ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tieto prekážky sú dvojaké: cudzie a vlastné. U cudzích európskych národov panujú ešte mnohé predsudky a predpojaté mienky proti Slovanom, ba často bázeň a strach pred nimi stojí v ceste všestrannej vzájomnosti a rád by ju tu i tam brzdil. Ako ešte mnohí neslovanskí spisovatelia zmýšľajú a verejne píšu o Slovanoch a ich jazyku, môžeme čítať v Šafárikových Geschichte der slavischen Sprache und Literatúr, Budín 1826, 46 - 47 a vo Výklade k Slávy dcere 457 - 472.^[124] A či jesto vo verejných novinách jediného článku o Slovanoch, kde by nevarovali ihneď pred nimi so starobabským rozumom ako pred strašidlom, ktorého sa treba báť? Niet v letákoch rozpravy o nich, v ktorom by nehovorili ihneď o normickom kolose, kde by nesnívali a nesliedili za politickým nebezpečenstvom a neupodozrievali Slovanov týmto spôsobom, kmene vzájomne proti sebe nedráždili a štvali a radi by i tie najlepšie najliberálnejšie vlády nevystrašili? Svet je proti Slovanom ako ozvena v Tihanyi pri Blatenskom jazere v Maďarsku: jednoslabičné slová: zlosť, smiech, strach, zášť opakujú sa hlasno desať ráz, dvojslabičné, trojslabičné a viacslabičné: láska, cnosti, vďačnosť, zásluha, pochvala zamrmle sotva raz. Slovanov karhali a opovrhovali pre ich predošlý stav: tak teda, nekarhajte ich a neprekážajte im teraz, keď chcú svoj stav zmeniť a zlepšiť. Ale žiaľbohu, nie je tomu tak. V Európe sú ešte národy, ktoré sa dívajú na každého Slovana vôbec ako na nepriateľa svojho národa, na každého slovanského spisovateľa bývajúceho s nimi v spoločnej krajine ako na vlastizradcu a na každú slovansky napísanú knihu ako na zločin proti ich národnej literatúre. Preto nemôžeme ináč, ako chváliť slovanskú liberálnu znášanlivosť so všetkými, v ich krajinách žijúcimi národmi. V Petrohrade majú Nemci svoje nemecké kostoly, školy, divadlá, cechy, ba aj vlastné zákony a vrchnosti: vo Varšave, v Krakove požívajú slobodu ako doma; nijaký Rus a Poliak im neprekáža v literárnej vzájomnosti s druhými nemeckými kmeňmi; v Prahe je základina pre katedru maďarskej reči, nijakému Čechovi neprišlo nikdy na um, aby ju zničil alebo podozrieval pred národom a vládou. Tu sa už ukazuje duch humanity. Naopak, jestvuje len veľmi málo cudzincov, ako Schlözer, Herder, Grimm, Goethe, Terézia Jakobová,^[125] ktorí sa usilujú najprv Slovanov a ich reč preštudovať a až potom oboje posúdiť. Predsa musíme vopred priznať, že o spisy tohto druhu sa málo staráme, lebo Slovania sa od určitého času vzdali chvály a hany cudzích národov, najmä Nemcov. Rotteck nazýva vo svojich Všeobecných dejinách^[126] ruskú reč rečou sluhov a iste sotva vie tri slová po rusky. Fallmerayer v Dejepise Morey, 203 nazýva Slovanov od prírody nešľachetnejšimi než sú Germáni, lebo sa (str. 228) zaoberajú roľníctvom, remeslami, obchodom a lodnou dopravou a nie vojnou a zbojstvom.^[127] (Lenže Slovania majú o slove šľachetný celkom iný pojem; u nich môžeme byť šľachetní len na ujmu vlastného, ale nie cudzieho práva a žiť z lúpeže vôbec nie je u nich šľachetnejšie ako roľníctvo a obchod.) V Germánskej Európe žida Mendelssohna, Berlín 1835 je ďakovný prejav Nemecka k Maďarom, že r. 894 Slovanov pri panónskom Dunaji rozklinili a zachránili Nemecko pred poslovančením.