ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďeňňica vstavši zatím nad rovňinu zdvihla sa morskú. Dardánskí Eneáš, bár dať čas k pohrebu vojska Peč núťí ho, i bár zbúren je na misľi boľesťú, Poctu bohom víťaz pri prvém bol zásviťe zdával. Náramní duba strom z uťatími napospol haluzmi Nad kopcem zdvíhá, a skvúcé navľeče zbrojstvo, Z vodca Mezenca korisť; veľkí ťebe vládaru vojni, Jak sochu víťaznú. Pristrájá chvosti rosíce Od krvi, šípi kusé, tlčení a dvanásťi prepichlí 10 V místách náprsňík: po ľevém zas pripňe mosaďní Ščít boku, za slonovú i na krk meč uváže mu rúčku. Stáľe druhov, poňeváč ho zhusta otáčaľi všecki Vodcov zástupové, napomíná takto radostních: „Najvatšá skonaná, muži, vec; strach pospolu odstup, Čo zbívá; to je ejhľe korisť, a prvoťini s krála Tak píšného; Mezenc to mojíma je tá socha rukma: Už včil máme vidať sa na krála a mesto laťinské. Zbroj prihotovťe, dobrú boju též v misľi robťe si náďej; Ňech baveňí ňepristrojením, jak zástavi pobrať 20 Zvrchovaní privolá, a mláďež s tábora odvésť, Ňeprekazí, i strach ľeňivú ňepripozďuje raddú. Pod zem vložme zatím tovarišstvo a mrtvini padlích: Čož jeďiná bívá zašlím k Acherontu počestnosť. Iďťe, praví; duše víborné, čo opatrili túto Nám otčiznu krvú, ostatnú krášľiťe poctú; A trúchlému prví ňech hňeď sa Evandrovi Pallas Zašľe, kerého mnohú sahajíc’ho nad oblaki čnosťú Černí odňésol ďeň, a vraždú potrel ukrutnú.“ Takto virekňe slzíc, a do bráni sa tábora vnášá: 30 Kďe zloženého ťelom mrtvím ostríhal Acétes Pallasa už starší, čo u parházkého Evandra Zbrojnoscem bíval; ňe však ščastními podobňe Veščbami dan včil išel tovariš vzácnému chovancu. Vókol svím sluhové a Trojáňi ho kľíčiľi mnoztvom, I s trúchlím Ilianki vlasem podla rádu žalostné. Než jak pres visoké Eneáš bol podvoja vchádzal: Náramné zdvihnú tlčeními na oblohu prsmi Lkáňí, a trúchlími celí dvór plačmi zarúkňe. Sám hlavu podporenú a zbľedlé Pallasa usta 40 Aj vimitú jak zahľédol ranu v celki prebodlích Od končára prsách, slzi takto virekňe ceďící: „Zdáž ťa,“ praví, „lútosťi hoden mláďenče, prajícé Záviďelo Ščasťí mňe, abi s’ králostva ňeuzrel Mého, a v otcovské sa ňedostavil ohradi víťaz? O ťebe sem takovú ňeuisťoval otca Evandra Prípoveďú odchádzajicí: keď obejma idúc’ho V najvatšé mňa poslal mocnárstvo, a báv sa mi reknul, Údatní že tu sú mužové, boje z národem ostrím. A včil on oklamaní od náďeje veľmi ňičemnéj 50 Snaď slubi aj ťi čiňí, a darunkami kopcuje oltár: Mi mláďenca bohom ňišt už dlžného ňebeskím Premnoho trúchľící márnú provoďíme tu poctú. Ňeščastní, sina svého pohreb zahľédňeš ukrutní! Tento je náš návrat, čekané víťaztvo to, otče? Víra to má veľká? Ňeviďíš však, Evandre, haňebnú Zmordovaného ranú; aňi, sin že ťi na sveťe zostal, Smrť žádať ňebuďeš hroznú sebe. Ach beda, koľkéj Auzonská zem, a ti zbavuješ sa tu podpori, Júle!“ Keď toto tak viplakal, zlutováňá mrtvinu hodnú 60 Káže zaňésť, a ťisíc vibraních od vojska celého Pošľe mužov, čo bi posľednú viprovádzaľi poctu, Též boľi otca slzám prítomní: úťecha smutku Náramného malá, bídnému než otcovi dlžná. Lesku iní bez meškáňá a nosidla ohibké Z jabloňovích prútov a z dubovích upľétľi mu húžev, I spravenú tak zasťíňá ratoľesťami posťel. Tu mláďenca vložá stláňím visokého sedláckím: Jak keď panňenskím užaté kvítečko je palcem, Buďto fialki žltéj, buď vadnúcého jacinta: 70 Ešče keré aňi lesk, aňi svá ňepomíňala krása; Zem vác už ňechová ho roďička, a vládi ňedává. V tom dvojaké i zlatom drsňícé rúcho i červcem Vikládá Eneáš, čo ve svéj sa práci ťešícá Vlastnú ňekdi rukú mu sidónská utkala Dído, A krásné ze zlatom ťenkím prepichávala plátna. S tích trúchlí na posľednú česť mláďencovi jedno Obléká, a druhím, čo horeť maľi, zakrije vláski; Krem toho najmnožšé laurenskéj bitvi darunki Naznášá, a dlhím lúpež vésť káže porádkem. 80 Žrebce dodá, i zbrojstvo, čo bol ňepráťelom odňal. Od zadu též zvázal ruki tích, čo bi obetu sťínom Poslal, a zmordovaních pozaprskal hraňicu krvmi; Též poručí stromi obľečené v ňepráťela zbrojstve Vodcom ňésť, a proťivňíkov na ňe ména popísať. Ňeščastní je veďen zešlí už rokmi Acétes: Pasťama včil prsa, včil hizďíc pahnosťami líca; A všeckím sa ťelom rozťáhlí po prachu válá. Aj vozové ťáhnú sa rutulskéj od krvi mokré. Váľeční pozatím bez všéj kóň okrasi Éton 90 Presmutní kráčá, a polévá usta kropajmi. Píku ňesú ze šišákem iní: neb Turnus oďebral Ostatné. Trúchlé sa pobírá vojsko, Trojáňi, Tirhenskí, a poobracaním Arkadčaňi zbrojstvom. Jak sa celé viprovádzajicích radi ubraľi ďáľej, Hňeď postál Eneáš, a z veľkím rekňe ikáňím: „Nás ten prehrozní na iné odtáďto volává Pótki osud slzi. Večňe buďiž zdrav, Pallase veľkí, Večňe i dobre sa maj.“ Ňišt vác od tochto ňerekna, K múrom pospíchá visokím, a do tábora vchádzá. 100 Už boľi prítomní z Laťinákov mesta vislanci, Oľivovími krití ratoľestmi, a žádaľi s prosbú Tú si milosť: abi rozmetané od zbrojstva upadlích Mrtvini vráťil, a v zem pochovať jích matku dopusťil; Že s pobitími ňeňí, a višlími už od sveta pótki: Odpusťil hosťom volaním též svekrom oňehdá. Jímž dobrí Eneáš, ňeňeslušnú prosbu kladúcím, Pozvoľeňí dává, a krem toho ešče virekňe: „Ó Laťináci, jakáže to vás zapľétla do pótki Náhoda, bi sťe naším práťelstvom zhrdľi osožním? 110 Bezdušním-ľi pokoj žádáťe a v pohrome vojni Padlím? však miľerád i živím bich tento podoprál. Sem bich aňiž ňedošel, mňe osud kebi místa ňedával; Z ludmi aňiž ňeveďem boju: sám proťi hospodi právu Král zhrešil, a zveroval sa raďej pod Turnovo zbrojstvo. Rovňejšé bolo téj istéj smrťi Turna oďezdať. Jestľi rukú dokonať boj, vihnať jestľi sa Teukrov Chistá: tím se mnú sa potíkať svedčalo zbrojstvom; Žil bi, komuž bi život bol boh, neb svá ruka prála. Iďťe, a ňeščastním podložťe si meščanom ohňe.