Zlatý fond > Diela > O literárnej vzájomnosti


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
O literárnej vzájomnosti

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 199 čitateľov

§12. Čím boli doteraz Slovania bez vzájomnosti?

[63]

Ak necháme prebiehať pred nami dejiny bez predsudkov, nemôžeme síce súhlasiť s niektorými novšími jednostrannými, Slovanov, ich reč a historikov nepoznajúcimi a slovanský život vôbec nechápajúcimi nemeckými dejepiscami (napr. Gebhardim, Rotteckom, Pöllitzom, Menzelom a i.[64]), ktorí hovoria, že vraj „Slovania nehrali vôbec nijakú alebo len podradnú úlohu na javisku sveta, mali vedľajšie poslanie a postavenie medzi ostatnými európskymi národmi a podľa toho si sotva zaslúžili pozornosť bádateľov dejín“. — Preto títo páni vskutku zachádzajú vo svojich dielach so Slovanmi ako s nepatrnou maličkosťou alebo nanajvýš opovržlivo, urážlivo, poburujúco. Okuliare sebelásky má každý národ na nose a nimi pozoruje všetky svetové udalosti. Ale najvyššia pýcha je sestrou najhrubšej nevedomosti.[65] Na túto nevedomosť o slovanských veciach, rečiach, spisoch, dejinách, mravoch a národoch, opretí o mäkký vankúš, pozerajú obyčajne Nemci na všetkých Slovanov, s pohrdlivým poľutovaním a urážlivou spokojnosťou so sebou samými, opovrhujú tým, čo nepoznajú a stávajú sa tým práve takými smiešnymi ako kedysi Číňania, ktorí nechceli veriť kresťanským misionárom, že Európania mali tiež svojich veľkých mužov, hrdinov, filozofov, básnikov, zákonodarcov, ba že vedia písať a čítať! O činoch a mravoch Slovanov píšu s nepotlačiteľným obdivom aj ich zaujatí nepriatelia a utláčatelia v staroveku. Ale práve Germáni nemajú veľa príčin honosiť sa svojou udatnosťou, vojnami, víťazstvami a podmaňovaním a na tom zakladať svoju národnú slávu. Sú víťazstvá, ktoré sú ďaleko horšie ako porážky a sú porážky slávnejšie ako víťazstvá. Keby Slovania nemali nijakú inú zásluhu o ľudstvo ako tú, že svojou silou zlomili historicky známy divý barbarský vandalizmus[67] a gótizmus starých Germánov, že ho svojou trpezlivosťou a dobrotou pohltili, svojou krvou, svojou pracovitosťou, svojou „nehlučnou, tichou prítomnosťou“ zmiernili a zľudštili na taký, akým je teraz, už tým by boli veľkí a nesmrteľní![68]

