Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 222 čitateľov

§3. Čo nie je vzájomnosť?

Nespočíva v politickom spojení všetkých Slovanov ani v demagogických úkladoch alebo v revolučnej vzbure proti krajinským vládam a vládcom ľudu, z čoho vzniká len zmätok a nešťastie. Literárna vzájomnosť môže i tam byť a jestovať, kde národ žije pod viacerými žezlami, kde je rozdelený do viacero štátov, kráľovstiev, kniežatstiev, panstiev alebo republík. Vzájomnosť je možná i tam, kde v jednom národe je viacero náboženstiev, cirkví a vierovyznaní, kde nájdeme rozličné písmo a písmená, pásma a krajiny, zvyky a obyčaje. Svetským vrchnostiam a zemepánom nie je nebezpečná, pretože necháva na pokoji hranice a krajiny, závislosť poddaných od toho alebo oného monarchu a iné podobné politické okolnosti, uspokojuje sa s jestvujúcim stavom vecí, podrobuje sa všetkým vládnym formám, všetkým spôsobom občianskeho života, nedotýka sa práv a zákonov cudzích krajín, skrátka žije s každým vládcom v mieri, s každým susedom v priateľstve. Je tichou nevinnou ovečkou, ktorá hoci patrí k veľkému stádu, pasie sa na svojej osobitnej lúke. Štát je spolok viacerých krajín a rozličných národov pod spoločným vladárom; jeho účelom je ochrana, spravodlivosť a podporovanie kultúry medzi národmi, jemu zverenými. Preto nášmu národu a reči lásku, ale vernosť a poslušnosť vládcom, nech by boli aj z iného národa. Pri literárnej vzájomnosti nebude potrebné želať si alebo navrhovať ako nemecký spisovateľ Ant. Linhart[8] vo svojich Dejinách Korutanska, Lublaň 1791, zv. II., Predhovor, 2, „že z národov rakúskej monarchie čo do počtu a moci majú Slovania prevahu; že keby bolo zvykom štátovedy vyznačiť podľa najväčšej homogénnej sily počet spojených síl, na ktorých spočíva zvrchovanosť tohto štátu, Rakúsko, práve tak ako Rusko, by sa vlastne muselo nazývať slovanským štátom“. Skôr sa možno uspokojiť vznešene skromným zmýšľaním a výrokom slovanského spisovateľa B. Kopitara[9] v jeho Gramatike, str. XIX.: „Štedrosť Jeho Výsosti cisára Františka I. poskytla františkánovi P. Stullimu[10] potrebný čas, aby vypracoval svoj ilýrsky slovník. Vskutku, slovanskí poddaní rakúskeho cisára majú spoločné právo na hrejivý a oživujúci slnečný lúč vlády; z 20 miliónov, ktoré žijú pod týmto miernym žezlom, je 13 miliónov samých Slovanov, ostatných 7 miliónov je Nemcov, Maďarov, Židov atď.“[11] — Nemecký národ sa delí na viac kmeňov a štátov, je pod viacerými vládami ako slovanský národ. V Nemecku je teraz 38 rozličných štátov a kniežatstiev, k tomu nerátajúc Dánsko, Nórsko, Švédsko, Holandsko, Belgicko, Lotrinsko, Alsasko, Burgundsko, Švajčiarsko, Sedmohradsko a Spiš.[13] Slovania sú len pod 4 alebo 5 vládami, totiž pod Ruskom, Rakúskom, Pruskom, Saskom a Tureckom. Ale ak tamtých vidíme verne sa držať jednej národnej literatúry a rozličných germánskych a negermánskych vlád, môže to tak byť aj u Slovanov, tým viac, lebo títo sú už od prírody pokojnejší a proti vyšším síce nie sú podlízaví, ako nepriatelia vravia, ale úctivejší. Veď ani Angličania a Novogréci nemajú kráľov zo svojho národa. Len nenadávajte a nezakríknite ako nejakých entuziastov, fanatikov, buričov alebo nepriateľov iných národov tých, ktorí to myslia so svojím národom verne a prajú si ho urobiť skutočne šťastným, nechtiac pritom rušiť jestvujúci svetový poriadok. Táto vzájomnosť nie je v univerzalizácii alebo v násilnom zmiešaní všetkých slovanských nárečí do jednej hlavnej reči a do jedného spisovného nárečia, ako začali o tom snívať niektorí slavisti.[14] Slovanské nárečia sú už sčasti gramaticky príliš ďaleko od seba vzdialené, než aby mohli byť prirodzeným spôsobom zliate a skované do jednej jedinej reči; sčasti filologicky niektoré z nich tak vzdelané a obohatené znamenitými knihami, že sa vôbec nedá očakávať od ľudskej slabosti, márnomyseľnosti a sebectva, aby nejaký kmeň obetoval svoju hocako uspôsobenú samostatnosť, aby sa vzdal doteraz získaných pokladov, na ne takmer zabudol a zriekol sa ich. Väčšina Slovanov lipne s vrodenou, stáročiami posvätenou láskou na svojom nárečí a vo svojom príslušnom vzdelaní a literatúre pustila sa už príliš ďaleko, aby mohla ustúpiť.


