ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Než toto keď sa v inéj naskrz vikonávalo krajňe: K údatnému z uhlov Duhu Júno Saturnova céra Turnovi odsílá. V krásném luhu otca Pilumna Práve na posvatném seďel úvaľe z náhodi Turnus. Kďež k ňemu tak zešlé Taumantovo reknulo ďéťa: „Turne, čo boh žáden bi ťi dichťícému zaslúbiť Ňesmel, prítomní hľe to sám ďeň schválňe doňésol. Mesto opusťící Eneáš i sledovcov i loďstvo, Sám do královskích zabral sa Evandra palácov. 10 Dosťi ňeňí to: zašel do posľedních Korita ohrad; A zbírá lídskích, zehnatích pod zbrojstvo, sedlákov. Čož sa tu rozpakuješ? včil čas koňe, včil vozi schistať. Všecko ňechaj baveňí a na tábor vpadňi ulaklí.“ Rekla, i na zdvihlích k ňebesám sa vinášala krídlách, A pres náramní v mračnách pospíchala oblúk. Poznával Turnus, dlaňe zrázu obedve ku hvezdám Zepnul, a nasľedoval takovímito slovmi ľeťícú: „Ó Duho, kráso ňebes, kdo na zem ťa mi z oblohi višlú Poslal? tak jasná odkáď tvár znáhla je táto? 20 Pres prostred veľké sa pukať ňebe očma zahľédám, Hvezdi i blúďícé po ňom. Úkaz tento prijímám, Kdožkoľvek tu do bitki voláš mňa.“ I takto pravící K réce vidal sa, a vrchňejšéj vodi z vímola načrel, I mnoho boztvo modľíc obtážil prosbami hvezdi. Už též vojsko celé po verejních kráčalo medzách, Na zlato a žrebcov bohaté i na rúcho barevné. Messáp vojsko prvé, ostatné Tirhea chlapci Ríďá; sám sa voďec na prostred zástupu Turnus Zbrojstvo držíc obracá, a hlavú sa nade všemi víší. 30 Jak Ganges hlbokí, sedmormi ťichími sa lahki Rékami zmohnúcí, buď masní prúdami Nílus, Keď zoťéká z rol, a už do svého sa vímola zavre. V tom náhlí černími hrnuť sa prachmi Trojáňi Oblak zahľédnú, a mrákavi pres pola stávať. První od proťivéj sa Kaík tak hraďbi ozívá: „Čož za krdel sa vaľí pošmúrních, meščaňi, kúrav; Zbroj polapajťe chitrí, streľi dajťe, na múri viľezťe, Už je tu ňepráťel, nože.“ Z veľkím Teukri poviskem Na všeckích sa zavrú bránách, a hraďbi zakľíčá. 40 Neb zbroje tak zbehlí Eneáš odchádzaja kázal: Jestľi zatím ňejaká potká jích náhoda vojni, Bi v radi vojsko vivésť, a na úhori ňesmeľi ťáhnuť; Ľen tábor si a bezpečné vaľem hájiľi múri. Tehdi, rukú bár jích hňev núťil a hanba potíkať, Naproťi predca kladú sa bránmi, a rozkazu slúžá, A zbrojní čekajú vidutími ňepráťela vežmi. Turnus, jak preľeťíc sa vľečúcé predbehňe vojsko, Ze dvacať obkľíčen vibraními koňíkmi, a zrázu K mestu sa pribľíži: tráckí bílími kropajmi 50 Kóň ho nosí, na rizími šišák zasťíňuje hrivmi. „Kdož buďe s vás, mláďenci? prví čo ňepráťela se mnú? Ejhľe,“ poví. I točíc do povetrá šípku vipusťí, Bitki počátek, a sám visokí sa do úhora vnášá. Krik strhnú druhové, a hlukem prehrozňe jačícím Nasľedujú; zaďivá sa na padlé srdca Trojánov; Že v rovné poľe ňevpusťá sa, a naproťi ňejdú Zbrojstvom, než v ležeňú sa držá. Sem zbúren i tam zas Múr koňem obchádzá, a hľedá pres neschodi prístup: Jak strážní u plních čihajíc vlk ňekdi košárov, 60 Keď pri lesách žúrí, v pólnočném víchor a príval Popretrpev časi; bezpečné pod matkami tenkrát Blak jahňence vedú: prudkí on a od hňevu besní Hrozňe vrčí na ňeprítomné; ode dávna ho trápí Rozmohlí žráňá vsťek, a vischlí od krvi gágor. V Turnovi tak ňeináč, patríc’mu na tábor a bašti, Hňev zahorí; a boľesť po tuhích rozbehňe sa kosťách; Kďež bi našel prístup, jakovú bi od ohradi cestú Zatvoreních virazil Dardánov, a v rovňinu dostal. V loďstvo, čo pristavené k boku tábora stálo, navókol 70 Násipem ohraďené a hučícú vímola rékú, Vpadňe; i stáľe druhov ho zapáľiť pozve radostních: A v ruku rozpajeďen zachváťí sosňu horícú. Tehdi sa k práci dajú; prítomnosť Turnova núťí; A s černími celá sa opatrí faklami mláďež. Hlavňe berú z ohňíšč; smolné lúč svetlo vipúščá; A spojené Vulkán udvíhá pláchi ku hvezdám. Múzi, jakí boh tak hrozné Dardánom oďehnal Zápaľi? kdož toľké od plť bol zodvracal ohňe? Rekňiťe. Dávná, však stálá je viprávka povesťú. 