ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď ňebesám pišné sa zalúbilo Ázie panstvo A Priamov zahlaďiť národ, keď padlo povestné Ílium, a z dna celá sa kaďí Neptúnova Trója; Rozľičné vihnanstva a kraj pohľedávať opusťen Kážú nám bohové pri samém Antandroši mesťe A pri horách fríďskéj hotovíme si Ídi korábi; Odsudi kam poňesú, kďe sa nám dá bidlo, ňeistí; I zbíráme druhov. Leto sotvaže nastalo prvné, Už roďič Anchízáš osudom dať plachti porúčal: 10 V tom slzi hojňe ľejíc breh vlasťi a prístav opúščám, Aj poľe, kďež bola Trója. Vezem pres rovňinu, vihnan, Cesti druhov, sina aj veľké naše boztvo domovné. Marsova zem najďál širokími sa polmi obívá, Tráci orú, hrozní kraloval kďe zadávna Likurgus; Hospoda Tróje stará, a to isté boztvo majícá, Keď ščasťí bolo. Tam sa plavím, a na zábrehu prvné Ohradi mesta klaďem, ňepravími podohnan osudmi; Z ména i hňeď v Eneášovičov ludu méno prezívám. Slavnosť matce miléj a bohom sem chistal obetnú, 20 Mích póvodňíkom prác; i sňahového na písku Najviššému ňebes mocnárovi junca zabíjal. Z náhodi bľízo kopec bol, vrch mu zarostalo prúťí Drína, a mirt vókol hustími kopiščami drsní. Pristúpil sem; a čerstvejšé sa haluzki viťáhnuť Snážil, abich zeľeními zakril ratoľesťami oltár: Hrozní, a k rečeňú prepoďivní spatrujem úkaz. Neb ze stromka, prví zedreními čo z místa koreňmi Sem vitrhel, černá sa vaľiť krv začňe po kapkách, A zmáčá zem súkrvicú. V tom hróza natrásá 30 Údi, a zastidlá sa mi krv spolu od strachu zrážá. Ďál ňeprestávám hibkú i druhého viťáhnuť Hužvu, a ňeznámé ti mi naskrze príčini skúmať; Aj ze druhého sa krv černá zase kóri viľévá. Premnoho rozvažujíc, polné sem Nimfi, a otca Marsa počal vzívať, čo getickím vládňe pomedzím, Zľepšiľi mój abi ten vid, a zlú odvráťili veščbu. Než potreťí jak ráz vatšú do krovišča oďezdám Vládú, a proťivíma zaprem sa koľenma do písku: (Recť-ľi, aneb zamlčať?) trúchlí z hlbokého sa kopca 40 Visľíchá plač, a hlas do uší zňenadála vinášá: „Čo mňa trháš Eneášu? ve hrob zloženého ňehíbaj; Nábožné zakaľiť ňechcej ruki. V Tróji ve vlasťi Tvéj sem já zroďení; s prúťá krv táto ňekapká. Z ukrutnéj zemi a z lakomích brehov uskoč ochitrí. Neb já sem Polidór. Tuto mňa zboďeného zeľezné Zastrelo pík sáťí, a na ostré vihnalo šípi.“ Tehdáž zachváťen bázňú tu na misľi pochibnú Ustrňem, a vlasi mé naježá sa, reč ustaňe v hrdľe. Ňekdi Priam teho ňeščastní Polidóra tajemňe 50 Z najvatším zlata dostatkem trackému oďeslal Královi: keď veľkéj ňeskládal náďeje v Teukrov Zbrojstve, a obľehlé už uzíral mesto navókol. On, jak moc Teukrov zeslábla, a kľesnulo ščasťí, Nasľedovav strani víťazné Agamemnona krála, Zákoni všecki ruší; Polidóra zamorduje zlostňík, A zlata sa zmocňí. K čomu ludské srdca ňenúťíš Rozpreklatí zlata hlad! Čím bázeň opusťila údi: Náhodu prvňejším ludu starcom, a otcovi napred Oznámím, i, jaká bi jejích bola radda, požádám. 60 Všeckích jedna misel, s kraju bezbožného sa vibrať, Hospodu poškvrňenú zaňechať, loďe vetrom oďezdať. Tehdi robíme noví Polidórovi pohreb, a množšú Hádžeme zem na hroblu; stojí duchu postaven oltár, Ciprem pohrebním černími i vínkami smutní; A zvókol ňeho prostovlasé podla rádu Trojánki. Rozpeňené ťeplím naplňíme tu nádobi mľékom, Číše i posvatnéj krvi; též dušu zavreme trúchlú Do hrobu, a z veľkím sa s ňú lúčíme voláňím. Než, jak bezpečná už a vetrami stála pokojná 70 Rovňina, a k plaveňú súcé povolávalo váňí, Hňeď druhové stáhnú plťe, a brehi loďmi zaprestrú. Prístavu sa spusťíme; bežá zemi spátki a mesta. Roztomilí osaďen je na prostred hladčini ostrov Égejskému svatí Neptúnu a Dóriďe matce: Nábožní čo ho Lúkonosec, prv breztva navókol Blúďící, Giarem višším i Mikónem uvázal, A stálí dal k bíváňú, i fujákami zhrdnuť. Sem vnášám sa; ťichím znovaních nás tento privíná Čerpadľem. Pokročíc vítáme Apollovo mesto. 80 Tam nás král Anius, ludu král, spolu Féba obetňík, Na hlave okrásen tkaňicú a breštana vínkem, Stretňe; i poznává sebe Anchízáša milého. Hňeď ruki hosťinstvom si podáme, a vejďeme núter. Chrám z dávních stavaní skál naščívíme ochotní. „Daj vlastní, bože timbrejskí, dom a ohradi kľeslím, I stálí rod, a mesto. Iní chráň Tróje poveční Pergam, Dánajskích ostatki a zlého Achilla. Ach! koho nasľedovať? kam odísť? kďe obidlo zakládať? Otče, ukáž veščbú; a našéj nám vpadňi do misľi.