ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj ti brehoch na naších, verná Eneášova dojko, Po smrťi svéj večnú si sa zmohla, Kajéto, povesťú; A včil místo chová česť, a hrob méno ve veľkém Tvé známí Hešpersku, jaká to sláva je koľvek. Než vrúcní Eneáš vibavící rádňe počestnosť, A hrob zdvihnúcí, nadutá čím náhľe uťíchla Rovňina, hňeď sa na cestu vidá, a prístav opusťí. Vetri dujú mu na noc; svíťí pohodelňe mesáček; Morská pod trasavím bľiščí sa hladčina svetlom. 10 Najbľižšé zemi circejskéj brehi loďmi sa škrábú: Kďež ňeprístupné veľomožná Slnkova céra Stálím rozléhá spevem háje, a v bidľe prepíšném Rozvoňavú páľí vždi na nočné cédrinu svetlo, Vržďícím ťenkú husťícá osnovu člnkem. Odtáď vislíchať hlasi i vsťeklosťi proťivních Vazbe tuhéj levov, a v pozdnéj noci strašňe revúcích; I sviňe oščeťené, i ukrutních žúriť u závor Medveďov, aj veľké veľkích vlkov usta zavívať: Circe čo jích hrozná čarodelnú bohiňa trávú 20 S tvári luďí na tvár a na srsť popremíňala zvírat. Nábožní takové bi ňevišľi na potvori Teukri K prístavu doplavení, a na breh sa ňedostaľi hrozní: Neptún odchodním dímal na plachti fujákem; A zríchľil beh, i rozhrátéj mimo rovňini vézol. Už more aj prvním zarďívalo bľeskem, a z uhlov Na krásních sa žltá zaskvívala Ďeňňica žrebcoch: Keď vetri sekľi naráz, i všecko uťíchnulo váňí, A stuha v ľiščícéj sa namáhali ceľiňe vesla. V tom z morskéj Eneáš veľkí luh rovňini spatrí. 30 Medzi kerím Tiberín rékú nad míru milostnú, Vpádem preprudkím, a žltím od premnoho písku, Sa v more odnášá. Rozľičné vókol a nad ňím Ptáctvo brehom zviklé a hučícéj vímolu réki Líbežním kojilo spevem oblak, a létalo pres háj. Stáľe druhom zvráťiť loďe a k zemi predki nachíľiť Káže, i rozveselí do sťínnéj pohňe sa réki. Včil, čo za kráľi, vecí jakoví čas, Eráto, jakížto Bol v dávném stav Lácku, došlé keď zástupi najprv Svími do auzonskích sa korábami dostaľi končin, 40 Rekňem, a najprvnéj vihlásím pótki začátek. Veščca ti uč, bohiňo. Prehrozné válki, a strašné Vojsko povím, i hnutích k pohrebom srďitosťami králov Též pluki tirhenské, a celú pod zbrojstvo dobehlú Zem vlaskú. Vatší nastává pesňe porádek; Vatšú prácu berem. Pola vókol a mesta laťinskí Zestaraní už král ve dlhém bol pokoji ríďil. S Fauna a laurenskéj, slícháme, že Nimfi Maríki On zroďení bol. Fauna roďič zase Píkus; a tento Otca, Saturne, ťa mal; první ti si rodstva počátek. 50 On žádného ňemal pohlavá mužského potomka, Boztva osudmi, a ten ho, čo mal, za ďeťinstva oďemrel, Ľen jeďiná v dome a v toľkích bola céra obidlách, Už muža mať súcá, už rokmi plními vidajná. Z Lácka mnozí ju a ze všeckích nahováraľi končin Auzonskích; prvnéj nahovárá krási ju Turnus, Na preďedov možní a ďedov: Žena králova techto Jak zaťa si privzať ďivnú sa snážila láskú; Než v odpor všeľikími bohov sú úkazi strachmi. Na prostred visokého bobek príbitku sa spínal, 60 Posvaťení lisťím, a mnohí nábožňe vek hájen. Tento oťec naľezen, prvné keď múri zakládal. Sám, že praj, Laťinák posvatní Fébovi chcel mať, A z jeho laurenskích ponazívať ména oráčov. Techto na najvišší husté včeľi (k víslove ďivno) Z vrnčáňím ťekuté veľkím preľeťíce povetrí, Sadli vršák, a, koľem zrepeními do pospolu nohmi, Zrázu sa na svížích povesen roj kňísal haluzkách. V tom veščec hovorí: „Muža prespolného viďíme Pribľižovať sa, a vojsko hľedať tito končini isté 70 S končin tích istích, a na hraďbách vládariť horních.“ Krem toho, keď lúčem zažihá oltári pobožním, Jak šeďivého stojí bľíž otca Lavínia panna, Dlžšé (vec hrozná) sa chitať vlasi zdáľi od ohňa, A všeľikú tráviť praščící okrasu plápol, Aj ščica královská horeť, aj diamantmi korunka Zdobná; ľiščícé pozatím obkľíčilo dimnú Svetlo, a po všeckích roztrásalo žáru obidlách. To však za hrozné maľi všecci a veľmi poďivné: Neb ščastnú ju a prevzňešenú biť ňekdi povesťú 80 Spívaľi; predznamenať však veľkú národu vojnu. Než tím král znameňím strna, k odpoveďelňici Fauna, Svého sa otca vibral, kďe luhov pod hlbki bezednéj Albuneú sa raďí: čo svatú pres chrasťini studňú Najvatšá zňí, a hroznú parduchuje vóňú. Odtáď lud vlaskí, a všecka Enótrie krajna, V rozpaku raddu hľedá. Tam keď kňaz vňésel obetnú Poctu, a na skoľeních rozprestreno rúno barancov Pres nočnú uložil sa ťichosť, a zažádal udrímnuť: Spósobem obďivním ľétať podobizni zahľédá, 90 I všeľiké slíchá hlasi, aj rozprávki očúvá Bozké, a z hlbokích rečňí z Acherontem Avernov. Tam tenkrát i oťec Laťinák počuť odpoveď istú Sám chcev makkovlních sto jahňic podla rádu zabíjá, Též na kožách a na podloženích poulahňe si rúnách. V tom z visokého takí sa naráz hlas hája vinášá: „Manželstvom pripojiť ňechcej Laťinákovi céru, Ó s krvi méj pošlí, v hotovéj aňi svadbe ňedúfaj; Prespolní iďe zať, čo rodem naše méno povíší Až k hvezdám, a preslavní s krvi techto potomci 100 Všecko, na podvojní Oceán kaďe slnko pozírá, Obracať a spravovať pod svíma sa nohma zahľédnú.