80 Keď bol na fríďskéj Eneáš strojil Íďe korábi, A s ňimi pres morskú sa pobírať hladčinu chistal; Tak veľkému, že praj, Berecintia boztva roďička Otcovi rekla ňebes: „Vďační daj, sinku, prosícéj, Čo tvá po premohlém ťeba žádá matka Olimpe. Bor mala sem, čo mnohé vzácní roki vždicki mi bíval, Háj na vrchoch bol, posvatnú kďe čiňívaľi poctu, Černím zasťíňen smrekovím a šerími javormi. Já sem jích veselá mláďencovi s Tróje doprála, Keď loďe potreboval; ťesknú včil utrápuje úzkosť. 90 Zbavže ma bázňe, a mocť prosbú to roďičce dopusťi, Žádním bi plaveňím, žádnú ňepremohli sa vetrov Búrkú. Ňech na naších odrosť jím prospeje kopcoch.“ Naproťi odpovedal jéj sin, čo hvezdami krúťí: „Kam chceš, matko, osud premeňiť? neb tímto čo žádáš? Od smrtnéj spravené ruki ňesmrtnosťi dosáhnú Právo korábi; i pres chibné íť náhodi istí Má Eneáš? komu toľko bohov je dopusťeno vládi? Než radšej, keď beh skončá a na prístavi dojdú Vlaské, ňekdi kerákoľvek z vln ščastňe vibrodňe, 100 A v kraj laurenskí dardánské odveze kňíža, Smrtnú téj vezmem loďi tvár, a hrubého bohiňmi Dám rozkaz mora biť: jakovážto Galátea z Dótú Néreovú peňitú krájává rovňinu prsmi.“ Tak povedá: i ku zistoťeňú skrze bratra pekelné Réki, i skrz černé a vrúcé od smoľi breztvo Kívnul, a kíváňím tu celí zatrásel Olimpus. Slúben tehdi prišel ďeň, a svému donášaľi Parki Odsudu čas dlžní: keď zlostná Turnova krivda Pohnula Matku svatím zodháňať lúče korábom. 110 Napred tehdi nová oku zaskvela žára, a veľkí Hňeď sa ňebom prebehnuť zazdál od víchodu oblak, Zbor též ídejskí; strašní potom od hora padňe Ohlas, i v dardánském a rutulském ozve sa vojsku: „Ňechvátajťe mojích obráňiť, Teukri, korábov, Ruk též ozbrojovať; skór sa, skór Turnovi páľiť Dá more, nežľi svaté mé jedľi. Vi iďťe slobodné, Iďťe, ceľin bohiňe; skaz tento je matki.“ I stáľe Od kraju loď každá pľeťené odsekňe si húžvi, V spósob i Delfínov zaritími do rovňini piskmi 120 Na dno berú sa. Tu panňenskích, vec veľmi poďivná, Koľko meďú okutích prv na brehu stálo korábov, Toľko ukáže sa tvár, a do morskéj hladčini vnášá. Srdca trnú Rutulov; sám naplašeními sa koňmi Rozbúrí Messáp; mešká sa i Tibrova réka Chraplavo tokmi hrčíc, a beh od mora spátki zanášá. Avšak dóvernosť smelšému ňeprestala Turnu; K údatnosťi rečú zbúdzá, a schválňe dorážá: „Na Fríďskích ďiv tento padá; sám Juppiter odňal Tímto pomoc; ňechcú na rutulské šípi a ohňe 130 Dočkať. Ňeschodné teda už more Teukrom, aňižto Vác už uťécť náďej; veci jedna sa odjala částka: Zem však jest ve vláďe našéj; zbroje toľko tisícov Auzonskích sa chitá. Ňeďešá mňa dokonca osudné, Jestľi jakími bohov honosá seba veščbami Fríďskí. Dosť osudom je dané, dosť Vénuši, Teukri že sáhľi V končini úrodních Vlach; i já mám tímto na odpor Odsudi, bezbožní zeľezom sťať do hlavi národ, Pannu za predchiťenú; ňe ľen Átrea sinkov urážá Ten hňev, a ľen jeďiním zbroj vzať je slobodno Micénám. 140 Však zahinúť jím dosť bolo ráz. Bolo dosťi preďešľe Ráz prehrešiť, že ňenávistné maľi celki bi ženské Mať pohlaví. Ti, kerích prostrednéj dóvera hraďbi, A príkop baveňí, sa ďeľícé od smrťi málo, Osmelujú: zdáž dardánské ňespatriľi bašti Vidvihlé Neptúna rukú na prach ohňami lahnuť? Než vi, prevíborní, zeľezom kdo sa násipi chistá Rúcať, a na strnutí se mnú dá útoki tábor? Na Fríďskích zbroje vulkánskéj, a ťisíca korábov Potrebních mi ňeňí. Ňech hňeď tovarišmi sa všecci 150 Z Etruškov pridajú. Ňech mrákot a úňesu tvári Pallaďinéj, strážních horném zmárňivše na zámku, Ňestrachujú sa; aňiž v koňovích sa ňezavreme skríšách; V bílém obkľíčiť ďňi umíňeno mesto plameňmi. Ňech ňemislá, že majú vec z Dánajskími a Grékov Mláďencí, čož jích na ďesať rokov odložil Hektor. Včil teda, najľepšá poňeváč ďňa pomíňala částka, Čo zbívá, dobre vec počnúc, občerstviťe údi, Súc veselí; a pripravení dočkajťe na pótku.