Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§8. Nevzájomnosť, národné sebectvo a literárny separatizmus

Sebectvo a sebeckosť môže nielen nakaziť a zaslepiť jednotlivých ľudí, ale aj celé kmene, nárečia a národy. Takýto národný kmeň upadá do hnusnej pýchy a domýšľavosti: považuje sa za výťažok a jadro ľudstva, za majstrovské dielo stvorenia, za rodeného vládcu celej zeme, za centrum sveta.[36] Grónčania, ktorí jedia z jednej spoločnej misy so svojimi domácimi zvieratmi, považujú sa za najkrajší druh ľudí a ostatných ľutujú, že sa im nepodobajú; Karibovia a iní obyvatelia Ameriky, ktorých reč má desaťslabičné až dvadsaťslabičné, ba aj tridsaťslabičné slová, že nestačia ich jedným dychom vysloviť, predsa považujú svoju reč za najkrajšiu a najdokonalejšiu na svete a nenávidia všetkých, ktorí ňou nehovoria. Žiaľbohu, aj medzi Slovanmi posadol a zaslepil tento zlý duch (Černobog) v dávnej dobe mnohé kmene.[37] Zamlčíme historické nenávisti medzi Vilcami a Obodritmi; spory Črežpeńanov a Ratárov, boje Čechov s Poliakmi: v našej dobe nechýbajú nám príklady podobného úzkoprsého vynášania sa jedného kmeňa nad druhý alebo aspoň obchádzania a zanedbania druhých sesterských nárečí.[38] Čítajme len nezaujate a pozorne ináč úctyhodné diela slovanských spisovateľov predošlých storočí: Veleslavína, Komenského, Lomonosova, Gundulića, Kochanovského, Kraśického, Obradovića atď. Ako je u nich všetko studené, jednostranné, bez slovanskej vzájomnosti! Ak sa aj niekedy letmo zmienili o druhých slovanských bratoch, to viac odpudzuje ako priťahuje.[39] Boli časy, že sa Slovania vzájomne sotva považovali za bratov a za synov svojho národa. Srb nikdy nenazval Čecha a Slováka ani ich vlastným menom, ale jedného prevzatým z nemčiny Pemak (Böhme), druhého podľa maďarského Tót; Chorvát považoval Poliaka za bližšie príbuzného s Hotentotom ako so sebou; Čech naproti tomu myslel, že Rus a Moskovčan vraj patria k tatárskemu plemenu. Zdá sa, že ešte aj dnes niektorí Česi majú veľmi mnoho samoľúbosti a zaľúbenia len vo svojom nárečí a nenávidia a vyhlasujú za kacírsku všetku vzájomnosť i so samými Slovákmi, od ktorých požadujú, aby sami seba vyhubili a bezpodmienečne sa počeštili; ale toto činia len tí, ktorí milujú viac seba ako národ, ktorí sa boja, že by sa poslovančil ich mocne germanizujúci spôsob hovorenia a písania a nechcú riskovať svoju spisovateľskú nesmrteľnosť.[40] Ale netreba matku zanechať v biede, pretože má nepodarené deti, ale tým silnejšie sa primknúť k jej srdcu. Ináč učený autor rusínskej gramatiky, vytlačenej v Przemyšlu r. 1834, Jozef Lewicki, pýta sa na str. 188 s počudovaním: „Ako mohol pán Václav z Oleska písať ukrajinské piesne poľskými písmenami?“[41] „Ej, pre Boha — odpovedáme — prečože nie? Či sa viažu písmená na nejaké nárečie výsadami, monopolom, prísahami alebo kliatbami? Či nie je dosť, že nás oddeľujú krajiny, nárečia, náboženstvá, pravopisy, keď chceme ešte z písmen urobiť neprekročiteľnú hradbu? Aká úzkoprsosť a nevzájomnosť!“ Poľský spisovateľ Wojciech Szwejkowski[42] píše v rozprave o poľskom pravopise, Varšava 1830, toto: Nie uczyłem się obcych dyalektów slawiańskich, nie umiem o nich sądzić“. (Neučil som sa cudzie slovanské nárečia, neviem ich posúdiť. Pozn. prekl.) A predsa, aby sa práve preskúmal a založil pravopis nejakého nárečia, nevyhnutne treba vedieť ostatné slovanské jazyky. Vôbec, bez všestranného poznania slovanského jazyka ostáva slovanský spisovateľ vždy neschopný rozumieť a pochopiť svoje vlastné materské nárečie v jeho najvnútornejších súčastiach a zákonoch tvorenia. V poľskom časopise Powszechny Pamiętnik Nauk a Umiętności, Krakov 1835 prijali vydavatelia s chvályhodným úmyslom poľské preklady z češtiny nášho výtečného Šafárika a Palackého, ktorých obsah sa dotýkal celého slovanského národa.[43] Istý Poliak a recenzent napísal o tom so samoľúbou vypínavosťou v ľvovských novinách: „Myšlienka slovanstva je dobrá, i žiadosť ťažiť z prác bratských kmeňov: ale pre Boha! zmilujte sa! viac pôvodnosti vo výtvoroch; milšie nám budú naše vlastné vlastenecké poľské bádania ako cudzie (pýtame sa: je Slovan Slovanovi cudzí?), odinakiaľ preložené.“[44] Toto je príklad úzkoprsej izolácie a odlúčenosti, neznášanlivej národnosti! Tento poľský recenzent by iste nebol nič povedal, alebo by prekladateľa chválil, keby to boli preklady z francúzštiny, angličtiny alebo nemčiny: ale z česko-slovančiny! — To je slovanská nevzájomnosť.