“ Z odpoveďú napomínáňí toto Fauna pomlčki Otca dané ve svích Laťinák ňepristavil ustách: Než ďaľeké sa s ňím vókol rozňésli povesťi Mesta pres auzonské; prám keď mláďenci trojánskí U brehu na trávnú popribíjaľi hrádzu korábi. Nábožní Eneáš, predňejší vodci, a Júlus Pod visokími dubov rozprestrú údi panohmi; Pripravujú hodi, a zviňaté na trávu osúchi 110 Jak podstavki vložá, (Jupiter sám takto ponúkal) Na dno i hňeď chľebového sipú stola hromadu plánek. Ostatním tu už utrovením, keď jédla preveľká Aj do ňekoľko chľebov sa oďezdať nahnala núdza, I prelomiť na rukách a zubem hrizť okruh osudnéj Kóri, i štvorhranaté ňeňechať podkladki na tráve: „Ach! stoľi též zjédáme?“ rekol ze smíchu tu Júlus. Vác aňi ňehlasnul. Počutá reč táto priňésla Prvná bíďe koňec, první jemu túto vitrhnul Z ust roďič, a zďešení veščbú pozaseknul ochitro; 120 I hňeď rekňe: „Vitaj dlžná mňe krajno osudmi, Vi mnoho též verní bohové mňe vitajťe trojánskí. Tento je dom, toto vlasť. Anchízáš, dobre sa tenkrát Rozpamatám, takovú mi ňechal roďič odsudu tajnosť: Keď ťa hlad, sinu, v ňeznámé došlého pomedzí Po stroveních všeckích pokrmoch stoľi núkňe pohriznuť: Tenkrát buď znovaní o obidľe uisťen, a rukma Tam prvné klásť a zdvíhať spomeň ohradi mesta. Tento to bol náš hlad; toto nám zostávalo z náhod Posľedné, koňec ostatnéj dať bíďe majícé. 130 Nuž teda pri predném hňeď víchoďe slnka radostní, Čož za jeden je tu kraj, čo za lud, kďe je národu mesto, Viskúmajme, a ďál od prístavu poďme narozno. K Juppitera cťi tedáž obetujťe pohári, a otca Anchízáša prosíc, na stól zase víno položťe.“ Tak povedav na sľich zeľené si uváže haluzki, I strážného prosí ducha míst, a z boztva iného Zem prvnú, modré též Nimfi, a réki potenkrát Ňeznámé; pozatím noc, a pres noc hvezdi choďícé; Ídejského potom s fríďskú i Jupitera matkú, 140 I dvojnásobních roďičov z ňeba a s pekla vzívá. Vševládní v tom oťec z visokého trikráte Olimpa Z jasna hrmí; a zlatom žární a paprškami svetla Sámžto rukú zakrúťící z ňeba oblak ukáže. Náhľe po dardánském sa rozejdú vojsku povesťi, Ďeň že prišel, ve kerém dlžné bi zakládaľi hraďbi. Hosťinu obnovujú, a pre úkaz veľmi radostní Číše kladú, a čirím naplňá jích pres vrchi vínom. Čím višlí ďeň náhľe druhí lampášem ožáril Úhori: Mesta porád, i okrški, i zábrehi ludstva 150 Rózní viskumujú; tito biť luže studňe Numíka, Tento potok Tibra, tu zmužilích Laťinákov obívať. Anchízáša tedáž vibraních sin ze všeho rádu Rečňíkov sto zaisť v nádherné královo mesto Káže, ovínkovaních ratoľesťami Palladi všeckích; A slušní mu zaňésť dar, i žádať míru Trojánom. Bez baveňá náhlá sa, a pospešními na rozkaz Krokmi idú. Ňízkú sám čárá príkopu múrom, A zdvíhá domi; najprvné též na brehu bidla Násipem a hraďbú na spósob tábora kľíčí. 160 Prejdúcí chodňík veže už Laťinákov a bašti Rozvisoké zhľédnú mláďenci, a k múru sa bľížá. Pred mestom chlapcov pluk, a v prvném rozkveťe mláďež Na žrebcoch sa nosá, a kroťá jích vozmi na písku. Buďtož rozťahujú ňesnadné lúki, buď hibké Šípi točá, a behem sa i vrhmi na úhore drážá. Keď na nosáku posel šeďivému ke králu dobehna Ohlásí, že v ňeznámém podochádzaľi rúchu Ohromní mužové. On jích rozkáže do nútra Hňeď volať, a strední na ďedovském sadňe si tróňe. 170 Nádherní, veľkí, sto povíšen slúpami v mesťe Bol dom horňejšém, laurenské Píkovo sídlo, Hájami a predkov svích nábožnosťami hrozní. Berlu tu a predné dobrím hore dvíhaľi zvazki Kráľi noví znameňím; tá jím bola radnica chrámem, Posvatních tu hodov bolo místo; zabivše tu škopca Za stajními sedať bíval zvik stolmi u otcov. Ba starších i ďedov podobizni ze svého porádku S cédrov rozdávních: Italus tu, a s tímto Sabínus Vincúr, nakrivení si držící v hrsťi kosírek, 180 Najstarší i Saturnus, i Ján dve tvári mající, V pitvore stáľi; iní s prvného i kráľi počátku, Čo v pótkách za vlasť bojující dostaľi prúhi. Krem toho najmnožšé zvesené pres podvoja zbrojstva, I zlapaní vozové, i krivé svím ťenčice ostrím, Aj chochoľi z hlav, a náramních brán závori pevné, Aj streľi ze ščítí, i lodám čo sa odňaľi piski. Z veščeckú paľicú, a v krátkéj z vrážami sukňi Sám seďel obkasaní, i držal ščít v levici Píkus Ukroťiťel žrebcov: čo pre lásku miľenka ho veľkú 190 Ošlahnutého zlatím prútem, a zmeňeného pajedmi, Stvárila ptáka, a na krídlách pozalíčila Circe. V chráme takémto bohov na ďedovském tróňe seďící Obstární Laťinák Teukrov k sebe pozve do nútra; A k vešlím krotkími prví tak rečnuje ustmi: „Rekňiťe, Dardánskí, poňeváč dobre známe i mesto, Váš i rod, i sľišaní po vodách sem cestu konáťe, Čož pítáťe? jaká loďe príčina, buď čo potrebních Ku brehom auzonskím pres toľké dohnala víri? Buďtože cest metaní blúdem, zlú buďtože búrkú, 200 (Premnoho plavci jakích skusujú hlbokosťi na morskéj) Na breh réki našéj sťe doťáhľi, a v prístave sadľi: Hospodi báť sa ňemáťe; aňiž ňeňeveďťe Saturnov Nás národ biť, ňespojení skrze zákon a práva, Od seba sám sa mravem boha tak dávného držící. Vím sa porozpamatať (tmavšé sú rokmi povesťi) Aurunskích hovoriť starcov, jak s tíchto okrškov Dardán v ídejské dostal sa Fríďie mesta, A v tráckí Sámos, čo je včil Samotrácia nazvan. Od nás ho z Korita Tirhenskích mesta višlého 210 Včil pozláťisté ňeba hvezďícého sa bidla V tróňe majú, a počet zmáhá oltárami boztva.