ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Královná aľe zlú raňená už dávno boľesťú Úraz žilmi chová, a sľepím sa vitrávuje ohňem. Najmnožšá muža čnosť, najmnožšá národu sláva Často padá na misel. Vrezaní je do srdca i parsún, I slova; údom aňiž ňechcú peče drímoti popráť. Zem ďňa druhého šerú lampášem ožárila Féba, A z ňeba vlhnúcé rozháňala Ďeňňica sťíni; K jednoduchéj keď tak zľemiselná reknula sestre: „Anna, jakí mňa to v ňespáňú utrápuje prístrach! 10 Čož za noví do našého prišel hosť tento obidla! Jak ňese sa tvárú! zmužilí jak srdcem, a zbrojstvom! Mám za to, ďéťa bohov že je; má aňi víra to márná. Ňezdarené strach vizráďá duše. Ejhľe jakími Zmítan osudmi! jaké pripomínal vojni, čo vistál! Jestľiže bich ňebola v pevnéj si umíňila misľi, Ňikdá vác za iného vidať že sa manžela ňechcem, Jak prvná sklamanú skrze smrť mňa ošáľila láska; Jestľiže už mužská ňebola mňa bi posťel omrzla: Téj asnaď jeďinéj bich mohla sa vinni dopusťiť. 20 Anna, to však priznám sa, po bídnéj Sichea vražďe Manžela, a stupeních mordárstvom bratra obidlách, Tento jeden nakloňil mé zmisľi, a dávno opadlé Srdce nahnul. Cíťím starodávnéj plápoľi láski. Však skóršej ňech buď sa mi zem do prepasťi oťevre, Buď mňa hromem roďiťel všemohúcí vrhňe do sťínov, Do sťínov zbľedlích, a do nočnéj mrákoti pekla: Čistí, než ťa zruším, stude, neb tvé práva polámem. Ten, čo prví manželku ma vzal, moju do hrobu lásku Odňésol; ňech má ju sebú ten, a v kopci chovává.“ 30 Tak hovorí, a višlími tedáž ňadra obľeje slzmi. Anna poví: „Ó nežľi život mnoho sestre milejšá, Zdáľiž vek stajním trúchľícá vdovstvom utrávíš? Ďétek aňiž premilích, aňi Vénuše láski ňepoznáš? Misľíš dbať na to prach neb mrtvích ve hrobe sťíni? Buď tak: trúchľícú mužové ťa ňepohnuľi žádní V Líbii, v Tíri aňiž pred tím; Jarbášem, a vodcí Zhrdla s’ iními, kerích africká vojnami slavná Zem vždi chová: bojovať-ľi voľíš aj naproťi lásce? Ňezmislíš si aňiž, do čijích sa osádľila končin? 40 Mesta tu nás Getulov, ňepremohlí válkami národ; Též Numidáci krutí, i ňeludné píščini kľíčá; Odtáď kraj žížnú pozapusťen, a Barčaňi vsťeklí. O bľízkém čo povím boji s Tíra, a víhrozi bratra? Já za to mám, že božú vólú a Junóni milosťú Dardánské vetrem sa na náš breh ňésľi korábi. Sestra jaké toto mesto uzreš! jak zmohňe sa krajna Manželstvom takovím! jak veľkú, jestľiže Teukrov Prispeje zbroj, pénská možnosťú sláva sa vipňe! Ľen ti bohov žádaj si milosť, a daními obetmi 50 V hospoďe prízeň ukáž, i k zábave príčini zapľeť: Keď zima a mrační Orión pres rovňinu žúrí, Keď loďe sú strepané, a povetrí k plavbe ňesúcé.“ Túto rečú láskú raňené podpáľila srdce, Náďej rozpačitéj dala misľi, a odňala hanbu. S predku do chrámu idú, pri svatém oltári za prízeň Boztvo prosá: tučné zabijú podla rádu jahňički Céresi zákonnéj, též Fébu, a Bachovi otcu; Zvlášťe Junóňe, kerá o svadebné peč veďe zvazki. Prekrásná sama Dído, plnú v ruce číšu držícá, 60 Do prostredku rohov sňahovéj ľeje víno jalovce; Buďto u oltárov sa pred ustami boztva prechádzá, A mnoho darmi koná mu obeť, na dobitka i patríc Otvorené prsa, raddu hľedá v droboch ešče trasúcích. Ňesvedomí črevopravci! naplat čo prosbi, čo chrámi Treščícéj sú? Láski zatím vitrávuje plápol Kosťi, a tajňe krití zmáhá pod prsmi sa úraz. Ňeščastná už Dído horí, a po mesťe sa túlá Bezrozumá: jak po streľeném laňa šípe, kerúžto Stred krétskích zopoďál ňebedľícú bol raňil hájov 70 Ozbrojení lúkem pastír, a strelku opusťil Ňezbadajíc. Ona diktejské poskokmi obíhá Dúbravi; zostává smrtná pod rebrami šípka. Včil ze sebú stredními voďí Eneáša ohradmi, S Tíra dodan poklad, a zdvihlé klaďe pred zraki mesto; Rozprávať sa mu dá, a na prostred prestaňe mluvbi. Včil tu po téj už nakloňením ďňem hosťiňe túží, Dardánskú zas i bezrozumá si skázu očúvať Žádá, všecka visí zas i rečňícému na ustách. Keď pozatím sa rozešli, a už své ukrije zatmen 80 Svetlo mesác, i zachádzajicé zvú k drímoťe hvezdi: Ľen jeďiná v dome sa rmúťí, a na posťel osádľí Pozňechanú. Zhľédá ňeprítomného i sľíchá. Buďto držíc Aškána, jatá jeho obrazem otca, Na svém lóňe chová: oklamať zlú mohla bi lásku. Víš začaté ňejdú veže; zbrojstva ňechápe sa mláďež; Prístav a bezpečné pred válečníkami hraďbi Ňestavajú sa; visá popretrhlé práce, i hrozbi Múrov náramné, a zdvihlé pod