ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všecci uťíchli naráz, a pozorné držaľi usta. Tehdáž od visokéj Eneáš tak začňe pohrádki: „Hrozné obnovovať, královno, boľesťi mi kážeš; Jak hodné oplakáváňá králostvo Trojánov Zrúcaľi Dánajskí; i čo sem bídného uzíral, Aj čoho sem bol čásť veľká. Kdož o tomto viprávať Buď z Dolopov, buď z Mirmidonov, buď Ulissa vojákov Bez slzeňá buďe mocť! I noc už sama pod ňebe vlhká Odchádzá, a zapádajicé zvú k drímoťe hvezdi. 10 Než, keď máš toľikú poznať naše príhodi vólu, A v krátkosťi očuť posľednú záhubu Tróje, Bár sa hrozí misel, a spomenuť pre boľesťi zapírá; Začňem. Poslabené vojnú, a osudmi Achajskích Kňížata odstrčené, po letách už toľko prebehlích, Koňsko zajedno horú na premúdréj Palladi raddu Zdvihľi, a z okresanéj vistrúhaľi jedľini rebra. Slub ho za svój návrat stavajú; ti povesťi sa hlásá. Tam vibraních skrze los hrďinov pokradmo do ťemních Zavreľi hňeď bokov, a zrutné veľikánove skríše 20 I zbachraťen život ozbrojením ponabíjaľi vojskom. Ostrov je bľízkí Tenedos, nad míru povestní, Rozbohatí, zakaváď Priama zostávala krajna; Včil brehoví, a ňebezpečné stanoviščo korábom; Sem sa podostavení v pustích posklúďaľi místách. Nám sa zdálo, že už vetrem do Micéni oďešľi. Tehdi sa všecka dlhéj pospúščá Trója žalosťi: Zodmikajú sa bráni. Viíť sa pozachce, a grécké Tábori, i prázné zreť místa, a prístav opusťen. „Tam Dolopov pluki, tam hrozní mal stáni Achilles; 30 Tam bolo místo loďí; tam v pótce sa bíjaľi vojska.“ Částka na panňenskéj zhubné sa Minervi darunki, A zrutného ďiví koňa; ze všech i predňe Timétes Vésť núter ho do mesta raďí, a na zámku osádľiť; Buďto klamem, buďtož tak osud sám Tróje donášal. Než Kapis, aj ti, čo jím ľepšá bola radda na misľi, Buď kážú klam Dánajskích a darunki pochibné Stred mora zahrúžiť, buď podloženími zapáľiť Ohňami, neb vidutí rúbať bok a skríše vikúšať. K odpornéj lud rozpačití odtrhňe sa radďe. 40 V tom první Laokón, viprovádzan zástupem hustím, Od hňevu rozpáľen z hornéj dolu ohradi zbíhá; Z ďáľe i kríkňe: „Jaká bídní je to meščaňi bláznosť? Zdáľi veríťe, že už ňepráťeľi ušľi? že Grékov Dar žádného ňemá klamu? známí tak-ľi Ulisses? Buďtož zatvorení sa tajá v dreve tomto Achajskí, Buďtož táto naším spravená je tu nástraha múrom, Prehľédať domi, a vpadnuť z visokosťi do mesta; Buď ňejakí tu čučí blúd: koňskovi Teukri ňeverťe. Bár čo je, Dánajskích sa bojím i darunki nosících.“ 50 Jak to rekol, z veľkéj náramnú sčápinu vládi Do brucha, a spojeních na okruhlém bachore trámov Praskel. Zatrasená ona stála, a koňska na úraz Zazňeli, a z hrmotem sa duté poozívali skríše: Aj kebi odsudové, sprosté kebi ňeboli misľe, Bol bi nahnal sekerú argoskí rozvaľiť oklam. Stála bi Trója i včil, Priamov stál na sveťe zámek. Hľe mláďenca zatím na rukách sťáhľého za chrbtem Pastuchové z veľkím ke královi ťáhľi povískem Dardánskí: čo sa ňeznámí dobrovolňe idúcím. 60 Sám abi tam priveďen bol, a Tróju oďemkel Achajskím, Dal pochiťiť, sebe trúfajicí, a na dvojno prichistan, Buď podvod vikonať, buďtož smrť zaplaťiť istú. Od všeľikáď ho viďeť mláďež dichtivši trojánská Po hromadách sa vaľí, a robí s chiťeného si posmech. Včil teda už chitré Dánajskích úkladi posľiš, A z jednéj všeckích poznávaj zlosťi Achajskích. Neb, jak rozďešení bez zbrojstva na prostredu postál, A fríďské vókol poprezíral zastúpi očma: „Ach jakováže ma zem, jaková už rovňina,“ rekňe, 70 „Móže prijať? neb čož bídnému naposľedi zbívá? Ňikďe jemužto ňeňí u Achajskích místa; jehožto Na hroznú tuto zas Dardánskí popravu ťáhnú.“ Tímto misel zmeňená kvíľem je, a pohrom uťíšen. Kážeme rozprávať, z jakovéhože rodstva pochádzá, Čož ňese; v čom chiťení trúfá si milosťi dosáhnuť. (On v posľed strachem odložením tak začňe viprávať.) „Viznám všecko pravé, ňech sa staňe, králu, čokoľvek, Z argoského aňiž ňetajím sa ťi ludstva pochádzať; To predné. Aňi, bár ščasťí na Sinóna doľehlo 80 Z bídú, však ňikdá učiňiť ňevládlo luhára. Jestľiže Béloviča v rozprávkách ňekdi sa do tvích Dostalo méno uší Palaméda, a sláva povestná: Pod zmisľenú čo zradú bez všeckéj vinni Pelazgi Ňeslušním znameňím, poňeváč vésť vojnu zapíral, Ťáhľi na smrť; nad pozbavením včil svetla žalosťá: Sem jemu mňa druha práťelstvom bľízkého chudobní Od prvného roďič poslal do zbrojstva počátku. Krála zakáď hodnosť mal, a v králov radďe plaťíval: Já sem též ňejaké ňésol vtedi méno a vážnosť. 90 Než pozatím jak závisťú zvodného Ulissa (Ňeznámé ňepravím) z hornéj sa krajni oďebral: Smutné sem ve tmách, a v žáľi ďňe života trávil, Aj ze sebú sa hňeval pre ňevinní práťela úmor. Blázen aňiž ňemlčal sem; a pomstvú, jestľiže ščasťí Poslúží mi, a navráťím sa do Argoša víťaz, Sem sa hrozil mu; i rozdrážil timi slovmi ňenávisť, Ten první strati méj póvod; s toho vždicki Ulisses Vinmi novími ďešil; s toho trásel vždicki pochibné Medzi obec reči, a svedomé na mňa úkladi strájal. 