“ Rekňe. A Ilioneus takovímito nastaňe slovmi: „Králu, prevíborní rode Fauna, aňižto zaňéslích Vlnskami búrka na váš pristať ňeprinúťila úhor, Hvezda aňiž neb omíl ze pravéj ňezvráťiľi cesti: Ráďi a z úmisľem sme do tochto sa pribraľi mesta, Z vlasťi miléj vihnatí, na kerúžto sa ňekdi preveľkú S posledného idúc ďívávalo Slnko Olimpa. Z Juppitera prední je koreň rodu; chlapci sa tímto 220 Dardánskí honosá otcem. S krvi techto trojánskí Sám náš král Eneáš ve tvé nás poslal obidla. Koľká v ídejskích, v hrozních čo vipukla Micénách, Vsťekľila búrka polách; obojí Európi a mocnéj Ázie svet jakovími trepan sa zbehnul osudmi; Sľíchaľi aj ti, kerích sľedné oceána pomedzí Vzďáľilo, aj ti, kerích rozľehlú v prostredu šírkú Štir prúhov lúčí od iních prúh Slnka horúcí. Pres toľké vezení s tak veľkéj zátopi víri Místo malé si a bezpečné žádáme domácím 230 Sídlo bohom, vodu též povetrí každému obecné. Hanbi ňedojďe pre nás králostvo; aňižto ňezejme Vám sa povesť, aňi vďak toľkého sa ňezmaže čínu; Ňesťisknú sa aňiž Vlaši, že vzaľi Tróju do lóna. To pres osud svedčím Eneáša, a pravicu možnú, Buď kdo ju bol zakusil vírú, buď zbrojstvom a vojnú, Najmnožší lud, najmnožšé (ňezhrdňi, že vínki Prednášáme rukú a pokorné ustami prosbi) Žádaľi nás a tuhú pripojiť maľi národi vólu. Než bozkí nás svími osud rozkazmi donúťil 240 Váš pohľedávať kraj. Dardán odtáďto pochádzá; Sem vábí, a mnohú žeňe k tirhénskému Apollo Odpoveďú Tibru a k svaťenéj brodu studňe Numíka. Pres to malé dává ščasťá preďešlého darunki, S Tróje preukrutních držané ostatki požárov. Tím zlatom Anchízáš oltárom poctu konával: Ten Priamov bíval prístroj, keď zákoni dával Pozvolaním podla rádu ludom; též berlu, i čápku, Rúcha i prepľetané remeselních prácu Trojánek.“ Zahľeďení Laťinák na takú Ilióna reč usta 250 Poklopené k zemi stáľe drží, a z místa sa ňehňe, Očma točíc opretíma. Aňiž tu natoľko ňehíbe Zbarvovaní šarlát, aňi berla Priamova, krála, Koľko na svéj mešká manželstve sa céri vidajnéj; A staršého sebú váží sám víreki Fauna. Tento že isťe je ten s prespolnéj končini pošlí Ustanoven z osudov zať, a na králostvo zarovnú Pozvan mocnosťú; rod že s ňeho postaňe čnostmi Víborní, a celí svet uvesť pod vládu mající. Tehdi z radosťi poví: „Bohové záčinku našému, 260 A svím prajťe rečám! Ťebe dá sa, Trojáne, čo žádáš. Rád príjmám i darunki. Ňemá, Laťináka za krála, Úroda vám bohatích schádzať pol a Tróje všehojnosť. Ňech ľen sám Eneáš, za mnú tak jestľiže dichťí, Jestľiže v mém tovariš nazvať hosťinstve ponáhlá, Dojďe; a práťelskéj ovšem ňeulakňe sa tvári. Za znameňí spolkov buďe dotknuť pravicu krála. Vi však mój odkaz včil pánovi ňesťe vašému. Jednu milú mám céru, kerú za našinca vidávať, Tajní z otcovskéj posvatňice ohlas a množší 270 Bráňá úkazové z ňeba: Zať že s cudzini príjďe; Lácku to zostávať hlásá; čo bi vnukmi ku hvezdám Podvíhal naše méno. Že on ten osudmi sa míňí, Aj za to mám, aj, jestľi misel mňa tu ňeklame, žádám.“ Takto virekna oťec, koňe ze všeho počtu vibírá. Pod visokími tri sto krásních zostávalo strechmi. Hňeď vésť krídlonohích všeckím rozkáže Trojánom Šarlátem pokritích a zlatom višitími kobercí. Ze zlata rozvesené až pod prsa išli reťázki. Ve zlaťe ostrojení, rizavé zlato ustami hrizľi. 280 Vóz Eneášovi dať poručí dvoch i doňho ťahúnov, S fálu ňebes pošlích, frkajících nozdrami ohňe, S tích plodu, prevtípná od vlastních otca čo žrebcov Matkú horovanú bola z úkradu dostala Circe. S tú Laťináka rečú a darunkami Teukri na žrebcoch Višší navráťá sa, pokoj naspátki ňesúce. V tom hľe sa ukrutná ze hrdého pobírala Argska Juppitera žena, a zdvihlá hore išla povetrím; Z oblohi vóľi dobréj Eneáša a loďstvo Trojánov S pozďál zahľédá až do horňejšého Pachína. 290 Už príbitki viďí stavať, už v zemi dúfať; a prázné Biť loďe. Ostrejšú boďená postála boľesťú. V tom, hlavu zakrúťíc, takoví hlas vidrela prsmi: „Rod hľe ňenávistní, a mojéj proťi vóľi brojící Teukrov osud! Zdáľiž v sigeonském lahľi pomedzú, Zdáľi sa mohľi chiťiť chiťení? zdáž spáľila zlostních Trója mužov? prostred vojsk, prostred plápolov ohňa Cestu naľézľi. Tuším veru mé už k posľedu boztvo Kľeslo, aneb má dosťi sitá už uťíchla ňenávisť — Pres vodi aj ňepráťelská sem z vlasťi vihnancov 300 Zmítala, a v každéj sa na odpor kládla prepasťi. Všecka je utrovená ňeba aj mora vláda na Teukrov. Čož písek mňe, čo Scilla, aneb čo Charibdis ukrutná Prospela? V žádostném sa poukriľi vímoľi Tibra, Bezpeční mora a mňa. Krutí Mars vládal ohromních Vivráťiť Lapitov; Diaňe sám