ňebo víški. Čím trápiť ju takú manželka Jupitera láskú 90 Poznala, aj že povesť odolať vsťeklosťi ňemóže: Hňeď takovúto rečú sa do Vénuše Júno oďezdá: „Víbornú veru chválu a zisk obsáhňeťe veľkí Aj ti i tvój pacholík; hodné je to méno památki, Jestľiže skrz bohov oklamaná dvoch jedna je ženská. Tajno aňiž mi ňeňí, že naších sa s’ obávala múrov, A hrad rozvisokéj ťebe bol Kartági poďezren. Než jakoví tu koňec buďe? neb k čomu táto je pótka? Čož rádňej mír a stálú ňerobíme tu svadbu? Obsahuješ v posľed, čo celím s’ bola žádala srdcem: 100 Dído horí láskú, a po kosťách vsťekmi sa zmítá. Tehdi obecní lud rovnú sporadujme si vládú, Buď volné fríďskému danéj v moc manželu slúžiť, A v ruku tvú Tírskích, venovan ťebe národ, oďezdať.“ Jéj (nebo pretvárnú hovoriť ju oňátrila mislú, Bi vlaské popreňésla na zem králostvo libickú) Vénus v reč stúpí: „Jakoví žebi v tomto oďeprel Blázen, aneb rádňej ze ťebú chcel pótku začínať? Ňech ľen radda, čo včil dáváš, ťebe dobre vipadňe. Než v pochibách mešká mňa osud, zdáž v mesťe bi jednom 110 Chcel Jupiter bívať Tírskích a s Tróje podošlích, Buď míšať lud, aneb sa pobrať v manželstva dopusťil. Ti s’ žena: viskúmať prosbú jeho snadno ťi vólu. Iď; já nasledovať ťa buďem.“ Na to reknula Júno: „Se mnú tá buďe peč. Na jakí už včil bi sa spósob Mohlo, čo nastává, pokonať, nakrátce ukážem. Prekrásní Eneáš na polóvku a Dído prebídná Íť do luhov chistá sa, prví čím podvihňe víchod Títan zajtrešní, a paprškami odstre okršľek. Čerňajicí sa na ňích pomitúchan krúpami oblak, 120 Keď v behu krídla budú, a zaklíčá háje ťeňatmi, Já spusťím, a celú hrmeňím ňebes oblohu zbúrím. Lovci sa rozprchnú, a šerími sa mračnami zastrú: Dído a Dardánčan jednéj sa do jaskiňe zejdú. Prítomná buďem, a, známá tvá jestľi mi vóla, Manželstvom pripojím, a vlastnú večňe oďezdám. Tam držaná buďe svadba.“ Takím ňeodeprela Vénus Žádosťám, a na vihľedaní zasmála sa podvod. Ďeňňica vstavši zatím nad rovňinu zdvihla sa morskú. Bránú víborná rúťí sa pri úsviťe mláďež; 130 Ťeňata, síťi hrubé, i lovecké sčápi, koňíci Massilskí sa hrnú, a psov sila z vóňe dražících. Predňejší s Pénov královnú v ložňici dlícú Pred síňú čekajú; zlatom a svím červcem okrásen Pristrojení je nosák, a peňíce hrizňe zubadla. Veľkím obtočená v posľed vistúpila mnoztvom, Ze strakavím tírskú pramováňím sukňu majícá. Ze zlata túl; vlasi též do zlatích sa zvíňaľi ozdob; Ze zlata červcované pritkávala zápina rúcho. Fríďskí též druhové s preradostním kráčaľi Júlem; 140 Sám sa i predňejší ze všech na spósobu krási Jak tovariš vnášá Eneáš, a spolčuje zástup: Jak keď kraj líckí a Ksantovu réku opúščá, I premilí matčin naščíví Délus Apollo, A plesi ustanoví, pri svatém oltári Driopskí, Krétskí, aj natretí Agatirzi dovókola krepčá. On si po Cinta vrchoch kráčá, a naprosto visící Vlas hlaďeňím rovná, i zlatím okrásuje vínkem; Šípi mu zňá na plecách. Ňepodľejší od ňeho stúpal Dardánčan: toľiká v krásních skví ozdoba ustách. 150 Keď k visokím sa horám a ležiskám dostaľi zvírat: Ejhľe ďivé, pozhadzované od víški pahorkov, Zbehli ze stráň kozi; tam jeľeňov zase hajna verejné Presmekujú pola, i v ňemalé sa pres úhori stáda Prášícími hrnú poskokmi, a kopce opusťá. Než pacholík Aškán v prostred na žrebcovi bujném Skáče doľin; včil tích v behu, včil zase tíchto pomíňá, A k raňe svéj dostať žádá penavého ze stáda Kanca, aneb žltavého zeisť leva od hori v úval. Náramními zatím búriť ňebo začňe sa hlukmi. 160 Nastává černí pomitúchan krúpami oblak. Tírskí v tom druhové, a trojánská pospolu mláďež, Vénuše dardánskí též vnuk, pohľedávaľi skríše Pres pola roztraťené. Od hor dolu réki sa rúťá. Dído a Dardánčan jednéj sa do jaskiňe zejdú. Predňe zem a zvazkov manželskích Júno hleďícá Dá znameňí: blískal hrom, a známé téjto povetrí Svadbi; a pres visoké pohuhlávali Nimfi pahorki. Ten první bol ďeň smrťi, první zlého počátek. Neb vácej sa aňiž hanbú, aňi ňehňe povesťú, 170 Vác aňi s pokradomú ňeukrívá Dído sa láskú: Manželstvom ju volá; tú dává zásťeru vinňe. Hňeď sa pres veľké roznášá krajni libickéj Mesta povesť; od ňéjž prudšého ňenajďe sa zlého; Ríchlosťú sa živí, a idúcá vládi nabívá; S predku malá pre strach; v tom hňeď sa zdvihňe do vetrov, A kráčá po zemách, i hlavú sa do oblaku skrívá. Matka ju zem, keď zlím sa hňevem rozdrážila boztva, Jak sa praví, Cea a mladšú Encelada sestru Tento na svet dala, nohma chitrú, a krídlama ríchlú. 