Poliaci majú podobné, pekné začiatky radšej odporúčať a podporovať; lebo nič nepodporuje vzájomnosť tak priaznivo ako práve preklady z nárečia do nárečia. Poliaci by si mali vziať k srdcu čo už r. 1819 napísal ich krajan Z. D. Chodakowski z Petrohradu v spise O Sloviańczyzme v Krakove 1835, 40. „Tunajší učenci vzdychajú nad tým, že medzi nimi a Poliakmi ešte vždy jestvuje priehrada starej nedôvery, zamĺklosti, slovom, trvá severská noc, kým naopak z neporovnateľne vzdialeného juhu a západu im svieti jasné svetlo.“[45] Koľko Poliakov hovorí, číta a píše dokonale v úplne cudzích neslovanských rečiach, napr. po francúzsky; a vôbec nič po česky a srbsky! Koľko Čechov má vo svojej knižnici všetkých nemeckých spisovateľov: a ani jednu jedinú poľskú alebo ruskú knihu! Koľko Rusov prekladá bezchybne z angličtiny a taliančiny - - . Správnejšie by bolo poznať najprv svoju krv a rod a potom cudzí. Je to vždy znak zvrhnutia národa, keď vlastným a blízkym opovrhuje a zabúda, s cudzím, zahraničným, vzdialeným sa milkuje a tým padá do neprirodzeného protirečenia voči sebe, do rozpoltenia a zničenia seba samého, čo musí i reč trpko pociťovať, pretože ako ľud sa stáva zlým, musí sa stať zlým i zrkadlo jeho vnútra, reč. Ostatne, veľmi zle by ma chápali, ak by sa azda chceli domnievať z povedaného, že mám nejaký odpor k Poliakom, ktorých považujeme za najkrajší a najrytierskejší kmeň nášho národa; i popri mojej kritike vysoko si cením Rusov; duchaplných Čechov mám práve tak rád ako citlivých Srbov; nehľadiac na to, že nemôžem ani jeden z týchto kmeňov ušetriť, ani zamlčovať jeho nespôsoby, kde ide o šťastie a blaho celku.



[36] V českom texte (H) a v jeho prekladoch bezprostredne nasledovala po druhej vete ako príklad nacionálneho egoizmu veta: „Tak jistý Maďar řekel pri jisté slávne příležitosti tato slova: „Maďar, toto mistrovské dílo stvořenosti!“ Táto veta nie je ani v nemeckom texte, čo si možno vysvetliť, že Kollár sám nesúhlasil s vetou z dôvodov politických a vetu vynechal, aby zmiernil politickosť rozpravy, písanej i pre neslovanské národy.

[37] Kollár uvádza pre zloboha z českého textu termín „zlý duch“ a v zátvorke termín „černobog“, postavu zo slovanskej mytológie, ktorej sa venoval práve v čase vzniku rozpráv.