“ 90 Sotvaže sem to rekol: trásť hňeď zahľédlo sa všecko, I prah, i breštanové; i celá hora bohova zókol Híbať, a otvorením huhlať odpoveďelnica stánem. Tvármi na zem popadáme, a hlas v uši tento vichádzá: „Dardánskí silní, čo vaších na svetlo viňésla Prvná zem predkov, tá istá vezme prehojním Vás naspák lónem. Dávnú vihľedajťe roďičku. Tam buďe všem panovať krajnám Eneáša potomstvo, Aj sinové sinov, aj čo budú od tíchto pochádzať.“ Tak Fébus; z veľkími radosť v tom postaňe hlukmi 100 Náramná; a všecci, keré je to mesto, sa tážú, Kamto volá Fébus blúdních, kam káže sa vráťiť. V tom roďiťel, mnoho misľící na príbehi starších, „Sľišťe ma vívodové,“ reče, „též vašu učťe sa náďej: Stred mora Kréta ľeží, veľkého Jupitera ostrov; Kďež hora ídejská, a našého je rodstva kolíska; Na sto hrubích bidľí sa tu mest, králostvo prehojné; Odkáď najstarší, spamatať vím jestľi sa dobre, Teuker oťec sa do rétejskích bol dostal okrškov, A králostvu obit zvoľil. Ílium ešče a zámek 110 Ňestál pergamskí; v doľinách ľen bívaľi ňízkích. Odtáď matka pošlá Cibela, Koribášov i cimbál, Aj hora ídejská; odtáď tajnosťi ve službách Bozkích, též levové bohiňin vóz ťáhľi zaprahlí. Nuž teda, kam bozké ti vedú nás rozkazi, poďme; Vetrov ukojme, a do gnoskéj oďeberme sa krajni. Ďála ňeňí veľká: Jupiter pohoví-ľi ku práci, Na krétském po troch buďe stáť ďňoch prístave loďstvo.“ Tak povedav, hodnú oltárom poctu zabíjá, Junca obeť Neptúnu, obeť ťebe junca Apollo; 120 Černú Víchoricám, bílú Vetrom ovcu pokojním. Roznášá sa povesť, že ze svéj Idoméneus uhnul Krajni viobcovaní, pusté že je Kréti pomedzí; Krála ňeňí v zemi, a prázné na obidlo je místo. Ortígskí zaňecháme tedáž breh, a vodmi ľeťíme, Naksos Vinkiňami hluční, a Donúzu porostlú, Olearos, bílí též Páros, i Cikladi sem tam Roztrasené, a mnohí preplavíme na zátoce ostrov. Rozľičnú plavcov snážnosťú zdvihňe sa pokrik. Ku preďedom druhové náhlá sa do Kréti pobírať. 130 Zmohnúcí sa veter na idúcích od zadu fúká, Až v posľed na starí sa kraj dopravíme Kurétov. Žádostného tedáž zakládám ohradi mesta, A zvem ho pergamskím, i druhov s toho ména radostních Núkám oblubovať príbitki, a zámek osádľiť. Už na suchém aj vistavené brehu stáľi korábi; Mláďež počňe žeňiť sa, a pusté úhori zrábať; Zákoni aj domi sem dával; keď náhľe povetrím Nákazivím hrozní na ňevolné strhňe sa ludstvo, Na strom a obsáťí mor, a rok scela všecko hubící. 140 Púščaľi presladké duše, neb sa preťažko ňemocní Trápiľi; Psá k tomu viplaňené ňivi páľila hvezda; Bílí vischlo, a mdlá odpírala potravu žatva. Kortígskím zase odpoveďám a k Fébovi naspák Rovňinu káže oťec premerávať, i od ňeho žádať; Čož za koňec bídám hlásí; kďe v nákaze káže Nám vihľedať prostredku; a kam sa na cestu oďebrať. Noc bola, a znované po svích spali zvírata místách. Posvatné Fríďskích podobizni, a boztvo domovné, Ze zhubenéj čo sebú sem Tróje, a s plápola mesta 150 Odňésol, pred míma ve snách stáť zdáli sa očma, Najmnožšú jevení žárú, jasného kaďežto Oknom natvorením sa vťískalo svetlo mesáca, V tom hovoriť mňe, a peč takovímito hlasmi virážať: „Čo prišlému ťi má v Ortígii veščiť Apollo, Tu spívá; a do tvéj nás ložňice schvalňe posílá. Mi sme ťa a tvoju braň po ohňoch nasľedovali Tróje; Mi sme ťebú vodcem naduté more prešli korábmi; Mi tvích ku hvezdám podvihňeme ňekdi potomkov, Dáme i mestu širé mocnárstvo. Ti ohradi veľkím 160 Stroj veľké, a ňebuď ďálších cest práci na odpor. Bidlo sa má premeňiť. Ňe breh ťebe tento Apollo Bol poraďil, ňeporúčal aňiž sa ve Kréťe osádľiť. Místo je, názviskom volajú Hešpériu Gréci, Zem dávná, i na zbroj možná, i na úrodu hojná; Lud bíval tam enotritskí; včil Itáliu mladší, Jak je povesť, ménom ze svého ponazvaľi vodca. Tam vlastné naše bidlo; rodem bol Jázius odtáď, A ploďitel Dardán, ze kerého je kňížata náš rod. Staň teda, a spešní ňepochibnú otcovi túto 170 Rozprávaj reč svému: Korit bi hľedával a úhor Láckí. Diktejskú Jupiter ťebe ňepraje krajnu.“ Tím viďeňím, a takími bohov prehovormi omámen, (Sen to zaisťe ňebol; poňeváč sem tvári, a vínkem Ozdobené vlasi, prítomné též usta zahľédal; Pres to i ze všeckích stuďení pot vipľinul údov) S postláňá staňem, i k ňebesám ruki dlaňma vinášám Z modľitbú, a ľejem čisté na ohňiščo darunki. Odbavenú veselí poctú istého o tomto Anchízáša čiňím, a porádkem všecko vikládám. 