O literárnej vzájomnosti

Ešte ďaleko väčšie prekážky nachádza táto vzájomnosť na našej strane: v žití a bytí samotných slovanských kmeňov. Nachádzame medzi slovanskými susednými oblasťami, kmeňmi a nárečiami istý druh skrytého vzájomného znevažovania, ba opovrhovania, ktoré často prepuká v potmehúdske dráždenie a nepriateľské stretnutie. Príčiny toho pochádzajú zo starých čias, keď dva, tri kmene viedli proti sebe navzájom vojny a spôsobili si vzájomne škody. Fyzické dôsledky bojov sú dávno vyliečené a zabudnuté, ale tajné roztrpčenie neprestáva a udržuje medzi kmeňmi a nárečiami nedôveru a napätie, ba často nenávisť, ktorá sa prenáša na deti a vnukov. K tomu prichádzajú často vybájené rozprávky a povesti, nenávistné národné piesne, posmešné príslovia (napr. Čech-neplech; Moravec-nemravec a. t. p.), v ktorých sa tento alebo onen kmeň zosmiešňuje, ktorých pôvod nevie udať nikto, ale ktoré sa šíria od úst k ústam, z generácie na generáciu a udržujú nenávisť. Ba i od nášho nárečia odlišná výslovnosť, rodové určenie alebo opačný význam slov, rozličný dôraz na slabikách v iných nárečiach zdá sa nám byť kazom a falšovaním, prekrútením a znetvorením nášho vlastného jazyka, lebo každý kmeň považuje svoje nárečie za najkrajšie, najsprávnejšie, najslovanskejšie: považujeme také odchýlky za satiry na naše nárečie, za znečistenie národného jazyka a nevedomky povstáva z toho v nás odpor a nepriazeň, potom nenávisť a hnev a nakoniec taká ošklivosť, že sa sotva vieme premôcť, aby sme sa učili pokazený žargón alebo čítali ním napísané knihy. Spomíname si len na neobratnosť Poliakov, Chorvátov a iných kmeňov vo výslovnosti českého h, ktoré vyslovujú vždy ako ch a tieto dve, tak veľmi rozličné a často význam určujúce písmeny nerozlišujú: napr. český hněv vyslovujú chněw, latin. homo ako chomo, Herder ako Cherder alebo české hladín, hodím ako chladím, chodím, čo sú celkom rozličné slová a významy. Potom študujú radšej celkom cudzie reči, ktoré s naším nárečím, jeho svojráznymi zvukmi, skloňovaním, tvrdosťami a mäkkosťami neprichádzajú do nijakého rozporu. Upadáme do zhánky po stúpencoch nárečí, ktorá priťahuje so sebou pre národný celok skazonosné dôsledky, trenice a boje. Považujeme to za zásluhu, keď len budeme pomáhať nášmu jazyku, iné budeme zanedbávať a vzdávať sa vzájomnosti, najmä keď pre náš kmeň i aritmetické číslo i vonkajšie politické pomery sú priaznivé a zavážia. Ale aj pri menších kmeňoch vidíme často len falošnú pokoru, určitú záľubu v sebe samom, malicherné sebapozorovanie, ktoré sa nám protiví a škodí práve tak ako pýcha veľkých kmeňov. Veľké, pyšné národy robia svoje pošetilosti proti slabším a poddajným: malé, hrdé brúsia sa na vyšších alebo seberovných: Všetky tieto nespôsoby sú nepriateľmi vzájomnosti. Ale skôr alebo neskôr určite padnú všetky priehrady, ktoré porušujú ešte dnes vzájomnosť veľkého slovanského kmeňového zväzku.

