ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vševládného zatím pooďemkňe sa pitvor Olimpa, Do hvezdních i oťec všeho boztva a ludstva panovňík Sňem svetľic povolá: odkáď zemi všecki navókol, Tábori Dardánskích, a laťinské národi zhľédá. Ve dvojootvoreném sadnú príbitku. I začňe: „Najvatší ňebabidľiťelé, prečo raddu na odpor Odmíňáťe, a toľko mislú búríťe proťivnú? Zbráňil sem, vlaská abi zem ňepotíkala s Teukrí. Čožto za ňesvornosť proťi zákazu mému? čo za strach 10 Tíchto i tích polapať braň a drážiť zeľezo nahnal? Pribľíží sa praví čas pótki, ňenáhľiťe s tímto, Keď Kartágo ďivá náramnú ňekdi na rímské Skázu a otvorené povipúščá ohradi Alpi: Vám tenkrát vésť hňev, tenkrát buďe volnota búriť. Včil prestaňťe; raďej do milích zjednoťťe sa spolkov.“ Takto na máľe pravil Jupiter k všemu na sňeme boztvu; Než krásná Vénus jemu naproťi rekla ňemálo: „Otče luďí a bohov trvajícá pres veki vládo! Neb kdo iní zbívá, komu bi sme sa mohli uťíkať? 20 Zreš, jak Rutulové si vedú; a žrebcami Turnus Pres prostred sa metá, i pre zdárnú pótku honosní Vpádá? Zatvorené už Teukrov hraďbi ňebráňá. Ba vtlačení núter po samém až násipe múrov Bitku vedú hroznú, a krvú všaďe príkopi vlhnú. Vzďáľen o tom ňezná Eneáš. Čiľi ňikdi slobodní Oblahnuťá ňebudú? na nové sa zas ohradi Tróje Ňepráťel mocní a iné bere vojsko, i hrozní Zas proťi Dardánskím od etolskích híbe sa Arpov Tídeovič. To verím, že prúh rani ešče mi zbívá; 30 A smrtné tvá céra buďem ňésť poznovu zbrojstvo! Jestľiže bezďečním do Vlach tvím prišľi Trojáňi Boztvom: ňech za hríchi trpá; aňi tímto ňedávaj, Otče, pomoc. Keď však toľké uposlúchnuľi veščbi, Bohmi a sťínmi dané: prečo tvé včil rozkazi ňekdo Prestúpiť, neb zríďiť osud prečo móže novotní? Čož zhorené spomenuť na erikském prístave loďstvo? Čož búrek mocnára, a zlích od Eólie vetrov Pozbuďeních? ze sivého aneb Duhu oblaku zešlú? Peklo i včil (tá jedna vecí zostávala částka 40 Ňeskusená) búrí, a k horním zrázu Alekto Vipravená místám, stred vlaskích žúrila ohrad. Ňišt ňedbám za králostvom: to sa dúfalo, ščasťí Keď bolo: ňech víťaz je, kerého ti víťaza chceš mať. Žáden jestľi ňeňí zemi kraj, čo bi prála Trojánom Tvá manželka tuhá: pre skázu ťa Tróje kaďícú, Otče, prosím: buď pozvoľené Aškána celého Od braňe zachráňiť, volné buď vnučkovi zostať. Ňech sa po ňeznáméj Eneáš zase rovňiňe zmítá; A, Ščasťí jakovúkoľvek dá, híbe sa cestú. 50 Ňech ľen techto ukriť vládám, a s pótki vitrhnuť. Mám Amatúz, visokí mám Páf, a Citéru milostnú, Mám dom Idálie: ňech zložením beze slávi tu zbrojstvom Svój vek pretráví. Káž, ňech vládarstvom ukrutním Vlaskú zem Kartágo drží: ňišt od ňeho tírskím Ňestaňe sa hraďbám. Čo pomohlo, že záhube vojni Ušľi, a argoskím pres prostred uťékľi požárom; Čož mor a ňezmerních ti ňebezpečnosťi okolkov: Keď láckú hľedajú zem Teukri a Tróju padúcú? Zdáž ľepšej biť jím ňemalo v prachu vlasťi usadnuť, 60 A v zemi, kďež bola Trója prvá? Simoenta a Ksanta Bídním, otče, prosím, navráť; a ke spusťe trojánskéj Daj Teukrom zase pristúpiť.“ V tom Júno preťažkú Pohlá vsťeklosťú: „Čo ma núťíš dávno mlčícú Rečňiť, a zastarané vihlásiť slovmi boľesťi? Zdáž Eneáša luďí a bohov kdo v pótku naháňal Vstúpiť, aneb ňepráťelskím Laťinákovi zostať? Do Vlach išel raddú osudov; Kassandri ponuklí Vsťekmi; buďiž tomu tak: Zdáľiž sme navádzaľi techto Tábor opusťiť, a svím životem sa na vetri oďezdať? 70 Chlapcovi všecko ňechať spravováňí vojni a hraďbu? Víru buď Etruskích a pokojné ludstvo natrásať? Čož to za boh, čo za odporná ke zlému ho vláda Nahnala má? Kďe tu Júno, aneb Duha z oblaku zešlá? Ňeslušné je Vlachom rostúcú ohňami Tróju Kľíčiť, a v otcovskéj zostávať Turnovi krajňe: Ďedka Pilumna čo má, a Veníliu bohiňu matku. Čožto je lúčmi robiť Laťinákom násilu Teukrov? Utlačovať poddanstvom inú zem, a lúpeže zháňať? Čož je voľiť svekrov si, a brať záslubňice z lóna? 80 Dlaňma pokoj žádať, visťírať zbrojstvo korábom? Ti vládáš z ruk dánajskích Eneáša vitrhnuť, I zmaťenú nadhoďiť hmlu a prázné zaňho povetrí; Ti vládáš v toľké popremíňať Nimfi korábi: Nám vec ňeslušná Rutulom naňekoľko pomáhať? Vzďáľen o tom ňezná Eneáš: ňech vzďáľen i ňezná. Máš Páf, máš krásnú i Idáliu, máš i Citéru: Mesto čo váľečné a hrďinské srdca pokúšáš? Zdáž mi ťi vivráťiť krehké snážíme sa panstvo Dardánov? mi? či ten, bídních čo Trojánov Achajskím 90 Dal v odpor? čiľi tá, čo pozavdala príčinu válčiť Ázii z Európú, a zbúriť spolki pre kráďež? Mnú vodcem vidobil dardánskí Špartu ňehanba? Zdáľiž já dala sem braň, a láskú parchala vojnu? Tehdi o tvích mala sa s’ báť; včil ňepravími žalobmi Ňeskoro postáváš, a ňičemné svári začínáš.“ Júno takúto vidá reč: i všecci ňebeščaňi zdáňím Šemraľi rozľičním. Prvné jak ňekdi po hájoch, Keď zavreté šuščí váňí, a sichotmi sa zdvíhá, Oznamujíc plavcom nastávať vetri majícé. 100 Vševládní v tom oťec, najvatšá správa jemužto Všech je vecí, reče. Rečnujicím dom boztva umlkňe, Zem sa lakem strásá; visoké sa i ňehňe povetrí; Vetri sa v tom položá, a uťíchá rovňina morská. „Sľišťe ma tehdi, a mú do vašéj reč vťiskňiťe misľi. Auzonskích poňeváč ňedopusťeno spolkami zrovnať Z Dardáňí; aňi svého ňemá vaša ňesvora konca: Ďňes kdo jaké ščasťí, kdo jakú usťihňe si náďej Teuker buďto Rutul je, buďem s ňím rovno zachádzať; Buďto od Auzonskích sa obľéhá tábor osudmi, 110 Buďto pre zlí Dardánov omíl a pre veščbi ňepravdu. Ňeprajem aj Rutulom. Ňech svá každému je práca Buď k straťe, buď ščasťú. Jupiter všem zostaňe rovní. Najďe si cestu osud.