ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Turnus jak zlomeních v odpornéj pótce Laťinskích Uzre kľesať, splňeňí včil svého sa príslubu žádať, Očma sa všech znamenať: prudkími rozevre sa hňevmi, A zdúvá srdcem. Jak ňekdi na úhore Pénov, Keď ťažkí na prsách od honcov dostaňe úraz, Až tenkrát chistá sa na boj lev, a pres šiju hrivmi Strásajicí zapľesá, i boden zbojňíka vitrhna Šíp ňeprestrašení rozláme, a ustami zarve: Tak ňeináč v hňevném rozetlívá násila Turnu. 10 V tom hovorí tak, a rozbúren ke královi rekňe: „V Turnovi mešku ňeňí; ňemajú prečo spátki Trojáňi Odťahovať slov svích; aňi, v čom sa zňésľi, oďepreť. V pótku vidám sa. Obeť priňes, a zmluvu slovmi rob, otče. Buďto mojú pravicú fríďského do pekla oďešľem Ázie úskoka, (ňech sadnú Laťináci a patrá) Túto i sám potupu zbrojstvom rozhodňem obecnú: Buď ňech má premohlích; a Lavíniu pojme ňevestu.“ Než na to všecko ťichím Laťinák odrekňe mu srdcem: „Víborní mláďenče, tuhú sám koľko premáháš 20 Vládú, toľko dobrú mňe prislúchá snážňe ťi prispeť Raddú, i všeckích rozvážiť prípadi náhod. Daunovo máš králostvo, mnohé tvú mesta premohlé Máš pravicú; Laťinák též má zlato a k ťebe prízeň; Sú aj panni druhé v laurenskích Lácka pomedzách Slavnorodé: Mňe ňeprám vďačné toto k rečbe dopusťi Odloženími jeviť podvodmi; a v misľi to rozváž. Ze starších žádnému vidať sem céru miľencov Ňesmel, tak bohové a luďé mňe spívaľi všecci. Než tvú sem láskú a krvú práťelstva donúťen, 30 Trúchléj též manželki plačem, závazki polámal: Slubmi danú vidrel zaťu; a zlé zbrojstvo dopadnul. Od téj chvíľe jaké trápá mňa i bídi i vojni, Turne, viďíš; koľké ti prví sám ťerchi nosíváš. Dvakrát v najvatšém zmohlí boji sotvaže mestom Náďej Vlach bráňíme; našú tok Tibra sa kúrí Ešče krvú, a širí pobelává kosťami úhor. Kamže sa toľko vracám? čo za bláznosť zmisľi premíňá? Jestľi druhov privzať hotoví sem Turnem upadlím: Čožto za techto raďej ňezahášám vojnu živého? 40 Čož Rutuli krevní, čo iné Vlach krajni tu reknú; Jestľi na smrť (Ščasťí tito mé slova na vňiveč obráť) Ukrutnú ťa vidám, našu céru a svadbu voľíc’ho? Pozri na rozľíčnú menu vojni; zlutuj sa nad otcem Už starším, čo ďelí smutného včil Ardei mesto.“ Ňišt na také sa ňeuspokojí slova násila Turna: Vácej sa zmáhá, a daními rozestoňe lékmi. Čím napred ľen rozprávať mohel, ustami nastal: „Túto, čo pre mňa veďeš, najľepší, túto peč odlož, Otče, prosím, a smrť vistáť mňe pre slávu dopusťi. 50 Též já šípi rukú, a ňičemné zbrojstvo ňehádžem, Aj z ran ode mňa daních černá krv rovňe vichádzá. Bohiňa matka poďál buďe stáť, čo bi úskoka ženskú Zastrela hmlú, a očám prázními ho vidrela sťínmi.“ Královná aľe, pótki novéj víminkami laklá, Kvíľila; a hňevného umrícá zhákala Turna: „Skrz tito mé ťa prosím slzi, skrz česť, jestľi Amátu Máš v ňejakéj: (ti včil si jeďinká staršobi náďej, Ti spočinek bídnéj; Laťinákova krajna a vážnosť Sú v moci tvéj; na ťebe kľeslí dom techto je opren) 60 Jedno prosím; ňechcej pravicú sa do Teukra odezdať. V téjto jakákoľvek potká ťeba náhoda bitve, Tá mňa samú potká. Ňemilé toto hňeďki opusťím Svetlo, aňiž chiťená zaťa vác Eneáša ňeuzrem.“ Túto ze slzmi sľiší reč matki Lavínia céra V zahrátích skropená lícách: jéjž dávala ohňa Červenavosť, a po rozhoreních rozchádzala ustách. Jak kebi nákrvavím slonovú kosť ňekdo zalíčil Červcem, aneb bílé sa mnohú zarďívali rúžú Laľie: panna také bola ustami dávala barvi. 70 On láskú zbúrí sa, a zrakma na pannu opírá; Vác do zbrojstva horí, a nakrátce virekňe Amáťe: „Ó ňechcej mňa, prosím, toľkími ze slzmi a toľkú Viprovoďiť veščbú na tuhí boj Marsa idúc’ho, Matko: viňať poňeváč od pótki ňemóže sa Turnus. Idmon túto zaňes Dardánov královi správu, Čož sa mu ňezlúbí: Jak náhľe sa zajtra na uhloch Červenavím ťáhlá štvoronožcem Ďeňňica zarďí: Ňech Teukrov ňehoňí v Rutulov. Ňech prestaňe Teukrov Aj Rutulov boj. Mi dva krvú rozhodňime válku. 80 Ňech sa na tíchto hľedá manželka Lavínia medzách.“ Čím virekel toto, a prudkí do obidla sa vňésol: Žrebcov hňeď žádá, a pľesá, jak ridzaľi pred ňím, Jichžto Pilumnu hrubú dala ňekdi Orítia poctu; Svú čo bi sňah na belosť, na skok predchádzaľi vetrov. Spešní obstúpá sluhové, a dutíma navókol Rukma hlaďá prsa, a sčesujú krki hrivmi zarostlé. Sám pozatím jasní zlatom a skvúcími sa meďmi Navľéká ramenám pancír; spolu rúčo prihodlá Meč, spolu ščít, a začerveňené na šišáku chocholce: 90 Meč, vládní čo ohňem sám boh jeho otcovi Daunu Bol spravil, a v štikském rozpáľen bahňe zahrúžil. Píku potom, čo na ohromnéj bola podpore stála U prostred stavaňá, veľkú zapopadňe si vládú, Z Aktora vodca korisť Aurunka; a kňíše trasúcú, Pokrikujíc: „Včil, čo s’ ňikdá ňeošáľila, píko, Vzíváňí, čas nastává; ťeba Aktor ohromní, Turnova včil pravica kláťí; daj rozraziť údi, A zmužilím prehnať ramenom vimuženca Trojána Rozlomení pancír, a prachem vlasi špatňe zohizďiť, 100 Hrátú rozkudrené ihlú, a v mirhe plinúcé.“ Ten ho metá vsťek; a ze všeckéj sa tvári horíc’ho Iskri sipú; bistríma oheň spolu zrakma sa bľíská. Jak keď prestrašné do prednéj pótki ručáňí Bik dává, a klať hňevníma sa rohma pokúšá, Do stromového zaprev sa špalka; i vrhmi zuňícé Dráží vetri, a v boj metaními sa pískami chistá. Méň ňe i údatní, maťerinskím zbrojstvom oďátí, K bitce sa pristrájá Eneáš, a zbudzuje hňevmi, Boj skrze predloženú sa ťešící úmluvu skončiť. 