov jednej rodiny, i keď žijú vo veľkej vzdialenosti, predsa či verejne a skutkom, či aspoň v tichej túžbe srdca, úzko spája a nabáda k tomu, aby si pri podstúpení všetkých úderov osudu a života vzájomne tlmočili priateľské city: tak i náklonnosť, ktorá obyčajne vedie príbuzné národy, vetvy spoločného prakmeňa, k spoločnej láske a úcte, je drahým a cenným darom prírody a ozdobou ľudstva. V obidvoch prípadoch sa prejavuje nevyspytateľná múdrosť dobročinnej božskej Prozreteľnosti, keď na tento pevný základ, na túto sladkú, vrúcnu sympatiu pripäla najsilnejšie putá, ktoré sú podmienkou práve tak domáceho, ako aj spoločenského alebo občianskeho života a tým tiež vzdelania a blaženosti ľudského pokolenia. — Slovanské kmene a ratolesti, hoci synovia jednej pramatere, ale roztrúsení búrkami čias, cítia útechu a radosť i pri samej rozpomienke na spoločný pôvod; a šľachetnejším dušiam medzi nimi spoločná radosť nad šťastným pokrokom a vzrastom svojho jazyka, literatúry, mravov, vzdelania, osvety a svojho blahobytu, ako naopak žiaľ nad nepriaznivým osudom a nehodami svojich bratov, iste nie sú cudzie a neobyčajné.“[32]

V tomto ohľade po Slovákoch a Čechoch nasledujú Rusi, Chorváti, Poliaci, Srbi. Dobrovský, hoci nevedomky a neúmyselne, pripravoval k tomu cestu; jeho diela sú všeslovanské, hoci ešte nevedel, čo je slovanská literárna vzájomnosť. Po Dobrovskom alebo zároveň s ním je Kopitar. — Šiškov, Köppen, Rumiancev, Pogodin atď. urobili u Rusov pekné, napodobeniahodné kroky k vzájomnosti. U Srbov má vo Vukovi a Pavlovićovi, u Chorvátov v Gajovi, Topalovićovi, Kurelacovi a i. statočnú oporu a pracovníkov. U Poliakov učili sa Kucharski, Maciejowski, Rosciszewski, Medyński aj iné slovanské nárečia, najmä české.[33] Hodno ľutovať, že troch najvýbornejších slovanských básnikov našich čias, totiž ruského Puškina, srbského Milutinovića a poľského Mickiewicza génius tejto vzájomnosti neoduševnil, aby stojac na ruskej, srbskej, poľskej pôde, hlavami sa vznášajúc v slovanskom éteri, mohol ich vidieť celý národ.[34] Básnici javia sa ako výkvet národa, sú jeho duchom najhlbšie oživení a preniknutí, majú najväčšie čitateľské obecenstvo, na ktoré môžu blahodarne pôsobiť; im prvým patrí teda právo a povinnosť vzdelávať ľud a národ času primerane omlaďovať. Duch času a cítenie národov, ak ich neupevňujeme, sú veľmi krátke, prchavé a premenlivé; šťastné spojenia a príležitosti sú pre život národov tým, čím jasné letné dni pre oranie a žatvu; vtedy zreje všetko rýchlo a veselí ženci zvážajú všetko bez námahy, hravo a žartovne. Tak je to aj s celými národmi, keď ich osud je priaznivý: vtedy každé srdce je otvorené, každá myseľ vnímavá, vtedy sa môžeme a musíme odvážiť na to, čo by bolo inokedy nanajvýš povážlivé. Ale práve preto nesmieme prespať nádherný čas, v ktorom sa šťastie usmieva. Ak zmeškáme len jedno pokolenie — post haec occasio calva, („po tomto všetko márne!“, pozn. prekl.), svet sa dá hneď iným smerom a nevráti ho nijaký Archimedes.[35]



[30] Proti radu historických postáv vladárov, ako Regulus, Augustus, Atila a pápež Gregor VII. postavil Kollár rad vedcov, teológov a objaviteľov, Torquemada, Kopernika, Kolumba, Husa, Penna, Luthera. Vo výbere rozhodoval Kollár tak, aby vyjadril tvrdenie, že „duch času a potreba národa nachádzajú k vyjadreniu vždy svoje hlasy“. Len touto relatívnosťou, vyplývajúcou z „ducha času“, úzko spätého s národmi, dá sa vysvetliť, že vedľa Torquemadu, španielskeho inkvizítora (* 1420 † 1498), je Hus, Luther a Penn (angl. filantrop, kvaker * 1644 † 1718).