180 Na dvojakí sa rod, a dvojakích bol zmerkoval otcov; I starodávních míst sa novím sklamaného omíľem. Viprává nazatím: „Sinu, Tróje utrápen osudmi, Mňe pred tím Kassandra takí sama spívala príbeh. Včil sa tu rozpamatám, že na náš toto hlásila národ; Často i hešperskú zem, často nazívala vlaskú. Než kdo bi bol to veril, v Hešpersko že prišľi bi Teukri? Neb koho svú Kassandra tedáž bola pohnula veščbú? Féba usľišme, a v tom ľepšú uposlúchňime raddu.“ Tak povedá; i všecci na reč privoľíme radostní. 190 Tento i kraj pusťíme, a tam zaňechavše ňekoľko Zdvihňeme plachti loďám, a dutími ľeťíme korábí. Keď plťe išli vodú, zem aňiž sa ňevídala vácej, Ze všeckích ňebe stran, ze všeckích rovňina morská: Tenkrát náčerní sa mi na hlavu príval opusťil, Zlú noc i búrku ňesúc; a tmú rozhrozňalo vodstvo. Hňeď more vetri ženú; a ohromné víľevi zdvihnú; Rozprchlí pres ňezmerné zmítáme sa víri. Búrka pozatmívá ďeň, a vlhká svetlo povidre Mrákota; z roztrhaních tríská hrom strašľivo oblak. 200 S cesti poodrazení po sľepích túláme sa víroch. Sám Palinúr svedčí, ďeň a noc že ňemóže rozeznať, A spamatať sa ňijak na prostred vodstva na cestu. Tak za celé černími slepé mrákavmi tri slnka; Toľko nocí bez hvezd po morách blúďíme ňeistích. Za štiri až prvná ďňi sa zem pozdávala zdvíhať, V ďáľi i otvárať hori, dím též v oblohu zmítať. Plachti zhoďá sa; mocú vstáváme na vesla; i plavci Bez baveňá peni obracajú, a modráčini škrábú. Vibrodlého ma z vod Štrofadov breh najprve príjme. 210 Štrofadi od Grékov sa na veľkém ostrovi Jónsku Ménom zvú: na keríchto Celéno, a Harpie bidlá. Ostatné, pozatím jak Fínea pred ňimi zavren Bol dom, a prvňejšé poopúščali od strachu bidla. Potvor nad ňe ňeňí smutňejších, žáden aňižto Hrozňejší mor a hňev bohové ňevirúťiľi s pekla. Panňenská ptákov je tvár, brucha ňešvara hnusná, Též napazúrované ruki, a hladem usta vizáblé. Sem keď priplavení na tamejší vijďeme prístav: Hľe dríčních okoľičňe volov zahľedňeme stáda, 220 A mnoho koz na pašách bez všeckéj stráže sa túlať. Vpadňeme náhľe braňú, i bohov na korisťi voláme Částku a Juppitera. Všaďe hňeď si robíme na ohlém Postláňá brehu, a s tučním hosťíme sa massom. Než z hor s prestrašním sa letem zňenadála dorúťá Harpie, a z velkími trepú rozľehmi tu krídla. Jédlo mocú vidrú, i, čo dotknú, všecko zohizďá; V tom s preňelúbežním hrozní škrek nastaňe púchem. V zestraňeňú zase obďálném pod skalmi dutími, Obložení stromovím a hrozním zvókola sťínem, 230 Prestreme stól, a oheň znovu zas položíme na oltár. Zas prišlé od inéj ňeba stránki a skríše ňevidnéj Mnoztvo dravé klukatíma korisť obľetuje nohma; Jédla zaňešvárí. Tehdáž tovarišstvu porúčám Zbroj lapať, a z vojnú sa na hrozní zastup oďebrať. Rozkazu poslušní vidanému, do trávi pomlčki Schistaľi hňeď meče, a stajené poukrívaľi ščíti. Jak teda prikvitlé na brehoch povidávali pľeskot, Na znameňí z visokého Misén v tom kopca zatrúbí. Vpadľi tedáž druhové, a novú započínaľi bitkú, 240 Ostrím ňešvárné zeľezom mora ptáctvo porúbať. Však žádní do perá, žádní do chrbáta sa úraz Ňechce chiťiť; v tom ochitre letem pod hvezdi ubehlé, Odpoľi objeďenú z mrzkostami lúpež opusťá. Jedna ponad viššú bola s ňích skalu sedla Celéno, Veščica ňeščastná, a takí hlas vidrela ustmi: „Vojnu-ľi pre zrazeních od stáda našého bujákov, Vojnu-ľi vésť proťi nám spurní chistáťe sa Teukri, A z vlastnéj vihoďiť bezvinné Harpie krajni? Tehdi posľišťe, a mú do vašéj reč vťiskňiťe misľi. 250 Fébu čo bol Jupiter, mňe čo Fébus Apollo vikládal: Já toto vám s Furií najstaršá jedna ohlásím. Do Vlach sa plavbú vnášáťe, i vetrem hovícím Pojďeťe do Vlach, a na prístav buďe volno povistať; Však skór dopráté ňezdvihňeťe ohradi mesta, Hlad než vás hrozní a našéj nám posťiha krivdi Odpoľi objeďené pohrizť stoľi zubmi donúťí.“ Rekla; a odňesená v tom krídlama ušla do hája. Tehdáž krv sa druhom náhlú pozarážala bázňú; Prestala chuť; zbrojstvom sa aňiž vác ňechce potíkať, 260 Než rádšej prízeň z obetú a s prosbami žádať. Buď bohiňe, hrozné buďtož sú obludi ptákov. Než roďič Anchízáš zepatíma tu od brehu rukma Boztvo hrubé vzívá, a slušnú poctu naríďí. „Ó bohové, ten zrušťe pohroz, ňedopusťiťe toľké Ňeščasťí; a predobroťiví zachráňťe pobožních.