^[128] (Slovania nikdy neboli dobyvačný národ, vždy mali priveľkú lásku k slobode vlastnej i cudzej, príliš detinsky a príliš šľachetne zmýšľali, než by dakedy svoje mravy, reč a národnosť chceli iným vnútiť, ich rozširovanie bolo bezúčelné, ich zamestnanie nevinné; Slovania by zaslúžili práve podobnú vďaku Nemecka, že r. 1241 rozbili pre celé kresťanstvo hrozných Tatárov na Hanej pod vedením Jaroslava^[129] a r. 1683 Turkov pri Dunaji pod vedením Sobieskeho^[130] a tak zachránili Nemecko pred tatarizáciou a turkizáciou.) — Nemecký evanjelický kazateľ Richter v Sorne v Lužici chcel nedávno v Lužickom Magazíne 1825^[131] dokázať, že slovansko-srbská reč tam nie je len pruskej vláde nebezpečná, ale aj nepriaznivá pre kresťanské náboženstvo, a preto musí byť čo možno hneď vykynožená. (V Rusku, Poľsku, v Srbsku, v lone Slovanov sú celé nemecké kolónie, mestá a kraje: aj tieto sú tamojším vládam a cirkvám nebezpečné a škodlivé? Žiť a nechať žiť!)^[132]

Francúzsky vojvodca Choiseul nechcel dožičiť a dať Rusom a ich cárovne ani titul „Majesté Imperial“ („cisárska výsosť“. Pozn. prekl.): obrátil sa na francúzsku Akadémiu, ktorá sa musela vyjadriť, že tento výraz nie je pravý francúzsky.^[134] Skrátka, väčšina zahraničných spisovateľov, ktorí o Slovanoch písali alebo ešte píšu, prirovnávajú sa k oným nečistým zvieratám, ktoré všade vyhľadávajú len špinu, aby sa ňou živili a preto i tu, kde nachádzajú ináč vskutku čisté cesty, strkajú nos do každého kúta, aby objavili smetisko. Ak takí sliediči by zamýšľali odkrývať prechmaty a pôsobiť na ich zlepšenie, zaslúžia len chválu a vďaku; ale že toto nie je ich účelom, to dokazuje zatrpklosť a posmech, s ktorým to učinia a úmyselné zamlčovanie všetkého dobrého a chvalitebného. Podobná zaslepenosť je len dieťaťom nevedomosti, okráda národ o všetky prednosti, ktoré vyplývajú z pocitu čisto ľudského, liberálneho, slobodomyseľného zmýšľania a z oboznámenia sa s náhľadmi, znalosťami, mravmi a zvykmi, ústavmi a zákonmi druhých národov. Len všestranná veda a literatúra seje medzi rozličné národy ducha svornosti a vzájomného ocenenia, zmenší ducha zužujúcu národnú nenávisť, dá srdcu rozpätie, rozumu vznešenosť a úsudku o druhých národoch viac slušnosti. Všetci protivníci dobrej veľkej veci udierajú len po žeravom uhlí, toto skáče okolo a zapaľuje i tam, kde by ináč nebolo pôsobilo. Nám, Slovanom neostáva pri týchto predsudkoch okolitých bratských národov len skutkom dokázať, že sú neopodstatnené a že sme hodní ochrany všetkých vlád a dôvery všetkých národov.

Práve keď toto píšem, prišlo mi do rúk ako padnuté z nebies celkom nové Nemcom pre Nemcov písané dielo o slovanskej literatúre pod názvom Historický prehľad slovanských rečí a literatúr podľa rozličných nárečí: pre nemecké publikum spracované v Berlíne od E. v. O., tlačené v Lipsku 1837.^[135] Nemôžeme sa udržať, aby sme tu neoznámili tieto nestranné hlasy z jeho predhovoru, ktorý všetky chvály na Slovanov a vyvracanie vyššie uvedených falošných úsudkov a vášnivých zmýšľaní robí zbytočným: „Pri dnešnom tak potešujúcom horlení, po dôkladnom a mnohostrannom vedeckom vzdelaní, pri stále a stále sa rozširujúcom vedeckom styku a vzájomnej účasti národov v tomto ohľade musí o to viac byť nápadné, že v Európe žije okolo 56 (podľa Balbiho Geografie 70)^[136] miliónov ľudí, ktorých jazyky, nech sú hocaké bohaté a krásne, ostatné tri štvrtiny európskeho obyvateľstva často ani podľa mena nepoznajú, ba o ktoré sa tamtí takmer vôbec nestarajú. Keď je však nápadné, že väčšina Európanov ani netuší, že z 216 miliónov ľudí, ktorí obývajú Európu, okolo 56 miliónov — teda ešte viac ako štvrtá časť všetkého obyvateľstva celého jednotného svetadiela, je nielen slovanského pôvodu, ale jedným, z jedného a toho istého kmeňa pochádzajúcim jazykom, ktorý sa len v priebehu