110 V tom druhov a smutnú rozebírá Júlovu náďej, Odsudi hlásící; Laťinákov i odpoveď istú Královi káže zaňésť, i vireknuť zákoni pótki. Sotva druhí sa na najviššé hori svetlom opíral Ďeň višlí; z morskéj čím slnka sa žrebce prepasťi Zdvihľi, a z vistrmeních pofrkávaľi ohňami chrápov: Veľkí rozmerajíc úhor pod mesta ohradmi Rutuli z Dardáňí ku novéj pristrájaľi pótce; V prostred ohňišča bohom stavajú oltári obecním Vidvihnuté s trávňíka. Iní vodu znášaľi z ohňem, 120 Zásťeri na predkoch, na sľichoch verbéni mající. Ťáhňe pluk auzonskí, a plními sa píki ňesúcé Zástupi branmi valá. Odtáď zase všecko trojánské Vojsko, a tirhenské v rozľičném zbrojstve sa rúťí; Ostrojené zeľezom, jako keď bi ho Marsov ukrutní Vábil boj. Sami též na prostred vodci ťisícov Obletujú zlatom a skvúcím šarlátem oďátí, Aj Mnesteus z rodu Assaraka z Azilášem ohromním, Aj Messáp, žrebcov kroťitel, Neptúnovo ďéťa. Jak po daném každí znameňú své zastaňe místo: 130 Tehdáž píki dlhé zarazá v zem, a ščíti poďeprú. K obďivu matki višlé, a obecní bez braňe zástup, Starci i ňevládní, veže a strech víški zakľíčá; Na zdvihlích hore ostatní zostávali bránách. Než z vrchu Júno, kerí albánskí včil sa nazívá; Však tenkrát aňi ména, aňiž cťi, a slávi ňemával; Patrícá ďívá sa na úhor, a vojska obedve Laurenskích aj Dardánskích, i na mesto laťinské. V tom na takí bohiňa spósob reče k bohiňi sestre Turna, kerá bahnám a jačícím vodmi je rékám 140 Predstavená, tú sám visokí jéj vládar Olimpa Poctu za odňesené Jupiter panňenstvo oďezdal: „Ozdobo, Nimfo, tokov, najmilšá srdcu mojému, Víš, jak sem jeďinú všeckím, Laťináčki čokoľvek Na preňenávistnú Jupiterovu kráčali posťel, Ťa predňésla, a ráda ňebes ťi popusťila částku: Tvé posľiš, na mňa však ňežaluj sa, Juturno, boľesťi Prálo pokáďkoľvek Ščasťí, a dopúščali Párki Ísť lácké veci, Turna a tvé sem hájila mesto: Včil z osudem potkať sa viďím mláďenca ňerovním 150 Též Párek ďeň a odporná bľíž ťiskňe sa vláda. Já ďívať sa na boj ten a na zmluvu túto ňemóžem. Jestľi čo smíš urobiť prospešňejšého pre bratra, Iď, vikonaj; svedčí. Snaď nám k ľepšému to padňe. Sotva to: keď horké od očí slzi léla Juturna, A v prsa sa trikrát i štirikrát ráňala krásné; „Tento ňeňí slzeňá čas,“ rekňe Saturnova céra; „Pospeš, a, jestľi jakí spósob, brata úmoru vidri; Buď začatú rozbúr sama vojnu, a jednotu rozruš. Já toto smeť ťi raďím.“ Tak slovmi ju núkši oďešla 160 Rozpačitú, a tuhím raňenú pod ňadrami žáľem. Kráľi zatím, Laťinák v nádhernéj príprave skvúcí Na štiroch odvážá sa koňoch, hlavi techto navókol Dvakrát šesť pozláťistích sa prúhov otáčá, Slnka jehož ďeda krása; beží na dvoch od sňahu belších Turnus, kláťící širokíma dve píki zeľezma. Od strani téj Eneáš, rímského prenárodu póvod, Hvezdovanú pavezú a ňebeskím zbrojstvom ožáren, Též Aškán, veľkého druhá zase náďeja Ríma, S tábora vistúpá, a ctní kňaz v rúchu prečistém 170 Útlí oščeťenéj plod maški, a ovcu dovédol Ešče ňeostrihanú, i na bozkí postavil oltár. Stáľe poobracaní oňi očma ku víchodu slnka Na hlavi pražmu sipú, i povrchné srsťi dobitka Stred čela mečmi režú, a na oltár vína uprsknú. Tehdi nahím Eneáš zeľezom tak začňe sa modľiť: „Buďže mi Slnko tedáž za svedka a táto prosíc’mu Zem, pre kerú toľké vládal sem práce zanášať, Otče i vševládní, i ti Júno Saturnova céro, Už ľepšá, už na mňa, prosím; i ti Marse bojovní, 180 Všecki čo podla svojéj ríďíváš oblubi vojni; Studňice též s potokí vzívám, i čo víški povetrá Nábožnosť, i čo modrobľedéj sú rovňini boztva; Z náhodi jestľi jakéj víťaztvo sa ujďe na Turna: Zavreno buď premohlím do Evandra sa mesta oďebrať; Ustúpí s pola Júlus; aňiž vác pótki Trojáňi Vésť ňebudú, aňi váš pozatím kraj zbrojstvami drážiť. Jestľiže však bi naším víťaztvo poslúžilo Marsem, (Jak radšej dúfám, radšej ňech i boztvo to spevňí) Já ňebuďem núťiť, Vlachové bi poslúchaľi Teukrov, 190 Panstva aňiž ňehľedám. Oba ňech rovními do večních Ňepremohlé stúpá zákonmi tu národi spolkov. Službi vidám a bohov; prislúchaj svekrovi zbrojstvo; Moc též najviššá; Dardáňi mi ohradi múrov Podvihnú, a své dá mestu Lavínia méno.“ Tak první Eneáš; Laťinák zase takto počíná, Zhľednúcí k ňebesám, a zdvíhá pravicu k hvezdám: „To prisahám isté skrze zem, skrze rovňinu, hvezdi, Skrz dvojakí i Latóni porod, z dvoma tvárama Jána, I skrze pekla bohov moc a hrozné Plúta obidla; 200 Ňech to oťec visľichňe, hromem čo upevňuje spolki; Oltárov tíkám sa; pres ohňe a boztvo to svedčím: Žádné tento pokoj Vlachom a zmluvu ňezmaťe svetlo, Kamkoľvek vec padňe; aňiž mňa ve vóľi ňenahňe Moc žádná; čo bi rozpľinutú rozľéla do morskích Vírov zem potopú, a tuhé ňebo sťáhla do pekla: Jak tá berla, ve svéj neb mal ruce z náhodi berlu, Ňikdá vác ňevidá ratoľesťami listu, a sťínu, Keď jednúc uťatá hlbokého u koreňa v háji Matki ňemá, a panoh zeľezom sa sprosťila ostrím; 210 Pred tím strom; včil prevťipní do mosadzi remesňík Zavrel, a rukma nosiť ju laťinskím postavil otcom.“ V jednotu medzi sebú takovímito vchádzaľi slovmi, U prostred kňížat patreňá. V tom rádňe do ohňa Posvatné zakolú zvírence, a báľe viťáhnú Ešče živím, i plními vršá meďeňicmi ohňíšča. Než Rutulom sa taká zazdávala pótka ňerovná Dávno, a rozľičním sa na srdci pobúriľi zmatkem, Tím vác, jak zhľédnú, vodcov na vládu ňerovních. Strach jím rozmáhá preťichími sa krokmi berúcí, 220 A cťící oltár sklopeníma tu svetlama, Turnus, Líca i bľednúcé, a siná mláďencova barva. Tú hňeď jak zmáhať sa tu reč zahľédla Juturna Sestra, a odpadlé sa premíňať zástupu srdca: Prostredních sa do vojsk, na Kamersa ve tvári zaňésla; Preslavní čo mal od preďedov rod a méno paternú Otca silú známé, sám též na zbrojstvo presilní; Prostredních sa do vojsk pusťí, dobre všecko veďícá, A všeľikú ponavrhňe povesť, i tak ustami rekňe: „Hanba ňeňí-ľi to vám, Rutuli, dušu jednu za všeckích 230 Tíchto vidať? zdáľiž na počet sme a vládu ňerovní? Ejhľe, ti Dardánskí, tito sú Arkadčaňi všecci, A hrozní zástup ňeprízních Turnu Etruškov. Sotva potíkajicím na druhého sa ujďe ňepráťel, On ku bohom chválú, u kerích oltára sa zdává, Postúpí, a živí buďe sa vždi pres usta nosívať: Mi, straťenú vlasťú, pánov poslúchať ukrutních Sa prisilíme, čo včil sme na úhor sadľi zahálať.