Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§6. Príklady vzájomnosti u iných národov

Medzi novšími národmi nenájdeme takú vzájomnosť, o ktorej sa tu rozpráva, pretože sa nikde nevyskytujú také okolnosti a potreby, ktoré by ju boli mohli vytvoriť, ako u Slovanov. Literárnym princípom ostatných európskych národov je jednotnosť jazyka, pre slovanský národ je to rozdrobenosť, ktorá vytvára potrebu vzájomnosti. Pri iných národoch, napr. Francúzoch, Angličanoch a i. jedno nárečie potlačilo hneď na začiatku národného života všetky ostatné. A predsa každý vzdelaný francúzsky vlastenec sa učí druhým bratským, k románskemu alebo latinskému rečovému kmeňu patriacim nárečiam, hoci tieto sú od seba oveľa vzdialenejšie, pretvorenejšie a sebe nepodobnejšie ako slovanské; každý vzdelaný Angličan hovorí tiež francúzsky, taliansky, španielsky, portugalsky; každý učený Talian číta aj francúzskeho Voltaira, anglického Shakespeara, španielskeho Cervantesa, portugalského Camoënsa.[21] U Nemcov, zdá sa, že až do čias Luthera a reformácie bolo niečo podobného, predsa však toto bola azda väčšinou len žiarlivosť a vzájomný boj rozličných nárečí než opravdivá vzájomnosť, až konečne saské nárečie pohltilo všetky ostatné.[22]

Latinčina je aristokraticky vzdelaný centrálny jazyk Rimanov, kým gréčtina a slovančina zasluhujú názov demokratický, okrajový alebo nárečový jazyk. Riman písal, ako počul a učil sa podľa určitej dohody; Grék písal, ako prirodzene hovoril; latinská reč mala len jedno centrum, mesto Rím, grécka a slovanská má viaceré strediská a len jedno sústredenie; preto v latinčine máme najmenej stôp po tom, čo sa nazýva odlišné nárečia a ľudový jazyk, najviac ešte v Plautovi a Enniovi[23] a to málo, ktoré neskorší mudrujúci spisovatelia a gramatici uvádzajú len žartovne ako zvláštnosti. V latinčine je všetko vyumelkované, odmerané; odtiaľ nápadná zhoda v počte piatich samohlások a, e, i, o, u a v počte piatich vzorov skloňovania, takže pre každú samohlásku vytvorili jeden vzor; stadiaľ zjav, že v Ríme nové slovo rečníkovo alebo básnikovo rozhýbalo celým mestom a takmer ho vzbúrilo. — Najväčšia prekvapujúca podobnosť nachádza sa teda v tomto ohľade medzi nami, Slovanmi a starými Grékmi čiže Helénmi. Aj tam bol len jeden národ a viaceré, nielen vedľa seba žijúce, ale tiež sa vzdelávajúce, vzájomne sa objímajúce a podporujúce nárečia, menovite jónske, aiolské, dórske a atické nárečia, ktoré všetky vznikli zo starohelénskeho v kraji Phthiotis v Tesálsku hovoreného prajazyka. Aj tieto štyri hlavné nárečia dajú sa však opäť priviesť k dvom: k aiolskodórskemu a jónsko-atickému, celkom podobné slovanským, rozdeleným Dobrovským tiež na dva rady, ktoré môžeme nazvať rusko-srbským a poľsko-českým.[24] Vo všetkých týchto gréckych nárečiach písali, kupovali, čítali knihy; vo všetkých nachádzame klasikov, a to:

V jónskom nárečí písali: Homér, Hesiodos, Hippokrates.

V aiolskom: Alkaios, Sapfo, Teognis (Homér, Aristofanes).

V dórskom: Teokritos, Pindaros, Kalimachos, Bion, Moschos, Archimedes.

V atickom: Isokrates, Demostenes, Tukydides, Xenofon, Platón, Aischylos, Sofokles, Euripides, Aristofanes a i.[25]