180 Potvoru náramnú, hroznú, a čo, koľko na údoch Má brk, toľko očí strážních, vec k víslove ďivná, Z ust jazikov zňí toľko, uší nadhadzuje toľko. Nočnú stred létá ňeba, stred zemi chvílu po sťínoch Vreščícá, sladkého očám aňi ňepraje spánku. Ve ďňe seďí strážná buďtož na vrcholkoch obidla, Buď na vežách strmních, a hrubé ňese do strachu mesta; Tak zmisľenú lež a zlé znášá, jak zvestuje pravdu. Tá hojními luďí tenkráte bavívala rečmi, A zbehlé aj ňezbehlé veci spívala jednak: 190 Že s krvi dardánskéj Eneáš sa do Afriki dostal, Zaňho že prekrásná bi sa ráčila Dído vidávať; Včil že pomedzi sebú zimu všecku na rozkoši trává, A králostv zabudlí sa na špatnú oddali lásku. To všaďe pres ludské roztrásala bohiňa usta. Náhľe sa pospešná k Jarbášovi králu zavráťí, Rozpáľí mu rečú hňeď srdce, a zvatšuje prchkosť: Z Hammona tento pošlí, a jatéj Garamantidi Nimfi, Náramních sto širích v krajnách Jupiterovi chrámov, Sto vložil oltárov; stálé k tomu zasvaťil ohňe, 200 Večné stráže bohov, masnú též od krvi množšéj Lichvi zem, a strakatím ozdobné podvoja kvíťím. Ten jak bezrozumí, a povesťú rozloben horkú, Takto že praj sa u oltárov pred boztva obrazmi Premnoho vrúcňe modľil zepatíma na oblohu rukma: „Vševládní Jupiter, vínom čo ťi poctu murínské Na strakatích stláňách hodujícé ludstvo konává, Prehľédáš-ľi na to? Zdáľiž sa ťa darmo bojíme, Keď hromami stríláš? a sľepé ľen v oblakoch ohňe Srdca ďešá ludské, a množá bez prospechu treskot? 210 Ženská blúďícá, na naších čo zdvihnula medzách Za zlato mesto malé, jéjž sme brehov úhori zrábať, Místné též daľi práva, našú opovrhnula svadbú, A v králostvo nové Eneáša pripusťila pána. I včil ten Páris z rozkošňíckími provoďcí, Fríďskú s podbradkem voňajícéj na hlave mastmí Čápku nosíc, našu má lúpež; mi do tvého voďíme Chrámu darunki mnohé, a povesťi chováme ňičemné.“ Hňeď na takú ho pred oltárem skoreného modľitbu Vševládní usľiší; i na tírské bašti zanášá 220 Svetla, a na krásné pozabudlích méno miľencov. Tehdi praví, a takíto vidá Merkúrovi rozkaz: „Iď nože, sinku, volajže si vetri, a krídlami vesluj, Vodcu i Dardánov, čo teráz v Kartáge sa mešká, A zhola na práté ňepozírá mesta osudmi, Rekňi, a pospešním jemu ňes moju vólu povetrím: Nám že ho prekrásná takového ňeslúbila matka, A dvakrát preto pred gréckím ňeochráňila zbrojstvom: Než čo bi ňekdi plnú mocnárstva, a vojnami pišnú, Vlaskú zem ríďil, preslavnú Teukrovu zmáhal 230 Pokrevnosť, a celí svet pod svój zákon uvédol. Žádná jestľi vecí tak veľkích ňehňe ho sláva, Sám aňi vác ke svéj ňenakládá pochvaľe prácu: Zdáľiž oťec rimské Aškánovi ňepraje hraďbi? Čo chce? aneb jaková ho baví u ňepráťela náďej? Na vnukov auzonskích, a lavínské ňezre pomedzí? Ňech sa plaví. Toto jest obsah; s tím ber sa poselstvom.“ Tak rekel. On veľkého tedáž konať otca sa chistá Rozkaz; i predňe zlaté na nohách podváže si škorňe; Čožto ho buď nad vodmi, aneb nad polmi ze spešním 240 Na krídlách visokého ňesú pozarovno fujákem. Prut nazatím v ruku vezme: bľedích on tímto volává S pekla duchov; smutnéj zas iních do prepasťi zesílá; Dává i brává sni, a mrtvím svetla zavírá. S ňím on vetri hoňí, a plaví sa pres oblaki mútné. I zľetujíc prácného vrchol z visokími už uzre Bokmi Atlanta, kerí temenom ňeba víšku držává; Stajňe jehožto koľem zaťahlú oblakmi na černo Sosňovatú hlavu sprudka fuják a príval urážá: Sňah napadan pľeca zakrívá; z bradi starca hučícé 250 Réki hrčá, hrozné zmrzajú též od ladu fúzi. Tam rovníma napred Cillenčan krídlama postál; Odtáď ze všeckéj sa do vod bol vládi rozehnal: Rovní ptáku, kerí vókol brehu krídlama, vókol Ribních skal morskéj zňížen podla rovňini ľétá. Tak ňeináč sa pomedzi zemú a ňebesmi tu ňéslo; Líbie píseční breh a spešné ráňalo vetri Od ďeda cillenské z ríchlosťú ďéťa idúcé. Okridlaníma chalup dotkel jak náhľe sa patma: Ohradi klásť a nové Eneáša zre dvíhať obidla; 260 Meč jeho bol s pohvezdovanú od jašpisa pošvú, Tírská též podlhá červcem sa mu ľiščala sukňa, Od pľec pozvesená: čo na dar jemu chistala Dído Rozbohatá, a na husto zlatím prepľetávala útkem: Naňho porád uďerí: „Ti včil Kartági posádzáš Základi, a krásné podvíháš ohradi ženkár? Ach na veci vlastné a nové králostvo zabudlí! Sám k ťebe ze skvúcého bohov mňa oďeslal Olimpa Mocnár, čo všeľikú ríďí zem a ňebesa vládú; Sám rozkaz takoví ríchlím ňésť káže povetrím: 270 Čo chceš? aneb pre jakú trávíš čas v Líbii náďej? Žádná jestľi vecí tak veľkích ňehňe ťa sláva, Sám aňi vác ke svéj ňenakládáš pochvaľe prácu: Na mladšého tedáž Aškána, a Júla potomka Náďej zhľédňi, jemuž ve Vlachoch králostvo a rimská Jest dlžná zem.