“ Mláďencom takovú sa rečú podpáľilo srdce Vác už i vác; též reptáňí sa strhňe po vojsku; 240 Už sami Laurenskí, sami už Laťináci sa zinšá. Prv čo pokoj si a bezpečnosť svím žádaľi statkom, Včil si volá braň, a ňespravenú chcú úmluvu tú mať, I spolu nad bídním zlutujú sa pre náhodu Turnem. K tímto Juturna inú pripojí vec i o mnoho vatšú, A z ňeba dá znameňí; ňišt mocňej nad toto vlaské Misľi ňerozbúrí, a od úkazu ňesklame techto. Neb žltaví pták Juppiterov pres víšku ľeťící Ptákov zasťihoval brežních a mnoztvo ščebotné Z hajna okridlancov: keď do stoku znáhla sa vrúťíc 250 Víbornú kosatími labuť zachmatňe pazúrmi. V srdci sa podvihnú Vlachové; i ptáci sa všecci Z odľetu navráťá z vreskem; vec k pohľedu ďivná; Krídlom i zasťíňá povetrí, a ňepráťela v oblak Pozhrčené skľíčá: až veľkú k posľedu vládú Zvíšen, a oslabení od ťerchi pazúrami lúpež Bezďeční uhoďil do prúda, a v mračna uťékol. Tehdáž vískáňím zveľebá ten Rutuli úkaz, Ven ruki aj ťáhnú; a Tolumnius ozve sa veščec: „To hľe je,“ rekňe, „čo sem túžbú tak často si žádal. 260 Uznávám znameňí: mnú, mnú zapopadňiťe vodcem, Bídní, zbrojstvo, kerím ňešľechetní strach žeňe vojnú Cudzozemec, ptákom jako mdlím, násilňe i váš breh Lúpí. On v úťek sa vidá, a plachti korábom Hňeď rozpresťírá. Vi svorní vojsko zeberťe A zmužilí pótkú lapeného obráňťe si krála.“ Reknul, a v odporních zatočil ňepráťelov oščep Rozbehnuv sa; fikot zňícá dá píka, a istá Vetri seká. Spolu to, spolu veľkí strhňe sa pokrik, A zbori všecki pohnú, i k rozbroju srdca zapálá. 270 Píka ľeťíc, tu ďevať krásních jak z náhodi bratrov Naproťi stálo, kerích sama arkadskému etruská Gilipu toľko na svet verná manželka viňésla. S tích v prostred jedného, šitím kaďe pásem oťírá Sa brucho, a krajních spojeňí hrize zápina koncov, Víborného na tvár mláďenca, a zbrojstvo oľesklé, Pod rebrí preňiká, a rizém rozťáhňe na písku. Než braťi, údatní pluk, a žáľem prudce rozevren, Částka viťáhňe rukú meče, ostré částka dopadňe Šípi, a zasľepení sa hrnú. Na keríchto sa vojska 280 Laurenské vivalá. Odtáď zase Teukri, a hňevní Tusci, a zbarvovaním sa ženú Arkadčaňi zbrojstvom. Tak všeckích ocelú zaujímá láska potíkať. Oblúpá oltár; po celém rozťáhňe sa mútní Šípov oblak povetrú, a zeľezní hurtuje príval; Číše a ohňe berú. Laťinák sám dá sa na úťek Bez spravenéj stupené uchiťící úmluvi boztvo. Zaprahnú zas iní koňe, buď na nosákov ochotní Viskakujú, a ženú viťahlími do bitki sa mečmi. Messáp v krála tedáž, a prízdobu krála majíc’ho, 290 S Tirhenskích Aulesta, uvésť vňiveč úmluvu dichťíc, Odporním sa valí koňem: on v zad uchádzaja padňe, A spolu do proťivích i hlavú i ramenma sa bídní Zapľeťe oltárov. Než vsťeklí dospeje s píkú Messáp, a hromovím ščápem, jako prosbi viľévá, Nadvíšen s koňa ťažko raňí, a na takto virekňe: „Toť máš; táto daná ľepšá bohom obeta veľkím.“ Zbehľi sa hňeď Vlachové, a ťeplé vizľékaľi údi. Naproťi obhorenú Chorineus z oltára chiťící Hlavňu, Ebúzovi, jak rúťil sa a vrhmi zanášal, 300 Zastaňe tvár ohňem, jemu sa brada rozžala veľká, A zhorená dala púch. V tom sám rozbehna sa mocnú Naplašeného rukú ňepráťela za ščicu pojme, A, vrazením zaprúc koľenom sa, rozestre na písek: Tak drsním bok pretňe mečem. Podalírius Alza Pastuchu, a v predném pres šípi sa vojsku hrnúc’ho, Vistavením rúťiv sa mečem na bľíze doháňá: On zdvihlú v prostred čela a bradi mocňe valašku Povťíná, a krvú sa vaľícú zbrojstvo zaprská. Odpočinek pretuhí a zeľezná drímota kalní 310 Zastaňe zrak mu; na večnovekú noc svetla sa zavrú. Než vrúcní Eneáš ňezbrojnú pravicu zepnul Na hlave obnažení, a svích tak slovmi okríkal: „Kam sa vaľíťe? aneb jaková toto ňesvora stává? Skroťťe si hňev! Zmluva už spravená je, a zákoni všecki Vistavené; mňe prislúchá jeďinému potíkať; Ľen ma ňechajťe, a strach mimo pusťiťe. Úmluvu silnú Já spevňím pravicú; dlžná je už obeta Turna.“ Medzi takúto rečú, a pomedzi takímito slovmi, Hľe, k mužu hvižďícá sa donášá krídlami šípka. 320 Ňeznámé to, čijú sa rukú, čím pusťila hurtem; Kdož toľkú Rutulom bi slávu, či náhoda, neb boh, Spósobil. Uzdusená toľkého je pochvala čínu; Ňikdo aňiž hore tú sa ranú Eneáša ňevipnul. Turnus, jak zhlédá od vojsk Eneáša uchádzať, A zmaťeních vodcov, náhlú v sebe zažňe si náďej; Pítá si žrebcov, pítá spolu zbrojstvo, a pišní Hurtem skáče na vóz, i dopadlé oprati ríďí. Údatních mnoho obľetujíc mužov úmoru dává; Pólmrtvích válá mnoho, buďto koľesmi poťírá 330 Zástupi, buď schiťené do bežících vhadzuje píki. Jak krvaví keď Mars chladného u vímola Hébra Rozďivočen pavezú kláťí, a do bitki oďezdan Prudkích rozháňá žrebcov: ti pres úhori spešňej, Nežli poledňa ľeťá než i západu vetri; posľedné Trácko dupotmi hučí, a počerná vókol i Bázeň, I Hňev, i zlí Úklad, druhové boha, mocňe sa rúťá. Tak vrtkí Turnus pres prostred válki ponúká Kúrících sa potem koňov, odporňíkom upadlím Bídňe sa posmívav; černé rozprskuje kapki 340 Podkova, a zmíšan ze krvú šlape nohmi sa písek. Už smrťi aj dává Stenela, s ňím Tamira s Fólem, Zbľíza na ňích uďeríc; teho zďála; ze ďála porážá Glauka a Láda, kerích roďiťel sám odchoval Imbraz V Lícii, a z rovním si podobních zbrojstvom okrásil; Buď potkať sa rukú, buď žrebcem vetri ubíhať. Eumédes na druhéj straňe v prostred bitki sa ňésol, Ďéťa prevíborné pótkú veľkého Dolóna; Ménom predstavujíc ďeda, srdcem a rukma zas otca: Ňekdi čo, vizvedačem bi do tábora stúpil Achajskích, 350 Smel si na odplaťeňí vóz Péleoviča zažádať: Než Diomédes inú uďeľil za takéto mu číni Odmenu; vác sa aňiž na koňov ňedomáhal Achilla. Jak ho poďál Turnus na polách zahľédňe verejních: Lahkím prvňíkrát šípem v prestranstve hoňící, Zaprahlé podrží koňe, a z voza skáče na úhor, Na spadlého tedáž a na pólmrtvého dobíhá, I vloženú mu na hrdlo nohú, meč s pravice vidre, A skvúcí do ohrizka pichá; i to ešče pridává: „Včil poľe, a vlaskú, ze kerú boj, Teukre, si védol, 360 Krajnu meraj ľeža: čo mňa braňú opovážiľi drážiť, Odmenu túto berú; stavajú tak hraďbi a mesta.