ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pres prostred sa zatím Eneáš mora loďmi ubíral Cesťe o svéj istí, a fujákem záveje ráňal, Spátki hľeďíc na hraďbi, keré už Elízi ňevolnéj Sa svíťá plameňem. Tajná je príčina ohňa: Než horké, veľká prekazí-ľi sa láska, boľesťi, Známé též, vsťeklá čo dokázať mohla bi ženská, Na smutné privedú hádáňí misľe Trojánov. Keď plťe išli vodú, zem aňiž sa ňepotkala vácej; Ze všeckích ňebo stran, ze všeckích rovňina morská: 10 Tenkrát náčerní sa mu na hlavu príval opusťil, Zlú noc i búrku ňesúc; a tmú rozhrozňalo vodstvo. Sám správec Palinúr z visokích tak rečnuje zadkov: „Ach! prečo tak veľké zakľíčili oblohu prški? Neb čo sa otče hrozíš Neptúne?“ Tak ustami reknuv Plachti zebrať poručí, a na mocné vesla dolahnuť; I proťi vetru šikem nahňe plátna, a takto sa ozve: „Údatní Eneášu, čo sám bi ma Juppiter isťil, Ňetrúfám takovími do Vlach dostať sa ňebesmi. Napríč vetri fučá zmeňené, a ze západu slnka 20 Búrá i v černé zháňá sa mračna povetrí. Ďál sa pobírať, a jím odolať siľi dosťi ňemáme. Než poňeváč zmáhá ščasťí, zaňechajme sa ščasťú; A kďe na cestu volá, obráťme sa. V ďáľi i misľím Kraj že Eriksa milí, a sikánskí ňestaňe prístav: Jestľi na merkované spamatať vím dobre sa hvezdi.“ V tom reče nábožní Eneáš: „Už dávno zaisťe Tak vetrov chceť, a darmo viďím ťeba naproťi snážiť. Plachtami cestu obráť. Zdáľiž biť móže miľejšá, Neb kam bich vácej túžil sa korábami dostať, 30 Než tam, kďe mňe chová zem dardánského Acesta, A v sebe zahrabané má Anchízášove kosťi?“ Keď to rekol, k čerpadlu berú sa, na plachti hovícé Vetri dujú; ríchlími bežá hlbočinmi korábi; A k známím veselí doplavá sa naposľedi pískom. Než zopoďál z visokého vrchov sa pahorka ďivící Na príchod tovarišních plť, v stret príjďe Acestes, Hrozní, ve strelkách a libickéj medveďa srsťi: Čo z Dardánki pošlí bol matki, a Krímisa réki. On dávních otcov ňezabudlí, vďačňe privítá 40 Spátki došlích, též možnosťú rád príjme sedláckú, I znovaních hňeď práťelskím zaobejďe bohatstvom. Čím ďeň náhľe druhí jasnom s prvného oďehnal Víchodu hvezdi: ze všech na sňem tovarišstvo dovábí Nábožní Eneáš brehov, a k ňím s kopca virekňe: „Veľkí Dardánskí, s krvi bozkéj národe pošlí, Roční po prebehlích sa mesácoch skončuje obchod, Čo predrahí sme popel bozkého ukrívaľi otca Pod černú zem, a presmutní zasvácaľi oltár. Už, ňeklamem-ľi sa, ďeň nastal, čo vždicki mi trpkí, 50 Vždicki mi cťen buďe (tak bohové sťe zažádaľi) bívať! Ten bár bich vihnaňec na getulskéj píščiňe trávil, Neb v mori zasťihlí gréckém, a v mesťe Micéni: Ročnú predca bi sem rádními konával obetmi Poctu, a príslušné kláďel podarunki na oltár. Včil pred pohrebním prachem a pred kosťami otca, Isťe ňe bez bozkéj, jak mám za to, raddi a vóľe, Prítomní sme, a v práťelskí vnášáme sa prístav. Berme sa všecci tedáž, a radostní poctu konajme; Prosme bohov za veter; bi si aj keď zdvihňeme hraďbi, 60 Túto ve svém každí chcel rok česť chráme konávať. Dvoch na počet juncov pošlí od Tróje Acestes Každí vám dává na koráb: i privezmiťe boztvo K hosťiňe i vlastné i to, čo cťí, kňíža Acestes. Krem toho, keď jasnú sa ďevátá podvihňe žárú Ďeňňica, a svetlom zemskí pooďestre okršľek, Najprvnú visaďím ríchléj loďi ihru Trojánom. I kdo je obratní v behu, a kdo na vládu si kráčá Smelší, buďto na šíp a na lahké strelki je ľepší, Neb drsnú trúfá kožením vésť pótku bijákem: 70 Ňech sa tu ustanoví, a čeká svú odplatu víťaz. Majťež pozhoveňí, a sľichom ratoľesťi uvážťe.“ Tak reknúc, hlavu hňeď materinskím obviňe mirtem. Stáľe Helím to čiňí, to starší rokmi Acestes, Aj pacholík Aškán; a iná z jích príkladu mláďež. Ze sňemu on z množšími potom k hrobu otca ťisící Kráčá, prostrední viprovádzan zástupem hustím. Rádňe tu kapkajicí čistého dva vína pohári, Dva sladkého na zem ľeje mľéka, dva též krvi čerstvéj; A spolu červenavé roztrásá kvítki, i rekňe: 80 „Zdravže buď, otče svatí; zdrav buď naspátki dosáhlí Darmo popel, zdrav buď duch a zbľedlé otcovi sťíni. Končinu auzonskú, a osudní vihľedať úhor, I vlaskí ze ťebú mňe potok ňedopusťeno Tibra.“ Tak reče: keď sľizkí veľkí had znútra ze skríše Kopca seďem krúhov, seďem oblích ťáhňe kotúčov, Hrob pookrúťící, a pres oltár lahki ľezúcí: Námodré mu chrbát zasťírali kapki, a pstrúcí Lesk lupini zlatom osvecoval: jak v mračňe keď oblúk Náproťivím do ťisíca barev rozbľeskuje slnkom. 90 Tím Eneáš strpnul viďeňím. On k posľedu medzi Číšmi dlhími ľezúc krúhí, a dutími pohárí Posvatné okusí hňeď jédla, i spátki ve spodní Ustúpí hrob, a v tom požité oltári opusťí. Tím vácej začatú vikonává otcovi poctu, Ňeznajicí, strážec čiľi místa, či otca služebňík On biť má; tučné dve zabíjá rádňe tu ovce, Toľko bravov, černích též toľko chrbátami juncov; Víno i rozľévá s číš, aj veľkého pokojnú Anchízáša volá dušu a sťín s pekla oďeslan. 