“ Odbíjať pozatím rozkáže, a povrazi napnuť. Rozduje plachti veter; po vodách uťekáme hučících, Kam váňí, spolu kam riďitel povolávali plavbu. Už ľesní mora na prostred sa ukáže Zacintos, 270 Dulichium, Sámos, Neritos též skalmi povišší. Ujďeme zlím Itaki skaľinám, králostvu Laersa, Preklínáme i zem hrozného Ulissa chovačku. I hňeď zamračené leukatskéj víše pahorki, A preňebezpeční plavcom sa oťevre Apollo. Híbeme tam znovaní, a malého kročíme do mesta. S predku sa kotva hoďí. Vistúpá na brehi zadki. Tehdi ňenáďejnú obsáhše ku posľedu krajnu, Poctu na posvatní Jupiterovi hádžeme oltár; A brehi aktejské hrú oslávíme trojánskú. 280 Za zviklé druhové tu choďá pasi údi pľinúcím Zmasťící oľejem. Radujú sa, že prešľi achajskích Tak mnoho mest, a stred ňepráťela ščastňe sa vézľi. Slnko zatím veľkí v behu svém rok vókol obejďe, Pólnočním zima též rozdráží rovňinu vetrem. Ščít z meďi, náramní čo Abas bol ňekdi nosíval, V náproťivích skládám verajách, spolu rádku napíšem: „Z víťazov argoskích Eneáš toto hrďina zbrojstvo.“ V tom zaňechať prístav poručím, a na lavki visadnuť. Snážňe perú druhové more veslom, a rovňinu škrábú. 290 Nadvetrné hňeď očám zmiznú sa hraďbi Feákov. Breztvo držíc Epira na chaónskí víjďeme prístav, A k visokému tedáž pusťíme sa mestu Butróta. Tam do uší príjdú ňepodobné k víre povesťi, Že Priamov sin Helén po gréckích králuje mestách, Pirha pozostavenú manželku a berlu dosáhnuv; A svadbú že zas Andromacha sa Trojánovi ušla. Strpňem; i ďivňejšá sa mi žádosť v srdci zapáľí, Rozprávať z hrďinú, a ti toľké náhodi poznať. Od brehu odchádzám, ňechající prístav a loďstvo: 300 Keď slavní hod, a presmutnú vikonávala poctu, Pred mestom v luhu, pretvárnéj Simoenta u réki, Andromacha popelom trúchlá, a volávala sťíni, Hektorovéj pri hrobľe: kerú s trávňíka naprázno, A dvojakí, póvod slzeňá, zasvácala oltár. Jak mňa pribľižovať sa, a vókol zbrojstvo uhľédla Dardánské strnutá: veľkími sa lakši poďivmi Zamdľela u prostred viďeňá; zima lámala kosťi; Padňe; a dosť po dlhém časi sotva ku posľedu rekňe: „Tvár-ľi pravú, a pravého-ľi sám sa mi posla donášáš, 310 Bohiňe sinku? Žiješ-ľi? aneb, svet jestľi s’ opusťil, Mój kďeže jest Hektor?“ Tak rekňe, a všecko slzícá Místo plačem vókol naplňí. Já skrátka boľestnéj Odpovedám, a porozbúren k reči usta oťevrem: „Isťe živí sem, a všecki morá mňa tu bídi živého. Rozpakovať ňechcej sa: čirá je pravda, čo zhľédáš. Ach! jaková zbavenú toľkého ťa manžela stretla Náhoda? neb jakové hodné dosť potkalo ščasťí? Hektora Andromacho zdržuješ manželstvo, či Pirha?“ Spusťila tvár; a pomáľi takú dala odpoveď ustmi: 320 „Ó nade všecki iné ščastňejšá céra priamská, Čo pri ňepráťelském hrobe tam pod baštami Tróje Dostala rozkaz umreť, pre kerú sa ňehádzali kostki, Víťaza pána aňiž v otroctve sa posťeľe ňetkla! Já, mora po skazenéj rozľičné vlasťi obejdúc, Píchu achillovskéj krvi, a mláďenca hrdého Znášala sem, zlahnúc v otroctve: Čo Léďinu vnučku Hermionu si potom vezmúc manželku ze Šparti Za vlastnú sluhovi mňa Helénovi služku oďezdal. Než jeho, náramnú vidretéj manželki zapáľen 330 Láskú, a zlosťí vsťeklosťami zmítan, Orestes Znáhla chiťí, a pri otcovském oltári zabíjá. Tak po Neoptolema smrťi jedna Helénovi částka Ušla sa krajni: kerí od dardánského Chaóna Králostvom ju zval zinačící méno chaónskím; Pergam též na horách, iliónskí zámek, osádľil. Než jakovéže ťa vetri, jaké v behu odsudi ňésľi? Neb jakoví sem boh do našého ťa prihnal okrška? Čož pacholík Aškán; či živí je? kerého ťi tenkrát Trója keď už — ból za straťenú cíťí-ľi roďičkú; 340 Jakže ho k dávňejšéj predkov zmužilosťi a čnosťám Údatní Eneáš a ujec podbudzuje Hektor?“ Takto virekla slzíc, a dlhé bez míri nadarmo Védla naríkáňí: keď najmnožšími otáčan Hrďina sin Priamov sa Helén od mesta donášá, I svích poznává, a radostní ťáhňe do svého Bidla, i nad každím tu slovom slzi hojňe vilévá. Postúpím, a Tróju malú, i hrubému podobní Pergam, a vivlažení názvískom Ksanta potóček Poznám, i scejskéj objímám podvoja bráni. 