100 Ňeprestával aňiž, dokaváď Kalcháša na službu — Než k čomu já ňepríjemné toto darmo viprávám? Čož meškám? keď všech v jedném stave máťe Achajskích, Dosť je i vám to očuť: skoršej mňa na popravu berťe. Tak žádá Itačan, sinové po tom Átrea dichťá.“ Nám zabaží sa tedáž pítať sa a príčini tázať, Toľkích ňeznámím zlosťí a šibalstva Pelazgov. Nastúpí s traseňím, a krivími reč ustami začňe. „Často sa pozňechanú Dánajskí chistaľi Trójú Uskočiť, a predlhú zmorení skrze vojnu oďebrať. 110 Kéž boľi aj splňiľi! však jích mora často proťivná Meškala búrka, tuhé i plašívaľi vetri idúcích. Obzlášť, keď zhlobaní ze trámov tento ohromních Už na nohách stál kóň, po celéj hučal obloze víchor. Pošľeme rozpačití Euripila k Fébovi pítať Raddu, a on smutné slova z odpoveďelnice vnášá: ,Vetri krvú, a zamordovanú sťe uprízňiľi pannú, Keď sťe sa Dánajskí na trojánské vézľi pomedzí; Odchod má sa krvú pohľedávať, a k obeťe padnuť Argoská duša.‘ Jak zazňel v uši tento hlas obci, 120 Strpnuľi, a stuďená pres všecki pobíhala kosťi Hróza; kohožto osud míňil bi, a žádal Apollo. Tu z veľkím Itačan v prostred Kalcháša doťáhňe Veščca hlukem; jakováže je tá boha vóla, sa táže. A mňe tu už tenkrát množší chitráka ukrutnú Spívaľi zlosť, a ťichí ze sebú predhľédľi budúcé. On dvakrát pať ďňov mlčkem je, a stajňe zapírá Svú ňekoho znamenať veščbú, a na popravu oddať. Až v posľed veľkím podonúťen Itačana vreskem Nazdori hlas pusťí, a mňa v tom k oltáru prisúďí. 130 Každí hňeď privolí; a, čohož sa obávaľi všecci, Na psotnú zmeňené jedného obráťiľi skázu. Už ďeň i nastával smrtní; započínala slavnú Pristrájať na obeť sa mi pražma, a na sľichi vínki. Od smrťi, viznávám sa, ušel sem, a zvazki polámal, I pres noc v černém sa po síťú bahňe ukríval. Loďmi pokáď bi ňeušľi, odisť maľi jestľi bi loďmi. Vlasťi ňemám dávnéj aňi už vác náďeje spatriť, Presladkích aňi ďétek, aňiž premiľého mňe otca: Jíchžto pre mój asnaď zachiťá oňi k poprave úskok, 140 A hrozním ubohích mordem tú vinnu očisťá. To skrze boztvo ňebes, na mojích slov pravdu hľeďícé, Skrz tú, jestľi jaká posaváď sa u ludstva nachádzá Víra ňepoškvrňená, vrúcními ťa prosbami žádám, Nad človekem sa zlutuj, bíd toľko ňehodňe trpícím.“ Tímto život jemu dáme plačem, zmilujíce sa ráďi. Sám první ťesné z ruk a noh rozkáže mu odňať Uzľi Priam; spolu aj premilími tak ustami rekňe: „Kdoskoľvek, straťeních odvčilka zabudňi na Grájov; Náš buďeš; a mňe na mé povedaj včil pravdu otázki: 150 Náramní k čomu tento je kóň? kdože techto je póvod? Kam cíľí? či za nábožnosť? či za válki je nástroj?“ Tak rekel. On prešiban v klame a schitralosťi Pelazgov, Udvihnul dlaňe ku hvezdám od vazbi slobodné: „Pres vás večnoveké ohňe, pres vaše boztvo ňetupné Svedčím,“ tak hovorí; „pres vás oltári, a smrtní, Čož sem ušel meč, i vínki bohov, čo sem obeta ňésol; Buď mi slobodno rušiť posvatné právo Achajskích. Aj na mužov sa hňevať, čo tajá, dať i všecko na svetlo; Vác aňi už pod vlasť žádní tu ňeváže ma zákon. 160 Stoj ľen, a mnú chovaná zachovaj sa mi Trójo ve víre; Jestľiže pravdu povím ťi, a veľkú službu dokážem. Dánajskí náďej počatéj zakládaľi vojni V podpore Pallaďinéj. Aľe od téj chvíľe, čo zlostní Tídeovič z náľezňíkem hríšnosťi Ulissem Oddaľi v zasvaťeném podobiznu sa Palladi chráme Ukradnuť, horném strážních zmarňivše na zámku, Posvatní zapopadľi obraz, krvavíma i tíkať Rukma sa panňenskích opovážiľi bohiňe vínkov: Náďej Dánajskích hňeď mizla a spatki sa ňésla, 170 Moc bola oslabená, a s prízňe u bohiňe višľi. Isté aj dala v tom znameňá úkazmi Tritonka. Sotvaže postavená v tábor podobizna, v horících Žárili iskri očách, a slaní pres všecki vichádzal Údi pot; od zemi aj tríkrát (vec veľmi poďivná) Skákala, pohnúcá ščít a v ruce píku trasúcá. Kalcháš hňeď spívá sa na rovňinu k úťeku chistať; Argoskím že aňiž Pergam sa ňedostaňe zbrojstvom, Jestľi noviť ňebudú doma veščbu, a Palladi boztvo Ňeprivedú, na krivích čo sebú odvézľi koráboch. 180 A včil, do vlastnéj vetrem že sa pohľi Micéni, Zbroj hotová, a bohov zmerujú, i pres more prejdúc Zrázu sa pribľížá. Tak ríďí úkazi Kalcháš. Túto jehož raddú podobiznu za Palladi zňecťen Zdvihľi obraz, smutnú čo jejích bi očisťila vinnu. Než tak náramnéj rozkázal víše ju Kalcháš Z okresaních hore udvihnuť klad, a pod ňebe vihnať: Bi zmesťiť sa ňijak bránú, a do ohradi vťáhnuť, Ludstvo i podla staréj chráňívať víri ňemohla; Neb, kebi bol skrze vás obrazen dar tento Minervi, 190 Veľká skáza (kerú bohové ňech naňho samého Obráťá!) mala na Priama králostvo dolahnuť. Bol-ľi bi však skrz vás do vašého sa mesta uvédol: Od seba najvatšú na pelopské Ázia hraďbi Ňésť mala válku, naších ti vnukov maľi odsudi potkať.