Zlatý fond > Diela > Virgiliova Eneida


E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Virgiliova Eneida

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

Spev první

Obsah

Po vivráťenéj Tróji Eneáš, Anchízáša a Vénuše sin, muž nábožnosťú a silú znameňití, keď v sédmém blúďeňá svojého roku po tirhenském mori ze Sicílie do Vlach sa plaví, spósobenú od Eola krála vetrov, na prosbu Junóni, strašľivú búrkú na libickí breh sa priháňá: i vijda na zem, seďem veľkích jeľeňov šípami postrílá, a jedného na každí koráb (nebo toľko z rozmetaného loďstva jích pozbíral) dává: tovarišov pozatím dlhím už blúďeňím zunovaních, náďejú budúcého odpočinuťá k znášáňú ostatnéj, čo zbívala, práci zbudzuje. Medzitím Vénus Eneáša svojého a Trojánov pred Jupiterem vec koná, a všeckích tích bíd príčinu Junóňe pripisuje. Jupiter naproťi, otvorením osudov rádem, náďejú sčastľivého potomstva a mocnosťi Rímanov, céru v žalosťi ťeší. Jeho rečú utvrďená Vénus, Eneášovi svojému, místa ňeznámému, a pre viskúmáňí krajni sem i tam sa túlajícému v ústreti príjďe, a zvestuje, že rozmetané loďe zachované sú: ukáže též, že ňeďaľeko odtáď je mesto Kartágo, které tenkrát na tích stranách stavala Dído. Eneáš tehdi do hmľi od matki zaobaľení, spolu z Achátem do Kartági vstupuje: kďe i tovarišov zdravích naľézňe, i od Didóni láskavo je prijatí. Vénus aľe, že aňi junonskéj hospoďe, aňi ženskéj ňestálosťi dosť ňeverila, uložením do sna na luhoch Idálie Aškánem, na místo jeho Kupidina podstrčí, kterí medzi pestováňím v královnéj potajemňe k Eneášovi lásku rozpaluje.

Spívám o zbrojstvách a o tem muži, s Tróje čo první, Vihnan osudmi, do Vlach, ku brehom dostal sa lavínskím; Premnoho on po zemách i morách bol premnoho zmítan Boztva mocú, pre hňev zlobivéj nad míru Junóni; Premnoho aj v pótkách zakusil, než mesto zakládal, A vňésol svích v Lácko bohov: skaďe stal sa laťinskí Národ, i albánské meščanstvo, i ohradi Ríma. Príčini, Múzo, poveď že mi, čím ubľíženo boztvu, Neb čo královná si ňebes tak lútala veľmi, 10 Nábožného prijať muža toľko že práce a bídi Nahnala: tak veľké u duchov srďitosťi ňebeskích! Najstaršé bolo mesto; luďé v ňom bívaľi tírskí; Od vlaskéj ďaľeké zemi naproťi vítoku Tibra, Možnosťú bohaté, a po vojnách sprudka horícé, Ménom svím Kartágo: praví sa, že Júno ho vácej Nad zemi všecki iné, aj nad svój lúbila Sámos; Tam mala zbroj, tam vóz; ona už pracovávala tenkrát, Jestľi osud povoľí, abi všech hlava bívalo králostv. Naproťi však, národ že sa od krvi zdvihňe trojánskéj, 20 Sľíchala, ňekdi čo má tírskích bašt ohradi zrúcať; Odtáď že všaďe král, a prepíšné válkami ludstvo K Líbii skáze viísť má: tak že naríďiľi Párki. Tochto sa Júno bojíc, a predešléj vojni pamatná, Čo predná za milích sebe védla u Tróje Achajskích: Príčini ešče aňiž hňevu jéj, a boľesťi ukrutné Z misľi ňevišli; krití zostává celki na srdci Párisa súd, a hrubá opovrhléj úraza krási, Též preňenávistní rod, i tá Ganimédova pocta: Tímto rozohňivená, metaních pres rovňinu Teukrov, 30 Dánajskích ostatki, a tak hrozného Achilla, Od vlaskéj najďál oďeháňala krajni; i množší Rok sťihaní osudem vókol mor tlkľi sa všeckích. Tak ťažkú rimskí založiť lud zavdalo prácu. Sotvaže sa plavbú ze sicílskích híbaľi končin, A spešní rosolov morskích penu brázďiľi meďmi: Keď ranu cíťícá večnú pod ňadrami Júno, Tak ze sebú: „Já mám premohlá úmisľi opusťiť, Od Vlach aňiž Teukrov zavráťiť krála ňevládňem? Neb mi osud bráňí. Pallas hľe korábi zapáľiť 40 Grécké, a v morskéj zatopiť jích mohla prepasťi, Toľko pre ňestúdnú Oileviča Ájasa vsťeklosť? Tá, prudké z oblak metajícá ohňe Perúna, Rozhnala loďstvo, tuhím i celé more zbúrila vetrem; Též jeho, pres boďené jak bol prsa plápoľi dímal, Víchorem uchváťíc do skal pozarážala ostrích. Já aľe, královná čo si kráčám boztva, i sestra Aj žena Juppitera z jedním tak dávno potíkám Národem. I kdo potom buďe cťívať boztvo Junóni, A zňížen z obetú pred jéj sa uhadzovať oltár?“ 50 Takto si rozvažujíc na plamenném bohiňa srdci, Spíchala hvižďícéj do Eólie, místa fujákov A vsťeklích povetric. Tu Eol král v jaskiňi pustéj Zápasních vetrov a hlučné ukrocuje búrki Rozkazem, a stálú ve žalári opatruje strážú. Horšící oňi sa z veľkím hori strašňe jačáňím Vókol závor hučá; visokéj na hraďbe nosící Berlu seďí Eol, a vždi kojí hňev, a zmakčuje prudkosť; Jestľi bi tak ňečiňil, more aj zem i víšku bi hvezdnú Strhľi, a po všeckom ze sebú rozmétľi povetrú. 