ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď znameňí boju z laurenskéj bol hraďbi viňésol Turnus, a zachríplé zvukotem rozľehli sa trúbi; Keď prudkích popichel žrebcov; keď i zbrojstvo dopadnul: Srdca sa hňeď zbúrá, náhlím spolu všecko sa Lácko Spikňe povizdvižeňím, a vsťeklí mláďež odevšáď. Vívodové první Messáp též hrďina Úfens, Aj tupiťel všeho boztva Mezenc, na príspech odevšáď Ťáhnú, a všeľiké sedlákami úhori lúpá. V najvatšé sa i pošľe Venul Diomédovo mesto, 10 Tam bi hľedal pomoc, a vnášať sa do Lácka Trojánov, Priplaveného loďú Eneáša, a boztvo premohlé Sádľiť, a recť ho, že pozvává sa osudmi za krála, Hlásil, už aj množšé k mužu dardánskému sa dávať Národi, a zmáhať sa našír jeho méno po Lácku. Tú čo misľí raddú, jakoví, pohoví-ľi mu ščasťí, Pótki bi mať vípad žádal, Diomédovi ľepšej Biť, než Turnu, aneb Laťinákov královi známé. Tak sa po Lácku robí: čo trojánskí hrďina všecko Dobre viďíc veľkími pečí stuha vlnmi sa zmítá; 20 A včil sem chitrú, včil tam rozťáhňe sa mislú, I všeľikích sa chopí stran, a všecko na náhľe prechádzá. Jak trasavé z nádob keď oľesklé svetlo meďenních Slnkom, aneb žárú veloprúžícého mesáca, Po všeckích pobehá místách, i zrázu na víšku Zdvihňe, a na klenuťí visokého sa opre obidla. Noc bola; a skonané po všech zvírence i ptákov Aj dobitek medzách hlboké zachváťilo spáňí: Keď fríďskí Eneáš pod chladním oblohi sťínem U brehu, pres smutnú rozbúren válku na srdci, 30 Lahnul, a v pozdňejšú ukládal drímotu údi. Sám krásním Tiberín potokem boh místa ve spáňú Už starší sa zdál podvíhať medzi topolmi; Ťenké modrobľedím jeho plátno oďívalo rúchom; A sťínné ščicu ňestrihanú zakrívalo trsťí; V tom k ňemu sám hovorí, a starosť z hlavi takto virážá: „Ó z rodu boztva pošlí, čo vezeš z ňepráťela spátki Tróju, a ochraňuješ nám večné Pergama hraďbi, Laurenskú čekaní krajnú Laťinákov i polmi; Bidlo tu máš isté; bohov istích; práce ňepúščaj; 40 Válki aňiž hrozeňá sa ňeboj. Hňev boztva uťíchel, A v srdcách nadutá sa všecka usadnula prchkosť. Už ťebe, ňemňívaj že to sen predhadzuje mární, Pod brežními naráz veľká sviňa cermi naľézlá, Oprasená ze tricáťi ľežať na tráve malími; Bílá, rozvaľená, z bílím plodem okolo ceckov. Tu klásť mesto buďeš, tu budú tvím končini prácám: Ňekdi keď už po tricáťi rokoch naspátki dobehlích Aškán preslavnú prízvizskom vidvihňe Albu. Istú vec hlásím. Na jakí to, čo nastaňe, spósob 50 Víťaz máš pokonať, merkuj, nakrátce virekňem: Arkadskí sebe v tíchto krajoch, rod s Pallasa pošlí, Ňekdi Evandra kerí sľedující zástavi krála, Vibraľi bidlo milé, a na kopci zakládaľi mesto, Ménom pallantské od Pallasa preďeda reklé. Ti stajnú z drsními vedú Laťinákami vojnu; Tích si k vojsku pripoj tovarišstvo, a spolkami zjednoť. Sám rékú poveďem ťa a rovnú vímola cestú, Veslom abi s’ premohel sa hrnúcé naproťi vodstvo. Vstaň nože, sinku, tedáž; a prvé čím hvezdi zapadnú 60 Prosbi Junóňe konaj rádné, srďitosťi a hrozbi Modľitbú previšuj. Víťaz mňe zaisťe konávať Poctu buďeš. Já sem ten, čo mňa dutími uzíráš Obmívať brehi, a plodné ďeľiť úhori vodmi, Námodrí Tiberín, ze všech tok boztvu miľejší. Mój veľkí tu je dom, tu hrubím hlava postaňe mestám.“ Reknul, a pod hlboké sa potok hňeď žrídlo ukríval, Na dno sa ťáhnúcí. Eneáša opusťilo spáňí. Stal hore, a, zhľednúc na ňebeskú víchodu slnka Žáru, dutíma živéj krásného ze vímola rádňe 70 Dlaňma načrel vodi, a k ňebesám hlas tento vipusťil: „Laurenské ó Nímfi, ze káď sú póvodi rékám, Ó ti i, Tibre ze tvím posvatním vímoľem otče, Príjmiťe k vám Eneáša, a už ho ze záhubi chráňťe. Vodmi jakákoľvek nad mú žálného ťa bídú Studňa drží, v jakovéjkoľvek sa krajňe počínáš; Vždicki mojú sa buďeš poctú, vždi darunkami sláviť, Hešperskími potok rohatí nad vodmi panovňík. Ľen prispej mňe, a, čo slúbil si, milosťive potvrď.“ Tak hovorí, dva i pospešné bere z loďstva korábi, 80 Veslami jích pripraví; i druhov spolu zbrojstvom opáše. A hľe v tom náhlí a preďivní k pohľedu úkaz, Bílá v háji plodem z rovnéj rozťáhla sa barvi Bílím, a pri brehoch sa ukázala prašňica trávních: Stáľe kerú Eneáš ťebe, veľká Júno, zabíjá, Poctu čiňíc, a na tvój ze stádom poklaďe oltár. Pres noc, jak dlhoká je, Tiber sám réku napúchlú Sťíšil, a spátki bežíc tak zostal vlnmi pokojní, Že stojatéj luže na spósob ňehnutého i bahna Vod hlaďinú prestrel sa, bi práce ňedávali vesla. 