[31] Šafárikovo dielo (správne má znieť Geschichte der slawischen Sprache und Literatur), vydané r. 1823, bolo v tom čase známe po celom slovanskom svete, ba A. F. Chyžden ho preložil do ruštiny. (Pozri Francev, Korespodence P. J. Šafaříka, II., 516.)

Kollár samovoľne, podľa vlastnej koncepcie, zdôraznil, že Šafárik ponímal Slovanov ako jeden národ, hoci Šafárik, keď hovoril o jednom národe a jednom jazyku, myslel to v zmysle niekdajšej historickej jednoty. Kollár túto jednotu prenášal do súvekých čias.

[32] Citát zo Šafárikovho článku z Časopisu českého Múzea 1833, zv. I., 3 — 5 sme preložili z Kollárovho prekladu, ktorý má niektoré lexikálne chyby a zmeny. Odcitujeme ho preto celý v originále: „Jakož přirozená láska šlechetné příbuzné a pokrevníky, oudy jedné rodiny, třebas v daleké rozloučenosti žijíci, vždy předce buď zjevně a činně, buď aspoň v tiché srdce tužbě, ouzce spolu víže, a k tomu pobízí, aby při zakušování všelikých života losův přátelskými city vzájemně se zdileli: tak i náklonnost, kteráž obyčejně příbuzné národy ratolesti jednoho kmene, ke společnému sebe vespolek milování a vážení vede, drahý dar jest přírody a člověčenstvo šlechtí. V obojí straně se jeví nevystihlá moudrost dobročinné prozřetedlnosti boží, osnovavší na tak pevném základu, na tomto sladkém i silném soucitu, svazky nejtužší, výminky jak domácího tak též i pospolního neboli občanského života, a tudíž i vzdelanosti i blaženosti lidského pokolení. Všecky tyto kmeny a ratolesti, syny, jedné pramateře, ve víchřici časův rozptýlené, teší i sama památka společného původu, a ušlechtilejším dušem medzi nimi vzájemná radost nad zdařilým prospěchem a zrůstem jazyka, literatury, mravův, vzdelanosti, osvěty a blaženosti, jakož zase žalost nad neřestmi a pokléskami bratří svých, jistotně neni cizá a neobvyklá“.

Kollár prekladal dosť voľne po stránke významovej a svojou nemčinou nestačil zvládnuť štylistickú stránku Šafárikovho článku, napr. zakušovaní — Erfahrung (skúsenosť) šlechtí — sie ziert (ozdobuje) prospěch — der Fortgang (postup) nad neřestami a pokléskami — über Missgeschick und Unfülle (nad nepriaznivým osudom a nehodami). V poslednom prípade ide o zjavný Kollárov zásah, keď celkom pozmenil text v publikácii písanej pre ostatnú slovanskú a neslovanskú cudzinu, a to na citlivom mieste miernej obžaloby Slovanov. Do textu zasiahol i tam, keď Šafárikov termín „kmen“ uviedol ako prakmen a text „Všetky tyto kmeny a ratolesti“ zmenil na text: „slovanské kmene a ratolesti“.

[33] Spomínané mená (Dobrovský a Kopitar) reprezentujú slavistiku koncom 18. a v prvých desaťročiach 19. storočia. Vo vydaní z r. 1844 k menám ruských slavistov: Šiškov, Köppen, Rumiancev, Pogodin pridal Chomiakova (Kollár prepisuje Chamjakova) a Wsewoloda Perejaslavca, Bodjanského. U slavistov a buditeľov iných národov sa poradie a počet pri druhom vydaní nezmenili.