60 Než boh vševládní v černé jích jaskiňe zavrel, Tochto sa báv; k tomu aj visokú hor spustu naválal, Aj dal krála, kerí bi veďel jím zákonem istím Kratšé, neb dlžšé podla rozkazu uzdi popúščať. Pred ňeho Júno tedáž s takovú pristúpila prosbú: „Ctní Eole, však oťec ťebe boztva a ludstva panovňík Doprál vládu kojiť vlni, buď jích vetrami zbúriť, Rod mi ňepráťelskí po tirhenskích vesluje víroch, Tróju a zvíťazené do Vlach svoje boztvo ňesúcí: Vetrom pusťi tuhosť, a zahrúž do prepasťi korábi; 70 Buďto narózno zažeň; mrtvích též pres vodi rozňes. Obzláštních dvakráte seďem na krásotu mám Nimf; S tíchto, čo jest najšvárňejšá, Dejopéju za stálu Manželstvom pripojím ťi, a vlastnú večňe oďezdám: Svój ze ťebú abi vek za takéj pretrávila službi Zásluhu, a krásních roďičem ťa čiňívala ďétek.“ Naproťi rekňe Eol: „Tvá, ó královno, čo žádáš, Práca je rozvážiť; mňe konať tvé rozkazi patrí. Ti pred Juppiterem toto mňe králostvo a berlu Obsahuješ; ti mi též pri bohov stoľiť hosťiňe práváš, 80 Víchoric a hlučních ti čiňíš mňa vládara búrek.“ Keď to rekol, do dutéj napráhlú mocňe rozehnal Píku na bok hori. V tom vetrové, jako zástupi vojska Otvorenú sa valá bránú, a fukotmi zahvízdnú. Nad more sa vrúťá, a celé až ze dna prepasťi Víchodní a poľedňajší prívalmi i častí Západní chváčú, a valá k brehu vlnska ohromné. Krik mužov a strašní provazov hňeď strhňe sa vrzgot. Mračna tedáž bílí vidrú ďeň a svetlo ňebeské S Teukrov očí; noc černošerá sa na rovňinu spusťí, 90 V obloze v tom zahrmí, a povetrí ohňami bľíská; Všecko i prítomnú vihrážá záhubu mužstvu. Hňeď zima pozdrobené Eneášovi zatrase údi; Zalká, a vsťáhlé k hvezdám ruki spínaja rekňe: „Ó trikrát ščastní vi! kerímžto pred ustami otcov Pod visokími umreť sa podostalo hraďbami Tróje! Ó najsilňejší s králov Dioméde achajskích! Zdáž ňemohel sem i já na poľi vzať skázu trojánském, A skrze tvú mój tento život sa mi pravicu odňať? Kďežto ľeží Hektor zabití od Achilla, kďe veľkí 100 Sarpedon; a schiťeních Simois kďe natoľko šišákov, Toľko pavez, ťel toľko mužov pod vírami krúťí!“ Jak povedal toto, hvižďící od pólnoci víchor Sprudka do plachti vrazí sa, a záveje zdvihňe ku hvezdám, Vesla sa rozlámú; zatočí loď predkem, a vlnskám Bok dává; hromadú príkrá hora vodstva sa rúťí. V najviššéj ti visá vlňe; tím voda spátki opadlá Otvárá zem; rozhráté more pískami žúrí. Odňesené tri veter do sľepích skal napre korábi: Skal, čo Vlach v Mori prostredném oltármi nazívá; 110 Náramní pod vodmi chrbát. Tri do nákal a ňízkích Vrhňe fuják melčin, vec k pohľedu veľmi žalostná, I v brodi povrážá, a koľem jích zavre do písku. Než na jeden, ve kerém z Lídskími sa vézel Orontes, Pred tvárú jeho náramní zhora praskňe do zadku Závej; v tom virazí, a hlavú doľe zvrhňe sa správec; Než ten v tom jedném potrikrát mísťe zakrúťeň Vókol sprudka točí val, a morskú zhltňe prepasťú. Zrídka na ňezmerném uhľédať víre plovúcích; Zbrojstvo, a deski loďí, i trojánskí pres vlni poklad. 120 Už mocnú Ilióna loď, už silného Acháta, Též na keréj sa Abas, na keréj sa i vézol Alétes, Búrka premohla; do všech naporád puklími sa bokmi Záhubná vťíská voda, a ščerbinmi nabírá. Náramními zatím sa mitúchať rovňinu zvukmi, I strhlú Neptún pobadával búrku, a celki Bahna povivracané, pohnutí preprudce; i ze dna Vzhľédnúcí, premilé nad vrch vodi usta viňésol. Rozhoďené po celéj Eneáša zre rovňiňe loďstvo; Skrz vlni potlačeních a skrz ňeba záhubu Teukrov. 130 Podvod aňiž mu krití ňebol a hňev sestri Junóni. Víchodného volá si a Západného; i rekňe: „Tak veľkú ve vašém dóvernosť nároďe máťe? Už ňebe, už zase zem, vetrové, bez mého pomíchať Rozkazu, a zdvíhať toľké zľevov ohromi smíťe? Vás já. Než pohnuté ľepšej buďe vlnska uťíšiť. Však pozatím z vístupku takú ňeoďejďeťe kázňú. Včil sa mi berťe po svích, a královi skážťe vašému: Ňe vládarstvo jemuž mora a trojzubca krutého, Než mňe je losmi dané. Své on má skalska ohromné, 140 Čož vám sú domové: ňech Eol sa na temto vipíná Zámku, a pritvorením nad vetrami vládňe žalárem.“ Rekňe, a skór, toto než vipoví, scela búrku uťíší; Mračna porozháňá, a oďešlé slnko navráťí. Cimotoe, spolu s ňú i Tritón snážíce od ostrích Loďstvo ťahnú skaľin, on sám též hore vidlami zdvíhá; Námoľi zotvárá, a koľem vlni všecki porovná; Pozvrchnosť mora aj lahkími prebehňe koľesmi. Jak, keď ve množšém rozbroj podvihňe sa ludstve, A hňevná podlími horí srďitosťami zberba; 150 Už lúč, už kameňí ľétá; vsťek zbrojstva dodává: V tom, zazrú-ľi pre nábožnosť a pre zásluhi ctného Starca, porád zmlknú: a držá uši naňho pozorné; Tento rečú ducha jím ríďí, a zlahodzuje srdce: Tak všeľikí prestal zvuk, oťec čím rovňinu morskú Vzhľednúcí, a ňebom vezení pres hladčinu jasním, Pral koňe, a spešními ľeťel na vozíku opratmi. Uznovaní Eneášoviči, snážíce na bľízké Dostať sa brehoví, na libické vrhľi sa medze. Místo je zestraňené; prístav sa od ostrova bokma 160 Náproťivíma čiňí, závej ze keríma sa každí Láme a odrazení do svého sa odtoka zvíňá. Odtáď též odtáď dve hrubé sa do víški ňebeskéj Vistrmujú ťemenom skaľi; pod ňimi v šíre mlčává Bezpečné more; ľiščících k tomu záslona hájov, A hrozním tmavoluh nastává od hora sťínem. Naproťi je kľenutá ve visících jaskiňa skalskách; Tu sladké vodi sú, s kameňá tu živého sedadla; Nimf domové. Žádná uhnaté tam húžva korábi Ňepridržá, aňi kotva krivím ňehrizňe pazúrem. 