ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[46]

Niektoré slovanské kmene a nárečia majú vlastnú, slobodnú, nezávislú vlasť, iné len podmienenú, polovičnú alebo spoločnú s inými národmi a jazykmi. Tí prví šťastní upadnú ľahko do nebezpečia, že sa príliš zaľúbia do svojej vlasti, budú sa viac zamestnávať vlastenectvom ako národnosťou, pričom si nevšimnú menej šťastných bratov spoločnej matky, postačia sami sebe a odmietnu vzájomnosť: preto aj ich vzdelanosť ochabne, ich reč bude jednostranná, ich literatúra neúplná, podobná údu, odrezanému od tela, ani v jednom sa nevyvinie národný charakter vo svojej plnej sile. Pred týmto zlom môže ich uchrániť jedine vzájomnosť. Naproti tomu kmene a nárečia, ktoré nemajú svoju vlasť, alebo ktorým ju aspoň upierajú, nájdu v tejto vzájomnosti tichú útechu, duchovné útočište, budú mať v tomto pripojení sa k celému národu a jeho literárnemu bohatstvu sladké odškodnenie za tvrdé strádanie. Ale či by sa nedalo národovectvo a vlastenectvo pekne zjednotiť a uviesť do súladu a v prípade zrážky nemalo by vyhnúť prvé tomu druhému? Veď čo má rozumný človek mať radšej, zem alebo ľud, vlasť alebo národ? Vlasť môžeme opäť ľahko nájsť, i keď sme ju stratili: ale národ a reč nikdy a nikde; vlasť sama osebe je mŕtva zem, cudzorodý predmet, nie je človekom: národ je naša krv, život, duch, osobná vlastnosť. Láska k vlasti je čosi inštinktívneho, slepý prirodzený pud: láska k národu a národnosti je viac výtvor rozumu a vzdelania. Už pri rastlinách a zvieratách nachádzame lásku k vlasti: mnohé stromy a kvety lipnú s takou príchylnosťou na svojej vlasti, jej pôde, vzduchu a vode, že alebo hneď uvädnú alebo zakrpatejú a menia sa, keď ich niekam presadíme: bocian, lastovička a iné sťahovavé vtáky vracajú sa z ďaleko krajších krajín do svojej studenej rodnej zeme a chudobného hniezda; mnohé zvieratá nechajú sa skôr zabiť, než by opustili svoju pôdu, obvod, jaskyňu, svoj domov a potravu, alebo keď ich násilne vytrhneme z domácich životných pomerov do cudzieho kraja, uhynú z túžby za domovom. Naproti tomu nenachádzame u zvierat nijaké obdobnosti a podobu toho, čo nazývame láskou k národu alebo národnosti, pretože táto sa práve dvíha nad prirodzené pudy, nie je plodom inštinktu, ale rozmýšľajúceho vedomia a myslenia. Zviera má len zmysel pre jednotlivca, nemá kolektívny duch; má iba zmyslový pohľad a vonkajší dojem, preto aj istý druh lásky k vlasti: nemá však nijaké pojmy a idey a preto nič obdobného s národom. Surový divoch viac lipne na svojej biednej, začadenej, dymom a zápachom naplnenej chatrči a nehostinnej pustatine ako vzdelaný človek na svojom paláci a parku. Vlasť Eskimáka, jeho ženy a detí, je veľká plávajúca ľadová kryha na šírom mori; ľadovec sa kolíše a nakláňa na hrozných vlnách, morské búrky a morské prúdy zanášajú ho široko-ďaleko, krížom-krážom; tulene a morské vtáky sú jeho krajania, ryby a zdochliny jeho potravou; roky a roky žije so svojou rodinou v tejto ľadovej vlasti, bráni ju zúrivo pred nepriateľom a miluje ju tak veľmi, že by ju nezamenil za krásne pásma zeme. Divoch pozná iba zem, ktorá ho zrodila, a pre cudzinca a nepriateľa má spoločný výraz a pojem: hranice jeho krajiny uzatvárajú jeho svet. Komu však ďakujeme za najlepšie a najušľachtilejšie, čo máme? Nie sebe, nie našej krajine, ale starému a súčasnému svetu. Nálada medzi národmi je teraz taká, že vrúcna láska k vlasti je skôr hriechom voči človečenstvu ako voľné občianske zmýšľanie proti hriechom vlasti.^[47] Chráňme sa pred tupým, neznášanlivým, nenávistným vlastenectvom, pretože je často iba zámienkou k najčernejším skutkom, okrem krajana pozná len nepriateľa, slúži často ako zdanlivé ospravedlnenie urazených ľudských práv a zneužitého násilia proti slabším susedom alebo krajanom, patriacim k iným národom. Týmto vôbec nechceme lásku k vlasti nijako zatratiť, ale želáme si, aby opustila antický charakter a prijala charakter humanity. Ani jeden zo starovekých národov, najmä Gréci, Rimania a Židia, neboli prostí tejto chyby jednostranného patriotizmu, ktorý poznal a vážil si len seba, svoju krajinu a svojich krajanov, všetkým ostatným opovrhoval a utláčal, myšlienku čírej ľudskosti vôbec nepripustil. Všetky ostatné národy boli pre Grékov [Greek:barbaroi] t. j. polodivosi, poloľudia, tvory zrodené k otroctvu, bez nárokov na práva, dôstojnosť a slobodu. Ba Rimanom otrok nikdy nebol persona, ale iba res, ako to jasne vyslovujú ich zákony.^[48] Rimania nechali svojich otrokov v divadle mučiť a cudzoložiť. Žid nazýval iné národy gojim, to znamená, pohani, nečistí, otroci, nepriatelia: nenávidel každého, kto nebol Židom. — Kto svoj národ zavrhuje, svoju reč nectí a nemiluje, jej ducha a charakter zanedbáva, ten beztak nepochopí opravdivú lásku k vlasti. Menšie musí teda byť podriadené väčšiemu, láska k vlasti láske k národu. Potoky, rieky, veľrieky vlievajú sa do mora: tak jednotlivé krajiny, kraje, kmene, nárečia majú sa vlievať do národa. Všetci Slovania majú len jednu vlasť. Nemecké osady sú a majú svoju vlasť v Amerike, v Rusku; Angličania v Indii, v Austrálii a vo všetkých svetadieloch; a predsa pevne stoja pri jednom národe a literatúre. V Amerike je viac nemeckých spoločností. Keď nedávno (podľa Allgemeine Zeitung) marylandská spoločnosť v Baltimore slávila svoju výročnú oslavu bohatou hostinou, odzneli verejne tieto prípitky: Nemeckému spolkovému zhromaždeniu v Európe! — Hermannovi!… Blücherovi… Tellovi! nemeckej reči a literatúre!… Klopstockovi… Lessingovi… Herderovi… Wielandovi… Schillerovi… Göthemu atď.^[49]