90 Hňeď v začatú ščastními dajú sa poviskami cestu; Obmazané po brodoch náhlá sa korábi, a vodstvo Ňezviklé též háje ďivá sa, v ďáľi že skvúcé Ščíti mužov rékú, a barevné ťáhňe sa loďstvo. Bez baveňá ďeň a noc ve svéj oňi plavbe utrává, Zákluki prebrodnú dlžšé, i mnohími sa krovmi Sťíňá, a vlasaté prebehnú podla vímola háje. Na prostred ňeba páľícé dostúpilo slnko, Keď hrad a bašti nové, rídké spolu zďála zahlédnú Bidla; čo včil ňebesám rímská povirovnala možnosť; 100 Psotňejšé tenkrát mával králostvo Evander. Ríchľe sa obráťá k brehu piskmi, a k mestu sa bľížá. Z náhodi preslavnú prám Amfitriovcu hrubému Aj bohom arkadskí tehdáž král poctu donášal Pred hraďbú v luhu. S ňím spolu sin jeho Pallas, i všecci Z mláďencov prední, a chudobní radci, kaďidlo Páľiľi; i vlažná sa parú krv ňésla do víški. Jak visoké zhľédnú plťe, i sťínními sa mužstvo Odvážať hájí, a ťiché sa na vesla opírať: Náhlím pozďešeňí viďeňím, stoľi všecci ňechavše, 110 Podvihnú sa. Tu jím smelší hňeď Pallas opusťiť Zabráňí slavnosť, i ľeťí sám naproťi s píkú; A spozďál: „Mláďenci, jaká vás príčina v cestu Neznámú sa vidať pohla? kam cíľíťe?“ virekňe. „Vlasťi jakéj sťe rodáci? Pokoj vnášáťe, či vojnu?“ Tehdi ťichí Eneáš z visokého tak odreče zadku, A spolu olivovú prednášá rukma haluzku: „Teukrov a odporné Laťinákom zbrojstvo uhľédáš; Jíchž oňi vihnancov píšnú odmrščiľi vojnú. Cesta k Evandru koná sa. To ňesťe a rekňiťe, vodci 120 Prišľi že dardánskí, o pomocné zbrojstvo prosící.“ Rozďešení Pallas na takéto sa méno omámil: „Vistup, kdožkoľvek si,“ poví, „i pred ustami otca Rozprávaj sa, a hosť do našého sa povňes obidla.“ V tom ruku dal mu, a obsahnutú ho za pravicu objal. Postupovavše berú sa do hája, a réku opusťá. Tehdi milími praví Eneáš ke královi slovmi: „Najľepší z Grékov, mňa kerému donúťilo Ščasťí Prosbi dať, a zdobenú vínkem predsťírať haluzku; Však ňelakám sa, že Arkadčan si, a vívoda Grékov, 130 Bľízkím též spojení z dvoma Átreovičama rodstvom; Než moja dóvernosť, a daná bohov odpoveď istá, Též rod predkov, i tvé známé pres krajni povesťi, Pohnuli schválňe, abich pripojiť sa ťi snážil osudmi. Najprvní Dardán, póvodňík Tróje, z Elektri, Gréci jakož svedčá sami, Atlasovički povišlí, Dostal sa k Teukrom; najvatší céru Elektru Atlas mal, na plecách čo ňebeské uhľi držává. Váš bol oťec Merkúr, beloustá Mája kerého Počnúc na stuďeních Cilléna viňésla pahorkoch. 140 Než, čo je usľišané, tomu dáme-ľi víru, ten istí Máju roďí Atlas, čo ňebeské hvezdi nosívá. Rozďílné tak oboch z jednéj krvi rodstvo pochádzá. Tímto ubezpečení, ňe skrz vislancov, a chitré Raddi napred sem ťa skusoval; mňa samého mojúžto Lámal sem sa hlavú, a k obidlu ze prosbami ňésol. Ten Daunov národ, čo ťa nás též vojnami trápí, Jestľi bi nás vihnal, schádzať zhola ňišt si ňemisľí, Pod svú moc bi celé naskrz Hešpersko uvédol; A z hornéj more aj z dolnéj strani všecko držával. 150 Príjmiže víru, a daj. Velosilné máme do vojni Srdca, hrubú zmužilosť, a paternú čínami mláďež.“ Tak hovorí Eneáš. On rečňícého tu usta, I hľed očí, a celé už dávno prepatruje údi. Tehdi nakrátce poví: „Ťeba jak, Dardáne presilní, Rád vítám, rád aj príjmám! jako otca tu parsún, Jak spolu reč znamenám i hlas Anchízáša hrubého! Neb pamatám Laomédonovič nahľédaja sestru Svú Heziónu Priam, sa na hrad Salamína berúcí, Že vzal pres chladné Arkádie končini cestu. 160 První tehdi sipal sa na mé kvet líca mladosťi; Veľmi na dardánskích vodcov, na samého i krála Sem sa ďivil Priama; však višší kráčal ode všech Anchízáš. Ve mňe mláďenskú chuť zhárala túžbú Rozprávať s ňím, a pravicú jeho pravicu dotknuť: Pristúpil sem, i dichťící ho do Fénea védol. On mi prevíborné odchádzaja puzdro a šípi Lícké, aj višitú ze zlatími dal útkami sukňu, Též dvoje, čo včil mój Pallas má, ze zlata uzdi. Tehdi, kerú žádáťe, i v tú s vami jednotu vchádzám; 170 A hňeď, čím sa napred zajtrešné svetlo navráťí, Obstaraních pusťím pomocú, a vojákem opatrím. Túto zatím ročnú, poňeváč sťe práťeľi došľi, Poctu, kerú ňeslušno preňésť, s nami slávťe hovící, A k druhov hosťinskím od včilka navikňiťe jédlám.