Alebo či zaslúži pozornosť a slávu vo svetových dejinách ten, kto iné nevinné národy a jazyky po stáročia trápi, plánovite ničí alebo podmaňuje? — Výtečný nemecký spisovateľ (Welcker)[71] nazýva toto „nemeckou samochválou, ktorá by rada pred sebou a cudzími zakryla slabosti, ba dokonca ich vyložila ako cnosť. — Neslávne je vyčítať niekomu nešťastie, do ktorého sme ho sami uvrhli. Slovanskému národu nemôžu Nemci vyčítať ani jeho zgermanizovanie a otroctvo na polovičke Nemecka, ani jeho, ako sa hovorí, negatívnu alebo pasívnu existenciu, pretože ju zapríčinili a vytvorili tamtí prví. Nijaký pravý Slovan, ba ani nijaký Herderovou humanitou oduševnelý Nemec nemôže sa ubrániť a neubráni sa bolestného pocitu pri spomienke, že taký nádherný strom Slovanstva, bujnosť a presila susedov olúpila o jeho korunu a kvety, pripravila o jeho vzrast a plody. Iba pomocou Slovanov stalo sa Nemecko tým, čím je, nimi sa zväčšilo a posilnilo.“ Pomyslime si, aké by bolo Nemecko malé bez všetkých zgermanizovaných Slovanov od ostrova Rujany a Pomoranska a k Meisen, Lužiciam, Bambergu atď. Helmhold a Adam Bremský[72] vymenúvajú viac ako 30 zgermanizovaných slovanských kmeňov a národov. Od r. 800 do r. 1190 pracovalo na ich odnárodnení dvadsaťtri nemeckých cisárov, počnúc Karolom Veľkým až k Henrichovi IV., okrem nespočetných kráľov a kniežat. „Smutným osudom Slovanov je,“ hovorí nemecký spisovateľ Woltmann[73] vo svojom diele Geschichte der Deutschen, Gôttingen 1798, diel I., „že im Nemci, Maďari a Normani prekazili dotvoriť kultúru, ktorá sa tak svojrázne u nich vyvinula“. Gréci, hovorí sa, táto zmiešanina kmeňov a nárečí, dali napriek svojej rozbitosti a nepočetnosti ľudskému pokoleniu taký bohatý dar svojím umením a občianskymi cnosťami, svojím básnictvom a rečníctvom. Pravda! Ale Grékov nepútala vedno len literárna vzájomnosť, ale aj spoločný chrám v Delfách, spoločný amfiktyónsky súd, spoločné olympijské slávnosti a bojové hry, achajský spolok, ktorý spájal v prípadnej núdzi všetky kmene: naše delfské chrámy Retra a Arkóna — zbúrali, náš achajský spolok za Sama a Svätopluka roztrhali sčiastky európske, sčiastky ázijské hordy.[74] — Chybné je pri večnej rozmanitosti času a kultúry žiadať rovnaké podoby a opakovania krásneho: ani Grécko ani Rím neožije po starom; ba nevkusné je, ak národ povie národu: „Kde sú vaši Shakespearovia, Voltairovia, Racinovia, Cuvierovia, alebo kde sú vaši Wielandovia, Schillerovia, Goetheovia, Fichteovia atď.“ Nemáme ich, povieme; ale kde máte našich Koperníkov, Komenských, Gundulićov, Deržavinov, Woroniczov, Dobrovských, atď.?[75] — Svetové dejiny majú iný väčší význam a určenie, ako rozprávať nám o bitkách, vojenských ťaženiach, krviprelievaní, opanovaniach a podmaneniach; majú dokazovať božskú vládu nad svetom, to znamená, ukázať, ako ľudské pokolenie, stojace pod večnou vôlou božou, musí kráčať vždy k lepšiemu, to znamená, k dobru; majú dokázať, že v nich všetko zlo a bezprávie, ktoré pripustili ľudia alebo národy, padá aj na nich samých (Nemezis),[76] čím je potom daná možnosť, aby sa slobodne prejavilo dobro; majú predstavovať neistotu, vnútorný a zovnútorný rozklad takých spoločenských alebo národných pomerov, pri ktorých založení a utváraní nezvíťazilo právo a spravodlivosť, ale len jedna strana nad druhou a násilie ustúpilo len násiliu. Ako Homérov Zeus zo svojho Olympu[77] aj ony pozerajú zrakom rovnako spravodlivým na skrvavené a korisťou obťažené, ako aj na uznojené národy, ktoré sa ticho a neškodne živia plodmi svojich polí a mliekom svojich stád. V užitočných zamestnaniach a tichých umeniach, v zákonoch a mravoch, v hrách a spevoch poznáme národy iste hlbšie ako na bezútešnom bojisku alebo na klamnej ceste politických dejín. V týchto vidíme zriedkavo viac, než ako národ vraždil alebo nechal sa vraždiť; v tamtých spoznáme, ako žil, myslel, cítil, tešil sa; tu vidíme viac telo národa, tam môžeme uzrieť jeho dušu. Časy sa ohromne zmenili, vzduch novšej, začínajúcej kultúrnej epochy ovial svet už zdiaľky. Podľa anticko-germánskeho kultúrneho princípu za slávne považovali, ak niekto mnohých z ľudí urobil otrokom a sluhom, taký utláčateľ stal sa hrdinom alebo rytierom, jeho čin nazvali hrdinstvom, rytierstvom; o svoju slobodu olúpený sluha alebo otrok bol opovrhovaný, vysmievaný, potupený: teraz je to naopak, podľa terajšieho, ak chceme slovanského svetonázoru a kultúrnej vyspelosti, stihne hanba nie tak otroka ako toho, ktorý ho ním činí, nie tak potlačeného ako utláčateľa a lupiča slobody.[78]