170 Sem vchádzá Eneáš na viťáhlích sedmi koráboch Ze všeho počtu; i s ňích náramnú po brehu túžbú Ven vijdúc, písek žádostní Teukri dosáhnú, A zmočeními vodú položá sa na zábrehu údmi. V tom první kremeňem bol vikresal iskri Achátes, A vzal oheň v lisťí, i koľem ňeho dobre suchého Nakláďel rážďá, a plameň rozdúchal ochotní. Mokré hňeď vijmú obilí, a zbrojstvo pekarské Zúbožení bídú; i z vln čo zachráňiľi zbožné Zrnka na ohňi dajú sa visúšať, a na skaľe drúzgať. 180 V tom sa na najviššú Eneáš skalu zdvihňe, a vókol Pres každí patrí mora víhľed: jestľi bi ňekďe Antea zrel metaného vetrem s fríďskími korábí, Buď Kapisa, buď na zvíšném zbroj loďstve Kaíka. Ňikďe plťí ňeviďí: jeľeňov troch na brehu túlať Sa zhľédá; za kerími celé od zadku sa ťáhňe Stádo, a najdlžším v doľinách pase mnoztvo porádkem. Tam postál, i rukú oblúk a strelki dopadnul; Zbrojstvo keré verní ve svéj mal hrsťi Achátes; Napred postrílá vodcov, čela víški ňesúcích 190 Pannožitíma rohí; pozatím aj všecko honící Mnoztvo po razsochatích zrážá dolu šípami hájoch. Skór aňi ňeprestal, seďem až keď víťazu ťažkích Padlo na zem kusov, a s počtem sa zarovnalo loďstvo. K prístavu sa vráťí, a druhom dá jednako všeckím. Vína potom, dobrí čo nalél jím v rádi Acestes, A sprajní daroval ze brehov keď višľi sicílskích, Rozdává: i rečú truchlé oblahčuje srdca: „Ó druhové (však aňiž sme na zlé ňezabudľi predešlé) Ó vác znášajicí; koňec aj tomu od boha príjďe. 200 Vi sťe i zlí Scillin vsťek a úskaľi znútra hučícé Prešľi; vi Ciklópov sťe na skalní vtrhľi i prístav. Pozbírajťe misel, trúdnú povirazťe si bázeň. Asnaď i tíchto vecí sladká buďe ňekďi památka. Príhodi pres toľké, a ňebezpečnosťi ukrutné Cestu konáme do Vlach: kďe ťiché nám odsudi bidlo Prislubujú; postať má tam králostvo trojánské. Utvrďťež sa, a na ščastné zachovajťe pohodlí.“ Tak hovorí, a plní ťažkími starosťami náďej V tvári jeví, hlboké aľe sťíská v srdci boľesťi. 210 Než ti sa pristrojujú na korisť a na jédla budúcé: Ze všeckích sťahujú kože údov, a masso odestrú. Částka na drobno seká, a trasúcé pichňe na rožňe; Částka na breh sádľí zase kotľi, a ohňe zakládá. Vládu potom jeďeňím čerstvá; a na tráve ľežící Roztučnú zverinú a starím sa nasíťiľi vínom, Než jak hlad zahnatí bol hodmi, a zebraľi jédla: Nad straťeními dlhím ponosem si sťískaľi druhmi; V náďeji rozpačití, i v bázňi, živích-ľi, či mrtvích Misľeť, aňiž vác bezdušních už ňikďe ňesľíchať. 220 Obzlášť nábožní Eneáš, včil Oronta tuhého, Včil zas Amíka žeľí, včil zas nad osudmi Giáša, Též nad Líka zhubú, a prezmužilého Kloanta. Aj koňec už bol: keď Jupiter z visokosťi ňebeskéj Na plachtoplavné more, na králostva ľežícé, Na brehi, aj na luďí zhľédnúc, tak Olimpa na víšce Bol postál, a zrakem na libickú krajnu sa oprel. V tom k ňemu, jak zmítal takovími na srdci sa pečmi Smutňejšá, a v očách prekrásních slzmi zalétá, Vénus takto poví: „Ó čožto i ludstvo i boztvo 230 Večním ríďíváš mocnárstvom, a hrommi ďešíváš, Čož ťebe mój Eneáš previňiť, čo na toľko i mohľi Dardánskí? že sa jím, toľiké už bídi ňesúcím, Pre vlaskú širokí vókol svet krajnu zavírá? Odtáď ňekdi časem prijdúcím Rímanov, odtáď Vodcov od obnovenéj postať krvi Teukra majících, Čožto bi všecko ve svú more aj zem dostaľi vládu, Prislúbil si. Jaká ťeba, otče, prevráťila radda? Tímto prezáhubnú sem Tróje ťešívala skázu, Odsudi nahraďujíc zase odporními osudmi. 240 Včil však ňeščasťí metaních toľkími to isté Bídmi hoňí. Keďi práci koňec dáš králu preveľkí? Anténor hľe mohel, vimsťen s prostredku Achajskích, V zátoki illirské bezpečňe sa dostať i núter V krajnu liburňanskú, a prevíšiť žrídla Timáva: Odkáď pres ďevať ust z veľkím hori strašňe jačáňím Rozťáhlé sa točí more, a kraj vodmi zalévá. Predca tam on založil paduánské mesto a bidlo Teukrov, i svím nazval prízviskom národ, a zbrojstvo Dardánské zavesil; v premilém včil pokoji bívá. 250 Mi, tvój rod, visokého kerím ňeba částku zaslúbil s’, Ľen pre jeden (hrozná vec) hňev skazeními trpíme Loďmi, a od vlaskích najďál vždi motáme sa končin. Čnosťi tak odplácáš? tak nás v králostvo uvádzáš?