350 S Teukrov i ostatní v tovarišné zešľi sa mesto. Jích v rozprestraňené dobrí král síňe prijímal. Stred dvora vrchmi plné na obeť vín ľéľi pohári, Na zlaťe predstavené hodi mavše, a zdvíhaľi číše. Už sa druhí, i druhí míňal ďeň; a vetri korábi Vábiľi, i zhodní rozdúval plachti poľedňák. Veščcovi tehdi povím, a takímito slovmi ho žádám: „Tróje rodáku, čo znáš vikládať Féba tajemstvo, Trojnožňík, klárské též bobki, a hvezdi ňebeské, I ptákov jazik, i spešné z letu krídel hadactvo, 360 Rekňiže (však ščastnú každá hlásívala cestu Nábožnosť, i svú bohové mi vidávaľi raddu, Bich sa do Vlach bral, a pozďaľeké vihľedával okolki, Hrozní k visloveňú ľen Harpia jedna Celéno Predpovedá ďiv, a presmutnú mi zvestuje bídu, I špatní hlad) rekňi, prvéj kďe ňebezpeči vihňem? Též na jakí s toľkéj sa viprosťím ňezhodi spósob?“ Tehdi Helén, zabitími napred podla rádu bujákmi, O prízeň žádá bohov, a své náhľe popúščá Vínki na posvatnéj hlave, i mňa do tvého, Apollo, 370 Najmnožším strnutého lakem sám chrámu uvádzá; A z bozkích pozatím ust ctní kňaz takto mi spívá: „Bohiňe sinku, (že však vatšú sa na rovňinu vólú Púščáš, vec zjevná: král tak bohov odsudi ríďí, A zmeni tak míchá; obracá vždi sa tento porádek) Málo ťi z mnoztva, abi s’ bezpečňej vodmi obíral Cestu, a v auzonské sa mohel stanoviščo osádľiť, Predpoveďú viložím; neb iné znať Parki ťi bľížá, A hrozná spomenuť bráňí mňe Helénovi Júno. Napred zem vlaskú, čo ľežať v súsedstve si misľíš, 380 A v bľízké ňevedom chistáš sa prístavi dostať, Rozďaľeká ďaľekími ďeľí prestranstvami cesta. Predňe mosíš i trinákrické more veslami ráňať, Sláňe i auzonskéj premerávať rovňinu loďmi, Aj luže pekla šeré, aj hroznéj ostrovi Cirki, Nežľi na bezpečnéj zdvihňeš zemi ohradi mesta. Aj znameňá ťi povím; ti si dobre na misľi zamerkuj. Kďe mnoho zastaraní na scestném mísťe u réki Pod brežními naráz veľkú sviňu cermi naľézňeš, Oprasenú ze tricáťi ľežať na tráve malími; 390 Bílú, rozvaľenú, z bílím plodem okolo ceckov. Tu klásť mesto buďeš; tu budú tvím končini prácám. Ňišt sa ňemáš aňi báť, že mosíš stoľi od hladu hriznuť: Spósob najďe osud v tom, a prispeje vzívan Apollo. Tímto zemám aľe, a krajnám vlaského pomedzá, Čo k nám najbľižšé zaťeká naša rovňina vodmi, Uhňi; po všech zlostní sa Gréci osádľiľi mestách. Tam si i nárickí pozakládaľi ohradu Lókri, I krétskí na salentinskí Idoméneus úhor Z vojskom sa sťáhnul; Ňehrubú tu Melíbeje ňekdi 400 Kňíža Filoktétes do visosťi Petíliu vihnal. Ba prešlé keď stáť za morem buďe na brehu loďstvo, A zdvíhlími buďeš slavnosť oltárami vzdávať, Na hlavu červcovaní si vzať ňezabudňi pavúčňík. V tom bi ňepráťelská ťa pri bozkích pokloňe ohňov Tvár ňestretla; a tak začatú ňepobúrila veščbu. Tento svatí obsluh zachovávaj z druhmi porádek; V téjto ňech aj verní sú nábožnosťi potomci. Než, keď príhodné ustúpícého sicilskím Vetri nahnú medzám, a pelorskí zridňe ťi závor: 410 Ber sa ľevím bokem, a predlhím k sebe rovňinu morskú Záklukem obchádzaj; voďe, a brehu vihňi pravému. Místa ti, jak je povesť, traseňím zemi ňekdi prehrozním (Tak veľkú ve vecách zmenu dať vek móže predávní) Pukli sa, keď stajná obojá zem bívala pred tím Na prostred ze silú more došlo, a vodmi sicílské Končini hešperskím odseklo, i úhori naskrz A všaďe svími brehí rozďílné mesta prebíhá. Scilla pravého seďí, a ľevého Charibdis ukrutná Od boku, a trikrát vírem do prepasťi hrtána 420 Náramné strebe vlnska, i zas naspátki do vetrov Jedno rihá za druhím, a vodú až hvezdi porážá. Scillu šerími slepá zatvárá jaskiňa skríšmi, Usta naďírajicú, a do skal vždi korábi ťahnúcú. Predná tvár človečá je, a krásná ňadrami panna Do brucha; než spodná obludních potvora údov, S ťelmi vlkov spojené Delfínov chvosti majícá. Lepšej tam zabaviť sa trinákrického Pachína Jest ťi zachádzáňím, a dlhú merať okluki cestú, Než ve širéj ňespósobnú ráz jaskiňi Scillu 430 Uzreť, a zlími očuť ščekajícé úskaľi sukmi. Krem toho, jestľi Helén ňejaké zná veščec hadactvo, Jestľi veriť mu sluší, a vnuká mu pravdu Apollo, Jedno to pred všeckím, bohiňin sinu, jedno to najvác Predpovedám, a zas oznamujíc ťebe snážňe porúčám: Napred koj prosbú najvatšéj boztvo Junóni; Poctu Junóňe konaj vždi, a mocnú darmi premáhaj Královnú. Tak ráz ňechanéj po Trinákrii ščastní Do vlaskéj pusťíš sa naposľedi končini víťaz. Tam keď priplavení sa do kúmskích dostaňeš ohrad, 440 Posvatních i jazer, zňícého i lesmi Averna: Veščicu treščícú spatríš, čo v jaskiňi spívá Odsudi, a značené lahkích slova píše na listoch. Veščbi, kerékoľvek listom pooďezdala panna, Ukládá v rad, a zatvorené ve skríši ňechává. Odložené po porádku ľežá, aňi z místa sa ňehnú. Než, keď natvorené lahkím jích podvoja vetrem Pohnuli, a schiťené rozbúriľi dvermi sa listi, Ňikdi potom ňedbá pozbírať v jaskiňi pesňe, A zmaťené do porádku uvésť, i na místo ukládať. 