Nehľadiac na to, sami Slovania musíme priznať pravdu, a to smutnú pravdu, lebo bez nej nie je možné blahodarné dorozumenie a zlepšenie nedokonalostí. My, Slovania, sme obri v zemepise a na mapách: ale trpaslíci v umení a literatúre. Dva veľké nedostatky a chyby lipli doteraz na Slovanoch, po prvé, že sa navonok považovali za celkom izolovaný národ a mysleli, že sa vytrhli zo všetkej svetovej súvislosti, veď predsa ani jeden národ nemá viac práva a schopnosti tesne sa pripojiť k veľkej rodine európskych národov a zúčastňovať na spoločnom vývine a vytvorení vyšších životných prvkov; po druhé, že aj kmene a nárečia Slovanov (samozrejme, často vinou a spoluúčinkovaním cudzincov) vo vnútri a medzi sebou nemali nijaké národné spojenie a vzájomný vplyv, ale každý, hocaký malý kmeň považoval sa za osobitný národ. Už Jozef Woltigi si na to sťažoval vo svojom Ričoslovniku, str. 11: „Hoc esse Slaviae exitiale fatum videtur, quod unusquisque ex ejus populis se a reliquis et a genere primigenio prorsus sejunctum, et omnem dialectum esse linguam falso putet.“[80] („V tom, zdá sa, je zhubný osud Slovanstva, že každý jeden z jeho národov sa chybne považuje za odlúčený od ostatných a od praplemena a svoje nárečie za jazyk“. Pozn. prekl.) Z toho vyplýva tá okolnosť, že nemáme dejín, ale len udalosti a udalôstky 40 — 50 rozličných slovanských kmeňov; až keď vzájomnosťou založíme a budeme mať národnú literatúru, pôjde tkanivom našich dejín súvislá niť, ktorá spojí čiastky v celok; preto je tak mnoho ľudí medzi Slovanmi, ktorí sú len nečinní diváci chodu historických udalostí a nechávajú všetko ísť po svojom, lebo myslia, že nie sú povolaní zasiahnuť do kolesa času a európskeho života; preto je u mnohých kmeňov nízky, prázdny náhľad na svet a život, lebo šľachetnejší, slobodnejší tvorí sa len na určitej úrovni a vo vznešených pomeroch, totiž keď jednotliví ľudia a kmene sa povznesú v duchu nad potrebu vlastného života a živo sa ujmú verejného záujmu vlastného národa. V úbohom egoizme nepriateľskej kmeňovitosti a rozhraničovaní na všetkých stranách musela sa každá vyššia idea a životná sila zadusiť, pretože príslušníci kmeňa všade chceli vkladať len malosť a malichernosť, ktorá im bola vlastná. Keby boli všetky tieto malé štáty a kmene splynuli v jeden väčší, hoci nie v politický, ako Nemci pod cisárom, aspoň v duchovný a národný zväzok ako Gréci, potom by boli všetky javy medzi nimi dosiahli väčší charakter, impozantnejší dojem, a preto i mocnejší vplyv na Európu. Národ musí prejsť dejinami, miesto aby im dovolil prejsť sebou; pri rozdrobení síl je však toto nemožné. Život veľkého národa nemusí mať za predmet len hmotnú podstatu a s ňou spojené pôdohospodárstvo a priemysel, ale aj vyšší kultúrny život. Podľa toho miesto, ktoré doteraz vo všeobecných dejinách sveta zaberáme, má približne tento obsah: „V Európe žije prastarý, preveľký národ, viac ako 70 miliónov duší, ktorý sa vyznačuje medzi všetkými druhými miernymi mravmi a láskou k slobode, usilovnosťou a pracovitosťou, priemyslom, roľníctvom a baníctvom, má dobré hlavy v nemalom počte a vo vojne patrí k najudatnejším; ale tento národ je rozdelený a roztrhaný na nekonečné atómy, sám seba nepozná a necíti sa, vnútorne sa nenávidí a bojuje stáročia kmeň proti kmeňu a nič iného nerobí, ako vždy a večne lieči z toho vzniknuté rany; chváli, kupuje a napodobňuje len cudzie; obdivuje len Neslovanov, neslovanských autorov číta a prekladá, voči svojim deťom správa sa chladne a macošsky. Práve pre tento nedostatok šľachetného sebaocenenia a pre tieto malicherné ponímania seba samého stali sa mnohé slovanské kmene vo svetových dejinách zaháľačmi s ťažkopádnym spôsobom myslenia, nemali síl, pre verejný hlas, spreneverili sa svojmu určeniu, pretože pri ich rozkúskovanosti nemohli sa podujať na niečo veľké, malé zas nechceli; prechovávali ono zbabelé zmýšľanie, ktoré pred cudzími národmi sotva sa odvažuje vysloviť slovo človek, národ a právo.“



