ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[15] V Kollárovom delení hlavných slovanských nárečí nedošlo od jeho prvej verzie k zásadným zmenám čo do počtu a členov štvoruholníka slovanských jazykov. K zmenám prišlo len v jednotlivých prípadoch, ktoré menil autor alebo prekladateľ. Vo vydaní z r. 1837 máme napr. termín česko slovenský ako böhmischslowakisch a vo vydaní z r. 1844 už rozdelené pomlčkou na böhmisch-slowakisch. Citujeme: „Ein nicht hochgelehrter aber doch wenigstens auf der ersten Stufe der Bildung und Aufklärung stehender Slawe möge nur die vier jezt lebenden gebildeteren Dialekte kennen, in welchen Bücher geschrieben und gedruckt werden, nehmlich, den russischen, illyrischen, polnischen und böhmischslowakischen (böhmisch-slowakischen).“ Kollárova úprava termínu s pomlčkou akiste smerovala k obrane vlastných téz o národnej jednote pri vyvážení a rovnosti oboch slovanských národov. Prekladatelia termín československý prekladali viac-menej ako český, čo pri vtedajších prekladateľských spôsoboch nijako neprekvapuje, pretože prekladatelia upravovali prekladané texty podľa vlastných náhľadov a ideových cieľov.

^[16] Tu narážame na problém Kollárovho postoja k otázke ilyrizmu, ktorý riešil Július Heidenreich (Kollár a „nárečí illyrské“. Slovanská vzájemnost 1836 — 1936, Praha 1938, 96 — 125). Ilýrske hnutie, sčasti podnietené samým Kollárom, rešpektoval Kollár i tým, že používal termín ilýrsky. No nestalo sa tak preto, že Kollár sa prihlásil za vyznavača Gajovho ilyrizmu, ktorý chcel predovšetkým zjednotiť „latinskú“ polovicu južných Slovanov a k nim pričlenil i Srbov. Kollár termínom ilýrsky vystihuje obsah slova srbský, takže medzi obidvoma termínmi možno položiť znak rovnosti. Dôkazom tejto zámeny je práve veta z § 4: „Der gelehrtere und gebildetere Slave zweiter Klasse, wird sich auch in die kleinern Mundarten und Untermundarten einlassen, wie z. B. im Russischen das Kleinrussische, im Illyrischen das Kroatische. Windische, Bulgarische, im Polnischen das Lausitziche, u. s. w.“ Ak by stál na stanovisku Gajovho ilyrizmu, rozumel by pod termínom ilýrčina jazyk Gajov a nie štokavčinu, ktorou hovorili Srbi, a rovnako by od ilýrčiny neprešiel k chorvátčine. Preklad rozpravy o vzájomnosti, ktorý vyšiel v Danici r. 1836, má poradie „srbské, chorvátske, slovinské“, kým Kurelacov originál má za llýrčinou poradie: „chorvátske, slovinské, bulharské“, tak ako je to v českom origináli, ktorý našiel Brtáň v Bibliotéke Jagielloňskej v Krakove a ktorý uverejňuje vo svojej práci Vznik, vývin a verzie Kollárovej rozpravy o literárnej vzájomnosti 1942, 118. Rozprava, uverejnená v Hronke a Květoch, nespomína v rade juhoslovanských nárečí bulharčinu. Kollár stál v týchto otázkach na Šafárikovom stanovisku. Nie je však pravda, že by Kollár jednoducho zamenil termín srbský za ilýrsky a v rozpravách nepoužil viac termín Srb a srbský. V samotnom § 4 používa názov Srb a nie Ilýr. Kollárov postoj nevidíme ako postoj s nerozhodným stanoviskom, ale ako neustálu snahu zlučovať na vlastných ideových základoch idey predošlé s ideami súčasnými a novými. Kollár sa i v rozpravách díval na Srbov ako na najdôležitejší kmeň južných Slovanov, i keď ich premenoval na Ilýrov, no nie v zmysle Gajovom.

^[17] Kollár cituje Thunmannovo dielo bez označenia jeho titulu. Zistili sme, že ide o Johanna Thunmanna, profesora filozofie na univerzite v Halle v druhej polovici 18. storočia a jeho dielo Untersuchungen über die Geschichte der östlichen europäischen Völker. Erster Teil, Leipzig 1774, strán 406. Kollárov odkaz II., str. 171 opravujeme na I, 171. Celý citát v pôvodine správne znie: „Aber sie spielen (die Abauer und die Vlachen) jezt keine Hauptrollen mehr, sie sind unterthänige Völker, sie sind unglücklich: und der Historiker ist oft eben so ungerecht, als der gemeine Mensch: er verachtet den, der nicht im Glücke ist.“ Kollár cituje teda záver z Thunmannovej vety a do textu pridáva „und Philolog“, pretože Thunmannovu výčitku, adresovanú historikom zanedbávajúcim dejiny malých národov, použil na ilustrovanie potreby zaoberať sa všetkými slovanskými živými i mŕtvymi jazykmi. Vo Výklade nachádzame ten istý citát ako v rozprave, ale bez vloženia „Philolog“.

^[18] Medzi citovanými literárnymi pamiatkami, ktoré boli v rokoch tridsiatych najznámejšie, na prvom mieste kladie Kollár Rukopis Kralovedvorský, ktorý falšovali v rade iných rukopisov Hanka a Linda a „objavili“ ho r. 1817. Kollár uviedol Rukopis ako starobylú pamiatku, hoci Dobrovský a Kopitar už dostatočne upozornili, že ide o falzá. Pravosť Rukopisov obhajovali Fr. Palacký a P. J. Šafárik. Kollár, náklonný i vo svojej tvorbe k starobylosti, bol na strane tých, ktorí prijali Rukopisy ako skutočnú pamiatku staročeskej literatúry.

Frizinské pamiatky a Glagolita Clozianus, pamiatky cirkevnoslovanské vydal r. 1836 vo Viedni Bartolomej Kopitar. Žaltár poľský je tzv. Psalterz Floriański, ktorý vydal Jozef Dunin-Borkovski v spolupráci s Kopitarom r. 1834 vo Viedni ako Psalterz Królowej Malgorzaty, Rukopis Kralovedvorský, Slovo o pluku Igorovom, Polský žaltár a Frizinské pamiatky, spomína Kollár v Slávy dcere (1832, Lethe, zn. 460). Pamiatky sú v básni Slávy dcera uschované vo „všeslovanskej knihovni“, v slovanskom nebi, ktorej strážcovia sú Bandtkie, Kopitar a Hanka.

Všetky štyri pamiatky glosuje vo Výklade. V rozprave o vzájomnosti k týmto pamiatkam je pridaný len Glagolita Clozianus.

^[19] Kollár použil v základe citát z Terentia (Publius Terentius Afer * 190 pred n. l. † 159 pred n. l.), ktorý v origináli znie: „Homo sum, humani nihil (nil) a me alienum puto.“ Citát je z Terentiovej komédie Heautontimorumenos (Sebamučiteľ) I., 1, 25. Kollár v Terentiovom citáte zamenil pojmy homo za Slavus: „Slavus sum, nihil Slavici a me alienum puto“ (Slovan som, nič slovanského nie je mi cudzie).