“ Bráni zatím peč sa snážnú Messápovi dává 160 Oblahnuť strážú, a koľem bašt rozložiť ohňe. Hňeď sa dvakráte seďem Rutulov, čo bi stríhľi na múri, Vibralo; než sto iních sa za každím rúťilo vodcem Červenavích od hriv mláďencov a od zlata skvúcích. Rozprchnú sa, porádki meňá, i u vína po tráve Rozvaľení si hová, a mosaďné konvice prázňá. Ohňe horá; bedľivé noc trává ihrami stráže. Od vrchu všecko viďá z múrov Dardáňi, a zbrojmi Víški držá; krem tochto laklí ponavókol obezrú Bráni, a ňeschodné pripojá k sebe mostami bašti; 170 Šípi nosá. Mnesteus núťí a Serestus horúcí: Jíchž múdrí Eneáš, kebi snáď ňečo potkalo zlého, Mláďeži predstaveních a vecí dal správcov obratních. Všecko po pevnosťách sa dajícé losmi na ščasťí Vojsko bedľí, a porádki čiňí, čo kerému sa ušlo. Nízus Hirtakovič strážní bol u bráni, ve vojnách Najprudší; Eneáša jehož tovarišstvu polovná Odslala Ída, na šíp i na lahké strelki chitrého; A s ňím Eurialus druh stál, ňebol od ňeho žáden Švarňejší z Eneášovcov, čo stáľi ve zbrojstve; 180 První prach na milé sa chital mláďencovi usta. Jedna u ňích bola láska, i vždi spolu išľi do pótki; Aj tenkrát bedľeňím ostríhaľi bránu obecním. Nízus rekňe: „Bohem-ľi daná tá misľi horúčosť, Euriale? čiľi svá boh sám každému je žádosť? Buď v boj, buď v ňečo dosť veľké už dávno oďezdať Má mňa misel núťí; a ťichom biť ňechce pokojná. Zreš, jak dóverujú ve svích sebe Rutuli čínoch. Rídké ohňe horá; premohlí od vína a spáňá Lahľi; po všech vókol ťicho místách. Ďál mňa očúvaj, 190 Čo zmíšlám, a jaká postává radda na misľi. Chuť zavolať naspák Eneáša i ludstvo i všecci Vodci majú; i mužov poslať, čo bi istotu ňésľi. Jestľi ťi, čož pítám, slúbá: mňe je dosťi na chváľe Skutku; viďí sa mi, tam pod tím že bi mohla sa kopcem K múrom a k pallantskéj povimerkovať ohraďe cesta.“ Veľmi ďešil sa hnutí náramnú pochvaľi túžbú Eurialus; k vrúcému tedáž aj práťelu rekňe: „Tehdi ma odporuješ k tak veľkím za druha privzať, Níze, vecám? v toľké ťa samého ňebezpeče pusťím? 200 Takto ňe mój mňa oťec, ponaviklí vojňe, Ofeltes Ve strachu argoském a v prostred válki trojánskéj Rostúcého učil; takoví sem ňikdi ňebíval, V posľedném ze ťebú Eneáša nasľeduja ščasťú. Jest má, jest mňe misel pohrdačná svetlom a túto, Kam cíľíš, míňí životem dobre pochvalu kúpiť.“ V tom Nízus: „Já sem sa ňebál ňišt síce takého; Aj ňebolo svečné. Tak ňech mňa ťi víťaza veľkí Dá Jupiter, buď okom kdo pravím to spatruje koľvek. Než však, jestľi jaké (čo v ňebezpečnosťi takéjto 210 Dosť zreš) buď ščasťí, buď boh na mňa skázu bi spusťil, Ti mňe raďej zostaň; hodňejší svetla je tvój vek. Ňech je, čo bi mňa vidrel z boju, neb za peňáze vikúpil, Pod zem též zahrabal; neb, keď bi to bráňilo Ščasťí, Práznú dal mi počesť hrobovú, a mňa kopcem okrásil. Póvod abich toľkéjto ňebol tvéj matce boľesťi: Čo smí z najmnožších roďiček ťeba, chlapče, jeďinká Nasľedovať, na hrubé aňi ňedbá mesto Acesta.“ On však: „Darmo hľedáš ňeplatních dóvodi príčin, Mé aňi už zmeňené od místa ňepohňe sa zdáňí. 