Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§14. Spôsobilosť Slovanov k splneniu tohto určenia vzájomnosťou

Pomlčíme o všetkých terajších vonkajších okolnostiach, ktoré túto spôsobilosť odôvodňujú fyzicky a materiálne a umožňujú dosiahnutie onoho určenia; nepoukážeme na masívnu veľkosť slovanského národa, podľa ktorej činí asi desatinu celého ľudského plemena, keď počíta viac ako 70 miliónov duší, ktorých sústredená sila už sama osebe iste môže veľa vykonať; nehovoríme o jeho nesmiernej rozľahlosti, podľa ktorej obýva temer všetky diely sveta, a to nielen po malých skupinách a rozptýlene, ako Angličania a Nemci, ale vo veľkých masách a zaberá polovicu Európy, tretinu Ázie a dôležitú časť Ameriky;[98] prejdeme ponad šťastnú polohu a stav, podľa ktorého stojí v strede medzi Európou a Áziou a ako slnko môže vysielať lúče vzdelania naľavo a napravo, na východ a na západ, na sever i na juh; nespomíname jeho rozvetvenosť, zaklínenie a vpletenia sa medzi ostatné národy, čím môže ľahko pôsobiť na druhých a stať sa mnohostranným vodičom kultúry: chceme sa dotknúť iných, viac vnútorných a menej známych okolností. Pri druhých národoch je obyčajne duševná sila alebo utláčateľkou alebo predchodcom všetkých ostatných; duch poézie prikláňa sa u iných národov hneď viac k dobrodružnosti (Španieli); hneď k vášnivosti (Taliani); hneď k vtipu a zdvorilosti (Francúzi); hneď k filozofii a rozmýšľaniu (Nemci); u Slovanov, ako ich doterajšie ľudové piesne a umelecké básnictvo dokazuje, zdá sa byť poézia plodom, na ktorej sa pod zástavou fantázie rovnako zúčastňujú všetky ostatné duševné sily. U iných národov je hlava a srdce často také oddelené, že čitateľove perute sa unavia, keď musí lietať od jedného k druhému: Slovan myslí a cíti zároveň, v chráme Slávy bozkali sa títo dvaja géniovia ľudstva, a z ich manželstva zrodí sa celkom iste pre celú duchovnú budúcnosť nový, dokonalejší život, v ktorom sa ideál ľudstva predstaví a uskutoční v najmožnejšej dokonalosti.[99] A tento môže byť jednou z príčin, prečo náš národ v kultúre napreduje pomalým a ťažkým krokom: nesie totiž na Olymp vo svojom koši vedno všetky dary a poklady, ktoré mu udelili nebesia a ktoré ostatní len sčiastky odniesli. Toto sa dá vysvetliť aj podľa celkom prirodzených príčin. Iné národy sú spravidla viazané na jedno klíma, obývajú len jedno pásmo, v ktorom city môžu hneď zmrznúť v severskej zime, hneď zhorieť v južnej horúčave. Slovanský národ jediný je a žije vo všetkých pásmach, má tam Kamčadála, Laponca, Samojeda, tu Taliana, Gréka a Arala za suseda: a táto priaznivá okolnosť osvetľuje všetky kúty, rozvíja všetky závity jeho duše, uvádza všetky žily a nervy jeho života do hravého pohybu. Lebo každý jednotlivý národ je klimatickým orgánom kultúry, predovšetkým poézie; talianska poézia ukazuje hrdinstvo a každý básnický predmet celkom ináč ako škandinávska, kde sa všetko objavuje v tvare sfarbenom severským charakterom, ktorý sa Neseveranovi nepáči. Slovanská poézia kvitla až doteraz pod najrozličnejšími tendenciami. — V slovanskom národe sú sústredené všetky kresťanské náboženské strany, cirkvi, sekty a vierovyznania, tu sú gréci alebo staroverci, katolíci, protestanti tak, že sa vzájomne doplňujú, na jednej strane myseľ naplňujú hojnosťou citov a prísnym lipnutím na danom, na druhej bádajúci rozum vždy znovu povzbudzujú a zamestnávajú a ako pretekajúce sa sily prispievajú k pokroku ľudského pokolenia za vyššou vzdelanosťou. U ostatných európskych národov zaujíma a ovláda cirkev s málo výnimkami celý národ a dáva mu obyčajne jednostranný smer tým, že umelecký zmysel pestuje na ujmu rozumu alebo tento na ujmu zmyslu.[101] Tretia okolnosť, ktorá Slovanov robí spôsobilými a schopnými k onému veľkému určeniu byť tvorcami novej kultúrnej epochy, je ich jazyk, v ktorom sa zjednocujú všetky prednosti antických moderných jazykov. O výhodách a prednostiach slovanského jazyka netreba hovoriť; nie preto, že už od znovuzrodenia národa velebili ho v mnohých spisoch, ale preto, že jeho nádhera nepotrebuje ani dôkazy ani chválu.