“ Klam na takí a chitrosť krivoprísažného Sinóna Vec verená je; i zaskočení podvodmi a slzmi Sú ti, kerích aňi sám Dioméd, aňi víťaz Achilles, Vojna ďesátoročá, a ťisíc ňepremohlo korábov. V tom sa iní ubohím vatší predhadzuje úkaz, 200 O mnoho strašňejší a misel ňenadáľe pobúrí. Laôkón, vizvoľení skrze los Neptúnu obetňík, Pri slavném veľkého zrazí oltári bujáka. Ejhľe (prenáramnú sa trasem to viprávaja hrózú) V ňezmerních sa morem pusťá od Teneda krúhoch Dva zrutní hadové, a zarovno sa k prístavu bľížá: Prsma sa vistrmujíc ven z vln, krvavíma i viššej Nad vodi hrivma trčíc; ostatná pres more šmíká Částka, a náramné vinuťím rozhadzuje chvosti. Hluk peňitú zmáhá sa vodú; už i sáhľi na písek, 210 A škaredíma krvú i plápoľem očma horící, Vistreľeníma sičíc své ľízaľi usta jazikma. Tím viďeňím uťekáme laklí. Oňi pohromem istím Hňeď v Laokóna ženú sa; i dvoch jeho predňe maľičkích Had každí sa okrúťící koľem uzlami sinkov Zapľeťe, a smutním ubohích hrize údi trháňím. Naňho potom, na pomoc jak chvátal a šípi donášal, Vpadnú, a krúhí otočá veľkími; i dvakrát Pres prostred šinutí, dvakrát aj hrdla navókol Luskovaté daľi chrbti, hlavú ľen a šijma ho víšá. 220 On spolu roztrhnuť pachorí sa tu uzľi ramenma Súkrvicú a jedem černím pres vínki zaprskan; Prestrašné spolu ku hvezdám až vreskoti púščá: Jak bi ručal, keď svím raňení oltárom uťékol Volček, a náchrbnú vivráťil tenčicu krkmi. Než draci k horňejším sa plazící chitro ubehnú Chrámom, a do hroznéj zaberú v tom Palladi zámku; Pod bohiňe skovajú sa i nohma a ščíta pod obvod. Všeckím tehdi nová zďešeného do srdca sa vrúťí Bázeň, a prisvedčá, že za svú zlosť víplatu Laôkón 230 Hodnú bol dostal, na čo posvatnému ubľížil Koňskovi, a pres bok ňešľechetní prestreľil oščep. Vésť podobiznu kričá do chrámu, a bohiňu vzívať. Múr váláme tedáž, a otevreme ohradi mesta. Všecci do práce dajú sa, i pod nohi koňskovi bežních Bahri koľes položá, a konopnú pres krki vazbu Hádžú. Záhubní preľezá bašt ohradi nástroj, Zbrojstvom zlím žrební. Vókol mláďenci a panni Prospevujú, a ťešá sa dotíkať povraza rukma. On vchádzá, a stred sa pobírá mesta hrozící. 240 Ó vlasť, ó bozkí dome Trója, a vojnami slavné Dardánov hradi! On štirikrát sám na prahu brání Postál, a štirikrát v skríšách zabrinkalo zbrojstvo. Predca ňerozvážní a sľepí ďál ťáhňeme vsťekmi, I zhubnú v horném sádľíme si potvoru zámku. V tom k osudom též otvárá Kassandra budúcím Usta, čo jím na bohov rozkaz ňeverívaľi Teukri. Bídní mi pres chrámi bohov, jímž tento posľední Bol ďeň, svátečné vivesíme po mesťe haluzki. Obráťí sa zatím ňebo, noc z mora postaňe vlhká, 250 Veľkím zastrúcá vókol zem i uhľi, i podvod Mirmidonov sťínem; rozprchlí Teukri uťíchnú Po hradbách; zmorené zachváťí drímota údi. I pluki už grécké zbrojním od Teneda loďstvom Híbaľi, pri vďačnéj zhodného mesáca ťichosťi, K známím bľížícé sa brehom: keď faklu viňésla Královská loď; a zlími bohov zachráňen osudmi, Naklaďeních v bruchu Dánajskích a skríše drevenné Kradmo oťevre Sinón; do povetrá tíchto oďemklí Dává kóň, veselí z vidutích klad ochitre sa pusťá 260 Vívodové Stenelus, Tessander, Ulisses ukrutní, Po provazoch zešlí, Akamáš ze Toášem ohromním, Pélevičov sin, a s ňím Machaón po predku ľezúcí, Též Menelaus, též sám Epeos klamu zlého remesňík. Mesto na pohrobené od vína a drímoti vpadnú; Strážňíkov pobijú, i všech pres bráni oďemklé Povpusťá druhov, a pripojá k téj misľi sa vojsku. Čas bol ten, ve kerém první sa u ludstva počíná Spánek, a najsladší znovaním z daru boztva dochádzá. Ejhľe ve snách najtrúchľejší mňe pred očma sa Hektor 270 Zdál stáť prítomní, a ťiché slz réki viľévať, Smíkan koňmi, jakož pred tím, krvavého začerňen Od prachu, a z remeňem na nohách poprevlékan opuchlích. Aj jakoví! ach jak zmeňení od tamteho veľmi Hektora, čo vráťil sa opásan Achilla koristmi, Neb čo do dánajskích fríďské metal ohňe korábov! Zašpaťenú bradu, a zrepené vlasi od krvi zrostléj, Též rani všecki majíc ti, keré bol mesta navókol Najmnožšé dostal. Mňe kvílícému sa zdálo Ohlásiť napred, a smutné slova ustami pusťiť: 280 „Ó zoro dardánská, ó verná náďejo Teukrov, Kďež si sa toľko bavil? ze kerích k nám Hektore končin Žádan iďeš? jak včil ťa po toľkích mordoch a vraždách, Po mnohonásobních ludu tvého a mesta nováňách Uzreme zúbožení! jaková zaohizďila jasné Príčina usta? aneb na čo ran tito prúhi uzírám?“ On k tomu ňišt: aňi ďál z márnú sa ňemeškal otázkú Než ťažké pusťíc hlbokého ze srdca ikáňí, „Bohiňe sinku,“ praví, „uťeč, a s tích vidri sa ohňov. Ňepráťel má mesto; borí od víški sa Trója. 290 Dosť je vlasťi dané, a Priamovi. Jestľiže Pergam Mohla bi obráňiť ruka, bol bi i túto obráňen. Trója oďevzdává ťi domácé k ochraňe boztvo: Tích v osudoch sebe vezmi druhov; tím bašti hľedáváj, Čo v posľed veľké po prešléj rovňiňe zdvihňeš.