ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Takto virekňe slzíc, a loďám beh zvolna popúščá, Až v posľed sa do Kúm eubojskích dostaňe končin. Obráťá k moru piski: tedáž sa korábi držebním Kotvi zubem stužujú, a ohlími zaprestre sa krajní Zadkami breh; vrúcí mláďencov zástup ochotních Skáče na hešperskú zem: častka ocelmi dobívá Ve kremeňov skovaného žilách ohňa; částka do hájov, Zvírat obidla, beží; a naľézlé prúdi ukáže. Než velonábožní Eneáš do chrámu, Apolla 10 Boztvo kerím vládá, a do hroznéj skríše Sibilli, Jaskiňe náramnéj, vnášá sa: keréjžto vnukáňí Délskí boh dává, a budúcé zvestuje všecko. Už do luhov Trivie zajdú a zlatého do bidla. Ňekdi, povesť je, Dedal že z Mínosa krajni uťéklí, Pospešníma vidať sám krídlama smev sa povetrú, Ňezviklú stuďenéj zabral sa ku pólnoci cestú, Až nad kalciskím spusťil sa naposľedi zámkem. Keď dostal sa do tíchto zemí, ťebe napred, Apollo, Zasvaťené dal krídla, a chrám zakládal ohromní. 20 Androgea na dverách bola smrť; k tomu pokutu dáva Cekropskí siľení, každí rok sedmoro sinkov, (Ó bídná vec!) postavené spolu z losmi je vedro. Vidvihlá z mora odpovedá zem naproťi gnoská: Láska tu ukrutná viritá je bujáka, a tajňe Obcujicá s ňím Pazifae, rod i zmíšan a ďéťa Dvojtvárné Minotaur, preohavnéj láski památka; Práca je též, a ňevipľeťené labirinta bluďiščo; Než veľkú nad královskéj poupohna sa láskú Céri Dedal, podvod sťen a zákluki cesti ukázal, 30 Klbkom sám ríďíc kroki. Aj ti bi s’, Ikare, veľkí Bol mal v práci poďíl, kebi ľen boli práli boľesťi. Na zlaťe sa dvakrát vipodobňiť príhodu snážil: Dvakrát otcovské ruki kľesli. Ba práve bi všecko Svím boľi prešľi okom; kebi už sa preďeslan Achátes Spátki ňebol vráťil, spolu Féba a Trivie kňazka, Deifobe Glauka, i tá ke královi takto virekla: „Ďíváňá čas prítomní takového ňežádá. Včil z ňetklého zabiť ľepšej buďe sedmoro juncov Stáda, i toľko ze všech vibraních podla obradu jahňic.“ 40 Tak reknúc k Eneášu (aňižto z obetmi na rozkaz Vác ňedlá mužové) Teukrov zve do chrámu kňazovka. Bok skali eubojskéj vitesan je na jaskiňu veľkú: Kam širokích sto prístupkov, sto sopúchov uvádzá; Odkáď odpoveďí rúťí sa na toľko Sibilli. Prišľi na prah, keď panna poví: „Už veščbu zažádať Čas je; hľe boh tu prítomní, boh.“ Takto rečúcéj Pred bránú sa tvár a všecka premíňala barva, Též dubkem vlasi stáľi; ďivé aľe srdce, a dušné Rozdúvá prsa vsťek; vatšá aj zdála sa ludskím 50 Ňezňícá ohlasem; jak prítomného nafúklá Už bola Féba duchem. „Pozdní ku prosbe si, pozdní, Dardánskí Eneášu?“ praví, „aňi jaskiňe ďešnéj Usta sa skór veľké ňeoťevrú.“ Takto rečúcá Zmlknula. Pres mocné ladoví strach kosťi Trojánom Rozchádzal sa, a král z hlbokích prs začňe sa modľiť: „Fébe, kerí vždi si sa zmiloval nad bídami Tróje, Párisa šípi kerí s’ do krutého zamíril Achilla; Skrz ťeba vodca na tak hroznú sem rovňinu veľké Kľíčícú zemi, též na kraj v ďaľekosťi ľežících 60 Massilskích, a na súsedné vešol úhori píščin; Už v posľed vchádzáme do Vlach naspátki bežících. Ňech dosaváď nás ľen ščasťí trápívalo Tróje. Pergamskému tedáž odpusťiť národu máťe, Ó bohové ze bohiňmi, čo vám bola Trója a sláva Dardánov ňemilá. Ti svatá spolu, veščico, dobre Všecko viďíc, čo priísť má, daj, králostvo ňežádám Ňepráté osudem, v láckéj zemi Teukrov osádľiť, A blúdné sem tam dosaváď až boztva Trojánov Fébu tedáž položím a latonskéj Trivie pevní 70 Z mramora chrám i svátečné ďňi pre Féba naríďím, Aj ťebe v méj veľká posvatňica zostaňe krajňe: Neb tam já ukrijem tvoje veščbi, a odsudi tajňe Národu mému dané, vibraních též, panno milostná, Privlastňím ťi mužov. Ňepopíš ľen pesňe na listoch; Bi schiťené v posmech prudkému ňelétali vetru. Než sama mňe spívaj, to prosím ťa.“ Reč ustami skončil. Než veľká ňechcevši trpeť v sebe veščica Féba, V jaskiňi stáľe behá, zdáľiž veľkého bi mohla S prs viraziť boha: tím besné vác téjto on usta 80 Lomcuje, srdce kroťíc ďivoké, a do veščbi naháňá. Už sto sa aj veľkích pohnuťím zotváralo vlastním Jaskiňe ust, a taká s ňích odpoveď išla do vetrov: „Ó veľké na morách v posľed si ňebezpeče prestál! Však čekajú vatšé na zemách. Do krajni lavínskéj Dardánskí príjdú; peč túto ze srdca vipusťi: Však ňebudú žádať si do ňéj prísť. Vojni, ukrutné Vojni, Tiber sa mnohéj i peňící od krvi zhlédám, Tam ňebudú Simois, tam Ksant, aňi tábori schádzať Argoské. Už iní je prichistan v Lácku Achilles, 90 Z bohiňe též zroďení. Aňi zlá ňeoďejďe Trojánom Od boku Júno. Ti keď v ostatnéj potrebe každí Vlach národ, každé na pomoc buďeš ohradi žádať! Príčina zas toľkéj má biť žena bídi ku Teukrom Hosťinská; a prespolná, čo sa zosnuje, svadba. Zlému ňedaj sa premocť: aľe smelší naproťi kráčaj, Koľko buďeš ľen mocť. Prvná ťebe cesta, čo najméň Bi s’ misľel, spaseňá z gréckého oťevre sa mesta.“ Tak timi kúmejská s posvatňice rečmi Sibilla Okluki prestrašné spívá, a z jaskiňe hlásí, 100 Zapľetajíc ze tmavími pravé: tito uzdi Apollo Ríďí, a vboďené obracá pod ňadrami ostňe. Čím pusťil vsťek, a čím besné sa uťíšili usta; Hrďina k ňéj hovorí: „Žádní, ó panno, ma spósob Celki noví a skrz ňenadálí práci ňepotká. Všecko sem uznal, a prv ze sebú si na misľi uvážil. Jedno prosím. Keď, jak sa praví, že krála tu pekla Brána, a rozľété stává Acherontovo bahno: Ňech sa mi ku spatreňú otcovskéj tvári dopusťí Stúpiť; cestu ukáž, a hrozné pristúpi otvor. 