boztva dopusťil Nad dávním sa oťec pomstviť Kalidóna pomedzím; Čím Lapiťi však, aneb Kalidón zaslúžiľi toľko? Než veľkú mňa krála bohov manželku, čo všecko Skúšala sem, čo na všecko temer sa obráťila možné, 310 Zlí zmáhá Eneáš. Veľké mé jestľiže boztvo Dosťi ňeňí: na pomoc vezmem sebe čo kďe je koľvek. Jestľi bohov ňeba hnuť ňevládňem, peklo pobúrím. Krajna ňemóže sa jím, buď tak, Laťinákova bráňiť, Nezmenná též jest manželka Lavína osudmi: Odťahovať však, a tak veľkím dať príbavu raddám; Vivráťiť však oboch národ je slobodno mi králov. Túto svojích ňech mzdú sveker aj zať jednotu spiknú. Tvé veno dardánská a rutulská krv buďe, panno; Aj Bellóna za tvú chistá sa družičku. Ťehotná 320 Cisseovička ňe ľen manželskú zlahnula faklú; Vénuše tú istú buďe sin, buďe Párisem inším, I znovu záhubním na padúcé Pergami lúčem.“ Keď to virekla, na zem sa plná pospúščala hrózi; Trúdnú z ukrutních sester príbitku a dolních Sťínov Alektu buďí: čo porád má vojni žalostné, I hňevi, i zrádné ze klamáňím hríchi na srdci. Sám i oťec Plúton si hnusí, sami túto pekelné Potvoru sestri hnusá: v toľké seba usta premíňá, Tak hrozních je tvár, toľkími je hadmi ťehotná. 330 Júno takú brúsí ju rečú, a tak ustami hlasňe: „Tú zvláštnú mi prácu uďeľ, tú službu mi, panno, Čest naša a zmohlé bi ňeuhnuli z místa povesťi; Podvodní abi též Laťináka ňemohľi Trojáňi Skrz manželstvo obísť, a vlaskí osvojiť úhor. Ti svorních móžeš podpáľiť k rozbroju bratrov, Ti zmítať domi závisťú; ti šibáki a smrtné Fakľe do príbitkov spusťiť; ti vládi ťisíce, Skázi ťisíc máváš umeňá. Prsa na smelo pusťi, Utňi pokoj spravení, rozsívaj príčini válki; 340 Bi zbuďená hrozné mláďež zapopádala zbrojstvo.“ Gorgonskími tu hňeď páchnúcá hadmi Alekto Do vlaskích napred končin, Laurensa ňeňízkích Príbitkov, náhlí, a celí prah Amáti zalahňe: Stáľe kerú Teukrov pre príchod a Turnovu svadbu Rozhorenú ženská peč a zlá rozvírala prchkosť. Z modrích tehdi vlasov jedného na túto sikáča Mrščí, a v hlboké zarazí pod ňadrami srdce: Dom bi celí skrze tú vivráťila potvoru besná. Tento, pomedzi oďev padlí a pomedzi hlaďunké 350 Ňadra, ťichí bez cítu plazí sa, a oklame vsťeklú, Jaščerčí vdechujíc púch; z náramného roháča Vókol hrdla zlatá je reťázka, je stužka na čepci; Na vlasi též zapľetá sa, a sľizkí ťáhňe po údoch. I predné síc keď vlhkími do misľi pajedmi Vchádzá dícháňí, a do kosťí ohňa natrúsí; Rozlétí plameň ešče celími ňecíťila prsmi: Lahki, a jak matkám bívá, rozprávala, zviklosť; Slz mnoho nad cérú a trojánskú púščala svadbú: „Zdáľiž má sa vidať za vihnanca Lavínia Teukra, 360 Otče! aňiž ťi ňeňí seba lúto samého i céri? Jéj též matki, čo ju pri prvém hňeď vetri opusťí Lúpežňík, z vidretú na korábi visadna si pannú? Jakžto bi tak fríďskí ňedošel k Lacedémonu pastír, A k visokéj lédskú ňezavézol Helenu Tróji. Kďe tvá víra svatá? kďe o tvích peč zostaňe dávná, A krevnému daná toľkokrát pravica Turnu? Z národu keď sa hľedá zať prespolného Laťinskím, A v tom vóla je tvá, i to Fauna ťa rozkazi núťá: Já veru zem každú, čo ňepatrí pod našu berlu, 370 Mám za prespolnú, i bohov tak veščbami hlásiť. Turnus též, první žádá-ľi sa rodstva počátek, Inacha a z gréckéj Akrízia krajni mal otca.“ Keď takovú Laťináka rečú skuseného nadarmo Naproťi stáť zhľédá, keď vsťeklí celki prechádzá Vnúternosťi hadov jed, a naskrze všecku preblúďí: Ňeščastná veľkími tedáž prístrachmi ubodlá, V ňezmerném treščíc bez konca sa túlala mesťe: Jak ciha pod pľeťením kolujícá ňekdi šibákem, Chlapci kerú vókol práznéj ihrajíce sa síňe 380 V náramních krúťá koľesách; ona bičmi ušiblá Po prestranstve behá; zďešujú sa tu zástupi chlapcov Ňesvedomích, a na obratném pušpáňe ďivících; Vládi kocar dává. Ňeľeňivšá od behu techto Pres prostred mest, pres prostred sa zmítala ludstva. Ešče ba aj do luhov, tvárícá Bachovi slavnosť, Vatšú zlosť, vatšú vezmúcá pred seba vsťeklosť, Odbíhá, a do zasloňeních hor céru ukrívá; Bi sňala od Teukrov manželstvo, a zďáľila svadbu: „Jú Bache,“ pokrikujíc, „ti jeďinkí panni si hodní,“ 390 Vreščícá; „ťebe ľen hladkí bere vinňičem oščep, V tanci ťa obchádzá, a vlas ťi naprosto ňechává.“ Roznášá sa povesť; chuť tá vsťeklosťami všecki Matki jaté v hájoch pohľedávať skríše naháňá. Z mesta vibehli tedáž; krki a vlasi pusťili vetrom. Než trasavími iné naplňá viskotmi povetrí, A v koži obľečené kláťá z vinňíkami ščápi. Rozhorenú sama žúrícá na prostredu faklu Vznášá, a spívá svéj cére a Turnovi svadbu, Svetla točíc krvavé; a strašľivo zrázu vikríkňe: 400 „Jú, sľištež, kďe keré sťe tu koľvek, matki laťinské: Jestľi u vás v ňejakéj zostává lásce Amáta, Jestľi jakú i vi peč maťerinské máťe o právo; Strhňiťe vínki ze hlav, se mnú Bachu poctu konajťe.