“ Tak povedá; a rukú hňeď vínki a Vestu premožnú Též veční s tajného oheň príbitku vinášá. Rozľičnú sa zatím podbúrí mesto žalosťú; Kam ďál též vatší, bár Anchízáša bol otca Vzďáľen dom vókol stromovím též obtočen hustím, 300 Zvuk zmáhá sa; a brinčícá zbroje hróza dopádá. Ze sna sa hňeď virazím, a na vrch strechi spešňe vibehňem, I zjašení bedľivíma na krik popristaňem ušma: Jak keď v žúrícém na zasáťá vichore padnú Ohňe, aneb prudká horskími potóčkami réka Úrodné rúcá pola, rúcá juncov orački, A príkré znášá dolu háje; ulakňe sa pastír Ňesvedomí, z visokého lomot zasľechna pahorka. Tehdi sa už zjevná preukázala víra, a Grékov Úkladi sa zhľédnú. Už skázu Deifoba veľkí 310 Od plameňov bral dom zmohlí; už v ohňi je súsed Úkalegon; predhorí sigeonské v ďáľi sa žárí. V tom sa mužov krik a náramní zvuk trúbi ohlásí. Streščen zbrojstvo lapím; aňi ňeznám raddi ve zbrojstve; Než zástup zebrať k boju, a s tovarišmi ku zámku Mám chuť pospíchať. Prudká zapopadňe ma vsťeklosť; A k misľi, jak krásné je umreť ve zbrojstve, dochádzá. Avšak v tom Pantus pred Achajskích šípami ušlí, Otreovič Pantus, rádní kňaz Féba a zámku, Zvíťazeních podobizni bohov, též vnučka milého 320 Ťáhňe sebú, a behem, jako bez duše, k bráňe ponáhlá. „Pante, jakí náš stav? do jakého ubehňeme zámku?“ Sotvaže tak povedám, s takovím keď on odreče kvíľem: „Ďeň prišel ostatní, a našéj čas vlasťi ňevihlí. Dardánskí boľi s nás; bol Pergam, a Teukrov ohromná Sláva. Krutí Jupiter na Achajskích všecko preňésol. Dánajskí zažaté ohňem podobívaľi mesto. Zrutní ozbrojeních do prostredu hraďbi vojákov Púščá kóň, a Sinón rozhadzuje s posmechem ohňe Víťaz. Bránmi iních v koreň otvoreními sa rúťí, 330 Koľko ťisíc ňikdá z veľkéj ňeprišlo Micéni. S tích i s tích stran iní úzké obstúpiľi cesti; Ostrím nadstavené tu trčá meče koncami v odpor Obľesklé, hotové k smrťi; první sotva potíkať Brán sa dajú strážní, a sľepú ľen bitku započnú.“ Skrz takovú Otreovca hnutí reč a skrz boha záchvat Stred zbroje a plameňov sa ňesem, kam Erinnis ukrutná, Kam zve hrmot mňa, a podvihlí hore v oblohu pokrik. Pripľichťá sa Ripeus z Epitem nad míru bojovním, I stretlí z veľkím Hipanis pri mesáci Dimášem, 340 A k boku sa pripojá; prvnéj i mladosťi Korébus Migdonovič. V tích k Tróji časoch sa z náhodi dostal, Náramnú ubohéj mámen Kassandri milosťú; A Fríďskím jak zať Priamov sa ku príspeju ňésol. Ňeščastní, čo ňečul veščícéj usta ňevesti. Jak sem jích zebraních smeľe hnať sa do pótki uzíral; Tak rečem: „Ó mužové, údatné srdca nadarmo! Jestľiže chuť veľkú opovážícého posľedné Máťe ma nasľedovať: (v jakovéj sme tu náhoďe znáťe; Ze svaťin a s pustích bohové oltárov oďešľi, 350 Chráňící našu vlasť; zažaté bráňíťe si mesto:) Zemrime, a v prostred mužského sa vrhňime zbrojstva. Jedno bitích spaseňí, spaseňá žádného ňedúfať.“ Tak vsťek mláďencom dodaní. Hňeď jak vlci v černéj Lúpežní hmľe, kerích veľká brucha vihnala besních Ze skríš a z jaskiň hltavosť, i ščence oďešlé Vischlím jích čekajú hrdlom; kráčáme na istí Pres ňepráťelské zbroje úmor; a v cestu na prostred Mesta saháme. Dutím ľétá noc mrákoti sťínem. Kdožto bi téj viložil noci vraždi a pohrebi slovmi, 360 Buďto bi dosťi mohel pozarovnať slzmi ti bídi? Mesto padá veľké, čo rokov panovávalo toľko. Mnoztvo sa ňevládních ťel bez rozďílu po cestách, Po stavaňách, a prahoch bozkích rozhadzuje chrámov. Svú tu aňižto krvú ňeplaťá ľen Teukri samotní; Ňekdi i zvíťazením zmužilosťi do srdca nachádzá, Víťazi též padajú gréckí. Všaďe kvílba sa hrozná, Ukrutní strach, a najmnožší smrťi spatruje obraz. První z Dánajskích, viprovádzan zástupem hustím, Androgeos potká sa, druhov biť vojsko misľící 370 Ňesvedomí; a prví sám od seba takto virekňe: „Pospešťež, mužové. Čože tak meškáťe sa pozdní? Ostatní lúpá a borá chiťen ohňami Pergam: Od visokích vi teprv sa včil púščáťe korábov?“ Reknul; i hňeď, poňeváč bezpečnú dosťi ňedostal Odpoveď, uzrozumel sa stred ňepráťela padnuť. Ustrápil sa, a krok ze slovom naspatki zanášal. Jak kebi ňekdo nohú pod drsním chrasťi trňiščom Pristúpil hada, a strnutí preč ochitre uťékol, Keď hlavu podvíhá, a modrími sa krkmi nadúvá. 380 Androgeos ňeináč laknuv sa na pohľed uchádzal. Vpadňeme, a z hustím koľem obstúpíme sa zbrojstvom; Ňeznámích míst, a prejatích od bázňe Achajskích Pozrážáme. Hoví ščasťí prvnému začátku. I v tom ze zdareňá pľesající v srdci Korébus, „Ó druhové, prvné,“ hovorí, „kam ukazuje ščasťí Ke spaseňú nám cestu, a, kam veďe, iďme povolní. Ščíti premeňme tedáž, a grécké vezmime zbrojstvo. Kdožto hľedá, čiľi klam, čiľi vládu ňepráťel užívá? Zbroj sami nám podajú.“ To rečúcí hrivmi okrásen 390 Androgeov si šišák, i skvúcú ozdobu ščíta Navľéká, a na bok sa mečem poprepáše achajskím. Takto Dimáš, Ripeus, tak též mláďenci radostní Všecci robá: čerstvú každí sa opáše korisťú. Ťáhňeme rozmaťení z Grécí bez príspechu boztva, A v hustéj noci z najmnožšú potkáme sa bitkú; Premnoho Dánajskích do sľepého oďešleme pekla. Rozbehnú sa iní ke korábom, a cvalmi na verní Uskakujú breh; časť prázného do koňska ohavním Zas viľezá strachem, a v známích sa poukrije ďérách. 