110 Já sem ho ze stred ohňov sťihavích i ťisícoro šípov Na svích ochráňil ramenách, a ňepráťelu vidrel; On mňa ve všech bol nasľedoval pres rovňinu cestách, I všeľiké se mnú mora aj ňeba víhrozi ňésol, Ačkoľvek choraví, nad vládu a staršobi možnosť. Pres to abich k ťebe bral sa, a tvému uťíkal obidlu, Sám rozkaz mňa prosíc dával. Nad sinkem a otcem Zhľedňi sa, panno milá; poňeváč ťebe všecko je možné; Darmo aňiž Hekata k hájom ťa ňekládla Averna: Jestľi mohel sťín svéj dovolať manželki si Orfej, 120 Tráckú bezpeční harfú zňícími i strunmi; Jestľiže smrť Polluks zameňící bratra vikúpil, Tú aj toľko chodí cestú. Na čo Tézea rekňem, Herkula neb veľkého? I mój ze Jupitera póvod.“ Slovmi takími prosí, a rukú oltára sa tíká; Veščica keď mu poví: „Anchízášovče Trojáne, Od krvi boztva pošlí, snadní ťi do pekla je zestup; Vždicki je otvorená ve ďňe i v noci Plútova brána; Než nohu spátki viňésť, a kraj naščíviť horejší, Práca je najťažšá. Toto málo, kerímžto milosťiv 130 Bol Jupiter, buď jích zmužilé k ňebu čnosti viňésli, Mohľi bohov sinové. Prostredkem háje sa krúťá, A zvókol černími Kocít záklukmi otáčá. Jestľiže však toľká chuť, toľká misľi je žádosť, Réku dvakrát prepluť štikskú, dvakráte zahľédnuť Pekla tmu; a hroznú podstúpiť prácu sa lúbí: Sľiš, čo sa má napred vikonať. Na stromku je sťínném Zasloňená aj listmi zlatá aj prútkem haluzka, Posvatná, hovorí sa, Prozerpiňe: túto zavírá Zhusta luh, a tmavší zasťírá sťínami úval. 140 Však skór v podzemnú zestúpiť ňikdo ňemóže Skríšu, dokáď ze stromka zlatú ňeutrhňe haluzku. Túto nosiť za svój krásná si Prozerpina obdar Zríďila. Keď prvná sa oďejme, na téjto viháňá Mísťe iná; a kovem zapučí ratoľestka podobním. Tehdi okom zdvíhaj sa na víšku, a rádňe naľézlú Svú odtrhňi rukú; nebo hňeď sama od seba pusťí Jestľi ťa k peklu osud zve: ináč ňijakími sa odňať Mocmi ňedá, aňi bi s’ ju mečem ňevládal useknuť. Krem toho bezdušné ťi ľeží ťelo práťela tvého, 150 (Ach ňeznáš) a celé pohrebem zasmutňuje loďstvo: Keď tuto raddu hľedáš, a u méj máš zábavu bráni. Techto na své napred vlož místo, a ukri do kopca. Veď černí dobitek: prvná toto ňech je očista. Tak v posľed štikskí uviďíš luh, krajnu žijícím Ňeschodnú.“ To rečúc zavretími umlknula ustmi. Presmutnú Eneáš tvárú, v zem zrakma sa opra, Z jaskiňe odchádzá; a sľepí v svéj misľi si váží Sám ze sebú vípad. Verní druh s tímto Achátes Kráčá, a zmítá rovnú sa na cesťe boľesťú. 160 Premnoho rozľičních si vecí prednášaľi rečmi: Kdož bi umrel ze druhov, pochovať koho veščica káže, Než tito na brežném Eolovca Miséna pomedzú, K svím jak prišľi, viďá mordem zabitého ňehodním: Nad ňeho súcejší ňenaľézlí ňikdo ze všeckích Mužstvo buďiť trúbú, a zvukmi do bitki zapáľiť. Hektora on veľkého druhem bol, Hektora vókol Pótki prevíborní trúbú obchádzal a píkú. Než pozatím o život jak bol ho privédol Achilles: Dardánského tedáž Eneáša sa hrďina mocní 170 Stal druh, nasľedovav ňepodľejšú čnosťami stránku. Než včil, keď na dutú zazňíval pres more trúbu, Bezrozumí, a do pótki bohov skrze ohlasi drážil, Závistní ho Tritón, k vereňú vec jestľi je hodná, U skal v rozpeňeních zahrúžil z úkladu víroch. Tehdi si všecci krikem vókol boľi sťískaľi veľkím; Obzlašť nábožní Eneáš. V tom veščice rozkaz Bez baveňá konajú kvíľíce, a pohrebu oltár Ze stromová snážá sa naklásť, i do víški povihnať. Hňeď sa do hája berú, zvírat hlbokého ležiska: 180 Sosňe na zem padajú; cer dává od seker ohlas; Kláti hrubích jasenov, kolné též kľínami ščípú Dubce; a náramné zvalujú hrabi v úvaľi s kopcov. První též Eneáš k takovéj tovarišstvo ponúká Práci, a sám rovné zapopádá nástroje rukma. Ve svéj však trúchléj to zatím sebe misľi premítá, Patrící tu na luh veľkí, a tak ustami žádá: „Ó ten keď bi zlatí sa očám už na strome prútek V toľkích dal zazreť hájoch! keď veščica príľiš O ťebe všecko pravé bola nám predňésla, Miséne.“ 190 Sotvaže tak povedá, dve tedáž holubički ľeťícé Pres povetrí ku samím príjdú jemu z náhodi ustám A v zeľeném sadnú trávňíku. Tu hrďina veľkí Ptákov matki miléj pozná, a z radosťi virekňe: „Buďťe mi vodci tedáž, ňejaká je-ľi cesta, a ríďťe Mój do luhov chodňík, kďe drahá zasťíňuje masnú Zem ratoľesť. Ti ma též dobrá ňeopusťi ve chibních Bohiňo matko vecách.“ Reča takto na mísťe pozostal; Patrící, čo za znak mu dajú, kam v pokroku cílá. Medzi napásáňím skáčícé toľko oďešli, 200 Koľko očí bistrosť sľedujících mohla dosáhnuť. Jak k dušnému potom sa zbľížili hrdlu Averna, Ríchľe sa podvihnú; a duté preľeťíce povetrí, Na dvojakí hňeď strom, premilé sebe místo, visadnú: Odkáď rozľiční zlata sťín pres halúzki sa ľiščal. Jak v hájoch keď na prostred zimi ímelo čerstvím Rozzeľeňá lisťím, ze svého čo stromka ňerosťe, A hladké žltavím obkľíčí pannohi mláďím: Tú bolo na sťínném podobú zlato vihnalo dubci; Tak ľíbozňícé v lupinách šust dávalo váňí. 210 Hňeď ratoľestku chiťí Eneáš, a z radosťi utrhňe Spírajicú, i do veščícéj ňese bidla Sibilli. Méň ňe zatím trúchlí oplakávaľi Teukri Miséna, A prachom ohluchlím posľednú chistaľi poctu. Napred náramnú z masňejších lúčov a kolních Hraňicu zdvihľi dubov: na keréj boki vipnuľi s černích Vistavené drév, pohrebné též s cipra ohaňki Pichľi na predku, a vrch skvúcím okrásiľi zbrojstvom. Částka ťeplú vodu a vrícé od plápola kotľi Chistá, i zmívá ťelo zastidľého i masťí. 