[63] Celý §12 je v nemeckom znení nový a predtým neuverejnený.

[64] Gebhardi Ludwig Albrecht (1735 — 1802), nemecký historik, písal nepriateľsky o Slovanoch, mal šovinistické stanovisko. Kollár už vo Výklade k Slávy dcere píše o Gebhardim v súvislosti so zn. 79 V. spevu a poukazuje bližšie na spôsob jeho písania.

Rotteck Karl Wenzeslaus, (1775 — 1840) nem. historik, známy dielom Allgemeine Weltgeschichte, Pölitz Karl Heinrich Ludwig (1772 — 1838), nemecký historik a spisovateľ, Menzel Karl Adolf (1784 — 1855), nemecký historik, autor Dejín Sliezka.

Citát uvedený Kollárom nie je bližšie určený. Akiste ním vo všeobecnosti chcel charakterizovať náhľady na Slovanov v dielach spomínaných nemeckých historikov.

[65] Japonci, Tatári a iní vzdialení Aziati často vedia viac a správnejšie o slovanskej reči a literatúre ako naši najbližší susedia a bratia Nemci Deržavinovu vznešenú Ódu na Boha preložili z ruštiny do japončiny, čínštiny, tatárčiny a visí, napísaná zlatými písmenami na hodvábe, v ich chrámoch a palácoch. V Nemecku nepoznajú ani ódu ani básnika.[65]

[6565] Deržavin Gavrilij Romanovič (1743 — 1816), ruský klasicistický básnik, kritik veľmožov a ospevovateľ hrdinov. Prameňom Kollárovej poznámky je príspevok o Deržavinovi (uvedenom s chybným menom) od A. W-s-r. (pseudonym doteraz nebol vyriešený) v časopise Jindy a Nyní z r. 1833, č. 3., 23. Citujeme: „Výborné jeho básně do činské řeči přeloženy byvše, té neobyčejné pocty došly, že císařem čínským čítany bývaly. Oda na Boha svou vznešeností mocnáře tohoto tak mocně dojala, že ji zlatými slovy na hedvábí vetkati a v prostranné síni paláce svého zavěsiti kázal.“ Kollár si citát doplnil a polemicky zahrotil. V znelke 50, IV. Slávy dcery dal vystaviť čínskemu a japonskému cisárovi za úctu k Deržavinovej óde v slovanskom nebi nádherný palác.

[67] Vandalizmus — bezohľadné ničenie kultúrnych stavieb, pamiatok. Pochádza od slova Vandal (príslušník germánskeho kmeňa, Vandali, ktorí pri svojich vojenských pochodoch cez Itáliu v 5. storočí ničili mestá a polia.

