Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§17. Vonkajšie prekážky tejto vzájomnosti

Tieto prekážky sú dvojaké: cudzie a vlastné. U cudzích európskych národov panujú ešte mnohé predsudky a predpojaté mienky proti Slovanom, ba často bázeň a strach pred nimi stojí v ceste všestrannej vzájomnosti a rád by ju tu i tam brzdil. Ako ešte mnohí neslovanskí spisovatelia zmýšľajú a verejne píšu o Slovanoch a ich jazyku, môžeme čítať v Šafárikových Geschichte der slavischen Sprache und Literatúr, Budín 1826, 46 - 47 a vo Výklade k Slávy dcere 457 - 472.[124] A či jesto vo verejných novinách jediného článku o Slovanoch, kde by nevarovali ihneď pred nimi so starobabským rozumom ako pred strašidlom, ktorého sa treba báť? Niet v letákoch rozpravy o nich, v ktorom by nehovorili ihneď o normickom kolose, kde by nesnívali a nesliedili za politickým nebezpečenstvom a neupodozrievali Slovanov týmto spôsobom, kmene vzájomne proti sebe nedráždili a štvali a radi by i tie najlepšie najliberálnejšie vlády nevystrašili? Svet je proti Slovanom ako ozvena v Tihanyi pri Blatenskom jazere v Maďarsku: jednoslabičné slová: zlosť, smiech, strach, zášť opakujú sa hlasno desať ráz, dvojslabičné, trojslabičné a viacslabičné: láska, cnosti, vďačnosť, zásluha, pochvala zamrmle sotva raz. Slovanov karhali a opovrhovali pre ich predošlý stav: tak teda, nekarhajte ich a neprekážajte im teraz, keď chcú svoj stav zmeniť a zlepšiť. Ale žiaľbohu, nie je tomu tak. V Európe sú ešte národy, ktoré sa dívajú na každého Slovana vôbec ako na nepriateľa svojho národa, na každého slovanského spisovateľa bývajúceho s nimi v spoločnej krajine ako na vlastizradcu a na každú slovansky napísanú knihu ako na zločin proti ich národnej literatúre. Preto nemôžeme ináč, ako chváliť slovanskú liberálnu znášanlivosť so všetkými, v ich krajinách žijúcimi národmi. V Petrohrade majú Nemci svoje nemecké kostoly, školy, divadlá, cechy, ba aj vlastné zákony a vrchnosti: vo Varšave, v Krakove požívajú slobodu ako doma; nijaký Rus a Poliak im neprekáža v literárnej vzájomnosti s druhými nemeckými kmeňmi; v Prahe je základina pre katedru maďarskej reči, nijakému Čechovi neprišlo nikdy na um, aby ju zničil alebo podozrieval pred národom a vládou. Tu sa už ukazuje duch humanity. Naopak, jestvuje len veľmi málo cudzincov, ako Schlözer, Herder, Grimm, Goethe, Terézia Jakobová,[125] ktorí sa usilujú najprv Slovanov a ich reč preštudovať a až potom oboje posúdiť. Predsa musíme vopred priznať, že o spisy tohto druhu sa málo staráme, lebo Slovania sa od určitého času vzdali chvály a hany cudzích národov, najmä Nemcov. Rotteck nazýva vo svojich Všeobecných dejinách[126] ruskú reč rečou sluhov a iste sotva vie tri slová po rusky. Fallmerayer v Dejepise Morey, 203 nazýva Slovanov od prírody nešľachetnejšimi než sú Germáni, lebo sa (str. 228) zaoberajú roľníctvom, remeslami, obchodom a lodnou dopravou a nie vojnou a zbojstvom.[127] (Lenže Slovania majú o slove šľachetný celkom iný pojem; u nich môžeme byť šľachetní len na ujmu vlastného, ale nie cudzieho práva a žiť z lúpeže vôbec nie je u nich šľachetnejšie ako roľníctvo a obchod.) V Germánskej Európe žida Mendelssohna, Berlín 1835 je ďakovný prejav Nemecka k Maďarom, že r. 894 Slovanov pri panónskom Dunaji rozklinili a zachránili Nemecko pred poslovančením.[128] (Slovania nikdy neboli dobyvačný národ, vždy mali priveľkú lásku k slobode vlastnej i cudzej, príliš detinsky a príliš šľachetne zmýšľali, než by dakedy svoje mravy, reč a národnosť chceli iným vnútiť, ich rozširovanie bolo bezúčelné, ich zamestnanie nevinné; Slovania by zaslúžili práve podobnú vďaku Nemecka, že r. 1241 rozbili pre celé kresťanstvo hrozných Tatárov na Hanej pod vedením Jaroslava[129] a r. 1683 Turkov pri Dunaji pod vedením Sobieskeho[130] a tak zachránili Nemecko pred tatarizáciou a turkizáciou.) — Nemecký evanjelický kazateľ Richter v Sorne v Lužici chcel nedávno v Lužickom Magazíne 1825[131] dokázať, že slovansko-srbská reč tam nie je len pruskej vláde nebezpečná, ale aj nepriaznivá pre kresťanské náboženstvo, a preto musí byť čo možno hneď vykynožená. (V Rusku, Poľsku, v Srbsku, v lone Slovanov sú celé nemecké kolónie, mestá a kraje: aj tieto sú tamojším vládam a cirkvám nebezpečné a škodlivé? Žiť a nechať žiť!)[132]