“ 120 Tak hovorí Eneáš. Laťináci sa strápiľi veľmi; A zhľédnúce jeden na druhého obráťiľi usta. V tom starší vždi ňenávisťú vždi potupmi i Drances Turnovi odporní takovímito naproťi slovmi Odpovedá: „Veľkí ti povesťú, skutkami vatší, Dardánskí mužu, jakže ťa mám k ňebu chválmi vinášať? Nad spraveďelnosťú sa ďiviť skór, vojni či prácú? Mi však s tím vďační do našého oďejďeme zámku; S kráľem i Laurensov spojčíme ťa, jestľiže cestu Dá ňejakú ščasťí. Turnus ňech spolki hľedává. 130 Nás ba ťešiť buďe aj múrov hradi zdvíhať osudních, A skaľi svíma nosiť na trojánské mesto ramenma.“ Tak povedá, i všecci hlasem dosvedčiľi jedním. Na dvakrát šesť ďňí zhovorá sa, a míru u prostred Teukri, i rozmaťení Laťináci sa rózno po hájoch Túlaľi bezpeční. Zeľezom sa ponadvojo ostrím Rúbe jaseň; zvracajú pnúcé sa na oblohu sosňe; Ščípať klínmi aňiž dub a vonní céder, aňižto Vržďícími ťahať sa ňeprestaňe hrabčina vozmi. Už toľkého Povesť aj zvestovaťelkiňa zlého 140 Ríchľe Evandra palác a všecko naplňuje mesto, Víťaza čo pred tím viprávala Pallasa Lácku. Arkadskí do brán sa hrnú, a z običaje dávnéj Pohrebné zeberú fakle; dlžším cesta porádkem Od plameňov žárí, a na šírku pres úhori svíťí. Naproťi jím došlé ze žalosťú vojsko Trojánov Popripojí sa. To jak vchádzať zahľédli do nútra Matki, celé trúchlím rozbúrá ohradi vreskem. Žádnú však zadržať vládú sa ňemóže Evander; Než v prostred chvátá. Zloženími na Pallasa mármi 150 Zastavení ľéhá, a slzící v náreku mešká, Až v posľed hlasu sotva pre žál sa oťevrela cesta: „Tento ňebol si milí dal, Pallase, otcovi príslub! — Ó kebi bol s’ opaterňejšej sa do pótki oďezdal! — Ňeznámé ňebolo mňe, nová čo bi ve zbroji sláva, A sladká v najprvňejšéj česť vládala bitce. — Bídní cvik prvoťin mláďenca! a vojni prebľízkéj Najtvrdšé skuseňí! mój též slub a prosba, kerúžto Boh ňesľišal žádní! i ti, ó manželko pobožná, Tvím ščastná umreťím, že si techto ňedočkala žálu! 160 Naproťi já sem osud premohel, bich medzi živími Zbíval oťec. Kebi Rutulové mňa, zbrojstvo že Teukrov Nasľedujem, boľi zňésľi! Život bich rád bol opusťil, A mňa bi táto domov slavnosť, a ňe Pallasa, védla! Vás ňeviňím aňi, Teukri, aňiž vaše spolki, aňižto Vám ruku hosťinstvom podanú; bola staršobe táto Bída našéj dlžná. Keď však nastávala skóršá Sinkovi smrť: to ma ťeš, že padel, keď Volška ťisíce Napred bol porazil, Teukrov stred Lácka vedúcí. Já pohrebem ťa ňeoslávím též, Pallase, inším, 170 Nežľi prevíborní Eneáš, a Trojáňi preveľkí, Kňížata tirhénské, a Tirhénov zástupi všecki. Zhusta korisťi ňesú, čo tvá smrťi pravica dává. Aj ti sochú včil bi s’ veľkú stál ve zbroji, Turne, Jestľi bi ten rovní vek, a tá bola Pallasa vláda. Než bídní čo nadarmo držím od pótki Trojánov? Iďťe, a skázáňí toto královi ňesťe vašému: Že proťi méj sem vóľi živí, keď Pallas upadnul, Príčina tvá ruka jest; sinu túto a otcu podlžnú Turna viďíš biť. Tento jeden ťebe zásluh a ščasťá 180 Pozňechaní spósob. Ňehľedám živ rozkoše žádnéj, Ňesvedčí aňi: však žádám ňésť sinkovi k sťínom.“ Živné svetlo zatím krásná podvíhala bídním Ďeňňica smrťňíkom, naspák zase práce ňesúcá. Už na krivích veľkí Eneáš, už hraňice Tarchon Kládľi brehoch: Sem svích podonášaľi mrtvini všecci, Jak predkom bíval zvik; a ohňami pod ňe daními Černé rozvisokú zasťírá oblohu mračno. Trikrát v ľiščícém obchádzaľi hraňice zbrojstve; Trikrát na prudkích pretrúchlé pohrebu ohňe 190 Vókol obehľi koňoch; hláhol též dávaľi ustmi. Slzmi i zem sa kropí, i kropí sa zbrojstvo mosaďné. Krik mužov a chraplavéj zvuk trúbi na oblohu stává. Lúpež iní pozatím sťáhlú Laťinákom upadlím Do plameňov hádžú; prekrásné z mečmi šišáki, Uzdi, a rozhráté kola; známé částka darunki, Ščíti jejích vlastné, a beze všeho prospechu šípi. Premnoho tučňejších vókol Smrťi zetňe sa juncov; Oščeťeních bravov a schiťenú ze celého okolka Lichvu do ohňa tlčú. Na druhov tu na vatre horících 200 Po všeckom patrá brehovú, a na hraňice stríhnú; Lúčiť aňiž ňechcú sa: dokáď ňezvráťila koľvek Noc vlhká ňebo ľiščícé skrze hvezdi utuhlé. Ňišt menšé na druhém bídní Laťináci pomedzú Vatri kladú k ňeprečítáňú, a tu mrtvini s částki Najmnožšé v zem zahrabujú, a s částki do bľízkích Odvezené vezmú pol, i spátki do mesta oďešlú. Ostatné, a celéj náramnú hromadu vraždi Bez všeho počtu a cťi spálá; tenkráte odevšáď Prestranní častím svíťí sa plápoľem úhor. 210 Svetlo treťé ňebesám chladné porozháňalo sťíni: Pretrúchlí popol, a zmaťené pozbíraľi kosťi Z ohňišč, i v ťeplé pod zem jích dávaľi kopce. Už též v možňejších Laťinákov mesta obidlách Obzláštní hluk, a náramná bola částka boľesťi. Matki tu ňeščastné i ňevesti a sestri žalosťú Premnoho trúchlícé, prišlí též chlapci o otcov, Hroznú vojnu klnú a zhubnú Turnovu svadbu; Kážú, sám abi vec rozhodnul zbrojstvom a pótkú, Keď žádá Vlachi a prednú si privlastňuje hodnosť. 