450 Odstupujú bez radd, a majú na obidlo ňenávisť. Tam ňejaké si zameškáňí času toľko ňelútaj, Bár druhové ťa budú povolávať, a v rovňinu sprudka Beh zvať, i príhodní fúkať na plachti poľedňák, K veščici sam rádňej stup, a prosbú víkladu žádaj. Ňech sama ťi spívá, a hlas rozváže i usta. Táto ťi lud vlaskí, a budúcé vojni po Lácku, Též jako práci keréj bi sa mal vistríhať i znášať Rekňe, a poprosená ščastnú ťebe cestu ukáže. To hľe je, mími o čom napomínať slovmi ťa móžem. 460 Iď teda, a k ňebesám veľkú ňes čínami Tróju.“ Všecko to keď veščec premilími virečnoval ustmi, Ťerchu mnohú zlata vihlaďeních též ze slona kosťí Dar na korábi zaňésť rozkáže, a loďstvu nakládá Stríbra počet veľkí, i dodonskích premnoho kotlov, Krúžkami náprsňík a zlatom ve trojnako zetkan, Krásní též pres míru šišák i chocholmi i hrivmi, Zbrojstvo Neoptolema. Své sú i pre otca darunki. Žrebcov, a náľežitích popridává k tímto koňárov; Vesla nové dosaďí, a druhov zaopatruje zbrojstvom. 470 Plachti zatím popristrájať rozkáže na loďstvo Anchízáš, abi príľežité sa ňemeškaľi vetri. Féba jemužto danú veščec tak rekňe počestú: „Anchízášu, hrdú krásnéj cťen Vénuše láskú, Boztva miláčku, dvakrát pergamskéj záhube ušlí. Ejhľe zem auzonská; ti do ňéj sa korábami vnášaj. Avšak predca mosíš sa vodú mimo téjto pobírať. Tá strana Vlách ďaľeká, o keréj bol veščil Apollo. Iď,“ reče, „iď ščastní pre pobožnosť sinka. Čo ďáľej Rečňím, a zdvihlé stavujem vám ustami vetri?“ 480 Méň ňe pre posľední smutná Andromacha odchod, Rúcha zlatím višité znášá Aškánovi útkem, Fríďskú sukňu; aňiž meňšá biť ňechce počesťú; I mnoho prepľetanéj dá práce, a takto virekňe: „Príjmi to aj, čo mojích ňech ruk ťebe, chlapča, památka Zostaňe, a predlhú svedčí Andromachi lásku Hektorovéj manželki. Tvojích dar vezmi posľedňí, Ó mňe mojého živí obraz Astianaksa jeďinkí. Tak sa on očma, tak on sa i rukma, tak ustami ňésol; A včil vrstevnéj ze ťebú do spelosťi bi vchádzal.“ 490 Já odchádzajicí k ňím takto ze slzmi virekňem: „Ó preblahoslavení žiťe, čo sťe dokončiľi ščasťí Už svoje. Nás od iních na iné zvú odsudi práce. Vi sťe dosáhľi pokoj; po morách ňemosíťe sa túlať; Úhor aňiž hľedať auzonskí, vždi spátki bežící. Roztomilí obraz tu Ksanta a Tróju viďíťe, Skrz vaše postavenú ruki, ľepším o mnoho, žádám, Ščasťím, a Grékov méňej vsťeklosťi verejnú. Jestľi časem v Tiber, a bľízké tam u Tibra pomedzí Vejďem, i mému dané zahľedňem národu bašti: 500 Príbuzné vtedi mesta, a lud nablízo pokrevní Epira, a vlaskích končin (Dardána čo rovnak Póvodňíka, a to ščasťí má) jednu zrobíme Tróju z oboch. Na naších zostaň peč táto potomkov.“ Ťáhňeme sa hlaďinú súsedních podla Cerauní: Odkáď najkratšá do Vlach je korábami cesta. Slnko zatím schádzá, a šerá vrchi mrákota sťíňí. Vijdúcí v žádan pri vodách uložíme sa písek, Strážu ďeľíce vesel, sem i tam tu na zábrehu máme Odpočiňek: zmorené zachváťí drímota údi. 510 Ešče Noc od polovic ňeprešla Hoďinmi okolku: Už snážní Palinúr sa ze stláňá zdvihňe, i všecko Hňeď skúmá váňí, a povetrí ušma načúvá; Každú též na ťichéj ňeba obloze merkuje hvezdu, Vozca, i Vóz obojí, i nosícé dežďe Kurence, Svetlom též zbrojeného zlatím Orióna prezírá. Keď sa mu všecko ňebom rovnať pozdávalo z jasním: Hlasné dá znameňí od zadku; mi pohňeme tábor, Cestu konáme tedáž, a plachet rozťáhňeme krídla. Už sa po zaplašeních zarďívala Ďeňňica hvezdách: 520 Keď černé opoďál uhľédňeme kopce a ňízkú Zem vlaskú. „Vlaská zem,“ první skríkňe Achátes; Vlaskú zem druhové hlučními zavítaľi hlasmi. V tom roďič Anchízáš náramnú vencami číšu Okrásí, a čirím po samí vrch naľeje vínom; I stúpíc na zadek loďi vzívá prosbami boztvo: „Ó bohové! čo morom, čo zemú, čo i vládňeťe búrkú, Lahké dajťe vetrem plaveňí, a milosťivo dujťe.“ Zmohňe sa žádostné váňí, a prístav oťevre Už bližší, chrám též na horách sa ukáže Minervi. 