Gótizmus — Kollárom použitý termín, označujúci podobnú činnosť ako termín vandalizmus. Utvorený od slova Gót, Góti, ktorým sa označovali príslušníci jedného z germánskych kmeňov. Termín sa nepoužíval a Kollár chcel ním zosilniť odlišnosť Germánov a Slovanov.

[68] Význační nemeckí jazykospytci uznávajú vďačne aj pôvod súčasného vzdelaného zo saského a najmä z meisenského nárečia vzniknutého nemeckého spisovného jazyka. Porovn. Adelung,[68] Über den deutschen Styl, Berlín 1800, 43. „Už pri jeho prvom zakladaní v južnom Sasku vyskytli sa rozličné okolnosti, ktoré sa mu všade stali priaznivými ako budúcemu spisovnému a národnému jazyku. Jeho pôvodný kraj a zem obývali Srbi (Slovania), ktorí sú známi svojou jemnou a nežnou výslovnosťou. Zamiešali ich s kolonistami z Dolného Saska, z Francúzska a horného Nemecka a pretože sa tu všetky tieto nárečia do určitej miery zliali a jemnou srbskou výslovnosťou zmiernili a pozdvihli, vznikla už veľmi skoro určitá spojovacia reč, ktorá mala najmenej z drsných vlastností druhých nárečí. Podľa toho švábski básnici už v polovici 18. stor. chválili sladký spev starších Meisenčanov, preto chváli Hugo von Trimberg[69] Meisenčanov, že nevyslovujú slová zmiešané a znetvorené.“ Od Srbov pochádza aj takzvaný spevavý hovor v saskom nárečí.

[6868] Kollár cituje mienku Johanna Christopha Adelunga (1732 — 1806), nemeckého historika a gramatika. Citát sa zhoduje s originálom, až na slovo „Slaven“, uvedené Kollárom ako vysvetlenie k nemeckému názvu Wenden (Srbi). Sám vyznačoval kurzívou miesta dôležité pre svoje tvrdenia. Kollárova poznámka má svoj pendant v Nápisoch, a to v „nápise“ Míšeň, ktorú citujeme:


Nikde není jak zde krásnější němčiny slyšno,
Dar za své zničení Němcovi dal to Slovan.

[6869] Hugo von Trimberg (1230 — 1313), stredohornonemecký básnik.

[71] Welcker Friedrich Gottlieb (1874 — 1868), nemecký filológ, ktorého cituje Kollár pre kritické slová o nemeckej samochvále. Prispievateľ viacerých nemeckých novín.

[72] Helmold, nemecký kronikár, žijúci v 12. storočí, známy svojím dielom o dejinách Slovanov Chronika Slavorum. Adam Bremský (Adam von Bremen), nemecký kronikár, žijúci v 11. storočí. Vo svojich dielach písal o dejinách Slovanov. Diela Helmolda a Adama Bremského boli pre Kollára prameňom zpráv a údajov o živote starých Slovanov. Obidvoch autorov cituje aj vo svojej práci Rozpravy o jménach…, 125 — 126. Rovnako Šafárik sa opiera o obidvoch autorov v Slovanských starožitnostiach v kapitole o Polabských Slovanoch.

[73] Woltmann Karl Ludwig (1770 — 1817), nemecký historik. Kollár necituje bližšie Woltmannovo dielo. Ide o prácu Geschichte der Deutschen in der Sächsischen Periode. Göttingen 1794 (Kollár udáva r. 1798), ktorú uvádza Goedeckeho Grundriss zur Geschichte der deutschen Dichtung VI. II. vyd. z r. 1908, 318.