Aby sa tieto a podobné prekážky obmedzili, myslíme len na to, akú hanbu a nešťastie priniesla Slovanom dávna neznášanlivosť, dedičná nenávisť kmeňov a rodín. Je azda život taký dlhý, že ľudia a národy môžu sa hnevať? Je azda dobrých a šľachetných ľudí tak mnoho, že môžu od seba utekať? Svárliví ľudia sú opovrhovania hodní: svárlivé národy sú hrôzou, rútia sa v ústrety hanebnému rozkúskovaniu a zničeniu. Nízke duše, ktorých hýbadlom je všade len vášeň a vlastný úžitok, nemôžu, prirodzene, pochopiť, ako sa môžeme zaprieť a obetovať, ako premeniť pomstu na lásku: lebo človek verí o iných ľuďoch a národoch len to, na čo je sám schopný alebo neschopný. Vznešený národ sa nemôže a nikdy sa ani nevzdá. Atény a Sparta zápasili dlho o prvenstvo: ale len čo vonkajší nepriateľ obidvoch ohrozil, objalo a bozkalo sa v chrámoch a na uliciach všetko, čo sa volalo Grékom a Peržania boli porazení, Gréci slobodní.^[138] Výsledok každej nenávisti je odlúčenie, výsledok tejto je obmedzenie alebo uzavretie myšlienkového kruhu, čím sa zatvára cesta k ďalšiemu pokroku a duchovne sa uväzní sám i svoj kmeň. Slovanské národy nemajú byť samy pre seba, ale tvoriť v spoločnom pôsobení veľký život: kmene majú slúžiť a patriť národu, národ ľudstvu. Proti veľkým prednostiam druhých ľudí, druhých kmeňov, iných národov niet nijakého iného záchranného prostriedku než láska a vzájomnosť; táto dvíha nás k nim, čo je ich, robí naším, vyrovnáva príjemne rozdiely tým, že nás s nimi stotožňuje. Ak vstúpime voči nim do opozície, vtedy sme už stratení, ak nie fyzicky, teda, čo viac značí, morálne stratení: čiastočne závisťou a nenávisťou, ktorá nás zožiera a zneuctieva, čiastočne prirodzeným osudom, ktorý duchovné usporiadanie sveta púšťa na všetkých tých, ktorí nemajú schopnosti poznávať, cítiť, milovať veľké a znamenité, hocikde sa ono zjaví, a tým mať z neho úžitok. Len potom bude slovanský národ dôstojný, len potom bude mať jeho veľkosti, určenie a národným učením vyhovujúce spoločné dejiny, keď harmónia a vzájomnosť nebude rušiť svárlivosť, dusiť sebectvá kmeňov. Nič nevytvára a nerozširuje ducha tak veľmi, nič ho neoživuje k odvážnym letom tak ako účasť na verejnom dobre veľkých národov: ctižiadosť, zištnosť a každá, zmysel a silu budiaca vášeň nájde tu neohraničené pôsobisko. Podľa toho musíme vedieť spojovať malé s veľkým, kmene s národom alebo mať odvahu v najhoršom prípade vzdať sa čiastky, aby sme získali celok. Čím menej vie slovanský kmeň o povahe, reči a literatúre druhých kmeňov, tým viac si myslí o sebe, tým menej o druhých, jeho márnomyseľnosť nájde v tejto nevedomosti svoju potravu, jeho odpor proti druhým svoje ospravedlnenie. So vzrastajúcou vzájomnosťou porastie vzájomná láska a jednota. Budeme sa vždy menej nenávidieť a opovrhovať, čím viac budeme sa ústne alebo písomne vzájomne stýkať. Spoločná literatúra a výmena duchovných darov naplní mysle, ustaté spormi, vzájomnou dôverou, spustnuté srdcia vzájomnou láskou, duše zmyslom pre spoločný záujem celku. Zdá sa byť totiž všeobecným osudom ľudí a národov, že sa učíme správne užívať sily cez mnohé skúsenosti a zneužitie sily, tak je to aj v politike, morálke, umení a tiež v národnom živote. Národy dlho sa vznášajú medzi anarchiou a otroctvom, medzi divosťou a mäkkosťou, medzi náboženstvom a poverami, medzi vkusom a drsnosťou, medzi horlivosťou a ľahostajnosťou, medzi nenávisťou a nezáujmom; až konečne oná vyššia sila so všoobsiahlou múdrosťou usporiada udalosti pre dobro celku, dá do rovnováhy kolísavé záchvevy pokúšajúcich sa síl, určuje bod ich úplnej zrelosti a pravidelný pevný systém ľudského vzdelania. Ostatne, nech sú medzi Slovanmi aj kmene, ktoré, stavajúc seba za najvyšší cieľ národa, by žili v národnostnom partikularizme, v prísnom uzavretí alebo v pyšnom vzdialení od ostatných a vytvorili jednostrannú, len seba samých a svoje poznajúcu a uctievajúcu kmeňovú osobitnosť; nech by osud a vonkajšie okolnosti niektorým vetvám a kmeňom prekážali účasť na literárnej vzájomnosti alebo ich mocne od nášho národa odtrhli a oddialili; nech by aj nízke sebectvo spôsobilo odpadnutie jednotlivých kmeňov a nárečí od prv azda s chuťou uchopenej, veľkej národnej veci: nesmieme preto zúfať, sú to len jednotlivé potôčky, ktoré sa strácajú, prúd národa však potečie ďalej vo svojej sile a velebe, spôsobí ďalší vývin doterajších kultúrnych prvkov a oddá ich ľudstvu. Bolo by síce želateľné, aby táto vzájomnosť bola medzi Slovanmi všekmeňová, predsa však aj viackmeňová urobí divy: nech sa len vždy ďalej rozvíja a zošľachtí k službe ľudstva a nech ani neskromnosťou cudzích ani nevšímavosťou vlastných nepodľahne zlému démonovi čias a národov.