530 Plachti vinú druhové, a obráťá do brehu piski. Víchodními kriví sa na oblúk vlnami prístav; Náproťivé zrazeními peňá sa tu úskaľi vodmi: Sám ukrití; dvojakím sa traťícé ramena múrem Od skal spósobujú, i ubíhá od brehu chrámec. Prvné tam znameňí štvoro belších od sňahu žrebcov Na svížem v širokosťi sa pásť trávňíku zahlédňem. I v tom oťec mój: „Hosťinská zem, vojnu ploďíváš; K vojňe sa ozbrojujú koňe; zver ten vojnu hrozívá. Však že do svích tito predca vozov štvoronožci sa dávať, 540 A svorné v hube zaprahlí nosiť uzdi navikľi: Dá sa pokoj dúfať,“ reče. Tehdáž boztvo prosíme Palladi zbrojvládnéj, čo prvá nám hospodi prála; A fríďskím si pred oltárem hlavu zastreme rúchom; Též, čo Helén veščec zachovať nade všecko porúčal, Slušnú argoskéj vibavíme tu poctu Junóňe. Bez všeckého dľeňá, konaními porádňe obetmi, Obráťíme vodám na plachetních parohi bidlách, Dánajské domi a zlostné zaňecháme pomedzí. Herkulského, pravé sú jestľi povesťi, Tarenta 550 Zátoka sa zhlédá. Proťi zas sa Lacínia zdvíhá, I hradi kaulonské, i Scilácea loďstvo topícá. V tom sa trinákrická ďaľeko z vln spatruje Etna, A zvuk náramní vod, i hrozních pľeskoti úskal, A zlomené o breh zopoďál zasľichňeme práňí; Viskakujú brodi, a švihajú od horka sa píski. V tom roďič Anchízáš: „To hľe tá je toťižto Charibdis; O skaľinách nám tíchto Helén bol spíval ukrutních. Vidriťe nás druhové, a na mocné lahňiťe vesla.“ Náhľe čiňá ňeináč, než jak maľi rozkaz; a první 560 Vrzďícé Palinúr na ľeví bok piski zakrúťí. Hňeď v ľevo všecci berú sa i vetrem i veslami plavci. V tom sa nakopcovanim k ňebesám podvihňeme vírem, A spadlú naspátki vodú usedáme do pekla. Trikrát prestrašním v duťinách skaľi zazňeli pľeskem; Trikrát sme zrazené peni zhľédľi a hvezdi rosícé. Medzi takím skonaních nás vetri ze slnkom opusťá; A drahi ňeznámí do ciklopskích príjďeme končin. Prístav jest veľkí, ňehnutí od prístupu vetrov; Než blízká strašními hrmí stuha praskami Etna. 570 A k ňebesám černí hore ňekdi vihadzuje oblak Smolním kúrící víchorskom a plachmi živími; Zdvíhá též plameňov guľi, a s ňimi hvezd sa dotíká: Ňekdi celé skaľi a strhané hori báľe virihňe, I scela roztopené z hrozním do širého povetrá Treskem rúcává kameňí, a vre ze dna prepasťi. Viprává sa, že Encelada, praj, táto priľéhá Ťercha hromem zrazené ťelo, a s pukaními fučící Nadvaľená tuze naňho plameň duje Etna komínmi; I z boka keď hňeťeného vracá sa, Trinákria hlukmi 580 Všecka sa potrásá, a šerím ňebo dímem otáčá. Pres noc tú skovaní hrozné sľícháme po hájoch Stváráňí; a ňevíme jaká zvuk príčina dává. Neb sa ňeľeskotajú ohňe hvezd, aňi obloha jasnú Ňesvíťí žárú; aľe šmurním oblaki mračnom, A hmla mesác nočná do šerích zaobálali mrákot. I predními druhí už bol ďeň zormi sa zdvíhal, Až z ňeba vlhnúcé rozháňala Ďeňňica sťíni: Keď z hájov sa zrázu, hladem náramňe vizáblí, Ňeznámí tvárú muž, a bídním rúchom oďátí, 590 Predňese, a z veľkú spíná ruki ku brehu prosbú. Ozreme sa. Hrozná špata bol, bradu všecku zarostlú, Splátan trňmi oďev mal: ináč aľe z národu Grékov, A pred tím s krajanov zbrojstvom na Tróju oďeslan. On zopoďál kroj dardánskí, a zbrojstvo trojánské Jak zazrel: postál za chvílu na pohľed ulaklí, A kroki poprisekol; v tom hňeď sa na zábrehi spešní I s plačem i s prosbú ňésol. „Pre hvezdi, a boztvo, I pre to vrúcňe prosím, ve kerém dícháme, povetrí: Vezmiťe mňa k sebe Teukri; a, kam bi sa lúbilo, vezťe. 600 Dosť mi na tom buďe. Vím že jeden sem z loďstva Achajskích; Uznávám i, že sem dardánské lúpil obidla. A preto, jestľi našéj toľká je zlosťi ňeprávosť, Hoďťe ma bár do vod, a v morskéj zahrúžťe prepasťi. Keď zemrem, ludskíma milé buďe rukma zemírať.“ Reknul; a padnúcí ku nohám, koľenački sa meškal. Kážeme récť: kdo bi bol, z jakového bi rodstva pochádzal, Též abi nám viznal, jaková ho tu náhoda zmítá. Bez baveňá roďič Anchízáš mláďencovi sťáhlú Dal ruku, a znameňím jeho tím hňeď posmeľil istím. 610 On v posľed strachem odložením tak začňe viprávať: „Z Itaki vlasťi rodák sem, druh bídného Ulissa, Ménom Achémenovič, núdzní Adamasta od otca K Tróji vislan (bár bich v tem bol doma odsuďe zostal!) Tu mňa, jak ustrašení pred obidlom uchádzaľi hrozním Preč druhové ňechaného širéj v Ciklópa zabudľi Jaskiňi. Z nútra tmaví, veľkí, krvavími zahmízďen Jédlami, dom jest. Sám visokí tlče hlavskom o hvezdi, (Ó bohové od tak zhubnéj zem potvori chráňťe!) Prestrašní k viďeňú, i ňeludskí slovmi ku všeckím. 