“ Tak vókol po horách a po pustích zvírat obidlách Královnú bachovími točí vsťeklosťmi Alekto. Keď sa zdála prvé už dosť k hňevu srdca nabrúsiť, Všecku i raddu celí spolu dom Laťináka vivráťiť: Odtáď hňeď trúchlá sa na černích bohiňa krídlách Odnášá k Rutulov hraďbám: o keríchto sa hlásí, 410 Akrízkému že jích podvihnula Dánae ludstvu, Tam dohnatá vetrem. Toto nazvaľi Ardea predci Místo; i včil veľké zostává Ardea méno; Než višlo ze ščasťá. Tu na veľkích Turnovi bidlách Už polovic v noci černošeréj nastávalo drímot. Ukrutní parsún a prepadlé od vsťeku údi Vizľeče; a v babské sa premíňá usta Alekto, I škaredé zvráží čelo; bílé pospolu vezme Si vlasi ze stužkú, a veňec na ňe z olivi pripňe; Jest Kalibe staršá ve chráme Junóni kňazovka; 420 I k mláďenca očám s takovími ukáže sa rečmi: „Turne, či v ňišt zaňecháš toľké sa práce obráťiť, A tvú dardánskím postúpiť berlu vihnancom? Král ťebe odpírá manželstvo a odplatu dlžnú Tvéj krvi; prespolní sa hľedá deďič od ňeho krajňe. Iď včil, vismátí v ňemilú sa ňebezpeč oďezdaj; Tirhenské pobi vojska; pokoj Laťinákom opatri. Tak ťebe, keď nočnú vipočíváš v ložňici chvílu, Zjevňe praviť sama vševládná rozkázala Júno. Rob teda, a mláďež zbrojiť i v boj bránmi viťáhnuť 430 Stroj sa, a dardánskích, čo na krásnú pristaľi réku, Vodcov, i zbarvované veselí spál ohňami loďstvo. Tak veľká moc káže bohov. Král sámžto laťinskí, Jestľi ťi céru ňedá, v slube jestľi ňezostaňe stálí, Ňech pozná, a v sľed zakusí ruku Turna ve vojňe.“ Naproťi ze smíchem jéj mláďenec ustami rekňe: „Prespolné dostať sa na vímoľi Tibra korábi, Jak sa ti nazdáváš, ucha mého ňeušlo poselstvo; Strach mi ňerob toľkí; aňi z misľi ma ňesňala Júno. Než ťeba rokmi slabá a ňeplodná staršoba pravdi 440 Márnú, matko, pečú zmítá, a pomedzi patrícím Na králov zbrojstvom ňepravú klame veščicu báznú. Maj si ti své o bohov podobizni a chrámi starosťi; Vojni budú muži vésť, na kerích vésť vojni prislúchá.“ Zrázu na tú prudkím sa hňevem reč Alekto zapáľí. Než náhlé schváťí traseňí mláďencovi údi; I zraki mu stuhnú: tak síká hadmi Erinnis, Tak hroznú sa jeví tvárú. V tom okáľe točícá Iskrícé, dľícého i vác praviť ešče volíc’ho, Zahnala, a dvoch hadov na visosť podvihnula vlasmi, 450 Též zapráskla bičem, vsťeklími i zarvala ustmi: „Já hľe tu rokmi slabá, čo ňeplodná staršoba pravdi Medzi braňú králov ňepravú klame večšicu báznú; Dobre pozor dávaj: sem iďem z hrozného ukrutních Sester bidla; rukú zlé vojni a úmori vnášám.“ Tak reknúc uhoďí lúč na mláďenca, a černím Kúrícú svetlom zarazí pod ňadrami faklu. Ze sna ho náramní vimiká strach, a kosťi i údi Rozpľinutí po celém ťeľe pot v hojnosťi zaľévá. Zbrojstvo hučí streščen; zbroj v lehňe a izbe hľedává. 460 Žádosť v ňem zeľeza vre, a zlostnéj besnota vojni; Vác k tomu hňev: jak praščícé keď plápoľi z rážďá Pristavujú sa bokom zňícého klokočkami kotla, Vrícé poskakujú vlni; dímná réki horúcéj Vnútri kipí vlhkosť a na víšku sa penmi vinášá; Už sa aňiž voda ňezmesťí; para v oblaki ľétá. Tehdi prvím, roztrhna pokoj, ke královi cestu Mláďencom hlásí, a zbroj rozkáže nachistať, Bráňiť zem vlaskú, ňepráťela s končin oďehnať; Dosť obojím že je sám v odpor Laťinákom a Teukrom. 470 Čím skončil reč, a slubmi bohov ku príspeju vzíval: Hňeď sa Rutulci tuhí na novú podbúdzaľi vojnu. Techto prevíborná mláďencova híbe tu krása, Tam teho kráľi ďedov, teho zas ruka činmi hrďinská. Keď Turnus Rutulom zmužilosťi do srdca naháňá: Na štikskích sa vidá krídlách k Dardánom Alekto; Zhľédši novím tehdáž klamem u brehu místo, kďe Júlus Prekrásní zvírence lovil zálohmi a hoňbú. Tu vsťeklosť na psov ňenadálú panna kocítská Vpusťila, a známú na nosoch zaščegľila vóňú, 480 Jeľeňa prudce hoňiť: čo prednú zavdalo bídi Príčinu, a k pótkám sedlácké nahnulo srdca. Prespaňilí na krásu jeľeň bol a rohma preveľkí, Matki čo od ceckov pojatého živívaľi chlapci Tirhea, sám i oťec Tirheus, na kerého sa ušli Králove stáda, a všech zverená pol patrila stráža. Sestra ho poslúchať rozkaz naviklého všemožnú Silvia snážnosťú na rohách krásívala vencí, Aj ho česávala, aj v čistéj míjávala studňi. On tíkať sa rukú dal, a ke stolu pána uviklí, 490 Túlával sa po hájoch; i zas k známému sa bidlu Sám naspák domov, ačkoľvek v noci pozďe, nosíval. Techto poďál sa tlčíc’ho na ten čas Júlovi ščenci Žúrící poplašá, krásnú jak z náhodi réku Preploval, a v zeľeném vipočíval na brehu sťíňe. Sám též, prevzňešenéj rozpáľen pochvaľi túžbú, Nakrivením Aškán oblúkem šípku zamíril: Ňeschádzal boh aňiž chibnéj ruce; strelka vibehlá Pres život a stredné z hvižďáňím rozkroki išla. Než raňení k známému jeľeň príbitku uťékol, 500 A z rukotem do stáje vebral sa, i bidla ponosmi Všecki plňil krvaví a pomoc volajíc’mu podobní, Silvia sestra prvá, po pľecách sa dlaňma perúcá, Na príspej mu volá, a na drsních skríkňe oráčov. Ti (v hustích poňeváč sa ukrívá vsťekľica hájoch) Zrázu sa k ňéj dovalá: zbrojení ten drúhem opeklím, Ten kijem uzlovatím: čo kerí kďe nalézna dopadnul, To zbroj hňev mu čiňí. Povolává zástupi Tirheus, Jak štvororozščípen kľínem dub z náhodi kálal, Poschiťenú hurtem sekerú náramňe fučící. 