220 Lútí rozmáha to na vatšé Drances, a svedčí, Turna samého volať sa, do pótki samého sa žádať. Naproťi rozľičné pre stránku je Turnovu zdáňí; Královnéj samo aj veľké zasťíňuje méno; Obsáhlé též obraňujú víťaztva povesťú. Medzi takú ňesvornosťú, stred rozbroja tľícú, Nad to hľe od veľkích trúchlí Dioméda palácov Z odpoveďú vislanci idú: ňeviríďeno toľkú Ňišt prácú; toľké zlato, toľké prosbi ňemohli Ňišt vikonať; bi iné Laťináci opatriľi zbrojstvo, 230 Buďto milí od krála pokoj si vižádaľi Teukrov. Náramním Laťinák zamdlívá od laku žáľem. Že zjevnú Eneáš vólú iďe boztva osudní, Bozkí to známí hňev, a kopce pred ustami čerstvé. Tehdi hrubí sňem, a predňejších rozkazmi ze starcov Pozvolaních, núter visokého do bidla hromážďí. Všecci sa hňeď zejdú, a plními do krála palácov Cestmi sipú. V prostredku seďí aj rokmi ze všeckích, Aj berlu první Laťinák, ve tvári žalostní; A prišlím tehdáž vislancom od ohrad etolskích 240 Káže praviť, čo spátki ňesú, i všecki porádkem Odpoveďi predňésť. Hňeď všecci jazikmi uťíchli, A slovu poslušní Venulus tak začňe viprávať: „Uzreľi sme, krajané, Diomédov a Argoša tábor; Cestu i prejdúcí popremáhaľi náhodi všecki; Aj ruku dotkľi, kerú ilionské padnuľi hraďbi. Mesto on Argiripu vlastním od národu ménom, Zakládal víťaz na polách Gargána Japiksa. Keď sme tu vešľi, a nám pred ňím je dopusťeno rečňiť: Prednášáme tedáž dari, méno a krajnu povíme; 250 Kdo proťi nám postal, čo za príčina ťáhla do Arpov. Nám od visľišaním premilími tak odreče ustmi: ,Preščastní ó národové, králostvo Saturna, Auzonskí davní, čo za náhoda medzi pokojních Vešla, a ňeznámú zdvihnuť podonúťila vojnu? Všecci, čo dardánskí zeľezom sme dobívaľi úhor, (Bich zaňechal to, čo pod visokú sme znášaľi hraďbú, Koľko mužov zhltnul Simois) za zlosťi ohavné Tresti a náramné podstúpiľi pokuti, zástup Aj Priama lútosťi hoden: zná búrka Minervi, 260 A skaľi eubojské, i mstvú Kaferejsko hrozícé. S tochto na rozľiční sa breh pozaháňaľi vojska, Atreovič Menelaus pri samích až Prótea medzách Blúďí; etňanskích spatril Ciklópov Ulisses. Pirha-ľi krajnu povím, a zašlé Idoménea skázú Bidlo? či postaveních na libickém zábrehu Lókrov? Sám i micénskí král, údatních vívoda Grékov, Na predném zahinul prahu skrz ženi vraždu ohavnú; Víťaza Tróje lapil bezbožní z úkladu smilňík. Odpreľi též bohové mňe, abich do vlasťi navráťen, 270 Mú ňeviďel manželku a hrad Kalidóna prepekní! Aj včil prestrašních sťihajú mňa tu úkazi potvor, A straťení druhové do povetrá ušľi na krídlách, I v rékách sa ptáci tlčú (mích ejhľe ukrutné Pokuti!) a truchlím kormúťá úskaľi vreskem. Od tích už mal sem sa časov já tochto obávať, Jak sem sa zbrojstvom v ňesmrtních údi rozehnal, Bezrozumí, a krutí dal Vénuši v pravicu úraz. Vác do takéj už, vác prestaňťe ma pótki naháňať. Vojni aňiž ňeveďem po kľeslém Pergame s Teukrí; 280 Pomnuť, buďto ťešiť na preďešlé bídi sa ňechcem, Z darmi, keré sťe mi z otcovskích podonášaľi končin, Iďťe raďej k Eneášovi. Stál sem naproťi zbrojstvu, Aj potkal s ňím: jak veľkí, skusenému uverťe, Na ščít postává, jakovú ščáp hádže tuhosťú. Jestľiže dvoch bi takích bola krem ňeho Trója viňésla; Dardán mal ťáhnuť na achajské od seba mesta. A grécké zmeňeními plakať králostva osudmi. Čožkoľvek pri hrubích Ilióna je podľeno baštách, Hektor a údatní Eneáš víťaztvo Achajskích 290 Dáľi-ľi, a dvakrát na rokov pať spátki zaňésľi. Srdcem i víborním preslavní zbrojstvom obadva, Tento pobožnosťú prední. S ňím v jednotu stupťe, Jestľi sa dá: zeľezom však vistríhajťe sa potkať. Odpoveď už si počul, najľepší králu ze všeckích, Aj čo bi za zdáňí o takéj zostávalo vojňe.“ Sotva to posľi rečú; rozľiční stáľe po ustách Rozléhá sa repot: jako keď skaľi ňekdi preprudké Réki bavá, zavretím hrkotáňí strhňe sa vírem, A bľízké hlučními jačá brehi vodmi navókol. 300 Čím pohnutá misel, a škamravé sa uťíšili usta, Král z visokého bohov poprosíc prv tróna započňe: „Bi sme o tíchto vecách napred boľi v raddu zasadľi, Chcel bich, a tak ľepšej malo biť; ňe v tento hromážďiť Sňem čas, keď vókol pozalahľi ňepráťeľi mesto. V ňesnadnú ze bohov dáváme sa válku potomcí, Z mužmi premocť ňemohlími: kerích ňeunávuje žádná Pótka, i zvíťazení udržať sa zbrojstva ňemóžú. Náďej zložťe, kerú sťe v etolském skládaľi vojsku; Svú každí v sebe maj náďej. Než táto ňeveľká. 310 Ostatné jakovú ľéhá zakláťeno skázú, Všecko pred očma viďí sa, a medzi vašíma je rukma. Vás aňi já ňeviňím. Zmužilosť bola všecka, čo mohla Najvatšá biť. Krajni celú sa potíkalo vládú. Včil, jakové bi na rozpačitéj zostávalo zdáňí Misľi, povím, a na máľe rečú (merkujťe) ukážem. Dávné mám poľe etruskéj v súsedstve u réki, K západu slnka, dlhé po samé až konce sikánské; Rutuli z Auruncí ho sejú, i pluhmi ňerodné Kopce orú, a po najplanších má lichva pasínki. 320 Tento celí kus, a vrch boroví práťelstvu Trojánov Ňech pusťí sa; i ve slušní s ňimi jednoti zákon Vstupme, a jakžto druhov do našéj si privezmime krajni; Ňech, lúbí-ľi sa jím, bidlá tu, a ohradi zdvihnú. Jestľi do končin iních sa a k cudzím národom odňésť Vólu majú, i našého sa chcú s králostva oďebrať: Z vlaskích drév dvakráte ďesať jím spravme korábov, Buďto i vác, naplňá-ľi: u vod veci k tímto potrebné Všecki ľežá; sami ňech si počet, spolu spósobi loďstva Rozkážú; mi mosadz, i prácu, i nákladi dajme. 330 Krem toho, z mú čo bi išľi rečú, a zjednaľi spolki, Rečňíkov sto poslať z Laťinákov národu prvních, A v ruce olivové predsťírať vínki sa lúbí; Dar prednášajicích zlata hrivni a ze slona kosťi, Sukňu i prúhovanú ze stolcem, krajni čo sú znak. Zňesťe sa včil raddú, a vecám prispejťe nakľeslím.