620 Bídních masso luďí a krev za žrádlo mu slúží. Sám na to sem patril, dvoch jak s tovarišstva našého Veľkú chmatna rukú stred jaskiňe znački ľežící O skalu praskel, i krv pres podvoja ťékla oprsklé; Patril, súkrvicú jak černú údi plinúcé Chrúmal, a ešče ťeplé kusi pod jeho trásľi sa zubmi. Však bez pomstvi ňebol. Veci téj ňezňésol Ulisses, Buďtože v tak veľkéj zabudel sa ňebezpeči chitrák. Neb žraňicú jak naprataní, i ve víňe uzaslí, Nakloňenú položil šiju, a pres jaskiňu drichmal 630 Ňezmerní, po kusoch rihající masso a víno Ve spáňú spojené: veľké poprosíce mi boztva, A s prácú sa ďeľíce, naráz obstavše ho vókol, Náramné ostrím vitočíme hľeďidlo mu šípem, Čož jeďiné ľen pod škaredím sa ukrívalo čelskom, Jak ščít argoskí, neb jak sama Fébova lampa; A v posľed krajanov pomstvíme tu sťíni radostní. Než preč uťečťe, čo skór, bídní, preč, utňiťe húžvi. Neb jakoví a jak ohromní tu do jaskiňe ovce Zatvárá Polifém, a nabehlé cecki vidájá, 640 Toľko iních sto na tíchto brehoch Ciklópov ohavních Má bidľeňí, a pres pusté hori stáľe sa túlá. Už sa mesáca treťím rohi zešľi do úplna svetlom, Rozbídní čo po temto život lesi medzi dutími Zvírat skríšmi veďem, na Ciklópov i stáľe ohromních Patrím, a mňa na noh buchot a slova hróza potrásá. Ňeščastné živeňí, kameňisté jádrami drínki, Strom dává, a zeľin slúžá mi za chóvu koreňki. Patrící na všecko, prvú sem túto zahľédol Isť ku brehom loď. Téj sa, jaká jest koľvek, oďezdať, 650 Ustanovil sem; dosťi uťecť je mi národ ohavní. Vi mňa raďej na jakíkoľvek chceťe zmárňiťe spósob.“ Sotvaže tak povedal: na hrubích keď z ovcami kopcoch Náramním Poliféma ťelom pastíra viďíme Híbať, a na známé sa pobírať ku brehu místa; Potvoru náramnú, hroznú, bez okála ohavnú. Sosňa kusá v ruce podpírá a posilňuje chódzu; V zápať nasledujú ho vlnasté pospolu ovce; Tú jeďinú rozkoš, jeďinú má úťechu bídi. Keď k hlbokím dostal sa vlnám, a do rovňini stúpil: 660 Z visľepeného vodú ťekutú krv zmíval okála, Zubmi si poškripujíc s kvílbú; a na rovňini prostred Už kráčá, visoké od vln boki ešče ňemáčal. Nastrašení uťekáme sebú vezmúce prosíc’ho, Neb toho bol hodní; a pomlčki usekňeme húžvi; I zhrbení morské veslom ráňáme prepasťi. Poznal však Polifém, a krokem za jakotmi sa ňésol. Než kďe sa moc žádná jemu loďstva ňedávala tíkať, Nohma aňiž jónskím ňemohel stačiť obluda vírom, Strašní krik púščá: na kerí more všecko, i všecka 670 Hrozňe sa trásla prepasť, a celá zem lakla sa vlaská, Ustrnutá i krivími rukot dala skríšami Etna. V tom sila Ciklópov z hor a od visokosťi pahorkov Pozbuďená ku brehom sa valí, a prístavi zastre. Etňanskích škaredím postávať darmo okáľom Zahľédáme bratov, sahajících hlavmi ku hvezdám, Prehrozní zástup: jako keď bi vršákami stáľi Nadvetrní dubové, a roďícé šiškami cipri, V rozvisokém lesi Juppitera, neb háji Dianni. Prehrozní spešních kamkoľvek povrazi napnuť 680 Strach núťí, a vetrom rozťáhnuť plachti hovícím. Naproťi však rozkaz je Helénov medzi Charibdú A Scillú, obojéj sa povihnuť cesťe, ňeveľkím Rozďíľem smrťi; naspátek sa umíňeno pusťiť. V tom hľe sa pólnoční z úzkého Pelóra obidla Zdvihňe veter. Ze živích skal vtok Pantágie prejďem, Zátoku pod Megarú, a ľežící v úvaľe Tapsus. Tak nám vikládal naspák prebehlími idúcí Brehmi Achémenovič, tovariš bídného Ulissa. Predhoďení ostrov je sicílskéj zátoce, brodnéj 690 Naproťi hňeď Pľemmíre ležíc: Ortígiu starší Rekľi. Povesť je, kritá, že sem Alfeus, Élida réka, Pod more cestu vibral si: kerí, Aretúzo, sa, tvími Ustami vistupujíc, míchá ze Sicílie vodmi. Veľkích místa bohov pocťíme na rozkaz; a odtáď Medze preúrodné stojatého obejďem Helóra. Odkáď vistrmené poprebehňeme skalska Pachína; V tom, čo sa ňikdi bohov ňedopúščala híbať osudmi, Dá zopoďál sa viďeť Kamerína, i úhor, a mesto Géli prenáramnéj od réki to méno majícé. 700 Rozvisokí odtáď Agragás predhadzuje veľké Najďál hraďbi, roďič víborních ňekdi nosákov. Aj ťeba, tvé i vetrem zaňechávám palmi, Selíne; A pres brod sa vezem tajními Lilibeje skalmi. Odtáď mňa Drepanov breh a smutné vezme pomedzí. Tam v posľed metaní pres toľké rovňini búrki, Otca, milú ve všech náhodních úťechu bídách, Anchízáša traťím. Tu ma, dobrí otče, opúščáš Ach s toľkého brodov ňeščasťá darmo vichráňen! Veščec aňižto Helén, bár dosť hrozného vikládal, 710 Téjto ňepredpovedal mňe žalosťi, aňižto Celéno. Práca to ostatná, predlhéj tá končina cesti. Odtáď mňa plaveného na váš kraj dohnalo boztvo. Tak všeckím Eneáš sám ustami naňho pozorním Odsudi vikládal bohov, a své cesti viprával. Prestal, a tímto daním tu naposľedi koncem uťíchnul.