“ V tom hňeď skrze bratra pekelné Réki, i skrz černé, a vrícé od smoľi breztvo Kívnul, a kíváňím tu celí zatrásel Olimpus. Tak dokoná svú reč Jupiter: ze zlatého i stává Tróna, jehožto vedú bohové stredného v obidlo. Ke všeckím sa za ten nahrnú čas Rutuli bránám Mužstvo potreť vraždú, a zakľíčiť bašti plameňmi. 120 Než Teukrov sa drží oblahlé v násipe vojsko; Vác aňi ňevládnú už uťécť. Nad vežmi sa darmo Postavujú, a malím obkľíčá ohradi počtem: Ázius Imbrazovič, sin Hícetaóna Timétes, Assaraci též dva, starší spolu Timber, a Kastor Z vojska prví sú. K tím z líckéj sa krajni pridává Témon a s ňím Klárus, vlastní Sarpedona bratri. Ohromnú skalu ze všeckéj sa napínaja vládi, Kus ňemalí hori, lirneskí odhadzuje Ákmon, Klícia otca aňiž meňší, aňi bratra Menesta. 130 Šípami ti snážá, tam zas ti kameňmi sa bráňiť, Ohňe si též hotová, a naťáhnú strelki ťeťivmi. Sám hľe sa u prostred, najvatšá Vénuše láska, Dardánskí pacholík, ňemající na hlave zbrojstva, Skví, jak perla, rizím čo zlatom sa zdobňe zavírá, Okrasa buď je krkov, buď hlav; neb jak sa remeslom Zapravená v pušpáňe, aneb smreku hájov orickích, Ze slona kosť ľiščí; bílá šija vláski jemužto Podpírá, a milí obvíňá ze zlata vínek. Aj ťeba údatné zahľédalo, Izmare, ludstvo 140 Míriť šípi, a své pajedem zlím strelki naťírať, Víborného rodem v líckéj zemi: kďežto premasné Lud ňivi obrábá, a zlatom vivlažňuje Paktol. Prítomní též bol Mnesteus, čo ňedávno pre Turna Ven z múrov zahnatého prvá ho oslávila chvála; Aj Kapis: od ňeho kampanské čo sa nazvalo mesto. Medzi sebú oňi do prudkéj sa oďezdaľi bitki: Morskú v pólnočnéj Eneáš dobe hladčinu ráňal. Neb jak v etruskí od Evandra ke královi zajďe Tábor, a viprává své královi méno i národ; 150 Čož pítá viloží, i čo sám ňese; čož bi za zbrojstvo Prisporoval si Mezenc, i preprchké Turnovo srdce; Též jaková sa vecám dávať má dóvera ludskím Prednášá, a prosbi dodá: bez príbavi Tarchon Sa spolčí, a robí zmluvu; lídskí tehdi viprosťen Z odsudu lud vchádzá v loďe, vodcovi z rozkazu boztva Prespolnému daní. V prvném Eneáša je ťažkí Mísťe koráb, fríďskími na piskoch levmi okrásen: Od vrchu Ída stojí, prevďačná Teukrom uťéklím. Najvatší tu seďí Eneáš, a na vípadi vojni 160 Rozľičné misľí; Pallas mu ľevého vezící Od boku, včil pítá sa na hvezdi, čo cesta po černéj Sú noci, včil po zemách a morách čo znášal ukrutních. Otvorťež Helikón včil Múzi, a vnukňiťe pesňe; Mnoztvo jaké s tuskích Eneáša provodzuje končin, I vchádzá do loďí, a po morskích híbe sa víroch. Meďmi kutím na predku Tigrem pere hladčinu Massik: Pod ňimž mláďencov je ťisíc, čo opusťiľi bašti Klúzi, a mesto Kozov, za zbroj streľi všecci i túli Snadňejšé na pľecách a morícé lúki mající. 170 Hrozní v zápať Abas: skvúcími jehožto sa zástup Zbrojmi, a zláťistím stuha žárilo loďstvo Apollem, Šesť sto mu váľečná dává Populónia matka Vicvičeních v pótkách mláďencov; tri sto zas Ilva Ostrov, ňeprebraní hojními na ocele baňmi. Stáľe tretí Aziláš, prostredňík ludstva a boztva, Žilki hovad čo mu sú a ňebeské hvezdi na službu, I ptákov hlas, i predzveďení hromu ohňe majícé, Ťáhňe ťisíc hustími radí a ščápami hrozních. Tímto ho alfejské poslúchať kázali Píze: 180 Etruskéj zemi hrad. Spaňilí nasľeduje Astúr; Astúr uspoľehlí na žrebca a zbrojstvo barevné. Tri sto dajú s tích, nasľedovať všech jedna je vóla, Čo v Ceretách bidlá, a polách Minióna okolních, I v Pirgoch dávních, i Graviškách zlého povetrá. Ňeprejďem ťa, tuhí v pótkách Cinirášu, Ligurskích Vívodo, a z menším viprovádzan Kupavo počtem, Čo z labuťého perá sa chochol ťebe na hlave kňíše, A hrích láski vašéj s premenú máš otca na ščíťe. Neb hovorí sa, že keď z veľkéj Faetonta žalosťi 190 Ciknus medzi topol stromovím a chládkami sester Spívá, a trúchlú spíváňím lásku virážá, Makké už v šeďivéj operáňí staršobe dostal; I hňeď zem ňechal, a s pesňú pod hvezdi sa ňésol. Sin, na počet rovné provoďící mnoztvo korábem, Ohromného veslom napatí Centaura poháňá: On voďe nastává, a vlnám náramňe vihrážá Úskaľinú, a dlhím vibrázďuje rovňinu spodkem. Oknus též z vojskom z otcovskích híbe sa končin, Z Mantui veščícéj, a Etruškov réki povišlí, 200 Čož ťebe múr a svéj dal, Mantua, méno roďički, Mantua, ďedmi hrdá: ňe však teho od rodu všecci. Má trojakí národ, štvorakí lud v nároďe každém; Za hlavu všech je luďí; tuskéj aľe krajni to vojsko: Odtáď pať sto Mezenc proťi svéj podbudzuje vláďe, Jíchž trsťím zakrití Minc, otca Benáka mající, Odvážá ňepráťelskú stred rovňini sosňú. Aulestes chvátá ťažkí, a sto veslami vlnska Nadvihlí pere: obracané more od peni šuščí. Techto Tritón veze ohromní, a modráčini trúbú 210 Prestrášá nadutú: po samé až rebra tonúcí Tvárú jest človečú; brucho však sa na veľribu spúščá; Rozpeňené ďivokími hučí pod ňadrami vodstvo. Toľko prevíborních na tricáťi sa ňéslo koráboch Vodcov Tróji pomocť, a slané pola ráňaľi meďmi. Už ďeň i odstúpil z ňeba: a k prostredku Olimpa Nočnochodím vozem obživná sa dobívala Fébe: Sám Eneáš, (poňeváč ňechcú peče drímoti popráť) Sám u pravidla seďíc, ríďí ho, a plachtami slúží. I hľe tu s ňím zástup sa na prostred cesti novotní 220 Potkává družiček svích: Nimfi, kerímžto Cibéba Boztvom biť morskím, ze korábov i Nimfami zostať Kázala, išli vodú pozarovnak, a brázďili víri, Koľko meďú okutích prv na brehu stálo korábov. Pozďál krála viďá, a pľesáňím vókol obejdú. Cimodoce najzbehľejšá s ňích rečňica zbľízka Nasľedujíc ho pravú uľepí sa na zadku, a chrbtem Zdvihnúcá sa, ľevú po krotkích vesluje víroch. K ňezveďenému