“ Drances v tom ňepráťelskí, čo ho Turnova tajnú Sláva ňenávisťú a prehorkím zmítala bodcem, Rozbohatí, a na reč hojní, aľe pravice k silním Ňezmužiléj pótkám, ňeňičemní póvoda v raddách, 340 Mocní zvésť odboj; materinská rod jemu pišní Dávala pozroďenosť, ňeznámí ňésel od otca; Postaňe, i zmáhá timi slovmi a zvatšuje závisť: „Všeckím vec jasnú, aňi ňe hlasu mého potrebnú, Dobrí králu, raďíš. Znať sa prisvedčuje každí, Náhoda čo chce luďí; récť však sa verejňe obává. Ňech k praveňú dá pozvoľeňí, a ti vetri opusťí Ten, pre kerého tuhosť, a ňedární vojni počátek (Však viznám, bár mocňe hrozí sa mi zbrojstvom a vraždú) Toľkú zmordovaních silu kňížat, a všecko ve žáľi 350 Mesto viďíme ľežať: v Teukrov keď tábori vpádá Úťeku dóverujíc, a strach ňebu zbrojmi naháňá. Jedno ku tímto darom, čo mnohé Dardánom oďeslať A predňésť kážeš, najľepší králu, to jedno Ešče pridaj; ňech aňiž ťa ňeodveďe násila žádná: Céru za tak vzňešeného vidaj zaťa, otče, predobrí Otče, a tento pokoj stálú skrze jednotu spevňi. Jestľi bi však toľká bázeň zachváťila srdce: Prosme, a pozvoľeňí žádajme si od ňeho dopráť; Ňech vlastné zaňechá své krajňe a královi právo. 360 Čo krajanov bídních toľkokrát v záhubu hádžeš, Ó toho auzonskéj zemi póvod a príčina zlého? V pótce ňeňí spaseňá; o pokoj ťa všecci prosíme, Turne, a ten jeďiní a tak istí pokoja základ. Já první, čo mňa máš za ňenávistňíka, a tímto Biť ňedbám, hľe iďem s prosbú. Nad tvími zlutuj sa, Zlož hňev, a preč zahnatí ustup. Dosť mordov ukrutních Uzreľi sme premohlí, a širé daľi úhori v púšče. Neb, tvá keď zbúdzá ťa povesť, keď toľko si trúfáš Mať siľi, keď venovan ťi ľeží dvór toľko na srdci: 370 Smejže, a svími sa ňes v odpor ňepráťelu prsmi. Královská bi toťiž manželka sa Turnovi ušla, Mi, špatné duše, bez pohrebov, bez náreku zberba, Máme hinuť na polách. Aľe už včil, máš-ľi čo vládi, Čnosťi i otcovskéj, čo volá, temu naproťi pozri.“ Skrz takovú sa porozpáľí reč násila Turna; Zálká, a z hlbokích jemu prs timi odreče slovmi: „Hojná síc k rečeňú snadnosť ťebe vždicki je, Drance, Tenkrát, keď žádá ruki boj; keď i starci sa pozvú První s’. Než sa ňemá rozmáhať radňica slovmi, 380 Čož veľké bezpečňe ľeješ, ňepráťela múrov Keď pevnosťi bavá, a ňebrodnú zákopi krvmi. Hrm zviklá teda rečnosťú; viň z bázňe ma, Drance; Tvá poňeváč toľké dardánskích hromadi mordov Nakládá ruka, a krásné všaďe úhori sochmi Víťazními číňíš. Zmužilosť čo bi vládla horúcá, Volno ťi jest okusiť: ňemosíme sa ďáľi ve veľkéj Z ňepráťelmi hľedať; zakľičiľi hraďbi odevšáď. Nuž teda poďme na ňích! čo dľíš? či ťi vždicki honosném V jaziku údatnosť a nohách buďe k úťeku schopních? Já zahnatí? buďtož zahnatého ma ňekdo, mrzáku, 390 Obviňovať buďe, kdo zrostať nadutého trojánskú Tibra krvú, i Evandra celí zahľedňe potomkem Ukľesnuť dom, a Arkadskích z braňe celki vizľéklích? Takto ňebol Biciáš okusil mňa a Pandar ohromní, Aj ti, čo jích na ťisíce za ďeň sem peklu oďeslal, Zatvorení v baštách, a ňepráťela ohraďe skľíčen. ,V pótce ňeňí spaseňá.‘ Toto na hlavu, blázňe, trojánskú, A tvoju si spívaj. Náramním tehdi ňeprestaň Búriť všecko lakem, silu též zmohlého po dvakrát Národu podvíhať; proťi zbroj Laťinákovu ňížiť. 400 Včil fríďského bojá sa i Grékov kňížata zbrojstva, Tídeovič včil, a ohromnéj sám vládi Achilles; Od mora též naspák uťeká sama Aufida réka. Aj čo sa ten z bázňú proťi méj pretváruje hrozbe Zlostní póvodňík, a lakem rozhorčuje vinnu. Búriť sa prestaň, takovú dušu túto ňepusťíš Ňikdi rukú; v ťebe ňech bívá, a v tíchto je údoch. Včil k ťebe, a k veľkéj sa vracám tvéj radďe už, otče. Jestľi naším žádnéj ti ňedáváš náďeje zbrojstvám; Jestľiže pozňechaní sme na toľko, a celki upadlí 410 Pre zmaťené ráz vojsko, ňemá aňi pozmeni Ščasťí: Prosme pokoj sebe, a pravice spínajme ňevládné. Jestľi bi však ňečo ze zvikléj zostávalo čnosťi, Ten bi sa mňe ščastní nad iních zdál v bíďe a veľkím Víborní srdcem, čo, bi ňišt takového ňeuzrel, Ráz padel umrící, a svími zem ustami hriznul. Jestľiže však zbívá moc, a ňetklí ešče junáci, Mesta, i auzonské na pomoc nám národi prispeť; Jestľi i Dardánom ze mnohú víťaztva dochádzá 420 Sláva krvú: (sú jím smrťi své, sú pádi ve všeckom Nárovné) prečo u predních ňeslušňe kľesáme Vojni prahoch? prečo strach pred trúbú údi natrásá? Ňestálí čas a rozľiční vek bídu meňící V ľepšé obráťil; naščívíc často mnohého Šáľilo, a v pevní zase stav poukládalo Ščasťí. Prispeť nám na pomoc ňepríjďe Etolčan a Arpi: Však Messáp z možním tu pri nás je Tolumnem, a toľkích Vodci luďí; ňemalá aj tích buďe sláva provádzať, Od láckích čo a laurenskích sa povibraľi končin. 430 Též je prevíborná od Volškov rodstva Kamilla S plukmi koňíkov idúc, a skvúcím od meďi vojskom. Jestľiže však volajú mňa samého do bitki Trojáňi, Vám sa to aj lúbí, a na toľkú skázu sem obci: Ňeprám tak pred míma bočí víťaztvo ramenma, Bich čo pre tak veľkú okusiť sám náďeju odprel. V stret pojďem, čo bi hňeď za hrubého sa dával Achilla, A spravením Vulkána rukú bol zbrojstvom oďátí. Túto oďezdal sem dušu vám a svekrovi králu Turnus já, na silu predkov žádného ňemenší. 440 Ľen mňa volá Eneáš: bi volal mňa samého, to žádám. Radšej než Drances, buďtož hňev tento je boztva, Mal bi umreť; buďtož je čnosť a sláva, ju odňésť.“ Tak sa ti medzi sebú o pochibních hádaľi čínoch Svárící: Eneáš híbal svój tábor a vojsko. Hľe z hrmotem sa posel do královského obidla Rúťí, a hrózú naplňí všaďe mesto preveľkú: Že v radi pristrojení od vímola Tibra Trojáňi, A pluki tirhenské, pres všecki sa úhori bľížá. Hňeď búrí sa mislú, a na srdci poustrňe ludstvo, 450 I k lútím sa hňevom bodením podbudzuje ostňem. Zbrojstvo do ruk lapajú; z hukotem zbroj zachce si mláďež. V kútoch starci plačú trúchlí. V tom pokrik odevšáď Náramní z ňesvornosťú sa zdvihňe do oblak. Tak ňeináč, jako v nadvetrních keď z náhodi ptákov Sadnú hajna luhoch, neb v ribnéj mláce Padúzi Zachríplé rečním vidajú zvuk labuti bahnom. „Meščaňi,“ príľežitosť uchopící, odreče Turnus, „Sňem povolajťe mnohí, a pokoj v ňem chválťe seďíce: Zbrojstvom sa v králostvo hrnú oňi.