220 Pospíchajme,“ praví. Strážních spolu zbudzuje. Ti hňeď Nastúpá, a porádki držá; sám strážu opusťiv Nízovi jak tovariš kráčá, a ke královi pílá. Ostatné po zemách všeckích peč ťíšili sladkím Zvírata drímáňím a zabudlé srdca na prácu: Vívodové první z Dardánov a mláďeže víbor V radďe o najvatších boľi prám králostva porádkoch, Čož bi robiť maľi, neb kdo bi bol k Eneášovi posľem; Na predlhích opretí píkách, a ščíti držící, V prostred otáboreňá sa bavá. V tom Nízus a s tímto 230 Eurialus presnážňe prosá seba ríchľe pripusťiť; Vec veľkú, a osoh baveňá zostávať. Obratních Júlus príjme prví, a, čo chcú, récť Nízovi káže. Tehdi tak Hirtakovič: „Mislú posľišťe hovícú, Dardánskí, to aňiž ze našéj ňemerajťe mladosťi, Čo vnášáme. Tuhím zmohlí snem a vínom uťíchľi Rutulové; sami tam sme na zálohi spatriľi místo, Čož je na rozcesťú najbľižšéj k hladčiňe bráni; Ridnúcé ohňe, a z dímov sa na hvezdi vinášá Kúrava; keď toto nám ščasťí povoľíťe užívať: 240 Na zvíšnéj Eneáš Pallantea hraďbe naľézlí Tu z lúpežmi sa hňeď, náramné spáchaja mordi, Prítomní uviďí. Aňi ňeklame cesta idúcích: Prvné ze sťínních sme dolov zahľédaľi mesto, Časťejším loveňím i celú viskúmaľi réku.“ Tehdi vekem zešlí a premúdréj misľi Alétes: „Ó bohové vlastní, ve kerích vždi vláďe je Trója, Predca ňe Dardánov chistáťe sa celki vivráťiť, Keď takovích sťe práľi duchov mláďencom a srdca Tak silné.“ To rečúc po pľecách jích ťapkal obidvoch 250 I pravicách, slzi též na tvár a na usta viľéval: „Ó mláďenci, jakú za také vám odplatu číni Hodnú mám uďeľiť misľeť? Vám najprve boztvo Též vaša najkraššú dá cnosť; a za túto pobožní Ostatnú vráťí Eneáš, i čo rokmi dorostá, Ňikdá tak veľkéj ňezabudlí zásluhi, Aškán.“ „Já aľe vás, jeďiní otcov čo mi prospeje príchod,“ Tak hovorí Aškán, „skrze veľké boztvo domovné, Skrz ducha Assaraka, skrze bíléj tajňicu Vesti, Níze, prosím: (jakovúkoľvek mám víru a ščasťí, 260 Tú na vaších skládám ramenách:) zavolajťe mi otca; Vráťťe ho ku spatreňú; s ňím ňišt mi ňenastaňe ťažké. Dve spravené vám dám ze stríbra a rezbi vipukléj Číše, čo dostal oťec, keď mesto prevíšil Arizbu; Dve trojnožki, i dve pripojím zlata hrivni ku tímto; Dávnéj práci pohár, čo za dar dala Dído sidónská. Jestľiže však vlaskú zaujať zem a berlu dosáhnuť Víťazu poščasťí sa, a hádzať kostki o lúpež: Bol si patril, na jakém ňésol sa žrebcovi Turnus Zbrojmi zlatí; ten ščít istí a ti od losu vijmem 270 Červenavé hrivi, tvú od včilka už odplatu Níze. Krem toho mój ťi oťec dvakrát šesť odveďe ženskích, Toľko mužov zajatích, dá své každému i zbrojstvo; Nad toto, čožkoľvek zemi král Laťinákov užívá. Než ťeba, čož ťa v rokoch na bľíze mojími doháňám Rokmi, hoden veľkéj, pachoľíku, cťi, prsmi celími Už berem, a v každú sebe za druha náhodu príjmám. Bez ťeba já žádnéj ve vecách mích slávi ňedojďem; Buďže pokoj buď boj zmíňím; ťebe víra ve skutkoch Též ve slovách buďe najvatšá.“ Jemu naproťi hlasňe 280 Eurialus: „Vždi život z účinkem tímto hrďinskím Snážívať sa buďem zrovnávať toľko ve ščasťú, V ňeščasťú slubujem. Ťeba však nade všecki darunki Jedno prosím: z rodu mám Priama staršého roďičku, Čož bídnú aňi dardánská ňeprimeškala krajna Se mnú vistrojenú, aňi ohradi krála Acesta. Téjto jakákoľvek je, ňebezpečnosťi opúščám Ňesvedomú a ňepozdravenú; to skrz noc, a skrz tvú Já pravicu svedčím, že zňésť slz matki ňemóžem. Než ti, prosím, ubohú ťeš, a prispej v núdze chuďerce. 290 Túto dopusťi mi vzať náďej; na všecki tu smelší Náhodi odstúpím.“ Pohnutú slzi ľévaľi mislú Dardánskí; nade všech prekrásní ľél slzi Aškán; Srdce i otcovskéj sťiskel jemu dobroti obraz. Tehdi praví: „Hodné slubujem tvéj všecko smelosťi. Však ju za matku berem, schádzať buďe Kreuzi jeďinké Méno, aňiž ňemalú zaslúží lásku pre toľkí Sinka porod. Jakovákoľvek buďe náhoda skutku: Skrz hlavu mú prisahám, prisahať jak zvik bol u otca: Čo slubujem ťebe, keď viveďeš vec, a ščastňe sa vráťíš, 300 To tvéj matce miléj, rodu tvému to zostaňe všecko.