tedáž Eneášovi takto virekňe: „Bedľíš, sinku bohov? bedľi, a spusť povrazi plachtám 230 Mi sme ze posvatních ídejské sosňe pahorkov, Včil mora Nimfi, milé tvé ňekdi korábi. Ňeverní Jak zeľezom Turnus vihubiť nás žádal a ohňem, Húžvi ňe nápočné sme usekli, a včil ťa hľedáme Pres more. Tú nám tvár zmilená popremíňala matka, Též boztvom dala zostať, a vek pod vodmi utráviť. Než pacholík Aškán v múroch sa a hraďbe zavírá Stred braňe a hroznú Laťinákov pótku vedúcích. Na svích už místách z údatním zmíšan Etruškem Arkadskí je koňík. Položiť jemu vojsko na odpor, 240 Bi z ležeňím spojčiť ňemohel sa, je Turnovo zdáňí. Vstaň nože, a prední čím Ďeňňica víjďe ku zbrojstvu Pozvi druhov, spolu ščít ňepremohlí vezmi: čo múdrí Sám ťebe dal Vulkán, a zlatom kraj vókol uzavrel. Zajtrešní ďeň, okrem bi si márné mé slova misľel, Hromadi náramné mrtvin zahľédňe rutulskích.“ Rekla: i obvíšné pravicú ďál bravši sa loďstvo Rozhnala, míri takéj vedomá. Ono vodmi ubíhá Od streľi chitrejšé a zarovnéj vetrovi šípki. Plť každá sa potom náhľí. Ustrpňe trojánskí 250 Anchízáša sinek; zdvíhá však z úkazu srdce. Skrátka tu na kľenutú zhľédnúcí víšku sa ozve: „Matko bohov premilá, čo ľeží vždi na srdci ťi Dindim, I hradi vežmi krité, a po dvoch levi uzdami sprahlé; Ti mňe teraz póvod si do bitki, ti tento mi úkaz Čiň zdarní, a nohú k Fríďskím stup, bohiňo, ščastnú.“ Toľko poví; i zatím dospelší spátki prichádzal Z bílím už svetlom ďeň, a noční rozplašil omrak. Napred na znameňá sa druhom svím káže ohľédať, I pripraviť ke zbrojstvu mislú, a do pótki sa chistať. 260 Už má aj pred okom Dardánov a ohradi mesta, Na zvíšném stoja zadku: ľevím keď podvihňe loktem Bľiščící sa ščít. K hvezdám Dardáňi vipusťá Od múrov pokrik; dodaná hňev zbudzuje náďej; Šípi rukú hádžú. Tráckí jako keď si jarábi Pod černími dajú znameňí oblakmi, a z vreskí Preplavujú ňebo, pred zimním sťehujíce sa vetrem. Královi než Rutulov ďivné sa to zdálo i vodcom Auzonskím; dokaváď ňezahľédaľi k prístavu zadki Zobracané, a celú sa hrnuť k brehu rovňinu loďmi. 270 Vrch na šišáku horí, i plamenní od hlavi bľeskot Hrivmi sa roztrásá, a širé ščít ohňe vipúščá: Jak keď pres jasnú krvavé sa Ocasňice smutňe Červeňajú noc, aneb pséj nastaňe Hvezdi horúčosť, Žížen i mnoztvo chorob ludu rozbídnému ňesúcá, A zhubním naporád kormúťí oblohu svetlom. Avšak dóvernosť smelšému ňeprestala Turnu Predzastať brehoví, a na zem ňepripusťiť idúcích. K údatnosťi rečú zbúdzá, a schválňe dorážá: „Včil to, za čím vrela vám žádosť, prelomiť sa dopúščá. 280 Mars ve vaších je rukách. Na ženu včil buďto pamatní Každí svú i na dom; veľké včil skutki a chváľi Rozváž si predkov. Ku vodám až poďme sa potkať, Strachmi zakáď sa trasú, a trnú jím koľena višlím. Osmeľením hotové jest vždicki na posluhu Ščasťí.“ Tak povedá, a misľí si, kerích má naproťi odvésť, Neb na kerích bi sa oblahlá zveriť ohrada mohla. Z obvíšného zatím Eneáš pres mosti vikládá Loďstva druhov. Tu mnozí hľedajú mdľejšého pre ňízko Tok mora osláblí, a na brodné píščini skáčú; 290 Zas pres vesla iní. Patrící na brehi Tarchon, Kďež voda ňeklokotá, zrazené aňi záveje ňezná, Než more šír sa vaľí rostlími bez úrazu vlnmi; Znáhla porozháňá plťe, a k svím takto virekňe: „Včil, silo víborná, k mocním ponaľehňiťe veslám; Zdvihňiťe, žeňťe koráb; zem túto ňepráťela režťe Piskami, ňech si dnom sama plť vibrázďuje cestu. Loďstvo aňiž na takém ňedbám stanovišči polámať; Zem jednúc obsáhna.“ Takú jak náhľe obratní Reč dokonal Tarchon: druhové popriľehľi na vesla, 300 Jedľi i šuščícé na laťinskí vháňaľi úhor; Piskami až na suché povichádzaľi místo, a všecki Stáli ňeobrazené. Ľen toľko ňe, Tarchoňe, tvá loď. Neb zaritá v broďe, ze zhubních jak usadľini pískov Kláťícá sa visí, a dlhí čas vlnmi premítá: Pukňe, a na prostred vod etruské vitrase mužstvo; Vesla jemužto čiňá a plovúcé lavki prekážku, Podrážá nohi též spátečné od brehu vodstvo. Turnus aňiž sa ňeobmešká; aľe zríchla na Teukrov Vojsko celé zachiťí, a po zábrehu naproťi stává. 310 Zazňá trúbi. Prví na sedláckích padňe vojákov Sám Eneáš, a prvú Laťinákov potrepe bitkú, Zetna Teróna, mužov čo sa ze všech naňho pobíral Najvatší; jemu hňeď meč pres ševi ščíta mosaďné Liščícú sa i sukňu zlatom, bok prejďe oťevren. Zvrhňe Licháša potom, z mrtvéj viťatého roďički, Fébu čo posvatní bol, skáze že zeľeza vihnuť Ďéťa mohel. Bez mešku po ňem zrutného Giáša S Cisseem ohromním, čo kijákami zrážaľi vojsko, Dá smrťi: herkulské ňišt jím ňeprospelo zbrojstvo, 320 Ňišt ruki údatné z otcem ňepomohli Melampem, Alceoviča druhem, zakaváď ťažkími ho prácmi Trápila zem. Farovi hľe jakož slova žvatľe ňičemné, Roztočením šípem vreščícé rozbode usta. Aj ti, prvím už keď sa prachem sipajíc’ho po lícách Klícia nasľeduješ bídní tvú ťešbu, Cidóne, Bol bi si dardánskéj zrazení dolu od ruki padnul, Lásku zabudnúcí, ve keréj si sa stáľe kochával: Jestľi bratov bi ňebol proťi stál pluk, Forka potomci; Sedmoro v počtu kerích bolo, sedmoro hádzaľi šípov. 330 S částki ťi ňeplatné skáčú ze šišáka a ščíta; S částki sa tíkajicé údov zavráťila Vénus. V tom veľkí Eneáš k vernému Achátovi rekňe: „Zbroj mi podaj; žádná v Rutulov mú darmo ňepusťí Sa pravicú, bodlá ve ťelách čo stála achajskích Na fríďském poľi.