220 Kvílba trvá. Usaďá potom oplakaného na posťel, Červcem též močené, čo ho ňekdi oďívali, rúcha Naň prestrú. Časť pod veľké podľézla nosidla, Smutnú službu čiňíc, a jakož zvik bíval u predkov Naspák zodvracaní daľi faklu. Kaďidlo sa páľí, Lichva bitá, a v oheň rozláté oľeja číše. Keď sa polahnúcí usadel popel, ohňe i sťíchľi: Zbitki a žížnícé vínom pozaľévaľi pláchi. V tom Korineus pobrané zavrel do popelňice kosťi. Tenže druhov trikráte vodú obchádzal očistnú, 230 Pokropovav ze rosú a haluzkú olivi ščastnéj; Sčisťil též mužov, a z mrtvím sa naposľedi lúčil. Než zbožní Eneáš náramnéj postavi hroblu Podvihel, a vlastnú mužovi zbroj, veslo, i trúbu Pod vetrnú dal horú: čo volá sa do včilka misenská On ňeho, a z večnú zachovává méno památkú. Keď vikonal to, plňí hňeď ochotní veščice rozkaz. Najhlbšá v skaľe z náramním bola jaskiňa hrdlom, Černú bezpečná kalužú a sťínami hájov: Nad ňú ze ptákov žádní bez pádu ňemohľi 240 Krídlama cestu konať: toľké s ťemného sa žrídla Púchi vichádzajicé na horejšé ňésľi povetrí: Odkáď Dánajskí to ponazvaľi místo Aornon. Tam napred štvoro čerňajicích sa chrbátami juncov Ustanoví, a kňazovka na jích čela vína uľévá. Vrchné též s prostredku rohov chlpi rádňe vitrhnúc Ohňe na posvatné uhoďí, jako obetu prvnú. Hlasmi zovúc Hekatu, v ňebesách a v pekľe premožnú; Britvi iní stavajú pod hrdla, a číšami ťeplú Krv širokími berú. Sám černím jahňicu rúnom 250 Matce krutích Eneáš Vsťekľic jéj sestre i veľkéj Zetňe mečem, jalovú ťi, Prozerpino, zetňe kravičku. Královi Štiksa potom noční pripravuje oltár, A v celkosťi v oheň mocních pouvrhňe bujákov, Krem toho ščedre olej na horícé sťehna viľévá. V tom hľe pri prvňejšém zoreňú a pri víchoďe slnka, Zem pod nohma ručať, vrchi aj sa začínaľi hájov Kňísať, a psi v nočních ščekotať zazdávaľi sťínoch, Vchádzajicú bohiňú. „Opoďál ustupťe ňečistí,“ Veščica vikríká, „a z hája sa berťe celého; 260 Než ti vidaj sa na cestu, i meč povimikňi ze pošvi; Včil sila, včil zmužilé, Eneášu, je srdce potrebné.“ Rekši, do otvorenéj treščícá jaskiňe vchádzá. Vodkiňi on v zápať ňelaklími sa krokmi pobírá. Ó bohové, mocnári duší, a sťíni mlčícé, Aj Chaos, aj Flegeton, preťiché v noci místa na šírku, Buď mi slobodno jeviť sľišané; a spozvola reknuť Najhlbšú tajnosťi zemú a mrakmi zaťáhlé. V ťemnosťách sami ľen pres nočné kráčali sťíni, Po prázních krajnách, a po pustích Plúta obidlách. 270 Cesta jaká v hájoch pri ňevládném svetľe mesáca Bívá: keď mračním ukrité ňebe zašlo povetrím, A vlastnú černá tma vecám zodnášala barvu. Pred širokú síňú a v prvném pekla hrtáňe Zarmutek a msťícé pozakládali izbi Starosťi; Bidlá též Ňemoci zbľedlé tam, a Staršoba trúchlá, I škaredí Strach, i zlozvodní Hlad, a Chudoba špatná: Obludi prestrašné k viďeňú: Smrť rovňe, i Práca; Brat pozatím Smrťi Sen, zlostné též misľi Radosťi, A v proťivém prahu ukrutná mordárkiňa Vojna, 280 Aj ze zeľez hrozních lože Vsťekľic, a Ňesvora besná, Rozkrvavé na zjaščerenéj ščici vínki majícá. Na prostred panoží a haluzné rozkladi šírí Veľkí brest: na kerém, povedá sa, že mísťe navókol Sni prázné bidlá, a na každém lisťe sa kňíšú. Krem toho najmnožšé rozľičních potvori zvírat, Ve vrátách Centauri ľežá, a Scilli ňerovné, I storukí Briareus, sama též prehrozňe sipícá Ňetvora lerňanská, a fučícá ohňe Chiméra; Harpie, aj Gorgonki, a sťín Gerióna troťelní. 290 Znáhla tu prestrašení Eneáš ven s pošvi dobívá Zbrojstvo, a všem sa mečem, čo mu naproťi išli, vihrážá, Aj, kebi v tom ňebola zbehlá jemu rekla družička, Že blúďá duchové pod práznú bez ťela tvárú, Bol bi zahnal sa tedáž, a do sťínov darmo zaťínal. Odtáď cesta šerá ku vodám Acheronta privádzá: Bahnom a náramnú kalní vír tento prepasťú Sa krúťí, a celí do Kocíta viprázňuje písek. Hrozní prívozňík timi vodmi a rékami vládá Strašní mrzkosťú Cháron: s podbradka jemužto 300 Najmnožšé drsňá šeďini: zraki ohňami ľiščá; Zašpiňené od pľec zvesené je na zápinu rúcho. Sám žeňe plť žerďú, a pomáhá veslami plavbe, Mrtvích též na zahrdzavenéj loďi sťíni prevážá, Už starší; aľe predca jarú má staršobi vládu. Tam sa všecko na breh rozprchlé rúťilo mnoztvo, Matki i manželové, ťela též, čo sa pozboli svetla, Údatních hrďinov, pacholíci a panni vidajné, I vložení do hraňic mláďenci pred ustami otcov: Jak mnoho od hájov predňejším podzimu chladňom 310 Listov opádává, neb jak mnoho z rovňini morskéj Ptákov stádňe hrčí sa na zem, keď réka zachládlá Pres more odháňá, a na slunné višľe pomedzí. Stáli prosíc, prvních abi vzal na loďičku za réku, A zdvihlé za druhím túžic ruki spínali breztvom. Smutní však pltňík včil tích, včil vezme si tam tích; Ostatních aľe kam najďál od písku zaháňá. V tom sa ďivíc Eneáš, neb na zhon tento sa pohnul: „Rekňiže, panno, čo má znamenať zbeh tento u réki? Též čo prosá duše? neb pre jakí tito od brehu rozďíl 320 Ustupujú, ti plavá sa po modrích veslami bahnách?“ Dlhoveká jemu tak nakrátce vireknula kňazka: „Anchízáša roďenče, bohov bez rozpaku ďéťa, Bahna Kocíta viďíš, a zaláté Štiksa močári, Pres ňe danú ňikdá ňerušívá prísahu boztvo. Tento celí, čo zreš, nudzní bez hrobľi je zástup; Pltňík ten, Cháron; ti, kerích veze, pohrebu došlí. Skór aňi pres hrozní sa ňedá breh a réku zachríplú Prepluť, v bidľe zakáď ňebudú svém kosťi prebívať. Za sto rokov blúďá, a tlčú vždi sa breztva navókol. 330 Až tenkrát prijaté žádostné réki nahľédnú.“ Anchízáša sinek postál, a choďidla zaseknul; Premnoho misľící, a jejích nad losmi žeľící. Smutních a hrobovéj zbaveních zahľédňe tu pocti, Z Leukašpem ňebohím líckích plť vodca Oronta: S Tróje čo jích po dutéj sa vezúcích rovňiňe víchor Zachváťil, pohrobíc ve vodách i korábi i mužstvo. Hľe správec Palinúr k ňemu v tom sa rozháňaja ňésol: Ondi čo ve plaveňú, jak merkoval očma na hvezdi, Od zadkov zrúťen do prostred hlbki upadnul. 