“ Toľko rečúcí 460 Viskočil a spešní z visokého sa rúťil obidla. „Zbroj ti, Volúze, chitať,“ reče, „Volškov zástupom oznám; Veď Rutulov též. Pristrojeních, Messápe, koňíkov, Aj ti, Korášu a brat v širokí rozťáhňiťe úhor. Prístupi ňech bráňí časť k mestu, a zastaňe víški; Ostatní, kaďe rozkážem, nasľedujťe ma zbrojstvom.“ Ze všeckého sa hňeď povibíhá mesta na múri. Sámžto oťec Laťinák sňem i veľké pred seba vzáňí Pristavil, a zbúren žáľem na čas odložil inší; Též sa viňil najvác, Eneáša že vodca Trojánov 470 Ňevpusťil pred tím, a ňeprivzal jak zaťa mestu. Príkopi jedni čiňá bránám, i kameňmi a kolmi Pevňá. Zachríplá krvavé dá heslo do vojni Trúba. Tedáž pevnosť všeľikím obkľíčili mnoztvom Chlapci a matki; volá ostatná potreba všeckích. Též do chrámu ťichá a do horních Palladi zámkov Královná z veľkími sa žen zástupmi dovážá, Ňesši darunki; pri ňéj tovariška Lavínia krásná, Príčina zlého, na zem švárníma opírala zrakma. Núter matki idú, i zapálá v chráme kaďidlo; 480 A smutné visokého ľejú od pitvora prosbi: „Nad vojnú mocná vládarkiňo, panno tritonská, Dardánskému rukú rozlám zbojňíkovi šípi, I tvárú ho na zem poraz, a pred bránami rozval.“ Hurtem žúrící ozbrájá v pótku sa Turnus. A v Rutulov tak už obľečení pancíre meďennú Sa hrozňá lupinú, a do škorňí lítka uzavre, Na sľichoch ešče holí; i na bok meč pripňe dopadlí; A z visokého zlatí sa bľiščí zámku bežící; I v duchu svém si pľesá, a ňepráťela v náďeji zrážá. 490 Jak, keď ohlav strhnúc uťeká od hranta, na posľed Viprosťen, kóň, a v širokí sa podostana úhor, On buďtož ke stádu kobil sa na pastvu zachítá, Buď zviklí kúpať sa ke známéj odňese réce, I z rehotem bujní, zdvihlími na oblohu šíjmi, Strečkuje; a pres krk sa hrivú i pres pľeca zmítá. S ňím sa, poobtočená Volškov zástupmi, Kamilla Potkává, a ze svého zľezá pod bránmi samími Královná koňa; v tomto celé sľedujíce ju mnoztvo Ze žrebcov dolu skáče; potom k ňemu takto virekňe: 500 „Jestľiže dóvernosť ve svéj zmužilosťi je, Turne, Smím a prislubujem s Fríďskích zástupmi sa potkať, V odpor též sama ľen sa koňíkom vibrať etruskím. Mňe predné okusiť ščasťí tu ve válce dopusťi: Pred múrem ti peší zastav sa, a mestu pomáhaj.“ Turnus hlasňe, okom na hroznú opra sa pannu: „Ó vlaskéj zemi slávo, jaké mám ďéki ťi reknuť, Neb jakové dať? než poňeváč nade všecko je vatšá Včil tvá táto misel, se mnú ve práci sa rozďel. Smelší, jak je povesť a prišlí skúmači naspák 510 Víru čiňá, Eneáš lahkého že zbrojstva koňíkov Vislal rozbúriť pola; sám hor víški presáhna Pres husté ríchlí pred mesto sa púščini bľíží. Zapľeťenú chistám v luhu cestu na zálohi vojni, Krížné ze zbrojním abich oblahel úžini vojskom. Ti proťi tirhenskím sa polož zástavmi koňíkom; Pojďe tuhí ze ťebú Messáp, též hajna laťinské S plukmi Tiburna; ti aj zastaň sama vodca povinnosť.“ Tak povedá, rovním i buďí Messápa do pótki Vodcov i ostatních hlasem, a v ňepráťela kráčá. 520 Úval príhodní je krivími na zálohi klukmi A zvodnéj klam vojni: kerí hustími odevšáď Dubcami luh kľíčí; draha kam doprovodzuje úzká, A scestné chodňíki vedú i prístupi ťažké. Nad ňú ve hlédkách a na horném kopca pahorku Rovňina ňeznámá bezpečnú ťáhňe sa skríšú: Buď po pravéj a ľevéj sa chceš straňe v pótku oďezdať; Buďtož nastávať zhora, a skaľi rúcať ohromné. Turnus po známéj tam ochitre sa cesťe pobírá; Zastaňe místo, a ve hrozních pozasadňe si hájoch. 530 Medzi takím v horních ku spešnéj Ópisi bidlách, Jednéj ze družiček ďevčích a ze zástupu svého, Odhovorí, i takú žalními reč ustmi Latonka Dává: „Pospíchá do ukrutnéj vojni Kamilla, Panno, a darmo naším tenkrát sa zbrojstvom oďívá, Nad vše iné mňe milá; aňi táto ňeprišla novotná Láska, i náhľejšú mi ňepohnula srdce milosťú. A krajni pre zlú vihnaní závisť a vládu prepišnú Z najstaršého Metab keď mesta Priverni uchádzal, Ďéťa maľé, stredkem počatéj odbíhaja vojni, 540 Odňésol ze sebú vihnanstva družičku, a z matki Ména volal Kazmilli, meňiv časť ména, Kamillu. Sám na rukách ju ňesúc na dlhé sa pahorki ubíral Stranních hor; ďivoké ho kľíčiľi šípi odevšáď, A z napraním vókol ňeho ľétaľi Volsci junákem. Hľe, stred chvátáňá, Amazén visokími prelétí Brehmi sa rozvodňil; tak veľké strhľi sa z oblak Prívaľi. On, prepluť chistav sa, pre ďéťata lásku Podľívá, a pre ťerchu bojí. Keď všecko na misľi Rozvažoval rázem tá sotvi napadla mu radda: 550 Náramní, v silnéj čo držal ruce z náhodi, oščep Váľečňík, drevom uzkovatí a nad ohňem opáľen; Naň v kňihu obvinuté a v lahkú ďéťa si kóru Pripňe, i spósobné u prostred píki uváže: A vládnú kláťíc pravicú k ňebu takto virekňe: ,Túto ťi, dobroťivá Diano, bidľiťelkiňo hájov, Služku oťec vzdávám; tvój pred ňepráťelem oščep Vrúcňe držíc uťeká. Za tvú ju, skrúšeňe žádám, Prijmi, kerá sa včil na pochibné vetri porúčá.