Francúzsky vojvodca Choiseul nechcel dožičiť a dať Rusom a ich cárovne ani titul „Majesté Imperial“ („cisárska výsosť“. Pozn. prekl.): obrátil sa na francúzsku Akadémiu, ktorá sa musela vyjadriť, že tento výraz nie je pravý francúzsky.[134] Skrátka, väčšina zahraničných spisovateľov, ktorí o Slovanoch písali alebo ešte píšu, prirovnávajú sa k oným nečistým zvieratám, ktoré všade vyhľadávajú len špinu, aby sa ňou živili a preto i tu, kde nachádzajú ináč vskutku čisté cesty, strkajú nos do každého kúta, aby objavili smetisko. Ak takí sliediči by zamýšľali odkrývať prechmaty a pôsobiť na ich zlepšenie, zaslúžia len chválu a vďaku; ale že toto nie je ich účelom, to dokazuje zatrpklosť a posmech, s ktorým to učinia a úmyselné zamlčovanie všetkého dobrého a chvalitebného. Podobná zaslepenosť je len dieťaťom nevedomosti, okráda národ o všetky prednosti, ktoré vyplývajú z pocitu čisto ľudského, liberálneho, slobodomyseľného zmýšľania a z oboznámenia sa s náhľadmi, znalosťami, mravmi a zvykmi, ústavmi a zákonmi druhých národov. Len všestranná veda a literatúra seje medzi rozličné národy ducha svornosti a vzájomného ocenenia, zmenší ducha zužujúcu národnú nenávisť, dá srdcu rozpätie, rozumu vznešenosť a úsudku o druhých národoch viac slušnosti. Všetci protivníci dobrej veľkej veci udierajú len po žeravom uhlí, toto skáče okolo a zapaľuje i tam, kde by ináč nebolo pôsobilo. Nám, Slovanom neostáva pri týchto predsudkoch okolitých bratských národov len skutkom dokázať, že sú neopodstatnené a že sme hodní ochrany všetkých vlád a dôvery všetkých národov.