“ V tom druha povrazením Azbúta oďešľe mu šípem; Chlorea, Terzilocha, Sibara, pevného Daréta, A spadlého na krk bujného ze žrebca Timéta. I tráckí jako keď ceľinú od pólnoci víchor Fúká égejskú, a valá sa na zábrehi vlnska; Oblaki odľetujú, váňí kaďe vetra naľehlo: Tak, kaďe cestu seká, uhibá všaďe Turnovi zástup, A zmaťené sa hrnú pluki; vrhkí ťáhňe ho pohrom, 370 I trasené vozem odporním hrivi kňíše povetrí. Ňezňésol Fégeus ho zaháňať, a v misľi sa žúriť: Pred vozem odporní položí sa, a uzdmi peňícé Vrtkích usta koňov pravicú naspátki zavráťí. Jak ho ťahnú, a visí z oprat, odnaženého zasáhňe Píka hrubá, i pretkávan ve dvojnako pancír Otvárá, a ranú vrchné zaškrábňe mu údi. On však nadstavením v odpor na ňepráťela ščítem Kráčal, a napráhlím si hľeďel mečem obranu získať: Keď prudkím ho tedáž rozbehlé lúkoťi vpádem 380 Zachváťá, a na zem povalá; dosťihna ho Turnus, Medzi šišákem a vrchňejším pancíra okrajkem, Hňeď hlavu utňe mečem, zaňechá i korábu na písku. Než Turnus víťaz na polách keď pohrebi dává; Mnesteus a vrúcní tenkrát Eneáša Achátes Též pacholík Aškán raňeného do tábora sádlá, V kráčáňú na dlhú podpírajicého sa píku. Žúrí, a zlomenú snáží sa strelku viťáhnuť, Aj, čo je najbľižšá, vihľedává k príspeju cestu: Celki porozrezovať mečem úraz, a šípki oťevreť 390 Skríšu, i do strhléj naspátki sa bitvi oďeslať. Prítomní bol už aj prevďační Fébovi Jápis Jázov sin: čo mu predpojatí sám ňekdi milosťú Své dari, své umeňí, veselí chcel dávať Apollo Veščbu i harfu milú a spešné krídlami šípi. On, bi osud zďáľil choravého na posťeľi otca, Hojních vládu zeľin poznávať i prospechi lékov Vibral, a v tom sa ťichém umeňú bez chváľi zanášať. Žúríc na vládnéj Eneáš stál ščápiňe opren, Veľkím natlačeních mláďencov i Júla slzíc’ho 400 Zbíháňím a plačem ňehnutí. On v rúchu oďátí Podkasaném starší, jak bol kroj tehdi lekárov, Hojnú darmo rukú, mocními i Féba zeľinmi Darmo sa pospíchá, pravicú šíp darmo obratnú Kňíše, a hriznúcím zapopádá zeľezo kléščem. Ňišt ňehoví Ščasťí; na pomoc ňišt ňejďe Apollo Póvodňík, a krutá vácej sa pres úhor i vácej Hróza vaľí, a zlé bľíží. Už i oblohu v kúri Stáť zazrú; dohrnú sa koňíci a šípi do prostred Tábora zhusta ľeťá. Smutní iďe v oblaki pokrik 410 Valčících mláďencov, a zlím pod Marsem hinúcích. Matka tu, rozlobená preňehodnú sinka boľesťú, Vénus na krétskéj nazbírala trevdavi Íďe, Páperaví listem koščál a kvítka majícú Červenavé: známé ďivokému to stádu je bílí Skalních koz, v ťeľe keď lahké jím zostaľi šípi. Tú Vénus, hmlú obvinutá ve tvári, doňésla; Tú ve vodách na bľiščícém rozmíšala kotľi, Lék potajemňe čiňíc; doňho též ambrózie bozkéj Ščávu, a páchnúcú lúbežňe panáceu vlévá. 420 Obstarní ranu v pripravenéj vlaze Jápis umíval Ňeznámí: i tedáž s ťela všecki i veľmi boľesťi Ušli; a do spodnéj rani krv poschádzala všecka. Už též poslušná ruce, od žádného ňeťáhlá, Strelka padá, a nová naspátki sa vláda navráťí. „Zbroj mužu, zbroj, chvátajťe priňésť; čo dľíťe?“ zakrikňe Jápis, a najprvní na ňepráťela srdca zapáľí. „To z ludskú sa mocú a ľekárskím ňestaňe úmem; Má ťi aňiž ruka uzdraveňá, Eneášu, ňedává: Vatší boh zbudzá, a na vatšé skutki zasílá.“ 430 On za bojem dichťíc do zlatích už lítka uzavrel Škorňí, ťažko ňesúc baveňí, a na píku zatreskňe. Keď rúčí k boku ščít, pancír ke chrbátu priléhá, Vókol nadhoďením Aškána obejme tu zbrojstvom, A pres nastavení ho šišák božkávaja rekňe: „Uč sa ode mňa pravú čnosť, chlapče, a prácu hrďinskú, Než ščasťí od iních. Má ťa včil pravica vojnú Obráňí, a pres veľké boju odveďe chváľi. Ti hľeď, abi s’, čím dospelšá ťebe nastaňe vláda, Pomnul, a tvích príklad rozvážícého na misľi, 440 Ňech ťa i sám Eneáš, i ujec podbudzuje Hektor.“ Keď toto rozpovedal, bránú sa viňésel ohromní, Kláťící strelu náramnú: spolu v zástupe hustém Anteus a Mnesteus vivalá sa; i všecko opusťíc Tábor mnoztvo hrčí sa. Celí tu sľepími sa úhor Míchá prachmi, a zem tlčená od dupkotu strásá. Z náproťivého viďel jích Turnus kopca idúcích, Uzreľi Auzonskí, a strach jím kosťi prechádzal. Prvná ze všeckích Laťinákov usľichňe Juturna, A hrozní pozná zvuk, i laklá spátki ubehňe. 450 On chvátá, a poľem černé pluki ťáhňe verejním. Jak keď roztrhlím príval k zemi hurtuje mračnom Pres prostred mora: ach! bídním vtedi srdca oráčom Predzveďené náramňe trnú; on skázu preveľkú Aj stromom aj sáťám dá; všecko na šírku vivráťí; Hrozné predľetujú, a ňesú hluk na brehi vetri. Takto do odporních rétejskí hrďina brancov Pluk vháňá; každí zrepeními do husta sa kľinmi Zhurta vaľí. Sťíná Timbreus vážného Ozíra, Mnesteus Archecia, zrážá Epulóna Achátes, 460 Rovňe Giáš Úfensa; hadač sám padňe Tolumnius, V odporních čo prví zatočil ňepráťelov oščep. Krik stává k ňebesám, zahnatí zas Rutuli naspák Prášícé po polách obráťá zadki na úťek. Sám chrbtí k sebe postaveních smrťi zhrdňe vidávať; V ústret aňiž zaroven prišlích, aňi šípi ňesúcích Ňechce hoňiť: v hustém jeďiného prechádzaja kúri Turna hľedá, dostať jeďiného do pótki si žádá. Túto na svéj bázňú pohnutá misľi panna Juturna Stred remeňov zrážá kočiša bratového Metiška, 470 A v ďaľekosťi na zem z oja odpadlého ňechává. Nastúpí sama, rukma tuhé sama oprati ríďí, Všecko majíc i hlas, aj parsún, aj zbrojstvo Metiška. Jak černá keď pres veľkí dom pána boháča Létá, a krídlom pitvor lastovka prebíhá, Žíri malé hľedajíc a ščebotním potravi hňézdám; Včil v prázních síňách, včil zňí pri močároch okolních: Rovná pres prostred nepráťela koňma Juturna Sa vnášá, a na