“ Tak reča, jédla tedáž a brané rozkáže donášať Číše, i na trávních poosádlí mužstvo sedánkoch; Stláňím též ľevovú obzlášť Eneáša prijímá Vodca kožú, a daním z javorov ho prestoľem ucťí. V tom vibraní mláďenci a ctní oltára obetňík 180 Pripravené juncov doňesú jím sťehna, a chlebmi Hňeď naplňá koše, obsluhujú též vínom ochotní. Jí Eneáš, spolu s tímto jeďá mláďenci trojánskí, Stajní junca chrbát, a očistné obeti drški. Než jak hlad zahnatí bol, a žádosť prestala k jédlu, Rekňe Evander král: „Ročitú nám túto památku, Hosťinu tú zviklú, boha tak veľkého ten oltár Ňe zvodná a bohov ňeznámá povera dávních Zríďila: prehrozních toto, hosťe, čiňíme, trojánskí, Pozbavení skáz, a slušnú vždi konáme tu poctu. 190 Predňe na podvihlú skalu túto kameňmi sa ozri: Jak zruti rozhoďené, i zapustlé od hora stává Bidlo, a náramné úskal sa naválaľi kopce. Tam bola zestraňená ohromnú jaskiňa skríšú, V ňéjžto sa pólčlovečá hrozná tvár zdržala Káka, Slnka ňedostupnéj bľeskom; tu vždicki novotnú Ťeplala zem vraždú; pribité i na bráňe ukrutnéj Smutnú súkrvicú mužov usta visávali zbľedlé. Potvori téj Vulkán bol oťec: jeho ustami černé Plápoľi ven rihajíc, ťerchú sa vinášal ohromnú. 200 Až nám žádostním čekanú odedávna priňésol Čas pomoc a príchod boha. Neb sám pomstviťel hodní, Trojťelného pre smrť Gerióna na statki viňéslí, Alceovič došel, a krásních taďe víťaz uháňal Juncov; i stádo celí zastávalo úval a réku. Než Kákus ďivokí, abi ňišt, čo bi ňesmel ukrutňík, Buď čo bi ňeskusoval, ňepozostalo šálbi a zlosťi, Ze stáňá štvoro obzlášťních pre krásu bujákov, Též najpekňejších jalovic bol toľko oďehnal. A draha bi zrovních ňejaká sa ňenašla paprčkov, 210 V ďéru za chvost vťáhlích, noh též zmeňeními šlapajmí Do práznéj ukoristovaních bol jaskiňe ukril. Znak do dutéj žádní hľedajících skríše ňeňésol. Než pozatím, keď s pastvi sité už stádo zachítal Herkules údatní, a pristrájal sa na odchod, V odstupe junce mučať začnú, i všecko rukotmi Rozľéhať húščí, a bučáňím kopce opúščať. Jedna sa ohlásí jalovička, a v ďére zamúkňe Pustéj, i skovaná zlú oklame Kákovu náďej. Amfitriovcu tedáž sa žlčú rozľévala černú 220 Srdca boľesť: polapí braň a ťažké uzkami kijsko; I v tom nad vetrné sa vinášá behmi pahorki. Tehdi našinci napred laklého uzíraľi Káka A strnutého zrakí. Uťeká od vetra chitrejší, I vchádzá do skríše; nohám strach krídla dodával. Jak zavrel sa do ňéj, a reťaz popretrhna ohromnú Bol skalu pospúščal, zeľezom čo a otca remeslom Stála porozvesená, i upevňil podvoja zátkú: Hľe vsťeklí pribral sa na misľi Tirinčan; a každí Viskumujíc prístup, sem i tam stuha usta zanášal. 230 Zubmi i poškripoval. Trikrát hňevem ohňa horící Prejďe aventínskú horu; trikrát darmo na skalné Vpádá bráni; trikrát znovaní si do údola sadňe. Ostrí stál kremeň, odvšeľikáď sťesaními kameňmi, Z jaskiňe zadku trčíc, náramnéj k pohľedu víški; Hrozním príhodné ptákom na hňézda obidlo: Tento, vrchem jak nakloňení z ľeva k réce priľéhal, Od seba snážící v odpor zakláťil, a celki Vivráťív koreň odtrhnul; v tom sprudka rozehnal: Rozhnáňí na keré najvatšá obloha zazňí; 240 Rozskáčú brehi, a zlaklá bere spátki sa réka. V tom skľepi i zjevné sa ukázaľi Káka paláce Veľké, a sťínné zrozeďírali naskrze skríše: Tak ňeináč, jako keď bi silú zem celki usadlá Peklo oďemkla naráz, i bľedé zotvárala krajni, Boztvu ňenávistné; a prepasťi sa od vrchu hrozné Spatrili, i vbehlím sa sťíni potrásaľi jasnom. Naňho tedáž sa ňenazdálém dopadlého ve svetľe, A skalních zavretého jamách, i hrozňe ručíc’ho, Šípami Alceovič oborí, a všecko dopádá 250 Zbrojstvo, i kolmi dusí, a hrubími zahadzuje skalmi. On však, neb žádného ňeňí už k úskoku spádu, Náramní hrdlom, k rečeňú vec veľmi poďivná, Dím púščá, a slepími obit zasťíňuje mrakmi, Sňímajicí zrak očám; i kaďícú pospolu zháňá V skríši noc, a zhustlé míchá s ťemnosťami ohňe. Nahňevaní toto Alceovič ňezňésol, a prudkím Pres plápol sa hoďil vpádem, kaďe vlnmi sa najvác Dím kobačí, a hrubá černú hmlu vihadzuje skríša. Káka tedáž v ťemnosťi oheň sipajíc’ho ňičemní 260 Zachváťí na uzel zevrúc, i priľehna okáľe Vistavené dáví, a povischlé bez krvi hrdlo. Hňeď černí zdrobeními pelech sa oďemkňe verajmi; Odveďené jalovički a lup na svetlo vichádzá Zlostňe pozaprisahan, špatná sa i vivľeče nohma Mrtvina. Dosť nasiťiť sa ňemóžú srdca hľeďících Na strašné oči, tvár, a zarostlé chlpmi prsiska Pólďivočáka, i na zhaslé pod gágorem ohňe. Od téj chvíľe počesť konaná, a potomci radostní Ďeň maľi zasvaťení, i Potícius obradu póvod, 270 Aj dom herkulskéj opatrovňík slavňe pinárskí Oltár ten položil v hájoch, čo sa vždicki nazívať Najvatší buďe, najvatší též zostaňe vždicki. Nuž, mláďenci, pri tak veľkích víročňici pochval Vence uvážťe hlavám, a rukú zdvíhajťe pohári, Ve spolkoch boha též vzívajťe, a ucťiťe vínom.