Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§20. Záver

Vo svetle tejto vzájomnosti zjavia sa nám slovanský národ a všetky jeho kmene a nárečia a všetky jeho osudy a záležitosti celkom ináč ako doteraz. Len ňou kladie sa u Slovanov základ národnej literatúry v najvlastnejšom a najvznešenejšom zmysle slova; s ňou a ňou prestane doterajší čínsky múr, osamotený život a činnosť, malicherné knižkárske kramárstvo jednotlivých kmeňov a nárečí; prestanú chabé literárne podujatia a spoločnosti, ktoré sotva sa narodia, odumierajú pre nedostatok vzduchu a priestoru. Až pomocou tejto vzájomnosti pocítime živo my, Slovania zväzok nášho pôvodu a spoločenstva a takúto výhodu nemôže považovať ani jeden kmeň za príliš draho kúpenú. Múdrejšia časť Slovanov nech sa menej drží vecí, ktoré nás rozlišujú a odďaľujú ako tých, ktoré nás spájajú. Malé potôčiky sotva unesú brvná a dosky na svojich vlnách. Volha, Dunaj unesú veľké lode tam, kde sa ich vody spájajú do veľriek. Táto vzájomnosť neukráti ani jedno nárečie, lebo si každý národný kmeň zachová svoju osobitosť, ostane pri svojom nárečí a literatúre, ale výtvory druhých slovanských kmeňov bude poznať, kupovať a čítať. Tu je teda ešte krásne pole pre každého Slovana, ktorý to myslí verne so spoločným národom: tu treba dobýjať, ba ešte viac, obrátiť na pravú cestu. Tu treba, aby lepší z národa podali si ruky k tomuto skutočnému svätému spolku. Lebo skutočnou bezbožnosťou je doterajší chlad a nezáujem, ba často apatia alebo dokonca antipatia medzi Slovanmi navzájom; to je tá bezbožnosť, na ktorú nadáva Riman, keď sa deti nevinuli k otcovi a matke, keď pokrvní sa vzájomne nectili. Okolo tohto všeobecného, jasno svietiaceho ohniska národnej cti zhromažďuj sa každý, kto cítiš a myslíš a snaž sa pre ňu získať všetkých. Ťažká zodpovednosť zaťažuje nás, našu dobu, náš národ, o ktorej má rozhodnúť osud do ďalekej budúcnosti. Nech Poliak nie je len Poliakom, ale Slávopoliakom, nech neštuduje len knihy svojho, ale aj ruského, českého, srbského nárečia; nech Rus nie je len Rusom, ale aj Slávorusom, nech nepozná a nečíta len spisy svojho, ale poľského, českého, srbského nárečia; Čech nech nie je len Čechom, ale aj Slávočechom, nech sa neučí len česky, ale aj poľsky, rusky, srbsky; Srb alebo Ilýr nech nie je len Srbom, ale Slávosrbom, nech nekupuje a nečíta len srbské, ale aj poľské, ruské, české diela. Len kto pozná a rozumie tieto hlavné nárečia, len ten by mal brať pero do rúk a stať sa slovanským spisovateľom. Nie ten, kto je medzi Slovanmi prvý, najväčší, najsilnejší, ale ten, ktorý je najvzájomnejší a najviac s druhými kmeňmi a nárečiami spojený, kto si život a samostatnosť aj menších a slabších najviac ctí a váži: len ten si zaslúži v našich časoch chválu a uznanie a krásne meno Slovan. Toto je uskutočnenie onoho ideálu Slovana v básni[176]:


Ó ja nejsem z počtu tech omerzelých
(Bodaj zmizli skoro) nevlídníkov,
Který svoje odvracajú oko
Ode knižky psanéj literami
Cyrilskými neb glagolickými;
Však to jest jen zevniterné roucho
Pod kterým též slavské serdce tluče,
Na vše strany slavenského sveta
Vylévajíc života potoky:
Nech rozličný na sobe má odev
Nic méne plod jednoho jest ducha;
Nech rozdílným písáno jest písmem
Jedna předce budeme rodina,
Dokud synu milá bude matka,
Nevdečník ju pokud neodverhne
A tyranům neodevzdá cuzým.
Co pak mňa sa dotýče, ja nechcem
Krátkozrakým jámožilcem býti,
Hledícím vždy jen do a pod sebe.
Já to cítím že celé Slovenstvo
Moje jest a já som opet jeho:
To má herdost, to má pýcha jestiť,
O kterú se připraviti nedám.
Moj národ jest spolu i vlast moja,
Vlast moja má nesmírné hranice,
Nečítá stá než tisíc tisícov.
Já som živý v mnohem vetším svete
Nežli závist dopustiti může;
Ja som synem silnejšího rodu
Nežli ona pomysliti schopna.
Nad prostrannou milou mojou vlasťou
Krásné slunko nikdy nezapádá.
Dáli pán Boh a štestie junácké
Aniž její čest má zahynouti:
Nezahyne dokud budou deti
Lásky obet Sláve přinášeti. —

[177] [178]



[176] Pripojená báseň, v ktorej je vykreslený ideál Slovana, o ktorom hovorí Kollár vo svoje rozprave, je čast zbásneného článku českého spisovateľa Antonína Marka Slovan, uverejnenej v časopise Jindy a Nyní (1833, č. 20, 165) pod značkou A. M. Autora pôvodniny uviedol Kollár až vo vydaní svojich básní z r. 1845 (Díla básnická Jána Kollára ve dvou dílích. V Budíne) pod názvom Slavjan s podtitulom „podle prostomluvy p. Ant. Marka“. Báseň Slavjan vyšla niekoľkokrát s rozpravou ako jej básnický záver v češtine i v prekladoch. (Pozri R. Brtáň, Vznik, vývin a verzie Kollárovej rozpravy o literárnej vzájomnosti, Lipt. Sv. Mikuláš 1942, 71—100. Autor urobil aj porovnávajúcu analýzu.) Najúplnejší text je zachovaný pri rukopise originálu a poľského prekladu Kollárovej českej rozpravy o vzájomnosti (Archív Bibliotéky Jagiellońskej v Krakowe pod. č. 2622). Faksimile uverejnil Brtáň v citovanej knihe. Báseň je písaná odližným rukopisom ako rozprava. Brtáň v citovanej str. 75 uvádza hypotézu, že odpis rozpravy bude z Pešti, z okolia Kollárovho, najskôr určený jeho známym. Uvádza Godru alebo Vrchovského. Báseň je pravdepodobne písaná rukou Jána Kollára. Mali sme možnosť rukopis porovnať s rukopisom listu Jána Kollára písaného „Pánu Žegote Paulimu“ (A. BJ. č. 575) z 22. VIII. 1839. Písmo rukopisu básne Slavjan sa zhoduje s písmom rukopisu listu. Pre prehľad rozpravy použili sme text Kollárovej básne podľa uverejnenia v Hronke 1836 I. sv. 2, str. 52 — 3.

[177] V nemeckom preklade sú vynechané štyri verše:


Já jsem živý v mnohém světě,
Nežli závisť dopustiti může.
Já jsem synem silnejšího rodu,
Nežli ona pomysliti schopna.

Pravdepodobne v nemeckej rozprave, určenej i pre neslovanské národy, Kollár narážal na „závisť“, z ktorej obviňoval najmä nemecké a maďarské nacionalisticky zmýšľajúce kruhy.

[178] Posledný verš českého originálu:


„Nezahyne, pokud budou děti
Lásky obeť Slávě přinášeti“

Je preložený oslabujúco:


Geht nicht, bis der Mutter Slawa bringen
Ihre Kinder Opfer: Lieb und Singen.

« predcházajúca kapitola    |    



Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.