340 Techto mnohích smutného ve tmách jak ľedva dopoznal; Tak první osloví: „Kdo ťa nám, Palinúre, ze boztva Vidrel, a na prostred zahrúžil rovňini morskéj? Rekňiže. Však pred tím klamající ňikdi ňepoznan, Túto ľen odpoveďú mňa ošáľil Apollo jeďinkú: Keď mňe bol oznámil, ščastní že po rovňiňe končin Do vlaskích príjďeš. Tá ejhľe je príslubu víra?“ On však: „Aňiž ťa rečú Anchízášovče ňešáľil Fébus, aňižto ma boh ňezahrúžil v rovňiňe morskéj. Neb správné, z množšú odtrhlé z náhodi ťerchú, 350 Veslo, jemuž sem bol strážcem dan, a cestu porádal, Zvrhlí sem sťáhnul. Prisahám skrze rovňinu drsnú, Žádná tak veľká o samého ma ňevzala bázeň, Jak rádného bi tvé, zbavené i pravidla i správca, Búrícími duté sa ňehrúžiľi vlnmi korábi. Tri stuďené pres ňezmerné mňa tu víri poľedňák Násilní vézel noci; vlaskú sotva na štvrtí Zahľédol som ďeň podvihlí nad vodi krajnu. Priplul sem ku zemám: už i bezpečného dosáhel Místa; ďiví kebi lud mokrím ťažkého ma rúchom, 360 A príkrí ohnutíma vrchol skaľi rukma chiťíc’ho, Zbrojmi ňebol dopadel, za korisť zľemiselňe mající. Včil ťelo mám ve vodách, a na zábrehu vetri ma krúťá. Tehdi ťa skrz povetrí a milostné svetlo ňebeské, I skrze otca prosím, veľkú též Júlovu náďej: S tochto vimož mňa zlého; aneb ti do kopca mňa zahrab, Však ťi to vec možná, a na prístav ber sa velínskí; Neb ti mi, jestľi jakí je, i jestľi ukázala matka Bohiňa spósob (aňiž ňeverím, bez vóľi že boztva, Toľké réki chitáš sa a Štiksovo bahno prebrodnuť) 370 Daj ruku, a trúchlého sebú mňa pres vodu pojmi: Po smrťi aspoň abich na pokojné bidlo sa dostal.“ Tak hovorí, keď čistotná tak veščica počňe: „Odkáď táto ťi tak hrozná, Palinúre, je žádosť? Ti hrobu pozbavení vodu Štiksa i Vsťekľic ukrutnú Zhľédňeš réku, a breh na iní bez rozkazu pojďeš? Prestaň osud bozkí premeňiť sa prosbami dúfať. Než si na mé pamataj slova, trpkéj úťechu bídi. Neb tvé súsední, i na ďálku i šírku po mestách Zlími hnutí úkazmi ňebes, lud kosťi udobrí; 380 Zdvihňe hrob, a slavnú buďe u hrobu poctu konávať, Večné aj Palinúra krajom tím zostaňe méno.“ Túto uťíchla rečú peč, a ze smutného ňekoľko Vistala srdca boľesť; s prízviska je místa radostní. Tehdi po cesťe idú začatéj, a k réce sa bľížá; Tíchto jak od štikskéj prívozňík mláki uzazrel Mlčki choďiť pres háj, a brehov sa choďidlama tíkať, Tak první uďerí, a do ňích timi slovmi oďezdá: „Kdožkoľvek si, čo ozbrojení sa k réce pobíráš, Prav, čo iďeš sem; a už ďáľej s toho ňehňi sa místa. 390 Tento je sťínov obit, sna a zléj noci, vodkiňe drímot; Na štikském ňeslobodno živích jest člnku prevážať. Však sem aňiž ňeťešil sa, že sem prišlého na túto Vzal kaluž Alceviča, ňe aňižto Piritoa s Tézeem: Bár pošlí ze bohov ňepremohléj bívaľi vládi. Ten strážného pekel ze samích až krála palácov Bol védol v reťazách a trnúc’ho od úlaku ťáhnul: Než tito královnú opovážiľi Plútovi odňať.“ Naproťi amfrízská nakrátce mu rekla Sibilla: „Žádní ten tu ňeňí úklad; prestaň sa urážať; 400 Zbroj ňehrozí sa mocú. I pre nás ňech v ďére ohromní Vždi ščekajíc vrátní ňeťelesné sťíni ďešívá; Ňech čistá ve svého domoch je Prozerpina stríca. Dardánskí Eneáš, pre pobožnosť v ďáľi vihlásen I pre zbroj, k dolním sa pobírá k otcovi sťínom. Jestľiže predstaveňím toľká ťa ňehíbe pobožnosť: Aspoň tú ratoľesť“ (ratoľesť pod šatmi ukáže) „Poznaj.“ V tom naduté sa mu od hňevu srdce uťíší. Vác aňi už ňepoví. On hňeď na haluzki osudnéj Premnoho dar sa ďivíc, po dlhém časi očma zahľédlí, 410 Černú pristává loďkú, a k písku sa bľíží. Tu hňeď iné duše, na predlhé čo visadnuli lavki, Pozrážá, a dno viprázňíc Eneáša prijímá Náramného ve žlab. Pod veľkú praščala ťerchú Popľetaná loď, a rozpuklá mnoho nabrala bahna. V posľed prebrodlích i Sibillu i vodca za rékú Na škaredí hľen a modrobľedé povisadzuje síťí. Ohromní tromi v téj ščekotá vždi hrtánami krajňe Naproťi v náramnéj rozťáhlí jaskiňi Cerber. Veščica zahľédnúc jemu už krki hadmi sa hrozňať, 420 Pripravené z madu a z jáder, čo prinášalo spáňí, Žrádlo hoďí. Besné tri on od hladu usta rozedrev Predhoďené ulapí, i hrubími uvrhna chrbátmi Lahňe, a ohromní po celéj rozprestre sa ďére. Pohrobením Eneáš strážním hňeď dostaňe prístup, A z brehu ňevracavéj sa ochotní réki ubírá. Hňeďki bol usľišaní hlas, a veľkí pospolu nárek, Aj duše u prednéj kvíľícé bráni maľičkích: S presladkími čo jích životí a s prsmi žalostní Rozlúčil ďeň, a pod trpké dal kopce pohrebmi. 430 Bľíž ňích sú, čo krivú podaní boli úmoru vinnú: Bez losu však ti, aňiž bez sudca, ňedostaľi místa. Vispitovač Mínos potrásá vedro; a na sňem Sťíni volá, na život sa jejích a na zlosťi domáhá. Pretrúchlích v súsedstve potom sú místa, ňevinní Smrť čo svú predsťihli rukú, a pre svetla ňenávisť Pozboli svích sa duší. Jak včil miľeráďi bi v horném Núdze a najťažšé znášať chceli bídi povetrú! Odpírá osud, i hnusné obmedzuje smutnú Bahno vodú, a ďevať štikskích struh vókol otáčá. 440 Odtáď veľmi ňeďál na všecki je stránki uzírať Rozľehlé smutné pola: tak jích nazvaľi ménom. Tam ti, čo jích hroznéj vitrúzňila otrova láski, V zestraňeních sa tajá chodňíkoch, a mirťini vókol Hájmi krijú: po saméj smrťi peč jích ňechce opusťiť. Fédru a Prokru na tích místách, a Erifilu trúchlú Odsťírať hrozné, čo boďel sin, prúhi zahľédá, S ňú i Evadnu, i Pazifaju; Laodámia tímto Jest tovariška, i muž pred časmi, a včil žena, Cénis, V dávňejšú zas i prepravená skrze odsudi tvárnosť. 