‘ Rekňe, a ukrivením napráhlú ščápinu loktem 560 Pusťí: vodstvo hučí; pres prudkéj vímoľi réki Ňeščastná uťeká na fičícém šípe Kamilla. Než hľe Metab, veľkím sa mnoztvom zbľíza vaľícím, Zrázu do réki hoďí, a s pannú píku tu víťaz Trivie posvatní už dar s trávňíka viťáhňe. Do vlastních ho domov, do vlastních ňevzali ohrad Mesta, aňiž bi ňebol sa pre drsnú poddal ukrutnosť: Na stranních pastírov horách vek celki utrávil. Céru tu, medzi krovím a hrozních skríšami hájov, Koňskím od stádnéj dojčíval žrebice mľékom, 570 Útlích postrčené vitláčaja cecki do piskov. Náhľe i jak na prvé udvihna sa ďéťa choďidla Kráčalo, hňeď šípem jemu bol ruki ozbrojil ostrím; Na pľeco též zavesil kušu a zlé strelki maľičkéj. Mesto zlatéj vlasov ihľi, dlhéj též ďevčata sukňe Od hlavi pozvesené za chrbát mala vízľeki tigra. Už vtedi chlapčinské hádzávala šípi ručičkú, A pľeťenú vókol hlavi prak roztáčala šňórú; Buďto jarába, aneb sňahovú doľe labutu zvrhla. Darmo za svú ju mnohé v tirhenskích žádali mestách 580 Matki ňevestu: Se mnú ona uspokojívši sa, večné Čistotná panňenstva chová a zbrojstva kocháňí. Žádala bich si, takú bi ňebívala ňikdi napadlá Vojni chuťú, drážiť sa dajícá pótkami Teukrov: Včil bi milá mňe a ze družiček zostávala jedna. Než, poňeváč trpkími tedáž sa osudmi uťíská, Spusťi sa, Nimfo, z úhlov dolu, kraj nahľédňi laťinskí, Kďe smutná sa preňeščastním veďe bitva konáňím. Chiť toto, a spomstnú od túla viťáhňi si šípku: Túto, keríkoľvek posvatních dotkňe sa údov, 590 Teuker aneb Vlach, ňech mi krvú dá pokutu rovnú. Já potom obvinutú mračnom jéj mrtvinu bídnéj, Ňezľečenú též v hrob zaňesem braň, a vlasťi navráťím.“ Tak hovorí; ona pres lahké z ňeba šedši povetrí Zazňela, obložené černú hmlú údi majícá. Než k múrom sa zatím dardánské bľížilo vojsko, Vodci i etruskí, a koňíkov zástupi všecki: Počtem rozďeľení v své hajna. Po rovňiňe vókol Kóň rehotá bujní, a tuhím proťi skáče zubadlám Sem zavráťen i tam; tu zeľezní píkami úhor 600 Sa hrozňá, a celí visokím obľeskuje zbrojstvom. Naproťi též Messáp, a s ňím Laťináci ochitrí, I spojení u bratra Koráš, a krídlo Kamilli, V odpor postavujú sa, i rozťáhlími pravicmi Oščepi zavracajú, a čo najďál šípami hádžú; I príchod sa luďí i rehtáňí zvatšuje žrebcov. Došlé už jak strelka doňésť mohla vojska obedve Hňeď postáli: tuhí udvihnú pokrik, a rzúcích Podpalujú žrebcov; hádžú spolu šípi odevšáď Husté na spósob sňahu, až ňebo mrákota zastre. 610 V tom sa plachí Tirhén a ohromnéj vládi Akonteus Drsnú rozbehnú píkú, a do pohromu první Z náramním vidajú sa vreskem, i hňeď prsa prsmi Štvornoscov sťisknúc prelomá; vivráťen Akonteus, Na spósob hromu, neb hoďenéj od nástroja ťerchi, Najďál odpádá, a život rozfúkňe do vetrov. Vojska sa hňeď zbúrá, i hnutí Laťináci chrbátom Ščíti ponadstavujú, a žrebcov k múrom obráťá. Teukri po ňích sa hrnú; Aziláš pluk nadžeňe první. Už braľi sa k bránám, i tu zas Laťináci preveľké 620 Zdvihnú vískáňí, a koňov naspátki zavráťá; Ti k zadu uskakujú, a daními sa uzdami rúťá. Jak keď stávajicá stridavími sa rovňina vlnmi Včil ku zemám válá, i peňícé nad brehi zmítá Záveje, a krajné obľévá zvinkami píski; Včil prudká, horkem sa pres úskaľi spátki ňesúcá, Odbíhá, a padlími kriví breh vodmi ňechává. Po dvakrát Rutulov Tirhénskí zahnaľi k baštám: Po dvakrát zahnatí ozrú sa chrbáti krijíce. Než jako už do treťéj vešľi pótki, tu zástupi všecki 630 Medzi sebú zapľetú sa, a muž muža svého porážá. V tom lkáňí je očuť mrúcích, a premnoho v černéj Zbrojstva, a ťel krvi, rozmaťeních též v mužstva porážce Pólmrtvích sa točí koňov; ostrá postaňe bitka. Orziloch obratní, keď bál sa na Remula zahnať, Píku do žrebca hoďí, a ocel mu pod ušma zapichňe. Tímto nosák sa vrhem zbúrí, a pozepna sa predkem, Úrazu ňestrpní visokími sa hnátami zmítá. On zhoďení válá sa po úhore. Jólu Katillus, Též veľkého duchem, veľkého i údmi i zbrojstvom 640 Herminia zrážá: čo holú ščicu na hlave ňésol, I pľeca obnažené; aňi strachmi ho úrazi ňehnú; Tak vidaní je ranám. Hoďení sa mu pres pľeco oščep Zatrase, a prešlí skriveného boľesťami zvíňá. Černá sa všaďe krv ľeje; pohrebi pótku vedúcí Rozmnožujú, a volá prekrásní skrz rani úmor. Než s túľem v prostred popľesává mordu Kamilla, Prsňíkem znažená jedním Amazonka do bitki; A včil zhusta koľem hibké rozhadzuje píki, Včil mocnú zase ňeskonaná v ruku ťenčicu schítá. 650 Zláťistí na pľecách zňí lúk, a Trivie zbrojstvo. Tá též, bár naspák zahnatá ustúpila ňekdi, V úťeku pospešné za chrbátem hádzala šípi. Než zhľedané vókol tovariški Larína, a Tulla, Panni, a kláťícá sekerú Tarpéja meďennú, Vlaški; čo jích bozká si ke svéj sama pocťe Kamilla Vibrala, i v pokoji predobré i ve vojňe družički. Jak trácké keď idú pres Termodoontovu réku Zmrzlú, a zbrojstvom bojujú Amazonki barevním: Buď koľem Hippoliti, buď keď Pentezila mužská 660 Spátki vozem sa vracá, veľké zdvihnúce poviski Vojsko pľesá ženské polookruhlími pavezmi. Panno, kerého napred si, kerého naposľedi píkú Zmárňila? neb koľko s’ na polách rozprestrela mrtvin? Eunea prvňíkrát sina Klícia: techto na odpor Postaveného dlhú na prsách popreháňala jedlú. On spádá krvavú dávící réku, i černú Zem hrize, a mrúcí sa ve vlastném úrazi krúťí. Pagaza nad to a Líra: jeden ze keríchto ohlávku Jak s potklého zrazen vidvíhá žrebca, pomáhať 670 Jak chce druhí, a ňeprospešnú jemu pravicu dává, Zrázu obadva na zem padnú. Hipotovca Amastra K tímto pridá; a naľehnúcá na bľíze doháňá Térea, Harpalika, Demofonta, a Chromisa píkú; Koľko i vistreľeních z ruki panna vipusťila šípov, Toľko mužov padlo dardánskích. Ďál ve zbroji Ornit Ňeznáméj sa lovec na žrebcovi ňésol apulském: Ohromné čo ho odrapená z ďivokého bujáka Pres pľeca zasťírá koža; a z vlka tlamsko a líca Náramné hlavu mu z bílími zakrívaľi zubmi, 680 Sedlácká ruku též ozbrájá ščápa; na prostred Zástupu sám sa točí, a hlavú sa nade všemi víší. Dosťihlého, praním ťažká aňi práca to vojskom, Prehnala, a zlobivími také slova ustami rekla: „Nazdál sa s’, že hoňíš, Tirhenčane, zvírata v hájoch? Nastal ďeň, čo bi panňenskím nad rečmi vašími Spomstvil sa zbrojstvom. Ňemalú však slávu ke sťínom Tvích doňeseš predkov, že padel s’ od šípa Kamilli.