“ Cillenčan toto ustmi rečúcí, Smrtní u prostred vidaních slov pohľed opusťí, A v ďaľekosť od očí v lahkém sa zmizňe povetrú. To spatríc Eneáš zaňemí hňeď v misľi omámen, I hrózú sa mu vlas naježí, a reč ustaňe v hrdľe. 280 Žádá chitre uťécť, a milú sebe krajnu opusťiť, Tím napomínáňím a bohov rozkazmi ulaklí. Ach čo robiť? jakovími tedáž prehovormi ku vsťekléj Pristúpiť má královnéj? Kďeže najprve začňe? A včil sem chitrú, včil tam rozťáhňe sa mislú, I všeľikích sa chopí stran, a všecko na náhľe prechádzá. Tá v posľed sa mu najľepšá pozdávala radda: Mnestea též Sergesta volá i tuhého Kloanta, Tajňe pobrať loďe káže, na breh tovarišstvo hromážďiť; Zbroj schistať, jaková bola bi zmeni príčina, ukriť; 290 Sám že zatím, keď najľepšá bi ňehádala Dído, A prekaziť toľkú ňikdá ňetrúfala lásku, Prístup viskúmá, i kerí k rozpravce pohodní Bol bi čas, aj na jakí bi sa vec dobre zjednala spósob. Všecci ho posluchnú, a čiňá, jak dostaľi rozkaz. Královná aľe klam (kdo mohel bi miľenku ošáľiť!) Zňátrila, a predná sa budúcí zvídala odchod; Ve všem i bezpečném sa bojíc. To doňésla ukrutná Téjto Povesť, že sa loďstvo ťahá, a na cestu sa chistá. Bezrozumá žúrí, a po všeckom vsťekmi horícá 300 Mesťe behá. Nastávajicú jak Vinkiňa poctú, Keď troročá sľišaním ju Bachem podbudzuje slavnosť, A chraplaví nočními volá vreskotmi Citéron. Až v posled takovími praví k Eneášovi slovmi: „Zdáž si sa domňíval, zatajiť mňe, zrádče, že toľkú Móžeš zlosť? a z mích pokradmo sa končin oďebrať? Láska aňiž ňedrží ťa, aňiž tklá pravica ňekdi, Ňeščastná aňi Dído, krutím čo tu pohrebem umre? Ba v časi aj zimném hotovíš na plavbu korábi, A stred pólnočních píľíš sa na rovňinu vetrov, 310 Ukrutní? Čož? jestľi iní bi si ňehľedal úhor Ňeznámé též bidlo, a dávná stála bi Trója: Zdáž bi si pres naduté more včil sa do Tróje pobíral? Zdáž prede mnú uťekáš? Pre ti kapki a pravicu tvú ťa, (Keď sama sem bídnéj ňišt už ňeochráňila inšé) I pre našého, prosím, tu noví manželstva začátek; Jestľi čo sem dobrím zaslúžila, jestľi ťi od mňa Prišlo čo vhod: nad mím sa zmiluj domu pádem, a túto, Jestľi jakí prosbám je prístup, raddu opusťi. Skrz ťeba Libičanov národ mňa a kráľi nomadskí 320 Už v závisťi majú; v ňemilosť sem padla u Tírskích; Skrz ťeba stud straťení, a kerú sem tíkala pred tím Hvezdi, povesť. Komu umrícú mňa tu hosťe ňecháváš? Ľen to samé poňeváč zostává z manžela méno. Čož meškám? Zdáž Pigmalión bi mi ohradi mesta Zrúcal, neb chitenú Jarbáš do otroctva zavédol? Ľen ňejaké aspoň kebi sem bola sploďila chlapča Pred tvím uskočeňím; kebi sa mňe po izbe maľičkí Hrál Eneáš, čo na tvój ňésol bi sa ustami parsún; Oklamaná ňezdála bi sem sa a celki oďešlá.“ 330 Reknula. On sklopeníma ňehnul na Jupitera vólu Zrakma, a zátvrdlí sťískal pod prsmi boľesťi. V posled málo praví: „Ňebuďem, královno, zapírať Dobroďeňá tvé ke mňe, kerích mnoho slovmi počítať Móžeš; aňiž spomenuť na Elízu mi ňikdi ňepríjďe Lúto; zakáď pamatať mňa, zakáď buďe údmi duch híbať. Vec nakrátce povím. Odchod sem tento, ňemisľi, Kradmo ňeobmíňil kriť; já aňi manžela ňikdá Lúče ňepredsťíral, buďtož k tomu zákonu pristal. Jestľi osud sám podla mojéj bi mi vóli dopúščal 340 Vésť život, a z vlastnéj veci mé lúbosťi porádať: Mesto napred bich Tróje a mích ostatki presladké Pocťil; nádherné Priama zase stáľi bi zámki; A kľeslí premohlím zdvihnul bich spoznovu Pergam. Než vlaskú zem grínejskí včil Apollo porúčá, Vlaskú zem lícká hľedať odpoveďelňica káže. Tam premilá je mi vlasť. Jestľiž Kartági ťa Tírku Ohradi, a hľeďeňí na libické zdržuje mesto: Čož teda v auzonské sa osádľiť končini Teukrov Máš závisť? Aj nám v cudzé ísť volno je krajni. 