So všetkými spomínanými slavistami sa Kollár alebo osobne poznal a spolupracoval alebo korešpondoval. Šiškov Alexander Semenovič (1745 — 1841), ruský minister osvety (1824 — 1828), od r. 1813 prezident Akadémie vied v Petrohrade, poznal sa s Dobrovským a s inými slavistami. Šiškova spolu s Rumiancevom uviedol Kollár do slovanského neba v zn. 37., sp. IV. Köppen Peter Ivanovič (1793 — 1864), ruský slavista, ktorý precestoval slovanské krajiny (1822 — 1825), navštívil Kollára v Pešti r. 1822 a bol dlhšie i v Prahe. Vydával Bibliografičeskie listi od r. 1825. Prvým spolupracovníkom bol Šafárik a Köppen od začiatku počítal aj so spoluprácou Jána Kollára. V liste zo dňa 14. 1. 1826 prosil Köppen Šafárika, aby mu posielal drobné zprávy zo slovanských literatúr a žiada tiež, aby vyzval k takej práci i Kollára, ktorému sa „odporúča do láskavej spomienky“ (Francev, Korrespondence P. J. Šafárika, I. časť, str. 338). I po zastavení Bib. listov r. 1826 považoval Köppen Kollára medzi tých, s ktorými bol v styku. I tento fakt spôsobil, že ho Kollár dal medzi pestovateľov slovanskej vzájomnosti. Kollár poslal Köppenovi Rozpravu o vzájomnosti (českú verziu) 21. II. — 5. III. 1837 s prosbou, aby mu ju Köppen preložil alebo dal preložiť do ruštiny. Köppen mu odpovedal, že sa v Petrohrade nenašiel nijaký schopný prekladateľ. Köppena spomína v § 19 (W) ako príklad vedca s ktorým si vymieňa slovanské knihy. V českej verzii z r. 1836 spomína Köppenovu návštevu v slovanských krajinách. Köppena taktiež uviedol Kollár do slovanského neba, zn. 112., sp. IV.

Rumiancev Nikolaj Petrovič (1754 — 1826), ruský štátnik a podporovateľ ruských spisovateľov a učencov, zakladateľ rozsiahlych historických pamiatok, z ktorých vzniklo Rumiancevovské múzeum v Moskve. Stýkal sa s Dobrovským od r. 1791.

Pogodin Michal Petrovič (1800 — 1875), ruský slavista, historik, priateľ Šafárikov, Hankov, Kollárov a Štúrov. Pogodin bol niekoľko ráz v slovanských krajinách, navštívil Kollára, ba prekladal (Samarin preklad dokončil) nemeckú verziu rozpravy. Pogodin medziiným pozval Kollára do Ruska, čo Kollár pre viaceré príčiny listom z 8. mája 1839 odmietol (Popov, Pisma k M. P. Pogodinu III, Moskva 1880, 461 — 462).

Preklad rozpravy je uverejnený v časopise Otečestvennyje Zapiski r. 1840, zv. VIII., odd. II. vo dvoch častiach. (V. A. Francev, Ohlasy Kollárovy rozpravy „O literárni vzájemnosti“ v ruské literatuře let třicátych a čtyricátych. Slovanská vzájemnost, Praha 1938, 175 — 205.)

Chomiakov Alexej Stepanovič (1804 — 1860), ruský, slovanofilsky orientovaný básnik, ktorého vyhlasuje Kollár v 31. znelke IV. spevu za svojho žiaka spolu s nevýznamným chorvátskym básnikom Utešenovičom. Kollár zaradil Chomiakova do radu pestovateľov slovanskej vzájomnosti až v druhom vydaní verzie (1844) pre slovanofilskú povahu jeho poézie, ba Sirotinin spomína priamu ideovú súvislosť medzi Kollárom a Chomiakovom, ako to pripomína Jozef Škultéty v štúdii, o Jánovi Kollárovi (O Slovákoch I., T. Sv. Martin 1928, 113 — 116). Kollár sa na ceste do Talianska v lete 1841 stretol v Záhrebe so Sreznevským, ktorý ho (Cestopis, Praha 1026, 48) informoval o súvekej ruskej literatúre, najmä o poézii a osobitne o Chomiakovovi. Kollár sa o ňom pochvalne vyjadruje a uverejňuje v Cestopise v latinskom prepise báseň Orel slavjanský, ktorú ináč cenzúra nedovolila. (Pomer Kollára k Chomiakovovi osvetľuje A. Mráz v štúdii Ruské momenty v diele Jána Kollára, Lipt. Sv. Mikuláš 1945, 54 — 55.)