400 Ach čo plaťí trúfať si, bohov je-ľi vóla na odpor! Prostovlasú hľe v tom Kassandru Priamovu céru S chrámu ňepráťelové s tajních míst ťáhľi Minervi, Darmo sa spínajicú ohňivíma na oblohu zrakma; Zrakma: neb ukrutná útlé ruki putnala vazba. Vsťeklí ňezňésol to na misľi ďivadlo Korébus, A v prostred sa majíc umreť sám vojska rozehnal. Všecci vaľíme za ňím sa, a hustím vpadňeme zbrojstvom. Od visokého tedáž sa chrámu vrcholka Trojánov Šípi do nás rúťá, a prebídná postaňe vražda, 410 Pre zbroje pozmeňené a pre chvostov omíľi achajskích. Tehdáž rozlobení vidretú sa Gréci pre pannu Odvšeľikáď zebraní zhluknú; tuze rozhoran Ájas, Átrea též sinové, a Dolopskích zástupi všecki. Jak bi sa odporné v prepuklém biľi vetri fujáku Západní i poľedňajší, též koňmi radostní Víchodní; hvižďá lesi, a trojzubcem ukrutní Žúrí, a spodkem vivracá stuha rovňinu Néreus. Aj ti sa, jestľi kerích pres noc sme rozehnaľi v černích Z úkladu sťínoch, a po všeckém rozprášiľi mesťe, 420 Ustretnú; první klamajícé ščíti a zbrojstvo Zňátrá, ňesvorné zbadajú též z ustami usta. Mnoztvo tedáž nás obklíčí; a prvého Koréba Hňeďki u zbrojmocnéj oltárov bohiňe skládá Peneleus pravicú; Ripeus též padňe ze všeckích Teukrov najvatší rovnosťi a pravdi milovňík: Zdálo ináč sa bohom. Hipanis též padňe tu od svích, Od svích padňe Dimáš; aňi tvá ťa od úmoru, Pante, Nábožnosť, aňi Féba milé ňeochráňiľi vínki. Tróje popol, mích též ostatné zápaľi, svedčím, 430 Že pri skáze vašéj, aňi zbrojstvu, aňižto Achajskích Sem ňevihnul pótkám; a kebich bol osudmi upadnul, Bol sem hoden pre vraždi. Ifit pootrhňe sa odtáď Též Peliáš se mnú: ze keríchto sa rokmi nachádzal Obstární už Ifit, Peliáš z rani kríval Ulissa. V tom veľkí náš krik do priamskích vizve palácov. Tam však bitku tuhú; jako inďe bi ňebolo ňikďe Vojni inéj, žádní po celém ňezemíraľi mesťe, Tak boj ňeskroťení, a vaľících na strechi Grékov Zahľédáme, i prah kľenuťím a ščítmi zaľehlí. 440 Pristavené rebríki trčá; a po stupňoch u podvoj Vistupujú; i levicmi krití své naproťi strelkám Ščíti si nadstavujú, a pravicmi na víšku sa drápú. Naproťi Dardánskí veže a krovi celki ze strechmi Rozrucujú; timi, posľedné už všecko viďící, Šípami v ostatnéj sa obráňiť záhube snážá. Trámi i zláťisté, starodávních ozdobi predkov, Pozvalujú. Dobitími iní zase mečmi navókol Obľehnú dvere, a zhustlím jích zástupem hájá. Obnovená jest chuť královskím prispeť obidlám, 450 A sčerstviť pomocú strážních, a ve vláďe posilňiť. Prah bol, a brána sľepá, i, kerú sa prechádzalo, cesta Do spojeních Priama domov, a bez stráže na zadku Pozňechané dvere: pres ňe, zakáď naša stávala krajna, Často sa Andromacha bez iních sama zvikla nosívať K svekrom, a své k ďedovi brala Astianaksa pacholča. Vistúpím tu na najviššú strechi príkrivu: odkáď Šípi rukú ubohí bez prospechu hádzaľi Teukri. Nazvíš postavenú vežu, a z makovicmi na hvezdi Podvihnutú, odkáď sa všecka prezírala Trója, 460 Loďstvo i dánajské, i stánov tábor achajskích, Dáme sa hňeď zeľezom rúcať, kaďe podlaha slabší Dávala múr spojeňím, i povivráťíme ju z mocních Základov, a z napretú hňeme. V tom brala skázu ľeťícá S praskotem, i v širokosť na achajskích lehla vojákov. Avšak iních vácej na jejích pristúpilo místo; V tom skaľi a všeľiké ľétať ňeprestaňe zbrojstvo. Pirhus pred síňú na prvém prahu medzi pľesáňím V pótce točí sa, braňú a mosaďním svetlom ožáren. Jak na svetlo keď had prezlími bilinmi vipáslí, 470 Pod chladnú čo zemú nadutí sa pres zimu skríval, Prezľečeňím včil vimlaďení, a v lesku sa skvúcí, Náslizkí vipatími chrbát rozhadzuje prsmi Vidvihlí, na slňú, a trojí jazik ustami strílá. S ňím veľkí Perifáš, a žrebcov Achilla poháňač Zbrojnosec Automedon; scírská spolu všecka i mláďež Ku prahu nastúpá, a na vrch stuha plápoľi hádžú. Sám pevné zapopadnúcí v ruki tenčicu vráta Rúbe, a od záves pomeďenné zhrkluje bráni; I preťatími dubí už v silních ívera brvnách 480 Vikresal, a prehrubé širokími dal ustami okno. V nútri ukáže sa dom, vijevá sa i síňe, ukážú Aj Priama, starodávňejších aj králov obidla; Zbrojních též na prvém zahľédnú prístupe strážních. Nútrajší aľe dom plačem a trúchlími sa kvílmi Rozléhá, i duté ženskími sa celki rukotmi Ohlasujú stavaňá. Jasné krik hvezdi porážá. Rozlakané blúďá v náramních matki palácoch, A dvere objímať sa dajú, i naposľedi božkať. Vpádá otca silú Pirhus; zatikáče ňevládnú 490 A strážní odolať. Častími na bránu sa vrhmi Tríská, až vihnaté od záves podvoja lahnú. Cesta silú spravená je: rozedrú prístup, i prvních Dánajskí zmárňá, a vojákem všecko zaklíčá. Tak náramňe potok, strhané keď hrádze oťékol, A stavané v odpor hromadú vod ťerchí prevíšil, Ňevnášá sa do rol vsťeklí, a ze stájami lichvu Po všem ňeschítá poľi. Sám zbesného sem uzrel Vraždmi Neoptolema, dvoch i na prahu Átrea sinkov, Hekubu, a sto ňevesť, Priama sem i zhľéďel ohizďiť 500 Pres bozké oltári krvú, čo pozasvaťil, ohňe. Tích paďesáť ložňic, náďej toľikáto potomkov, A fríďskím zlatom ozdobené a korisťami bráni Padnú. Dánajskí, kďe ňežúriľi ohňe, zalahnú. Asnaď i nad Priama lúbí sa ťi tázať osudmi. Záhubu ostatnú jak mesta, i bráni paláca Rozrazené, a stred ňepráťelov uzrel obidla: Dávno braň odviklú ramenám už rokmi trasúcím Navľéká, i ňeprospešním si nadarmo opáše Bok mečem, a v hustích vnášá sa ňepráťelov umreť. 