450 Medzi kerími ze svéj čerstvá rani Dído fenícká Blúďila v náramních hájoch: čím náhľe trojánskí Víťaz u ňéj postál, a v ťemném sťíňe ju poznal, Jak keď ňekdo prvím nastáňím žáru mesáca Buď spatrí, buď nazdává sa pres oblaki spatriť, Hňeď slzi ľél, a jatí sladkéj od láski vireknul: „Ňeščastná ó Dído, pravé sa mi tehdi poselstvo Dostalo, že s’ mrtvá, a život sebe odňala zbrojstvom. Ach smrťi tvéj sem bol póvod? Skrze hvezdi a boztvo Zvrchované svedčím, a, jaká je-ľi v pekľe tu víra, 460 S tvích, královno, brehov sem sa proťi vóľi oďebral. Rozkazi než bozké, čo teráz po sťínoch a hrozních Drsnosťú místách, a šeréj ísť mrákoťe núťá, Nahnaľi mňa vládú; aňi sem tomu víri ňedával, Že skrze mú toľké priňesem ťebe cestu boľesťi. Stav krok, a naplašená pred míma ňeďálže sa očma. Ach pred kím uťekáš? hovorím toto v posľed osudmi.“ Takto ju rozhňevanú a na bok škaredíma patrícú Zrakma ťeší Eneáš, sám též slzi hojňe viľévá. Odkloňená ona poklopené v zem opírala svetla; 470 Vác aňi nad začatú ve tvári ňepohňe sa mluvbú, Jak bi kameň pevní skala neb Marpézova stála. Až v posľed zachopí sa, a do sťínného zabehňe Hája: kďe prvňejší trpkú manželce boľesťú Odpovedá Sicheus muž, a v horkéj lásce sa rovná. Ňišt však méň Eneáš, pohnuv sa na srdci pre úpad, Zďála za ňú kráčá, a mnohími ju lutuje slzmi. Odtáď cestu koná prátú. Už i prišľi na místa Posľedné, na kerích víborní pótkami bidlá. Tam sa s ňím potká Tídeus, tam zbrojstvami slavní 480 Partenopeus, napotom bľednúcí obraz Adrasta. Tam mnoho oplakaní u živích a na vojňe upadlí Dardánskí: ze dlhého kerích on zhľédna porádku Zalkal, Terzilocha, silného Medonta, a Glauka, Anténórovcov s Polifétem Céresi veščcem, Ídea též, dosaváď čo sa z vozmi a zbrojmi zanášá. Mnoztvo duší po pravéj a ľevéj ho obestaňe stránce. Dosťi ňeňí ho viďeť ľen ráz; patriť ešče sa lúbí, I pristať k ňemu bľíž, a na príčinu cesti sa tázať. Kňížata než grécké, a celé Agamemnona vojsko, 490 Jak muža, a skvúcé ve sťínoch zhľédaľi zbrojstvo, Veľkí natrásal strach: částka zavráťila chrbti, Jak keď ňekdi na loď pospíchali; částka sipící Púščá hlas: začatí rozprchlích oklame pokrik. Aj Priamovca na tích zahľédňe Deifoba místách Rozsekaného ťelom všeckím, zedraného po ustách Též po rukách, a sľichoch, zeťatíma obedvoma ušma, Aj z nosem odrezaním skrze vrh nad míru ohavní. Sotva ho poznává laklého, a šrámi krijíc’ho Prehrozné; i prví známími virekňe mu slovmi: 500 „Deifobe zbrojmocní, preslavní Teukra potomku, Kdož sa tak ukrutním do ťeba smel mordem oďezdať? Kdož to mohel spáchať? Mňa povesť v noci Tróji posľednéj Došla, že od veľkéj si unáven vraždi Pelazgov Na zmatené vrhlí mrtvích ťel kopce upadnul. Tehdi na rétejskích práznú sem hroblu ťi pískoch Vistavil, aj veľkími trikrát ducha hlasmi volával. Místo chová tvé méno a braň. Ťeba, práťelu, ňikďe Uzreť, a v tvéj pochovať ňemohel sem vlasťi pre odchod.“ V tom jemu sin Priamov: „Ňeňechal s’ ňišt, práťelu, schádzať; 510 Deifobovím sťínom preukázal s’ všecku počestnosť. Než mňa osud mój a zhubné Špartančini zlosťi Tím jali ňeščasťím: ona zavdala túto památku. Neb, jako posľednú sme v omílních védľi radosťách Noc, dobre sám znáš; a príľiš na ňu máme si pomnuť. Keď kóň nad visokí vistúpil Pergam osudní, A žrebním vňésol bachorem zbrojného pešáka: Stvárajicá ona pľes, vreščícé jú Bache v tanci Védla koľem Fríďanki; hrubú sama dvíhala v prostred Faklu, a Dánajskích z horného volávala zámku. 520 Mňa zmoreného pečú vtedi a zloženého ve spáňú Ňeščastné bavilo stláňí, a ľežíc’ho napadnul Sladkí sen hlbokí a ťichéj smrťi veľmi podobní. Víborná manželka zatím ze svetľice všecku Zodnášá braň, meč verní též od hlavi strhňe: Menelaa v núter povolá, a bránu oťevre. Misľícá, že na dar veľkí to miľencovi padňe, A všeľiká dávného povesť tak zhasňe sa zlého. Čož ťa bavím? dovalá sa ku posťeľi; dojďe Ulisses Podbuďiťel zlosťí. Bohové, odplaťťe zarovno 530 Grékom: jestľi pravú jím ustami pokutu žádám. Než včil zas ti poveď mi, jaká ťa doňésla živého Náhoda. Zdáž semká zmítan mora blúdmi dochádzáš, Zdáž na bohov rozkaz? či krivími si dohnan osudmi, Sem bi si ve smutné bez slnka sa pusťil obidla?“ Keď spolu tak hovorá na krásních Ďeňňica žrebcoch Po prostredku ňebes poveternú cválala chodbú; Snaď bi i v téjto celí boľi čas pretráviľi mluvbe; Než družica bráňí, a nakrátce virekňe Sibilla: „Noc míňá Eneášu; mi včil sa plačmi bavíme. 540 Místo je tu, kďe na dvojno ďeľí už táto sa cesta: Na pravo k náramnéj iďe ohraďe Plúta; po téjto Nám na elízejské pola chod: v ľevo túto ku hrozním Bezbožních sa mukám, a ve zlostné peklo zachádzá.“ Naproťi však Deifob: „Ňehňevaj sa, kňazko veľebná; Ustúpím, a ku počtu iních sa do mrákoti vráťim. Iď veľká naša česť; z ľepšími sa stretňi osudmi.“ Toľko praví, a v téjto saméj preč mluvbe oďejďe. Zrázu sa ohľédnúc Eneáš pod skalmi uzírá Od ľeva místo širé, trojakími obehnano múrmi: 550 Čo vrúcími koľem plápolmi ho réka otáčá Tartarskí Flegeton, krúťící skalska hučícé. Naproťi brána hrubá, z diamantov stlpmi ceľistvá, Tak že luďí a bohov žádná bi ju vláda ňemohla Vivráťiť. Veža sa spíná do visosťi zeľezná; A v krvavém hore obkasaná tam plášči seďivší Tisifona prístup ve ďňe i v noci stríhňe bezesná. Odtáď čuť plač, i ukrutné sa hrozňe ozívať Mrskáňí; zeľez a vľéklích reťaz okruhi brinčať. Prestrašení postál Eneáš, a hluk ušma načúval. 560 „Panno, poveď, čo to za spósob je zločinstva? jakími Mukmi sa tam trápá? Čo taká hore kvílba vichádzá?