Perejaslavec Vsevolod. Toto meno uvádza Kollár len v druhom vydaní z r. 1844. Vo vydaní r. 1837 ho neuvádza. Nepodarilo sa nám presne zistiť, o koho ide. Najpravdepodobnejšie meno Vsevolod Perejaslavec je pseudonym I. I. Sreznevského (1812 — 1880), znalca slovanskej ľudovej slovesnosti, známeho predovšetkým zbierkami, výkladmi ukrajinských piesní a histórie ukrajinského národa. Kollár sa stretol so Sreznevským r. 1841. Venoval mu na pamiatku lístok s heslom: „I jest brat Slavjana Slavjan.“ Sreznevskij je najmladší z ruských vedcov, známych Kollárovi, preto ho uviedol až v II. vydaní, keď sa s ním osobitne poznal. Pogodin a Bodjanskij neprichádzajú do úvahy, lebo ich priamo Kollár uvádza. Meno Perejaslavec sa zjavuje aj u Janka Kráľa ako Vseslav Perejaslavec. V jeho rukopisnej pozostalosti je odpísaná báseň Ruskij k bratjam svojim soplemenikam, čo nasvedčuje, že ide o pestovateľa vzájomnosti. (Pozri Pišút, Básnik Janko Kráľ a jeho dráma sveta, T. Sv. Martin 1948, 29.) Mienka Jana Slávika (Slovanský přehled XXII, 1930, 300), že Vsevolod Perejaslavec je pseudonym Bodjanského, je mylná, lebo Kollár Bodjanského priamo uvádza.

Bodjanskij Osip Maksimovič (1808 — 1877), ruský slavista, uvedený do rozpravy až v druhom vydaní pod dojmom bližšieho sa oboznámenia s Kollárom. Bodjanskij v rokoch 1837 — 1842 cestoval po slovanských krajinách, zdržal sa dlhšie v Prahe i v Pešti, kde bol r. 1839 a stýkal sa s Kollárom.

Zo Srbov uvádza Kollár v prvom i druhom vydaní rovnako len Vuka a Pavlovića.

Vuk Stefanović Karadžić (1787 — 1864) bol zberateľ a vydavateľ juhoslovanskej ľudovej gramatiky, ktorú pripomína Kollár v rozprave z r. 1833 (H) v § 9 pred Kollárom a Šafárikom a Pavlović Todor (1804 — 1854), advokát v Pešti, redaktor Letopisu Matice Srpske (1832 — 1841) a novín Srpske Narodne Novine (1833 — 1849) a Srbski Narodni list, v ktorom v decembrových číslach r. 1835 uverejnil prvý raz Kollárovu rozpravu akiste v svojom vlastnom srbskom preklade podľa originálu, ktorý mu dal sám Kollár, čím sa Todor Pavlović stal prvým hlásateľom a zverejňovateľom Kollárovej rozpravy o literárnej vzájomnosti. Jeho pomer ku Kollárovi bol úctivý a oddaný.

Z Chorvátov v nemeckej verzii z r. 1837 a 1844 pribral oproti textu z Hronky do radu predovšetkým Gaja, Topaloviča, Kurelaca. Toto poradie však nie je v českej verzii a jej prekladoch, kde uvádza pri Chorvátoch len Ljudevíta Gaja (1809 — 1872), zakladateľa ilyrizmu, svojho osobného priateľa v Pešti a aj neskoršieho svojho ctiteľa. Kollár i v opise cesty (Cestopis, vyd. r. 1843) chváli Gaja a bráni ho pred obvinením z ctižiadosti. (Cestopis, Praha 1862, 45 — 47.) O pomere Kollára ku Gajoví a k ilyrizmu pozri Július Heidenreich, Kollár a „Nářečí illyrské“. Slovanská vzájemnost, Praha 1938, 96 — 125 a Krešimír Georgijević, Kollárova ideja slovenské uzajamnosti kod Hrvata i Srba. Tamže, 63 — 95.