510 Na prostred stavaňá veľkí pod holími ňebesmi Stál oltár, a pri ňem najstarší strom, bobek, oltár Vókol sťíňící, a bohov ratoľestmi krijící. Tam Hekuba, tak darmo koľem sa i pospolu céri, Jak keď pred černú zľetujú holubički sa búrkú, Zebrali, a z hlaďeňím bozké objímali modľi. Než jak v mláďenském Priama zahľédala zbrojstve Obľečeného: „Jaká ťa misel zlá nahnala, bídní Manželu, túto lapiť braň? aneb kam,“ rekňe, „ponáhláš? Prítomní takovúto pomoc, takovíchto ňežádá 520 Obrancov čas; bár bi sa mój sám dostavil Hektor. Sem pristup; všeckích oltár nás tento ochráňí; Buď zemreš spolu.“ Tak virečúc, k sebe privzala starca, A v seďeňí ho na posvatném poosádľila mísťe. V tom sa hľe sin Priamov pred vraždú Pirha Polítes Vimsťící pres braň, pres ňepráťelstvo po veľkích Pitvoroch, a prázních uťekal raňen od ňeho síňách. Pirhus rozpáľen hrozním žeňe sprudka sa šípem, A skoro už dosahá, a tuhú poprebodňe ho píkú. Jak pred oči v posľed roďičov sa a usta podostal, 530 Padnul, a najmnožšú ducha krev poviľévaja pusťil. Tu Priam, ačkoľvek smrťi už sa nachádzal u prostred, Predca ňebol sa držal, hlas aňiž ňeopusťil a prudkosť. „Ňech ťi za zlosť bohové, a takéto za číni,“ vikríkňe, „Jestľi jakí v ňebesách nad tímto naľézňe sa ohľed, Hodné ďéki dajú, a podlžnú odplatu vráťá: Čo s’ mňa na ukrutnú patriť smrť mého prinúťil Sinka, a otcovské zaohizďil pohrebem usta. Ňe však ten, ze kerého lužeš sa pochádzať, Achilles Na mňa takí bol ňepráťel; než práva a víru 540 Pokloňeného choval, mrtvé též Hektora údi Navráťil hrobu, a mňa do mích príbitkov oďeslal.“ Tak starček povedá, a mdlú bez vládi vipusťí Píku: čo sa chraplavími tedáž odvráťila meďmi, A stavená s prostred bez prospechu kňísala ščíta. Než Pirhus: „Toto tehdi povíš, a k Achillovi pojďeš Otcovi mému posel. Jemu mích o skutkoch ukrutních, Odroďeném i Neoptolemu ňezabudňi viprávať. Včil zemri.“ Tak reknúc, starobú traseného pred oltár Vlékol, a jak v krvi najmnožšéj sina svého sa kláťil, 550 Za vlasi pojme ľevú, i pravú meč vidvihňe bľeskem Žárící, a v bok po samé až črenki zaráža. Tento koňec Priama; ten vípad zňésel osudmi, Tróju ohňem zhorenú, a upadlí celki viďíc’ho Pergam; toľko luďí a zemí tak veľmi hrdého Azie krála. Hrubí válá sa na zábrehu kadlub, A z ramen odrezaná hlava, i brez ména korába. Než tenkrát mňa prenáramná obkľíčila hróza. Strápil sem sa: obraz na pamať mi tu otca pripadnul, Keď sem od ukrutnéj zhľédal rani krála zemírať 560 Vrstevného; na úm ňechaná pristúpila Kreuza, Dom též spustaťení, a malého čo potkalo Júla. Ohľédňem sa, jaké vókol mňa je vojsko patrící. Všecci ma už znovaní boľi ušľi, a skokmi sa ze strech Spusťiľi, buď zmorení v prudkích pozahínaľi ohňoch. (Už jeďiní sem ľen zbíval: keď Vesti ve chráme Sa zdržovať, v tajném i pomlčki sa mísťe ukrívať Tindarovičku zočím; jásné ohňa plápoľi svíťá Blúďícému, koľem též patrícému na všecko. Onna porozhňevaních tu pre Pergam bavši sa Teukrov, 570 Dánajskích i pokut, zbehlého i manžela kázňe, Tróje a svéj dávnéj pospolná vlasťi Erinnis, Ušla, a ňezbadaná za svatí pouťáhla sa oltár. Rozpáľím sa ohňem; prchkosť mi do srdca napádá Vlasť pomstviť zhubenú, a zlostňice vinnu pokarhať. „Táto hľe Špartu celá i krajanské uzre Micéni, A zdobitím s nás královná víťaztvom oďejďe? Manžela, dom, roďičov, krásních též zhľédňe potomkov, V najmnožšém vezená provoďících zástupe Fríďskích? Bol bi mečem zabití Priam? ohňem kľesnula Trója? 580 Dardánské sa krvú tak často zaľévaľi medze? Odstup. I bár žádné to ňebívá méno vipomstviť Ženskú, bár žádnéj víťaztvo to chváľi ňedává: Predca budú chváľiť mňa, že sem ňešľechetňicu zňésol; A skarhal vinnú; sladké buďe pomstvi horúcú Tak naplňiť žádosť, a mojích prachu tímto ulahčiť.“ Tak sťískám si, a rozlobení sa na misľi zaháňám;) Keď sa mi v tom, ňikdá tak pred tím očma paterná, Zreť dala, a v čistém pres noc poožárila svetľe Matka milá, jaková sa bohom ľen zvikla ukázať; 590 Davši sa znať bohiňú; i tedáž mňa za pravicu pojmúc Zastala, a krásními také slova pusťila ustmi: „Sinku, jakí ból tak hroznú v ťebe zbudzuje prchkosť? Čo vsťeklíš? neb kam sa o nás tvé zmizli starosťi? Zdáž napred ňepozreš, kďe si Anchízáša opusťil Otca vekem zešlého? živá manželka-ľi Kreuza, Též pacholík Aškán? ke kerím už vojsko odevšáď Pristává; a tu peč kebi má ňestála na odpor, Bol bi oheň jích strávil, a meč ňepráťela zetrel. Ňe preňenávistná tvár Tindarovički lacénskéj, 600 Neb viňení Páris; než tvé ňemilosťi ňebeskích Panstvo kazá bohov, a zrucujú od víški ťi Tróju. Hľeď; neb všecku teráz, čo tu patrícému ťi smrtní Zastává zrak očí, a povlhká zhusta sa čerňá, Mrákotu odďáľím; ti sa vác žádného roďički Príkazu ňechcej báť, aňi jéj ňeoďepri poslušnosť. Tam, kďe ti spusti viďíš zborené, skaľi na skaľi padlé, A z dímem prach rozmíšan do visosťi sa krúťiť, Veľkím potrasené trojzubcem základi Neptún Podrážá, a celé vivracá do samého dna mesto. 