“ Reknul: keď ščicu herkulskím zaprestrela sťínem Hňeď topol, a spľeťená dvobarevním kňísala lisťím; Posvatnú ruka též udvíhala číšu. Radostní Hňeď vínom stól všecci kropá, a k boztvu sa modlá. 280 Nakloňeními Večer pozatím bľíží sa ňebesmi: A kňaži už najpredňejší i Potícius išľi, Oblečení podla rádu kožú, i zakládaľi ohňe. Hosťinu obnovujú, a druhé vďačními darunkí Hňeď stoľi pripravujú, oltári i mismi zakopčá. Tehdi pri spíváňú pred horící Sálii oltár Vijdú, jahňadové na sľichoch ratoľesťi mající; Tento mladích zbor, ten starcov je; čo chváľi a číni Pesňami herkulské slává: jak macochi prvné Potvori a dvoch rukma hadov zahrdúsil ohromních; 290 Jak zmužilé i na váľečnú silu mesta porúcal, Tróju a Echaliu; jak prác na ťisíce pod horším Euristem kráľem, zlobivími Junóni osudmi, Zňésol. „Ti sploďeních z oblak potrel si dvoúdních Hílea, ňepremohlí, aj Fólu, ti obludu márňíš Kretskú, a hrozné pod Némei skalmi levisko. Bahna sa ťa štikské a vrátní pekla obával, V šírku na obhrizeních rozťáhlí v jaskiňi kosťách; Žádná tvár, aňi sám visokí ťa ňenastrašil, ostré Zbrojstvo držíc, Tífon; ňemajíc’ho aňižto na raddu 300 Potrebi lerňanská saňa hlav ňezakľíčila mnoztvom. Zdrav buď, Juppiterov ploďe, k boztvu na ozdobu privzan: Príď ščastní, a na nás, i na tvú buď poctu milosťiv.“ Pesňami tak slává: pred iním však jaskiňu Káka Popridajú mrzkú, i samého jak ohňami díchal. Zvukmi celí zňí háj, skáčú ohlasmi pahorki. Všecci potom hňeď, jak bozkú zvikonávaľi poctu, Navracajú sa do mesta. Išel král od veku zešlí. Bľízo druhov ze sebú Eneáša a sinka mající, I všeľikími pešú lahčil rozprávkami cestu. 310 Tam sa ďiví Eneáš, a chitríma na všecko zanášá Očma, ťeší sa i míst viďeňím; i na jednu sa každú Pítá a sľíchá starodávnú mužstva památku. Tehdi Evander král rímskích predzakladač ohrad: „Fauni a Nimfi po tích tu rodáci obívali hájoch, Mužstvo i, čo z dubov a s pevních sa roďívalo špalkov: Zákona mrav ňemajíc; aňi ňeznalo junce zaprahnuť, Neb živnosť opatriť, z hotovím buď mírňe zachádzať: Než stromi a prácná jemu dávala chóvu polóvka. Najprvní stúpil z hvezdného Saturnus Olimpa, 320 Pred sinem uskakujíc, zbrojstvom s králostva oďehnan: On ďivokí a poroztraťení tuto pres hori národ Zebral, i ustanovil jemu zákon, a Lácko nazívať Chcel rádňej, že sa v téj bezpeční končiňe skríval. Ňekdi zlatí vek, o ňemž sa viprává, techto za krála Bíval; tak v preťichém ríďíval pokoji ludstvo. Až polahostaji vek horší a na barvu inakší, I vsťeklosť zléj vojni, i mať nastúpila žádosť. Auzonskí pozatím a sikánské národi prišľi; Časťej též zložila své krajna Saturnova méno. 330 Došľi potom zas kráľi, došel Tiber údov ohromních: Od ňeho prízviskom Vlachové sme nazívaľi réku Tibra; a svého stará zbavená je tak Albula ména. Z vlasťi vihnanca mňa, mor končin hľedajíc’ho posľedních, Vševládné ščasťí i osud žádnému ňevihlí V tíchto zložil krajoch; a strašné Karmenti donúklo Matki miléj napomínáňí, boh i póvod Apollo.“ Sotva rekel: pozatím ida ďáľej ukáže i oltár, I spolu karmentskú rímskím čo nazívaľi ménom Bránu, jakož sa praví, dávnú Karmenti počestnosť, 340 Veščice navnukanéj: prvná čo spívala, rímskí Že zveľičen lud a preslavná Pallantea má biť. Náramní potom háj, čo Romul v utočišče obráťil, A stuďeními klaďen pod skalmi ukáže Luperkal, Pána u Arkadskích od lícejského nazívan. Krem toho posvatní háj Argilléta ukáže, I svedčí na to místo, a smrť zlú Arga viprává. Odtáď k tarpejskím iďe s ňím Kapitólie bidlám, Včil čo samé sú už zlato, ňekdi trňiščami drsné. Už tenkrát lakavích hrozná prestrášala místa 350 Nábožnosť krajanov; tedi už skal a hája sa báľi. „V temto,“ praví, „luhu, na krovatém hori téjto vrcholku Bívá boh, ňeznámo jakí; Arkadčaňi mislá, Juppitera že samého viďá, keď často počerní Ščít s kozi natrásá, pravicú též oblaki zháňá. Krem toho rozhoďené dve ze svími ti mesta ohradmi, Ostatek a staršú zahľédáš mužstva památku. Tento oťec Jánus položil hrad, tento Saturnus: Ten své Janikulov, ten své mal méno Saturnov.“ Medzi sebú s takovúto rečú do Evandra chudobních 360 Kráčaľi príbitkov, sem i tam zahľédaľi rózné Stáda na rinku bučať rímském i Karíňe prepišnéj. Jak prišľi už ke dverám: „Víťaz pres tento,“ virekňe, „Alceovič kráčal prah; dvór jeho tento prijímal. Hosťe, bohatstvo tupiť smej, nárovného i mislú Sám bohu čiň sa; a ňezhrdaví poď vecmi chudími.