100 Též druhové, každí podla svéj možnosťi, darunki Ráďi nosá, a kladú na ohňíšča, i volčata zetnú. Kotľi porádkem iní stavajú, a na tráve ľežící Podhrabujú uhlí, a krúťá masso na rožňoch. Ďeň nastal čekaní, i tuhé Faetontovi žrebce Svetlom jasňejším už Ďeňňicu vézľi ďevátú; A bľižších i povesť i slavné méno Acesta Zvábilo; breh vókol veselím obkľíčiľi mnoztvom, Částka viďeť Teukrov; hotová též částka potíkať. Pred všeckími napred sa kladú na okuhľini prostred 110 Odplati: posvatné trojnožki, a na sľichi vence, Víťazom odmenné též palmi, a zbrojstvo prepekné, I zmočené červcem šati, i zlata hrivni a stríbra; S kopca i vistavením dá hrám zvuk trúbi začátek. Najprvnéj sa do pótki dajú, ťažkími podobné Veslami, pozvibrané štiri ze všeho loďstva korábi. Pospešnú skrze veslárov žeňe Veľribu Mnesteus; Mnesteus Vlach pozatím, ze kerého je Memmia zvan rod; Ohromnú i Giáš ohromnéj víški Chiméru, Tak veľkú, jak mesto, kerú mláďenci trojánskí 120 V trojno perú, do trojna idú hore vesla porádkem; Též Sergest, ze kerého ďeďil dom Sergia méno, Na zrutném Centauri beží, a na Scille Kloantus Modréj, tvój rímskí odkáď je Kluente prenárod. V rovňiňe ďál morskéj šuščícím naproťi pískom Je skala, časmi kerú naduté pod vodmi tonúcú Vlnska perú, zimné ukrijú keď hvezdi fujáki; Mlčki je v čas ťicha, a z ňehnutích hore vipňe sa vírov, Jak poľe, víslunním premilé stanoviščo krehárom. Tam zeľenú Eneáš na daní cíl z dubca ohaňku 130 Ustanoví plavcom znameňí: abi poznaľi odkáď Spátki sa vráťiť, a kďež bi dlhí maľi nakloňiť obchod. Místa potom losujú, a zbehlí vodci na zadkoch Pozďál sa svíťá v zlaťe a v šarláťe prekrásní; Ostatná lisťím topolá sa ovencuje mláďež, A z masníma holá sa ramenma od oľeja ľiščí. Sadnúcí si na lavki, do ruk též vesla chiťící, Na znameňí čekajú, v skáčících od pľesu srdcách Zvírajicí dupká strach, a veľká pochvaľi žádosť. Trúba potom hlasitá jako zazňela, všecci sa cílov 140 Bez baveňá povimikľi ze svích: krik hvezdi porážá; Obracané hoňeníma peňá sa prepasťi ramenma. Brázdi zarovno režú, a celá sa tu rovňina morská Veslami a trorohími praná rozhadzuje piskmi. Tak sa tuhíma do pol ňevalá dvoma žrebcama v ihrách Zaprahlé vozi, a schiťené ze stávki ňerúťá; Tak volními aňiž ňevrťá nad koňmi opratmi Kočiši, a k hustím ňevisá dolu bičmi šibáňám. V tom sa pľéskáňím, zvukem a snážnostmi hovících Rozléhá všecek háj, zavreté hluk zvókola krúťá 150 Zábrehi; odskakujú tlčené od vresku pahorki. První ostatních predbehňe, a vodmi sa pomkňe Medzi hlukem všeho mnoztva Giáš; a za tímto Kloantus Rozháňá sa, veslom ľepší; aľe ťercha korába Spozďílá mešká ho. Po ňích zas Veľriba jednak S Centaurem predné obsáhnuť místo sa pílá. Veľriba včil predčí, včil zmohlú prejďe ohromní Centaur; včil sa obedve ňesú zas jednako čelma, A predlhíma slané brázďá loď spodkama víri. Už k visokéj sa bľížící skaľe vchádzaľi k cílu, 160 Keď sa Giáš první a prostred rovňini víťaz Hňeď na takí pusťí spósob do správca Menéta: „Kam sa mi tak ďaľekí bereš od seba? ríchľe sem obráť Cestu, a drž sa brehov, skaľini k sebe veslami strúhaj; Hlbku iním zaňechaj.“ Reknul. Však predca Menétes Tajních skal sa bojíc, zakrúťil piski do vírov. „Kamže na rúzno iďeš?“ zas; „u skal sa Menéte pobíraj,“ Vikrikoval náramňe Giáš; a hľe zrázu Kloanta Od zadu nastávať zhľédá, a ku predku sa bľížiť. Medzi Giáša loďú on a zňícmi po rovňiňe skalmi 170 Cestu ľevú strúhá, i prvého na ríchľe ubehňe, A prešlím sa na bezpečné more dostaňe cíľem. Rozpálá v tom náramné mláďenca boľesťi, Aj slzi viškvrknú mu z očí; dlícého Menéta, Na svoju česť a na bezpečnosť tovarišstva zabudlí, Stred mora od visokích doľe tváru zhadzuje zadkov; Sám k veslu nastúpí riďitel, sám techto je správcem; Plavcov i podbúdzá, a pravidlo k ohaňce zakrúťí. Než ťažkí, v posľed jak ľedva sa ze dna vichápal, Už starší, a mokrého ľejíc vodu z rúcha, Menétes, 180 Vidrápal sa na vrch skaľi, a v suchu tam si usadnul. Naňho i keď ľeťel aj keď plul hore smáľi sa Teukri; Smáľi i keď naspátki slanú vodu ustami dával. Dva v tom posľední dobrú nadobívaľi náďej, Sergest a Mnesteus, baveného Giáša prevíšiť. Místo prvé dosahá Sergest, a k ohaňce sa bľíží; Ňe však prvňejší je loďú predchádzaja všeckú; Ďíľem prvňejší; zasahá ďíl Veľriba piskem. Než tovarišstvo tuhí v prostred na korábe choďící Podbúdzá Mnesteus: „Včil, včil postaňťe na vesla 190 Hektoroví druhové, v posľednéj záhube Tróje Nasľedňíci braní; tú včil vinaložťe mi vládu, Včil to i srdce, keré na getulskích ňésľi sťe pískoch, Jonskích též hlbinách, a sľedovních Málee vlnskách. Ňechcem biť první, aňi už zvíšiť si ňežádám; Ó bár bich! než víšťe, kerím, Neptúne, si poprál, Stiďme sa posľední vráťiť: to premóžťe junáci, Hanbu i tú oďeženťe.“ Ze všéj oňi vládi nalahnú Hňeď k veslám: veľkími koráb sa pozatrase vrhmi, A zdvihľé zvivracá more; v tom dech unávuje častí 200 Údi a usta suché; pot odevšáď rekmi sa rúťí. Náhoda žádostné plavcom víťaztvo doňésla. Neb jak žúrící sa rozháňá ke skaľe predkem Sergest nútrajší, a po úzkích híbe sa místách, Do skal ňeščastní zaprel pod vodmi čučících. Pohnulo sa kremeňí, i na ostrú praščali vesla Podvaďené skalu, a zvesené sa kňísaľi piski. Plavci poviskakujú, a hrubími sa krikmi opozďá; Žerďi porád kované i preostré koncami bidla Vezmú, a zdrobené chitajú stred rovňiňi vesla. 210 Než Mnesteus veselí, dareňím též o mnoho prudší, Ze všej vládi vesel, pribraním i ku príspeju vetrem, Snadné vodstvo roňí, a verejnú hladčinu zbíhá. Jak rázem pohnutá ťemnéj holubička ze skríše, Čožto dom a sladké v ďeravéj má úskaľe hňézdo, Ven do pola vnášá sa, a laklá na streše brkmi Zatrepotá; lahkú po pokojném stáľe povetrú Cestu seká, aňi pospešních skoro ňehňe tu krídel. Tak Mnesteus, jeho ostatné tak Veľriba k cílu Behmi krojí more; tak ju samú ňese vláda ľeťícú. 