“ Veščica odpovedá: „Veľeslavní vodče Trojánov, Na zlostní stať prah žádnému ňeslušno ze čistích; Než Hekata, keď mňa predkládala hájom Averna, Rekla mi tresti bohov sama, a pres všecki prevédla. Gnoskí tím Radamant králostvom vládňe ukrutním, Karhá a slíchá klami; též každého donúťí Viznať, čo kdo živí, z marného sa kminstva ťešící, Odkládal tajené k pozdnéj smrťi číni zločinstva. 570 Hňeď pomstná z vismíváňím korbáčami vinních Tisifona mrská, a ľevú hrozními perúcá Hadmi, krutí sester povolává k príspeju zástup. V posľed škrípajicé hrozňezňícími sťažejmi Zodmikajú sa bráni. Viďíš, pred prahmi jakážto Stráža seďí? jaková ostríhá obluda vráta? Hrozňejšá Saňa, svích paďesáť čo hrtánov ohavních Rozďírá, má v nútri peľech. Sám krem toho Tartar Tak hlbokí dvakrát vháňá sa, a ťáhňe do sťínov, Jak visokí je pohľed na ňebeskú od zemi víšku. 580 Tam starodávňejší Zemi rod, mláďenci titanskí, Od hromu potrepaní, na samém dňe prepasťi sa krúťá. Tam sem i náramné ťela Áloeovcov uhľédla: Rukma čo najviššé ňeba uhľi sa oddaľi rúcať, A z horného na zem králostva Jupitera zehnať. Zhľédla sem aj hrozné znášať Salmónea tresti, Juppiterov stvárať že oheň smel a treskot Olimpa. Na štiroch on vezení žrebcoch, v ruce faklu točící, Pres národ gréckí, a stredné Élida mesto, Medzi pľesem vnášal sa, a bozkú poctu si žádal, 590 Blázen, čo príval z ňenasľedním od hromu bľeskem Meďmi a chitronohích pretváral chvátami žrebcov. Než boh vševládní husté pres mračna vipusťil Šípku, ne faklu puhú, a čaďícé lúčami svetlo; I zrazeného na zem hromovím zapraskel ováťím. Tam Zemi též bolo uhľédať všeroďički chovanca Tícia, náramné po ďeváťi kerého sa údi Strú jutrách; a krivím hrozné klve stáľe zobákem Kaňsko do ňesmrtních a plodních k pokuťe játer. Prehrabujíc čreva k žíru, a pod hlbokími obívá 600 Prsmi, žilám aňi rostúcím vipočinku ňedává. Čož Lapitov horskích, Iksióna, Pirítoa mám recť, Jímžto už už padajíc kameň aj padajícmu podobní Nad hlavi nastává? Na skvostních podpori stláňách Ze zlata sa bľiščá, a pred ustami jédla majetním Dostatkem hotové; najstaršá bľízo priľéhá Vsťekľica k ňím, a rukú ňedopúščá ke stolu sáhnuť, I stává lúč podvihujíc, a povreskuje ustmi, Tam ti, kerí na svého živí maľi bratra ňenávisť, Neb zbiľi otca, aneb cťitelov podvodmi zapľétľi; 610 Buďto čo nahľedané pre samích ľen sťiskľi bohatstvo, Částki aňiž poprať svím ňechceľi: tíchto je najvác: Též zabití pre smilstvo; kerí i lapávaľi zbrojstvo Bezbožné; a klamať ruku svích sa ňebávaľi pánov, Zatvorení čekajú na trest. Vedomosťi ňežádaj Pokuti; neb jaková bi tu jích zahrúžila bída. Jedni hrubé skaľi obracajú, a koľesmi na bahrách Rozťáhlí sa točá; vždi seďí, a seďeť buďe večňe, Ňeščastní Tézeus; Flegiáš též hrozňe utrápen Všem hlásí, a tuhími ve tmách dosvedčuje slovmi: 620 ,Učťe sa nábožnosť z reči méj, a ňe bohmi pohrdnuť.‘ Za zlato tento predal vlasť, a hrozného uvédol Pána do ňéj, zákon za peňáze pribíjal a sňímal. Tento na céri sahel pohrádku a svadbu ohavnú. Všecci ti z úmisľem ňešľechetné páchaľi číni. Na sto čo bich jazikov, též ust mala toľko, zeľezní Hlas k tomu, všecki celích vipočítať spósobi zlosťí, Hrozních všecki pokut visloviť bich ména ňemohla.“ Dlhoveká toto keď bola Fébova rekla kňazovka: „Včil nože, ber sa na cestu, a svím daj místo darunkom; 630 Pospíchajme,“ praví. „V Ciklópskích múri zahľédám Odkované víhňách, skľepené též naproťi vráta, Kďež tito nám položiť rozkázalo boztvo darunki.“ Rekla, a pres ťemnú sa zarovnako cestu berúcí, V prostrední uďerá chodňík, a k bráňe sa bľížá. Ku prahu nastúpí Eneáš, i živími sa rádňe Vodmi kropí, a zlatú na vráta zapichňe haluzku. Keď toto už vikoná, a Prozerpiňe prútek oďezdá, V rozkošné príjdú kraje, a trávňíki milostné Hájov preščastních, a blahoslaveného pomedzá. 640 Tam krásné pola roztomilím obkľíčuje svetlom Čisťejšé povetrí, a viďá své slnko i hvezdi. Částka sa na trávních píľí cvičiť údami lúkách, Pótkami ihri koná, a na písku sa pasmi zanášá; V tancoch částka choďí, a milími si pesňami spívá. Tráckí též podlhím veščec sám rúchom oďátí Mílo na sedmohlasú po jejích speve harfu zahrává; Včil prstí, včil zas slonovím ju prebíhaja sláčkem. Tam dávní rod, a prekrásné jest Teukra potomstvo Údatních hrďinov, ľepšími čo žíjaľi časmi, 650 Ílus, a Assarakus, Dardán též Tróje budovňík. Na zbraň a na prázné s čudováňím voztvo sa ďívá. Povpichané v zemi píki trčá, a naprosto viprahlé Po trávách sa pasú koňe. Obluba zbrojstva a skvúcích Meďmi vozov, čo živí maľi, snážnosť žrebce chovávať Pekné, tá sa u pohrobeních pod kopce nachádzá. V tom na pravú i ľevú zhľédá stranu skvostňe po tráve Hosťících sa, a víťazné v koľe pesňe hlučících, V rozvoňavém bobkov húščú: odkáďto ze víški Najmnožšá pres háje vaľí sa Eridana réka. 660 Tam zbor tích, čo za vlasť bojující dostaľi prúhi, Čo kňazové čistí ve horejšém bívaľi svetľe, Veščci čo nábožní, a čo hodné spívaľi Féba, Neb čo život ludskí umeňím okrásiľi našlím, Též čo si dobroďeňím u iních zaslúžiľi ména: Tích hlava sa všeckích bílím okrásuje vínkem. K ňím zókolvókol sa hrnúcím rekňe Sibilla; Nad všech k Múzeovi: v prostred neb ho zástup otáčá Najmnožší, a ďiví sa iních všech pľecma že víší: „Rekňiťe nám, duše preščastné, a ti, veščče predobrí: 670 Anchízáš na jakém tu obívá mísťe? mi došli Sme k ňemu, a hrozné poprechádzali Ereba réki.“ Skrátka tedáž jéj odpovedá timi hrďina slovmi: „Istí ňikdo ňemá s nás dom; bíváme po hájoch, Na trávních brehoch a svížích vždi potóčkami lúkách Zostáváme. Vi než, tá jestľi na srdci je žádosť, Stupťe na tento kopec; snadnú tam víjďeme cestú.