350 Smutní, koľkokrát vlhkími zahusťuje sťínmi Noc zem, koľkokrát ohňivích hvezd svetlo vichádzá, Ve spáňú otcov napomíná vždicki ma obraz; Núťí též pacholík Aškán, a krivda mu veľká, Krajni že hešperskéj zbavujem ho a končin osudních. Včil bohov aj vikladač, na Jupitera vólu oďeslan, (Pres naše dve prisahám hlavi) rozkaz tento povetrím Zňésol. Sám boha sem ve paterném zhlédal ožári, Keď puščal sa do mesta, i hlas jeho ušma načúval. Podpalovať prestaň seba ráz a mňa tvími ponosmi: 360 Naschvál do vlaskéj zemi sám sa na cestu ňedávám.“ Keď tak rozprává, naňho dávno sa oškľivo ďívá, Sem tam krúťícá oči, a všeckého mlčícím Prehľédá patreňím, i jedem tak rekňe horícá: „Bohiňa matka ňe tvá, póvod rodu tvého ňe Dardán, Zradče; než ukrutní poroďil drsními ťa skalmi Kaukaz, a hirkanské ťa nadájaľi ceckami tigri. Kam zadržám sa? aneb k čomu hrozňejšému ňechávám? Zdáľi na mój vzdichnul plač? zdáľiž svetla obráťil? Zdáž slzi pusťil, aneb nad svú zlutoval sa miľenkú? 370 Nad to čo hrozňejšé? Už vác aňi Júno preveľká, Vác rovníma aňiž Jupiter na to očma ňepatrí. Ach komu už čo veriť! Z brehu sem vihnatého chudáka Privzala, a svéj časť preňemúdrá prála mu krajni. Loďstvo poroztraťené a druhov sem vidrela skáze. Huj Furie vsťeklú ma ňesú! Včil veščec Apollo, Odpoveď aj lícká, a Jupitera zeslan od otca Prehroznú vikladač bozkí ňese vólu povetrím. Jak bi to práca bohov bola, a své lámaľi túto Mozgi pečú. Ňedržím ťa, aňiž v reči ňechcem odhádať. 380 Iď si vetrem do Vlach; po vodách králostvo hľedávaj. Však dúfám, že stred, bohové ňečo jestľiže móžú Nábožní, vezmeš pokutu skal, i méno Didóni Často povíš. Černím ťa buďem všaďe zasťihať ohňem; I stuďená keď smrť s krehkích dušu odňese údov, Já v každém sťín mísťe buďem. Dáš tresti, zločinče, Zvím sa; a pod hlboké dojdú mi ti peklo povesťi.“ Tímto povislovením v prostred reč pretňe, a svetlo Rozňemohlá uťeká, i z očí sa uťáhňe a zmizňe; Tam ňechajíc pre strach dlícého a premnoho slovmi 390 Chistajicého sa récť. Vezmú ju služki, a kľeslú V ložňicu rukma ňesú, i na makkú posťel osádlá. Avšak nábožní Eneáš, ačkoľvek uťíšiť Rozžeľenú ťešeňím žádá, a slovmi peč odňať, Povzdichujíc, a tuhéj od láski na srdci osláblí: Predca bohov rozkaz vikoná, a korábi nahľédá. Tehdi sa Teukri dajú do práce, korábi ze všeckích Náhľe brehov sťáhnú. Smoľené pluje loďstvo porádkem; Vláčá též surové aj z listím vesla a brvna Ešče ňeokresané, pre snážnú odchodu žádosť. 400 Tak zreť kráčajicích, a celého sa z mesta hrnúcích: Jak keď náramnú obilá kopu mravci, pamatní Zimních ďňov, lúpá, a do svého si hňézda hromážďá. Černé vojsko poľem kráčá, a korisťi po tráve Úzkú odvážá cestú; zrna jedni ramenma Vážňejšé ťisknú; zástup zas částka ponúká, A z baveňá karhá; všeľikí od práce vre chodňík. Čož tenkrát na to patrícá si tu cíťila Dído! Neb jakovím pozdichla horem, keď zbúren odevšáď Breh z visokích zahľédla si bašt, a všecku pred očma 410 Tak veľkími koľem sa mitúchať rovňinu krikmi! Lásko preňezbedná k čomu ludské srdca ňenúťíš! Zas ke slzám stúpiť, zase ho skrze prosbu dobívať Jest pohnutá; a hrdého tuhéj ducha lásce poňížiť: Ňišt abi ňeskusené ňepozostalo darmo umrícéj. „Anno, viďíš po celém náhľiť brehu k odchodu; vókol Zešľi sa odvšeľikáď; volajú už plachtami váňí; Vencami též veselé okrásiľi plavci korábi. Jestľiže já toľkéj bola bich sa nadála boľesťi: Mohla bi sem ju i zňésť. Ubohéj však predca to jedno, 420 Anno, urob: jeďinú ťeba zviknul tento ňeverňík Cťívať, i tajňejšé ťebe své mišľenki oťevreť; Ti s’ jeďiná čas a príhodní k ňemu znávala prístup. Sestro, iď, a skorená ku hrdému ňepráťelu rekňi: V Auliďe sem z Grécí ňeskládala prísahi Teukrov Podvráťiť lud, aňiž ňeoďeslala k Pergamu loďstva; Anchízáša prach a zhrobené ňepohíbala sťíni. Do hrozních prečo ňechce uší moju prosbu dopusťiť? Kamž iďe? posľednú ňech dá tú lásku miľence: Ňech dočká na lahkí beh, a súcé k odchodu vetri. 430 Už dávného, keré zbehnul, manželstva ňežádám; Lácka aňiž zbavení bi bol, a králostvo opusťil: Než krátkí čas, a meškáňí k vsťeku obľeve pítám; Až bi sa mi premohléj na boľesť obráťil osudmi. Posľedné to prosím: (nad sestrú sestro zmiluj sa) Čož keď ráz vikonáš, vďačná až do smrťi chcem biť.“ Takto prosí, a také ňese kvíľe a spátki donášá Sestra milá. Aľe on pohnuť žádními sa plačmi, Žádních též uňeuprosení slov ňechce očúvať; Odpírá osud, a snadné uši boh mu zaťíská. 