Práve keď toto píšem, prišlo mi do rúk ako padnuté z nebies celkom nové Nemcom pre Nemcov písané dielo o slovanskej literatúre pod názvom Historický prehľad slovanských rečí a literatúr podľa rozličných nárečí: pre nemecké publikum spracované v Berlíne od E. v. O., tlačené v Lipsku 1837.[135] Nemôžeme sa udržať, aby sme tu neoznámili tieto nestranné hlasy z jeho predhovoru, ktorý všetky chvály na Slovanov a vyvracanie vyššie uvedených falošných úsudkov a vášnivých zmýšľaní robí zbytočným: „Pri dnešnom tak potešujúcom horlení, po dôkladnom a mnohostrannom vedeckom vzdelaní, pri stále a stále sa rozširujúcom vedeckom styku a vzájomnej účasti národov v tomto ohľade musí o to viac byť nápadné, že v Európe žije okolo 56 (podľa Balbiho Geografie 70)[136] miliónov ľudí, ktorých jazyky, nech sú hocaké bohaté a krásne, ostatné tri štvrtiny európskeho obyvateľstva často ani podľa mena nepoznajú, ba o ktoré sa tamtí takmer vôbec nestarajú. Keď je však nápadné, že väčšina Európanov ani netuší, že z 216 miliónov ľudí, ktorí obývajú Európu, okolo 56 miliónov — teda ešte viac ako štvrtá časť všetkého obyvateľstva celého jednotného svetadiela, je nielen slovanského pôvodu, ale jedným, z jedného a toho istého kmeňa pochádzajúcim jazykom, ktorý sa len v priebehu času rozdelil na rozličné nárečia s ľahko dokázateľnou blízkou príbuznosťou, ktorým až do dnešného dňa ešte hovoria a píšu; tak je iste zarmucujúce, že takmer vo všetkých európskych zemiach nielen u mnohých všeobecne vzdelaných ľudí, ktorým posledný fakt nemôže byť aspoň neznámy, ba aj pri učencoch, odborníkoch nájdeme nie zriedka veľmi nejasné, ba celkom mylné náhľady o slovanskej reči s jej rozličnými nárečiami a s ich vzájomnou príbuznosťou, ako aj vcelku nedostatok vedomostí z histórie slovanských národov a najmä z ich literatúry; nedostatok, ktorý sa snažia ospravedlniť často celkom nevhodným znevažovaním slovanského národa, ako aj jeho jazykov a duchovných plodov, pretože na mocné slovanské národy pozerá sa s istým povznesením ako na polobarbarov bez toho, aby si týchto bližším zoznámením zhodnotili. Netreba, pravda, zapierať, že v prítomnosti jednotlivé slovanské kmene na všeobecnej vedeckej kultúre zaostávajú za časťou ostatných európskych národov; tento rozdiel nie je však taký veľký, ako ho vidíme obyčajne udávať a sotva by napr. prostý ľud v Rusku a Srbsku, ešte menej v Čechách a Rakúsku zaostával v duchovnom vzdelaní za ľudovými masami mnohých druhých krajín, napr. Portugalska, ba aj Francúzska, vyhláseného za duchaplné. Rozhodne však sú slovanské národy a ich výtečné jazyky hodné bližšieho oboznámenia. Mocné výrazom, bohaté na slová a tvorenie slov, obratné v stavbe a výraze, ako aj plné ľubozvuku až doteraz ešte zázračne čisto zachované slovanské nárečia sa už skoro vyvíjali a vypestovali. Zaostalosť Slovanov v kultúre nevznikla akoby pre nedostatok schopností a vlôh k vzdelaniu, ktoré u týchto národov stojí na vyššom stupni ako u mnohých druhých európskych národov — ale len pre tvrdý tlak ťažkých osudov a dobových pomerov. Slovanské národy nielen že sa úplne už v 8. a 9. storočí vyrovnávali v duchovnom a spoločenskom vzdelaní ostatným národom Európy, ale tieto aj v mnohých úsekoch predbiehali a azda aj dnes by to bolo tak, keby ich nebola mocne zadržala železná ruka osudu. Už v 9. a 10. storočí nemali Slovania len vzdelanú reč a písmo, ale za onoho času, keď Sväté písmo bolo v ostatnej Európe ešte prísne stráženým majetkom skromne vzdelanej kňazskej vrstvy, mali skoro úplné preklady Biblie v slovanskej reči, ktoré nerobili prístupnými len duchovní, ale často mohli ich čítať sami. Ale, bohužiaľ, vstúpili až na začiatku stredoveku do všetkých slovanských zemí veľké politické udalosti, ktoré pôsobili brzdiaco proti priaznivo započatému vývinu a pokračovaniu vzdelania týchto národov. Toto sa stalo v Rusku vpádom Mongolov, pod jarmom ktorých vzdychala zem 260 rokov; v Srbsku dlhými vojnami s gréckymi cisármi a nakoniec z toho pochádzajúca turecká poroba; v Čechách, v niekdajšej vysokej škole Nemecka, krvavými reformačnými bojmi a ich ťažkými dôsledkami; v Poľsku neustálymi bojmi navonok a stále sa opakujúcim zhubným sporom vo vnútri. Všetkými týmito útrapami boli slovanské národy nielen zadržané, ale zatlačené; lebo okrem zanedbania vied, spôsobeného bojom a nepokojmi, boli nešťastní Slovania okradení násilím o najväčšiu časť svojej vtedy už bohatej literatúry, ktorá v najväčšej čiastke nestratila sa len v zmätku pomerov, ale v Rusku a Čechách bola úmyselne zničená nepriateľom, takže sa zachovalo len málo literárnych zlomkov od onej doby až po dnes. Ale že vtedy už veľmi vyspelé jazyky (lepšie povedané nárečia) Slovanov cudzím vplyvom tak málo utrpeli a také čisté sa zachovali, môže byť len dôkazom viac pre ich mocný vnútorný obsah, ako aj pre silného ducha slovanských národov a ich lásky k materinskému jazyku.“