“ Búta a Orzilocha, najvatších údami Teukrov, Hňeď zrážá: než končárem sa do Búta pomedzi 690 Náprsňík a šišák vháňá, šija kďežto seďíc’ho Sa bľiščí, a z ľevého visí dolu paveza lokta; Orzilocha zase uskakujíc a na zákluku krúťíc Ňútrajším klame obtočeňím, a sťihá sťihajíc’ho, Náramnú ho potom sekerú pres zbrojstvo a kosťi, Víš nadvihnúcá sa, a o mnoho veľmi prosíc’ho Dvakrát zatňe: ťeplím rana usta zaprskuje mozgem. Potkává sa s ňú, a na náhlí ustrňe pohľeď, Váľečňík sin apenninskéj hori bívača Auna, Ňe z Ligurov zadní, dokaváď klamať odsudi práľi; 700 On, jak zahľédol žádními že s pótki ňemóže Behmi uťécť, aňi královnú, čo sa bľížila, zahnať; K podvodu obráťí sa, a tak s chitrosťi virekňe: „Čožto za víbornosť, v silném žena jestľiže trúfáš Žrebcovi? tú zaňechaj ríchlosť, a zbľíza porovním Se mnú zver sa polám, i pešéj sa do bitki oďezdaj; Hňeď poznáš, vetrná komu česť bi donášala chválu.“ Reknul; tá žúríc, a tuhú zahoravši boľesťú, Družce nosáka podá, a na rovné postaňe zbrojstvo, Peški holím mečem, a skvúcím ňeďešivši sa ščítem. 710 On však misľící si, klamem že je víťaz, uchádzá Bez baveňá, a letem sa na volních odňese uzdách, I spešného patú zabodá štvoronosca zeľeznú. „Ligure podvodní, a hrdosťú darmo nafúklí, Darmo si otcovské sľizkí chitrosťi užíval; Klam ťa živého aňiž zvodnému ňeodňese Aunu.“ Tak reče panna, a v tom ríchlíma zahnavši sa nohma Žrebca popredbíhá, i dopadlú z naproťi uzdú V boj sa vidá a krvú z ňepráťela pokutu vezme. Jakto na lahce ze skal posvatní Marsovi jastráb 720 Krídlama nadháňá v prázném holubičku povetrú, A s chiťenú polapí, i krivími vipitve pazúrmi; Krv tenkrát, a perí sa na zem dolu z oblohi znášá. Než dobre svíma viďí toto ludstva a boztva panovňík Očma, na horňejšém visokí poosádľen Olimpe. Tirhenského oťec do hroznéj Tarchoňa pótki Zbúdzá, a vládním k prudkosťi upichňe ho bodcem. Tehdi sa po vraždách a berúcích spátki vojákoch Žrebcem rozháňá, i rečú svú krídla ponúká, Na všech z ména kričíc; a do bitki posilňuje rózních: 730 „Ó ňikdá ňehnutí hanbú, ó vždicki darební Tirhenskí, čo za spozďílosť vám prišla do misľi? Ženská rozprchlích práší, a to vojsko zaháňá? Kam zeľezo v pravicách, kam šípi držíme ňičemné? K nočním však pótkám, a k Vénuši ňejsťe pozadní, Neb, Bacha keď skrivená oznámila dúčela tance, Jédla čekať hojné, a plné stoľi číšami vína, (To vždi je túžba a peč vaša) ňech ľen poctu ohlásí Veščec, a masňejšá do ťichého zve obeta hája.“ Tak reča, v prostredních koňa, zemreť i sámžto voľící, 740 Rozháňá, a hňevem zbúren sa na Venula vnášá, I strhlého rukú ze žrebca ňepráťela pojme, A pred svím z veľkéj rozehnan siľi odňese lónem. Krik stává k ňebesám; Laťináci sa zvráťiľi všecci Zrakma naráz. Ohňiví ľétá pres rovňinu Tarchon, Zbrojstvo ňesúc i koňíka; potom z jeho píki zeľezní Odlúpí končár, a nahé viskúmuje místo, Úmornú kďe bi dal ranu: on seba naproťi bráňíc Pravicu odťíská, a vládú vládu zaháňá. Jak hada keď chiťeného žltá do visosťi vinášá 750 Orlica, i vrážá nohi doňho, a vbodňe pazúri. Než raňení drak do zmotaních sa uhadzuje zvinkov, A zježenú hrozňá lupinú, též ustami síká, Víššej sa pnúcí; ona však pasujíc’ho zobákem Nakrivením sťíská; povetrí spolu krídlama ráňá. Tak ňeináč veselí ze Tiburskích zástupu Tarchon Odnášá lúpež. Vodcov na príklad a sčasťí Tirhenskí uďerá. Tu podlžní odsudu Áruns Šípem ríchlejšú a mnohími Kamillu chitrostmi Obchádzá, kďe i snadňejšé je, vipatruje, ščasťí. 760 Kamkoľvek lútá stred vojska sa púščala panna: Tam vnášá sa, a pokradomí kroki merkuje Áruns; Víťazná odkáď sa vracá z ňepráťela spátki: Tam potajemňe šuhaj ríchlí pozamikňe si kantár. Včil ten, včil prístup zase tam ten, i všecki prebíhá Okluki; a zlobiví istú rozkňísuje píku. Z náhodi, posvatní Cibelin kňaz ňekdi čo bíval, Chlóreus obzlášťní fríďském ve zbrojstve sa ľiščal, A žrebcem sa hnal: Koža čož ho mosadzi lupínmi Jakžto perí na zlaté sťáhlá prikrívala spinki. 770 Sám sa ve prespolném šarláťe a červci zorící, Líckím gortinské oblúkem šípi vipúščal; Ze zlata lúk na pľecách ze zlatím bol veščca šišákem; Krem toho sukňu žltú ťenkého ze plátna a zňícé Klíni rizím nad prsmi zlatom si na zápinu zebral, Ňútrajší povišívan oďev mal, a obuvi fríďské. Panna za ňím, buďtož bi ve chráme povistrela zbrojstvo Dardánské, buďtož v chiťeném na polóvku sa ňésla Ze zlata rúchu, ze všech bojujících v pótce sa jedním Pusťila zasľepená; a po zástupe vojska celého 780 Bezrozumá ženskú za korisťami zhárala túžbú: Keď v posľed čas uhľédnúcí si ze zákradu mikňe Šípem, a boztvo ňebes timi vzívá prosbami Áruns: „Najvišší ze bohov, strážníku Sorakti Apollo, Čož ťeba cťíme prví, borová čo ťi hraňica ohňa Vždicki horí, a mi, tví cťitelé, stred plápola vírú Bezpeční po mnohích kráčáme podešvami uhloch; Mocní otče, uďel mi braňú tú zahlaviť hanbu. Rúcho aneb sochu víťaznú sebe s panni ňežádám, Buď lúpež ňejakú. Ostatné dosťi mi chváľi 790 Skutki dajú. Hrozní ňech ľen mor tento upadňe Z méj rani, v otcovské sa ňeslavní mesto navráťím.