V Homérovi nachádzame stopy a zlomky takmer všetkých gréckych nárečí, ale najviac z jónského a aiolského. Aristofanes miešal a splietal často atické s aiolským. — Už v najstarších časoch vidíme grécky jazyk, kde sa ním písalo, zjavovať sa v mnohých tvaroch, ukazuje sa rozdelený na nárečia, to znamená inými slovami, národné kmene neboli politickou nezávislosťou tak úzko spojené, aby každý nebol býval chcel uplatňovať v písaní svoju individualitu. Neskoršie nedosiahol ani Alexander Veľký po tom, čo zjednotil všetkých Grékov pod svoje žezlo, splynutie rozličných nárečí do jedného jazyka. V gréckom básnictve sa vyskytuje celkom zvláštny zjav, že pre istý básnický druh sa určuje to nárečie, v ktorom sa tento druh najprv vytvoril. Tak sa najmä ustálil mäkší jónsky dialekt pre epos, tvrdší dórsky pre epigram a idylu, medzi obidvoma stojaci atický pre drámu a divadlo. Jeden a ten istý grécky spisovateľ písal alebo rozprával, ako to vyžadoval predmet, doba alebo osoby, často vo všetkých nárečiach svojho národa. Atickí dramatici úmyselne volili pre svoje chóry, aby boli slávnostné, ak nie všetko, aspoň niečo z dórskeho dialektu, ktorý bol tvrdý, drsný a vážny. Gréci vedeli vôbec majstrovsky používať svoje nárečia. Jednotlivec nevedel len svoj vlastný, domáci, krajový jazyk, ale aj jazyk druhých kmeňov: a predsa ho uchránili pred zmiešaním. Pretože neskoršie prestávali byť dialekty viazané na miesta a na jednotlivé kmene, ale stali sa putujúcimi, pohyblivými a všeobecnými, všetky sa používali podľa okamžitej potreby a primeranosti vecí. Každý vzdelaný Grék čítal a rozumel bez ťažkostí všetkým pestronárečovým obľúbencom svojho národa. Na olympijských hrách čítali svoje diela spisovatelia zo všetkých kmeňov a vo všetkých nárečiach; vence a odmeny sa udeľovali všetkým, ktorí si ich zaslúžili, bez straníckosti a bez ohľadu na nárečie. V Aténach narodený a vychovaný Tukydides, ktorý hovoril a písal aticky, plakal vo svojej mladosti, keď počul v Halikarnase narodeného a v jónskom náreší píšuceho Herodota prednášať verejne svoje dejiny v meste Olympia. Atény postavili v Keramiku (na osobitnom cmiteri) sochy svojim význačným občanom bez uprednostňovania a rozdielu nárečí, pretože v týchto občanoch, ako to ukazujú ich životopisy a nápisy na pomníkoch, splývali vedno Gréci zo všetkých kmeňov, nárečí a krajov. Kto by povedal, že grécke nárečia si boli vzájomne bližšie, ako sú teraz slovanské, ten by sa veľmi mýlil. Nielen výslovnosť, prízvuk, prozódia, ale aj slovné koncovky, ba celé skloňovanie a časovanie sa významne odlišovali, napr.: [Greek:alios] dórsky, [Greek:ęlios] aticky a jónsky; [Greek:uassos] dórsky, [Greek:uęsos] aticky, jónsky; [Greek:damos] dórsky, [Greek:dęmos] aticky, jónsky; [Greek:aęs] aticky, dórsky, [Greek:ęęr] jónsky; [Greek:prassô] aticky, dórsky, [Greek:pręssô] jónsky; [Greek:thôrax] aticky, dórsky, [Greek:thôręx] jónsky; [Greek:sophia] aticky, [Greek:sophę] jónsky; [Greek:Athauai] dórsky, [Greek:Atęuai] aticky, jónsky atď. Tak [Greek:thnaischô, thnaschô, thnęsô, alathea] dórsky, [Greek:alętheia] aticky, [Greek:alętheę] jónsky atď. Mnohé slová a výrazy mali v rozličných nárečiach často celkom opačný zmysel, napr. [Greek:logchę] v atickom nárečí kopija, zbraň, v