“ Hňeď veľkú zapopadňe si píku, A strílá: ona ríchľe mosaď na ščíťe Meóna Rozrážá, a tuhí spolu s prsmi oťevre mu pancír. Brat jemu nastává Alkánor, a znački ľeťíc’ho Bratra chiťí pravicú: višlí pres rameno oščep 340 Stáľe beží, a svéj krvaví sa ňepozbuďe vládi; I pravica s pľeca hňeď na žilách sa kňísala mrúcá. V tom sa krutí Numitor, šípem s ťela bratra viťáhlím, Rozháňá v Eneáša; ňe však mu dopusťilo ščasťí Aj poraňiť, veľkého sa ľen tkel sťehna Acháta. Tu s Kuresov Klauzus, prvnéj ťela vláďe verící, Príjďe, a drsňícím Driopa sťeľe z ďáľini ščápem Pod bradu mocňe praním, spolu rečnícému oďejme I hlas i dícháňí prebehlím od píki hrtánem; On tlče padna čelom prach, a krv ľeje ustami hustú. 350 Troch Trákov pošlích od pólnočného Fujáka, Troch, čo oťec bol vislal Idáš a čo Izmara mesto, Rozľičním porazí mordem. Prismekňe Halézus, A pluki aurunské; sin též Neptúna dobehňe, Žrebcami víborní Messáp. Snážá sa oďehnať Včil ti a včil tito zas; bojujú na prístupe do Vlach. Jak keď ňesvorné v prestrannéj obloze vetri K pótce sa podvihnú, rovní i na srdce i vládu. Své oňi, své oblak, své rovňina ňechce popusťiť; Boj dlho jest v pochibách; všeckému sa naproťi oprú, 360 Dardanské ňeináč sa tu vojska i vojska laťinské Zbehnú; a schádzá sa nohú noha, muž z mužem hustí. Než ze stránki druhéj, kďe potok sa na šírku točícé Rozhádzal skaľi, a zvaľené z brehu chrasťi naňésol, Arkadskích, ve pešéj ňezviklích bitce potíkať, Pallas jak spatrí Laťinákom chrbti vidávať; Zlézť poňeváč drsné ze žrebcov núťilo místa Rozložeňí: čo mu v úzkosťách zostávalo jedno, Včil prosbú k siľe, včil horkími rozohňuje slovmi: „Kam druhové uťekáťe? pre vás a pre číni hrďinské, 370 I pre Evandra milé toto méno, a vojni premohlé, Náďej též moju, čo chválú chce sa otcovi rovnať, Ňetrúfajťe nohám. Zeľezom sa tu cesta pres odpor Má presekať. Kaďe najhustšá gula mužstva sa rúťí: Preslavná taďe vás i vašého zve otčina vodca. Žáden boh ňetlačí; smrtní nás ťiskňe ňepráťel Smrtních; aj mi na toľko duší ruk máme i toľko. Ejhľe, prenáramnú zamiká nás rovňina zátkú; K úťeku zem schádzá. K moru včil sa, či k Tróji vidáme?“ Tak reče, a v prostred hustého ňepráťela vpádá. 380 S ňím sa napred potká, ňedobrími dováben osudmi, Lágus: techto, jakož zdvíhá skalu ťerchi ňelahkéj, Roztočením prebodel šípem, kaďe chrbta korába Rozďeľeňí dává rebrám; a spátki vezící Oščep ťáhňe. Zatáď ho vrhem ňepredstaňe Hizbon, Bár si to on trúfal; poňeváč oboríc’ho sa Pallas, Jak sa ňeprám bedľíc pre krutí druha rozzlobil úmor, Zachváťí napred, a v naduté meč bodňe mu plúca. Na Stenela vháňá pozatím sa, a Réta pošlého Od rodu Anchemola, čo zohizďil macochi posťel. 390 Vi sťe i dva bratové, na rutulském lahľi pomedzú, Timber a Larisovič, sinové sebe Dauka podobní, Čo sťe sa od roďičov bez omílu ňemohľi rozeznať; Než včil vám rozďíl Pallas dal veľmi ukrutní: Neb zhoďenú ťi Evandrovcov hlavu, Timbre, meč odňal, Odseklá, Larisovče, hľedá ťeba pravica pána; Prsti hrajú mrúcé, a zeľeznéj po braňi skáčú. Arkadskích zbuďeních, a hrďinské vodca patrících Číni boľesť, spolu hanba vraziť na ňepráťela núťí. Rétea v tom Pallas, mimo jak sa žrebcami náhľil, 400 Presťírá. Toľkí čas ke smrťi Ílovi zbíval. Neb vládnú zopoďál rozháňal píku na Íla: Túto prejal Réteus, jak pred Teutrášem, a bratrem Najľepším uťekal Tírem; z voza náhľe vivráťen Odpoľi bezdušní Rutulov tlče úhori patma. A v dobe jak letnéj, hore podvihlími sa vetrí, Rozprchlími pasák zežaté roľe ohňami páľí; Sťeblami na prostred chiťeními, naríchľe po polních Rozšírí sa ňivách hrozná Vulkánova prudkosť; Od ďívá sa seďíc na radostné plápoľi víťaz: 410 Všecka druhov ňeináč sila v jedno sa místo hromážďí Pallasovi prispeť. Než Haléz ducha v pótce tuhého Dá sa do odporních, a za své seba ukrije zbrojstvo. Ládoňa, Démodoka, spolu aj Feretáša zabíjá: Strímonu bľiščícím sa pravú ruku utňe ťesákem K hrdlu ponadvihlú; kameňem pere v líca Toáša, A s krvavími zašlé rozščípí mozgami kosťi. Známí veščbi oťec po horách ukríval Haléza; Než pozatím šeďivé jak mu smrť zamknula víčka: Parki naľehli mocú, a prirekli ho šípom Evandra. 420 Doňho sa dá Pallas, napred však takto prosící: „Tibre, ti otče, dopraj, zeľezu prudkému, čo mírím, Ščasťí, a preraziť chodňík pod prsmi Haléza. Zbrojstvo to a zvľečené dub tvój buďe lúpeže mávať.“ Boh visľišal toto: neb jak Haléz Imaóna zakrívá, Prsmi na arkadskú znaženími sa ščápinu vistre. Než toľikím Lauzus, veľkú boja částku mající, Vojsku lakať sa ňedá mordem: na samípred Abanta Náproťivého zrazí, čo bol uzk a príbava pótki. Arkadskích padajú, padajú mláďenci Etruškov; 430 Aj vi, ňezahlaďení od Achajskích zbrojstva, Trojáňi. Zástupi sa zhrknú rovné i na vodcov i vládu. Posľedné radi vojsko tlačá; aňi zbrojstva ňemóže Mnoztvo a ruk híbať. Tam nastaňe Pallas a núťí, Tam proťi zas Lauzus, vek oboch rozďílu ňeňésol, Víborní krású; aľe jím ňedopusťilo Ščasťí Do svích navráťiť sa krajov. Tedi predca sa potkať Medzi sebú veľkého ňedal jím vládar Olimpa: Od vatšého na ňích sa osud ňepráťela zešľe. Sestra zatím prispeť napomíná Lauzovi Turna; 440 Čo spešním sa vozem pres prostred vojska preďíral. Jak druhov uhľédel, povedá: „Zaňechajťe mi pótku; V Pallasa já pusťím útok; mňe samému je dlžní Sám Pallas; prál bich si, oťec bi sa naňho tu ďíval.“ Tak reče; i druhové ustúpiľi z místa na rozkaz. Než Pallas Rutulov pre ten odstup a rozkazi pišné Rozďešení sa na Turna ďiví, i pres údi ohromné Zrakma točí, a hľedem škaredím všeckého prebíhá; I s takovú sa rečú reči naproťi krála pobírá: „Buďto buďem pre korisťi hrdé, smrť buďto pre slavnú 450 Já chváľen. Hotoví roďitel k obojému je ščasťú. Prestaň vihrozovať.