440 Jak, dub keď mocní starodávním víchori špalkem Medzi sebú včil sem, včil tam násilňe fučícé Vivráťiť snážá, hvizdot sa strhňe; a vókol Zem tlčením klátem ratoľesťi na šírku zaprestrú: Na skaľe on sa drží; a nakoľko na hvezdi vršákem Sa spíná, koreňem sa na toľko do pekla prepádá: Od všeckích ňeináč stajními sa hrďina slovmi Stran bije, a z veľkú obracá pod prsmi boľesťú; Srdce stojí ňehnuté; moknú bez prospechu líca. Tehdi preňeščastná osudem svím Dído ulaklá 450 Smrť žádá si; mrzí na ňebeskú patriť okruhlosť. Svú abi skór vikonať mohla raddu, a svetlo opusťiť: Zhľédla, na páchnúcí dari keď bola skládala oltár, (Hrozné k visloveňú) posvatné mľéko sa čerňať, A v škaredú láté premeňiť súkrevňicu víno. Ten žádnému, saméj aňi sestre, ňereknula úkaz. Krem toho ve stavaňú z mramora chráminka prvého Manžela stála, kerú ďivnú veľebívala poctú, Vínkami svátečnú, a koľem ratoľesťami krásnú: Odtáď sa trúchlí muža rečňícého visľíchať 460 Zdával hlas, keď zem nočné zasťírali krídla. Presmutním sama též časťej sebe na streše sťískať Húkáňím, a dlhími na plač sova pesňami ťáhnuť. Krem toho aj hrozním nábožních predhlasi veščcov Ju strachujú napomínáňím. Sám ve sňe ukrutní Vsťekľícú búrí Eneáš; biť vždicki samotná, Vždicki temer po dlhích kráčať bez nohsľedi cestách, A v pustém Tírskích vihľedávať zdá sa pomedzú. Jak streščen Penteus, Furií keď zástup uhľédňe, I dvoje slnka očám jeho, i dve sa Tébi ukážú; 470 Neb v ďivadlách agamemnonskí stuha zmítan Orestes, Keď pred svú uťeká matkú skrze fakľe a černích Ozbrojenú hadov, a pri dverách sú Vsťekľice pomstné. Tehdi, keď už vsťeklosť zapopadla boľesťami zmohlú, A smrťi už sa prirekla, sebú čas toľko a spósob Rozmíšlá, a, trúchľícéj hovorivši ku sestre, Raddu tají tvárú, a čelom rozjasňuje náďej: „Sestro, pľesaj nade mnú, poňeváč sem cestu naľézla, Čo mňe ho navráťí, buď méj k ňemu láski ma sprosťí. U bľízkích Oceána krajov, ďál k západu slnka, 480 Najposľedňejšé je Murínov místo, kďe Atlas Ohromití na pľecách krúťí ňebo, hvezdami stuhlé: Odtáď z massilskích mňe ukázaľi národu kňazku, Chrámini hešperskéj strážnú, draku žrádlo čo chistať Zvikla, a posvatních ovocí hájívala stromkov, Mad predkládajicá mu a mak, čo ku drímoťe núká. Tá čaroďelňíckú rozvázať uisťuje pesňú Misľi, keré chce; iním pretuhéj zase láski napúščať; Zastavovať rékám toki, a v zad hvezdi zakrúťiť; S pekla i sťíni volať nočné. Pod nohma zahľédňeš 490 Zem ručať, a s kopcov jaseňí dolu schádzať ohromné; Skrz bohov, a skrze tvú prisahám hlavu, sestro mi vďačná, Že v čaroďelňícké záčinki sa ráda ňedávám. Ti v dome nútrajšém pod holím v tajnosťi povetrím Hraňicu zdvíhňi, a zbroj, čo ňechal ten v ložňici zráďní Bezbožňík, zvľeki též, i kerú sem kľesnula posťel Manželskú na ňu poskládaj. Mňe všecku zločinca Tak sa památku zetreť lúbí, a čarovňica káže.“ Tím rečením pouťíchňe. Celá spolu zbľedňe ve tvári. Anna novími tajiť prípravmi tu sestru ňemisľí 500 Pohreb, aňiž toľkéj rozumem vsťeklosťi ňechápe, Buď sa čohož horšého bojí, než u Sichea mordu. Tehdi jakí rozkaz mala, všecko bez odkladu chistá. Královná aľe, keď pod holím v príbitku povetrím Z lúčov, a rozkoľeních veľká drév hraňica stála, Vencami obkládá, a haluzmi okrásuje místo Pohrebními; obraz, ňechaní meč, a rúcho na posťel Poznášá, vedomá, čo sa s ňú za príhoda má stať. Zdvihlé sú oltári koľem, prostími kňazovka Vlasmi na tri sto bohov, Chaosa, spolu Ereba vzívá, 510 I trojakú Hekatu, Dianu troje usta majícú. Aj pretvárovanú vodu ľéla ze studňe Averna; Též hľedajú sa žaté meďením pri mesáci kosákem Páperavé černého majíc jedu mľéko zeľinki. Též sa hľedá višlému brané s čela žríbaťi masso, A skór odtrhlá, než matka pohltla ju, láska. Dído pri oltároch pražmú, a dlaňma pobožná, Rúcho porozťáhlé, a zutú nohu jednu majícá, Vrúcňe prosí bohov, a svedomé jéj odsudu hvezdi; Krem toho, o spojeních do ňerovnéj láski miľencov 520 Jestľi jaké peč má, a pravé jest boztvo, to vzívá. Noc bola, a skonané lúbím vipočívali spáňím Usnúcé po zemách ťela, i všaďe háje uťíchľi I vsťeklé mora: keď v prostred chodu hvezdi sa krúťá, Keď pola všecki mlčá, zvírence, a ptáci barevní, Aj ti, kerí bahen, aj ti, kerí svích kríčkami drsních Rol sa držá, nočnú zložené do drímoti chvílu, Ťíšili peč spáňím, a zabudlé srdca na prácu. Ňe však Dído, aňiž trúchlú ňenapadňe ju ňikdá Odpočiňek, noc aňiž do očí a do srdca ňeprímá. 