jónskom časť; [Greek:pharmachou] v atickom jed, v jónskom farba, [Greek:phouoz] v atickom a jónskom vražda, v dórskom zločinec; [Greek:aphatoz] v atickom, jónskom a dórskom neznámy, v aiolskom sopka atď. Mnoho týchto celkom podobných prípadov a rozličností nájdeme aj v slovanskom jazyku a v jeho nárečiach, napr. slová s rozličným vokálom v korennej slabike: pepel starosl. rusky srbsky; popel česky, poľsky; bog starosl. rusky, srbsky: bůh česky, bih malorusky; osen rusky, jesen česky; krov rusky, krev česky. Rovnako písané slová s rozličnou výslovnosťou: napr. med (čítaj po rusky mjod), pokoj (rusky pakoj), orel (rusky arjol), oves (rusky avjos), volček (rusky volčok). Slová rozličného významu: zlodej rusky zločinec, zloduch, poľsky, česky zlodej: rok rusky osud, slovinsky heslo, poľsky, česky rok; brak rusky sobáš, poľsky odpadok; god hod, rusky rok, poľsky, česky hostina, srbsky slávnosť; pogreb rusky pivnica, česky, poľsky, srbsky, slovinsky pohreb, maslo rusky olej, slovinsky tuk, česky, poľsky, srbsky maslo. Slová opačného významu: čerstvý rusky, poľsky starý, tvrdý, česky nový, čerstvý; potom krásny rusky červený, česky, poľsky, srbsky pekný; chud, chudý rusky zlý, česky chudobný, slovensky, poľsky chudý. Slová rozličného rodu: gus, gęs, hus v ruštine mužského rodu, v češtine, v poľštine ženského rodu: tien, stín, sina rusky ženského rodu, česky mužského rodu, srbsky ženského rodu; zvěr, zvíře rusky, poľsky, slovensky mužského rodu, česky ženského rodu, stredného rodu atď. Slová s rozličnými koncovkami: kuna česky, kunica rusky, kuna; sah česky, sáha slovensky, sazeň rusky, siaha; kupcova česky, kupčicha rusky, žena kupcova atď.[26] Je známe, že Gréci tiež žili pod rozličnými panovníkmi a žezlami, bývali v rozličných krajoch, roztrhnutí a vzájomne oddelení moriami a ostrovmi: a predsa celý národ zjednotila zlatá stuha vzájomnosti jazyka, umení a vied. Čo teda bolo možné a skutočné u Grékov, prečo by nemohlo byť to isté u nás, Slovanov? V tomto zmysle napísal už Štefan Gradi v predhovore ku Kerstovke dubrovnického básnika Palmotića, Budín 1835, str. XXX. „Ceteri Slavi, si abhorrentem nonnihil a proprio eorum usu in hoc opere orationem offendent, eadem venia elegantissimum Poetam dignum judicare debent, qua Athenienses Pindarum, Calimachum, Theokritum, Doricos vates; et vicissim Siculi, Boëtique et Lacones Sophoclem, Euripidem et Aristophanem Atticos dignati sunt.“[27] (Ostatní Slovania, ak nájdu v tomto diele trochu odlišnú reč od svojej vlastnej, nech tou istou povoľnosťou za vhodného posudzujú najskvelejšieho básnika, ako Aténania Pindara, Kalimacha, Teokrita, dórskych veštcov; a opačne Sikulovia, Boioťania a Lakónania z atických oceňovali Sofokla, Euripida a Aristofana. Pozn. prekladateľa.) — Pozoruhodná je zhoda a podobnosť medzi Slovanmi a Grékmi nielen podľa nárečia, ale aj v iných veciach, napr. v hudbe ľudových piesní (pozri Zpievanky II., 464);[28] v menách osôb, napr. Herakles — Jaroslav, Charikles — Miloslav, Kleopatra — Vlastislava atď. (pozri Rozpravy, 60 — 64). Už Ulrich von Hutten poznamenal v App. ad Tacit. Germ. „Ingenia Slavorum habent sane Graecum quidam referentia.“[29] (Duch Slovanov má v sebe čosi gréckeho. Pozn. prekl.)