“ Reknúc stred rovňini kráčal. Arkadskím stuďená sa krv pozarážala v srdcách. Turnus viskakoval bistrí z voza; peški sa chistá Bľížiť. I jak z visokích keď lev zahľédňe pahorkov Obďál stáť na polách boj misľícého bujáka, Popriľeťí; ňe iní rúťíc’ho sa Turna je obraz. Techto sa jak hoďeňím nazdával píki dosáhnuť, Pallas vbehňe prví, ňejaké sebe jestľiže v práci Poslúží ščasťí; i na veľkú oblohu rekňe: 460 „Skrz hosťinstvo, a stól, za kerím si u mého bol otca, Alceviču, k veľkému, prosím, účinku mi dospej. Ňech mňa viďí mrúcí krvavé sebe zbrojstvo pojímať; Víťaza ňech mňa i hasnúcé oko Turnovo znášá.“ Usľišal Alceovič mláďenca, i v srdci žalostném Veľkú ťiskňe boľesť, a višlé slzi darmo viľévá. Tehdi milími oťec hovorí ke zroďencovi slovmi: „Svój každí má ďeň; žádnému sa života krátkí Ňepremeňí čas: rozmáhať však skutkami slávu, To zmužilosťi je čín. Visokéj pod baštami Tróje 470 Toľkí padľi bohov sinové; ba i Sarpedon umrel Z méj pošlí krvi. Též volajú své odsudi Turna, A k prátému sahá dobľížen života cílu.“ Tak reče, a z Rutulov poznášá úhora svetla. Než Pallas veľkú rozháňá ščápinu vládú, A spolu bľiščící z vidutéj meč pošvi dobívá. Tá hoďená, kaďe vrchňejšá ramen ozbroja stává, Padla, a v horňejšém kraji ščíta prepichši si cestu, V posľed i z ohromních časť ráňala Turnovi údov. Turnus v tom zeľezom na predku dub ozbrojen ostrím 480 V Pallasa kláťící dlho mikňe, a takto sa ozve: „Pozri, či mé ľepšej zarazí sa zbrojstvo do nútra.“ Reknul, a ščít, bár toľko zeľez, bár toľko mosadzi, Toľkokrát koža obchádzá ďivokého bujáka, Liščícími ve stred poprechádzá ščápina vrhmi, Též pancír spolu aj veľké prsa celki prebíjá. On porozehrátú z rani darmo vihadzuje píku: Tú istú spolu krv, spolu duch povibehňe mu cestú. V tom zrúťí sa na vrh; zbroj nad ňím dávala brinkot; A mrúcí černú krvavími zem ustami hrizňe. 490 Tehdáž pristúpiv k ňemu Turnus takto virekňe: „Arkadskí, slova mé včil Evandrovi ňesťe pamatní: Pallasa odsílám naspátki, jakého zaslúžil. Všecku, jakákoľvek hrobu sláva a úťecha bívá Doprávám. Eneášovská jeho ňestaňe málo Hospoda.“ Rozpoveďev to ľevú mrtvého prišlápňe Spurňe nohú, veľkú odpínaja pása mu ťerchu, A vtlačení hrích: mláďencov pres jednu ohavňe Od žen zmordovaních noc, a vlhké od krvi lehna; Čo vrezal Euritovič remeselnú do zlata prácú: 500 Turnus túto na svém sa ťeší včil srdci korisťú. Odsudu ňeznámé a budúcéj náhodi misľi, Též zachovať mírnosť, ve vecách sa pnúce darících. Nastaňe čas, Turnus že požádá, veľmi drahého Pallasa ňikdi ňebol bi sa tkel, keď i lúpež a tento Hrozňe klnuť buďe ďeň. Druhové než s kvílem a slzmi Pallasa spátki ňesú vloženého na ščíťe hromadní. Ó na boľesť a na česť prijdúcí k otcovi veľkú! Tento prví ťa do pótki vidal ďeň, tento ťa znášá! Keď s’ však ňezmerné Rutulov ťel kopce narúcal! 510 Už sa ňe ľen toľkého povesť k Eneášovi zlého, Než posel isťejší dovaľí, svím skázu sa bľížiť Posľednú; zahnatím čas prispeť v záhube Teukrom. Postretlích žňe mečem, širokú pres vojsko horící Ostrím cestu robí zeľezom; ťeba, Turne, hrdého Z vraždi novéj hľedajíc. Neb Pallas, Evander, a všecko Jest mu v očách; zvlášť stól, pri kerém sa ponajprve meškal Jak hosť, též podaná ruka. Od Sulmóna tu pošlích Mláďencov štvoro, toľko, čo jích zase odchoval Úfens, Chmatňe živích, čo na pohrebnú bi dal obetu sťínom, 520 Též bi krvú zajatích pozaprskal plápoľi vatri. V Mága potom ňepráťelskú ďál píku zamíril. On sa klamem schíľí; trasení iďe pres ňeho oščep; A k jeho sáhnúcí koľenám tak rekňe pokorní: „Skrz duchov otcovskích, a spelšú Júlovu náďej, Vrúcňe prosím ťeba, tento život mňe a otcovi zachráň. Mám visokí dom; hrivni ľežá robeného mi stríbra Pod zem zahrabané; mám též zlata ťerchi kutého Aj ňekutého. Celím víťaztvo tu ňezhiňe Teukrov; Jedna aňiž duša tak veľkéj vám skázi ňezešľe.“ 530 Tak povedá. Eneáš aľe takto mu naproťi rekňe: „Stríbra a najmnožšé zlata hrivni, o ňíchžto vipráváš, Svím zachovaj ďétkám. Pred tím už víplatu vojni Túto zrušil první, keď zmárňil Pallasa, Turnus. Téj v sťínoch roďič Anchízáš, téj misľi je Júlus.“ Rekna, popadňe šišák levicú, a v krk mu naohlí Meč, jak vrúcňe prosí, po samé až črenki veháňá. Ďál aňi Hémonovič, kňaz Féba a Trivie, ňestál, Posvatními jemuž sľich otáčala vínkami stužka, V rúchu celí sa bľiščící a zbrojstve paterném. 540 S ňím potkav sa hoňí ho, a na spadlého povistav Zetňe, i náramním krije sťínem; zbrojstvo Serestus Na pľeci odnášá, na tvú sochu, vládaru vojni. Boj ďál obnovujú Cékul Vulkána mající Otca a od marskích čo sa dostavil Umbro pahorkov. Naproťi Dardánčan žúrí. Anksúrovi utna Levicu ze všeckím odrážá ščíta okolkem; On čosi bol reknul veľikého, i vládu ňechíbať Nazdával sa slovám, a duchem sa na oblohu ňésol, Též vlasi bol šeďivé a dlhé roki veľmi si slúbil. 550 Tarkvit ľiščícím pľesající naproťi zbrojstvom, Nimfa jehož Driope ľesnému na svet dala Faunu, Z rozhorením potká sa: tuhú on píku virúťa Pancír a stavenú rozrážá ščíta okruhlosť; V tom, jak darmo prosí, hovoriť sa i premnoho chistá, Zrázu na zem hlavu dá mu; a ťeplú kopna korábu Ustami tak nad ňím ňepráťelskími virekňe: „Včil sa tu, hróziplní, válaj. Tvá matka ťi dobrá Kopca ňedá, aňi v otcovském hrobe ňeskrije údi. Ptáctvu ňecháš sa dravému; aneb hoďeného do víra 560 Vodstvo točiť buďe, a hladné ribi úrazi ľízať.