610 Júno tam ukrutná scejské zastúpila bráni, A zlím podkasaná zbrojstvom z loď zástupi vábí. Pallas nad horné, patri, už sa visádľila zámki, Mračnom bľiščícá, a hlavú Gorgonki hrozícá. Sám Jupiter Grékom zmužilosťi a vládi pridává; Sám bohov ostatních na trojánské zbudzuje zbrojstvo. Uskoč sinku milí, a ňičemnéj sprosťi sa práci. Ňespusťím sa, a v dom bezpečňe ťa otca navráťím.“ Rekla; a v husťejšé sa šeréj noci ubrala sťíni. V tom sa mi ukrutné prehroznéj spósobi tvári, 620 Veľkí též bohové, ňepráťeľi Tróje, ukážú. Tehdi celé sa mi už lahnuť pozdálo do ohňov Ílium, a zrúťiť neptúnská na hlavu Trója; Jak na hrubích dávní keď hrab sedláci pahorkoch Odrubujú ocelú, a mnohími sekermi sa zhusta Predbehujú dostať na zem; on sa stáľe vihrážá, A ščicu strásajicí kláťícím kňíše vršákem; Ranmi pomáľi dokáď zmohlí sa naposľedi s praskem Ozval, a náramnú po horách vzal skázu vivráťen. Zestúpím, a veďen bohiňú ňepráťelom ujďem 630 I plameňom; dává zbroj místo, a ohňe sa vihnú. Než, jak sem ku prahom domu otcovského sa dostal, Bidla starého: roďič, ze kerím sem predňe do veľkích Pokračovať chcel hor, k ňemu sem sa i predňe pobíral, Živ biť po zhlaďenéj odpírá na sveťe Tróji, A znášať vihnanstvo. „Kerí krvi ešče sťe čerstvéj, I vládnéj siľi,“ odpovedá, „vi sa dajťe na odchod. Keď bi ma bidľitelé ňeba žiť chceľi, bol bi dom isťe Mój zachovan. Dosť a zbitkem dosť jednu že skázu Zhľédol, a po premohlém zostal sem na sveťe mesťe. 640 Se mnú, jak z umrlím, sa porozlúčivše preč iďťe. Sám sebe smrť najďem. Zmilovať buďe sám sa nade mnú Odporňík, a sťáhňe korisť. Hrobu pozbava lahká. Už tak i dávno bohom ňemilí, a preveľmi ňičemní Pristavujem vek: oťec jak boztva a ludstva panovňík Mňa hromovím vetrem bol ofúkel, a zasťihel ohňem.“ Tak povedá, a ňeustupní sa z místa ňepohňe. Než mi sa dáme prosiť ho slzíce, i Kreuza, i Aškán, I z domu ostatní, ze sebú abi všecko vivráťiť, A v nastávajicú ňechcel sám skázu naľéhať. 650 Odpírá, a na svém úminku a mísťe sa mešká. Zas vichiťím sa do pótki, a smrť žádám si ňevolní. Neb jaková už radda, jaké sa podávalo ščasťí? „Zdáž misľel si, že já viňesem nohu bez ťeba, otče? Tak veľká-ľi ťi z otcovskích ust padla ňeslušnosť? Keď s toľkého bohom ňeňechať ňišt mesta sa lúbí; A v tom vóla stojí, i k hinúcéj na hlavu Tróji Chcú ťa a tvích pridať: Otvorená smrťi téjto je brána, Hňeď Pirhus ze mnohéj Priama krvi dojďe, pred otcem Sinka, pred oltárem šeďivého čo otca zabíjá. 660 Zdáž na to matko milá z hustích si ma šípov a s toľkích Vidrela ohňov, abich ňepráťela v prostred obidla, Júla malého, drahú manželku, a otca ňevolňe Zmordovaních tu iného ľežať v krvi spatril iného? Braň, muži, dajťe mi braň; zve posľedné svetlo premohlích. Vráťte ma Dánajskím; nahľédnuť pusťiťe bitku Obnovenú. Ňikdá bez pomstvi ňezemreme dňeská.“ Tehdi braň obľékám, a ščít si na levicu dávám Popravujíc, i z mého sa ven príbitku vinášám. V tom nohi zastavená u prahov manželka obejme, 670 A mňe malého k očám prednášá otcovi Júla: „Jestľi iďeš zahinuť, spolu nás též vezmi na všecko; Jestľiže však v lapenéj zbehlí zbroji náďeju skládáš, Tento napred vlastní bráň dom. Komu Júla malého, Též komu otca, i tvú rečenú manželku ňecháváš?“ Tak volajíc kvíľem stavaňí ponaplňala všecko: Keď sa naráz náhlí a poďivní predstavil úkaz. Neb pred ruk lomeňím, a trúchlích ustami otcov, Lahké hľe spatrení bol vrch hlavi Júla vipúščať Svetlo, a prekrásné tíkáňím vláski ňevinní 680 Obľizovať plameň, a pri sľichoch sa do vókola zmítať. Od laku ustrnutí sa horícé dáme otrásať Vláski, a posvatné obľévať studňami ohňe. Než roďič Anchízáš k hvezdám oči zdvihňe radostní; A s takovími dané k ňebesám ruki slovmi zepíná: „Vševládní Jupiter, ňejakú hnuť dáš-ľi sa prosbú, Vzhľédňi na nás; to samé ľen; a, zaslúžíme-ľi čnostú, Nám potom, otče, uďeľ pomoc, a splň v skutku ten úkaz.“ Sotvaže tak starček bol reknul; i hrmelo sprudka V tom na ľevém boku, a spadlá z ňeba hvezda po sťínoch 690 Ťáhnúcá faklu najmnožším odbíhala svetlom. Nad visokím ju našého krovem príbitku ľeťícú V ídejském sa paterňe ukriť zahľédňeme háji, A znamenať chodňík; podlhú prúh bľeski vidává Brázdú, a zvókol všaďe sirkú místa sa kúrá. Zmohlí tehdi roďič ze svého sa podvihňe stláňá, Boztvo prosí hňeď, a posvatnéj dá poklonu hvezďe. „Už ňebuďem vác, už meškať. Kam vésť chceťe, pojďem. Ó bohové, mój chráňťe mi dom, vnuka chráňťe malého. Váš toto, váš úkaz, ve vašéj též veščbe je Trója. 