“ Jéjžto uzasmejicí sa i ludstva i boztva panovňík Tvárú, ňúž ňebo a hromové rozjasňuje mračna, Céru milú božkal; pozatím k ňéj takto vireknul: „Ňechcej sa krásná podarebňe Citérko obávať; Ňezmenné sú tvích osudi; zreš mesto lavínské, I zmužilého buďeš prehrdá Eneáša ku hvezdním 260 Podvíhať ňebesám; mňa aňiž ňeprevráťila radda. On (ťebe však rekňem, poňeváč peč táto ťa hrizňe, Ďál osudov též rozvážíc tajnosťi oďestrem) Hroznú ve vlaském poveďe kraji vojnu, a mocních Vládú potre luďí; i mužom dá zákon na hraďbi: Až v láckích ho treťé kralovať leto uzre pomedzách, I tri po zvíťazeném prejdú zimi vojsku rutulském. Než pacholík Aškán, Júlus včil méno mající (Ílus mal, dokaváď iliónskí bívaľi kráľi) Svém v mocnárstve tricať veľkích po mesácoch oďešlích 270 Pretráví rokov, i preloží králostvo z Lavína. A z veľkími dlhú posaďí nákladkami Albu. Tu pres tri sto rokov kráľem buďe Hektora národ; Kňazka pokáď s krvi královskéj od Marsa ťehotná Tím istím porodem bľížencami Ília zlahňe. Ďál Romulus, vlčice svéj dojki sa zvľekmi ťešící, Národu nastúpí a bojovné podvihňe mesto, Rímanov aj ménom buďe ména ze svého nazívať. Já aňi končin aňiž času jích vládarstvu ňedávám; Večné sem bol jím uďeľil mocnárstvo. Ba ostrá 280 Júno, čo včil bázňú more aj zem i oblohu búrí, Raddu chiťí ľepšú, a se mnú buďe stáľe hovívať Rímanom, obšírním sveta králom, a pokoja pánom. Takto sem ustanovil. Po rokoch volakoľko ubehlích Príjďe vek, Assarakov pod moc keď vezme Micéni A Ftiu dvór, i ve zvíťazeném buďe Argoši vládať. Od roďini krásnéj dardánskí postaňe císar, Panstvo čo obmedzí oceánem, a hvezdami skutki; Július on ménom volaní od Júla hrubého. Víchodních ti ho ňekdi krajin ťažkého koristmi, 290 Podvihňeš do ňebes; bozkú on i dostaňe poctu. Tenkrát po skonaních drsní vek prestaňe vojnách. Víra šedá z Vestú, Romulus brat z Rémem i hájiť Panstvo budú; hrozné závormi tuhími, a kovmi Bráni sa válki zavrú. Bezbožná v nútri seďícá Na zbesnéj vsťeklosť zbroji, a sto reťazmi za chrbtem Obkovaná, krvavími krutá buďe ustami reptať.“ Tak hovorí; a ze víški na zem sina Máje posílá; Kraj bi a hraďbu nová Kartágo otevrela k Teukrov Hospoďe; ňeznámá osudov ňeviháňala Dído 300 S končin. Pres veľkú v tom on oblohu veslami krídel Spešňe ľeťí, a tedáž na libické pristaňe medze. Svú už i prácu koná; ďivoké z boha rozkazu Pénom Srdca sa obmakčá. Královná zvlášťe pokojnéj Misľi a dobroťivéj k Dardánom vóľi nabívá. Než zbožní Eneáš, pres noc mnoho zmítaja v misľi, Čím napred zazorí sa viísť ven, a místa novotné Viskúmať; do jakích vetrem bi sa dostaľi končin, Zdáľi tu lud bívá, čiľi zver, nebo púšče zahlédá, Vizvedať ustanoví, a druhom, čo vipatreno, predňésť. 310 Ve sklepeňú hájov pod skalmi dutími korábi Zatvorené stromovím a strašním zvókola sťínem Ukrije. Sám jedním kráčá viprovádzan Achátem; Dve kláťíc širokíma ve svéj ruce píki zelezma. V tom sa mu na prostred luha matka na ústreti vňésla, Panni i tvár i zbrojstvo i kroj Špartánki majícá; Buď jaková bujních trácká Harpalica žrebcov Rozháňá, a chitrého ve svém skoku Hébra ubíhá. Neb lahkí na pľecách bola jak bi polovňica oblúk Ňésla, a roztrásať sem i tam vlasi dávala vetrom; 320 Lítka nahé, a poobkasané víš rúcho majícá. A predná, „Hej,“ tak hovorí, „mláďenci, poveďťe, Zdáž ňejakú sťe tu z mích túlať sa ňeuzreľi sestru, Pristrojenú v túl a strakatí z ostrovida obľek, Buď penavého krikem sťihajícú v odbehu kanca.“ Tak Vénus; než sin tak Vénuše naproťi začňe: „Žádnú sem ňepočul, žádnú s tvích sestru ňezazrel, Ó jako mám ťa volať? poňeváč aňi, panno, ti smrtnéj Tvári ňemáš, ludského aňiž hlasu; bohiňa isťe; Sestra-ľi Féba? aneb spaňilích Nimf jedna si rodstva? 330 Buď dobrá, a našéj, kdo si koľvek, bíďe polahči; I, v jakovéj sveta stránce, v jakéj zmítáme sa krajňe Rekňi. Mi ňeznámí zdejšého i ludstva i místa Včil blúďíme, vetrem dohnatí sem a vlnmi krutími. Najmnožšá od méj ťi obeť ruki padňe pred oltár.“ V tom Vénus: „Hodnú sa takéj biť pocťi ňesúďím; Tírské panni majú obracať sa s túlami zviklosť, A sťahovať visoké modrími si škorňami lítka. Krajnu viďíš pénskú, Tírskích, a Agénora mesto. Než je libická zem, ňepremohlí válkami národ. 340 Dído ve svéj králostvo drží moci, s Tíri oďešlá, Pred bratem ustupíc. Predlhá je krivda, i veľké Okluki; však z vatšého buďem ťebe predca vikládať. Tá muža nad všeckích mala možňejšého Fenícskích Sichea, a vrúcnú milovávala veľmi ho láskú, Pannu jemuž ju oťec ze zdarnú svadbi oďezdal Veščbú. Než tírské brat jéj králostvo užíval Pigmalión, horší ode všech na skutki zločincov. Medzi kerích vsťeklosť pristúpila. Sichea tento Bezbožní, a pozasľepení od láski bohatstva, 350 Kradmo pred oltárem porazil, ňevšimna si lásku Sestri, i z účinkem za dlhí čas kril sa, a trúchlú, Premnoho zlostňe tajíc, manželku privádzal o náďej. Než ve snách muža sťín sa ňepohrobeného ukázal; Obľedlé ďivním udvíhaja spósobem usta, Ukrutní oltár i prebodlé od meča ňadra Odstrel; a tajňejšé vijevil domu všecko zločinstvo. Raddu potom dává preč uťécť i krajnu opusťiť, A k tomu cesti pomoc v ukritéj zemi dávno ľežící Otvárá sklad, ňeznámé zlata hrivni a stríbra. 