Topalović Mato (1812 — 1862) študoval počas svojho pobytu v Pešti, básnik, píšuci pod pseudonymom Rodoljub Zdenčanin.

Kurelac Fran (1810 — 1874), juhoslovanský zberateľ ľudovej slovesnosti, Kollárov obľúbenec a jazykový pracovník tzv. rjeckej školy. Kurelac preložil Kollárovu českú rozpravu a Gaj ju uverejnil vo svojej Danici r. 1836 s niektorými zmenami. Pôvodný text uverejnil Rudo Brtáň v práci Vznik, vývin a verzie Kollárovej rozpravy o literárnej vzájomnosti, Lipt. Sv. Mikuláš 1942, 104 — 116. Do trojice Gaj, Topalović, Kurelac Kollár nezarátal Vjekoslava Babukića, svojho priateľa a spolupracovníka, horlivého stúpenca ilyrizmu. Po Babukićovi poslal Kollár Kurelacov preklad rozpravy Gajovi. (Brtáň, c. d. 101 — 104.)

Z Poliakov uviedol Kollár aj v českej aj v nemeckej verzii vždy rovnako Kucharského, Maciejovského, Rościszevského a Medyńského. Ako prejav ich slovanskej vzájomnosti uvádza Kollár, že sa učili aj iné „nárečia“ slovanské, najmä české.

Kucharski Andrzej (1795 — 1862), poľský slavista, bádateľ v oblasti slovanských starožitností. Kollár už v českej verzii v Hronke 1836 spomenul v § 10 Kucharského cestu po slovanských krajinách. Kucharski napísal o nej dva články i v Č. Č. M. 1828, zv. 2 — 3 (Zo slovanských Uher) a tamže, r. 1829, zv. 3 (Zprávy z Dalmácie). V poslednom článku podal zprávu o bádateľských výsledkoch v skúmaní „ilýrskych nárečí“. Do slovanského neba uviedol i Kucharského, a to v znelke 112, IV. spev. Kucharského Kollár poznal osobne pri jeho vianočnej návšteve v Pešti r. 1827.

Maciejowski Waclav Alexander (1793 — 1883), poľský právnik a literárny historik. Kollár pripomenul len vo verzii z r. 1836 Maciejowského cestu po slovanských krajinách. V Prahe bol r. 1834 a s Kollárom korešpondoval od r. 1833. Maciejowski sa staral o predplatiteľov Zpievaniek v Poľsku. Výmenu kníh a časopisov s Maciejowskim pripomína Kollár v § (W) a v znelke 43, IV. spev uviedol ho do slovanského neba.

Rościszewski Adam (1774 — 1844), poľský priateľ Hanku i Kollára. Kollár spomína v § 19 (W) zdarilú výmenu kníh a časopisov s Rościszewskim, ktorý zbieral obrazy a životopisy známych Slovanov. I od Kollára žiadal obraz i životopis, ktoré Kollár aj poslal. Kollár Rościszewskému poslal rukopis rozpravy o vzájomnosti.

Medyński Napoleon — poľský medik, prívrženec slovanskej vzájomnosti. Medyński je autor príspevkov v krakovskom časopise „Powszechny Pamiętnik nauk i umiejętności“. V ročníku I (1835) uverejnil preklad zo Šafárika „O starodawnym pobycie Slawian w Europie“, ďalej vlastný článok „Slawiane w Węgrzech“, pri ktorom sa opiera o práce Čaploviča, Palackého, Šafárika, Kollára. R. 1837 je Medyňski vo Francúzsku medzi poľskými vlastencami. V „Písme Towarzystwa demokratycnego“ (Poitiers 1837, r. 73 — 100 má článok: „Przegląd revolucyj v narodach slawiańskich“.

