ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hovorí sa: „Slovanský národ už príliš dlho žil a spal, príliš dlho sa nachádzal v poddanom stave a bez kultúry; dávny návyk a ním vytvorená vis inertiae (sila záhalky, pozn. prekl.) vraj ho urobí neschopným pre vzájomnosť a vyriešenie onej veľkej úlohy“.^[113] — Dajme tomu, že by táto krivá mienka bola pravdivá, pre národy neplatí premlčanie zákona. Národ, ktorý po stáročia spal alebo niesol cudzie jarmo, alebo zostal ďaleko od kultúry, má práve toľko práva na prebudenie, na slobodu a vzdelanie ako tie, ktoré ich už po stáročia vlastnili a užívali. Božie dary sú nepredajné a kto si myslí, že sú vôbec niektoré národy oprávnené, aby slobodu a právo na vzdelanie u svojich susedov a ich potomkov navždy potlačili a zničili, ten sa veľmi mýli. Je pravda, prišli sme trocha neskoro: ale o to sme mladší; vieme, čo vykonali iné národy, čo vykonáme my, to druhí nevedia. Pán sveta rozdeľuje úlohy vo veľkej dráme každému národu, každému storočiu, každej epoche sveta; jeden národ musí menej, druhý dlhšie čakať a dozrievať, až príde naň rad.

Život národov nevstupuje skokom z detstva do mládeneckého a mužného veku. Čo rýchlo rastie, kvitne a dozrieva, rýchlo aj hynie. Pieskovec a diamant sú oba kamene, ale onen sa tvorí niekoľko mesiacov a rokov, tento splodia len stáročia. A už Slovania sa vskutku vypracovali k súvekému omladeniu a zdvihli k oným zásadám a stupňom vzdelanosti, ktoré síce nedosahujú prejemnelú múdrosť a prehnane vzdelané osvietenstvo, ktoré však sú schopné život zachovať a určovať; už začínajú niektoré kmene literárne osamostatnievať a dozrievať k usilovným členom a statným robotníkom novej veľkej duchovnej ríše sveta.

Hovorí sa: „Slovanská povaha je príliš mierna, príliš nežná, príliš mäkká, nemá vraj potrebnú silu a energiu pre niečo veľkého, ako je vzájomnosť alebo prevzatie a splnenie oného veľkého určenia.“^[114] Na to odpovedáme: netreba byť Slovanom, treba len myslieť, aby sme sa presvedčili o sile a energii národa, ktorý si vedel vybojovať vlastnou odvahou a mužnosťou panstvo nad desatinou zemegule a vo veľkých búrkach mnohých stáročí v najprudších útokoch mnohých nepriateľov sa zachoval a uhájil.

Pravda, nikdy sa Slovania neuchádzali o panstvo nad svetom, nezamestnávali sa remeselne krvipreliatím a zotročením druhých národov, lebo si ctili a milovali aj slobodu nepriateľa, vôbec milovali viac mier ako vojnu. Ale hovoríme s Herderom: „Pretože sa nedá ináč myslieť, než že zákonodarstvo a politika vždy viac v Európe musí podporovať a bude podporovať miesto bojovného ducha tichú pilnosť a pokojný styk medzi národmi, tak aj slovanské národy konečne oživnú po svojom dlhom spánku a budú užívať ako vlastný majetok svoje krásne háje od Jadranu až po Karpaty, od Dunaja až k Mulde.“^[115] — Časy sa veľmi zmenili. Človek nemá šľachetnejšieho slova pre svoje určenie, ako je sám, totiž humanitu, pretože on je obrazom Boha, lásky a nežnosti. Nech sa teda náš národ vždy snaží zachovať jemnejší zmysel, nežnejší pocit, jemu vrodenú srdečnosť, miernosť a nežnosť ako najkrajšie perly svojho vnútorného národného života. Mierna myseľ, ktorá je vlastníctvom detských, často skúšaných národov, je najistejším znakom pravej humanity. Táto citová miernosť je zmýšľanie, ktoré svojimi úsudkami a činmi nikoho neurazí, nie je tvrdá, vzdorovitá, krutá, znáša trpkosť trpezlivo, bezprávie snaží sa zmierniť, nežije zo zbojstva, ale z vlastného zárobku; radšej volí čisté, tiché, pokojné predmety pre svoje zamestnanie, ako napr. roľníctvo, než hlučné a krvavé. Na tejto ceste si náš národ vybojuje dobrotou a silou spoločne korunu humanity.