“ Rekňe, a v pred pokročíc krásné zhora prstem ukáže Jím okolí; z visokého potom dolu zešli pahorka. Než roďič Anchízáš na trávnéj úvala šírce 680 Zatvorené duše, a v horné ísť svetlo majícé, Prehľédal z usilovnosťú, a z náhodi všecku Svích prám zeznával hojnosť, a potomstvo milostné, I ščasťí, i osud mužov, i mravnosťi, a číni. On hňeď i, jak pažiťú Eneáša sa naproťi bľížiť Zahľédá, ruki od veľkéj rozťáhňe radosťi; Višlé též zaľejú slzi tvár; a hlas ustami padňe: „Tehdi prišel si, a tvá nábožnosť otcovi známá Cestu premohla tuhú? na tvú sa mi, sinku, dopúščá Tvár hľeďeť; i známé slova sľíchať a spátki ťi dávať? 690 Tak že sa má toto stať, na mojéj sa mi zdávalo misľi, Keď čítal sem čas; peč aňiž ňezavédla ma táto. Ó po jakích krajnách, po jakích vezeného prepasťách A zlích ňeščasťách metaného ťa, sinku, zasľíchám! Jak strachoval sa, bi kraj ťi ňebol na skázu libickí!“ On však: „Tvój najsmutňejší, tvój, otče, ma obraz, Časťejšej stretajíc, v tito kráčať místa prinúťil; Loďstvo na tirhenskích je vodách. Podať, otče, dopusťi Pravicu; též ňebráň mi, abich tvé usta ňeobjal.“ Tak virečúc na své hojné slzi líca viľéval. 700 Trikrát sa snážil tu koľem krk loktami objať: Trikrát obsáhlí sa mu od ruk višmekel obraz, Lahkím nárovní vetrom, a snu chitrému podobní. Medzi takím Eneáš v rozťáhlém úvaľe spatrí Odďeľení luh, a šuščícé ratoľestami háje, Réku i létejskú, čo pokojné místa obíhá. Národové a mnohé vókol ňéj ľétalo ludstvo; Tak, jako po trávách, včeľi keď ľetného za jasna Na strakaté sedajú kvíťí, a navókol u bílích Obľetujú laľií, vrnčá pola všecki vučáňím. 710 Náhlím sa strápí viďeňím, a na príčinu táže Ňesvedomí Eneáš, jakové sú radmi to réki, Neb jakoví muži tak veľkím breh obestaľi ťiskem. Anchízáš na to rekňe: „Duší to mnoztvo, jemužto Pripravujú sa osudmi iné ťela, k réce priláhlé, Bezpečnú vlahu a predlhú pije zábudu z Léta. Než spomenuť ťebe jích a v prítomnosťi ukázať, Aj rod tento mojích žádám už dávno prečítať. Vác našlími abi s’ poťešil sa naposľedi Vlachmi.“ „Zdáľi sa móže misľeť, duše že staďe, otče, na horné 720 Pojdú svetlo, a do hnusních naspátki sa vráťá Zas ťel? čož bídné dichťá tak hrozňe za svetlom?“ „Pravdu povím ťi; aňiž ňeňechám ťa na rozpaku, sinku;“ Odreče Anchízáš, a vikládá všecko porádkem. „Predňe duté povetrí, zemi, a prestranstva ťekúcé, Svíťící i mesác, i ňebeské Titana svetlo, Vnútri živí duch, a spustu misel vše pres údi rozešlá Híbe celú, i ťelom míšá sa s tímto preveľkím. Odtáď rod pošlích je luďí, i zvírat i ptákov, Aj potvor, čo ve bľiščícéj ňese rovňiňe vodstvo. 730 V tích ohňivá je dušách mocnosť a počátki ňebeské, S koľka ňeobťažujú sa ťeľesnú prírodi vládú, Zemské též ňetupá jích článki a údi hinúcé. Odtáď sa strachujú, túžá; radujú sa, i rmúťá; A v ťemném zavreté ňehľeďá na svetlo žalári. Ba kďe ze posľedním i život jích svetlom opusťil, Predca tu od bídních zlé všecko a všecki ťeľesní Celki ňeodstúpá morové; i je potreba ovšem, Bi zrostlích mnoho vad sa na ďivní držalo spósob. Tehdi mosá muki ňésť, a predešlích pokutu zlosťí 740 Všecku poviplácať. Do prázních jedni sa vetrov Rozvesujú; chiťená sa druhím zase v bahňe prepasťi Zmívá ňeprávosť, anebožto sa ohňami pálí. Všeckích nás to trpá duchové; do Elízie višlú Nás pozatím, a zmála kerí tú dostaňe krajnu: Keď predlhé ďňi, po najmnožšém časov odbehu prešlém, Pozrostlí odňesľi ňerád, a zmisľi ňebeské Čistotu z najčistším obsáhľi zas ohňa povetrím. Všecki ti, keď sa ťisíc rokov obchod spátki navráťil, K létejskéj v hustém povolá boh zástupe réce: 750 Všecko toťiž bi zabudnúcé naščíviľi horné Zas kľenuťí, a do ťel maľi chuť naspátki sa vrátiť.“ Tak rekel Anchízáš: spolu sinka a s tímto Sibillu Ve zbor prostrední, a hlučícé odveďe mnoztvo: I stúpí na kopec, bi mohel ze dlhého porádku Čítať náproťivích, a tvár poznávať idúcích. „Včil, jaková, nože, dardánskéj buďe mláďeže ňekdi Sláva, jakích z vlaského čekať máš rodstva potomkov, Prevznešené duše tích, ze našého čo národu vijdú, Skrátka ťi viprávať chcem, a tvé ťebe odsudi predňésť. 760 Tento, viďíš, pacholík, čo na krásnú píku je opren, Prvné místo drží ke svetlu; pomíšan i první Z auzonskú sa krvú na ňebeské zdvihňe povetrí Silvius, albánskím ménom, tvé po smrťi ďéťa: Čož ťi dlhému vekem manželka Lavínia pozďe V háji na svet poroďí i krála, i ploďiča králov: Od ňeho náš ve Dlhéj panovávať rod buďe Albe. Ten k ňemu najbľižší je Prokáš, česť národu Tróje, Aj Kapis, aj Numitor, i čo tvím ťa predňese ménom Silvickí Eneáš, na pobožnosť rovňe a zbrojstvo 770 Víborní, keď ráz jako král v moc dostaňe Albu. Pozri, jaké tito predstavujú mláďenci hrďinstvo! Než, čo majú mestské pľeťené z duba na sľichu vence, Ti hľe časem Gabie, ti Nomentu, a mesto Fidénu, Též kolláťinské položá nad kopcami zámki, Víborné chválú stidľivosťi, ti víški i zdvihnú Pommecie z Bólú, kaštíl též Ínui s Kórú. Ména potom ti budú, včil sú bez ména pomedzá. Ba k ďedovi pripojí sa Romul nad míru bojovní Za druha; z Assaraka pošlá krvi Ília techto 780 Dá na svetlo. Viďíš dvoma jak hlavu kňíše chocholma, A svú vševládní už oťec ho okrásuje poctú? Techto hľe póvoďeňím, sinu, Rím ten veľmi povestní Mocnárstvom sa zemám, a čnostmi Olimpu virovná, I z visokími seďem zakľíčí múrami kopcov, Ščastní mužstva rodem: jaková Berecintia matka Vežmi ovencovaná pres fríďské ťáhňe sa mesta, Boztva rodem veselá, objímá na sto potomkov, Všech ňebabidľiťelov, horné všech místa majících. Sem zraki včil zavráť; a na tento obezri sa národ. 