360 Tím pohnutá z družinú sa na odchod chistala Dído. Zešľi sa všecci, čo buď maľi k ukrutňíku ňenávisť, Buď čo sa báľi pre strach; hotového sa z náhodi loďstva Zmocňá, a zlato naň naložá. Lakomého po vodstve Pigmalióna vezú poklad. Žena vívoda skutku. Zašľi na kraj, kďe tedáž náramné múri zahľédňeš A pnúcé Kartági novéj do visosťi sa hraďbi; Kúpiľi místa, čo hňeď z účinku nazívaľi Birzu, Koľko bi stredňe kožú zakľíčiť mohľi bujáka. Než kdože vi sťe, aneb z jakovích sťe sa pohnuľi končin, 370 Neb kam včil vaša cesta?“ Na tú on vzdichna otázku Odpovedá, hlbokími také slova prsmi dající: „Ó bohiňo, s prvného buďem-ľi začátku viprávať, A chcela bis-ľi našéj poslúchať náhodu bídi: Skóršej ďeň zavretím Zvíradňica zastre Olimpem. Nás ode Tróje staréj, do uší vám jestľi sa méno Dostalo Tróje, inú vezeních pres rovňinu cestú Náhodi búrka ze svéj do libickích prihnala končin. Já sem nábožní Eneáš, čo ňepráťelu boztvo Loďmi ňesem vidreté, známí nad hvezdi povesťú. 380 Lácko hľedám vlasť mú, a pošlí ze Jupitera mój rod. Na fríďskú ze dvacáťi sedol sem rovňinu loďmi, Matkú k cesťe veďen bohiňú, plňiť odsudi snáživ; Sotvi seďem zbívá zhubeních od vetrov a od vln, Ňeznámí a chudí z Európi a z Ázie vihnan, V pustaťinách túlám sa libickích.“ Ňechcela Vénus Dať si mu vác sťažovať, v prostred tak rekla boľesťi: „Kdožkoľvek si, misľím, že ti ňe v ňemilosťi ňebeskích Živ si duchov, keď s’ ráz k tírskému sa mestu pribľížil. Iď ľen a v královnéj odtáďto sa náhľi paláce. 390 Však ťebe oznamujem, druhové že sa vráťiľi z loďmi, A zmeňeními vetrí bezpečné dostaľi místo; Krem že bi ľen márnú roďičé mňa učívaľi veščbú. Pozri dvanásťe labuť pľesajících v krdeľi spevmi, Spusťící sa keréžto orel v jasnosťi povetrá Sprudka hoňil; predlhím sa viďá včil místo porádkem Buď si voľiť, buď na zvoľené už zbľízka pozírať. Jak zňícíma hrajú oňi krídlama spátki ľeťícé, A pretočíce koľem sa, milé dali hrdlami pesňe: Tvé ňeináč loďe a mláďež na prístave ňekďe 400 Buď mešká, buď doňho plnú vestupuje plachtú. Iď ľen, a tam spešní, kďe ťa tá veďe cesta, ponáhlaj.“ Rekla, i odstúpíc krásními zaľiščala krkmi, A z bozkú ambrózické vlasi díchaľi vóňú; Od vrchu podkasané ku patám sa spusťilo rúcho; Chod též znať, bohiňú že je, dal. Jak náhľe roďičku On poznal, takovími za ňú sa slovmi ohlásil: „Čož sina, ukrutná i ti též, márními natoľko Tvármi klameš? Prečo tvéj ňedopúščáš pravice dotknuť Sa pravicú, i pravé slova slíchať a spátki ťi dávať?“ 410 Tak si na ňu sťíská, a krokem sa do mesta zanášá. Než ťemním Vénus povetrím zaoďála idúcích; A hmľi mnohéj černím vókol zaobálala rúchom; Ňikdo bi jích ňemohel zahľédnuť, ňikdo sa dotknuť, Buďto na cesťe baviť, buďtož, načo prišľi, sa tázať. Než sama zdvihnúcá sa ke svému do Páfu uchádzá Bidlu: kďe chrám, a sto oltárov k jéj pocťe kaďidlom Díchá sábejskím, a novími voňačkami páchňe. Cestu zatím konajú, kam ukázan ťáhňe sa chodňík. Už sa berú i do kopca, kerí nad mesto viléhá 420 Najmnožší, a na postavené proťi bašti sa ďívá. Veľkosťám sa ďiví Eneáš, kďe chalupki ňedávno Stáli; na bráni ďiví sa, na brinkot, a dlážbi uľičné. V práci sa obracajú Tírskí: časť múri viháňá, Hrad sádľí, a prenáramné skaľi rukma tu válá; Časť príbitki merá, a kopánkú místo ukládá. Posvatních si volá ze staršin sudcov, a raddu. Tam prístav ďubajú morskí; tu ďivadlu pracovní Základi podstavujú, a porádkem ze skal ohromné Slúpi krešú, oponám slúžiť za krásu majícé. 430 Jak včeľi po strakatích na noví jar kvítkami lúkách Pod slnkom pracujú; keď národu svého dorostlí Pusťá roj, neb keď sa topíce plásťini husťá, A sladkú své rozťahujú šír svetľice ščávú; Buď keď ťerchu berú prišlím, buď v zástupe rádném Rozľeňivé trupov odsacujú od pitvora stádo. Práca vre, mad voňavím lúbežňe zapáchuje tímem. „Ó ščastní vi, kerím stavajú sa už ohradi múrov!“ Tak hovorí Eneáš, a na veľkosť mesta pozírá. Obskľepení hmlú sa vnášá (vec k víslove ďivná) 440 V prostred, a medzi mužov zmíšá; a ňeuzre ho ňikdo. Prostred mesta bol háj, chládkem nad míru milostní, Kďež metaní po morách závejmi a vetrami Pénskí Prvné odkopaľi znameňí, čo ukázala Júno Královná, koňskú hlavu; takto že vojnami slavní, A snadnú opatren chóvú buďe pres veki národ. Tam bola chrám tírská náramní Dído Junóňe Zdvíhala, rozbohatí pokladmi a bohiňe modlú: Chrám, z meďi čo dvere mal, spojené k prahu podvoje skvúcú Stáľi meďú; sťažeje v pomeďenních škrípali bránách. 450 V temto nová luhu vec nasamípred umenšila bázeň; Tam sa na bezpečnosť Eneáš sám najprve ozreť, A v bídách pevnéj smel dóvernosťi nabívať. Neb jak v náramném ďívá sa chráme na všecko, Královnú čekajíc, keď ščasťú tochto sa mesta, Keď remeselňíkov sa rukám a práci ňelahkéj Veľmi ďiví, zhľédá iliónské od radu pótki, A sveťe rozňesené po celém už vojni povesťú, Átrevičov s Priamem, hrozného i tímto Achilla. Postál; a vzdichnúv, „Je-ľi už,“ praj, „místo, Acháte, 460 Zem je-ľi už, čo našími plná bi ňenašla sa bídmi? Hľe Priam. Aj tu daná bívá svéj odplata čnosťi; Sú slzi nad bídú; a iních zlé srdca sa tíká. Zlož strach. Táto povesť ňejakí ťebe dostaňe prospech.