pospešném vozi všecko prechádzá; Už tuto, už zase tam pľesajíc’ho ukazuje bratra; 480 Potkať aňiž sa ňedá: ľétá mimo cesti čo najďál. Ňišt méňéj pľeťené Eneáš proťi zákluki zbíhá, A skúmá muža, i zmaťeném veľkími po vojsku Hlasmi volá. Oči koľkokrát na nepráťela vnášá, A v prudkém behu krídlonohích dosťihňe mu žrebcov: Zvráťen toľkokrát naspák vóz pomkňe Juturna. Ach, čo robiť, všeľiká zmítá ho nadarmo horúčosť; Rozľičné též zachvacujú péče srdce na odpor. Messáp, jak v levici, spoňenáhla sa krokmi berúcí, S predstavením hibké zeľezom dva ščápi zanášal, 490 S tích istími jeden zatočící vrhmi vipúščá. V tom postál Eneáš, a za své sa zbrojstvo uťáhnul, Priklaknúc koľenom; hoďená však píka šišáka Vrch sňímá, a povistrmené z hlavi odňese chvosti. Tehdi jedem sa porozpáľí, a od úkladu zmohlí, Jak žrebcov zahľédol a vóz sa na rózno zanášať, Svedčí Juppiterem, zrušenéj též úmluvi ohňem. Až tenkrát vrúťí sa na prostred, a Marsem hovícím Prestrašní, hrozné scela bez rozďílu vidává Mordi; i všecki hňevov náramních uzdi popusťí. 500 Kdož ze bohov pesňú toľké mi porážki a vraždi Rozľičné, smrťi též vodcov, čo po rovňiňe všeckéj Včil Turnus, včil dardánské zase páchalo kňíža, Včil viloží? Jupiter, toľkú-ľi sa lúbilo bitkú Zbúriť pod večním pokojem stáť ludstvo majícé! Bez baveňá Eneáš z Rutulov Sukróna (vaľící Tú napred stavení pótkú sú Teukri na mísťe) V bok zasahá, i, ochotňejšá kďe je k úmoru cesta, Z násiľi meč hrozní pod rebra a pod prsa vháňá. Turnus Amíka na zem zhoďeného, a bratra Dióra 510 V bitce peší potkav: ze dlhím teho ščápem idúc’ho, Techto mečem znášá; i tedáž od obidvoch useklé Tvári na vóz povesí, a rosícé od krvi ťáhňe. Tánaa ten s Talonem, spolu údatného Cetéga, Jedním troch zahnaťím, i tuhého prepichňe Oníta, Čožto pošel z Echióna krvú a Perídie matki; Z Lície ten bratrov zaslaních a z Apolla pomedzá, Též mláďenca, hňeval čo sa darmo na válku, Menéta Arkadského, kerí mnohoribnéj Lerni u réki Mal živnosť, a obidlo; aňiž príbitki boháčov 520 Ňeznal; i psotňejší najaté oťec úhori zrábal. I vhoďené jak z rozľičních stran plápoľi ohňa V háje suchím stromovím a zňícé bobkami húšče; Neb jako keď prudkím z visokích hor bistrini spádem Rozpeňené hrkocú, a do morskéj rovňini pílá, Svój každá trhajíc chodňík: tak obadva ochitrí Sa vrucujú Eneáš pres pótki i Turnus; a včil, včil Vnútri sa hňev zmítá; pukajú prsa od siľi žádnéj Ňepremohlé; a do ran ze všeckéj vládi sa kráčá. Ten Murhána ďedov preďedov též ména predávné, 530 A pres všech sa rodem králov honosíc’ho laťinskích, Zrázu na zem kameňím a ohromních víchorem úskal Odrážá. Kola v tom zvaľeného pod oprati na spod Zvľékli; a rozbehlé najprudším podkovi chvátem Svého na pána aňiž ňepamatních roztreli žrebcov. Tento sa zas z Hillem, jak vpádal, a žúril ukrutňe, Potká, i v pozláťisťé sľichi píku zamírí: Tá hňeď prestreľením sa do mozgov pichla šišákem. Tvá ťa aňiž pravica zmužiľejší, Krétee, Gréku Turnovi ňesňímá; aňi sví tu Kupenka ňechráňá 540 Pred vpadlím bohové Eneášem; naproťi zbrojstvu Prsmi sa dá, meď aňiž bídnému ňeprospeje ščíta. Aj ťeba laurenské, Eole, kraje zhľédľi umírať, A zvaľením najšír zasťírať prílohi chrbtem; Spádáš, argoskí ťeba čo mláďenci ňemohľi Potreť, aňiž hubiťel Priama králostva Achilles: Tu tvéj bol smrťi cíl; visokí v Lirnessi pod Ídú Mal s’ dom; laurenské na hrob sa ťi ušlo pomedzí. Už sa i vojska celé obráťá, všecci Laťinskí, Všecci i Dardánskí. Mnesteus ze Serestem horící, 550 Též Messáp, žrebcov kroťitel, z Azilášem ohromním, I pluki etruské, i krála Evandra koňící: Každí sám pre seba z najvatšéj napňe sa vládi. Bez všeho prestáňá v náramnéj bitce sa márňá. V tom povnukňe milá Eneášovi matka do misľi, Bi k baštám pribral sa, a zástupi zrázu nachíľil K mestu, i náhľejším Laťinákov zbúril obráňím. On jak, rozľičném hľedající Turna po vojsku, Sem tam roznášal bistrosť oka: mesto zahľédňe Bez všeckéj strati v tak veľkéj stáť válce pokojné. 560 Hňeď vatší ďivokéj rozpáľí pótki ho obraz; Mnestea, též Sergesta volá, i tuhého Seresta, Vodcov, a vistúpí na kopec; kďe sa vojsko Trojánov Ostatné zbíhá, nahnaté aňi ščíti a šípi Ňeskládá; s prostred visokého i rekňe pahorka: „V rozkazi mešku nebuď. Jupiter k nám s téjto je stránki. Ňikdo aňiž ňenadáľejšú ňeopozďi sa raddú. Mesto tu ďňes, póvod boju, též Laťinákovu krajnu, Uzdu prijať krem chcú i premohlí víťazu slúžiť, Vivráťím, a na zem kúrícé prestrem obidla. 570 Mám ovšem čekať, až sa teprv buďe Turnovi lúbiť Bitku trpeť našu; a premohlí zase chcel sa potíkať. To hlava, to, krajané, je ohavnéj príčina válki. Ňesťeže fakľe chitrí, a ohňem zase úmluvu robťe.“ Reknul, i váľečnú hňeď všecci zajednako mislú Klín urobá, a na múr sa ve hustém zástupe rúťá. Zrázu sa rebríkov sila, zrázu ukázaľi ohňe. Jedni do brán vbehnú, a prišlích v ústreti zmárňá; Píki iní hádžú, a povetrí šípami zastrú. Medzi prvími tu sám Eneáš rozťáhňe ku baštám 580 Pravicu, a z veľkími viňí Laťináka pokrikmi; I svedčí boztvom, že je zas vésť pótku donúťen; Že Vlaši už dvakrát ňepráťeľi zlámaľi spolki. Medzi laklími tedáž meščanmi sa ňesvora počňe: Mesto oťevreť iní kážú, a bráni oďemknuť Dardánom; ťáhnú i samého na ohradi krála. Zbrojstvo ňesú zas iní, a snážá bašti sa hájiť. Jak keď zatvorené v rozpukléj úskaľe pastír Viskúmá včeľi, a z horkím jích dímem okúrí; Vnútri ti naplašené sem tam pres tábori z vosku 590 Obľetujú, a tuhím sa buďá k srďitosťi vučáňím; Černá vóňa domem sa vaľí; skaľi vnútri poťemním Zňá vravotem; do dutého idú hore dími povetrá. Tá aj na znovaních dostúpila bída Laťinskích, Celki čo náramnú rozbúrila mesto žalosťú. Královná k baštám jak zazre ňepráťela kráčať, Múri sa potrásať, na vrchol strech plápoľi ľétať; Ňikďe ňeísť Rutulov proťi, žádních Turna vojákov: Ňeščastná zabitého verí mláďenca porážkú Bitki; a, rozmaťená ňenadálú v misľi boľesťú, 600 Príčina, vikríká, že je zlého, i vinna, i póvod: I mnoho bezrozumá ve vsťekléj rekši boľesťi, Krásní červcem oďev zemreť rozkmasňe majícá, A z visokého vešá mrzkéj smrťi brvna osídlo. Ňeščastné čím tú Laťináčki uzírali vraždu: Céra žlté vlasi najprvná si Lavínia rukma Líca i prekrásné trhajíc, ďál mnoztvo navókol Ostatné, žúrí; široké zňá kvíľem obidla. Hňeď bídné po celém sa rozejdú mesťe povesťi. Srdca traťá; Laťinák v roztrhlém ťáhňe sa rúchu, 610 Naplašení pre smrť manželki, a mesta porážku, Obsipané prachovím hizďící šeďini pískem; A v množšém sa viňí, Eneáša že vodca Trojánov Ňevpusťil pred tím, a ňeprivzal jak zaťa mestu. V posľednéj tenkrát váľečňík rovňiňe Turnus Rozprchlích tu po rídku hoňí, ve vláďe osláblí, Kam ďál už méňej sa ťešící s poskoku žrebcov. Ten ze sľepú zmíšan hrózú mu doňéslo povetrí Ohlas, i v nadstavené zmaťeného sa dostalo zrázu Mesta zňeňí uši a hluční zléj úťechi vreskot. 620 „Ach beda! čož toľkú búrá sa hraďbi žalosťú? Neb prečo tak veľké od mesta sa pokriki rúťá?“ Tak rekol, a zjašení sťáhlími sa pristavil uzdmi. Než k ňemu, jak v kočiša zmeňená parsúňe Metiška Žrebcov a vóz opratmi tedáž bola ríďila sestra, Takto sa ohlásí: „Taďe berme sa, Turne, porážať Dardánov, kďe prvé nám cestu ukázalo ščasťí; Sú tam iní, čo rukú uvládnú ohradi bráňiť. V Auzonskích vpádá Eneáš, a v pótce sa zmítá; Aj mi kruté pravicú na Trojánov zešľime vraždi. 630 Počtem aňiž zabitích, aňi slávú bitki ňemenší Ustúpíš.“ Na také zase jéj slova odreče Turnus: „Dávno sem už ťeba, sestro, badal, keď s’ úmluvu prvná Zbúrila chitrosťú, a do téjto sa oddala pótki; Aj včil darmo tajiť sa tu chceš. Než kdožto z Olimpa Kázal, abi s’ príjdúc dolu toľké znášala práce? Zdáž bídného abi s’ brata smrť zahľédala hroznú? Však čo robím? jakové mňe život zauisťuje Ščasťí? Sám na své oči sem patril, volajíc’ho žalostňe Na mňa Murhána, milí mi, než on, vác ňikdo ňezostal, 640 Ze sveta ísť, veľkého ranú zabitého preveľkú. Ňeščastní padnul, bi našéj sa tu hanbe ňeďíval, Úfens; Teukri majú ve svéj braň a mrtvinu vláďe. Zdáž domi vivráťiť, jeďiné toto schádzalo bídním, Mám dať? aňiž pravicú ňeprehádám úščipi Dranca? Obráťím-ľi chrbát? a zre Turnov táto zem úskok? Tak-ľi je bídno umreť? Buďťež vi mi pekla milostní Ó bohové! poňeváč odvrhla sa vóla ňebeskích. Čistí k vám duch, a ňesvedomí sebe téjto oďejďem Vinni, prevíborních ňeňehodní otcov a predkov.“ 650 Sotvaže tak reče; pres prostred ňepráťela, ejhľe, Na speňeném Sáces pospíchá žrebcovi, šípkú V tvár streľen, a chvátá volající k príspeju Turna: „Turne, ti s’ ostatné spaseňí; nad tvími zlutuj sa. Zbrojstvom strašňe hrmí Eneáš, a hrozí sa, že vlaské Všecki porozrážá, a vidá scela v záhubu hraďbi. Do strech už ohňe ľeťá. V ťeba už Laťináci sa očma, Už v ťeba ustmi ňesú; Laťinák je na rozpaku sám král, Zvať koho má zaťa, neb do jakích sa spolkov uchíľiť. Krem toho královná sama aj, nad míru ťi verná, 660 Svú zhinula pravicú, a opusťila svetlo ulaklá. Ve bránách sami ľen Messáp z Atinášem horícím Pótku vedú. Husté tu i tam jích vojska navókol Obstupujú, a holími zeľezné mečmi sa hrozňá Sáťá: ti v pustém sa vozem trávňíku zanášáš.“ Rozmúťen pre takúto vecí bol náhodu strpnul Turnus a patrící mlčkem stál. V srdci preveľká Hanba horí, a prispojená ze žalosťami treščba, Vsťeklosťú metaná též láska, i vláda mu známá. Čím boľi rozplašené tmi, a svetlo sa vráťilo misľi, 670 Bľiščících sa očí pozanášal krúhi na bašti Rozmátlí, a na ohromné z voza mesto sa ozrel. V tom veľkí plameňov sa vlňící medzi povalmi Až k ňebesám krúťí sa chomáč, a pres vežu zmítá: Pres vežu, čo spojeními vihnal sám brvnami, podstlal Aj kola obratné, a poviššé mosti rozestrel. „Už zmáhá, už, sestro, osud; zábavku opusťi; Kam boh a odporná povolává Náhoda, poďme. Zavreno jest potkať sa rukú z Eneášem, a horkosť Všecku trpeť smrťi; vác aňi už bez slávi ma, sestro, 680 Ňezreš. Tento, prosím, vsťek prv mi dopusťi virúťiť.“ Rozpovedá tak, a pospešní z voza skáče na úhor; Pres ňepráťelskú sa vaľí braň; a sestru opusťí, I stredné prudkím rozhadzuje zastúpi chvátem. Jak skala, keď rúťí z visokého sa ňekdi pahorka, Odlomená vetrem, buďtož ju podemľel ohromní Príval, aneb rokami kľeslá vitrávila dávnosť, Veľkím náramní hori vrch sa do úvala znášá Úpadem, a skáká po zemách; lesi, lichvu, a mužstvo Uchváťíc ze sebú: zmaťené pres zastúpi Turnus 690 K mestskím tak sa vaľí baštám, kďe nahojňe viľétú Množšá vlhňe krvú zem, a oblaki šípami hvižďá; I znak dav pravicú veľkími tak ustami začňe: „Prestaňťež, Rutuli; vi i zbroj, Laťináci, položťe; Mé je, jakékoľvek Ščasťí je; samému za všeckích Mňe zmluvi ňésť pokutu svedčí, a zeľezmi sa potkať.“ Všecci hňeď ustúpá, a dajú mu na prostredu místo. Než fríďskí Eneáš, zasľichnuv Turnovo méno, Múri a vidvihlé k ňebesám bašt hraďbi opusťí; Všecko ňechá baveňí; začaté odhadzuje práce; 700 Od veselosťi jasá, a braňú prehrozňe zabrinká: Jak veľkí buď Atos, neb Eriks, buď sámžto ohromní, Ľiščícími hrmot keď zmítá cermi, a sňažním Zhusta pľesá temenom, pnúcí sa do vetrov Apennín. V tom naporád hňeď Rutulové, i Trojáňi, i všecci Obráťá Vlachové oči, aj ti, čo bráňiľi hraďbi, Aj ti, čo spodňejšé baranem rozrážaľi múri; A s pľec zbrojstvo hoďá. Laťinák sám pohňe sa ďivmi, Že zrutní, sploďení v rozľičních ve sveťe krajnách, Medzi sebú mužové sa zbehľi, a potkaľi zbrojstvom. 