700 Ustúpím už, a cesti vidám sa ťi za druha, sinku.“ Reknul; i hlasňejší plameňov sa pres ohradi mesta Praskot zasľíchá, a vaľí bľíž ohňa horúčosť. „Nuž teda, otče milí, pozachiť sa ma hrdla navókol; Na pľeca ťa zdvihňem, lahká buďe táto mi ťercha; Kamkoľvek vec padňe, oboch buďe jedno obecné Z ňeščasťím ščasťí. Mňe maľičkí od boku Júlus Ňech je druh, a spozďál manželka sa Kreuza pobírá. Vi sluhové, čo povím, merkujťe si dobre na misľi. Z mesta vichádzajicích potkává hrobla a pustí 710 Céresi chrám, i pri ňem dávní strom cipra sa zdvíhá, Najmnožšé nábožnosťú roki hájen od otcov: Tam na to z rozľičních stran poschádzáme sa místo. Otče, ti posvatné veci pojmi, a boztvo domácé. Mňe z boju a s čerstvích ňesluší došlému porážek Jích tíkať sa, dokáď čistá ma ňeobmije réka.“ Tak reknúc, ramenám i krkom v širokosťi navókol Podložené dávám šati, a z leva kóru navľékám, I vchádzám pod ťerchu. Malí sa mi k pravici Júlus Popripojí, a krokem sa ponáhlá otcu ňerovním; 720 Od zadu zas manželka. Šerích kráčáme po místách. A mňa, čo vistreľené pred tím ňezbúriľi žádné Šípi, aňiž zhluklé odporních zastúpi Grékov, Včil každí šustot, každé k strachu zbudzuje váňí, Jednak o sinka, milú jednak sa o ťerchu bojíc’ho. Už sem i pribľižoval sa ku bráňe, a všecko prevíšiť Ňeščasťí zdál sem sa: Dupot keď znáhla prichádzá Častí mích do uší; a roďič ve sťíňe patrící, „Poskoč, sinku,“ volá, „poskoč; k nám zhusta sa bľížá. Ščíti sa ľiščícé, a mosaďné zbrojstvo uhľédám.“ 730 V tom ňeznám jakoví laklému ňeveľmi hovící Odňal boh mňe misel. Neb jak s chodňíka povihňem, A z drahi ušľapanéj v ňeschodnú cestu sa pusťím: Zostala ach! manželka milá, či osudmi, či chodňík Zmíľila, či znovaná si usadnula, isťe sa ňezná; Vác aňi mím napotom sa očám ňevráťila ňikdá; Skór aňi na straťenú sa ňeozrem, a v misľi ňepomňem, Až sme sa už na kopec v posvatné Céresi místa Dostaľi. Tu v posľed zebraním ňedochádzala jedna K počtu; a cesti druhov, též sinka, a manžela zmátla. 740 Ach! na kohož sem z ludstva ponos tu a boztva ňevédol? Neb čo ve rozboreném hrozňejšé mesťe uzíral? Anchízáša tedáž, Aškána, i boztvo trojánské Cesti druhom poručím, a v ňízkém údoľi skrívám; Sám zase navráťím sa do mesta, a zbrojstvo opášem. Ustanovím znovu pádi preísť, a všecku prebehnuť Tróju, i ňeščasťú hlavu zas veľkému oďevzdať. Napred sa k baštám a šeréj od mrákoti bráňe Obráťím, kaďe sem vistúpil; i po draze naspák Merkovanéj pres noc kráčám, a navókol ozírám. 750 Hróza tu od všeľikáď a ťichosť strachu srdcu naháňá. Odtáď pokračujem k domu, zdáľiž doňho ňezašla. Vpadľi tu Dánajskí, a celí obkľíčiľi zbrojmi. Stajňe žraví sa oheň vetrem do visosťi ponášá; Plápoľi prestupujú strechi; vsťekľí horko povetrím. Odchádzám k Priama stavaňú, a k zámku nazírám. V pustích už síňách a horejšém chráme Junóni Vihľedaní strážní Féniks a Ulisses ukrutní Ochraňujú lúpež. Tam odevšáď Tróje bohatstvo Ze zhoreních viňaté príbitkov, tam stoľi bozké, 760 Ze zlata tam sila číš, a jaté sa hromažďuje rúcho. Dlžším chlapci stojá a trnúcé matki porádkem. Ba hlas i pres nočné opovážil sem sa vidávať Sťíni, a cesti krikem naplňil sem vókol, i trúchlí Kreuzu ozívajicí zas i zas podarebňe volával. Než jak sem ju po mesťe hľedal bez konca žeľící, Ňeščastná podobizna a sám ľen Kreuzi pred očma Sťín sa, i od známéj mnoho vatší obraz ukázal. Ustrňem, a vlasi mé naježá sa, reč ustaňe v hrdľe. V tom hovorí mňe, a peč takovími umenšuje slovmi: 770 „Čož naplat vsťeklú trápiť sa na toľko boľesťú, Manželu najdražší? toto ňe brez vóľi sa boztva Tak stává. Aňi tvú odtáď tovarišku ťi Kreuzu Odsud, aňiž veľkí ňedopúščá Juppiter odňésť. Pres vihnanstvo sa máš, pres morské rovňini túlať. I v zem hešperskú dostať: kďež bistrina Tibra, Pres pola úrodné, lúbežnú hurtuje rékú. Tam hotové ščasťí, tam krajna a králova céra Tvá manželka čeká ťeba; prestaň Kreuzu naríkať. Mirmidonov já, buď Dolopov králostva ňeuzrem 780 Pišné, a k ženskím za služku ňepojďem achajskím, Z dardánského pošlá rodu, Vénuše matki ňevesta: Než veľká mňa v temto drží kraji boztva roďička. Už dobre maj sa, a buď laskav sinu vždicki našému.“ Keď vipoví to, ma, jak zaslzil sem, a premnoho chistal S ňú rečňiť, zaňechá, i v lahkém zmizňe povetrú. Trikrát sem sa koľem snážil krk loktami objať; Trikrát obsáhlí sa mi od ruk višmekel obraz, Lahkím nárovní vetrom, a snu chitrému podobní. Tak v posľed noc strávící tovarišstvo nahľédám. 790 V ňezmerném nasľedovňíkov tam počťe novotních Z obďiveňím najďem popridať sa; i matki, i mužstvo, Nazhľedanú mláďež k vihnanstvu, a zberbu ňevolnú. Zešľi sa odvšeľikáď, hotoví i ze statkem i vólú; Vésť do jakíchkoľvek mňe morem bi sa lúbilo končin. I z hor už od visokéj postávala Ďeňňica Ídi, A svit ňésla; koľem Dánajskí bráni zalahľi Vojskom; aňiž prispeť žádná sa ňedávala náďej. Ustúpil sem, a vezmúcí do hor otca ponáhlal.