“ Tak reče, a práznú sa ťeší tu na srdci malóvkú Povzdichujíc, i mnohími kropí tvár slzmi zalétú. Neb zhľédá on, jak bojující Pergamu vókol Tam taďe Gréci bežá, dardánská ťiskňe sa mláďež; Tam taďe zas Fríďskí; a vozem pere v zápať Achilles. Odtáď v ďáľi maľéj po plachtách Rézove stáni 470 Poznává bílích; zraďené ve spánku čo prvném Tídeovič zlúpil krvaví od premnoho mordov; A prudkích zachopil žrebcov, skór nežľi bi obrok Tróje do ust vzaľi a v prúdoch sa napájaľi Ksanta. S konca druhého Troil straťením preč ubíhaja zbrojstvom, Ňeščastní pacholík, a ňerovní potkať Achilla, Koňmi ťahá sa, a od prázních kol znački visící, Oprati predca drží: šija a vlasi bídňe po písku Techto vľečú sa, a sprevracaná prach kopia čárá. Prostovlasé nazatím Ilianki do Palladi chrámu 480 Kráčali rozhňevanéj, a plášč jéj ňésli na spósob Trúchlících smutné, po prsách sa i dlaňma tlčícé; Bohiňa odkloňená sklopené v zem opírala svetla. Hektora potrikrát iliónskéj hraďbi navókol Smíkal, a bezdušné ťelo za zlato dával Achilles. Až vtedi náramné púščá od srdca ikáňí: Jak lúpež, jak vóz, jako aj ťelo práťela mrtvé, Jak též ňezbrojné Priama ruki spínať uzíral. Aj seba na prostred poznával kňížat achajskích, Aj pluki víchodné, aj černé Memnona zbrojstvo. 490 Ščítami ozbrojené v hajnách Amazonki dovádzá Pentezila vsťeklá, a pomedzi ťisícami žúrí Obnažení ze zlatím prsňík váľečňica pásem Obťahujíc, a smí z mužskími sa panna potíkať. Keď na to všecko patrí Eneáš tak veľmi poďivné, Keď sa ďeší, a v temto samém sa tu pohľeďe mešká: Krású prespaňilá královná Dído do chrámu Kráčala, mláďencov ňemalé ju otáčalo mnoztvo. Eurótáša jaká na brehoch, neb Cinta pahorkoch V tanci pľesá Diana; za kerúžto ťisícero odtáď 500 Též odtáď Nimf sa hromaďí; ona pres pľeco vrhlí Túl ňese, a v choďe postupujíc nade všecki je viššá; Sladká mlčki radosť zaščegluje srdce Latóni: Dído taká bola, tak veselá sa po prostredu ňésla, Prácu ponúkajicá hľeďeť a králostvo budúcé. Na prostred sa chrámu zatím pri bráňe Junóni, Ohraďená zbrojstvom, do svého osádľila trónu. Zákon a práva mužom rozdávala; prácu i v rovné Vážila částki, aneb metaními ukládala losmi: Keď z veľkím Eneáš zbíháňím znáhla sa bľížiť 510 Antea aj Sergesta viďí, i tuhého Kloanta, A z Dardánov iních; čo na morskéj rovňiňe búrka Rozhnala jích, a v iné a iné pozanášala místa. Veľmi sa hňeď poďešil, poďešil spolu veľmi Achátes I pre radosť i strach; túžebňe zadichťiľi dotknuť Jích ruki: ňeznámá aľe vec rozbúrila srdce. Ďál sa tajá; a dutími krití oblakmi tu patrá, Čož je za jedno mužov ščasťí; kďe opusťiľi loďstvo; Čo prišľi: neb vibraní od všeckích išľi korábov, Prosbi ľejíc o milosť, a krikem do chrámu sa ňésľi. 520 Keď núter vešľi a pred ňú moc dostaľi rečňiť; Najstarší tak s ňích Ilióneus krotko začíná: „Ó královno, keréjžto nové dal mesto zakládať Juppiter, a pravdú ďivoké brať národi v uzdu, Dardánskí ubohí, po všeckéj rovňiňe vetrem Rozmetaní, ťa prosíme: ňedaj nám loďstva zapáľiť; Odpusť nábožním, a milosťive zhľedňi na bídních. Sem sme ňedošľi vašéj ozbíjať zbrojstvami krajni, Buď pokoristovanú odvádzať na brehi lúpež: Toľkéj vládi ňeňí, toľkéj aňi píchi premohlím. 530 Místo je, názviskom volajú Hešpériu Gréci, Zem dávná, i na zbroj možná, i na úrodu hojná; Lud bíval tam enótrickí; včil Itáliu mladší, Jak je povesť, volajú od vodca. Do téjto sme išľi: Keď rázem podvihnúcá sa na rovňiňe búrka Nás do sľepích pozaňésla brodov, prudkími i prácu Vetrami zvíšícá pres vodstvo a úskaľi celki Rozhnala; málo naších do vašéj sem priplulo krajni. Čožto za lud je, aneb čo za vlasť zvik tento dopúščá Tak ďivoká? za malú bráňí nám hospodu písek. 540 Naproťi boj zdvíhá, a ňedá nám na brehi vistať. Jestľiže rod ludskí a smrtné zbrojstvo tupíťe: Aspoň bojťe bohov sa dobrého a zlého pamatních. Náš bol král Eneáš, ňebol od ňeho ňikdo na pravdu, Ňikdo na nábožnosť vatší, aňi vojnu a zbrojstvo. Jestľi osud ho drží, a povetrí jestľi požívá Horné, ešče aňiž ňezašel ke sťínom ukrutním; Strach tu ňeňí, prvná že si nás predchádzala službú, Lúto že má ťi priíť. Sú aj ve Sicílii mesta, Sú pola, a slavní rodu dardánského Acestes. 550 Roztrepané od vetra povol k zemi loďstvo doťáhnuť, A v hájoch pouťať naň brvna i vesla prichistať; Jestľi sa z obsáhlím do Vlach tovarišstvom a kráľem Dopraje ísť: veselí bi sme do Vlach a Lácka oďešľi; Jestľi ňeňí aľe už spaseňá, a ti s’, otče, v libickém Pohrobení mori, ňezbívá aňi Júlova náďej: Aspoň abi sme tedáž na sicílskí prístav i bidlo, Odkáď sem prihnatí sme, ke králu Acestovi išľi.