510 Než hrozná ze hľédki časem strati bohiňa našlím Nad visokí strechi vistúpí krov; i od vrchu dává Pastírské znameňí, a krivím náramňe pekelní Hlas povirúkňe rohem: na kerí sa všecki zatrásľi Hňeď lesi, a v hájoch hlboké poozívali skríše. Sľíchala aj najďál Diani luža; sľíchal i bílí Sirkovatími potok Nar vodmi, a bahna velínské; I strnuté chlapcov ku prsám pritláčali matki. Tehdi na zvuk ríchlí, znameňí kaďe dávala trúba Ukrutná, drsní lapením sedláci odevšáď 520 Zbehnú sa zbrojstvom; ňišt méň i junáci trojánskí Z otvoreného pomoc k Aškánovi tábora višlú. Vojsko dajú do porádku. Ňe už sa tuhími oráčov Kijmi a drukmi kolov sedláckéj v bitce potíká; Než zeľezom bojujú, a našír dobitími počerné Mečmi sa rozhrozňá sáťá, i na slnko meďenná Zbroj ľiščí opretá, a ožári pod oblaki zmítá: Jak vlni keď prvním sa belať započínali váňím, Hladčina rozdúvá sa pomáľi, a záveje viššej Udvíhá, z hlbokého potom dna sa vipňe do vetra. 530 Pred prvním tu plukem hvižďícú krídlami strelkú, Najstarší čo sinek bol Tirhea, mláďeňec Almo Sa zrážá; neb šíp sa pichel pod hrdlo, a vlhkú Cestu hlasov lahkí i krvú jemu zapravil odďech. Premnoho mužstva koľem, starší aj padňe Galézus, Jak rozbroj chce meriť: najvatší pravdi milovňík, A v poľi auzonském najprvňím ňekdi boháčem. Pať stád makkovlních mu ovec, pať vchádzalo rožnéj Lichvi gulí, zem též masnú sto pluhmi orával. Než to sa jak na polách rovním vikonávalo Marsem, 540 Bohiňa cílu došlá, keď zlú rozparchala krvmi Bitku, a predňejšú skrze pohrebi zvédla porážku, Zem poňechá vlaskú, a ňebes prestranstvom idúcá Nádherními kričí víťazkiňa slovmi Junóňe: „Už sa ťi presmutnú hľe dokončila ňesvora vojnú; Káž, ňech sa spojčá práťelstvom, a spolkami spiknú. Keď sem už auzonskú tu krvú zastríkala Teukrov: Aj toto ešče pridám; tvá istá jestľi je vóla; V bitku pozachváťím okoľičné mesta povesťú, A vsťeklú v srdcách rozpáľím k Marsovi žádosť, 550 Odvšeľikáď abi išla pomoc; roľe bitkami zvatším.“ Naproťi Júno poví: „Strachu už je, a podvodu nazbit. Príčini válki dané; zeľezom sa zbľíza potíká. Krv na novú ťeče braň, prvnéj čo z náhodi pošlo. Ňech takové manželstvo, takú odbavuje svadbu Venuše víborní sinek a král s tímto laťinskí. Sám bi ťa volňejšej po ňebeskích blúďiť okolkoch Ňechcel oťec, mocnár visokého a vládar Olimpa. Ustup. Jestľi jaká v téj zbívá náhoďe práca, Já ju buďem ríďiť.“ Timi Júno vireknula slovmi. 560 Tá aľe hadmi tedáž hvižďícé zdvíhala krídla, A v dno Kocíta ľeťíc horné zaňechávala víški. Pod visokími je na prostred Vlach místo pahorki Slavné, a v množšéj vichváľeno krajňe povesťú, Úvaľi amsanktské: hustími ho listami černí Hájov bok stláčá od oboch stran, a v prostredu z hurtem Na skaľi krúťícú dává hluk vítoka rékú. Jaskiňa tu strašná, a hrozné Plúta sopúchi Rozškľebujú sa, i náramní k Acherontu sa vírem Rozďírá pažerák: do kerého sa vrhši Erinnis, 570 Prehnusné v posľed zem a uhľi opusťilo boztvo. Ostatní tu ňe méň ľeňivejšej céra Saturna Vojňe koňec dává. Pastírov mnoztvo sa všecko S pótki do mesta vaľí, a upadlích spátki donášá, Almona chlapča milé, a ňerádné usta Galéza; I vzívá bohov, a skládá Laťinákovi prosbu. Pristaňe Turnus, a stred mrtvin zlí vraždi a ohňa Strach vác rozmáhá: že berú sa do krajni Trojáňi; Fríďskí rod míchá sa; a on sám z bidla viháňá. Tehdi ti, treščícé čo Bachem jích matki po hájoch 580 Tance vedú, poňeváč je ňelahké méno Amáti, Odvšeľikáď zešlí sa hrnú, a za pótkami dichťá. Rozhňevaním každí hňeď boztvom naproťi veščbe, Naproťi vóľi bohov, ňešľechetnú zachce si válku. Obkľíčá s predbíháňím Laťinákovo bidlo. On sa tu, jak morská ňehnutá skala, naproťi spírá: Jak morská skala, náramná keď búrka dochádzá, Čo svú sa známú, ščekajíc’mi do kolkola vlnmi, Pevňe drží ťerchú; kameňí i skalska navókol Darmo hučá, a v bok tlčená sa odhadzuje rása. 590 Než, kďe sľepú žádná sa ňedává vláda prevíšiť Raddu, a všecko robí sa po hroznéj vóľi Junóni: Skrz bohov a prázné svedčící zhusta povetrí, „Ach zmáhá nás,“ rekňe, „osud, zmítáme sa búrkú! Vi svatokráďežnú to krvú zaplaťíťe zločinstvo, Ó bídní. Na ťebe hrích zostaňe, Turne, a smutné Tresti; bohov pozdními buďeš modľitbami vzívať. Neb mňe pokoj hotoví, a celí do prístavu kráčám; Ščastnéj sa zbavujem smrťi.“ Vác aňi ustmi ňehlasna V dom zavrel sa, a všecku vecí hňeď správu opusťil. 600 Bol v dávném zvik Lácku, kerí zachovávali mesta Albánské stálí, najvatšá ve sveťe vec Rím Včil ho drží, prvnéj keď híbú zbrojstvo do pótki, Buď hotová sa Getom hodnú plaču vojnu prinášať, Buď Hirkánom a zlím Arabom, buď naproťi Indom Postať, a brať ke zorám sa, a Partom zástavi odňať. Vojni sa pnú dve bráni (takím jích nazvaľi ménom) Ctné nábožnosťú a hrózú Marsa ukrutnú: Sto z meďi jích závor, večná též vláda zatíká Oceľe; a strážec ňeuchádzá od prahu Jánus. 