[103] Takmer zázračným spôsobom sústreďuje slovanský jazyk v sebe obidve prozódie starých a nových jazykov, má majúplnejšiu klasickú, grécko-rímsku metriku, má germánsko-románsky dôraz alebo prízvučnosť a podľa týchto dvoch princípov tvorí bez všetkých ťažkostí verše, pohybuje sa slobodne a s ľahkosťou v obidvoch prvkoch, vo všetkých básnických formách a slohách a zjednocuje tak zdvojenou, objektívno-subjektívnou prozódiou obidva kultúrne základy dvoch vekov. Hexametru a alexandrínu, pentametru a stancám, sapfickým alebo alkajským metrom a sonetom, rytmu, časomiere darí sa v nej výborne. Spája logickú prednosť novších jazykov v próze s hudobným pohybom, ktorý poézii dali starí, a na čo sú časomiera a rytmus nepostrádateľné, aby jej tým udelili najvyšší stupeň živosti a názornosti, lebo melodicko-hudobné okolnosti pôsobia neodolateľne na ucho a srdce. V románskych básnických dielach sa pozornosť upútava len tým, že zmysel vládne nad tónmi a dosahuje, že sa zabúda na ich neľubozvuk a nerytmickosť: v slovanskom básnictve môžu sa obidve dokonalosti dosiahnuť a spojiť. A tieto dokonalosti nenachádzajú sa len roztrúsené v jednotlivých nárečiach, ale nájdeme ich často v jednom a tom istom nárečí, napr. česko-slovanskom. Len slovanský hexameter a pentameter nesmieme posudzovať podľa novoeurópskeho, napr. talianskeho, „L’ armi e / l’ uomo io / canto il / queal da / sponde di / Troja“; alebo podľa francúzskeho: „L’ homme et les / armes je / chante, le / quel des / rives Troy / ennes“;[105] alebo podľa nemeckého, kde chýba poloha a rytmus; lebo tu sa ukazuje celkom v antickej plnosti a vznešenosti, v pôvodnom, epitetá prekladajúcom rytmickom vzlete a ľubozvuku, lebo je stavaný na presnom určení dlžkou slabík, na neposunutej a neľubovoľnej presnosti stôp, na slobodnom oddialení malebných prívlastkov od svojich substantív. Mnohý nemecký i Vossov[106] hexameter musíme často dva-tri razy čítať a skandovať, kým pri meniacej sa kvantite ku koreňu nepatriacich slabík, pri uvoľnenom miešaní trochejov, spondejov a daktylov konečne nájdeme k hexametru potrebných šesť stôp. Čítaj české hexametre od Vinařického,[107] Hollého[108] slovenské alebo Katančićove[109] ilýrske, v ničom nezostávavajú za grécko-rímskymi. Čítaj poľské stance od Kochanovského, Kraśického[110] alebo korutánsko-slovinské Prešerna[111] a iné a môžeš ich isto postaviť vedľa talianskych. Sama bezprostredná dcéra a dedička klasickej zeme, novogréčtina so znetvorením formy, pohlcovaním slabík, okyptením slov a svojou zmodernizovanou prozódiou nemôže sa vôbec merať so slovančinou. — Slovan má v svojom národe najkrajšiu príležitosť vychovávať sa a stupňovite sa dvíhať k humanite a k čisto ľudskému. Môže sa k tomu časom cvičiť na vlastných kmeňoch, svoj humanitný cit môže vždy vyššie stupňovať, svoju lásku vždy ďalej rozširovať od osoby ku kmeňu, od kmeňu ku kmeňom, od kmeňov k národu, od národa k ľudstvu. Druhé národy sú už príliš zahrúžené do svojej národnosti, do takého patriotizmu, ktorý len jednu jedinú vlasť obsiahol, príliš sú zaľúbené a zatiahnuté do svojej starej a bohatej literatúry, než aby sa mohli od nej uvoľniť a voľne pohybovať v novom živle. U ostatných národov je humanita podriadená národnosti, u Slovanov národnosť humanite. Všetko toto vedno: veľkosť národa, jeho poloha medzi viacerými svetadielmi, podnebie a pásma, náboženstvá a cirkvi, jazyky a poézia, podstata národa — zaručuje nám dostatočne, že slovanský národ stačí onomu veľkému, dobou a národmi uloženému určeniu, pretože má na to potrebné schopnosti, vlastnosti a prostriedky v plnej miere. Božská prozreteľnosť nemôže si protirečiť: s veľkým, dlho žijúcim, hojne nadaným skúseným národom konečne musí mať veľké ciele; pre jazyk, ktorý pokojnou, prirodzenou cestou bez násilia a krvi rozprestiera sa v takých šírkach na povrchu zemskom, ktorý ho po mnohé storočia vychovával a vzdelával, chránil a udržal v rozličných búrkach a nepriaznivých okolnostiach, pre taký národ a jazyk pripravil iste tiež dôležité určenie; len Slovania sami musia týmto pokynom a cestám Prozreteľnosti rozumieť a ich nasledovať. Toto cítia a tušia sami cudzí spisovatelia, napr. J. P. Falmerayer vo svojich Dejinách Morey, str. 5, kde hovorí: „Teraz sa zdá, že vláda nad ľudským pokolením ustupuje od latinských a germánskych národov a prechádza na veľký národ slovanský“.