Kollárove priateľstvá s poľskými učencami boli početné, vzťahy veľmi bohaté a pre Kollára podnetné. Kollárov pomer k poľským slavistom podáva Szyjkowski, Poľská účasť v českém národním obrození. Část II. Praha 1935, s. 273 — 460.

[34] Negatívne stanovisko k Puškinovi (1799 — 1837), Milutinovićovi (1791 — 1847) a k Miczkiewiczovi (1798 — 1855) vyplýva len z Kollárovho zaraďovania ideológie slovanskej vzájomnosti na prvé miesto, ktorú uvedení autori vo svojich dielach skutočne programove nehlásali. Tento negatívny pomer nezasiahol umeleckú hodnotu diel spomínaných básnikov, Kollár im priznáva titul „troch najlepších slovanských básnikov našich čias“, čím uznáva i napriek svojmu klasicistickému umeleckému presvedčeniu ich literárnu hodnotu. Generačné napätie, hoci jestvovalo, nemožno v tomto prípade brať za základnú príčinu. V českej verzii 1835 a v jej prekladoch Kollár vynechal Puškina a uvádza len Mickiewicza a Milutinoviča. Prvú zmienku o Puškinovi a Mickiewiczovi (a Slowackom) sme našli u Kollára v jeho liste Hankovi z Pešti zo dňa 18. IX. 1832, v ktorom odpovedá na niektoré kritické poznámky svojich priateľov k Slávy dcere (1832). Citujeme: „Dále nadvrhujete: „že v mé básni mnoho vzácnych osôb jako Puškýn, Mickiewicz, Delwig, Zaleski, Brodziński, Slowacki místa nemají.“ Než, příteli, pamatujete na to, že ja nepsal Všeobecné Dějiny slavské, ani Historii literatury, ani Registra jmen slavných mužů a Slovanů, ale toliko báseň Lyricko-epickou, ktorá nezavřela cestu jiným básníkům k oslavovaní oněch vznešených mužů“. (List je v Národnom múzeu v Prahe pod značkou P XVIII A 1 v Kollárovej literárnej pozostalosti.)

Mickiewicza („z Paříže ten nevzájemník polský“) posadil v zn. 6. V. do pekla práve pre jeho odlišné chápanie Slovanstva a pre kritiku slovanskej vzájomnosti. Wollmanovo konštatovanie (Slov. vzájemnost, Praha 1938, 51), že „Milutinović medzi nevzájemníkov dostal sa pravdepodobne len podľa porekadla „do třetice všeho dobrého i zlého“, nezodpovedá pravde, pretože Milutinović a Mickiewicz boli už predtým uvedení v českej rozprave r. 1836 a v nemeckej rozprave pristúpil k nim „do tretice“ Puškin. Dôvody boli hlbšie a mohli sa dotýkať i osobnej stránky Milutinovića, i jeho nezapojenia sa do slovanského hnutia a pohnutých osobných osudov. Na zlepšený pomer Kollárov a Milutinovićov ukazuje mnohovravný fakt, keď Kollár vyhlásil na smútočnej slávnosti za týmto srbským básnikom: „Milutinović kedykoľvek cestoval do Viedne, u mňa sa zastavil a ja jako všetkým, tak aj Vám Srbom prajem dľa toho srbského: „Klas slabý snop pevný“. (Podľa podania Andreja Lanšťjaka v sborníku Ján Kollár, Viedeň 1893, 59 a Stanoja Stanojevića, tamže 84, 85). Kollár myslel na jednotu Slovanstva. Vzťah Kollára k Milutinovićovi je doteraz neprebádaný a známe fakty sú zlomkovité.

[35] Post haec occasio calva — latinské príslovie, v preklade značí: po tomto všetko márne. Kollár ním dovršuje svoju argumentáciu pre využitie všetkých vhodných chvíľ (ducha času a položenie národov, myslené kultúrnopoliticky) národa a kazateľsky používa príklad Archimeda (287 — 212 pred n. l.), slávneho starovekého matematika, objaviteľa viacerých fyzických zákonov.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.