ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[36] V českom texte (H) a v jeho prekladoch bezprostredne nasledovala po druhej vete ako príklad nacionálneho egoizmu veta: „Tak jistý Maďar řekel pri jisté slávne příležitosti tato slova: „Maďar, toto mistrovské dílo stvořenosti!“ Táto veta nie je ani v nemeckom texte, čo si možno vysvetliť, že Kollár sám nesúhlasil s vetou z dôvodov politických a vetu vynechal, aby zmiernil politickosť rozpravy, písanej i pre neslovanské národy.

^[37] Kollár uvádza pre zloboha z českého textu termín „zlý duch“ a v zátvorke termín „černobog“, postavu zo slovanskej mytológie, ktorej sa venoval práve v čase vzniku rozpráv.

^[38] Zprávy o nenávisti a zápase medzi slovanskými kmeňmi Vilcov (nazvaných tiež Veletovci, Luticovci) a Obodritov čerpal Kollár zo zpráv o ich domácich vojnách. (V texte z r. 1837 má Kollár mylne „die Milzen“.) V bojoch Nemcov s Boleslavom Chrabrým sa obodrický knieža Mečislav priklonil k Boleslavovi Chrabrému, kým Lutici pomáhali nemeckému cisárovi Henrichovi II. R. 1018 Vilci udreli na Obodritov a vyhnali Mečislava. Druhé nepriateľstvo, ktoré Kollár pripomína, vzniklo medzi kmeňmi Vilcov, a to v rokoch 1057 — 1060. Na jednej strane stáli Črežpeňania (Kollár ich nazýva podľa latinského mena Circipani) a na druhej strane Ratári (u Kollára v českom texte „Retáry“) a ich spojenci Dolenci a Chyžania. Boje Čechov s Poliakmi sú boje, ktoré prebiehali najmä v 11. až 14. storočí.

^[39] Výčitku nedostatku slovanskej vzájomnosti adresuje Kollár Danielovi Adamovi z Veleslavína (1545 — 1599), Jánovi Amosovi Komenskému (1592 — 1671), Michalovi Vasilevičovi Lomonosovovi, Ivanovi Gunduličovi (1588 — 1638), neuvedenému v českom texte rozpravy (H), Jánovi Kochanovskému (1530 — 1584), Ignácovi Kraśickému (1735 — 1801), Dositejovi Obradovićovi (1739 — 1811), všetko autorom, ktorí patria do rozličných epoch počnúc renesanciou a končiac klasicizmom. Kollár, obchádzajúc umelecký a vedecký charakter diel týchto autorov, hodnotí ich z hľadiska požiadavky slovanskej vzájomnosti, ktorú v ich diele nenachádza i napriek mocnému nábožensko-nacionálnemu akcentu. Kollár vidí v ich dielach všetko „studené, jednostranné“, bez vzájomnosti, a spája nedostatok slovanskej vzájomnosti s nedostatkom životnosti a schématickosti foriem. Skutočne, ide o témy ďaleké slovanskej ideológii a formy získané lektúrou antických literatúr a európskeho pseudoklasicizmu. Ale Kollár nezavrhuje niektorých autorov celkom. Na stance Kochanovského a Kraśického (§ 14 W) ukazuje ako na dôkaz schopnosti slovanských jazykov pre veršové formy, ktoré sa môžu vyrovnať i stancám talianskym, čím Kollár myslí na Petrarcu a iných talianskych básnikov.

^[40] Sťažnosť tohto druhu na „niektorých Čechov“ Kollár napísal verejne po svojom úsilí, ktoré v Čechách často nerešpektovali, o určité jazykovedné reformy týkajúce sa ľubozvučnosti. Aj tu naráža na „mocne germanizujúci spôsob hovorenia a písania“, proti ktorému Kollár tvrdošijne bojoval až do konca svojho života. Kollár s neľúbosťou pozoroval z Pešti, dosť izolovanej od českého kultúrneho života, odďaľovanie sa novej českej literatúry od svojich plánov. Svoju nespokojnosť vyjadroval v korešpondencii českým priateľom, v ktorej sa často žaloval na nepochopenie svojich snáh na českej strane. Ale k osobným momentom, ako bolo kritické a niekedy i vysmievačné posudzovanie Kollárových novších básnických prác, vedeckých diel a teórií, pristupovala aj spomínaná izolácia od centier či už českého alebo i slovenského kultúrneho diania. Tak si možno vysvetliť aj náklonnosť niektorých mladých vlastencov na Morave, napr. Kampelíka a Trnku, ktorí hľadali práve u Kollára východisko. Na ilustráciu Kollárovho stanoviska citujeme z listu písaného Hankovi z Pešti 9. IV. 1834, keď vyšiel Almanach Zora: „Almanach Zora neočekávané štestí v Uhřích nalezla. Čechové ovšem, aspoň nekteří, vím, že nebudou s tím spokojení, ale k retovaní Slováků z přítomného nebezpečenství — není jiné cesty. Žaloba našich Slováků, Moravanů atď., že Čechové samosvojní, jednostranní, neústupní, neznášenliví jsou, téměř i u mne samého místo nachází. Ne z takových příčin, jakové byly sobělibé úšklebky vydavatele Včely proti vší libozvučnosti ve novějších, zvláště mojich spisech, nebo něco takového ani opovržení hodno není: ale proti, že Čechům Čech ještě vždy více jest než Slovan“. (List je v Českom národnom múzeu v Kollárovej pozostalosti pod značkou P XVIII. A 1). Ináč Kampelíka a Trnku v ich snahách nepodporoval a Kampelíka vyzýval, aby proti Čechom nič verejne nepísal a nehorlil.