[112] Slovania majú teda prevziať pokračovanie duchovného života ľudstva, byť prostredníkmi medzi starým a novým svetom, medzi východom a juhom: starnúce kultúrne prvky omladiť a povýšiť na humanitu; pooddeľované vzdelanosti zjednotiť do jedného jasnosvietiaceho ohniska budúcnosti, skrátka majú z anticko-moderných kultúrnych prvkov podľa pôvodného, do nich vloženého prirodzeného vývojového procesu získanú a prečisťovaním cez mnohé storočia očistenú humanitu podchytiť, predstaviť v živote a literatúre, medzi ostatnými národmi ju výborne zastupovať, zošľachťovať a rozvádzať. Vskutku krásna, čestná, vznešená úloha!, hodná je potu vznešených. Pravda, na to je potrebný čas, možno ešte celé storočie, ale základ musíme predsa už teraz položiť a začať so vzájomnosťou. Budúcnosť klíči a kvitne len v prítomnosti a z prítomnosti: kto ju nevie oceniť, ako môže mať nádej od budúcnosti v dobro a veľkosť? Kto chce byť vodcom veku, nositeľom kultúry, nesmie ísť za okolnosťami, ale musí ich predchádzať; kto chce slúžiť za stred, v ktorom sa zjednocujú rozličné sily čias a národov k spoločnému vyspievaniu, sám nesmie svoje sily rozptyľovať a trieštiť, ale zbierať a sústreďovať; lebo len vis unita agit. („Spoločná sila pôsobí.“ Pozn. prekl.) Čo žiada teda pokročilý čas od tých, ktorí sú povolaní za nosičov večna, to znamená pravdy, dobra, krásy? Kto zasahuje, sprevádzajúc večno v jeho smere, do protikladov doby, slúžiacich k jeho vývinu, hneď brzdiac, hneď pomáhajúc a sprostredkujúc, ten je nositeľom večna. Od antického k romantickému a od tohto k princípu humanity je iste veľký skok, ale práve v takom protiklade a vývoji sa ukazuje život ľudstva najnázornejšie, lebo tu pozorujeme, ako sa najvzdialenejšie krajnosti predsa konečne v priebehu čias a v striedavom rúchu vzdelanosti národov harmonicky rušia. Preto oné tri princípy nemožno rozhraničiť, lebo sa prerastajú a strácajú nepoznateľné v sebe. Nečakajme zázraky a svetový prevrat pri prechode a zmene kultúrnych základov. Všetko pôjde obyčajným chodom a životom, takým tichým a prirodzeným, ako by sa nič nestalo. Človek je a ostáva pre seba vždy tým najbližším, najpodivnejším a najkrajším v nekonečnom vesmíre: príliš hlboko stojí temný svet zvierat pod jeho nohami, príliš vysoko božstvo vo svojich tajomných svetelných výškach. Nech nás ešte čakajú hocaké prevraty sveta a vývoj ľudstva, nemôže raz získaný a vybojovaný duch skutočnej čistej humanity v umení a vede nikdy viac zahynúť, iba ak s ľudským pokolením; bolo treba, ako sme videli, mnoho národov a storočí, aby ho vyniesli a svetoobčiansky zošľachtili a už táto dlhá a drahá minulosť zaručuje jeho trvanlivú budúcnosť. Dobro stojí všade najväčšie obete, vstupuje len po dlhých krutých bolestiach do života. — Ó, šťastné časy, keď všetkými národmi vysoko ctený, každý Slovan s pýchou veľkého národa pozrie na svoj národ a šťastne vyplnené určenie! — Vzdelanie a literatúry ostatných národov zato neprestanú a nesmú prestať alebo sa poslovančiť, budú môcť ďalej žiť, ale zamenia romantický živel za humanistický, pripoja sa bližšie k Slovanom, budú sa musieť omladiť, očistiť na novom, Slovanmi vytvorenom a vypestovanom princípe čistej ľudskosti; alebo ak to neurobia, padnú do rúk osudu, ktorý všetko zasiahne, čo sa prežije a nepokračuje na perutiach času, zostarnú a zmiznú vo všeobecnom prúde kultúry.