„Osud slovanských národov a zaostalosť na poli duchovných a kultúrnych pomerov môže si podľa toho skôr nárokovať ľútosť a účasť ich európskych bratov ako ľahostajnosť a opovrhovanie, ktoré sa im od posledných zo stanoviska individuality i duchovnej kultúry, najmä ich jazyku a literatúre často udeľuje. Odhliadnime od toho, že prísne a nezriedka svojvoľné úsudky, ktoré o tomto predmete počujeme, bohužiaľ, až príliš často, nezrovnávajú sa v dnešnej dobe s tak všeobecne rozšírenými lojálnymi a z vedeckého hľadiska ináč takými dobroprajnými náhľadmi, sú tamtie ešte o to trestuhodnejšie, že sa spravidla zakladajú na úplnom nedostatku poznania slovanských jazykov a ich literatúr, ba samotných slovanských národov. O veciach, ktoré nepoznáme, mal by úsudok, ak nie mlčať, predsa aspoň neurážať. S počudovaním však nezriedka počúvame ináč od celkom vzdelaných, ba často vedecky vzdelaných ľudí vyslovovať najzvláštnejšie posudky, náhľady a pojmy o slovanských jazykoch a ich vzájomnej príbuznosti, ako aj o chudobe a núdzi o duchovné plody slovanských národov, ktoré posudky jasne dokazujú, že sa títo mužovia vlastne ani nenamáhali, aby predmet svojich vyjadrení aspoň do určitej miery poznali a podľa toho vôbec ani netušia, čo sa v ich čase preň práve stalo a denne vždy viac a viac stáva. Zachádzali by ináč isto šetrnejšie a vedeli by, že už viac ako jeden ľudský vek vo všetkých Slovanmi obývaných zemiach sa neuveriteľne mnoho urobilo, aby sa dokončilo, čo sa pod tlakom času bez viny zameškalo. V tomto ohľade vládne posledných tridsať rokov najmä v Čechách, Srbsku, Poľsku a Rusku veľká činnosť. Najmä v Rusku v tomto poslednom čase a najmä pod otcovskou vládou terajšieho vladára reč a literatúra dvihla sa a vynikla nevšedne a s čerstvou mladistvou silou, takže táto podporovaná múdrou a snaživou vládou sa v prítomnosti nachádza v najšťastnejšom, mnohosľubnom vývine, ktorého priaznivé výsledky sa neprejavujú len v krajine a národe požehnane, ale prenášajú sa už aj na susednú severnú Áziu, ktorá, zdá sa, že má prijať kultúru z rúk Ruska, denne viac a viac. Ale toto všetko bolo by možno v ostatnej Európe viac známe, keby si chceli dať námahu bližšie poznať silnú a krásnu slovansko-ruskú reč, štúdium, ktoré — bez ohľadu na to, že vzrastom politickej moci Ruska a jeho pribúdajúcim vplyvom na pomery v ostatnej Európe by sa javilo ako užitočný zjav — samo osebe by sa aj vo vedeckom ohľade vyplatilo. Podľa toho bolo by aj teraz tým časovejšie, keby vzdelaný európsky svet doteraz celkom zanedbávaným slovanským bratom, ktorí žijú nielen vo vlastných slovanských ríšach, ale aj 14 miliónov v Rakúsku a 2 milióny pod žezlom pruským, ako aj ich kultúrnej histórii venovala pozornosť a spoznal sa s nimi bližšie, k čomu by najmä, oboznámenie sa s rečami a dejinami literatúr rozličných slovanských národov dalo najčistejší úvod. — Aby sa teda vzbudil tým všeobecnejší záujem pre slovanské reči a ich literatúry a tento predmet sa sprístupnil väčšine publika, bolo by treba diela, ktoré by hovorilo o spomenutom predmete zhustene a krátko, bez ujmy na dôkladnosti. Z priateľskej ruky dostal som rozpravu v anglickej reči (Historical View of the Slavic Language in its various Dialects by Edward Robinson, Andover 1834[137]), ktoré určil pôvodne pre Severoameričanov, aby ich oboznámil s duchovnými a kultúrnymi pomermi slovanských národov a ešte viac oživil záujem panujúci u nich. — Nemecký sused Slovanov by nemal za Severoameričanmi zaostať. —“