710 Než tito, jak prázní sa na šír poľem otvoril úhor, Preprudkím vpádem, kam najďál píki hoďící, Ščítami boj začnú a zňícú strašňe mosadzú. Zem praščí; mocné pozatím vrhi mečmi na husto Rozmnožujú; sila a ščasťí spolu v jedno sa míchá. Jak sami, buďto na Síľe, aneb na Taburňe veterném, Keď dva do odpornéj zahnatíma sa pótki bujáci Čelma porozbehnú; laklí preč uťékľi pasáci; Stádo celé pre strach zaňemí, jalovički i zmlknú, Háju kerí panovať buďe, lichva kerého poslúchať; 720 Než tito z náramnéj metajú seba násiľi vrhmi, A vrazení stuha rohma kolú, šije hojno zaľévá I pľeca krv; strašním luhi zazňá všecki ručáňím. Tak ňeináč Eneáš a rutulskí hrďina Turnus Ščítami povbehnú; veľkí tlče oblohu treskot. Sám aj nárovním Jupiter dvoje miski jazíčkem Podvíhá, a oboch rozľičné odsudi váží; Kdožto bi mal zahinuť, na kerú smrť padla bi stránku. Smekňe tu, bezpečné to misľev biť, a vládi ze všeckéj Na zdvihlí do visosťi tedáž meč postaňe Turnus, 730 A vrážá. Kríknú Fríďskí a junáci laťinskí, I zďešujú sa oboch plukové. Než meč sa ňeverní Rozlomil, a v prostred zahnaťá vrúcého opusťil: Krem bi napadlo uťécť. Uťeká od víchora prudší, Jak cudzé zre črenki a bez všeho pravicu zbrojstva. Viprává sa, že do prednéj keď pótki ňemúdrí Na sprahlích stupoval žrebcoch, mečem otca zabudlím, Jak spešní chvátal, zapopadnul zbrojstvo Metiška; A vždi zatáď to, zakáď rózní v zad uchádzaľi Teukri, Vládalo: než boha keď na zbroj Vulkána tu prišlo, 740 Smrtní meč, krehkí jako lad, zňenadála sa vrhmi Rozlámal; na žltém úlomki sa písku zaľiščá. Turnus v tom najašen v ďalší dá poskoki úhor; A včil sem, včil tam po ňeistích klučkuje medzách. Neb hustím Fríďskí ho odevšáď zavreľi mnoztvom; Odtáď zas veľké bahno, odtáď ohradi kľíčá. Ňišt méň též Eneáš, ačkoľvek od úrazu šípa Koľena pokľesujú, a čiňá behu ňekdi prekážku, Techto hoňí, a laklému patú už nad patu stává: Jak keď ňekdi tokem sa vaľícéj hurtami réki, 750 Buďtož červenavím zavretého dopadňe provázkem Jeľeňa pes lovčí, a behem ho i ščekmi naháňá; On však, sídla perím visokími i brehmi ulaklí, Cest na ťisíc pobehá a ňechá; aľe vižla ochotné Otvoreními už už ho držíc, a držíc’mu podobné Ustmi vrčí, a naráz prázními sa oklame hrizmi. V tom sa tuhí zdvíhá krik; a bahna i zábrehi vókol Ohlasujú, a všecka hlukem zňí obloha veľkím. On spolu uskakujíc, Rutulov spolu zostra okríká, Z ména zovúc každého, a meč dať káže si vlastní. 760 Než smrť, prítomnú Eneáš též skázu vihrážá, Jestľi sa kdo zbľíží; a trnúcím hrózi dodává, Mesto že vivráťí, i raňen bár, predca ho ťiskňe. Pať zbehajú, pať rozpľetajú naspátki zas okluk Sem tam. Aňiž lahké ňejakéj sa tu odplati ihri Ňehľedajú; o život sa a o krev Turna potíká. Z náhodi stála planá horkími tu oliva listmi, Faunovi posvatná, plavcom drevo ňekdi veľebné: Ňeščasťú kďe ušlí napichávať zvikľi darunki Laurenskích bohu, slubmi dané též rúcha vešávať: 770 Než strom posvatní všeho bez rozďílu Trojáňi Odťaľi, na prázném abi válčiť mohľi pomedzú. Ščápina tu zrutná Eneášova stála; tu pohrom Vňésol, a v najtužšém ju zapichlú koreňi meškal. Nastúpil Dardán, a rukú chcel píku viťáhnuť, I ščápem dohoňiť, toľkími kerého ňevládal Behmi podosťihnuť. V tom hrózú Turnus omámen, „Faune, zlutuj sa, prosím,“ zavolá; „i ti ščápinu, dobrá Zem, drž: jestľi vašéj bíval sem pocti ochrancem, Špatňe kerú Eneášovcov zaohizďila vojna.“ 780 Reknul, a darmo ňebol vzíval boha k príspeju Fauna. Neb zapretí, a dlhú na tuhém pňi sa chvílu bavící, Zahrizení žádnú Eneáš tu ňemóže viťáhnuť Vládú ščáp. Keď tak pachorí sa, a kňíše horící: Zas v mužském kočiša zmeňená parsúňe Metiška Vbehňe, a daunuská meč bratrovi bohiňa vráťí. Vénus rozhňevaná, smelšéj že to volno je Nimfe, Pristúpí, a ščáp z hlbokého viťáhňe grňáča. Podvihlí na visosť oňi, zbrojstvo a srdce berúcí, Ten v meči dóverujíc, píkú zase tento viňéslí, 790 Naproťi postavujú sa do hroznéj bitki fučící. K sestre Junóňe zatím král vševládného Olimpa, Jak ze sivích oblak ďívá sa na pótku, virekňe: „Čož buďe už za koňec, manželko? čo k posľedu zbívá? Znáš to, že boh zemskí Eneáš, aj znať sa dopúščáš, Dlžní jest ňebesám, a osudmi sa zdvihňe ku hvezdám. Čo stváráš? pre jakú sa na chladném oblaku meškáš Náďej? Zdáž smrtními raňiť boha patrilo vrhmi? Neb vidretí (čo bi však sama bez ťeba mohla Juturna?) Turnovi navráťiť meč, a zmáhať vládu premohlích? 800 Už prestaň jednúc a našími sa prosbami nakloň. Ňech ťa aňiž toľké ňehriznú mlčki boľesťi; A s tvích ust sladkích ňechoďívá toľko mi žálu. Prišlo na ostatné. Po zemách si vládala Teukrov, Neb po morách zmítať; ňešľechetnú válku zapáľiť, Královskí zohaviť dom, a zbúriť svadbu žalosťú: Vác ťebe smeť bráňím.“ Jupiter tak rečnoval ustmi; Naproťi ze sklopenú tak céra Saturnova tvárú: „Tvá poňeváč známá, veľkí, mňe, Jupiteru, táto Vóla: i Turna i zem sem opusťila veľmi ňeráda. 810 Včil bi s’ aňiž mňa samú v poveterních ňezrel obidlách Hodňe ňehodňe trpeť; než ohňem bich stála ve vojsku Podkasaná, a do odpornéj ťahlá bitki Trojánov. Viznávám to, že sem dala raddu Juturňe pomáhať Bratrovi, aj za život ňečo smeť sem schváľila vatšé; Však ňe na toľko bi šíp a tuhí ponapínala oblúk: Skrz hlavu to svedčím ňeukojnéj studňice Štiksa: Jedna čo najvatšá u bohov ňeba prísaha bívá. A včil už ustupujem, ňemilé už bitki opúščám. Než to ťa, pod žádní čo ňepatrí odsudu zákon, 820 Jedno pre Lácko prosím a pre národu tvého veľebnosť: Keď ščastním stálí si pokoj manželstvom upevňá, Buď tak; i keď spolu už zákonmi do jednoti vejdú: Zdejších rozdávné Laťinákov méno premíňať, Zostať též Dardánov, a zvať sa Trojánmi ňerozkáž; Buď zinačiť reč, aneb cudzé vzať ve kroji rúcho. Ňech lácká zem a albánskí sú kráľi na večnosť; Rímské ňech možné vlaskú je na vládu potomstvo; Padla, ňechaj ze svím ňech i ménom padnula Trója.