[98] Pod „dôležitou časťou Ameriky“ myslí Kollár na Aljašku, ktorá až do r. 1867 patrila Rusku a všeobecne ju nazývali „Ruská Amerika“.

[99] Slovanský distichon vyjadruje chod alebo čiastky dňa európskej literatúry takto:

Ráno Slovan, den Nemci mají, Anglicko poledne, Francouz sváčky! večer Vlach už, a Hišpani noc.[99]

[9999] Autorom disticha je sám Ján Kollár, a preto uvádzame pôvodné znenie a nie slovenský preklad. Názov disticha znie Okolek literatúry.

[101] „Romantickému národu (píše Schiller v Dejinách odpadnutia Nizozemska), ktorý sa udržuje bujnou, vždy mladou a smejúcou povahou a najrozličnejšími čarami umenia vo večnom zmyselnom požitku (ako v Taliansku), bolo primeranejšie náboženstvo, ktorého nádhera zaujala zmysly, ktorej tajomné záhady otvárajú fantázii nekonečný priestor a ktorej najvznešenejšie náuky sa maliarskymi formami vlúdia do duše, ale naopak, národu, ktorého stiahli práce občianskeho života k nebásnickej skutočnosti, žije viac v jasných pojmoch ako v obrazoch a na ujmu obraznosti vzdeláva svoj ľudský rozum, takému národu sa bude odporúčať viera, ktorá sa menej bojí skúšky, ktorá menej na mystiku ako na mravnosť dolieha, dbá menej na vzhľad ako na pochopenie, skrátka, katolícka cirkev sa vcelku viac hodí pre umelcov, protestantská cirkev viac pre národ obchodníkov.“ — Grécka cirkev je asi medzi obidvomi.[101]

[101101] Kollár cituje Schillerovo dielo Geschichte des Abfalls der vereinigten Niederlande z kapitoly Die Niederlande unter Karl dem Fünften. Prvú vetu necituje presne, znie: „Aber einem romantischen Volk, das durch eine üppige, immer junge und lachende Natur…

[103] Pozri Belius, Gramm. Slav., 1746, Predhovor, §10. „Experiundo conductus sum, omnium Europae linguarum decora, non aemulari modo, sed vincere etiam unam Slavicam posse. Neque enim Hispanicae gravitate majestateque, blanditie ac facilitate Gallicae, Anglicae sublimitate efficacitateque, Germanicae, sensus et emphaseos ubertate, lenitate ac suavitate Italicae, denique Hungaricae imperiosa severitate quidquam concedit, ita absolutarum est qualitatum, si viri ea utantur docti, eloquentes et ad socialitatem nati efformatique“.