[124] V obidvoch citovaných dielach sa skutočne autori zaoberajú náhľadmi najmä nemeckých učencov, ktorí podceňujú Slovanov. Šafárik tak robí v obšírnej poznámke pod čiarou a Kollár vo výklade k V. spevu Slávy dcery. Ide tu skoro o tých istých autorov. Šafárik uvádza Rottecka, Pöllitza a niektorých iných autorov a ich knihy alebo články. Kollár venuje autorom s protislovanskými náhľadmi celý V. spev a vo Výklade bližšie oboznamuje s nimi. Citovanie strán je správne.

[125] Kollár medzi tých, ktori študovali Slovanov a ich reč, ráta učencov Schlözera, Herdera, Grimma, Goetheho, Teréziu Jakobovú. August Ludwig Schlözer (1715 — 1809) bol historik a dlhšie pôsobil v Rusku. J. G. Herder bol známy svojou preslávenou kapitolou v diele Ideen a kladným stanoviskom k slovanským národom. Ide o bratov Grimmovcov, Jakoba Grimma (1786 — 1859) a Wilhelma Grimma {1786 — 1859), nemeckých jazykovedcov, ktorých práce vplývali na slovanských jazykovedcov. J. W. Goethe čítal, prekladal medziiným aj slovanskú ľudovú slovesnosť. Terézia Jakobová (1797 — 1870), pseudonym Talvj (podľa mena Theresei Albertine Louise v. Jakob), bola zberateľka slovanskej ľudovej slovesnosti, manželka orientalistu Edwarda Robinsona (1794 — 1863).

[126] Pozri pozn. 1. (kap. 12) o Rotteckovi. Pri spomienke na citované dielo (Všeobecné dejiny) ide o veľké, šesťzväzkové dielo pod tým istým názvom, vydané v rokoch 1812 — 1827.

[127] Fallmerayer Jakob Filip (1790 — 1861), nemecký historik. Kollár označuje strany nesprávne. Citát, z ktorého cituje Kollár mienku o nešľachetnosti Slovanov od prírody, je na str. 228, nie na str. 209. Znie: „Von Natur wilder und unedler als die Germanen gestatten sie häufig, und namentlich auf Morea, einen Christen nicht einmal den Eintritt in ihr Land.“ Druhý citát je zo str. 202 (a nie na str. 228 a tiež nie na str. 203) a znie: „Überall, wo wollen es gleich anfangs bemerken, zeigte es sich, dass die Slaven schnell zum Ackerbau gegriffen, Handwerke, Handel und, wo Gelegenheit, auch Schiffahrt zu treiben angefangen haben.“ Kollár tendenčne spojuje tieto dve miesta a podáva ich vo svojej formulácii. Citované dielo má názov Geschichte der Halbinsel Morea während des Mittelalters. Stuttgart und Tübingen 1830 I. II.