[38] Zprávy o nenávisti a zápase medzi slovanskými kmeňmi Vilcov (nazvaných tiež Veletovci, Luticovci) a Obodritov čerpal Kollár zo zpráv o ich domácich vojnách. (V texte z r. 1837 má Kollár mylne „die Milzen“.) V bojoch Nemcov s Boleslavom Chrabrým sa obodrický knieža Mečislav priklonil k Boleslavovi Chrabrému, kým Lutici pomáhali nemeckému cisárovi Henrichovi II. R. 1018 Vilci udreli na Obodritov a vyhnali Mečislava. Druhé nepriateľstvo, ktoré Kollár pripomína, vzniklo medzi kmeňmi Vilcov, a to v rokoch 1057 — 1060. Na jednej strane stáli Črežpeňania (Kollár ich nazýva podľa latinského mena Circipani) a na druhej strane Ratári (u Kollára v českom texte „Retáry“) a ich spojenci Dolenci a Chyžania. Boje Čechov s Poliakmi sú boje, ktoré prebiehali najmä v 11. až 14. storočí.

[39] Výčitku nedostatku slovanskej vzájomnosti adresuje Kollár Danielovi Adamovi z Veleslavína (1545 — 1599), Jánovi Amosovi Komenskému (1592 — 1671), Michalovi Vasilevičovi Lomonosovovi, Ivanovi Gunduličovi (1588 — 1638), neuvedenému v českom texte rozpravy (H), Jánovi Kochanovskému (1530 — 1584), Ignácovi Kraśickému (1735 — 1801), Dositejovi Obradovićovi (1739 — 1811), všetko autorom, ktorí patria do rozličných epoch počnúc renesanciou a končiac klasicizmom. Kollár, obchádzajúc umelecký a vedecký charakter diel týchto autorov, hodnotí ich z hľadiska požiadavky slovanskej vzájomnosti, ktorú v ich diele nenachádza i napriek mocnému nábožensko-nacionálnemu akcentu. Kollár vidí v ich dielach všetko „studené, jednostranné“, bez vzájomnosti, a spája nedostatok slovanskej vzájomnosti s nedostatkom životnosti a schématickosti foriem. Skutočne, ide o témy ďaleké slovanskej ideológii a formy získané lektúrou antických literatúr a európskeho pseudoklasicizmu. Ale Kollár nezavrhuje niektorých autorov celkom. Na stance Kochanovského a Kraśického (§ 14 W) ukazuje ako na dôkaz schopnosti slovanských jazykov pre veršové formy, ktoré sa môžu vyrovnať i stancám talianskym, čím Kollár myslí na Petrarcu a iných talianskych básnikov.

[40] Sťažnosť tohto druhu na „niektorých Čechov“ Kollár napísal verejne po svojom úsilí, ktoré v Čechách často nerešpektovali, o určité jazykovedné reformy týkajúce sa ľubozvučnosti. Aj tu naráža na „mocne germanizujúci spôsob hovorenia a písania“, proti ktorému Kollár tvrdošijne bojoval až do konca svojho života. Kollár s neľúbosťou pozoroval z Pešti, dosť izolovanej od českého kultúrneho života, odďaľovanie sa novej českej literatúry od svojich plánov. Svoju nespokojnosť vyjadroval v korešpondencii českým priateľom, v ktorej sa často žaloval na nepochopenie svojich snáh na českej strane. Ale k osobným momentom, ako bolo kritické a niekedy i vysmievačné posudzovanie Kollárových novších básnických prác, vedeckých diel a teórií, pristupovala aj spomínaná izolácia od centier či už českého alebo i slovenského kultúrneho diania. Tak si možno vysvetliť aj náklonnosť niektorých mladých vlastencov na Morave, napr. Kampelíka a Trnku, ktorí hľadali práve u Kollára východisko. Na ilustráciu Kollárovho stanoviska citujeme z listu písaného Hankovi z Pešti 9. IV. 1834, keď vyšiel Almanach Zora: „Almanach Zora neočekávané štestí v Uhřích nalezla. Čechové ovšem, aspoň nekteří, vím, že nebudou s tím spokojení, ale k retovaní Slováků z přítomného nebezpečenství — není jiné cesty. Žaloba našich Slováků, Moravanů atď., že Čechové samosvojní, jednostranní, neústupní, neznášenliví jsou, téměř i u mne samého místo nachází. Ne z takových příčin, jakové byly sobělibé úšklebky vydavatele Včely proti vší libozvučnosti ve novějších, zvláště mojich spisech, nebo něco takového ani opovržení hodno není: ale proti, že Čechům Čech ještě vždy více jest než Slovan“. (List je v Českom národnom múzeu v Kollárovej pozostalosti pod značkou P XVIII. A 1). Ináč Kampelíka a Trnku v ich snahách nepodporoval a Kampelíka vyzýval, aby proti Čechom nič verejne nepísal a nehorlil.