“ Reknul, a pod ňízkú strechu ohromného uvádzal Nakloňenú Eneáša hlavú, a na posťel osádľil Nadhoďenú lisťím a libickú medveďa srsťú. Príjďe noc, a s černíma na zem rozprestre sa krídlí. 370 Než Vénus ňenadarmo laklá tu na misľi roďička, Na hrozeňí též Laurenskích a na rozbroje pohlá, Rekňe tedáž k Vulkánu, i takto na manžela počňe Ložce zlatéj, a rečú bozkéj ponadíchňe mu láski. „Dlžní keď Pergam dánajskí rúcaľi kráľi, A v ňepráťelském stľeť plápoľi hraďbi majícé: Žádnú sem tu pomoc, žádné tu ňežádala zbrojstvo Ňeščastním s tvéj víhňe; aňiž ťeba, manželu vzácní, V obťážnéj unovať sem ňechcela práci nadarmo: Ačkoľvek mnoho sem Priamovcom bívala dlžná, 380 Často i nad horkú Eneáša naríkala bídú. Včil v Rutulov postál na Jupitera vólu pomedzú. I preto uskorená ku tvému sa boztvu uťíkám, A pre sina zbroj matka prosím. Ťeba Nerea céra, Kvíľícá ťeba mohla pohnuť manželka Titóna. Pozri, čo tam sa za lud zháňá, čo za mesta si bránú Ostrá zatvorenú meče na mňa a skázu našincov.“ Reknula; a strani s téj i s téj sňahovíma obejmúc Hňeď ramení dľícého kochá. Jeho iskri na náhľe Podjali obviklé; i známé do špiku našli 390 A stred rozpľinutích pobehávaľi plápoľi kosťí. Tak ňeináč, jako keď rozpukľina ňekdi plamenná Od hromu otvorená bľeskem bi prebíhala mračna. Poznala to klamu ráda, a svú žena krásu veďícá. Tehdi oťec večnú zapopadlí odreče láskú: „Čož sa ze tak ďaľekími hľedáš dóvodmi? kam ušla Tvá ke mňe dóvernosť? Kebi tvá bola vóla podobná: Aj tenkrát sa pre Dardánov zbroj mohla nachistať; Vševládní aňi král i osud ňebráňiľi Tróji Ďál stáť, a Priamu za ďesať rokov ešče ňezemreť. 400 I včil, keď bojovať chistáš sa, a téjto si misľi: Všecko ťi prislúbiť móžem, čo je mého remesla Práca, čo buď zeľezom, buď stríbrom dá sa kovávať, Koľko oheň vládá a fukot; modľitbami ustaň O tvéj rozpakovať možnosťi.“ Tak ustmi rečúcí Dával obímáňí, a na svéj manželki rozestren Lóňe prelúbežnú vihľedával drímotu údom. Než pozatím, jak najprvní už pólnoci odchod Spáňá bol nasiťil žádosť; žena keď to, čo skrovnú S prasľice a s ťenkéj živnosť si Minervi hľedávať 410 Stáľe mosí, popol a spícé rozbudzuje ohňe. Noc dodajíc prácám; a dlhím pri kahanci ďevojki Meškává kužľem; čistú abi manžela posťel Tak chovať, a drobné viživiť spolu mohla si ďétki. Vládar ohňov ňeináč, aňi ňe v čas tento ľeňivší Z makkéj povstává ke kováčskím ložňice prácám. Bľízko sikánskích medz a eolskéj Lipari višší Sa zdvíhá dímními koľem ze skalskami ostrov: Pod ňím ďéri duté a žrané Ciklópov od ohňa Jaskiňe etňanské vždi hrmá, i kovadľin ukrutné 420 Brinkáňím cvinčá tlki, a prestrašňe po víhňách Krúhi ocel hvižďá, i oheň ven pecmi sa rúťí; Vulkánov dom, i vulkánská toto krajna je ménom. Sem vtedi vládar ohňov z visokého sa zabral Olimpa. Zeľezo v ňezmernéj vikovávaľi víhňi Ciklópi, Brontes, a s ňím Steropes, též vizľečen údi Pírákmon. Tímto v rukách začatí sa vrťel hrom s časťi pohladkí; Z víše čo najmnožšé všemohúcí hádže ňebeskéj Boztva oťec; ňedokoncovaná zostávala částka. Tri krúpov mu paprški, padlích tri dodávaľi oblak, 430 Žárících tri ohňov spešních též toľko fujákov. Prestrašné včil bľískáňí, i treskot, i hrózu, I prudkosť, a plameň sťihající míšaľi k práci. Marsovi stránki z inéj zase vóz ríchlími koľesmi Píľiľi, on ze kerími na boj lud a ohradi zbúdzá; Hrozní též pancír, žúrícéj Palladi zbrojstvo, Snážňe hadov lupinú a zlatom vihládzaľi skvúcím, I drakov opľeťeních, i samú nad bohiňe prsmi Gorgonu, odrezaním krúťícú hrdlom okáľe. „Vezmiťe všecko,“ praví, „začaté odvrhňiťe práce, 440 Etňanskí Ciklópi, a sem nakloňťe sa mislú. Zbroj sa tuhému kovať mužu má. Včil potreba vládi, Včil ruk pospešních, všeho včil zvlášťného remesla. Zodkládajťe dľeňí.