220 I v hlbokích napred skaľinách Sergesta ňechává A v ňízkích pasovať sa brodoch, spolu darmo zovúc’ho K príspeju, a zlomeními bežať sa učíc’ho lopatmi. Nahľe Giáša a ohromnú dosťihňe Chiméru; Ustúpí mu i tá, poňeváč beze svého je správca. Zostává jeďiní pri samém až konci Kloantus: V tom sa po ňem pusťí, a ze všeckéj ťiskňe ho vládi. Tehdi sa rozmáhá zvuk, a všecci na zápať idúc’ho Podpalujú pokrikmi, hučí náramňe povetrí. Ti hňevajú sa vidreť vlastné víťaztvo a slávu 230 Už hotovú, svój chcú i život za chválu oďezdať. Tíchto kojí dareňí; nebo možné zdá sa prevíšiť. Aj rovníma bi snad boľi odmenu loďma dosáhľi: Keď bi ňebol, k morskému zepav ruki vodstvu, Kloantus Prosbi viľél, a bohov na pomoc skrze záslubi vzíval: „Boztvo, keré vládáš celinú, ve kerého ubíhám Rovňiňe, já na brehoch bílého ťi junca pred oltár Rád pre slub ustanovím, a vnúternosťi do morskích Pusťím vln, hojnú vikonám též vínami poctu.“ Reknul, a od hlbokích vod Néreoviček a Forka 240 Zástup hňeď visľišal ho celí; i Panópea ďevča, Sám i oťec Portún veľkíma poháňal idúcí Rukma koráb. On skór od vetra a šípki ochitréj Odbíhá k zemi, a v hlbokí sa poukrije prístav. Anchízáša tedáž sin, vedla običaje všeckím, Víťaza skrz veľké vivolávača usta Kloanta Oznámí, a sľich zeľením mu ovencuje bobkem; Obdar též na korábi vibrať troch juncov, i hojnosť Vína, i stríbra hrubú odnášať popraje hrivnu. Obzlaštnú aľe rozdává svím odmenu vodcom: 250 Víťazu sukňu zlatem višitú, na keréjžto prehustí Prám ve dvojno bežal melibejskím zvókola červcem, Královské i na ňéj vitkávano chlapča na Íďe Ríchlonohé šípkú a behem nadháňalo laňki Zahráté, a porozdišané, klukatími keréžto Juppiterov pták vzal do visosťi pazúrami z Ídi. Obstarní zepaté strážní ruki darmo ku hvezdám Podvihujú; a psov zmítá sa do vetra ščekáňí. Než pozatím temu, bol čo druhé vzal místo korábem, Krúžkami pospojení a zlatím ve trojnako útkem 260 Ozdobení pancír, on sám čo Demoleu víťaz Pod visokú sťáhnul Trójú Simoenta u réki, Okrasu a v pótkách vernú nosiť obranu dává. Fégeus aj Sagaris dva pacholci ho ľedva uňésľi Svích na pľecách pre krúžki mnohé; aľe ňekdi navľéklím Demoleos núťil rozprchlích k úskoku Teukrov. Než na treťú skládá dva meďenné odmenu kotľi; Též ze stríbra kuté, i vipuklé rezbami číše. Už tak i obdarení, a prepišní všecci bohatstvom, Išľi ovencované sľichi vínkami s červca mající: 270 Keď sa preľedva mnohú vimsťící ze skaľi prácú, Potraťeními veslí, a na jednom járme osláblí, Sergest vismátú bez všéj loď chváľi poháňal. Jak had na hradskéj posťihlí cesťe, jehožto Prešlo napríč kolo, neb kameňem ho sťažka raňící Praskel, a vrhmi ňechal polovic mrtvého pocestní, Darmo dlhé uťekať snážící krúhi zavíňá; S částki tuhí, iskríc plameň očma, a usta sičícé Podvihujíc; raňená ho baví zase od vrhu částka, Zvinki pľetúc’ho, a do vlastních skrucujíc’ho sa údov. 280 Tak loď opozďílá skazeními sa híbala veslí; Vetri ju predca ženú, a plachtami víjďe na prístav. Náďejnú Eneáš Sergestovi odmenu dává, Mav tu radosť pre koráb a druhov naspátki dovézlích. Služka ňeňezbehlá uďeľí sa mu práce Minervi Z ostrova Kréti rodem, Foloe, dvojčence majícá. Nábožní Eneáš po takéjto sa ihre pobíral Na svíží trávňík, skriveními kerížto pahorkí Obkľičoval háj; a v prostred bol jakžto ďivadlo Okruhlí úval, kam medzi ťisícmi sa ňésol 290 Hrďina prostrední, a na viššé místo zasadnul. Tu, prudkími kerím bi sa snaď chcelo behmi potíkať, Veľkú pozve cenú, a pred ustami odmenu skládá. Teukri, a rozmaťení zejdú sa do spolku Sikáňi, Nízus a Eurialus ze všech predstúpiľi první. Eurialus podobi krásnéj a mladosťi kvetúcéj; Z láski puhéj Nízus k mláďencovi; k tímto sa dává Královskí s Priama rodu víborného Dióres; Sálius, a spolu s ňím Patrón: ze keríchžto Akarnan Bol jeden, Arkadčan bol iní od Tégee mesta; 300 Též dva, Helím a tuhí Panopes, mláďenci sicílskí, Pozviklí hájom, druhové staršého Acesta; Krem toho najmnožší, na kerích tma dolahla povesťi. V prostred ňích pozatím Eneáš tak rečnoval ustmi: „Sľišťe ma, a z veselú, čo rečem, posluchňiťe mislú. S techto bez obdareňá žádní ňeoďejďe mi počtu. Krétské vihlaďením ľiščícé šípi sa ostrím Dám dva, a ozdobenú ze stríbrom ťenčicu odňésť. Tento jeden pre všech buďe dar. Tré odplatu první Obsáhnú, a žltím sa okrásá olivi vencem. 310 Ostrojeného prví maj víťaz v ozdobe žrebca; Odplatu vezme druhí amazonské strelkami puzdro Nastrkané tráckími, keré ponavókol obíhá Ze zlata pás, a oblú pritkává zápina perlú. S tímto treťí rád argoskím ňech oďejďe šišákem.“ Jak to rekol, vezmú hňeď místo, a zrázu, očuvše Dať znameňí, do behov zachiťá sa; i čaru opusťá, Prívalu nárovní, a okom sa k cílu ňesúcí. Najprvní vichopí sa, a najďál pred všemi ľiská Nad veter i hromové Nízus mnoho krídla chitrejší. 320 Najbľíž, než zopoďál najbľíž, zasťihňe ho Sálius; Eurialus je treťí v ňechaném od Sálie mísťe; Eurialu v zápať je Helím; podla techto samého Sprudka ľeťí a patú jemu už patu škrábe Dióres, Ku pľecu sa bľížíc; aj vác kebi zbívalo ďálki, Bol bi ho predbehnul, neb s ňím sa za rovno doňésol. Už znovaní skoro posľedním sa na končinu cíla Ňésľi behem: keď na hladkéj súkrevňici Nízus Šmekňe sa ňeščastní; s pobitích čo z náhodi juncov Rozlátá zem a vikvitlú pozamáčala trávu. 