“ Tak povirekňe slzíc; a zláťen strhňe meč od plec, Čo gnoskí Likaón prepoďivnú ňekdi remesľil Prácú, a k slonovéj spósobní pošve uhodlal. Mnesteus drsňícú dává z leva Nízovi kóru; Uprímní ze svím premeňí sa šišákem Alétes. Ozbrojení viberú sa: kerích hňeď všecko idúcích Kňížat i z mláďencí i ze starcí k bráňe provádzá Mnoztvo dobrím práťím. Krásní též krem toho Júlus, Aj zmužilosť aj peč mužskú pred rokmi jevící, 310 Najmnožší dával rozkaz, čo bi otcovi ňésľi. Než vetri všecko chiťá, a ňesú bez prospechu v mračna. Príkopi víjdúcí preľezú, a v tábori zhubné Pres nočnú sa berú tmu, napred však predca budúcí Skáza mnohím. Sem i tam ťela od sna a vína po tráve Rozvaľené spatrá, vidvihlé u brehu voztvo, Medzi opratmi luďí a koľesmi, i zbrojstvo i víno V jedno ľežať. Napred Hirtakovič tak rečnoval ustmi: „Euriale, sťínajme. Vec už sama k práci ponúká. Náš taďe jest chodňík. Ti včil, bi ze zadku ňepostal 320 Naproťi nám zástup, merkuj tu a zďála vihľédaj. Já toto spusťe vidám, a našír ťebe cestu oťevrem.“ Takto pošuški praví; i v tom na hrdého dopádá Meč Ramnéza, čo na zvíšném prám z náhodi stláňú Rozvaľení silními tuhú dul chrápotu prsmi; Král, a králu ze všech najmilší Turnovi veščec; Záhubnú však ňevládal smrť veščbami zahnať. Potre sluhov troch medzi braňú ponarózno ľežících, Réma i, zbroj čo nosil jemu, též pod koňmi našlého Vozca; a rozvesené zeľezom krki rúbe ochotní. 330 Pánu potom hlavu odťíná, a korábu ňechává Krv klokotať; černú hrátá zem a posťeľe vókol Súkrvicú vlhnú. Krem tíchto Lamíra a Láma, Též Sarrána, čo téj najvác noci ihrami strávil, Tvárú spósobní, a mnohím ve drímoťe chrápal Údi bohem zmohlí; ščastní, kebi stáľe ve hráňú Bol za celú sa bavil noc a až do svetla omeškal. Jak po plném lev keď lační ovčinci brojící; Neb vsťeklí núťí hlad; menšú kúše a hrizňe Od strachu lichvu ňemú, a krvú zmočeními rve ustmi. 340 Ňišt menší mord Eurialov: rozpáľen i on sám Žúrí, a v množšé bez ména sa v prostredu vojsko, A v Herbéza vidá, Abara, též Fáda, a Réta, Spících; Réta tedáž zbuďeného, a všecko viďíc’ho; Však sa za náramnú strachující konvicu ukril: Zbľíza jemužto celí hore chápajicému sa do plúc Meč vrije odporních, a mnohím krvi ťáhňe viľéťím. On mrúcí puščá ducha, a spolu ustami dává Krv z vínom spojenú: tu koná ďál vraždu horící. Už k Messápa išel tovarišstvu, kďe ohňe dohárať 350 Ostatné, a ve svéj po porádkoch vazbe na tráve Pásť sa viďel žrebcov: keď Nízus takto nakrátce, Neb pobadal, že ho príľišná jala zábaža mordov, „Už prestaňme,“ poví; „neb zlé nám svetlo sa bľíží. Dosť je pokut; spravená v prostred ňepráťela cesta.“ Najmnožšé robené ze stríbra čirého opusťá Zbrojstvo mužov, spolu číše duté, a koberce prekrásné. Eurialus Ramnéza drahí a zlatími vibíjan Kľincami pás, bohatí čo Remulovi ňekdi oďeslal, Keď ho ňeprítomní sebe skrz hosťinstvo zavázal, 360 Cédikus; on mrúcí daroval vnuku svému nosívať; Po smrťi však Rutuli skrze vojnu a pótku dosáhľi: Pojme, a k údatním ramenám si ho darmo opáše. Z hrivmi šišák Messápa si též dá na hlavu súcí. S tábora vistúpá, a berú sa na místa už isté. V tom napred vislaní z Laťinákov mesta koňíci, Ostatní keď pluk hotoví sa na úhore mešká, Išľi, a královskí boľi odkaz Turnovi ňésľi, Tri sto, ščítovaní, správcem Volscensa mající. Už sa i pribľížá ku ležisku, a k ohraďe sáhnú, 370 Keď zopoďál spatrá a ľevú jích cestu uchíľiť; I v jasném noci sťíňe šišák na skázu navľéklí Euriala zraďe dá, a prúhami naproťi bľískňe. Darmo sa nám ňezdálo. Kričí od zástupu Volscens: „Stojťeže; kdo sťe ve zbrojstve? jaká že je príčina cesti? Neb kam váš chodňík?