610 Sám tito, keď sa zdá otcom vésť potreba vojnu, Prúžkovanú sukňú a gabínskím rádňe oďátí Rúchom, škrípajicé otvárá podvoja konšal; Sám opoví hňeď vojnu; iná ho nasľeduje mláďež; A svorné chraplavími dajú zvuk trúbi ohlasmi. Aj tenkrát Eneášovcom tím vojnu ohlásiť Mal zvikem, a smutné Laťinák sám bráni oďemknuť. Však sa ňedotkel oťec verají, i zavrhna uťékol Poslušnosť mrzkú, a sľepéj sa do mrákoti ukril. V tom z ňeba královná sa bohov spusťívši na dlícé 620 Tresknula bráni rukú, a povivracaními sťažejmi, Obkované ocelú rozlámala podvoja válki. Zbúrá sa Vlachové, pred tím čo sa ňehnuľi dávno, Časť chistá sa pešá ísť pres pola; částka na višších Prášícá vsťekľí žrebcoch: zbroj všecci dopadnú. Částka tukem hladké si naťírá ščíti a jasné Šípi; i vržjícé po brusarňách ťenčice ostrí; Zástavi ňésť lúbí sa, a hláhoľi trúbi očúvať. Tehdáž pať veľkích mest nadloženími kovadlí Šípi noví, Atina vládná, a Tibursko honosné, 630 Ardea s Krustumerí, i hnaté Antemni do víški. Bezpečné zakrivadla robá hlav, a léski do ščítov Ze zlatolíka pľetú si; iní pancíri mosaďné, Buď hladké spravujú hibkého si škorňe ze stríbra. Tam pluhov, aj radľic, kos tam sa oďebrala všecka Snážnosť; otcovské prekujú meče zhusta po víhňách. Už též trúbi hučá; znameňí iďe heslo do vojni. Ten s príbitku šišák polapí; ten žrebce frčícé Sprahňe; a ščít, i zlatím spojení ve trojnako útkem Navléká pancír; a mečem poopáše sa verním. 640 Otvorťež Helikon včil, Múzi, a vnukňiťe pesňe, Kráľi jakí zbuďení tu do vojni, kerí sa kerého Poprichiťíc poľe kril zástup; čo za mužmi natenkrát Kvitla zem už vlaská, jakovími zahárala zbrojmi. Neb vi o tom pamatáťe, o tom též móžťe viprávať: Sotva sa k nám lahké ľen dostaľi vetri povesťí. První z tirhenskéj započíná končini válku Rúhač boztva Mezenc, a zbrojné zastúpi ríďí. Sin Lauzus je s ňím, od techto na spósobu údov Ňikdo sa krásňejší ňenachádzal, Turna povijmúc. 650 Lauzus, pokroťiťel žrebcov, nad zvermi i víťaz, Darmo, z agillinskéj čo sa vibraľi hraďbi, dovádzá Mužstva ťisíc; hodní, abi ščastňejšému bol otcu Poslušní, a Mezenc roďičem bi mu ňikdi ňebíval. V zápať vóz krásní ratoľesťú palmi, a žrebcov Ríďí víťazních, herkulské ďéťa, Aventín Prespaňilí; sto i otcovskí znak ščíťe na veľkém Prednášá hadov, a zvókol saňu drakmi zalahlú; Techto v luhoch na aventínském Rea kňazka pahorku V horné tajňe plodem na svetlo viňésla povetrí, 660 Od boha ťerchovná žena, keď Gerióna Tirinčan Uzmarňíc víťaz laurenskí dosťihel úhor, A kravi v tirhenskéj pookúpal réce iberské. Šípi vojáci majú a zeľezné bidla na konci; Z oblím též bojujú mečem a z rohaťinmi Sabínov. Sámžto peší, z leva náramnú potrásaja kóru, Hrozním rozčechranú vláším, z bílími zubálí, Na hlave obľečení, tak išel do krála palácov Ohromní, a u pľec herkulskím rúchom oďátí. Svorní bratri potom dva tiburské mesto opusťá, 670 Národ tak volaní prízviskom bratra Tiburta, Kattil, a vládi Koráš náramnéj, Argoša mláďež; A v prostred hustého idú pred vojskami zbrojstva, Jak keď mračnopošlí dva ze svích Centauri pahorkov Zestupujú, sňažnú Homolu prudkími a Otris Behmi opusťící; náramná místo idúcím Dá hora, a z veľkím sa povihnú chrasťini praskem. Zakladaťel tu aňiž ňeschádzal mesta Prenesti, Čo z Vulkána že bol naroďen král medzi dobitkem A stred ohňov naľezen, každí vek silňe veríval, 680 Cékul. Sedlácké ho našír viprovadzuje mnoztvo: Aj čo Preneste hrubé, úhor čo Junóni gabínskéj, A chladní Anién, skaľi též čo potóčkami rosné Hernické si držá; i kerích, ti Anagnio rodná, Otče, kerích, Amazéne, chováš. Ňe zbrojstvo u všeckích, Ňe ščít zňí buďtož vóz. Vatšá stránka pomodré Z olova rozháňá guľi; časť zase šípi ve drsních Prednášá dva rukách, a žltasté na hlave čápki Má z vlka nastrčené; na ľevú nohu kráčaľi v prašnéj Cesťe bosí; a pravú surovím obťáhnuľi krpcem. 690 Než Messáp, žrebcov kroťiťel, Neptúnovo ďéťa, Čo plameňem žádním ňemohel sa prevíšiť a zbrojstvom, Dávno už odviklé boju ludstvo, a zastúpi celki Rozľeňené k pótkám vivolá, a zbrojstvo dopádá. Ti s Fescenninskích a Faliskích vojsko, ti horné Zámki Sorakta majú a flavinskích úhori končin, Též Cimina ze svím lužu kopcem a háje kapenské. V rovních išľi radoch slávící pesňami krála: Jak bílé keď sa pres jasní labuti oblak A pastvi ňesú, a dlhími tuhí spev hrdlami pusťá; 700 Réka, a ohlasné opoďál zňí Ázie bahno. Ňikdo aňiž bi ňebol misľel, s toľkého že mnoztva Vojsko na boj kráčá; než z morskéj rovňini ptákov Zachríplích sa na breh poveterní zhusťuje oblak. Hľe Klauzus, dávného pošlí od rodstva Sabínov, Z vojskom ťáhňe hrubím, a roven sám vojsku hrubému, Klaudiskí ze kerého množí sa v Lácku porádek Ludstva a rod, pusťen jak bol Rím s částki Sabínom. Údatní spolu pluk z Amiterni, a Kvíresi dávní, Ereta mnoztvo celé, a Mutuški na olivi hojné; 710 V mesťe nomentanském čo bidlá, čo v Rózei medzách, Též na tuhéj skaľe tetrickéj, a pahorku Sevéra, Aj čo v Kašperii, Forulách, a u réki Himelli; Aj čo pijú Tiber aj čo Fabar, čo i vislala chladná Nurzia, hortinskí spolu zástup, a ludstvo laťinské, Aj ti, kerích preťeká ňeščastné Allia méno: Jak mnoho vln sa točí na libickích z náhodi víroch, Keď hrozní Orión do ozimních zajďe prepasťí; Neb jak slnko tuhím opeká mnoho úpaľem osťin, Buďto na Herma polách, na žltích buď Lície medzách. 