330 Mláďenček tu sa už víťaz náramňe ťešící Na zmočeném potklé ňedržal trávňíku choďidla; Než na ňerád a na posvatnú krv lícama padnul. Však ňe na Euriala, na jehož ňe i lásku zabíval; Neb schopení v klzkém položí sa na Sália mísťe. On v tom na zrepeném hore znak rozťáhňe sa písku. Eurialus chvátá, a darunkem práťela víťaz K predku sahá, i s pľeskmi ľeťí i pokrikmi hovících. Nastúpí mu Helím, a treťá včil palma Dióres. Sálius ohromním tu zbor na ďivadľe seďící, 340 A predních obľičaj starcov ponaplňuje vreskem, I klamem odňesenú žádá sebe slávu navráťiť. Euriala prízeň hájí, a slzički počestné, I čnosť bívajicá na krásnéj tvári miľejšá. Zastává, a tuhími volá pokrikmi Dióres, Víťaztvom čo treťí je, a darmo pre odplatu kráčá Posľednú, česť jestľi prvá bi na Sália prešla. Tehdi praví Eneáš: „Vaša mzda, mláďenci, je istá; Ňikdo aňiž vám ňepremeňí víťaztva porádek: Buď sa mi pozvoľené zmilovať nad práťela pádem.“ 350 Tak reča, Sáliovi prezrutnú kóru getulskéj Levice dá, srsťú a zlatími pazúrami vážnú. V tom Nízus: „Toľkí premohlím dává-ľi sa obdar, Aj lutuješ padlích: mňe jakú dáš Nízovi hodnú Odplatu? najprvní čo zaslúžil chválami venca; Keď bi to zlé ňebolo mňa, čo Sália, potkalo ščasťí.“ A spolu, reknúcí toto, usta ukázal, a vlhkú Špatné údi krvú. Dobré sa uzasmeje kňíža, A ščít káže viňést jemu, Didimaónovu prácu, Grékom s posvatních sťáhlí Neptúnovi podvoj. 360 Tímto prevíborním ucťí mláďenca darunkem. Keď sa potom dokonal beh, a všeckím odplati rozdal: „Včil ňech, jestľiže má kdo chuť a zmužilého je srdca, Pristúpí sem, a obťáhnúc dlaňe ramena vistre.“ Tak reče, a dvojakú predkládá odmenu pótki: Víťazovi krásného zlatom též vínkami junca; Víborní premohlému šišák a meč, úťechu bídi. Bez baveňá Dáres náramnú usta vinášá Vládú, a z veľkím sa mužov podvihňe hučáňím; Čo zviknul jeďiní brávať sa na Párisa z bitkú; 370 Pri hrobe aj, kďe ľeží najvatší zahraban Hektor, Ohromného ťelom náramním víťaza Búta, Z bebrického kerí sa priňésel rodstva Amíka, Zrúťil, a na prachovém rozťáhel k úmoru písku. Tak visokú do prvéj Dáres hlavu pótki vipíná, A pľeca visťírá široké, i ramenma premítá Sem tam rozťahujíc, a duté pere vrhmi povetrí. Stáľe iní sa hľedá; s toľkích aľe zástupu ňikdo Pristúpiť ňesmí, a na lokti bijáki naťáhnuť. V tom veselí, a všech si misľící v pótce prevíšiť, 380 Stal k Eneáša nohám, aňi už sa ňemeškaja vácej, Tehdáž volka za roh polapí; a tak ustami rekňe: „Bohiňe sinku, chiťiť keď ňikdo sa ňechce do pótki, Čož mám darmo čekať? čo sa ďál bez potrebi meškať? Odvésť už rozkáž darunek.“ Spolu šemraľi ustmi Dardánskí, a, čo zaslúbil, dať kázaľi všecci. V tom vážní timi slovmi karhá Entella Acestes, Na trávném jak najbľižší pokrovci zasadnul: „Entell, darmo ze všech najvatší hrďino ňekdi, Zdáľiž tak veľkú začatéj bez pótki dopusťíš 390 Odmenu vzať? Kďe včil boh Eriks, nám darmo viprávan Od ťeba, tvój učiťel? kďe povesť po Trinákrii všeckéj Rozňesená, a ze strech to visících mnoztvo korisťí?“ On k tomu: „Dávňejšá ňeopusťila chváľi ma žádosť Bázňú odplašená; aľe ťažká staršoba zmrzlú Krv mi tupí, a slabá už vláda zachladzuje údi. Jestľiže včil bi mladosť bola tá mňe, čo bívala ňekdi; A pre kerú v toľkém ňešeredňík tento si trúfá: Isťe ňebol bich mzdú pusťil sa do pótki a krásním Zvan juncem; na darunk aňi ňedbám.“ Takto rečúcí, 400 Do prostredku hoďí dva preveľkéj ťerchi bijáki; Údatní ze keríma krutéj sa do pótki zanášať Zviknul Eriks, a tuhú obvíňať ramena kórú. Všecci sa hňeď poďešá, neb veľkích sedmero volskích Kož zeľezom zašitím olovom též drsňalo hrozních. Sám Dáres nad iních zmeraví, a preveľmi sa zdráhá; Též veľoúdatní Eneáš v ruce váhu i mocních Sem tam ňezmerné úvazkov závini krúťí. V tom starší Entell takovímito ozve sa slovmi: „Čož kebi ňekdo biják a strašné Herkula zbrojstvo, 410 Presmutnú i po tíchto brehoch bol pótku zahľédol? Hroznú túto Eriks tvój brat zbroj ňekdi užíval, Ešče viďíš ju krvú biť a mozgami všecku zaľétu. Tú proťi Herkulovi stál; já sem k téjto naviknul: Čerstvejšá keď krv silu prála, a staršoba ešče Závistná po sľichoch bíléj mi ňetrúsila barvi. Jestľiže však naše sa príčí to Darétovi zbrojstvo, A privoľí Eneáš, schváľí též póvod Acestes, Rovnú vezmime braň. Skládám ťi Eriksove kóri; Sprosťi sa bázňe; biják dolu aj ti uvrhňi trojánskí.