[8] Anton Linhart (1755 — 1795), slovinský básnik, dramatický spisovateľ, historik a osvietenský národný buditeľ. Kollár oponuje Linhartovmu citátu z jeho diela Versuch einer Geschichte von Krain u. d. übrigen südlichen Slaven Osterreichs, Laibach, I. zv. 788, II. zv. 1791. Citát prináleží do II. zv., časť Einleitung in die Geschichte Krains. Kollár mylne alebo i zámerne nazval Linharta nemeckým spisovateľom. Citát je správne odpísaný, až na to, že vynechal odporujúce „aber“ a záver. Pre revíziu ho podávame celý. Chybujúce časti vyznačujeme typograficky. „Das aber unter den Völkern der osterreichischen Monarchie die Slaven an Zahl und Macht die überlegendsten sind, dass, wenn es in der Staatskunde üblich ware, die Summe der vereinigten Kräfte, vorauf die Majestät dieses Staatee ruhet, von der grössten hommogene Kraft zu benenen, Osterreich eben so eigentlich, als Russland, ein slavischer Staat heissen müsste, darauf, glaube ich, ist man noch zu wenig aufmerksam gewesen. Vyznačené slová citátu Kollár vynechal asi preto, aby neoslabil ostrosť svojho výpadu proti Linhartovi.

[9] Bartolomej (slov. Jernej) Kopitar (1870 — 1844), slovinský slavista, profesor slavistiky vo Viedni, oddaný cisárskemu dvoru. Kollár cituje z predhovoru Kopitarovho diela Grammatik der slavischen Sprache in Krain, Kärnten und Steiermark (Laibach 1808). Citovaná časť z Kopitara je poznámka pod čiarou na strane XIX. Kollár necituje verne, prehodil slovosled, termín Ungern premenil na termín Magyaren (čo by znamenalo, že Kollár sa doslovne vyhýbal termínu Uhor, uhorský a vynechal Kopitarovu poznámku v zátvorke (Deus otia fecit), ktorú Kopitar v skrátenej forme citoval z Vergília (Ecloga I., v. 6 Bucolicon liber), aby naznačil obdobnú vďačnosť k cisárovi, akú Vergílius preukázal Augustovi. Verš z Vergília znie: „O Meliboe, deus nobis haec otia fecit.“ (O, Molibe, boh nám toto pohodlie spravil.) Rakúskeho cisára Františka I. (1768 — 1835) má Kollár skutočne ako cisára Františka I., t. j. cisára rakúskeho, kým Kopitar uviedol Františka II., t. j. cisára rímsko-nemeckého. Kopitarov text citujeme pre porovnanie v origináli: „So verschaffte die Freygebigkeit Sr Majestät Kaiser Franz II. dem Franciscaner P. Stulli die nöthige Musse zur Ausarbeitung seines Illyrischen Wörterbuchs: (Deus ofia fecit.) In der That haben die slawischen Unterthanen der Kaisers von Osterreich einiges Recht auf den erwärmenden und belebenden Sonnenblick der Regierung: von den 20 Millionen, die unter diesem sanften Zepter leben, sind 13 lauter Slaven, die übrigen 7 Deutsche, Ungern, Juden etc.“

[10] ilýrsky slovník je slovník Vocabolario italiano — illirico — latino, I. II. zv., Ragusa 1810. Písmeno P pred menom Stulli nie je nesprávna skratka krstného mena, ale skratka rehoľného kňazského stavu (Pater).

[11] Za týmto príkladom vznešeného monarchu a zvečnelého otca išiel aj vznešený, teraz vládnuci syn, Jeho Výsosť cisár Ferdinand I., keď ráčil veľké zásluhy o slovanské literatúry pána Jozefa Jungmanna v Prahe, pôvodcu klasického českého slovníka, milostive uznať a nedávno prepožičať mu drahocenný prsteň s menom Výsosti, vykladaným diamantmi.[11]

[1111] Kollár poznal znenie poznámky zo zprávy úradného pražského časopisu podľa Chotkovho konceptu. Doklady o prepožičaní prsteňa uverejnil František Gabriel (Dvě pocty Jos. Jungmannovi od Habsburků. — Listy fil., 57 (1930), 293 — 295.

[13] Kollár myslí konkrétne na štátnopolitickú situáciu v Nemecku, ako sa vytvorila po viedenskom kongrese r. 1815, keď sa z 39 nemeckých (Kollár spomína len 38, akiste nepočíta Rakúsko) kniežatstiev a štátov utvoril „nemecký spolok“. Spomínané krajiny Dánsko, Nórsko, Švédsko, Holandsko, Belgicko, Lotrinsko, Alsasko, Burgunsko, Švajčiarsko, Sedmohradsko a Spiš uvádza preto, lebo ich považoval za nemecké, stotožňujúc tak pojmovo v prípade Dánska, Nórska, Švédska atď. germánske s nemeckým. Spiš, ktorý bol osídlený čiastočne Nemcami, ráta k nemeckým krajom akiste z dôvodov podoprieť svoju tézu i blízkym príkladom.

Kollár už r. 1823 (Písně světské lidu slovenského v Uhřích, str. XV.) pochyboval o úspechoch národnej literatúry Holanďanov, Dánov a Švédov, pretože literatúry týchto národov zatieňuje nemecká literatúra. V rozprave o vzájomnosti Kollár opäť zarátal medzi nemecké štáty i Holandsko, Dánsko a Švédsko.

[14] Narážka platí na niektoré pokusy vytvoriť jeden spisovný jazyk pre všetky slovanské národy, ako navrhovali Kopitar, Jungmann, Marek, Hanka a Herkel, ktorý vydal r. 1826 Elementa universalis linguae slavicae e vivis dialectis eruta et sanis logicae principiis suffulta, je to gramatika všeslovanského jazyka. Proti týmto návrhom a podujatiam sa postavil okrem Kollára i Šafárik.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.