“ Proťi ňišt mláďenci ňerekľi; Než bežaľi pres háj, a tmám sa oďezdaľi nočním. Na krížné položá sa tam aj tam cesti koňíci, A všeľikí známí obklíčá strážcami vístup. Prestranní luh bol chrasťím a šerími zarosten 380 Dubmi, kerí husté odevšáď zamotávalo prúťí; Rídké po stranních sa príhoni ľiščaľi cestách. Euriala sťínné haluzí též ťercha korisťi Zastavujú, i strach mílnú ho pooklame cestú. Nízus ubehňe: a už ňepráťelom ujďe ňemúdrí, Ujďe lužám; čo zatím od ména sa nazvaľi Albi Albánské: tenkrát mal tam král stáje laťinskí. Jak postál, a nadarmo za svím sa práťeľem ozrel: „Bídní Euriale, kďeže sem straťeného opusťil? Neb kaďe ísť za ťebú?“ Zmotaní poprechádzaja každí 390 Podvodních hájov chodňík, spolu po draze naspák Merkovanéj kráčá, a pomedzi krovinmi sa túlá. Zasľíchá koňe, zasľíchá zvuk a trúbi hoňících. Míňala chvíla malá: do uší keď zrázu sa dostal Pokrik, a Euriala zahľédňe; jehožto už honci I tmi i místa klamem, náhlími brojíce hrmotmi, Dosťihlého chiťá, a mnohé snážíc’ho nadarmo. Čož bi robil? jakovú bi silú mláďenca, jakími Zbrojmi vidreť smel? zdáž v prostred sa ňepráťela vrhňe Zemreť, a prekrásní prispíší ranmi si úmor. 400 Zríchla tuhú sťáhlím zatočící ščápinu loktem, Na zvíšen hore zhlédna mesác, tak prosbu vidává: „Ti mňe, ti dobroťivá prispej v mích, bohiňo, prácách, Ozdobo hvezd veľká, i luhov chraňiťelko Latóna; Jestľi jaké dal za mňa oťec dari ňekdi na oltár Hirtak, jestľi jaké já sám z lovu sem ťi prinášal, Buď na skľep zavesil, na svaté buď víški napichnul: Túto mi daj gulu zahnať, a mú ríď píku ve vetroch.“ Reknul; i ze všeckéj sa napav siľi odhoďil oščep: Nočné vistreľená rozrážá kopia sťíni, 410 A v proťivého chrbát vbíhá Sulmóna, i tam sa Zláme, a rozščeslím poprechádzá srdce poriskom. On válá sa ťeplú dávící ustami réku Zastidlí, a dlhú pomikává báľe sčikávkú. Rózno sa ohľédnú. Z dareňá takovéhoto prudší Od vrchnéj ucha stránki inú zase ščápinu zahnal; Keď búrá, zňícá pres oba sľichi Tágovi píka Išla, a v prestreľeních rozehrátá zostala mozgoch. Hrozňe fučí Volscens, aňi oščepa ňikďe ňeuzre Póvodňíka, aňiž kďe mohel bi sa pusťiť horící. 420 „Ťeplú však ti krvú mňe zatím dosť pokuti hodné Dáš za oboch vás dvoch,“ povedá; meč i zrázu pomiknuv Bral sa na Euriala: tenkrát aľe lakna sa Nízus, Zmámen vikríká; aňi ďáľej ve tme ňevládal Kriť sa, aneb toľké na svém ňésť srdci boľesťi: „Na mňa, tu sem toho póvodňík, na mňa zbrojstvo obráťťe, Rutuli! mój podvod je celí; ňišt tento ňebľížil, Buď čo mohel; svedomé pres hvezdi a pres ňebo svedčím. Ľen príľiš miloval bídného tu práťela láskú.“ Tak hovoril: než ze všeckéj meč vládi rozehnan 430 V rebra šel, a sňahové prelomil prsa z násiľi veľkéj. Spádá Eurialus mrúcí, a pres údi milostné Krv ťeče, i kľeslá na své šija ramena ľéhá. Jak keď červenaví, preťatí od radľice, kvítek Vadnúc omdlívá: neb jak makovička oslablím Nahňe krkem hlavu, keď zmoklá od déžďa oťažňe. Než Nízus v prostred sa vaľí, a samého po všeckích Ľen Volscensa hľedá; na samém Volscensovi mešká. Zbľíza jehož nahnatí odtáď ňepráťel i odtáď Sťíská. Nastúpí ňeináč on, a vrhko hrmící 440 Meč zavracá; dokaváď ho do ust vreščíc’ho ňepichnul Rutula, a mrúcí život odporňíku ňeodňal. Na spadlého tedáž sa dorúban práťela vrhnul, A sladkím spočinul mordem jeho vposľed obejmúc. Ó ščastní oba! mé vikonať móžú-ľi čo pesňe, Žádní ďeň, žádní vám vek ňeoďejme památki Ňikdi: zakáď buďe na stálích Kapitólie bívať Dvor Eneáša skalách, a oťec mať vívodu rímskí. Rutuli víťazové, dobité obsáhše korisťi, Bezdušného plačúc Volscensa do tábora ňésľi. 