790 Rímanov ejhľe tvojích. Tu je Cézar, a všecko potomstvo Júlovo, pod veľké pristať ňeba uhľi majícé. Ten to je muž, čo ho prislubovať sebe často očúváš, Augustus Císar, bozkí sin: tento navráťí Spátki do Lácka zlatí vek, do králostva, Saturnus Ňekdi čo v ňom panoval; též pres Garamantov a Indov Rozšírí mocnárstvo; ľeží za hvezdami tá zem, Za roka též a za slnka drahú, kďe to uhlonos Atlas Ohromití na pľecách krúťí ňebo hvezdami stuhlé. Už včil kašpické zemi a králostva meotské 800 Odpoveďú prehrozňe trnú v jeho príchoďe bozkú, Včil sa i sedmoraké búrá už vítoki Níla. Toľko aňiž zemi Alceovič ňeprechádzal okrškov; Bár i meďennonohú laňu dostal, bár Erimanta Sťíšil háj, lúkem nahnal též ústrachu Lerňe. Toľko aňižto Bachus, víťaz čo na oprati z réva Zaprahlích tigrov od visokích pral Nízi pahorkov. Ešče-ľi rozpakuješ rozšíriť skutkami čnosťi? Neb strach v auzonskéj sa osádľiť krajňe zabráňí? Kdo však ten ďaľekí, ratoľesťami olivi krásní, 810 Posvatnosťi ňesúc? bílé vlasi krála a fúzi Poznávám rimského; prví zákonmi čo mestu Dá pevnosť, s Kuresov skrovních a krajni chudobnéj Na králostvo poslan veľké. Jemu nastaňe Tullus; Tento pretrhňe pokoj ve vlasťi, a pohňe ľeňivšé Mužstvo lapať braň, i odviklé víťaztvo nosívať Vojsko. Honosňejší najbľížej techto je Ankus, Už včil pres príľiš sa ťešící z národu prízňe. Chceš-ľiže Tarkvinskích aj králov, a pomstviča Brúta Pišnú zahľédnuť dušu, a zreť zvazki dosáhlé? 820 Konšala tento prví moc a hroznú sekeru pojme; Též náročki sinov, na novú že sa chistaľi vojnu, Pre krásnú volnosť na popravné odveďe místo, Bídní! Bár jak o tem súďiť buďe skutku potomstvo: Zvíší láska pre vlasť a ňemírná pochvaľi žádosť. Déciov, a Drúzov patri, aj Torkváta krutého Ťešlú, a z dobitími nazad zástavmi Kamilla. Než duše ti, bľiščať čo viďíš rovními sa braňmi, Včil svorné, keď jích černí zasťíňuje oblak, Koľkí medzi sebú, životov keď svetlo dosáhnú, 830 Boj povedú, koľké vidvihnú pótki a vojni. Alpinskích sveker od kopcov sa a hraďbi Monéka Pusťící; proťi zať napomáhan víchodu vojskom; Ach! mláďenci, takím ňenavikňiťe srdcami válkám; A zmužilú proťi vlasťi črevám ňevsťekľiťe vládú. Ti prední ustup, z visokého čo póvod Olimpa Dostáváš; z ruki šípi vihoď, méj od krvi pošlí. Ten po zvíťazenéj buďe hnať pevnosťi Korinta Pres Kapitóliu vóz chírní pre porážku Achajskích. Ten zahlaďí Argoš z agamemnonskími Micéní, 840 Též Eakovca zhubí, vnuka zbrojvládného Achilla; Tróje ďedov pomstvíc, a ohavnosť Palladi chrámu. Kdož, veľkí, bi ťa, Káto, aneb ťeba, Kosse, ňereknul? Kdož bi Grachov rod? aneb dva bojov hromi, Líbie skázu, Veľkích dvoch Scipiášovcov? kdo Fabrícia z máľem Rozbohatého? aneb ťa, čo sál s’ na brázďe, Seráne? Kam znovaného? vi už schítáťe ma, Fábii? ti s’ to Maksime, pospoľitú čo dľeňím si správu navráťil. Díchajicé ľepšéj vikujú z meďi obrazi inší; Mám za to; zvikresujú živodušné z mramora tvári; 850 Lepšej vésť pri budú, a ňebeské prútkem okolki Rádňe porozďelujú, hvezdné též víchodi reknú: Ti svím lud ríďiť panováňím, Rímane, pomňi; Tvé to budú umeňá: nakládať zákoni spolkov, Odpúščať premohlím, a spurních zbrojmi dobívať.“ Tak roďič Anchízáš, i ďivícím ešče pridává: „Hľeď, jak víborní z vodcov lúpežmi tu kráčá, A všeckích víťaz na hrďinstvo prevíšuje Marcell! Ten rímské, veľkími hnuté scela búrkami, pánstvo Spevňí, váľečňík zbije Pénov, i Gallov oborních, 860 A zboženému treťú podvihňe Kvirínovi lúpež.“ V tom hovorí Eneáš; neb s ňím mláďenca uhľédal Krási mnohéj a bľiščícím skvúcého sa zbrojstvom, Než smutného čelom, sklopeníma i pod seba očma: „Kdož to je, otče, kerí viprovádzá techto idúc’ho? Sin-ľi, aneb veľkí z veľkích jeho ňekdo potomkov? Čož za hrmot je druhov! jakoví hodnosťi je príklad! Než hlavu noc černá smutním obľetuje sťínem.“ V tom roďič Anchízáš víšlími tak odreče slzmi: „Sinku, na tak veľké tvích sa mňa žalosťi ňepítaj; 870 Ľen ho ukáže osud, žiť aňiž mu ňedopraje ďáľej. Ó bohové, príľiš veľká rímského sa zdála Vám rodu moc, vlastní kebi dar bol tento pozostal. Koľkú tamto mužov najvatšém Marsa pri mesťe Kvíľbu vidá poľe! neb jakoví tam, Tibre, zahľédňeš Pohreb, keď sa nového buďeš mimo kopca točívať! Žáden aňiž pacholík z rodu dardánského laťinskím Náďeje toľko ňedá otcom; zem aňižto romulská Vistatovať žádním sa ňemá tak veľmi chovancem. Ach beda nábožnosť, ach víra, a pravica ňikdá 880 Ňepremohlá vojnú! zbrojnému bi bez strati žáden V stret sa ňebral, buďtož bi peší na ňepráťela vpádal, Buď penavému tuhé na bok ostrohi žrebcovi dával. Ach pachola smutné! ňejak odsudu jestľiže vihňeš Marcellem ti buďeš. Laľií v ruki dajťe mi hojních Bich strakavé trúsil kvíťí, a takímto potomka Aspoň sťíni darem cťil, a práznú službu dokázal.“ Tak po celém blúďá sem i tam prestranstve povetrá Rozľehlosťi širéj, a po všeckém svetlama patrá. Keď sina pres každé Anchízáš místo prevédol, 890 A v misľi rozpáľil mu budúcéj lásku povesťi: Zmínku čiňí pozatím hroznéj, čo mu nastaňe, válki, Laurenskích i učí mužov, a Laťinákovo mesto; Též jako práci keréj bi sa mal vistríhať i znášať. Sú dve Sna bráni: a s ňích rohová že bi praj bola jedna; Túto pravím snadné sa dajú ven víchodi sťínom: Ze slonovích sa druhá preskvúcích ľigoce kosťí; Než ňepravé sni po ňéj na svet ludu peklo visílá. Tú tedi Anchízáš sinu a spolu veščici Féba Prednášal reč, i pres slonovú jích bránu vipusťil: 900 On ku loďám chvátá, a druhov ponahľédňe oďešlích; Rovnú v tom cestú na Kajéti sa odveze prístav. S predku sa kotva hoďí; vistúpá na brehi zadki.