[21] Voltaire, Shakespeare, Cervantes, Camoëns sú v Kollárovom ponímaní hlavnými predstaviteľmi vlastných národných literatúr, no v súvekej kultúre platili za vedúcich literárnych autorov svetovej literatúry a podľa tejto ich dôležitosti vyberá ich aj Kollár.

[22] Epocha tzv. novohornonemeckého (neuhochdeutsch) jazyka počína Lutherovým prekladom biblie. (Vyšla r. 1534 vo Wittenbergu). Za spomínaný „boj rozličných nárečí“ označuje Kollár rozličnosť dialektov v epoche starohornonemčiny (do r. 1100), stredohornonemčiny (1100 — 1500), ktoré sa uplatňovali v duchovnej i svetskej literatúre.

[23] Plautus Titus Maccius (* okolo 250 pred n. l. † 184 pred n. l.) a Ennius Quintus (* 239 pred n. l. † 169 pred n. l.), rímski autori. Plautus písal komédie, Ennius okrem drám i epos (annales). Vo svojich literárnych prácach použili nárečia sociálneho zafarbenia.

[24] Rozdelenie slovanských jazykov na dve hlavné skupiny prešlo vývinom od Dobrovského cez Šafárika ku Kollárovi. Dobrovský, ako ho cituje Kollár, v diele Ausführliches Lehrgebäude der Böhmischen Sprache (Praha 1819) rozdeľuje slovanské jazyky na skupinu A, do ktorej zaraďuje: ruštinu, staroslovienčinu, srbštinu, chorvátčinu, slovinčinu a na skupinu B, do ktorej zaraďuje: slovenčinu, češtinu, hornú a dolnú lužickosrbskú reč, poľštinu. Toto rozdelenie má aj Bartolomej Kopitar. Šafárik prevzal rozdelenie ako vetvu juhovýchodnú a severozápadnú (Geschichte der slavischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten, Ofen 1826, 22.) v základe s tými istými jazykmi v oboch skupinách. Kollár už v Slávy dcere z r. 1632, zn. 53 rozdelil slovanské kmene na Slovanov českopoľských a srbskoruských, čo mu reprezentovalo zase štyri hlavné slovanské jazyky. Toto rozdelenie použil Kollár i v nemeckej rozprave 1837, ale už ako vetvu „rusko srbskú“ a „poľsko-českú“. Podobné rozdelenie (ilýrsko-ruská a česko-poľská) použil aj Ľudovít Gaj v článku Náš národ (Danica 1835, 134 a n.), v ktorom ho prijal od Kollára. V spomínanom článku Náš národ podal Gaj koncepciu Veľkej Ilýrie. (O tom Július Heidenreich, Kollár a „Nářečí illyrské“. Slovanská vzájemnost (1836 — 1936), 116 a n.) Kollár, i keď sám už predtým v Slávy dcere zoschematizoval delenie slovanských jazykov a kmeňov, odvoláva sa predsa na Dobrovského delenie „na dva rady“. V podobnosti, ktorú uvádza Kollár medzi Slovanmi (v ponímaní jedného národa) a Grékmi, ich nárečiami, opiera sa o štyri grécke nárečia (jónske, aiolské, dórske, atické), ktoré zlučuje do dvoch hlavných dialektov: jónsko-atického, aiolsko-dórskeho, čím odôvodňuje svoju vlastnú koncepciu delenia slovanských jazykov na poľsko-české a rusko-srbské. Kollár delenie gréckych jazykov na dva hlavné dialekty urobil analogicky podľa vlastnej koncepcie, čím sa odchýlil od skutočnosti. Gramatiky gréčtiny (Danklovského 1812 a najmä Zsigmondyho 1826) rozlišujú striktne pôvodné delenie na štyri nárečia. Delenie gréckych nárečí na dve hlavné skupiny nevviedol Kollár v českej rozprave.

[25] Rozdelenie gréckych autorov Kollár urobil podľa delenia na jednotlivé nárečia. Hranice medzi nimi nie sú také presné, ako vidieť z členenia, pretože medzi jednotlivými autormi sú veľké časové obdobia a ich pomer k spisovnému jazyku sa menil. Kollár ku klasikom počíta aj vedcov (matematikov, lekárov, filozofov), ako bol Archimedes, Hippokrates, Platón.

[26] Ruské slová pretláčal Kollár chybne, t. j. bez presného grafického prepisu, akiste aj preto, že chcel poukázať na príbuznosť slovanských jazykov. Nechávame ich bez opravy. Slovo „volček“ je vĺček v zmysle Kollárových náhľadov na vokalizáciu slabiky s l, r. Sloha sah (česky) a sáha (slovensky) stoja proti sebe ako v Bernolákovom Slovári (IV, str. 28, 64). Západoslovenské sáha reprezentuje slovenčinu oproti stredoslovenskému slovu siaha.

[27] Text „Ceteri Slavi“ je upravený z Gradiovho predhovoru k Palmotićovej Kerstovke, XXX. a v origináli znie: „Qua in re ceteri Dalmatae, croatique, et si quae aliae gentes abhorrentem non nihil a proprio eorum usu in hoc opere orationen offendent, eadem venia…“

Kollár premenil „Dalmatíncov, Chorvátov a iné kmene“ na „ostatných Slovanov“ v zmysle svojho slovanského presvedčenia.

Junio Palmotić — Junius Palmota (latinsky), dubrovnícky básnik, * 1807 v Dubrovniku. Citované dielo sa nazýva Kerstovka iliti Život i Dyla Gospodina nashego Isukersta (vydal Ignatiu Al. Berlich Brodjanin, Budín 1835, XXXIV 633).

Stefanus Gradius — (Gradić Stjepan 1613 — 1683), kustód vatikánskej bibliotéky, napísal k vydaniu latinský predhovor.

[28] V Zpievankách II., 464 a n. v kap. II. (O Napěvách čili melodiach slovenských zpievanek) Kollár zaradil článok Ladislava Füredyho, učiteľa na ústave slepých v Pešti, o spomínanej téme. Vo svojej kapitole Füredy porovnáva slovenské piesne s gréckymi a nachádza v nich obdobné tónické uspôsobenie.

[29] Ulrich von Hutten (* 1488 † 1523), nemecký humanistický spisovateľ. Citovaný „prídavok“ k Tacitovej Germánii (Appendix) sa nám nepodarilo nájsť a text porovnať. V Rozpravách o jménach, 65 Kollár cituje z Huttena vetu: „Ingenia Slavorum habent sane graecum quiddam referentia, eo, quod in Asia vicini Ionum, in Illyrico Graecorum fuerunt.“ To znamená, že Kollár text do nemeckého textu rozpravy skrátil. Preklad skráteného Huttenovho textu je: „Duch Slovanov iste má v sebe čosi gréckeho.“




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.