450 V tábore žálu ňeňí méňej Ramnéza naľéžše, A s predních v jednéj pobitích noci tak mnoho kňížat, Aj Numu aj Sarrána. K ťelám zbeh nastaňe veľkí Pól mrtvích mužov, a k čerstvím pre vraždi novotné Místám, i k nabehlím sa peňícéj od krvi rékám. Medzi sebú lúpež badajú Messápa, a skvúcí Bľeskmi šišák, i mnohú podosáhlé okrasi prácú. I predná na pahorki novú už trúsila žáru Zláťistú zaňechavši Titónovu Ďeňňica posťel. Čím sa bľiščícím veci už zodsťírali slnkom, 460 Turnus k zbrojstvu mužov, sám vókol zbrojstvom opásan, Pohňe, a meďmi krité své každí vojsko do pótki Zháňá, i všeľikími na hňev podbudzuje slovmi. Níza a Euriala hlavi též na ščápi zapichnú, (Vec bídná) a mnohím sa valá vreščíce poviskem. Pevní Dardánskí na ľevém boku ohradi vojsko Nadstavujú, poňeváč sa praví obhadzuje rékú, Príkopi hájící veľké, a po múroch i víškách Trúchľe stojá; spolu nastrčené jích híbali tvári, Bídním pres príľiš známé, a sľizajmi ťečúcé. 470 V tom hňeď na krídlách pres laklé mesto ľeťícá Dojďe Povesť, a k ušám sa poselkiňa dostaňe matki Euriala. Bídnéj zima hňeď potrásala údi. Člnki na zem tehdáž z ruk padli, a zmátli sa plátna. Zmikňe sa ňeščastná, i ze ženskím šeďini kmašúc Bezrozumá vreskem k baštám a prvému dobíhá Vojsku: ňeňí na mužov, na ňebezpečnosťi pamatná, A zlú braň; pozatím naplňí tím oblohu kvíľem: „Techto ťa, Euriale, zhlédám? ti ľi, táto starosťi Úťecha méj pozdná, mňa samotnú takto opusťiť, 480 Ukrutňíku, mohel si? aňiž k vislanému do toľkéj Skázi posľéď hovoriť bídnéj ňedopusťeno matce? V ňeznáméj zemi psom hoďení ke korisťi laťinskím A ptákom hľe ľežíš! aňi tvój ťi roďička ňevédla Pohreb, aňiž ňezaťiskla očí, aňi ňezmila prúhi, Zastrúc v rúcho; čo sem ťebe jak ve ďňe, tak v noci spešná Píľila, a tkáňím starobi svéj lahčila ťerchu. Kam poďejem sa? aneb jaková tvé údi a kosťi Rozsekané má zem? tú mňe hlavu, sinku, prinášáš? Téj po zemách a morách bola sem nasľedovňica hrozních? 490 Potriťe ma, sťe-ľi nábožní, do mňa všecki zarazťe Šípi, Rutulci; tuhím prvnú mňa zamarňiťe zbrojstvom. Buďto sa najvatší ti zmiluj, bohov otče, a strašním Túto ňenávistnú šípem hlavu zešľi do pekla: Keď sa krutého ináč ňevládám života pozbiť.“ Tímto na srdci plačem pohnú sa, i všecci boľestňe Oddichajú; strnutá zemdlí jím vláda do pótki. V prostred vojska žalosť ju množícú Aktor a Ídeus, Hňeď na ponúkáňí Ilióna a Júla slzíc’ho, Povzaľi, a zdvihlú na rukách do obidla zaňésľi. 500 V tom chraplavú strašná v ďaľekosťi sa trúba mosadzú Ozvala; nastává krik, a s ňím ňebo všecko zarúkňe. Pod kľenuťím ščítov pospíšá jednako Volsci; Zákopi zrovnávať vidajú sa, a násipi rúcať. Částka hľedá prístupku, a ľézť rebríkmi na bašti; Kďe zríďen zástup jest, a kďe sa vojsko nachádzá Mužmi ňe tak husté. Všeľikú zbroj naproťi Teukri Hádžú, a vládními perú dolu z ohradi kolmi, Dlžšú obraňovať vojnú pevnosťi naviklí. Skal též záhubních podoválaľi ťerchi, bi ňekďe 510 Mohli krití prelomiť zástup: keď predca pod hustím Tento voľí kľenuťím ostatné príhodi znášať. Ňevládá však; neb, kaďe prám gula ťiskňe sa veľká, Hrozní Teukri kameň dovalá, a na túto virúťá; On Rutulov porazí, a zbrojstva rozedre pokrívku. Vác aňi už ve sľepéj ňechcú sa tu bitce potíkať Rutuli údatní, aľe hnať z valu šípami snážá. Stránki z inéj na pohľed prestrašní kláťil etruskú Sosňu Mezenc, dímné i na víšku vihadzoval ohňe. Než Messáp, žrebcov kroťiťel, Neptúnovo ďíťa, 520 Parkan rozválá, a rebríki na ohradi pítá. Vás, ó Kalliope, žádám, básňíka poučťe; Tehdi jaké Turnus tam vraždi, jakéžto vidával Mordi; keríže kerého mužov ke sťínom oďeslal; A všeľikí se mnú obsah téj pótki viložťe. Bohiňe, neb vi o tom pamatáťe, a móžťe viprávať. Rozvisokími širá na pohľed veža mostami stála, Príhodná místom; z veľkéj mužnosťi keréjžto Zmocňiť sa Vlachové, a silú všéj vládi vivráťiť Snážiľi: Dardánskí zastávať naproťi skalmi, 530 A strílať shrčení pres prázné šípami okna. První ze všeckích uhoďil faklu Turnus horícú, A priľepil na bok ohňe, keré zmohnúce sa vetrem Schváťiľi deski, a na schiťeních zostávaľi brvnách. Vnútri sa