530 Rozrostá sa peč; a zbuďená zas láska ju trápí, I vrúcími hňevov sem i tam stuha vlnmi sa zmítá. Ďál tak nastúpá, a sebú si na srdci premítá: „Ach čo robím? Čiľi zas prvních ke smíchu miľencov Mám volať? a s prosbú Nomadov manželstva požádať, Toľkokrát ze kerími sem už bola zhrdnula mužmi? Zdáž loďe nasľedovať ľen a každé rozkazi Teukrov? Jak bolo bi platné mňe, že sem jím predňe pomohla, Neb za to dobroďeňí sa u ňích vinachádzala vďačnosť? Buď to, čo chcem. Čiľi kdo privoľí, a korábi na pišné 540 Vezme mňa odvrženú? Či ňevíš ach, a národu ešče Tú krivoprísažnosť Laomédonského ňecíťíš? Čož pozatím? Sama za plavcí veselími pobehňem? Či s Tírskími po ňích a ze všeckím zástupu mnoztvom Dám sa? i tích, čo preľedvaže sem ze Sidóna viťáhla, Zas nažeňem v more, a plachtám dať vetri donúťím? Zemri ba, jak s’ hodná; a mečem si oďejmi boľesťi. Ti mňa na mé pohnutá slzi, ti mňa do tochto tu, sestro, Hádžeš zlého prvá, a vsťeklú zhubcovi dáváš. V mém sa mi vésť bez vinni život ňedopusťilo vdovstve, 550 Na spósob ďivokéj, a boľesťí tíchto ňecíťiť! Sicheovím sa daná sťínom ňechráňila víra!“ Tak veľkí ze svého ponos ven dávala srdca. Na zvíšních Eneáš, istí, že oďejďe, koráboch Obkľičoval sa snem, hotové už všecko mající. V téj istéj sa mu vráťícá boha spósoba tvári Ve sňe ukáže, a tak napomínať poznovu zazdá; Z Merkúrem na všecko, i na hlas, i barvu podobná, Aj na žlté vlasi, na krásné též údi mladosťi: „Bohiňe sinku, čiliž v takovéj spať náhoďe móžeš? 560 Túto aňiž ňeviďíš, čo ťi v zápať nastaňe, skázu? Bezrozumí! aňi príveťivé duť vetri ňesľícháš? Dído klam a hroznú obracá pod srdcem ohavnosť, O smrťi svéj istá, a hňevov stuha vlnmi sa zmítá. Ríchľe ňeodchádzáš, zakaváď moc k úťeku zbívá? Hňeď more loďmi plné búriť, hňeď fakľe zahľédňeš Prehrozné svíťiť, hňeď breh plápolmi sa žáriť; Jestľiže v tíchto zemách zasťihňe ťa Ďeňňica meškať. Nuž, zaňechaj baveňí. Ňestálá vždicki je ženská, A zmenná.“ To rečúc v nočnéj sa mrákoťe zmiznul. 570 V tom sa naráz Eneáš nahlími tu sťínami laklí, Ze spáňá vichopí, a druhov do práce ponúká: „Povstaňťež mužové, a na lodné sadňiťe lavki; Napňiťe plachti. Hľe boh, z visokého oďeslan Olimpa, Odchod prispíšiť zase nás, a držadla useknuť Podbúdzá. Sme ťi poslušní, kdo z boztva si koľvek, A znovu bez baveňá miľeráďi plňíme, čo kážeš. Prispej nám, a milostňe pomož, z ňeba hvezdi i súcé K plavbe dopraj.“ Rekol; i hromoví meč s pošvi dobívá, A v tom zapľetané ostrím pousekňe držadla. 580 Tá spolu u všeckích je vrelosť; vichiťá sa, a rúťá; Breh ňechajú; morská pod loďmi sa rovňina skrívá. Bez baveňá peni obracajú, a modráčini škrábú. I predná na pahorki novú už trúsila žáru Zláťistú zaňechavši Titónovu Ďeňňica posťel. Královná jak náhľe belať ze strážňice svetlo Zhľédla, a nárovním sa ubírať loďstva porádkem, I brehi, i prázní od plavcov zňátrila prístav: Trikrát i štirikrát krásné prsa dlaňma perúcá, A vlasi kmášúcá si žlté, „Ach Juppiter! ujďe 590 Ten,“ reče, „prespolňík, a našéj sa povismeje krajňe! Zbrojstvo ňerozlapajú, a celého sa z mesta ňepohnú, Loďstvo i ze stanovišč ňeviťáhnú? Iďťe, ochitrí Ňesťe oheň; striťe plachti korábom, a veslami žeňťe. — Čož hovorím? Kďe že sem? Čo za blaznosť zmisľi premíňá? Dído preňeščastná! zlostné včil skutki ťa trápá? Tehdi mala s’ to čiňiť, keď berlu si dávala. — Víru Takto držať ví ten, čo sebú ňese boztvo domovné; Ten, čo vekem zešlého pojal hore na pľeca otca! — Zdáž sem rozsápať schiťeného ňemohla, a roztrásť 600 Pres vodi? zdáž ňe druhov jeho, zdáž ňe i Júla samého Ze sveta zňésť, a na otcovskí stól predložiť hosťom? — Než chibní téj mal vípad biť pótki. — I mal biť; Čož mala sem sa tu báť umrícá? Fakľe do loďstva Bich bola vňésla, ohňem sina spáľila, otca, a všecko Zmarňila rodstvo jejích, i samú sa do plápola vrhla. Slnko, čo svím ďíváš sa na zemskí svetlom okršľek, Též i ti, Júno, takéj vedomá prostredňico láski, Aj Hekato nočních volaná pres mesta po cestách, Furie též pomstné, a mrúcéj boztvo Elízi, 610 Čujťe to, a slušnú ze zlostních pokutu berťe, Prosbi i sľišťe mojéj hlas. Dostať jestľi na prístav Bezbožná sa mosí hlava, zem též predca dosáhnuť, I chce to Juppiterov tak osud; cíl ten je uríďen: Aspoň ňech zbrojstvom ludu váľečného uťisklí, S končin vipravení, od pohľedu Júla zaďáľen, Bídňe pomoc žádá, a svích smrťi uzre ňehodné; Aj keď pod ňepraví sa oďezdá pokoja zákon, Ňech králostva aneb voľeného ňedostaňe svetla; Než zemre skór, a ňezahrabaní stred písku sa válá. 620 Tak žádám; hlas ten ze krvú posľedňe vipúščám. Vi spolu, ó Tírskí, stálú k jeho vždicki ňenávisť Národu majťe; a ten prachu dar pooďešľiťe mému. Žádnéj láski ňebuď, žádnéj zmluvi medzi potomcí. Zroď ňejakí sa, zroď, ze naších pomstvitelu kosťí, Čož bi si zasťihoval Dardánov i zbrojstvom i ohňem, Včil, pozatím, a keďižkoľvek buďe spósob a vláda. Breh ňepráťelskí brehu, vlnskám naproťi vlnska, Zbroj zbroji preklínám; vnuci jednostajňe bojujťe.