720 Ščíti zuňá, a hnutí dupotem sa noh úhor otrásá. Též agamemnonskí, ňepráťel ména Trojánov, Žrebce zaprahňe Haléz, a ťisíc zapopadňe bojovních K Turnu mužov: Horu massickú čo na víno prehojnú Hrablami obracajú, a kerích Aurunci pahorkov Vislaľi z nadvetrních, sidicinskéj rovňini bľižší Súseďi, čo s Kalesov, čo i od Volturna doťáhľi Réki obidľitelé brodnéj, a Satikuli drsní, Oškov též zástup. Zbroj tíchto je šípi okruhlé; Než zvik jích bívá na remence uvázať ohibké. 730 Ščít levice chráňí; a kriví meč zbľíza potíkať. Z méj aňi ňezviňecháš sa ňereklí, Ebale, pesňe, Z Nimfi kerého že praj Télon mal Sebeta céri, Kaprei keď v moci, Teleboov králostvo, držával. Už starší; aľe ňespokojen sin krajnami otca, Pod široké už bol tenkrát vládarstvo uvádzal Národ Sarrastov, ňízké též rovňini Sárna, Aj čo bidlá v Rufrách, Batulách a Celenni pomedzách, Též na kerích ďívá sa ovocnéj hraďba Abelli: Oščepi teutonskím ponaviklí spósobem hádzať; 740 Mesto šišáka majú sťáhlú z dreva na hlave kóru, Ščíti sa jím ľiščá, ľiščá meče od meďi hladkéj. Aj ťeba hornasté pooďeslali Nerze do pótki, Ménom preslavní a ščastní ve zbroji, Úfens: Zvlášť čo ťi lud patrí hrozní, a polóvce naviklí, Najtvrdšú po rolách Ekvikuli sejbu mající. Ozbrojení zem orú, a novotnú vždicki prinášať Lúpež, i svú opatriť lúbí sa korisťami živnosť. Krem toho z marrubskích veščec sa podostavil ohrad, Ščastnéj ozdobení za šišákem z olivi lisťím, 750 Vládi prenáramnéj, vislaní od Archipa krála, Umbro: čo jaščerkám a fučícím jedmi sikáčom Zlé i zaklínáňím i rukú znal drímoti púščať, I zlahoďiť vsťeklosť, a hojívať pohrizi úmem. Avšak dardánskéj ňevládal píki zaľéčiť Úrazu; od ran aňiž jemu ňišt ňepomohli snodarné Pesňe, a vihľedané pres marské zeľini kopce. Angvicie ťeba háj, ťeba aj skľenními naríkal Vodmi Fucín, a tuhú oplakávali bahna žalosťú. Išlo i prekrásné Hipolitovo ďéťa do pótki, 760 Virbius obzláštní, čo Arícia poslala matka, Na vlažních živeného brehoch, stred Egérie hájov, Kďež masné Diani zmernéj oltári nachádzať. Neb hovorí sa, že, keď Hipolit skrze macochi podvod Umrel, a svému krvú bol viplaťil otcovi tresti Od splašeních potrhan žrebcov, pod hvezdi ňebeskích Uhlov a pod horné znovu zas dostal sa povetrí, Hojnú poskrísen bilinú a Dianni milosťú. Vševládní však oťec, to ňesúcí ťažce, bi ňekdo Ze smrtních z dolnéj povišel ťemnosťi na svetlo, 770 Féboroďenca takích umeňí a takého lekárstva Náľezňíka hromem do pekelních vrúťil okrškov. Trívia však čistá v tajném si Hipolita skrívá Mísťe, a odsílá ho Egérie Nimfe do hájov: Sám kďe bi ve vlaskích prepokojní beh veku strávil Húščách, a zmeňením prezval sa na Virbia ménom. Odkáď aj k luhom a chrámom sa Trívie bľížiť Ríchlonohím bráňí žrebcom; že na zábrehu aj vóz Aj mláďenca laklé od morskích zrúťiľi potvor. Ňištméň však jeho sin frkajících nozdrami žrebcov 780 Rozháňal po polách, a vozem sa do vojni zachítal. Sám stred predňejších víborní údami Turnus Chvátá, zbrojstvo držíc, a hlavú sa nade všemi víší: Chochlaťení mu šišák visokí tromi hrivmi Chiméru Tvárí, etňanské rihajícú ze tlami ohňe; Tím vác žúrícú, a krutími plameňmi hrozícú, Čím vác rozlátú sa krvú rozvsťekluje pótka. Než hladkí Io ščít nadvihlé rožki majícá Krásila, už zakritá srsťú, už celki ťeľička, Obsah víborní, a strážec ďevčice Argus, 790 I z vipuklého Inach roďiťel tok vedra ľející. Mračno peších v zápať sa vaľí, a dutími po všeckích Vojska pavezmi hrnú sa polách, i od Argoša mláďež, I pluki aurunské, Rutuli z dávními Sikáňí, Zástupi sakranské, a barevní ščítmi Labíci: Aj čo ve tvích, Tiberíne, luhoch, čo Numíka pomedzú Bidlá, a skrojujú na rutulskích brázdi pahorkoch, I v hori circejskéj; na kerích poľi Juppiter Anksur Vládá, a v zeľeném čo kochá sa Ferónia háji; Černasté Saturi kďe ľeží též bahno, a chladní 800 Cestu hľedá a doľem v morskú ťeče rovňinu Úfens. Krem tích váľečná od Volškov prišla Kamilla, Hajno koňíctva ťahnúc a skvúcé od meďi vojsko. Údatnú ona ku prasľicám a Minervi košíkom Ňikdi ňesáhla rukú; aľe ťažké pótki navikla Ženská ňésť, a chitrích predbíhať nohma fujákov. Tá buďtož bi po najvišších bola ľétala sťeblách Sáťá, utľejších bi patú ňeurážala osťin; Buďto bi pres prostred mora nad vidutími sa ňésla Vlnskami, pospešních ve vodách bi ňemáčala hnátov. 810 Nad ňú všecka višlá z domov a z rol mláďež i zbehlích Mnoztvo matek sa ďiví, a hľeďí na prepišňe idúcú, Vážícé z ďešeňím: královská jak bi ze červcem Krásila sukňa hrdé pľeca, jak bi zebírala skvúcím Ihla zlatom vlasi; jak lícké bi zanášala puzdro, Pastírskí též mirt zeľezom s predu ozbrojen ostrím.