[74] Delphi, grécke mesto s chrámom a veštiarňou boha Apollóna. Amfiktyonský súd, lepšie snem — symbol gréckej jednoty pod záštitou náboženstva. Amfiktyonský snem mal svojich poslancov z kmeňov, ktoré sa spolu združovali. Patrilo mu aj riešenie súdnych vecí. Olympia — miesto v Grécku, kde sa konali slávne olympijské hry, na ktorých sa zúčastňovali závodníci z celého Grécka. Achajský spolok — politické a vojenské spojenie achajských miest v boji proti nepriateľom. Achajovia boli jeden zo štyroch veľkých starogréckych kmeňov. Retra — hlavné mesto slovanských Ratárov, v ktorom bola veľká svätyňa, postavená na úctu boha Radegasta. Kollár podal o Retre nevedecké výklady v práci Die Götter Rethras. Arkóna — slávny hrad baltických Slovanov so svätyňou boha Svantovíta. Samo — franský kupec, zakladateľ prvej slovanskej ríše na západe. V 7. storočí ju napadli Frankovia. Svätopluk — veľkomoravské knieža, obhajca Veľkomoravskej ríše. Po jeho smrti (894) ríšu vyvrátili nájazdy maďarských kmeňov.

[75] Kollár proti neslovanským spisovateľom, vedcom, filozofom, ako Shakespeare (1564 — 1616), Voltaire (1694 — 1778), Racine (1639 — 1699), Cuvier (1769 — 1832), Wieland (1733 — 1805), Goethe (1749 — 1832), Fichte (1762 — 1814) stavia slovanských vedcov a spisovateľov: Kopernika (1473 — 1543), Komenského (1592 — 1648), Gundulića (1588 — 1638), Deržavina (1743 — 1815), Woronicza (1757 — 1829), Dobrovského (1753 — 1827).

[76] Nemesis, v gréckom bájosloví predstaviteľka mravného citu spravodlivosti. Kollár ju pripomína ako doklad, že zlo splodí zlo, čo platí i pre život medzi národmi.

[77] Zeus, najvyššie grécke božstvo, sídliace na vrchu Olympe. Kollár použil grécke božstvo ako prirovnanie k objektivite a spravodlivosti historického pohľadu.

[78] Tento kultúrny princíp nazývame slovanským, lebo u Slovanov ho nachádzame už v najstarších časoch: Porovnaj Leo: Taktika a Maurieius, Strategicum. I., II.[78]. „Slovania nedržali svojich zajatcov vo večnom otroctve, ale určili im lehotu, po ktorej sa mohli vykúpiť, vrátiť sa domov alebo usadiť sa medzi nimi“.

[7878] Leo (866 — 912), Lev VI, byzantský cisár, nazvaný Múdry čiže filozof, ktorému sa pripisuje spis o vojenskej taktike.

Mauritius (539 — 602), východorímsky cisár. Napísal spis o stratégii v 12 knihách. Kollár cituje Mauritia pomerne presne, upravil len podmet (Slovania). Text originálu znie: „Qui sunt im captivitate apud eos, non ommi tempore, ut apud gentes alias in servitute tenentur, sed certum eis definitur tempus, in arbitrio eorum relinquendo, si oblata mercede velint dein reverti ad sous, aut manere apud ipsos liberi et amici“. Mauricii Strategicum, liber XI, cap. 5 v upsalskom vydaní z r. 1664 272 — 290. Mauricia i Leona (Leva) citoval Šafárik v slovanských starožitnostiach, neskoršie Jireček, Groh, Niederle. Text u Leona je obdobný, akiste sa opieral o starší Mauriciov text.

[80] Voltiggi Jozef (1750 — 1825), správne Voltić Josip, autor ilýrsko-taliansko-nemeckého slovníka (Ričoslovnik). Kollár cituje z nestránkovaného úvodu (strana je správne odpočítaná) z viedenského vydania 1802. Citát presne znie: „Hoc Illyrici exitiale fatum videtur, quod unusquisque ex recensitus populis se a reliquis et a genere primigenio prorsus sejunctum, et omnem dialectum esse linquam falso putet.“ Kollár vedome rozšíril ilýrsky prípad na záležitosť slovanskú, aby zosilnil svoju argumentáciu.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.