“ Usľišal, a zvidariť žádosťi sa částku dopusťil: Částku porozháňal do chitrého Apollo povetrá. Bi zňésol zjašenú mordem zňenadála Kamillu, Bol doprál: bi do svéj naspátki sa vlasťi navráťil, Ňezvoľil; a proseňí uchváťili mračna do vetrov. Tehdáž, jak hoďená po povetrú zazňela píka, Vojska sa obráťá, i všecci zaňésľi sa očma Volsci na královnú. Ona ňišt ňevšímla povetrá, 800 Ňišt aňi hvizdu, aneb zľetujících odhora šípov: Až sa do obnaženéj bradavički zapichnula píka, A v krvi panňenskéj hlbokími napájala ustmi. Spešné sa zbehnú tovariški, a rukma ľeťícú Pannu chiťá. Áruns uťeká pred iními radosťú A strachem oplašení; aňi vác už v oščepe trúfať, S panňenskími aňiž postretnuť zbrojmi sa ňesmí. Jak ňejakí, prv než sťihajú ho ňepráťela šípi, Stáľe do najvišších maňinú pouťáhňe sa hájov, Vlk, zabitím pastírem, aneb svéj postavi juncem, 810 Posvedomí účinku, a chvost naspátki zahnúcí Pod brucho ukrívá skrčení, a do húšča zachádzá: Tak ňeináč od očí zbúren sa poodňese Áruns, A z behem uspokojen do prostred zbrojstva zamíšá. Šíp mrúcá ona ťáhňe rukú; aľe medzi korábi Rebrami v rozhlbokém zostává úrazi končár. Bľednúcá okľesá; zastidlé od smrťi kľesnú Svetla; a červeňavá prv barva opusťila usta. V tom, ducha jak púščá, k jednéj svích Akce rovesňic Skrátka poví; nad iné verná čo sa našla Kamilli, 820 S ňú zďelovať ve svích sa pečách bola zvikla; i rekňe: „Mohla sem až dosaváď; včil trpkú, Akko, zanášám Už sa ranú, a koľem sa všecko začerňuje mrakmi. Poskoč, a tento zaňes posľední Turnovi rozkaz: Ňech v boj nastúpí a zaháňá Teukrov od ohrad. Dobre sa maj.“ Toto reknúcá z ruk púščala kantár, Svéj proťi vóľi na zem padajíc. V tom lahki ze všeckím Stidnúcá lúčí sa ťelom, šiju pospoľe kľeslú Od smrťi aj zmohlú položí hlavu, zbrojstvo hoďícá; A s kvíľem duša nahňevaná odbehňe ke sťínom. 830 V tom sa preňezmerní vókol krik zdvihna porážá Hvezdi zlaté; padlú rozhrozňá bitva Kamillú; Hustoradé vbehnú spolu zástupi všecki Trojánov, Tirhenskí též vívodové, a krídla Evandra. Než Trivie strážná visokém na pahorku samotná Ópis dávno seďí, a ňelaklá v bitki sa ďívá. Jakžto i u prostred bojujícéj mláďeže vresku Presmutním zňesenú mordem zahľédla Kamillu: Vzdichla, a pretrúchlá hlbokími sa ozvala prsmi. „Ach príľiš hroznú, až príľiš, ňésla si, panno, 840 Pokutu, snážícá sa Trojánov pótkami drážiť! Ňišt ňebolo platné, Dianu že si v púšči samotná Cťívala, buď na pľecách naše vždicki nosívala túľi. Však ťa i v posľednéj ňeňechá smrťi bez mnoho slávi Královná; aňi tvój bez ména u národov úpad Ňikdi ňemá biť, aňiž ňemstná sa povesťi ňedojďeš. Neb tvé kdožkoľvek porazil ťelo ranmi, to slušním Sám zaplaťí zhinuťím.“ Veľkí s trávňíka nahádzan Pod visokím bol hrob kopcem Dercenna ze králov Laurenskích jedného, dubem zasťíňen odevšáď; 850 Tam napred sa tuhím prekrásná bohiňa chvátem Znášá, a z visokého očí Árunsa pahorka. Jak ho zahľédla braňú ľiščať sa, a darmo nadúvať: „Kam,“ povedá, „kam rózno bočíš? sem nohma sa obráť; Sem zahinuť poď: abi s’ hodnú za Kamillu dosáhnul Odmenu. Aj ti samú zemreť máš Trivie strelkú?“ Rekla, a pospešní ze zlatého viňímala túla Tráckiňa šíp, i ňepráťelskí ponapínala oblúk, A v ďaľekosť rozťáhla, tuhé až zešľi sa konce Medzi sebú, i zarovno sa už podotíkala rukma, 860 Šípa ľevú ostrého, pravú bradavički a šňórú. Stáľe fikot streľi a zňícé zňenadála povetrí Zaslíchá Áruns, i do údov pichňe sa šípka. Ňedbajicí, jeho, jak dokonával a k posľedu jajkal, Na prachu v prespolném druhové odbehľi pomedzú, Ópis na krídlách k hvezdnému sa ňésla Olimpu. Najprvné straťenú sa paňú žeňe krídlo Kamilli, Rutuli uskakujú; Atináš spolu odbehňe silní; Vodci i rozprchlí, a spustlé zástupi k místám Bezpečním sa berú, i na žrebcoch k ohraďe pílá. 870 Žáden aňiž Teukrov sťihavích a vraždi ňesúcích Ňevládá udržať zbrojstvom, buď naproťi postáť; Než volné skonaníma ňesú v zad lúki ramenma; A prašní štvoronožca behem pere podkova úhor. K baštám prach s černími vaľí sa mrakmi zamíšan, A v trúchlé ubohé sa tlčúc prsa matki od ohrad Ženské podvihnú ku ňebeskím pokriki hvezdám. Tích, čo prví sa behem ku verejním rúťiľi bránám, Plukmi ňepráťelské za chrbátami vojsko dopádá; Mordom aňiž ňevihnú smutním, aľe na prahu mesta, 880 A vlastních zabití v baštách, i pomedzi obitmi Bezpečními domov zemrú. Časť bráni zavírá; Cestu aňiž rozchíľiť, aňiž tu do mesta prosících Vzať ňesmá druhov; ukrutná v tom nastaňe vražda Prístupi hájících ze zbrojstvom, a k zbrojstvu ľeťících Z vitvoreních od bašt, slzavími pred ustami otcov. Částka sa do príkop, dolu rúťícími sa krajmi, Válá; částka sľepá a porozmikaními zubadlí Sa vrážá do brán i tuhích zatikáčami podvoj. Z múrov postavené v ostatnéj záhube matki, 890 (K vlasťi pravá tak láska učí,) jak zhľédli Kamillu, Ríchlé šípi rukú hádžú; i zbrojstvo zeľezné Drúhami nasľedujú a poobhoreními kijákmi Presnážné, i prvé dichťá si pre ohradi umreť. Turna zatím v hájoch hrozné zasťihňe poselstvo, A zmaťeňí veľké mláďencovi Akka donášá: Že zrazené Volškov sú hajna, že padla Kamilla, Že zlostní sa hrnú Dardáňi, a Marsem hovícím Všecko berú; veľkí už i strach sa na bašti vinášá. On vsťeklí (hrozná tak vóla Jupitera žádá) 900 Oblahlé zaňechá hori, drsné húšče opusťí. Sotvaže ze spatreňá pouchádzal, a úhori dostal: Keď v prázné Eneáš vejdúcí príhoni hájov Prestúpí vrchi, a s ťemních vidrápe sa dúbrav. Tak spešní oba ze všeckím pred mesto sa náhlá Vojskom, aňiž ďaľeká ňeďeľí jích od seba cesta, A fríďskí Eneáš kúrící prachmi sa úhor Spozďál uhľédá, i laťinské spatruje vojsko; Turnus též hrozného badá Eneáša ve zbrojstve, I spolu noh dupot i žrebcov zasľichňe rizáňí. 910 Hňeď maľi aj ze sebú sa na boj dať, a pótku okúšať: Keď bi ňebol znovaních do vod už zahrúžil iberskích Žrebcov, a ďňem zašlím naspák noc Fébus uvédol. V tábori pred mestom položá sa, a hraďbi zalahnú.