“ Rekla, a po všeckom sa na svéj rozháňala misľi; 630 Rozňemilého čo skór hľedajícá svetla sa pozbiť. K Barce tu Sicheovéj nakrátce vireknula chóve; Neb svoju zem černá v dávnéj prikrívala vlasťi: „Dojko milá, vzácnú zavolaj sem sestru mi Annu; Rekňi, bi své ťelo miť v réčních pospíchala prúdoch, Aj dobitek ze sebú a obetnú védla očistu; Ňech tak príjďe; uváž ti si aj sama na sľichi vínek. Poctu, čo sem rádnú štikskému začínala chistať Plútovi, mám dokonať chuť, a večňe boľesťi sa pozbiť; Ohňami též spáľiť Dardánov kňížata obraz.“ 640 Tak hovorí. Ona ríchlosťú sa ponáhlala babskú. Než ďivoká hrozními trnúc úmislami Dído, Nákrvavé oči krúťícá, a kropajmi na zašlích Oblétá lícách, i budúcéj od smrťi zbľedlá, Vbehňe do nútrajších stavaňá príbitkov, a vsťeklá Na hraňicu stúpí visokú, meč i s pošvi dobívá Dardánskí, na takú ňenachistan potrebu obdar. Tam, šati jak fríďské a známú zazrela posťel, Málo sa ľen ve slzách, ľen málo na misľi bavícá, Lehla na postláňí, a tedáž slova rekla posľedné: 650 „Presladké ostatki, zakáď boh a odsudi práľi, Vezmiťe mú dušu k vám, a s téj visloboďťe boľesťi. Trávila sem život, a ščasťím beh skončila prátí; A včil mój veľkí buďe sa sťín pod zem ubírať. Mesto hrubé sem zdvihla; na mé sa poďívala bašti; Nad vraždú muža sa spomstvíc vzala pokutu z bratra; Ščastná, ach ščastná až príliš, jestľi bi ňikdá Dardánské ňeboľi v prístav náš sáhľi korábi!“ Rekla: a, pritlačenú k loži tvárú, „Zemreme ňemstné! Zemrime však,“ reče. „Tak lúbí sa ke sťínom oďebrať. 660 Tento ňech ukrutní zahľédá od mora plápol Dardán, a smutní ze našéj smrťi odňese úkaz.“ Rekla. I u prostred takovéhoto od zbroje padlú Služki ju zahľédnú, i krvú meč celki zalátí, Aj ruki ostréklé. V tom krik do širého sa znášá Pitvora; po zďešeném sa rozejdú mesťe Povesťi. Jojkáňím, kvíľem, ženskími i strašňe rukotmi Všecki hučá domi; zňí veľké od vresku povetrí: Tak jako keď ňepráťelskím Kartágo sa všecka, Neb Tír dávňejší povivráťí vpádem; a besné 670 Pres príbitki luďí a bohov koľem ohňe sa rúťá. Zasľichla bezdušná, a na ríchlé pospechi laklá, Sestra sa drhnúcá v tvár, a prsa dlaňma tlčícá, Pres prostred sa vaľí, a na mrúcú z ména pokríká: „To hľe, to, sestro milá, bolo? tím si ma hodlala šáľiť? To z hraňicú mi oheň, to mi chistal tamten i oltár? Čo sťažovať si napred ňechaná? Tovarišku-ľi sestru Odvrhla s’ mrúcá? Na osud s’ mala tento ma pozvať: Tá bi obedve boľesť, tá aj bola zňésla hoďinka, Zdáž na to sem svú kládla rukú, a vzívala vlastních 680 Hlasmi bohov, bich tvój ňespatrila úmor ukrutná? Zahlavila s’ ťeba i mňa, i náš lud, sestro, sidónskích Otcov, a mesto nové. Čistéj vlahi dajťe, zumívám Úrazi, a blúďí-ľi jakí tu duch ešče posľední, Ustmi ho pozbírám.“ To rečúc hore na schodi višla, I v klín vezmúcá polomrtvú krísila sestru Ze lkáňím, a krev hustnúcú sťírala šatmi. Obtažené ona podvihnuť sa snážila svetla, Kľesňe zas. Otvorená chrchotá pod ňadrami ďéra. Trikrát sa zdvihnúc a oprevši na lokti viňésla; 690 Trikrát na stláňí padla, i mračníma ňebeské Zbírala svetlo koľem seba očma, a vzdichla naľézlím. Vševládná, sa v tom na dlhé zlutovavši boľesťi Ťažké též dokonávaňí, Duhu poslala Júno, Zápasnú dušu a spojené abi zvolňila údi. Neb, že osudmi, aňiž hroznú ňezemírala vinnú, Než pred časmi, a zlú napopadlá zrázu boľesťú, Prísná ešče žltí ňeuňésla Prozerpina s krásnéj Vlas ščice, a hlavu do štikskích ňeprisúďila mrákot. V tom na žltích rosná sa letem Duha pres ňebo krídlách, 700 Z náproťivého barev ťáhnúcá slnka ťisíce Spusťí, a stává k hlave: „Z rozkazu tento zanášám Plútovi posvatní, a čiňím ťela tochto slobodnú.“ Tak reče, a pravicú vlas pretňe. I pospolu všecko Ťeplo ju odchádzá, a život sa zmizňe do vetrov.