“ Antea stáľe hoňí a Lukáša, ze zástupu Turna Čelňíkov, Numu též krúťí, a zltého Kamersa, Volscensov čo sinek bol; i od všech rolmi bohatší Auzonskích, a ťichím panovával ňekdi Amiklám. Jak zrutní Egeón, o kerém je viprávka, že hrozních Mal sto ramen, sto i ruk, s paďesáť ust ohňe a s toľkích Odfukoval prs, keď hromové na Jupitera šípi Toľko vrťel ščítov, do mečov sa i toľko dobíval: Tak vsťeklí Eneáš po všeckéj rovňiňe víťaz, 570 Jak bol rozpáľen ráz meč. Ba na Nífea žrebcov Ve štvoro zaprahlích a proťivné pohňe sa usta; Než tito, jak ho dlhí válať krok i strašľivo žúriť Zahľédnú, pre strach zjašené a spátki bežícé Vodca na zem prekoťá, i vozem na breztvo ufrknú. Koňma zatím ve dvojno Lukag sprahlíma do prostred Z bratrem sa vnášá Ligerem; než opratma tu ríďí Brat koňe; obnažením sa Lukag mečem ostro zatáčá. Ňezňésol v toľkéj Eneáš prchkosťi fučících: Vpadňe, a náramní jím v odpor ukáže sa píkú. 580 Údatní ke kerému Liger tak slovmi sa ozve: „Ňe žrebcov Dioméda, ňe vóz tu Achilla uzíráš, Buď fríďské pola: včil sa koňec dá vojňe a tvému V tíchto zemách veku.“ Tak širokí od Ligera léta Blázna ohlas. Než dardánskí sa mu naproťi víťaz Slovmi ňevistrájá; neb šíp do ňepráťela rúťí. Sprudka Lukag mečem ukrivení jak žrebce rozehnal; Keď tuze vistavenú sa nohú tu do pótki ľevajšú Pristrájá: oščep spodním skvúcého prechádzá Ščíta krajem, do ľevého potom sa črísla zapichňe; 590 On z voza prevráťen mrúcí sa na úhore válá. V tom trpkú Eneáš jemu takto poozve sa mluvbú: „Lukage vóz ťi koňov ľeňiví ňeprezraďil úťek, Spátki aňiž ňepráťelské ňezavráťiľi sťíni. Oprati skáčící sám púščáš.“ Takto virekna Žrebce chiťí. Dlaňe ňeščastní brat, vrúcňe prosící, Spínal bezbrojné, s teho též voza rovňe upadlí: „Skrz ťa, a tvích roďičov, čo takého na svetlo viňésľi, Daj mňe život, mužu dardánskí, a v prosbe ma visľiš.“ Jak vácej chcel récť, Eneáš: „Takovúto ňedával s’ 600 Pred tím reč. Včil zemri, a brat ňespusťi sa bratra.“ Stáľe mečem prsa a mračnú ducha skríšu oťevre. Dardánskí takové páchal v poľi vívoda mordi, Na spósob strmnéj vodi, neb prudkého fujáka Žúrící. V posľed vivalá sa, a tábor opusťá Prekrásní Aškán i zalahlí darmo junáci. Medzi takím Jupiter sám od seba rekňe Junóňe: „Sestro milá a prevďačná manželko ti istá, Vénus, jak misľíš, (aňi tvé ťeba ňeklame zdáňí) Teukrov podpírá veci: súcá pravica schádzá 610 K pótce mužom, spolu srdce tuhé, a ku práci ochotné.“ V tom jemu ukloňená reče Júno: „Čo, manželu krásní, Drážíš mňa trúchlú a prehorkích slov sa bojícú? Jestľi bi tá mi, čo ňekdi, keréj bi i svedčalo tú biť, Včil bola láski tuhosť: veru bi s’ mi to isťe ňeodprel, Vševládní: ano aj vidreť bich vládala Turna S pótki, a zachráňiť mohla otcovi Daunu celého. Včil ňech zemre, a svú Teukrom dá víplatu skázú. On však predca našéj dostává od krvi póvod, A štvrtí mu Pilumnus oťec je, i podvoja tvého 620 Sprajnú často rukú a mnohím cťil chrámu darunkem.“ Najvišší jéj skrátka ňebes tak rekňe panovňík: „Jestľiže smrť prišlú mláďenca a chvílu dopadlú Odďáľiť žádáš, a mňa misľíš takto ukládať: S Turnem píl sa uťécť, a hrozícéj vidri ho skáze. Ľen posaváď je slobodno hoveť. Než jestľi sa vatšá Pod prosbú krije túto milosť, a všecku sa válku Nazdáváš premeňiť: náďej máš veľmi ňičemnú.“ Júno mu rekňe slzíc: „Čo kebi s’ to, čo slovmi sa zdráháš, Prisvedčil mislú; a život stál Turnovi istí! 630 Včil trpkí ho čeká vípad: krem v pravďe sa veľmi Já mílím. Čo raďej tak buď, ňech bázňe darebné Včil ma klamú, a ti zmeň, ked móžeš, raddu na ľepšú!“ Čím toto rekla, tedáž z visokého sa ňésla Olimpa, Podkasaná mračnom, po povetrú búrku ženúcá; A v pluki dardánské i laťinskí spíchala tábor. Z oblak v tom prázních beze všéj sťín bohiňa vládi. Na sparsún Eneáša (očám stvor veľmi poďivní) Dardánskú švárí píkú; a ščítem i hrivmi Bozkéj vrovnává hlave; dá reči víslovu práznú; 640 Dá bez misľi i hlas, krok též vipodobňuje chódzi. Potme jaké ľétať hovorá podobizni sa mrtvích, Buď sni, čo zaspícé šálá ve drímoťe zmisľi. Než veselí prvním si jasá pred zástupem obraz, A hrozním badká muža zbrojstvom, i slovmi donúká. Turnus nastává, a brňícú z ďáľini píku Hádže; on obráťí pati, vrhlím spátki chrbátem. Turnus jak zahnatého verí Eneáša uchádzať, A zbúren pochiťí náďej si do misľi ňičemnú: „Kamže bežíš Eneáš? hotovéj manželki ňepúščaj; 650 Túto sa dá pravicú hľedaná pres rovňinu krajna.“ Tak vreščíc pusťí sa za ňím, a s pošvi dopadlí Meč bľíská; aňi svéj ňeviďí brať rozkoše vetrov. Z náhodi loď vrhlá pri skalném zábrehu stála, Most hotoví, a pristavené rebríki majícá; Kňíža na ňejžto Ozín ze kluzinskích vézlo sa končin. Sem laklí Eneáša obraz do skríše bežíc’ho Povnášá sa: ňe méň ľeňiví tam pohňe sa Turnus; Všecko ňechá baveňí, a dané presmekňe rebríki. Sotva do predku vešel: provaz utňe Saturnova céra, 660 A strhlé po spátečnéj ňese rovňiňe loďstvo. Než vábí Eneáš ňeprítomného do pótki; Stretlích najvatšé dává smrťi mnoztvo junákov. Tehdi tu už lahkí ňehľedá vác obraz uchílku; Než do visosťi ľeťíc v černé sa mračno zamíšá: Turna zatím keď pres prostred ňese rovňini víchor. Ozre sa ňeznámí, a život ňevďačňe ňesúcí, I s takovími tedáž spíná ruki slovmi ku hvezdám: „Otče velovládní, mňa takéj hodného si vinni Misľel, i chcel toľkúto abich já pokutu ňésol? 670 Odkáď, neb kam iďem? jakoví beh spátki ma vráťí? Laurenské-ľi buďem zase bašti, či tábori zhľédať? Čož reče mnoztvo mužov, čo do vojni sa vibraľi se mnú? A včil v ukrutnéj sem všech (zlosť) vražde opusťil? Rózních už zhľédám, a mrúcích kvíľe očúvám. Čož počňem si? aneb jaková sa oťevre mi bezdná Dosťi zem? Ó vi raďej sa nade mnú, vetri, zmilujťe; Do skal (najvatšú začo Turnus poklonu dávám) Vňesťe koráb, a do prehrozních zahrabťe ho píščin: Kam ňikdá Rutuli, ňikdá bi ňedošli povesťi.