času rozdelil na rozličné nárečia s ľahko dokázateľnou blízkou príbuznosťou, ktorým až do dnešného dňa ešte hovoria a píšu; tak je iste zarmucujúce, že takmer vo všetkých európskych zemiach nielen u mnohých všeobecne vzdelaných ľudí, ktorým posledný fakt nemôže byť aspoň neznámy, ba aj pri učencoch, odborníkoch nájdeme nie zriedka veľmi nejasné, ba celkom mylné náhľady o slovanskej reči s jej rozličnými nárečiami a s ich vzájomnou príbuznosťou, ako aj vcelku nedostatok vedomostí z histórie slovanských národov a najmä z ich literatúry; nedostatok, ktorý sa snažia ospravedlniť často celkom nevhodným znevažovaním slovanského národa, ako aj jeho jazykov a duchovných plodov, pretože na mocné slovanské národy pozerá sa s istým povznesením ako na polobarbarov bez toho, aby si týchto bližším zoznámením zhodnotili. Netreba, pravda, zapierať, že v prítomnosti jednotlivé slovanské kmene na všeobecnej vedeckej kultúre zaostávajú za časťou ostatných európskych národov; tento rozdiel nie je však taký veľký, ako ho vidíme obyčajne udávať a sotva by napr. prostý ľud v Rusku a Srbsku, ešte menej v Čechách a Rakúsku zaostával v duchovnom vzdelaní za ľudovými masami mnohých druhých krajín, napr. Portugalska, ba aj Francúzska, vyhláseného za duchaplné. Rozhodne však sú slovanské národy a ich výtečné jazyky hodné bližšieho oboznámenia. Mocné výrazom, bohaté na slová a tvorenie slov, obratné v stavbe a výraze, ako aj plné ľubozvuku až doteraz ešte zázračne čisto zachované slovanské nárečia sa už skoro vyvíjali a vypestovali. Zaostalosť Slovanov v kultúre nevznikla akoby pre nedostatok schopností a vlôh k vzdelaniu, ktoré u týchto národov stojí na vyššom stupni ako u mnohých druhých európskych národov — ale len pre tvrdý tlak ťažkých osudov a dobových pomerov. Slovanské národy nielen že sa úplne už v 8. a 9. storočí vyrovnávali v duchovnom a spoločenskom vzdelaní ostatným národom Európy, ale tieto aj v mnohých úsekoch predbiehali a azda aj dnes by to bolo tak, keby ich nebola mocne zadržala železná ruka osudu. Už v 9. a 10. storočí nemali Slovania len vzdelanú reč a písmo, ale za onoho času, keď Sväté písmo bolo v ostatnej Európe ešte prísne stráženým majetkom skromne vzdelanej kňazskej vrstvy, mali skoro úplné preklady Biblie v slovanskej reči, ktoré nerobili prístupnými len duchovní, ale často mohli ich čítať sami. Ale, bohužiaľ, vstúpili až na začiatku stredoveku do všetkých slovanských zemí veľké politické udalosti, ktoré pôsobili brzdiaco proti priaznivo započatému vývinu a pokračovaniu vzdelania týchto národov. Toto sa stalo v Rusku vpádom Mongolov, pod jarmom ktorých vzdychala zem 260 rokov; v Srbsku dlhými vojnami s gréckymi cisármi a nakoniec z toho pochádzajúca turecká poroba; v Čechách, v niekdajšej vysokej škole Nemecka, krvavými reformačnými bojmi a ich ťažkými dôsledkami; v Poľsku neustálymi bojmi navonok a stále sa opakujúcim zhubným sporom vo vnútri. Všetkými týmito útrapami boli slovanské národy nielen zadržané, ale zatlačené; lebo okrem zanedbania vied, spôsobeného bojom a nepokojmi, boli nešťastní Slovania okradení násilím o najväčšiu časť svojej vtedy už bohatej literatúry, ktorá v najväčšej čiastke nestratila sa len v zmätku pomerov, ale v Rusku a Čechách bola úmyselne zničená nepriateľom, takže sa zachovalo len málo literárnych zlomkov od onej doby až po dnes. Ale že vtedy už veľmi vyspelé jazyky (lepšie povedané nárečia) Slovanov cudzím vplyvom tak málo utrpeli a také čisté sa zachovali, môže byť len dôkazom viac pre ich mocný vnútorný obsah, ako aj pre silného ducha slovanských národov a ich lásky k materinskému jazyku.“