“ Aňi vác ňevireknul; i tam ti Všecci sa hňeď chápú, i ďeľá si všecku na rovno Prácu: mosadz, a zlatí ťeče kov preochitre do réki; I smrtná po širích sa ocel rozpaluje víhňách. Ščít spravujú veľkí, čo bi sám bol naproťi všeckéj Auzonskích zbroji; též ke kolám kol sedmero veľkích Popripojá. Lahké do prázních jedni dimákov 450 Vetri berú a spátki ženú; meďi jedni sičícé V bahňe kalá. Cvinčí vrazeními kovadlami víhňa. Medzi sebú do porádku mnohú oňi ramena vládu Podvihujú, a točá rozpáľen kléščami okruh. Keď tak lemňanskí sa oťec v kraji náhľil eolském: Krála Evandra milé ze chaternéj ložňice svetlo, A ptákov ranné pod krovmi zobúdzali pesňe. Starček povstává, i krásnú obľeče sukňu, A spolu tirhenské na podešvi uváže si škorňe. Meč potom arkadskí ramenám poopáše ochotní, 460 Tigrovu obracajíc zvesenú z ľeva na pravo kóru. Krem toho od visokích dva ochitrí strážci tu podvoj Vistúpá psi, a nasľedujú krokem od zadu pána. V tajné hosťa tedáž Eneáša sa bidlo pobíral, Slov ňezabudnúcí a povinnéj hrďina službi. Méň ňe i ranňejší Eneáš sa mu naproťi ňésol. Tam temu sin Pallas, temu zas druh kráčal Achátes. Postretlí ruki hňeď podajú si, a v pitvore sadnú, Volné též rozpravki vedú. Král najprve začňe: „Vívodo najvatší Teukrov, za kerého živého 470 Tróje sa vivráťiť veci a králostvo ňemisľím; Nám prispeť na pomoc toľkéjto na vojni povesťi Vláda malá je. Tu etruskú zamikáme sa rékú, Tam sťíská Rutul, a zbrojstvom koľem ohradi brinká. Než ťebe já veľkí míňím lud a vojsko bohatšéj Krajni pridať: to ťi tak ňenadálé náhoda ščasťí Doprává; zvúcími ťa sem sa osudmi donášáš. V ďáľi maléj odtáď vložené dávními kameňmi Mesto agillinské bívá sa: kďe ňekdi sa lídskí, Válkami preslavní, národ v hori vsádľil etruské. 480 Král pozatím ho Mezenc kvitnúcé premnoho rokmi Vládarstvom pišním a zbrojstvom ríďil ukrutním. Vraždi a číni kruté na čo mám lútého viprávať? Ňech bohové mu takú a jehož rodu odplatu vráťá! V jedno ba aj spojoval mrtvích ťela s ťelmi žijících, Pospolu skládajicí ruki z rukma, a z ustami usta, Ukrutní spósob muk, a súkrevňicmi ťekúcích V rozbídnéj tak vazbe dlhím bral ze sveta mordem. Než hroznú v posľed zunující meščaňi vsťeklosť Ozbrojení zókolvókol ho v obidľe zalahnú; 490 Hňeď mu druhov zmarňá, a oheň hore na strechi hádžú. On pres mordi ušlí na rutulskí zaskočil úhor, A zbrojstvom hájen bol Turna, čo hospodi prál mu. Tehdi pravími celá sa Etrúria zbúrila vsťekmi; Krála vidať dichťá prítomnú k poprave vojnú. K tíchto ťa já, Eneášu, udám jak vodca ťisícom. Neb zhustlé po celém žúrí brehu mnoztvo korábov, Zástavi ňésť kážú; črevorečňík ňechce to starší Odsudi spívajicí: ,Ó lídskí mláďeže víbor, Ó starších kvet a vláda, čo vás na ňepráťela slušná 500 Tiskňe boľesť, i pravími Mezenc podbudzuje hňevmi; Žáden Vlach toľkého ňemá biť národu víťaz: Zvolťe si prespolních vodcov.‘ Pluki tehdi etruské, Prestrašené bohov odpoveďú, v tom sadľi pomedzú. Sám ke mňe víborních rečňíkov i korunu z berlú Poslal královskú, a ti mi znaki Tarchon oďezdal, V tábor abich nastúpil, a vzal králostvo tirhenské. Než mňe krvú zmrzlá a ňeplodná staršoba rokmi, I k veľkím pozdná čínom sila ňepraje pánstvo. Sinka bi sem nahnal, pošlí kebi z matki sabínskéj 510 Odtáď částki ňemal rodu. Než ti, kerého i vlasťi Odpoveďú i rokom sa hoví, a umíňuje veščba, Vívodo stup najsilňejší z Auzoncov a Teukrov. Krem toho techto ťi aj, našu úťechu všecku a náďej, Pallasa popripojím; za tvéj ňech správi i vojnu Znášať i práce tuhé boju, a tvé číni uzírať Zvikňe, i od prvnéj sa ďiví ťebe stajňe mladosťi. Arkadskích dvakrát sto koňíkov mláďeže víbor, Dám jemu; toľko ze svím Pallas ťebe ménom oďezdá.“ Sotvaže tak reknul; sklopené v zem opíraľi usta 520 Dardánskí Eneáš verní též práťel Achátes, I mnoho na trúchlém ze sebú rozmíšlaľi srdci: Keď tehdáž znameňí švarná dala z jasna Citérka. Neb zňenadála tuhím streľení dolu z oblohi bľeskot Brinčáňím zahrmí, a strásať všecko sa zazdá, I zvuk tirhénskéj rozléhať v oblaku trúbi. Pohľédnú: zas i zas náramní ozve sa treskot. Medzi oblakmi viďá na ťichém sa okolku po jasních Zbroj ľiščať ňebesách, a podotklú brinkoti dávať. Ostatní sa na misľi ďešá; aľe hrďina tento 530 Dardánskí pozná zvuk a bozkéj záslubi matki. Tehdi praví: „Ňehľedaj to, jaké nám vípadi, hosťe, Prednášá úkaz; já sám od Olimpa sa žádám. To znameňí že mi dá, moja spívala bohiňa matka, Jestľi bi ukrutná pozatím nastávala vojna, Aj sama vulkánské na pomoc že mi pozňese zbrojstvo. Ach koľká sa na Laurensov hrňe válki porážka! Turne, jakí ti mi dáš trest! jak pod vodmi zanášať Ščíti mnohé a šišáki, padlích též mrtvini krúťiť Tibre buďeš! Ňech boj strhnú včil, a úmluvu zlámú.“ 540 Keď toto rozpovedal, z visokého sa prestola zdvihňe, Herkulskími napred rozkrísí ohňami oltár, A s prosbú veselí ke strážcu a bóžkom uťíká Sa k domovím; tučné zabijú podla rádu jahňički, Rovňe Evander král, mláďenci i rovňe trojánskí. K loďstvu potom kráčá, a svích tovarišstvo nahľédá: S počtu kerích vivoľí, čo bi s ňím sa pobíraľi k vojňe, Všech siľi víbornéj; ostatná částka po bežních Odnášá sa vodách, a ňeprácnú odpluje rékú, Júlovi správu sebú o príbehoch otca ňesúcá. 