(„Výskumom som sa poučil, že s krásou všetkých európskych jazykov nielen súperiť, ale aj vyhrať môže jedine slovanský. Lebo neustupuje pred vážnosťou a velebnosťou španielčiny, jagavosťou a ľahkostou francúzštiny, vznešenosťou a pôsobivosťou angličtiny, bohastvom zmyslov a dôrazom nemčiny, miernosťou a presnosťou taliančiny, konečne panovačnej prísnosti maďarčiny, toľko má úplných kvalít, keď ho používajú mužovia učení, výreční a zrodení pre spoločnosť.“[103] (Pozn. prekl.)

[103103] Uvedený citát z predhovoru Mateja Bela (Praefatio lectori benevolo S. P. D. Matthias Belius) k Doležalovmu dielu (Gramatica slavico-bohemica, Posonii 1746). Matej Bel (1684 — 1749), význačný učenec, polyhistor, Pavel Doležal (1700 — 1746), autor spomínanej gramatiky. Podľa originálu citát znie takto: „Addo, experiundo conductus, nam (et) et ipsius equidem, cum amantem me, tum peritum Linguae Slavo-Bohemicae esse, mihibet sum conscius: omnium Europae Linguarum decora, non aemulari modo, sed vincere etiam, unam nostram Bohemicam, posse. Neque enim, si quid ex vero iudicare poterimus, Hispanicae, gravitate maiestateque, blanditie ae facilitate Gallicae, Anglicae, sublimitate efficacitateque, Germanicae, seneus et emphaseos ubertate, lenitate ac suavitate Italicae, denique Hungaricae nostrae, imperiosa illa severitate, quidquam concedit: ita absolutarum est qualitatum, si viri ea utantur, docti, eloquentes, et ad socialitatem nati efformatique.“

Kollár urobil v citáte tieto závažné zmeny: Premenil Belom uvádzaný jazyk česko-slovanský (slavo-bohemica) a jazyk český (nostra Bohemica) na jazyk slovanský, zaostrujúc pritom podľa svojej koncepcie aj samotný zmysel vety. Pri maďarčine neuvádza preklad slovka nostrae, t. j. našej, čo vyplývalo z jasných nacionálnych rozporov 19. storočia.

[105] Ide o taliansky a francúzsky preklad prvého dvojveršia z Vergiliovej Aeneidy, ktoré latinsky znie: „Arma virumque cano, Troaie qui primus ab oris…“ Hollého preklad znie: „Spívam o zbrojstvách a o tem muži, s Tróje čo první…“

[106] Voss Johann Heinrich (1751 — 1826), autor idylického eposu Luise, písaného v hexametroch. Narážka platí však najviac na Vossove preklady z antickej literatúry. Voss preložil diela Homéra, Vergilia, Ovidia, Horácia a iných antických spisovateľov.

[107] Vinařický Karel (1803 — 1869), český básnik a prekladateľ z antických literatúr (Vergilius, Horácius, Homér, Bion). Prekladal do češtiny z Hollého eposu Svätopluk.

[108] Hollý Ján (1785 — 1849), slovenský básnik, píšuci v bernoláčtine, autor eposov Svätopluk, Sláv, Cyrilometodiáda, napísaných v časomernej prozódii.

[109] Katanćić Matija Petar (1750 — 1825), chorvátsky učenec a básnik, píšuci podľa vzorov antickej poézie.

[110] Kochanowski Jan (1530 — 1584), pokrokový poľský vedec a básnik, tvorca poľskej národnej poézie. Kraśicki Ignacy (1735 — 1801), poľský básnik, autor satír a bájok.

[111] Preščrn France (1800 — 1849), slovinský básnik.

[112] Fallmerayer Jakub Philipp (1790 — 1861), nemecký dejepisec a cestovateľ, autor diela Geschichte der Halbinsel Morea während des Mittelalters, Stuttgart und Tubingen 1830. (Dejiny polostrova Morea — tak sa nazýval do stredoveku grécky poloostrov Peloponesos). Citát je z predhovoru, str. IV, pôvodné znenie: „Die Erkenntniss dieser Dinge ist von groser Bedeutung, jetzt wo die Herrschaft uber das menschliche Geschlecht von den latinischen und germanischen Völkern zu weichen und auf die grose Nation der Slaven überzeugen scheint.“ Kollár upravil vetu, no nezmenil zmysel.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.