„Osud slovanských národov a zaostalosť na poli duchovných a kultúrnych pomerov môže si podľa toho skôr nárokovať ľútosť a účasť ich európskych bratov ako ľahostajnosť a opovrhovanie, ktoré sa im od posledných zo stanoviska individuality i duchovnej kultúry, najmä ich jazyku a literatúre často udeľuje. Odhliadnime od toho, že prísne a nezriedka svojvoľné úsudky, ktoré o tomto predmete počujeme, bohužiaľ, až príliš často, nezrovnávajú sa v dnešnej dobe s tak všeobecne rozšírenými lojálnymi a z vedeckého hľadiska ináč takými dobroprajnými náhľadmi, sú tamtie ešte o to trestuhodnejšie, že sa spravidla zakladajú na úplnom nedostatku poznania slovanských jazykov a ich literatúr, ba samotných slovanských národov. O veciach, ktoré nepoznáme, mal by úsudok, ak nie mlčať, predsa aspoň neurážať. S počudovaním však nezriedka počúvame ináč od celkom vzdelaných, ba často vedecky vzdelaných ľudí vyslovovať najzvláštnejšie posudky, náhľady a pojmy o slovanských jazykoch a ich vzájomnej príbuznosti, ako aj o chudobe a núdzi o duchovné plody slovanských národov, ktoré posudky jasne dokazujú, že sa títo mužovia vlastne ani nenamáhali, aby predmet svojich vyjadrení aspoň do určitej miery poznali a podľa toho vôbec ani netušia, čo sa v ich čase preň práve stalo a denne vždy viac a viac stáva. Zachádzali by ináč isto šetrnejšie a vedeli by, že už viac ako jeden ľudský vek vo všetkých Slovanmi obývaných zemiach sa neuveriteľne mnoho urobilo, aby sa dokončilo, čo sa pod tlakom času bez viny zameškalo. V tomto ohľade vládne posledných tridsať rokov najmä v Čechách, Srbsku, Poľsku a Rusku veľká činnosť. Najmä v Rusku v tomto poslednom čase a najmä pod otcovskou vládou terajšieho vladára reč a literatúra dvihla sa a vynikla nevšedne a s čerstvou mladistvou silou, takže táto podporovaná múdrou a snaživou vládou sa v prítomnosti nachádza v najšťastnejšom, mnohosľubnom vývine, ktorého priaznivé výsledky sa neprejavujú len v krajine a národe požehnane, ale prenášajú sa už aj na susednú severnú Áziu, ktorá, zdá sa, že má prijať kultúru z rúk Ruska, denne viac a viac. Ale toto všetko bolo by možno v ostatnej Európe viac známe, keby si chceli dať námahu bližšie poznať silnú a krásnu slovansko-ruskú reč, štúdium, ktoré — bez ohľadu na to, že vzrastom politickej moci Ruska a jeho pribúdajúcim vplyvom na pomery v ostatnej Európe by sa javilo ako užitočný zjav — samo osebe by sa aj vo vedeckom ohľade vyplatilo. Podľa toho bolo by aj teraz tým časovejšie, keby vzdelaný európsky svet doteraz celkom zanedbávaným slovanským bratom, ktorí žijú nielen vo vlastných slovanských ríšach, ale aj 14 miliónov v Rakúsku a 2 milióny pod žezlom pruským, ako aj ich kultúrnej histórii venovala pozornosť a spoznal sa s nimi bližšie, k čomu by najmä, oboznámenie sa s rečami a dejinami literatúr rozličných slovanských národov dalo najčistejší úvod. — Aby sa teda vzbudil tým všeobecnejší záujem pre slovanské reči a ich literatúry a tento predmet sa sprístupnil väčšine publika, bolo by treba diela, ktoré by hovorilo o spomenutom predmete zhustene a krátko, bez ujmy na dôkladnosti. Z priateľskej ruky dostal som rozpravu v anglickej reči (Historical View of the Slavic Language in its various Dialects by Edward Robinson, Andover 1834^[137]), ktoré určil pôvodne pre Severoameričanov, aby ich oboznámil s duchovnými a kultúrnymi pomermi slovanských národov a ešte viac oživil záujem panujúci u nich. — Nemecký sused Slovanov by nemal za Severoameričanmi zaostať. —“