“ Tak rečňil. Spolu Dardánski posvedčiľi ustmi. Dído nakrátce tu hňeď sklopenú odreknula tvárú: 560 „Strach si virazťe ze srdc, a pečú ňetrápťe sa Teukri. Ťažká tak ňúťí mňa vec, a králostva novotnosť Včil robiť, a zvókol strážňíkem končini chráňiť. Kdož ňezná Eneášovcov, kdož mesto trojánské, Čnosťi a víborní lud, i toľkéj podpaľi vojni? Veľmi ňe tak hlúpé nám srdca sa dostali Pénom; Slnka aňiž ňechoďá od nás tak ďaľeko žrebce. Buď veľkú zem hešperskú, i Saturna pomedzí, Buď breh Eriksa raďej si, a krála voľíťe Acesta; Bezpečních višľem pomocú, i bohatstvom opatrím. 570 Zdáž chceťe aj se mnú tu do téjto sa krajni osádľiť? Mesto, čo včil zdvíhám, vaše je. Zvitahujťe korábi. Bez všeckého budú rozďílu Trojáňi a Tírskí. Ó kebi sám též král Eneáš, timi vetrami dohnan, Prítomní bol! hňeď po brehoch mláďencov oďešľem Istích, a prezreť poručím kraje všecki libické; Jestľi bi snaď vihoďen túlal sa po hájoch a mestách.“ Túto poosmeľení hovorú hňeď v srdci Achátes, A vrúcní Eneáš už dávno sa z oblaku vidreť Žádaľi. Prvňejší k Eneášovi rekňe Achátes: 580 „Bohiňe sinku, jaká na tvéj včil misľi je radda? Všecko je bezpečné: druhové, a korábi naľézlí. Ľen jeďiní schádzá, utopiť sme sa techto ve víroch Spatriľi: ostatné znášá sa ze slovmi roďički.“ Sotvaže tú dokoná reč, keď rozpukňe sa zrázu Obhoďená hmla, a pres čisté sa rozejďe povetrí. Postál, a v jasném Eneáš sa svetľe ožáril, Súc bohu obľičajú a širíma ramenma podobní: Neb sama ozdobné vlasi, švárnéj lesku mladosťi, A skvúcéj peknosťi očám dala sinkovi matka: 590 Tak jako keď slonovím kosťám ruka ozdobu dává, Neb keď sa zlatem obrúbí mramor anebo stríbro. V tom ke královnéj presloví, a zrázu ke všeckím Tak ňečekan reče: „Dardánskí tu, jehožto hľedáťe, Pred vami jest Eneáš, od vln zachráňen africkích. Ó sama lútosťú pohnutá nad bídami Tróje, Nás čo tu, Dánajskích zostatki, i rovňini všeckím Aj zemi ňeščasťím sťihaních, všeckého potrebních, V mesto a dom prímáš, hodné, ťebe Dído, vidávať Ďéki ňeňí sme na dosť možní, aňi čo kďe je koľvek 600 Dardánskí po celém roztrúsen okršľeku národ. Boztvo ťi, jestľi patrí na pobožních, jestľiže ešče Ňekďe pravosť, a dobréj svedomé rovnosťi je srdce, Odplatu dáj hojnú. Čo za vek ťa na svetlo viňésol Tak ščastní? jaková toľkú ťa poroďila matka? Réki zakáď brávať sa budú v more, sťíni pahorkov Úboče obchádzať, meňavé skveť hvezdi na uhloch: Vždicki i méno i česť z veľkú tvú zostaňe chválú. Kamkoľvek sa ve svet pohňem.“ Tak rekna milého Vezme pravú Ilióna, ľevú obsáhňe Seresta; 610 Ostatních pozatím, i Giáša, i vodca Kloanta. Tímto napred viďením tírská sa strápila Dído; Tak veľkú pozatím bídú Eneáša; a rekla: „Čož ťa za ňeščasťí pres toľké, bohiňe sinku, Pádi metá? Čo za moc k ukrutním prihnala medzám? Ten-ľi ti sám Eneáš, jehož Anchízášovi krásná Vénus pri fríďském na svet Simoenťe viňésla? Já pamatám, keď bol Teuker do Sidóna sa pribral, S končin vlasťi zahnan, hľedajíc králostvo novotné Béla pomáháňím; neb oťec Bél práve bol ostrov 620 Tenkrát ovládal Ciper, a v ňem rozkazi dával. Už známá od tíchto časov mňe i skáza Trojánov Mesta, i tvé známé jest méno, a kráľi achajskí. Sám vznešenéj Teukrom ňepráťel chváľi dodával, Aj seba od dávnéj roďini chcel Teukra pochádzať. Včil nože, vestupťež do naších mláďenci palácov. Aj mňa to nárovné metanú pres tak mnoho náhod V tíchto posľedňe zemách ščasťí chcelo bidlom osádľiť, Zlého ňeňeskusená bídním sem zvikla pomáhať.“ Tak hovorí; a do svích z Eneášem ťáhňe palácov; 630 A spolu pres bozké slavnosť všaďe chrámi naríďí. Ňe z menšú tovarišstvu zatím na korábi starosťú Juncov pošľe dvacať, veľkích drsními chrbátí Pošľe bravov sto, i tučňejších sto z matkami jahňic, Dar veľkí, bi celí v radovánkách stráviľi ten ďeň. Než dom nútrajší, královskú hojňe pľinúcí Skvostnosťú, sa pristrájá, a na hosťinu chistá. Rúcha dané umelú prácú sa a červcami ľiščá; Stríbro mnohé po stoloch je, hrďinské na zlaťe predkov Číni viobrazené predlhím sú všecko porádkem, 640 Pres toľkích veďené mužov od prvného začátku. K loďstvu zatím Eneáš (poňeváč ňedopúščala srdcu Otcovská dľeť láska) chitrého pozašľe Acháta, S tím k Aškánu zaísť; a vzať ho samého do mesta. Všecka milého je peč na drahém Aškánovi otca. Krem toho aj vidreté iliónskéj skáze darunki Káže priňésť; drsní zlatom a tvárnosťami pláščík, Též ze žltími koľem povišívan akantami závoj, Ozdobi argoskéj Heleni: čo ze hraďbi micénskéj, Keď sa na ňesvečnú do Tróje pobírala svadbu, 650 Ňésla sebú, hodní ďiveňá dar Lédi roďički. Krem toho berlu, čo s ňú Ilióne choďívala ňekdi, Najstaršá Priama cér, též diamanti na hrdlo, Korunu aj dvojakú zlatom a predrahími kameňmi. To vzať náhlící ke korábom chvátal Achátes. Než Vénus tu na srdci noví klam a raddu vimíšlá: Bi premeňen v ustách a celéj ve tvári Kupído Mesto milého prišel sám