Hovoria: „Veľká rozličnosť slovanskej abecedy mnohých odstraší od vzájomnosti, lebo nie každý bude mať chuť naštudovať desať rozličných abecied.“^[116] — Lenže sama vzájomnosť už sčiastky zmenšila počet abecied, zjednodušila pravopisy a urobí ešte viac; možno zredukuje všetky na tri, glagolskú, cyrilskú a latinskú abecedu. Kto však nemá chuť a odvahu prejsť cez abecedné ťažkosti, v tom slovanský národ vskutku veľa nestratil. Ostatne, prajeme si teda, aby uvažovali všetci slovanskí pravopisci a rozmnožovatelia abecedy nad slovami Jána Herkela Grammat. Budae 1826, 3 - 4.: „Non tantum Slavicae, sed aliae etiam Nationes cultiores desiderio ardent literas communes slavici sermonis habendi, ope quarum tantum aptissimae clavis tandem aliquando tam late patentis linguae janua reseraretur. Slavas Nationes ad hoc cohortatur mutuus amor, quem eis natura indidit, alias gentes utilitas, ut modo quam facillimo cum 70 millionibus hominum Europeorum colloquerentur. Hinc tantum efflorescet, etiam penes diversitatem geographicam, historicam et politicam, exoptata Unio in Literatura inter omnes Slavos, sive verum Panslavismus.“ („Nielen slovanské, ale aj iné vzdelanejšie národy horia túžbou mať spoločné písmená slovanského jazyku, pomocou ktorých ako najvhodnejšieho kľúča by sa raz otvorila brána tejto tak široko siahajúcej reči. K tomu povzbudzuje slovanské národy vzájomná láska, ktorú im dala príroda, iné národy úžitok, aby sa mohli dohovoriť čo najľahšie so 70 miliónmi ľudí v Európe. Odtiaľto najmä vysvitá žiadúca jednota v literatúre aj popri zemepisnej, dejinnej a politickej odlišnosti čiže opravdivý panslavizmus.“^[117] Pozn. prekl.)

Konečne, mohlo by sa povedať: „Slovanská literatúra podobala by sa pri tomto vzájomnom spolku len mozaike, rovnala by sa len veľkému skladišťu alebo pestrému trhu, na ktorom by sme diela rozličných kmeňov a nárečí, ako Grékov a Francúzov, Angličanov a Arméncov, počuli a videli sa prechádzať každého vo vlastnom kroji a jazyku.“ — Odpovedáme: aj dobre zložená a umelecky vykonaná mozaika je pekná, má tvar a život a je vždy lepšia ako doterajšie „disjecta membra“^[118] (rozhádzané údy, pozn. prekl.) slovanského národa a literatúry. Skladišťom alebo trhom s nesúrodými ľuďmi a jazykmi slovanská literatúra byť nemôže, lebo veď všetci Slovania sú jedna krv, jedno telo, jeden národ, všetky ich nárečia sú súrodé, rozličnosť vzdelania slovanských kmeňov je len rozličnosťou stupňa, a nie spôsobu. Doterajší život Slovanov musí sa, ako vždy, ustáliť zo starej beztvarej zhánky do istého tvaru, toto vyžaduje rozkazovačne záujem národa, a musia tu onemieť všetky pochyby, zmiznúť všetky povážlivosti.

Čo je dobré a potrebné, to je aj možné; čo je možné a skutočné u druhých národov, v iných pomeroch a vzťahoch, prečo by to nebolo možné u nás, v našej literatúre.

Vládcovia držia spolu, spájajú sa, zošvagrúvajú sa po celej Európe; obchodníci majú svoje domy súčasne v Londýne, v Paríži, Neapoli, Hamburgu, Viedni, Petrohrade: Európa je ich vlasť; švajčiarski vojaci a francúzski dôstojníci slúžia v Turecku, v Amerike a vo všetkých svetadieloch; všetci Európania tvoria poštou a novinami spoločnosť, ako by žili pod jednou strechou; len slovanské kmene stoja osihotené, roztrhané, navzájom sa neznajúce.