[128] Mendelssohn Georg Benjamin (1794 — 1874), nemecký zemepisec a štatistik. Kollár naráža na kapitolu Ungern, str. 331 — 334. Samostatne formuluje zmysel kapitoly, najmä vetu: „Die Magyaren, wie die Türken, weiter in Osten brachen und trennten die Macht der Slaven. Mongolen und Türken bahnten deutschem Einfluss, zuletzt einem deutschen Könige den Weg.“ Citované dielo má názov Das germanische Europa, Berlín 1836 (a nie 1835, ako uvádza Kollár).

[129] Jaroslav, hrdina rovnomernej básne z Rukopisu Královedvorského.

[130] Ide o víťaznú bitku, ktorú zviedol poľský kráľ Ján Sobieski r. 1633 pri Viedni. Oslobodil ju od tureckých vojsk.

[131] Časopis Lausitzer Magazin sa nám nepodarilo získať a nemohli sme si overiť správnosť citátu ani bližší charakter časopisu.

[132] Aký zisk prinieslo ponemčovanie Slovanov v Nemecku, najmä v Lužici, priznávajú nie bez neskoršej hanby a ľútosti sami ponemčovatelia, napr. Dávid Traugott Kopf vo svojom Pedagogickom Nemecku, Berlin 1836, II, v odtlačenom životopise, 81. „Môj brat, učiteľ v Greifenheine (slovansky Malín, Dolná Lužica), pracoval na ponemčovani detí, ba celej obce s horlivosťou, ktorá mala vynútiť všetko. Ja, jeho pomocník som ho nasledoval, pretože som mohol ešte menej tušiť ako on, že táto horlivosť je falošná, hoci mi bolo jedno jasné, a to že ľuďom v Greifenheine chýbala napriek uhladenému zovňajšku predsa dobráckosť, vernosť, vážna náboženskosť, pilnosť a poriadok pri práci atď., čím Srbi, ktorých pokojne ponechali Srbmi, sa vyznačovali.“[132] Pán Richter nech sa na takých skúsenostiach a príkladoch poučí.

[132132] Prameň nám nebol prístupný a ostal neoverený.

[134] Choiseul Etienne François (1719 — 1785), francúzsky šľachtic, vojvodca a diplomat. Ide o historickú osobnosť. O citovanom postupe francúzskej vedeckej inštitúcie písal Kollár Jungmannovi v liste zo dňa 13. II. 1840: „Akadémie francúzska vystavila se smíchu celé Európy a celého rozumného světa, že z pouhé nepřízně naproti Rusúm a jejich císarovne výraz Majesté Imperial za nefrancouzsky a nepravy vyhlásila. To samo dle mého zdání činí Muzeum, jestliže v skutku výraz Slav, Slavenský za nenárodní vyhlašuje“.