550 Dardánom sa žrebce dajú v Tirhensko idúcím: Obzlášťného vedú Eneášu; jehožto navókol Obchádzá ľevová ze zlatími pazúrami kóra. Náhľe povesť ríchlá po malém rozbehňe sa mesťe, V královskú že idú Tirhénov hraďbu koňíci. Matki lakem zlím prosbi ľejú, a skázi sa hróza Rozrostá, vatší už i vojni ukáže sa obraz. Tehdi Evander král, odchádzajicého chiťící Pravicu, dlí bez míri slzíc, až takto virekňe: „Ó kebi mé Jupiter leta zas navráťil oďešlé! 560 Jak sem bol vtedi, keď prvné sem podla Prenesti Vojsko bil, a ščítov podpáľil hromadu víťaz; Túto i v peklo rukú pooďeslal Herila krála: Čož duše mu tri na svet prišlému Ferónia matka (K visloveňú hrozné) dala, i troje zbrojstvo nosívať; Smrtmi zraziť sa mosel tromi: všeckích predca mu tenkrát Odňala táto duchov ruka, a braňe zlúpila toľkéj. Ňikdo bi včil z objímáňá mňa tvého ňevidrel, Sinku; aňižto ňebol bi Mezenc nabľíze ukrutní, Posmech s téjto čiňíc hlavi, mordov toľko napáchal, 570 Aj toľkími ňebol viprázňil mesto žiťelmi. Než vi, ňebes bohové, a Jupiteru tíchto preveľkí Správče, nad arkadskím z visokosťi zmilujťe sa kráľem, A v méj otcovskéj mňa prosbe visľichňiťe: Jestľi Moc vaša, jestľi osud naspátki mi Pallasa vráťí, Jestľi ho ešče živí uviďím, a v jedno sa zejďem: Žiť si prosím; v každéj hotoví sem práci sa trápiť. Jestľiže však trpkími hrozíš náhodmi sa, Ščasťí: Včil ňech, včil dokonať mňe život je dopusťeno bídní, Keď peč, keď náďej na budúcé ešče pochibná, 580 Keď ťeba, chlapča milé, pozdná má úťecha jedna, V oblapeňú tu držím; do uší bi ňedošlo poselstvo Horšé.“ Takto roďič pre posľední rozžeľen odchod Rozprával; sluhové kľeslého do ložňice ňésľi. Otvorenú aľe už bránú ven višľi koňíci; U predních Eneáš verní též práťel Achátes; Tróje iní pozatím vatší; sám v prostredu vojska Pallas, v sukňi zlatéj a barevném zbrojstve paterní: Obľétá morskími jaká jest Ďeňňica vodmi, Ráda kerú mává nad iné hvezd Vénuša ohňe, 590 Keď podvihla milé ňebu usta, a zahnala ťemnosť. Matki na múri stojá laklé, a zrakma na oblak Prášící sa hľeďá i na skvúcé od meďi vojsko. Medzi krovím oňi, najbľižšá kaďe cesti je medza, Ozbrojení sa berú. Stává krik, a davše sa v zástup Štvormonohím utretí dupotem pere podkova úhor. Obšírní jest luh stuďenéj bľíž Cerita réki, Od nábožňejších posvatní predkov; odevšáď Kopce točá sa duté a koľem les jedlami kľíčá; Najstarší, je povesť, že praj Silvánu Pelazgi, 600 Rol bohu a statkov, luh i ďeň privlastňiľi istí, Ňekdi čo najprvní Laťinákov obívaľi medze. Odtáď málo naďál Tarchon prám tábori místom Bezpečné mal, i už z visokého sa všecko pahorka Vojsko viďeť mohlo, a v širokém poľi rozbilo stáni. Sem vejdú Eneáš vibraní též k vojňe junáci, I znovaní koňov a kľeslé vipočívaľi údi. Než Vénus tam bíloruká oblakmi ňesúcá Dar bola prítomná; i jakož sina zvlášťe samého V odďeľeném doľi od stuďenéj zahľédala réki, 610 Tak sa mu ohlásí, a schválňe ukáže sa pred ňím: „Záslubné hľe mojého kuté od manžela zbrojstvo: Vácej bi s’ napotom, sinu, buď Laurensov ohromních, Buď silného volať sa ňebával Turna do pótki.“ Rekla, a objímať sa svého pobírala sinka; Žárícé pod naproťiví dub spusťila zbrojstvo. Z bohiňe on daru a s toľkéj sebe ucti radostní, Dosť nasiťiť sa ňemóže, okom na všecko patrící, Veľmi ďiví sa, a rukma točí, i ramenma premítá Prestrašní chochľicmi šišák a plameňmi fučící, 620 I smrtní meč, i drsňící sa mosadzami pancír, Náramní, krvaví, jako modrí ňekdi keď oblak Prúhami slnka chiťen zažihá sa a v ďáľi ožárí; Škorňe potom čistého ze stríbra a ze zlata hladké, Píku, a k visloveňú preňemožné obsahi ščíta. Tu vlaské veci, aj rimské víťaztva porádňe, Veščbi ňeňeznámí i vekov prísť ňekdi majících, Vládar ohňov porobil; tu celú z Aškána budúcú Poslupnosť rodu, i zvedené svím vojni porádkem. Kotnú též v zeľenéj viremesľil jaskiňi Marsa 630 Vlčicu rozvaľenú, a visících bľízo u ceckov Dvoch sa poihrávať pachoľíkov, a bez strachu matku Lízať; ju skloňenú oblím teho mílo i techto Pohládzať krkem, a z jazikem vitvárovať údi. Rím položil bľíž ňéj, a jaté bez práva Sabínki Tenkrát, keď veľké na ďivadľe sa skončili ihri, A hňeď boj stuha nastávať Romulovcom ukrutní S Táciem obstarním, a preprísními Kurétí. Než pozatím tito ozbrojení, prestavše potíkať, Kráľi u oltárov jupiterskích, číše