“ 420 Tak reknúc, dvojnásobné s pľec zhadzuje rúcho, I zrutné údov náramních článi a kosťi Odstre, a ohromní u prostred postaňe písku. Anchízáša tedáž sin vezme bijáki podobné, A vládné rovníma obom dlaňe zbrojma zaťáhňe. Hňeď každí hore nadvihnuv sa na prsti vipíná, A zhola ňezlaklí do povetrá udvihňe lokti. Najďál vistrmené od ran hlavi spátki uchílá; V tom sa rukú ruka potkává, a do bitki sa drážá: Ten ľepší na noh obratnosť ve mladosťi si trúfá; 430 Tento silú ťela mocňejší; aľe koľena slabšé Pokľesujú; a hrubé ťažkí dech unávuje údi. Darmo perú muži medzi sebú množšími sa vrhmi, Darmo dutí pukajú bok, a veľké pľeskoti prsma Spósobujú; pri ušách a sľichoch ruka zhusta sa vókol Túlá; najtvrdšé praščá pod ranmi čelusťi. Zostává ňehnutí vždi na jednéj postave Entell, Údami a strážníma ranám sa uchíluja očma. Tak, jak onen, čo tuhí visoké nástrojmi dobívá Mesto, aneb na horách obľéhá zbrojstvami hraďbu, 440 Včil ten, včil zase tam ten prístup, i všecki prezírá Místa, a rozľičním ju nadarmo uťiskuje vpádem. Vipnul sa pravicú Entell, a na víšku viňésol: On chitrí od vistavenéj hlavi úraz idúcí Predviďel, a spešními uhnuv sa povišmekol údmi. Entell všecku vidal do povetrá vládu; a ťažkí Náramnú ťerchú sám od seba ťažko upadnul: Jak na horách Erimanta, aneb jak ňekdi na Íďe Spráchňivelá zrúťí sa, vivrhlá od vetra, sosňa. Snážnosťú sa i Teukri pohnú i junáci sicílskí; 450 Krik stává k ňebesám; první i dobehňe Acestes, A zlutujíc rovného vekem hore práťela zdvíhá. Však ňeopozďílí aňi laklí hrďina pádem Prudší v boj kráčá, a hňevem podbudzuje vládu; Aj stud ho aj známá sila ke zmužilosťi zapáľí; A vrúcí po celém zavracá prestranstve Daréta, Včil pravicú, včil zas levicú vrhi dávaja hrozné. Odtuchnuť mu ňedá. Jak husté krúpami prški Na strechi praskotajú: častím tak hrďina práňím Oboma rukma vrťí, a zarážá zhusta Daréta. 460 Tehdi krutéj Eneáš ďáľej srďitosťi sa zmáhať, A vsťeklú Entella mislú ňedopusťil ukrutňiť; Než koňec ustanovil boju, a zmoreného Daréta Visloboďil, premilími ťešíc ho tu slovmi, a reknul: „Ňeščastní, čo ťa tak veľká zachváťila bláznosť? Zdáľiž inú silu a zmeňené už boztvo ňepoznáš? Ustup.“ Tak povedá, a rečú tú rozveďe pótku. Než verní druhové ho, oslablé jak nohi vlékol, A kláťil sem i tam hlavu, krv spolu ustami hustú I v sedléj zubi ven vibité súkrevňici dával, 470 K loďstvu ťahnú; meč též a šišák, jak dostaľi rozkaz, Pojmú: z víťaztvom ňechajú Entellovi junca. V tom víťaz mislú nadutí, a pre junca viňéslí: „Bohiňe sinku, vi též,“ zavolá, „na to patriťe Teukri, I mňe jaká sila ve mladších zostávala údoch; I z jakovéj tenkrát smrťi bi sťe vitrhľi Daréta.“ Reknul, a náproťiví k bulovím sa povistavil ustám, Čo stál odplatní dar pótki; i pravicu viššej Rozťáhnúc, drsné v prostred čela vetňe bijáki Zdvihlí, a prebitími vrazí jích mozgmi do kosťí: 480 Kľesňe, a bezdušní sa trasúc dolu padňe na zem vól. On silními také nad ňím slova prsmi vipusťí: „Tento život ľepší za smrť ťi Daréta, Erikse, Splácám; a skládám umeňí a bijáki tu víťaz.“ Hňeďki volá Eneáš, komu bi spešními potíkať Strelkami snaď bola chuť, hojné též odmeni dává; I z veľkím tu sťažeň mnoztvom ze Seresta korába Vidvíhá, a na prevľečeních holubičku provázkoch, Kam šípí maľi bi strílať, hore k žežlu uváže. Zešľi sa hňeď mužové, a meďenním trásľi šišákem 490 Povmetané losi; místo prvé s pokrikmi hovících Hirtakoviča iních nade všech Hipokonta vichádzá; Nasľedoval ho tedáž Mnesteus včil v pótce korábov Zvíťazitel, Mnesteus zeľením už vencem okrásen; Eurición je treťí, preslavní Pandare, tvój brat: Čožto na rozrušeňí spravenéj zmluvi ňekdi ponúklí, První do prostred si vipusťil šípku Achajskích; Posľední v hlbokém zostal dňe šišáka Acestes: Odváživ sa i sám v mláďencov prácu oďezdať. Tehdi mnohú skrivené vládú ponaťáhňe lučiščo 500 Sám sebe muž každí, a s túlov šípi dobívá. V tom lahké prvná strela Hirtakoviča junáka Hvižďícú tu ňebom ťeťivú rozvrhňe povetrí; Prišla i, a proťi v nadstaveném pozapichla sa žežľe. Zatrásel sa sťažeň, laklé zapľéskalo ptáča Krídlama, a z veľkím zvuk dávalo všecko trepáňím. Mnesteus v tom napatím bistrejší postaňe lúkem, Cíľící na visosť, a okom spolu míril i šípem: Než lútosťi hoden vraziť až do samého ňevládal Ptáčata strelku; motúz a konopné prestreľil uzľi, 510 S ňíchžto nohú zvesené z visokého sa kňísalo žežla: V tom do vetrov zaľeťí a do černích odbehňe oblak. Spešní Eurición, hotovím už dávno zamíren Lúkem v hrsťi držíc šíp, vzíval k príspeju bratra, Už v prázném veselú zhľédnúc holubičku povetrú; A v černém krídlí trepajícú mračne zarážá. Zvrhňe sa bezdušná, a život v prostredku ňebeskích Hvezd zaňechá, i boden padlá šíp spátki donášá. Po straťeném zbíval jeďiní víťaztve Acestes: Čo však predca tuhú do povetrá strelku vipusťil, 520 Svím sa chťíc umeňím a frňícím lúkem ukázať. V tom náhlí sa očám predhoďí, veľkého mající Biť znameňá, úkaz; hrozní jak vípad ohlásil: A strašní svú predpoveďú vikládaľi veščci. Neb v ťekutém sa ľeťíc rozpáľila oblaku šípka, A plameňem žárnú dala cestu, i zmizla do lahkích Vetrov ohňem strovená: jak spadlé často prebehnú Pres ňebo a chvostem za sebú sa Ocasňice ťáhnú. Ustrnutí v mislách ku bohom sa uťíkaľi s prosbú Dardánskí a Trinákríckí. Aňi techto ňezaprel 530 Úkazu najvatší Eneáš; než Acesta obejma Najdražšími nadá obdarmi, a takto virekňe: „Vezmi si, otče; nebož král najviššého Olimpa Chcel, takovímto ďivem bi si ňésol bez losu poctu. Túto za svój dar mať buďeš Anchízáša samého Pozvipuklími koľem rezanú tvárnosťami číšu, Tráckí ňekdi čo dal sám Anchízášovi Cisseus V obdare najvatšém svéj láski památku, a záloh.“ Tak povedav na sľichoch zeľením obvencuje bobkem; A predného z iních všech víťaza rekňe Acesta. 