Júla, i darmi zapáľil Vsťeklú královnú, a do kosťí ohňa napúščal. Neb domu, a dvojakích sa obává ustami Tírskích; 660 Pálí Júno krutá, a na noc peč táto ju hrizňe. Okridlanému tedáž hovorí timi Ámoru slovmi: „Sinku drahí, moc a najvatšá moja vládo, tifonské Najviššého čo sám sebe ňišt streľi otca ňevážíš; Pristupujem s prosbú, a k tvému sa boztvu uťíkám. Brat jak tvój Eneáš vókol pres rovňini všeckích Sa zmítá brehov, odpornéj závistmi Junóni, Známo ťi; aj nad mú si boľesť mal často boľesťú. Techto drží, a milími baví rozprávkami Dído; I v strachu sem, kam tá ve junonském hospoda mesťe 670 Padňe; takímto vecí ňeprestaňe Júno pohodlím. Skór teda chitrosťú predeísť a plameňmi zaklíčiť Míňím královnú; abi svéj ňepremíňala misľi: Než veľkú se mnú k Eneášovi zhárala láskú. Včil, jako bi s’ to mohel vikonať, moju vezmi si raddu: Královskí povolan tírského do mesta od otca Íť chistá pacholík, veľké mé srdca kocháňí, Z darmi, čo z vln morskích a ohňov pozebíraľi Tróje. Techto na posvatném ukojícá predňe do spáňá Chráme Citéri, aneb do idálskích ukrijem hájov: 680 Klam bi sa ňezdovedal, buď v ňem nás ňekďe ňepotkal. Ti pres jednu sa ľen klamaví noc zaňho vidávaj, A známú si chlapca chlapec tvár obľeča vezmi: Bi s’ vtedi, keď ťa na svój posaďí klín Dído radostná, Královskích pri hodách a pri nápoji vína lahodném, Keď buďe objímať ťa a k ustám usta priťískať, Díchal oheň tajní, a klamem jedu láski napúščal.“ Ámor matki miléj poslúchá rozkaz i krídla Vizľéká, a chodem pospíchá Júla radostní. Než Vénus premilé Aškánovi sňíčki dopúščá, 690 A zloženého na svém do luhov ňese lóňe idálskích: Kďežto ho páchnúcá líbú majeránčina vóňú Kvítkami a vďačním vókol zasťíňuje chládkem. Rozkazu poslušní už bral sa Kupído, a Tírskím Královské ňésol dari, z vodca Acháta radostní. Keď prišel, už na zlatú královná kládla sa posťel, A v prostred na prenádherních si zasedla pokrovcoch. Už veľkí Eneáš, spolu už mláďenci trojánski Pristúpá, a na podhoďeních seba červcoch osádlá. V tom sluhové jím popriňesú vodi na dlaňe, vijmú 700 Chléb s košov, a z makkími choďá uťirákami vókol. V nútri služek paďesáť: predlhím všech tíchto porádkem Práca je ostrájať živnosť, a dom ohňem okáďať. Je sto iních, je vekem rovních též toľko junákov, Jédla na stól čo bi ňésľi, a z vínom kládľi pohári. Rovňe sa aj Tírskí v najmnožšém do dvora počťe Zešľi, i tím na kritích posedať rozkázano stláňách. Veľmi ďivá sa na dar veľkí Eneáša, na Júla, Na stuha rozhorenú boha tvár, i na usta klamúcé, Též na plášč, a koľem povišívan akantami závoj. 710 Ňeščastná obzlášť, poprireklá skáze budúcéj, Dosť nahľeďeť sa ňemóže, i tím vác plápola cíťí Dído, a ze chlapcem sa ťeší i darunkami jednak. On, keď bol v objímáňú Eneáša pomeškal, A zmisľenému sitú učiňil dosť otcovi lásku; Bral sa ke královnéj. Ona očma a prsmi na temto Všecka vezí, a na lóňe chová, ňeveďevši to bídná, Koľkí boh na klíňe seďí. On dobre pamatní Rozkazu matki miléj, Sichea z hlavi lahki virážať Začňe, a predsťihnuť sa živím prisnážuje ohňem 720 Dávno už odviklé a zabudlé srdce na lásku. Čím první bol hodám koňec, a preč oďebraľi jédla; Číše kladú veľké, a plňá až pres vrchi vínom, Zvuk v dome nastává, a hlas pres pitvori zmítá; S pozlátného visá kľenuťá od podlahi fakľe, A svetlosť plameňov hustú noci mrákotu víší. Královná tu zlatom ťažkú si a perlami číšu Pítala a z vínom ju naľéla: čo Bélus, a Béla Zvikľi potomci vrchem naplňiť. Dom tehdi uťíchel: „Juppiteru, všech neb ťa pravá mať v ochraňe hosťov, 730 Tento učiň veselí Tírskím ďeň a z mesta Trojánov Sem prišlím, i naších pamatať naň často potomkov! Poprispej Bache, darče radosťi, a Júno milostná! Buďťe vi aj Tírskí dobréj tu na hosťiňe vóľi!“ Rekla, i k pocťe bohov na stól pouprsknula vína S číše, a ľen vrchními prvá sa ho dotknula ustmi; V tom s ponukem zavdá Biciášovi. Chitro peňící On zapopadňe pohár, a celí až do dna viprázňí. Predňejší napotom. Vlasatí zňí všecko pri harfe Pozlátnéj to Jopáš, veľkí čo bol Atlas učíval. 740 Spívá blúďící i mesác, i čo slnko sa tmívá; Odkáď rod ludskí, a zver; odkáď príval, a ohňe; Vozca, i Vóz obojí; i nosícé déžďe Kurence; Čo spíchá zimné sa do rovňini slnko zahrúžiť, Neb jaková ľetnéj pridržá noci zábava súmrak. Na dlaňe pľeski čiňá Tírskí, a Trojáňi podobňe. Ňeščastná též v rozličních sama trávila Dído Rozprávkách noc, a veľmi dlhú sa opájala láskú; Zhusta sa na Priama tázavši, na Hektora zhusta: Včil, jakové ze sebú sin Ďeňňice zbrojstvo doňésol; 750 Žrebce jaké Dioméda, jakí bol Achilles ohromní. „Ba s prvného poveď radšej nám, hosťe, počátku Nástrahi Dánajskích, a ňevolnéj záhubu vlasťi, I tvé blúdi. Nebož leto už dovčilka je sédmé, Po všeckích čo zemách a vlnách tak bídňe sa túláš.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.