[135] Spomínanú knihu Kollár správne cituje. Ako autora uvádza Francev v mennom registri práce Korespondence Pavla Jozefa Šafářika, II. časť, 1045 (Praha 1927) pri E. v. O. meno Olberg. Šafárik sa zmieňuje o knihe v liste Koeppenovi a v ďalšom liste i Pogodinovi. Koeppenovi napísal v liste zo dňa 22. V. 1837: „Ein mir unbekanter E. v. O. in Berlín gab heraus in deutscher Sprache: Geschichtl. Übersicht der slawischen Sprache in ihren verschiedenen Mundarten und der slawischen Literatur. Für das deutsche Publikum bearbeitet und herausgeg. Leibzig, Barth. 1837-8. 257 Seiten. Es ist dies eine wörtliche Übersetzung mit einigen Zugaben des englischetn: Historial view of the Slavic language in its various dialects. From the Biblical Repository, conducted by Edward Robinson, D. D. Andover 1836, S 205 S., velches Sie vielleicht, und velches vahrsch. Robinson Gattin. Talvj (Th. v. Jacob) verfasst hat. Ein wahres Gemengsel, voli Fehlermeist Compilation aus meiner Gesch. d. slav. Lit. n. a. (Korespodence Pavla Jozefa Šafářika. Vydal V. A. Francev, zv. I., 375 — 376, Praha 1927. V liste Pogodinovi sa Šafárik zmieňuje o knihe ako kompilácii a výťahu zo svojho diela. Pripojuje ďalej: „Die Nachricht am Ende, dass ich an elf oder zwölf Literarischen Werken gleichzeitig arbeite, ist enweder ein Irthum, oder eine boshafte, unverschämte Lüge.“ Tieto doklady znamenajú, že Šafárik poznal Kollárom citované dielo a posúdil ho prísne podľa jeho skutočnej hodnoty. Kollárovi uniká skutočnosť, ako je nepôvodnosť a kompilácia diela o slovanských jazykoch a literatúre a k dielu sa z hľadiska posilňovania svojej teórie o literárnej vzájomnosti stavia kladne. Kto je autorom knihy Geschichtliche Übersicht? Niektoré doklady z katalógov, ako Slawische Mitteikunden, No 10, z r. 1931, Bücher-Katalog 402, Slavica, 90, Antikvariats. Katalog (Simmel & Co) č. 139 z r. 1901, 17, Buchhandlung und Antiquariat von List & Franche, Leipzig 1906, 4 uvádzajú autora Olberga (podobne aj Catalog Nr 451 des Antiquarischen Bücherleser von H. W. Schmidt, ktorý pripisuje E. v. Olbergovi knihu d. Herbstübung d. Kais, Russ. Cavallerie und reitenden Artillerie bei Wosnessensk 1837). Naproti tomu Aptiquariats-Katalog No 179 „Slavica“ uvádza ako autora E. v. Olbrechta. Rovnako Grundriss zur Geschichte der deutsehen Dichtung, zv. XIII. z roku 1938 ako tutora kníh Geschichtliche Übersicht uvádza E. v. Olbrechta. Pri autorovi je poznámka: „Dem Bearb. War der anon. Vr. (Talvj) dieser 1834 in „American Biblical Repository“ ersehienenen Abhandlung unbekannt geblieben. Dies wurde ihm da und dort vorgevorten. Vrgl. Literarische Zeitung 1837, No 47, Lit. Zeitung 1838, No 22, Alg. Literaturzeitung No 200. Tvrdenie, ako by prácu v americkom časopise autor E. v. O. nepoznal, je mylné, pretože sám v predhovore k svojej práci spomína „rozpravu v anglickej reči, ktorá bola pôvodne určené pre Severoameričanov“. Podobnosť medzi obidvomi prácami pramení z toho, že obidvaja autori sa opierajú o rovnaké pramene, t. j. o Šafárika. Kollár necituje predhovor pôvodiny presne. Mení text, zosilňuje význam slov. Zmeny na rozdiel od originálu sú tieto: Pri čísle 56 miliónov, ktorým sa označoval počet Slovanov, vkladá do zátvorky text: „podľa Balbiho Geografie 70 miliónov“. Podčiarkuje slová, ktoré potvrdzujú jeho koncenpciu o jednom jazyku a slovanskom národe a podľa svojej koncepcie mení „slovanské národy“ (slavische Nationen) na slovanský národ (slavische Nation), alebo na termíny „slavische Völker, Völkerschaften, Stämmen“ a slovanské jazyky mení na „slavische Mundarten“. Do textu o vyspelých slovanských jazykoch v dávnejších dobách vkladá pripomienku „besser Mundarten — lepšie nárečia“, čiže nie jazyky, lebo jazyk bol podľa Kollára len jeden. Termín russiche Sprache mení na slavisch-russische. Vynecháva odstavec, kde autor hovorí o dielach českých slavistov, Dobrovského, Hanku, Kopitara, Šafárika, Jungmanna, Lindeho. Posledné dve vety sú tiež zmenené. V origináli niet zmienky o autorovi a titule anglickej rozpravy. Kollár ho do textu vsunul. V poslednej vete priostruje text proti nevšímavosti Nemcov. Originál znie: „Den Nord-Amerikanern konnte der deutsche Nachbar der Slavischen Nationen (Kollár má der Slaven) unmöglich nachstehen, und da gedachte Abhtndlung…“ Kollár vetu skrátil. Posledný odstavec necituje.

[136] Balbi Adriano (1782 — 1848), taliansky zemepisec a štatistik, autor zemepisného atlasu.

[137] Ide o manžela T. A. L. v. Jakobovej (Talvj, pozri pozn. 2), ktorá spolupracovala, príp. mala veľký podiel na knihe.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.