“ Jéj sa luďí a vecí póvodňík usmeja rekňe: 830 „Sestra ti Juppitera, ti druhé i Saturnovo ďéťa, Tak veľkími hňevov sa zmítáš valmi na srdci? Nuž teda už podarebňe nosen vsťek z misľi vipusťi. Všecko, čo chceš, dávám; a premohlí volki dopúščám. Auzonskím svá reč z vlastními pozostaňe mravmi; Méno, čo jest, buďe též; zmíšať z Laťinákami Teukri Ľen sa majú. V bozkích dám spósob a obradi službách, Ustami též učiňím všeckích jedními Laťinskích. Odtáď z auzonskú čo krvú rod postaňe zmíšan Všecko pobožnosťú i z ludstva i boztva prevíší; 840 Žáden aňiž národ rovnéj ňedokáže ťi pocti.“ Júno slovám privoľí, a na misľi sa ráda premíňá. Z oblaku ustúpí nazatím, a mračno opusťí. Keď vikonal to oťec, z inším sa na srdci zanášá; A z bratovéj chistá odvráťiť bitki Juturnu. Viprává sa, že sú morové dva, Vsťekľice ménom, Jíchž hlboká Noc a tartarskú na svetlo Megéru Tím istím porodem dala, a z rovními opľétla Krúhmi hadov lútích, i veterné pripnula krídla. Vždicki ti pred stoľicú v hrozného Jupitera síňi 850 Strážá, a brúsá na luďí strach a hrózu prebídních, Keď sám ňekdi bohov král úmor a omdlobi hrozné Chistá, buď zlostné vojnú žeňe do strachu mesta. S tíchto prepospešnú Jupiter z ňeba jednu zesílá, A predňésť sa jakož znameňí rozkáže Juturňe. Onna ľeťí, a chitrími na zem sa chvátami znášá: Ňišt ňeináč, jako keď streľená je pres oblohu šípka; Čo klamaví Part, buďto Cidón, jedu žlčmi nabehlú, Ňezhojnú napatím oblúkem strelku vipusťil; Ňezbadaná ríchlé preľeťí ze hvizdami sťíni. 860 Tak sa tu céra šeréj Noci ňésla, a píľila k vojsku. Keď pluki dardánské uhľédla a zástupi Turna: Náhľe sa ve tvárnosť menšého zebírala ptáka, Čo v noci na hrobkách a na pustích ňekdi seďící Víškách, ňezbední ve sťínoch pozďe kuvíká. V tú zmeňená sa tvár z viskem ňese Turnovi k ustám Preč zas i odnášá, a krídlama zatrepe na ščít. Stáľe mu údi novú slábnú od hrózi tuposťú; A vlasi strach dubkem naježí, i reč ustaňe v hrdľe. Než, Furie spozďál jak poznala viskot a krídla, 870 Ňeščastná vlasi rozčechrané si kmáše Juturna Sestra sa drhnúcá v tvár, a v prsa dlaňma tlčícá. „Čo včil, Turne, a jak tvá móže ťi sestra pomáhať? Neb čo krutéj zbívá mňe? jakú ťebe svetlo chitrosťú Popredlžím? takovéj vládňem-ľi sa potvore opreť? Z vojska už odchádzám. Vi ma ďál ňetrápťe ulaklú Ptáci ze zlú veščbú; poznávám pľeskoti krídel, A smrtní skuk; aňiž pišní mňa tu ňeklame rozkaz Juppiterov. Takovú panňenstva mi náhradu dává? Ach k čomu prál mi život veční? k čomu právo je umreť 880 Odňesené? toľké dokonať bich mohla boľesťi, A k sťínom z ubohím tovariška sa bratrem oďebrať. Ňesmrtná já? zdáľi ťešiť mňa tu mého čo móže Bez ťeba, bratre milí? Jaková sa mi dosťi oťevre Už zem, a medzi duchov bohiňu mňa oďešľe pekelních?“ Toľko rečúc, hlavu modrobľedím zaoďála si rúchom Kvíľícá, a do rozhlbokéj sa zahrúžila réki. Naproťi nastává Eneáš, a ščápinu kláťí Náramnú stromovú, i krutími tak ustami rekňe: „Čož sa tu včil meškáš? neb toľko čo, Turne, sa zdráháš? 890 Ňe skokem, ukrutnú sa braňú má zbľíza potíkať. V tvári sa všecki premeň; pozbíraj všecko, čo móžeš Buďto silú buď chitrosťú; nad hvezdi si žádaj Odľeťeť, a v práznéj zemi zatvoreného sa ukriť.“ On hlavu krúťící, „Tvá, ukrutňíku, ma pišná Reč ňeďeší; bohové strachujú mňa, a Juppiter ostrí.“ Vác aňi ňehlasnúc, skalu v tom zahľédňe ohromnú, Dávnú, ohromnú skalu, čo v poľi z náhodi medza Tam bola postavená, abi od rol ďáľila svári. Sotva bi ju vládních dvakrát šesť hlavmi uňéslo, 900 Včil jakovéžto mužov ťelá zem na svetlo vidává. On spešnú ju chiťiv pravicú a ňepráťela hádzal Víššej nadvihlí, a rozehnan hrďina behmi. Než schádzať silu uzre, i keď sa napínal, a pohrom Dával, i keď zdvíhal ruku, a skalu rúcal ohromnú: Koľena pokľesujú; stuďená krv tuhňe po údoch. Tehdi kameň muža, roztočení pres prázno povetrá, Ňepreľeťel prestranstvo celé, aňi vládi ňeňésol. A zmorené jako keď ve snách nám zavrelo spáňí Svetla nocú, dichťiť žádostné zdáme sa darmo 910 Popredlžiť behi, a v prostred snážnosťi kľesáme; Osláblí jazik a známá ťela dosťi ňemóže Vláda poprispeť, aňiž hlas aňiž slova ustami ňejdú: Turnovi tak, na kerúkoľvek sa tu cestu obráťí, Bohiňa odjímá dareňí. V tom raddu na misľi Zmítá rozľičnú. K Rutulom sa a k mestu ozírá, I pre strach mešká, sťihavéj spolu píki obává; Kam bi sa kril, jakovú bi silú na ňepráťela vpadnul, Ňikďe aňiž voza ňespatrí, aňi sestri kočiški. Jak dlí, záhubnú Eneáš rozbľiskuje píku, 920 Očma zamírící ščasťí; a vládi ze všeckéj Kam najďál uhoďí. Metané z murolomňice ňikdá Tak skaľi ňepraščá, aňi toľké od hromu ňezňá Treskoti. Píka ľeťí jak černéj prívaľi búrki Hroznú skázu ňesúc, a kraj pancíra oťevre, Ščíta i posľedné sedmorpľeťeného okolki; Hvižďícá v prostred vchádzá sťehna. Od rani zvrhlí Padňe prenáramní ohnutíma tu čápkama Turnus. Kvíl Rutulov stává, i koľem hora všecka navókol Rúkňe, a najhlbšé všaďe háje na šírku sa ozvú. 930 On zňížen s prosbú oči zdvihna a pravicu rekňe: „Zaslúžil sem v pravďe, aňiž si milosťi ňepítám; Tvé ščasťí uži. Jestľi jaká bídného ťa móže Roďiča peč nahnuť: (sám s’ aj takového mal otca Anchízáša) prosím, nad Dauna zlutuj sa šeďinmi; A mňa, aneb keď chceš zbavenú moju mrtvinu svetla, Mím navráť. Premohel si; a dlaň premohlého zepínať Uzreľi Auzonskí; manželka Lavínia tvá je; Ďál v hňeve ňekráčaj.“ Ve strašném zbrojstve ohromní Stál Eneáš, oči krúťící, ruku sťáhnul i naspák; 940 A slova už vácej dľícého začínali híbať: Ňeščastní keď na zvíšních v tom Pallasa uzrel Pás ramenách, a zlatom známé sa zaľiščaľi kľince; Pallasa, čo premohlého ranú bol zmárňil ukrutnú Turnus a svím ňepráťelskú pľecom ozdobu ňésol. On, jak prehroznéj obnovku boľesťi a lúpež Zhľédel okom, porozohňivení od prchka, a hňevmi Prestrašní: „Ti ľi v mích okrásen lúpeži odtáď Sa mňe vidreš? Pallas ťeba, Pallas tímto zabíjá Rázem, a ze zlostních hodnú bere pokutu údov.“ 950 Tak reča, v odporních zahnatú ocel ukrije plúcách Rozjedovan. Jemu v tom pozatuhnú od zimi údi, A s kvíľem duša nahňevaná odbehňe ke sťínom.