540 Predchiťenú aňi Eurición si ňezáviďel hodnosť; Ačkoľvek z visokého zrazil holubičku povetrá. V odplaťe najbľižší je po ňem, čo prestreľil uzľi; Ostatní, ríchlú čo zapichnul šípku do sťažňa. Než zbožní Eneáš, ňeprepusťíc ešče ďivadla, Pozve tedáž Epitovca, čo bol za strážca malému, A druha Júlu, i tak do uší dóverňe pošeptá: „Iď k Aškánovi, a chlapcov má jestľiže vojsko Už dovčil hotové, i koňov beh rádňe porádan, K ďedkovi ňech zástup sprovoďí, a ukáže sa v zbrojstve. 550 Rekňi,“ poví. Sám z napratanéj okruhľini ludstvu Odkročiť, a prázné zaňechať rozkáže tu místo. Chlapci si vikračujú, a za rovno pred ustami otcov Na strojeních sa skvá žrebcoch: na keríchžto idúcích Všecka trinákrícká a trojánská híkala mláďež. Všecci majú své ozdobené hlavi rádňe korunkú; A dva poozbrojené končárem dríni zeľezním. Časť na pľecách lahkí ňese túl; od hrdla sa ťáhňe Obtočená krúžkov ze zlatích nad prsmi reťázka. Ozdobních trojakí zástup je koňíkov, i vodci 560 Tré behajú; a dvanásť iďe chlapcov rádňe za každím, Rozďeľením skvúcích sa tu hajnom, a spravcami rovních. Jedno je vojsko, Priam čo radostné chlapča porádá Méno ňesúc ďeda; víborné tvoje ďéťa, Políte, Ňekdi majíc Vlachi rozmnožovať: bílími jehožto Kapkami bistonskí ňese kóň; nohi od predu bílé Má, bílím sa čelom bujní do visosťi vipíná. Vodcem Atis je druhím, odkáď vzaľi Attii póvod; Ze všech najmilšé Aškánovi chlapcovi chlapča. Posľední, a z iních první ve kráse, na tírském 570 Júlus bol vézol sa nosákovi: Dído čo krásná Biť stálú jemu svéj dala láski památku a záloh; Ostatná mláďež na žrebcoch Acesta sa ňésla. S pľesmi tu rozďešilích prijmú, a ťešá sa hľeďící Teukri, i dávňejších badajú tvár z ustami otcov. Čim bujními celí zbor a svích poprechádzaľi pohľed Žrebcami: nastrojením zňícími na ďálce ohlasmi Epitovič znameňí dal, a bičmi zapraskel ochotní. V tom rovním zachiťá sa porádkem, a vodci na trojno Rozďeľení zástup vivedú, i spátki sa vráťá 580 Zas volaní, a ňepráťelské ňese oščepi každí. Z náproťivého potom si iní beh místa a príbeh Zas vezmú, i jeden za druhím proťi zákluku zákluk Zapľetajú, a viobrazujú pod zbrojstvami pótku. Včil v úskok sa dajú; včil jak ňepráťeľi píki Obráťá; včil po spraveném v raďe pokoji ťáhnú. Jak sa praví, Labirint visokém že na ostrove Kréti Sťenmi sľepími roben chodňík a ťisícami zmiľní Cest mával podvod, znameňí po keríchžto na víchod Ňezbadané a ňevipľeťené zamotávaľi blúdi. 590 Tak ňeináč Teukrov sinové motajíce sa cestu Zapľetajú, a šijú beh i zmatnú ihrami pótku, Delfínom rovní: čo plujú v mori buďto libickém, Buďtož karpatském, a vedú své pres vlni ihri. První tento behov zvik, a túto koňíkov obratnosť Aškán, keď si Dlhú obháňal baštami Albu, Obnovil, a starších hrávať Laťinákov učíval, Sám na jakí spósob, na jakí s ňím chlapci trojánskí Védľi. Tuhí cvičiľi v ňéj svích Albáňi potomkov; Od ňích najvatší vzal Rím, a mal ihru za vlastnú; 600 Aj včil chlapci zovú sa Trója, a vojsko trojánské. Až dosaváď slavné konané sú otcovi pótki. Tu Ščasťí napred zmeňené obráťilo víru. Neb keď rozľičnú konajú hrú kopcu počestnosť: Rosnú odsílá Duhu Júno Saturnova céra Loďstvo na dardánské, a posilňuje vetrem idúcú, Premnoho zmíšlajicá, dávné ňezabudla boľesťi. Náhľícá ona v tom sa ťisícéj barvi pres oblúk, Ňezbadaná, v leťe pospešném zestúpila panna; Veľkí zahľédá pri hrách zbeh, a breztvo obejdúc, 610 Prístav sám ňechaní a prázné spatruje loďstvo. Než ďál odstraňené po brehoch straťeného Trojánki Anchízáša plačú, a všecki do hlbki tu morskéj Patrá kvíľícé: znovaním ach! toľko že vírov, Toľko pozostává ceľini: hlas tento je všeckích; Mesto prosá; drsnéj plahočiť sa po rovňiňe sťíská. Tehdi sa do stredních Duha, skázu prinášať umícá, Pusťí, a zléká dolu rúcho a bohiňe usta; V tom Beroú učiňí sa, ženú tmarského Dorikla; Ňekdi keréj slavní bíval rod, i méno, i ďétki; 620 A k matkám tak dardánskím sa do prostredu vnášá: „Ó bídné,“ povirekňe, „čo nás pod baštami vlasťi Dánajské v pótkách ňezamárňilo vojsko! mi národ Ňeščastní, k jakovéj chovajú nás odsudi skáze? Už sédmi v behu rok sa točí od záhubi Tróje, Jak po morách všeckích i zemách blúďíme, na toľko Scestních už zmerajíc skal a hvezd; čo krajnu hledáme Od nás ďáľících sa Vlach, a zmítáme sa vlnmi. Bratra Eriksa tu kraj, tu je hosť a vládar Acestes. Čož bráňí položiť nám bašti, a v mesťe prebívať? 630 Ó vlasť, ó vidreté z ňepráťela boztvo nadarmo; Zdáž pozatím žádné sa ňenazvú ohradi Tróje? Ňikďe vod hektorskích, Simoenta a Ksanta, ňeuzrem? Nuž teda ňeščastné se mnú podpálťe korábi. Neb ve snách fríďskéj sa mi sťín Kassandri ukázan Veščice zdál zažatí dať lúč: ,Tu Tróju hľedajťe; Váš tu je dom,‘ hovoríc. Už čas do práce ponúká; Ňedľime vác na takí úkaz. Neptúnovi zdvihlích, Hľe štvoro oltárov. Boh sám chuť a fakľe dodává.“ Tak reknúc, prvná záhubné pojme tu ohňe, 640 I pravicú ďaľeko zdvihlú násilňe zamírí, Aj vihoďí. Poďešá sa na misľi a srdci Trojánki. Jedna tu ze všeckích najstaršá odreče Pirgo, Toľko sinov Priama královská ňekdi chovačka: „Rétejská to ňeňí Beroe, manželka Dorikla, Matki; na znak zjevní bozkéj pohľedňiťe krási, Na svetlé zraki; čožto za duch sa u téjto nachádzá, Čož za tvár, buďtož hlas, aneb čo za chódza idúcéj. Já sama vistrojená Berou sem oďešla ňemocnú, Rozhňevanú, že takéj zbavená slavnosťi jeďinká, 650 Vzdávať ňevládá s nami Anchízášovi poctu.