[41] Ide o knihu s názvom Grammatik der ruthenischen oder Klein-Russischen Sprache in Galicien von Joseph Lewicki. Przemyśł 1834. Text Lewického otázky je ako poznámka pod čiarou na str. 188 a v úplnosti znie: „Wie konnte H. Wacłav z Oleska die ruthenischen Lieder im Buche: Pieśni Polskie i Ruskie Ludu Galicyjskiego v Lwowie 1833 mit den polnischen Buchstaben schreiben.“ Kollár vynechal názov knihy Wacława z Oleska. K citovanej knihe sa negatívne postavil P. J. Šafárik v recenzii ČČM 1833, 450 — 451. Obšírne referoval o nej J. E. Purkyně v Jahrbücher für wissenschaftliche Kritik 1835, č. 11, 12, 13.

[42] Szwejkowski Wojciech Anzelm (1773 — 1838), poľský kňaz, rektor varšavskej univerzity, pracoval v komisii pre ustálenie poľského spisovného jazyka. Pre nedostatok prameňov z poľskej bibliografie nemohli sme si rozpravu o ortografii a citát overiť.

[43] Časopis Powszechny Pamiętnik nauk i umiejętności vychádzal v Krakove r. 1835. Vyšli v ňom články Napoleona Medyńského, pre ktoré ho pojal Kollár do radu šíriteľov vzájomnosti. Časopis vychádzal len jeden rok. Preklad zo Šafárika Medyński spracoval pod názvom O starodawnym pobycie Sławian w Europie (I. 231 — 263). Pozri poznámku pri § 4.

[44] Kollár bližšie neurčil, ktorý poľský časopis priniesol príspevok o spomínaných prekladoch (v Kollárovom origináli je uvedený všeobecný názov Lemberger Zeitungen). Znenie textu z originálu, ale bez označenia časopisu uvádza Szyjkowski (c. d. II., 392). Text poľského originálu sa líši v Kollárovom nemeckom preklade najmä v poslednej vete, ktorú odcitujeme v obidvoch zneniach, poľský text: „Milsze nám będą, nasze vłasne, ojczyste, polskie o Sławianach rozumowania, aniżeli obce (podčiarknuté v originále) skąd inąd sprowadzone.“ Nemecký text: „lieber werden uns unsere eigenen vaterländischen polnischen Forschungen sein, als fremde, anders woher übersetzte.“ Kollár vyčíta neprávom podľa pôvodného textu „úzkoprsú izoláciu a odlúčenosť neznášanlivej národnosti“, lebo poľský recenzent chce predovšetkým „svoje vlastné, vlastenecké, poľské bádanie o Slovanoch“, kým Kollár uviedol len „vlastné vlastenecké poľské bádania“ a vynechal z textu „O Slawianoch“, čím pozmenil značne pôvodný text originálu, aby tým ľahšie mohla platiť jeho výčitka a obvinenie zo slovanskej nevzájomnosti. Medzi Kollárom a niektorými poľskými pracovníkmi vládlo isté napätie, ktoré Kollár nezatajoval, a najmä nezatajoval svoju nespokojnosť s tým, že podľa svojej mienky nenašiel v Poľsku bezvýhradne oddaných priateľov slovanskej vzájomnosti, ba viacerí poľskí učenci a spisovatelia mali k jeho prácam a teóriám kritický pomer. Nemožno zapierať, že medzi poľskými vzdelancami mal i takých, čo mali veľmi kladný vzťah. Dôkazom sú ďalšie verejné prejavy a úprimné komentovanie tejto otázky v korešpondencii. Svoje výčitky voči Poliakom zmiernil v tej istej kapitole, ubezpečujúc čitateľa, že voči Poliakom nemá nijaké nepriateľské sklony, ba považuje ich za najkrajší a najrytierskejší slovanský kmeň, čo zase hneď vyvažuje oceňovaním Rusov, „duchaplných“ Čechov a „citlivých“ Srbov, všetko podľa rozdelenia slovanských národov na štyri hlavné slovanské kmene.

[45] Chodakowski Zoryan Dolega (1784 — 1825), poľský archeológ. Kollár cituje z jeho listu stať o priehrade medzi petrohradskými a poľskými učencami. Citát je správne preložený, ako aj strana a rok vydania citovanej publikácie (v českom texte (H) uviedol Kollár chybne rok vydania 1836) je správne vypísaný. List má dátum 8. VI. 1819 a zaujímavé je, že v tomto liste použil Chodakowski termín „vzájomnosť“.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.