^[41] Ide o knihu s názvom Grammatik der ruthenischen oder Klein-Russischen Sprache in Galicien von Joseph Lewicki. Przemyśł 1834. Text Lewického otázky je ako poznámka pod čiarou na str. 188 a v úplnosti znie: „Wie konnte H. Wacłav z Oleska die ruthenischen Lieder im Buche: Pieśni Polskie i Ruskie Ludu Galicyjskiego v Lwowie 1833 mit den polnischen Buchstaben schreiben.“ Kollár vynechal názov knihy Wacława z Oleska. K citovanej knihe sa negatívne postavil P. J. Šafárik v recenzii ČČM 1833, 450 — 451. Obšírne referoval o nej J. E. Purkyně v Jahrbücher für wissenschaftliche Kritik 1835, č. 11, 12, 13.

^[42] Szwejkowski Wojciech Anzelm (1773 — 1838), poľský kňaz, rektor varšavskej univerzity, pracoval v komisii pre ustálenie poľského spisovného jazyka. Pre nedostatok prameňov z poľskej bibliografie nemohli sme si rozpravu o ortografii a citát overiť.

^[43] Časopis Powszechny Pamiętnik nauk i umiejętności vychádzal v Krakove r. 1835. Vyšli v ňom články Napoleona Medyńského, pre ktoré ho pojal Kollár do radu šíriteľov vzájomnosti. Časopis vychádzal len jeden rok. Preklad zo Šafárika Medyński spracoval pod názvom O starodawnym pobycie Sławian w Europie (I. 231 — 263). Pozri poznámku pri § 4.

^[44] Kollár bližšie neurčil, ktorý poľský časopis priniesol príspevok o spomínaných prekladoch (v Kollárovom origináli je uvedený všeobecný názov Lemberger Zeitungen). Znenie textu z originálu, ale bez označenia časopisu uvádza Szyjkowski (c. d. II., 392). Text poľského originálu sa líši v Kollárovom nemeckom preklade najmä v poslednej vete, ktorú odcitujeme v obidvoch zneniach, poľský text: „Milsze nám będą, nasze vłasne, ojczyste, polskie o Sławianach rozumowania, aniżeli obce (podčiarknuté v originále) skąd inąd sprowadzone.“ Nemecký text: „lieber werden uns unsere eigenen vaterländischen polnischen Forschungen sein, als fremde, anders woher übersetzte.“ Kollár vyčíta neprávom podľa pôvodného textu „úzkoprsú izoláciu a odlúčenosť neznášanlivej národnosti“, lebo poľský recenzent chce predovšetkým „svoje vlastné, vlastenecké, poľské bádanie o Slovanoch“, kým Kollár uviedol len „vlastné vlastenecké poľské bádania“ a vynechal z textu „O Slawianoch“, čím pozmenil značne pôvodný text originálu, aby tým ľahšie mohla platiť jeho výčitka a obvinenie zo slovanskej nevzájomnosti. Medzi Kollárom a niektorými poľskými pracovníkmi vládlo isté napätie, ktoré Kollár nezatajoval, a najmä nezatajoval svoju nespokojnosť s tým, že podľa svojej mienky nenašiel v Poľsku bezvýhradne oddaných priateľov slovanskej vzájomnosti, ba viacerí poľskí učenci a spisovatelia mali k jeho prácam a teóriám kritický pomer. Nemožno zapierať, že medzi poľskými vzdelancami mal i takých, čo mali veľmi kladný vzťah. Dôkazom sú ďalšie verejné prejavy a úprimné komentovanie tejto otázky v korešpondencii. Svoje výčitky voči Poliakom zmiernil v tej istej kapitole, ubezpečujúc čitateľa, že voči Poliakom nemá nijaké nepriateľské sklony, ba považuje ich za najkrajší a najrytierskejší slovanský kmeň, čo zase hneď vyvažuje oceňovaním Rusov, „duchaplných“ Čechov a „citlivých“ Srbov, všetko podľa rozdelenia slovanských národov na štyri hlavné slovanské kmene.

^[45] Chodakowski Zoryan Dolega (1784 — 1825), poľský archeológ. Kollár cituje z jeho listu stať o priehrade medzi petrohradskými a poľskými učencami. Citát je správne preložený, ako aj strana a rok vydania citovanej publikácie (v českom texte (H) uviedol Kollár chybne rok vydania 1836) je správne vypísaný. List má dátum 8. VI. 1819 a zaujímavé je, že v tomto liste použil Chodakowski termín „vzájomnosť“.