“ Tak reče. Rozpačité napred škaredíma na loďstvo Očma roďički patrá, v najvatšéj lásce pochibné Prítomnéj zemi, a zvúcéj skrze odsudi krajni: Keď Duha na zdvihlích k ňebesám sa vinášala krídlách, A pres náramní v mračnách pospíchala oblúk, Tehdi ďivem zjašené a vsťekmi na srdci pozašlé Zrázu povikríknú, a plameň z ohňišča dopadnú; Časť oltár lúpí, zažaté ratoľesťi a fakľe Hádžú. Rozbesňen žúrí plápolmi po lavkách 660 Vulkán též veslách, a barevních z jedľini zadkoch. Anchízáša na hrob smutní a ďivadla sedánki Eumél dojďe posel, že horá loďe, správu ňesúcí; Aj sami pláchi viďá v černém hore oblaku ľétať. A prední Aškán, jak beh veselého koňíctva Ríďil, tak spešní k zdvihlému na žrebcovi loďstvu Náhľil; aňiž laklí zadržať ho ňevládaľi správci. „Čož za vsťek to noví? kam včil cíľíťe, krajanki Ňeščastné?“ hovorí; „ňe ňepráťela zlého, ňe loďstvo Argoské; vašu než náďej páľíťe. Hľe já sem 670 Váš Aškán“: prázním uďerí pred nohmi šišákem; Čož mal nastrčení, keď boj vipodobňoval ihrú. Pospíší Eneáš, pospíšá zástupi Teukrov. Než ti po rozľičném veľkého od úlaku breztve Rozprchnú sa; i háj, a duté skaľi jestľi bi ňekďe Našli, patrá. Omrzí jích účin a svetlo; i prišlé Zas k sebe svích badajú, vihnatá je ze srdca i Júno. Než zbesné preto ohňe ze svéj ňepopusťiľi vládi: Pod vlhkími chitá sa tľícá brvnami kúďel Dím kobačíc, hustí i plameň žere od spodu trámi, 680 A zhubná sa po všech rozchádzá skáza koráboch; Práca aňiž hrďinov z ľétími ňeprospeje vodmi. V tom zbožní Eneáš na pľecách roztrhňe si rúcho, I vzívá na pomoc bohov, i dlaňe zepňe ku hvezdám: „Vševládní Jupiter, jestľiž v ňemilosťi Trojánov Ešče ňemáš všeckích, útrpnosť jestľi na bídi Prehľédá ludské; dajž, otče, korábi od ohňa Včil vidreť, a skrovné veci chráň od záhubi Teukrov. Neb, čo pozostává, hromovú strelu, jestľi sem hodní, Pusťi, a tvú mňa na tomto rukú už mísťe zamárňi.“ 690 Sotvaže tak reknul, keď roztrhlími ňemírná Mračnami hňeď vsťekľiť započíná búrka, a všecki Trískáňím sa trasú zemi víški, a úvaľi; z oblak Mútní vodmi hučí, a fujákami zhustuje príval. Odhora s ňím naplňá sa korábi, a brvna pomoknú Obhorené; až pozdusená para všecka, a všecko, Okrem štir skazeních, držané od záhubi loďstvo. Než skrz tú Eneáš utrápen skázu, preveľkú Včil sem včil zase tam zavracá sa na srdci boľesťú Rozvažujíc, čiľi má zostať ve Sicílii, pusťa 700 Z misľi osud, či sa do vlaskích ľen končin oďebrať. V tom starší Nautes, čo ze všech ho učívala najvác Pallas, a najmnožšú známého povestňila veščbú. Ten vikládal, aneb čo bohov bi vihrážala prchkosť, Neb čo bi svój osudu chcel mať každého porádek, Stáľe takími ťešíc Eneáša poodreče slovmi: „Bohiňe sinku, osud kam ťáhňe, do cesti sa dajme; Čožkoľvek potká, ňeseňím sa všecko prevíší. Dardánského tu máš rodu od bozkého Acesta: Pojmi ho, a privoľí-ľi pripoj sebe za druha raddi; 710 Dajže mu tích, zhinutími čo sú ťi korábami nazbit, Tích i, kerí sťískať na tvé si počínaľi číni; Aj šeďivích starcov, zmorené aj plavbami matki, Též čo je ňevládné a ňebezpečnosťi bojícé, Odďel; a v tíchto zemách skonaním povol ohradi zdvihnuť. Mesto budú od Acesta daním zvať ménom Acestu.“ Pozbuďení Eneáš takovímito práťela slovmi, Tehdáž po všeckích sa mislú rozťáhňe starosťách; I v prostred ňeba už sa šerá Noc žrebcama vézla. Anchízáša zatím podobizna sa zdála mu otca 720 Odpadlá z ňeba hlas takovíto na chitro vipúščať: „Ó sinu, nežľi život mňe, zakáď sem tento požíval, O mnoho vác milší; sinu, Tróje utrápen osudmi; Juppiterov tu na rozkaz iďem, čo korábom oďehnal Plápoľi, a v posľed z visokého sa zhlédel Olimpa. Raddu, čo včil najmúdrejšú predhadzuje Nautes, Poslúchaj: vibraních, údatné srdca, junákov Do Vlach pojmi. Tuhí a podrsní ve mrave národ V láckéj máš zvíšiť zemi. Napred Plúta doľejší Však naščív dom, i pres hlboké sa Averno pobíraj 730 Mému ku potkáňú a slovám. Neb v pekľe ohavném, A trúchlích ňejsem sťínoch; než ve zbore zbožních V hájoch elízejskích bívám. Kďe Sibilla prečistá Najmnožšú vésť má ťa krvú černého dobitka. Tvój sa celí tenkrát naučíš rod, i bašti popráté. A včil dobre sa maj. Vlhká pól cesti Noc ušla; A prudkími krutí mňa ofúkel žrebcami Víchod.“ Tak reče, a v lahkém, jako dím, sa zmizňe povetrú. V tom hovorí Eneáš: „Kďe bežíš? kďe sa takto zachítáš? Neb pred kím uťekáš? kdo mi bráňí, bich ťa ňeobjal.“ 740 Tak reknúc popol a spícé rozbudzuje ohňe; Strážcov i pergamskích, a šedéj posvatnicu Vesti, Vrúcňe pobožnú cťí pražmú, i kuridlom okáďá. Hňeď verních povolá druhov a predného Acesta, Rozkaz Juppiterov silnú též otcovu vólu Oznámí, i jaké bi na misľi pozostalo zdáňí. V radďe ňeňí baveňá; aňi sám ňeodepre Acestes. Tehdi poodsúďá ženi mestu, a všecko voľícé Ludstvo zložá, veľkéj ňepotrebné pochvaľi srdca. Lavki nová, i poobhorené od plápola brvna 750 Opravujú; spolu vesla krešú si, a povrazi napnú. Skrovní sú na počet, muži však nad míru bojovní. Mesto zatím Eneáš krojenú obmedzuje brázdú, Též domi losmi ďeľí, toto Ílium, aj tito místa Trójú biť rozkáže. Ťeší sa z mesta Acestes. Súdňicu ustanoví, a zvaním dá zákoni otcom. Tehdáž chrám, čo sahal k hvezdám, na pahorku Eriksa Venuši cipriskéj založí, kňaza pres to i háje Najšír posvatné hrobu Anchízáša pridává. Pres ďevať už hodoval ďňí národ, a pocta obetná 760 Oltárom konaná: vlni keď pozarovnalo váňí, A zdvihlí fukotem zve na morské víri poľedňák. Náramní pres nakrivené plač strhňe sa breztvo, Medzi sebú objímavších sa pres ďeň i pres noc. Už ženi, už ti, kerím pozdávala ňekdi sa hrozná Biť mora tvár, a v ušách aňi zňésť jeho ména ňemohli, Ísť sami chcú, a všecku trpeť zase bídu na cesťe. Jíchžto milími ťeší Eneáš odchádzaja slovmi, A krevnému slzíc všech Acestovi snážňe porúčá. Rádňe potom tri zabiť rozkáže Eriksovi ťelce, 770 Búrkám též černím jahňičku, a povrazi odbiť. Sám, poovencovaní bľednúcím oľivi listem, Číšu na predku drží, a vnúternosťi do morskích Vrhlé sláň púščá, i obetné rozľeje víno. Zmohnúcí sa veter na idúcích od zadu fúká. Snážňe perú druhové more veslom, a rovňinu škrábú. Pečmi zatím hrizená Vénus k Neptúnovi rekňe, A trúchlého ponos takovíto ze srdca vipusťí: „Hňev ťažkí, a ňijak ňesité zléj srdce Junóni, Núťá ke všeckím stúpiť, Neptúne, ma prosbám: 780 Tú aňi čas predlhí, aňi čnosť ňeukojuje žádná; Ňechce aňiž muža biť vólú a osudmi pokojná. Dosťi ňemá fríďského ze stred ludu zrúcať ohavnú Mesto ňenávisťú, a zlém ostatki po všeckom Zmítať: kosťi a prach zabitéj prenasľeduje Tróje. Ňech toľkích ona vsťeklosťí má príčini známé. Sám svedkem ti, jakú na libickích búrku oňehdá Stvárala zátočinách. More aj ňebo zmíchala všecko, Uspoľehlá tenkrát na eolskích darmo fujákov, To spáchať sa ve tvém opovážila zlostňica pánstve. 790 Ejhľe i skrz nahnaté v ňešľechetnosť matki trojánské Spáľila mrzko duté loďe; a zhoreními korábí Bídňe druhov zaňechať v cudzéj podonúťila krajňe. Čo zbívá; to prosím, bezpečnú pres more dopraj Plavbu, a laurenskí dostať breh ščastľivo Tibra: Jestľi dané žádám, a ti ohradi Párki dopusťá.“ Tehdi Saturna sinek, čo kroťívá rovňinu, hlasňe: „Slušná vec ťebe v mém dúfať mocnárstve, Citérko, Odkáď máš rod; i dóvernosť sem túto zaslúžil. Často krutú sem já ňeba aj mora besnotu sťíšil. 800 Tvój aňi méň Eneáš v peči, skrz Simoenta a Ksanta Svedčím, u mňa ňebol na zemách. Keď vojsko Trojánov Bezdušné sťihajíc vrážal do hraďbi Achilles, A mnoho ludstva ťisíc smrťi dával, i kvíľili réki Podvihlé, aňi beh si naísť a do rovňini zválať Ňevládal sa Ksant: vtedi Péleovičovi s pótki, Ňe vládú, ňe bohem rovnéj, Eneáša sem odňal Skrz hmlu dutú: bár míma voľil sem rukma povíšen Múr krivoprísažnéj do samého dna Tróje vivráťiť. Aj včil tá k ňemu láska trvá; strach z misľi vipusťi. 810 Príjďe na bezpeční, jak žádáš, prístav Averna. Len jeďiní má biť, čo na morskích pozhiňe víroch; Jedna za najmnožších hlava ľen sa na zátopu oddá.“ Čím veselé skrz tú ukojil reč bohiňe srdce: Do zlata hňeď zaprahá, a peňícé uzdi frčícím Navléká žrebcom, volné z ruk i oprati púščá; Nad vrchními ľeťí pospešní pres more vlnmi. Záveje sa zňížá, a duté pod zňíc’mi koľesmi Hladko sa zrovnává more; ujdú mrákavi z oblak. V tom ďivné sa druhov rozľičních tvári ukážú; 820 Veľribi, i Glaukov pluk, a ďéťa Inóni Palémon Pospešní i Tritóni, celé též Forka vojanstvo; Odľeva sú Tétis z Melitú, i Panópea devča, Cimodoce s Taliú, Spio, a s ňú Nézea švárná. Tímto sa rozpačité Eneášovi srdce radosťú Obveseľí veľkú; rozkáže ochitre na všeckích Zdvihnuť sťažňe lodách, a rozestreť plachti na bidla. Povrazi rozťáhnú spolu všecki; a klíni popusťá, Včil na praví, včil zas na ľeví bok; rovno zakrúťá, A proťi obráťá rohi; své ňese loďstvo povetrí. 830 Najprvní Palinúr loď pred všeckími uháňal; Techto na rozkaz iní ve svéj maľi cesťe sa ríďiť. I skoro prostredních ňeba už dostávala končin Vlhká Noc: zmorené spáňú pooďezdaľi údi Na tvrdších zložení pod veslami plavci sedánkoch: Lahkí od hvezdnéj keď Sen dolu pusťa sa víški Ťemné rozprášil povetrí, a sťíni rozehnal, Ťa hľedajíc, Palinúre, tuhé ťebe zlého ňesúcí Drímáňí sna; a na zvíšném boh zadku visadnul, S Forbášem rovní v parsúňe; a takto sa ozval: 840 „Viď, Palinúre, tedáž sama jak ňese rovňina loďstvo; Vetri dujú rovné: dává sa ťi chvíla na spáňí. Skloň hlavu, a staléj znované zraki práci ukradňi. Já ťi buďem tvú zastávať na ňekoľko povinnosť.“ Sotvaže udvihnúc Palinúr oči naproťi rekňe: „Chceš-ľi, abich krotkú mora tvár a pokojňe ľežíce Záveje ňeznal? abich spoľehol sa na potvoru túto? Jakže na podvodních zaňechám Eneáša fujákov, Jasním aj sklamaní biv toľkokráte povetrím?“ Tak jemu odpovedá, a porád u riďidla vezící, 850 Ruk s ňeho ňespúščá, spolu merkuje očma na hvezdi. V tom boh pozmočenú v létejskéj réce haluzkú, A štikskú nadanú vládú, nad sľichma zatrásá; I kľeslé, bár odpíral, pozaťiskňe mu svetla. Sotvi prvá zmorené zachváťila drímota údi: Keď hore nadlahnúc, ze sťáhlú od zadu částkú, A z veslom ho do vod morskích dolu ustami zrúťil, Snážňe druhov na pomoc prispeť zvúcého nadarmo; Sám uľeťíc v lahké zmiznul sa ochitre povetrí. Však loďe bezpečnú po vodách sa ubírali cestú, 860 Bez všeckéj i pre Neptúnov slub uchádzali bázňe. Práve ba ke skaľinám vezené už ťáhli sirenskím; Ňekdi preňesnadním, a množších kosťami bílím; V tom stajním skaľi zachríplé vln hvižďali pľeskem: Keď straťením Eneáš správcem sa blúdňe zanášať Zmerkoval, a v nočnéj ríďil sám rovňiňe loďstvo, Kvíľící, a na misľi raňen pre práťela úpad. „Ó príľiš ňebesám a ťichéj, Palinúre, verící Rovňiňe, v ňeznámém poľežíš bez pohrebu písku.“