“ 680 Tak reknúc, včil sem, včil tam sa na misľi zanášá; Zdáľiž má končár pre takú v seba vehnať ohavnosť Treščící, a krutí pod své meč rebra zabodnuť; Či v hlboké sa hoďiť more, a skrze plavbu dosáhnuť Nakrivení breh, i k Dardánov sa zbrojstvu navráťiť. Po trikrát sa na tú i na tú dal cestu: po trikrát Zvráťila; a zlutujíc mláďenca vichráňila Júno. Odvážá sa režúc more zlevmi a vetrem hovícím; Posľéď v otcovské sa prinášá Daunovo mesto. Medzi takím pohnutí na Jupitera vólu horící 690 Nastává mu do pótki Mezenc, a vpadňe do Teukrov. Tirhenské zbehnú sa tu vojska, i všecci ze všeckú Naňho ňenávisťú a tuhími sa šípami rúťá. On, skala jak strmná, do širéj čo hladčini vchádzá, Vistavená proťi žúrícím i fujákom i vlnskám, Násilu a všeľikí znášá ňeba aj mora víhroz, Ňehnutedelňe trčíc: v tom Dolichaónovo ďéťa Hebra na zem dá, s ňím Lataga, spolu Palma bežíc’ho: Než Lataga skaľinú a zrutním od hori zlomkem V usta a nadstavenú praščí tvár; Palma ňechává 700 Z odseklím koľenom válať sa; a Lauzovi zbrojstvo Dává mať na pľecách, a chochol na šišáku nosívať. Z Évášem fríďskím ďál Párisového Mimáša Vrstevňíka zabil: čo Teáno Amíkovi otcu V téj istéj poroďí noci, keď na svetlo ťehotná Cisseovička faklú dala Párisa: Páris u mesta Otca ľeží; v Laurensa Mimáš vzal skázu pomedzú. A psov jak blavkotmi kaňec z visokého pozehnan Kopca, jehožto Vezul množšé roki, sosňami hojní, Chráňil, aneb mutním laurenské bahno močárem, 710 V háji pasen trstném, keď medzi ťenaťmi sa uzrel, Postál, a krochtal ďivokí, i pľecma zahrozňal; Ňikdo ňeňí smelší nahňevať sa, a naproťi zbľížiť; Než šípí sťihajú ho a bezpečními pokrikmi: On však ňezlaklí strani jím sa na všecki opírá, Zubmi si poškripujíc, a otrásá ščápi chrbátem: Tak ňeináč sa mužom, čo majú na Mezenca ňenávisť, Srdca ňedostává zeľezom s ňím zbľíza potíkať; Šípami a hrozním drážá ľen zďála ho vreskem. Ze starších Ákron podochádzal Korita medzí, 720 Grék; ňevikoncovanú odbehlí svadbu opusťa. Techto Mezenc opoďál jak uhľédol zástupi búriť, Červcovaného perím a branéj manželki šarlátem: Jak ňesití lev podvihlé obchádzaja stáje; Neb vsťeklí núťí hlad; z náhodi jestľi behútnú Uzrel srnku, aneb jeľeňa pnúcého sa rohma: Veľmi ťeší sa, prenáramné porozedra tlamisko, A hrivi rozpaježíc polahlí nad črevmi sa mešká; Krv černá hltavé máčá nad míru mu usta: Tak veselí v hustého Mezenc ňepráťela padňe; 730 Ňeščastní ľéhá dolu Ákron, i patma na černú Zem tlče, a mrúcí zlomenú pozabarvuje píku. Tenže bežíc’ho zabiť zhrdnúc Orosovca ňeráčil, A vhoďeními sľepí učiňiť jemu šípami úraz: Než predbehna ho s ňím potká sa, a mužovi muž sa Prednášá, ňe klamem ľepší, aľe zbrojstvom ohromním. Na zrazeného potom sa nohú svú opra a píkú: „Orosovec hľe ľeží ňepotupná zástupu částka.“ Víťaznú druhové sľedující zazňeľi pesňú. On ducha púščajicí: „Ňebuďeš dlho, víťazu,“ rekňe, 740 „Kdoskoľvek, sa ťešiť ňemstven: ťeba odsudi rovné Též čekajú, a na temto buďeš ľežať úhore padlí.“ V tom k ňemu zasmejicí sa Mezenc a hňevmi rozešlí: „Včil zemri. O mňa oťec ňech boztva a ludstva panovňík Sám uviďí.“ Tak reknúcí s ťela píku viťáhňe. Odpočinek pretuhí a zeľezná drímota kalní Zastaňe zrak mu; na večnovekú noc svetla sa zavrú, Cédikus Alkatoa sťíná, Sakrátor Hidašpa; Partenia znášá Rapo a v siľe Orsa tuhého: Klónia zas Messáp a s ňím Ericéta zabíjá; 750 Tam teho jak bujného paďel ze žrebca na úhor, Techto pešáka pešák. Líckí naňho vezme sa Ágis: Však zvrhnul ho Valér na ďedovské čnosťi pamatní; Trónia v tom Sálius, než Sália potre Nealces, Šípem víborní a klamúcú v ďáľiňe strelkú. Už ťažkí obojích Mars žáľe a pohrebi rovnal; Víťazi a zmohlí bili jednak i ľéhaľi jednak; Ňeznámí i u tíchto i tam tích stáľe bol úťek. Juppitera v bidlách nad oboch márními sa hňevmi Uzmilujú bohové, a také biť práce u smrtních. 760 Tam Vénus, tu hľeďí proťi Júno Saturnova céra. Zbledlá Tisifona vsťeklí stred mnoztva ťisícov. Než na bojiščo Mezenc zrutnú rozkňísuja píku Rozbúren vchádzá. Orión jak ňekdi ohromní, Keď kráčá si peší ňezmerním Nérea bahnom V prostred cestu robíc, ramenom vlni všecki premáhá; Neb, dávní keď hrab z visokích hor spátki ňesúcí, Obchádzá zem, a ukrívá hlavu medzi oblakmi: Tak veľkí sa Mezenc náramním povňese zbrojstvom. Z naproťi král Eneáš, ve dlhém zahľédna ho vojsku, 770 V ústreti íť chistá sa. Ňelaklí zostana tento, Odporňíka čeká zmužilého, a ňehňe sa ťerchú; I zmerajíc prestranstvo okom, dosť koľko je ščápu: „Pravico, čo mňe bohem si, a ražná píko, čo hádžem, Prispejťež na pomoc! slubujem ťebe, Lauze, že máš biť Sám socha víťazná v Eneáša korisťi navľéklí.“ Tak reče, a spozďál hvižďící rozžeňe oščep; Tento ľeťíc ščítem zvráťí sa, a v ďáľi tuhého Pres bok a pres tučné Antóra prehadzuje báľe: Herkula ňekdi čo bol druh, a z Argosa vislan Evandra 780 Poprichiťil sa, i ve vlaskéj s ňím hraďbe osádľil. Cudzú ňeščastní sa ranú dolu zvrhňe, a k hvezdám Pozre, i na sladkí spamatá sa umíraja Argoš. Oščep v tom praščí Eneáš: on celki na ščíťe Meď trojakú, ľenové též plátno, a kóru bujáka Obťáhlú ve trojno prešel, spolu čríslo dosáhnul; Však tam vládu celú ňedoňésol. S pošvi ochitre, Krv zahľédnúcí tirhenskích vodca radostní, Meč schváťí Eneáš, a horíc k zmaťenému sa bľíží. Ťažko si oddichnul pre vrúcnú k otcovi lásku, 790 Jak to viďí, Lauzus; slzi též mu na líca ukapnú. Tu hroznéj vípad smrťi, a tvé skutki hrďinské, Jestľi jaké toľkím dá čínom víru potomstvo, Aj ťeba ňepremlčím, hodní mláďenče, památki. On nohu spátki ňesúc, a mdlí i zaputnan uchádzal, A spolu aj pavezú oščep ňepráťela ťáhnul. Mláďeňec údatní vrúťí sa, a zbrojstvu zamíchá; Už též, jak pravicú zháňá sa a vrhmi zanášá, Pod končár sa hoďí Eneáša, a techto bavící Znášá; nasľedujú druhové z veľkími pokrikmi: 800 Jak roďiťel pavezú hájen sina s pótki uchádzá; Oščepi též hádžú, a zďála ňepráťela šípmi Odsacujú. Žúrí Eneáš, a za ščít sa ukrívá. A s kameňem jako keď sa hučícé oblaki pusťá, Z rol každí hňeď oráč, každí rozprchňe sa sedlák; Pútňík též pod bezpečnú sa hrádzu uchíľí, Buď pod breh potoka, kľenutí buď pod skaľi oblúk; Keď pere déžď; abi mohľi višlím ďeň prácami stráviť Slnkom: tak šípí Eneáš zakľíčen odevšáď, Vojni celí, dokaváď búriť ňeprestaňe, oblak 810 Znášá, a prísnú dohovárá Lauzovi hrozbú: „Kam sa na smrť žeňeš, a prečo vác nad vládu si trúfáš? Tvá ťeba nábožnosť klame.