držící, 640 Stáľi, a pri skoľenéj do spolku vechádzaľi mašce. Odtáď veľmi ňeďál bujních štvoro sápalo žrebcov Mécia (však stálí v reči mal s’, Albáne, pozostať!) I čreva bol Tullus krivoprísažňíka po háji Vláčil, a ostreklé sa zamáčalo od krvi chrasťí. Aj Porzenna silú Tarkvína, čo vihnaľi, núťil Privzať, a náramním oblahnul mesto vojákem; Rímaňi pre krásnú zapopádaľi slobodu zbrojstvo. Bol bi si techto viďel hňevajíc’mu, a strašňe hrozíc’mu Nárovného; že smel Kokles dolu mosti porúcať, 650 A zhoďenú vazbú poprepluť Klélia réku. Manlius hájící tarpejskú hraďbu na kopci Pred chrámem stál, a zvíšnú Kapitóliu bráňil, Sťeblom i ešče nové sa hrozňalo Romula bidlo. Stríberní v pozláťistéj též síňi ľeťící Húser, prítomních u prahov stáť Gallov, ohlásil; Galli sa pres chrasťí prikradľi, a ľézľi na zámek Tmú ubezpečení a hovícú mrákoti službú: Všecci zlaté vlasi, všecci zlaté aj rúcha mající; V prúhovaních sa skvá sukňách; zlato krem toho bílé 660 Jím krki obtáčá; každí v ruce ščápi dva kláťí Alpinské, a dlhími celé krije ščítami údi. Skáčících tu i Sálickích, a Luperkov obratních, Aj vlňené titlíki, padlé též od ňeba ščíti Bol vikoval; čisté na hrdích pres mesto sa vézľi Matki vozoch k obetám a hrám. V ďaľekosťi zas odtáď Tartarské pripojil kraje, dolné Plúta sopúchi; Též pokuti zlostních, ťeba aj, Katilíno, hrozících Rozveseného ze skal, Vsťekľic strachujíc’ho sa tvári; Odstraňeních též nábožních; aj sudca Katóna. 670 Medzi iním nadutého zlatí mora ľeskotal obraz; Než voda námodrá bílími sa spínala valmi; A stríbrom jasní vókol Delfíni ocasmi Zmítaľi pozvrchnosť do okolka, a ráňaľi vlnska. Stred bolo meďmi kuté, aktejskéj bitvi, korábi Zhľédať; i všecku tuhú bol bi s’ tam Leukatu spatril Rozvírať pótkú, a zlatom vlni zhusta sa bľiščať. Tam Vlachov Augustus Císar bol v bitku vedúcí Ze staršími, z ludem, z domovími i bohmi hrubími, V zadku stojíc visokém: hlavi vrch dva jehožto vipúščá 680 Ohňe, a otcovská na sľichoch sa oľeskuje hvezda. Stranki z inéj vetrom zas a boztvom Agrippa hovícím Vojsko hrdí ríďí: Znameňí víťaztva jemužto Lodná na spósob piskov sľichi koruna žárí. Odtáď v rozľičném prespolních zbrojstve prepišní Antón, od krásních zor a od brehu vodstva rudého, Snážňe Egipt, sili Víchodních, též Baktri dovádzá Posľedné; a s ňím iďe, zlost! manželka egiptská. Vpádať všecci viďá sa, i všecka sa veslami híbať A trorohími peňiť zazdává rovňina piskí. 690 Po hlaďinách sa berú: strhlé bi si Cikladi misľel Vodmi plaviť sa, aneb visoké hori z hormi potíkať: Tak veľkéj vežatími hrnú sa korábami ťerchi. Kúďelné metajú ohňe rukma a šípi zeľezné; Neptunské barvá sa novotnú úhori vraždú. V prostred královná rapotáčem vojsko volává; Ešče aňiž dvoch u chrbta hadov ňespatruje černích; Obludi rozľičních bohov, aj sám blavkoš Anúbis Své v Neptúna držá, i Minervu, i Venušu zbrojstvo. Mars prehrozňe fučí na prostred pótki zeľezmi 700 Schopňe viobrazení, a smutné s krídlama Díri; V roztrhlém též Ňesvornosť iďe plášči radostná; A s krvavími za ňú Bellóna sa ťáhňe kocarmi. Aktejskí spatriv to lučiščo napínal Apollo Od hora: túto Egipt hrózú všecek, Indi, a všecci Arabi, Sábejskí aj všecci obráťiľi zadki. Královná volaním dávať sama zdála sa vetrom Plachti, a volňejšé už a už loď húžvi popúščať. Medzi mnohú vraždú ju obľedlú od smrťi bľízkéj Vládar ohňov zremesľil ňésť vlnmi a západu vetrem; 710 Naproťi však náramňe ťelom Níl trúchľil ohromním, Rozťahoval též klín, i celé presťíraja rúcho V lóno volal modré, a ve vímoľi réki premohlích. Než Císar, v trojakéj stupující sláve do Ríma, Záslub ňesmrtní vlaskému naplňuje boztvu, Najvatších trikrát sto chrámov mesťe po veľkém. Po všeckích sa radosť i hri i ples ozívali cestách; Ve chrámoch zbor žen všeckích; oltári ve všeckích; Zem sa pred oltárí pobitími zakrívala volmi. Sám, bíléj sňahového seďíc ve bráňe Apolla, 720 Dar ludu prehľédá, a na pišné podvoja zdvíhá; Zvíťazené kráčá najdlžším ludstvo porádkem, Jak veľorozľičné v jazikoch, tak v rúchu a zbrojstve. Tam Nomadov rod a pozbaveních Afrikánov opaska, Tam Lelegov, Károv, tam zbrojních šípmi Gelónov Spósobil; už krotší sám Eufrat vlnmi sa ňésol, Posľední i Moríni, i Rén dvoma rohma idúcí; Dáhi krutí, a porozlobení nad mostem Arakses. Nad takovím sa ďiví ščítem Vulkána, darunkem Matki, a ňeznámí na vecí tích raduje obraz; 730 Na pleco udvihnúc i povesť i slávu potomkov.