“ On však predca ňemúdrí Ďál si pľesá. Už i na prudšej sa ve vodcovi Teukrov Lútí rozpáľí hňev, i vsťeklé Párki posľednú Lauzovi ňitku pradú: Eneáš neb zrázu mohutní Do prostred mláďenca pichá meč, a celki ukrívá. Končár též prebodel ščít, lahké zbrojstvo hrozíc’ho, I spolu sukňu, rizím čo zlatom pretkávala matka; Lóno sa též pozaľélo krvú; duch tehdi povetrím 820 Ke sťínom trúchlí sa oďebral, a údi opusťil. Než kľeslú jak tvár Eneáš mrúcého a usta, Usta poďivňejším blednúcé spósobem, uzrel: Ťažko si oddichnul zmilovav sa, a pravicu dával, Též mu do srdca obraz padnul téj k otcovi láski. „Čož ťi za tak veľkú, ňeščastní chlapče, srdečnosť, Čož ťebe dá Eneáš tak veľkéj pochvaľi hodné? Zbrojstvo, kerím si plesal, maj své; ťeba do hrobu otcov Odsílám pochovať, ňejaká peč jestľi je táto. Predca to však v bídném ňemalá buďe úťecha páďe; 830 Že vládnú Eneáša rukú mreš.“ Stáľe okríká Meškajicích sa druhov, sám aj hore od zemi zdvíhá, Hizďícého krvú ščicu podla običaje zdobnú. Medzi takímto oťec krásného u vímola Tibra Krv stavoval si vodú, a mdlé od zadku opíral Na stromoví špalek údi. Visí z ratoľesťi mosaďní Zďála šišák, a tuhé vipočívá zbrojstvo na lúce. Vókol sa mláďenci bavá: on ťažko fučící Krk nakloňen chílí, a dlhú bradu pres prsa púščá; Premnoho viptává sa na Lauza, i pošľe junákov 840 Naspátek ho volať, skázáňí otca ňesúcích. Než s trúchlím druhové kvíľem mrtvého na ščíťe Lauza ňesú, veľkého, ranú zabitého preveľkú. Čujná zlého misel zopoďál poznávala nárek. Najmnožšími dané si posípá šeďini prachmi, I dlaňe své k ňebesám zdvíhá, a na mrtvinu ľéhá. „Ó sinu, zdáž toľká mňa žiťá zachváťila rozkoš, Za mňa abich zňésol mé ďéťa ňepráťela smrtnú Podstúpiť pravicu? Zdáž pre tvój úraz a tvú smrť Zostal sem živ oťec? Včil, včil bídnému vihnanstvo 850 Ňeščastné mňe teprv! hlboká rana včil mňa zabodla! Já sem tvé zlosťú zaohizďil méno ohavnú, S trónu a otcovskéj pre ňenávisť berľi oďehnan. Jestľiže sem bol vlasťi a mích hňevu pokutu dlžní: Na smrťi bár vinnú bich bol dušu všecki oďezdal! Včil žijem; ešče aňiž ňeňechávám svetlo a ludstvo. Však zaňechám.“ Spolu reknúcí sa na sťehno ňemocné Zdvihňe; i ačkoľvek hlboká rana odňala vládu, Nezmaťení, koňa káže privésť. To mu bívala krása, Úťecha to; s každéj víťaz ňím pótki vichádzal. 860 K trúchlícému praví, a takímito ozve sa slovmi: „Rébe, dlhí čas (jestľi dlhé sa čo najďe u ludstva) Mi sme živí boľi. Buď krvavé Eneáša korisťi A hlavu ďňes víťaz poňeseš, nad Lauza boľestmi Sa spomstvíc: buď, keď žádnéj sila cesti ňenajďe, Se mnú padňeš. Aňiž, mocní, tomu víri ňedávám, Rozkaz iních že posluchňeš, a Teukrov pánami uznáš.“ Reknul, i sadnúcí zviklé na chrbáťe posádľil Údi, a ostrejšé do oboch ruk šípi dopadnul; U hlavi ľiščící sa meďú, a chocholmi hrozící. 870 Tak spešní v prostred sa na beh dá. V srdci preveľká Hanba horí, a prispojená ze žalostami treščba, Vsťeklosťú metaná též láska, i vláda mu známá. V tom veľkími trikrát Eneáša vivábuje hlasmi. Poznává Eneáš, a radostní prosbu vidává: „Ňech tak oťec bozkí učiňí, tak Apollo preveľkí, Bi s’ započal se mnú sa rukú na bojišči potíkať.“ Toľko rečúc ňepráťelskú iďe naproťi píkú. On však: „Čož mňe sinem padlím strachu, lútče, naháňáš? Tá bola jedna, kerú móžeš mňa dať úmoru, cesta. 880 Smrť ňelaká mňa, bohov prispeť žádného ňežádám. Prestaň. Pospíchám už zemreť, a tento prinášám Dar ťi napred.“ Hovorí tak, a šíp do ňepráťela vrúťí; Nad to iní pozatím a iní pouvrhňe, i ľétá V zákluce náramnéj: aľe ščít jích všecki prijímá. Trikrát sa v ľevo obráťí Eneáša navókol, Šípi rukú metajíc; dardánskí hrďina trikrát Náramní meďením ščítem háj obňese vókol. V posľed keď ho mrzí meškať sa natoľko, a toľko Ven ťáhnuť kopií, i ňerovná tiskňe ho pótka: 890 Premnoho misľící, až tenkrát vpadňe, a píku Medzi dutíma sľichí bojného uhadzuje žrebca. V tom predkem štvoronoh spíná sa, a vetri kopitmi Ráňá, i kľesnúc zhoďeného nasleduja pána Zapľeťe, a zvaľeného bokem popriľehňe upadlí. Náramní k ňebu krik zdvihnú Laťináci a Teukri. Popriľeťí Eneáš, a holí meč s pošvi dobívá, I spolu to: „kďe tuhí je Mezenc včil, a násila srdca Tá ďivoká?“ Proťi Tirhenčan, jak náhľe povetrí, Zhľednúcí k ňebesám, bol spatril, a v misľi sa prebral: 900 „Čo mňa hrešíš, a smrť mi hrozíš, ňepráťelu trpkí? V mém zlosť morďe ňeňí; aňi tak sem v pótku ňepristal; Túto aňiž ze ťebú mój ňespravil úmluvu Lauzus. Jedno milosť skrze, jestľi jaká je ňepráťelu, žádám; Bi s’ ma ňechal pochovať. Vím, na mňa že sprudka ňenávisť Mích sa vaľí: od téjto, prosím, vsťeklosťi ma ochráň; A v sinovém sa mi stať hrobe účastného dopusťi.“ Tak hovorí, i ňeňesvedomí meč príjme do hrdla, A z vivretú na zbrojstvo krvú ducha ríchľe vipusťí.