rozbúrá pohnutí, a skáze nadarmo Obraňovať chcú. Jak zeberú sa, a spátki uchílá Na stranu od plameňov práznú: Veža zrázu sa náhlú Poprekoťí váhú, a celá zňí obloha treskem. Pólmrtví doľe, náramnú privaľíce sa ťerchú, I zbroje od vlastnéj prebodlí, a tuhími prepichlí 540 Na svích drevmi prsách, sa zrúťá. Sotvi Helénor Ujďe, a s ňím Líkus: premladí bol s tíchto Helénor, Královi ňímž Lídskích pokradmo Licimnia služka Zlahla, a v ňevládném ke Tróji oďeslala zbrojstve, Obratní mečem, a ščítem bez víznaku bílim. On keď sa zhlédol na prostred Turna ťisícov, Odtáď též odtáď pluki stáť okoľičňe laťinské; Jak zver, zahraďená polujících zástupem honcov, Naproťi zbrojstvu seká, a ňe bez vedomosťi na úmor Sa vpúščá, i skokem na kruté sa uhadzuje ščápi: 550 Takto šuhaj ňeináč v prostred ňepráťela zemreť Vpadňe, a najhustšé kďe zahľédá šípi, sa vrúťí. Než Líkus mnoho vác ľepších noh, medzi Rutulmi, Medzi braňú, uťeká na hraďbu, a rukma ponáhlá Vidrápať sa na múr, i pravic tovarišstva dosáhnuť. Víťaz, hnav zaroven sa i behmi i šípami, Turnus Takto sa posmívá: „Zdáľiž z mích, blázne, si trúfal Ruk mňe sa mocť vimsťiť?“ Spolu rozveseného dopadňe, A z veľkú chiťeních časťú odtrhňe ho múrov: Jak keď orel do visosťi ľeťíc klukatíma vinášá 560 Nohma zajáca, aneb sňahové labuť údi majícú; Neb keď jahňa mnohím hľedané od matki bečáňím Marsovskí z ovčinca chiťí vlk. Pokrik odevšáď Nastává. Vpadnú, a príkopu všecku zahádžú; Rozhorené tu iní metajú hňeď fakľe na víški. Ilioneus skaľinú a preveľkím od hori zlomkem Lucecia, jak išel ku bráňe a ohňe donášal; Korinea zrážá Aziláš, Liger Émacióna: Ten dobrí šípem, klamavú ten v ďáľine strelkú; Céneus Ortigia, než Cénea víťaza Turnus; 570 Turnus Kloniusa s Promulem, ze Dioksipem Íta, Aj Sagara, spolu, na zvíšnéj veži obrana čo stál, Ída; Priverna Kapis. Napred zaškrábala techto Píka Temilli: Rukú zahoďív ščít od seba blázen On k raňe bol sáhnul; v tom krídlami šípka dopadnúc Hňeď na ľeví ruku poprirazí bok, i v nútri zapichlá Smrtním celki vrhem duši svój rozvolnuje príduch. Stálo prevíborném Arcensovo ďéťa ve zbrojstve; V sukňi ihlú višitéj, a ibérském červci olesklé, Prespaňilé tvárú, čo poslal k Eneášovi Arcens, 580 Odchované v hájoch svéj matki, pri réce Siméta: Kďež tučné sú a zmerné oltári Palíka. Odvrhnúc doľe píku Mezenc prak hlasňe frňící Potrikrát vókol točenú viprazňuje šňórú; I v proťi rozhrátím olovom mláďencovi stredné Rozrážá sľichi, a v množšém rozťáhňe ho písku. Tehdi praví sa napred ríchlú v boji šípku zamíriť, Zviklí naplašené pred tím zvírence hoňívať, Aškán, a zmužilého rukú slať v peklo Numána; Ze prízviska Remul čo sa svého nazíval; a mladšú 590 Jak manželku pojal si oňehdá Turnovu sestru. On k rečeňú slušné i ňeslušné u predu vojska Vikrikujíc, i novím nadutí králostvom u srdca Kráčal, a ohromní veľkími sa vreskami ňésol: „Hanba ňeňí, že zas oblahlí zamikáťe sa v múroch, Teukri dvakrát lapení, a bojom vihibáťe sa hraďbú? Ejhľe, kerí valkú naše chcú manželstva dosáhnuť! Čožto za boh, jaková vsťeklosť vás prihnala v Lácko? Atrevičov tu ňeňí, aňi slov zmíšlavca Ulissa. Než pevní národ, sinkov hňeď s predku nosíme 600 K rékám, a hrozním zatuháme i mrázem i vodmi; Chlapci polóvki hľeďá, a tlčú sa vždicki po hájoch; Žrebce kroťiť bívá hra, a míriť šípami k cílu. Než prácná a žiťú mláďež skrovnému naviklá Buď zrábá roľe, buď vojnú mest hraďbi dobívá. Každí vek zeľezom tráví sa, i juncov hoňíme Zvratnú, keď zľe orú, píkú; aňi staršoba vládi Srdcu ňeodňímá, a jarú ňeumenšuje čerstvosť. Aj šeďiví bráváme šišák; i vždicki si lúpež Znášávať čerstvú, a živiť sa korisťami lúbí. 610 Váš višití je oďev, šafránem i červcem obarven; Vám rozkoš je zahálka; a pľes vaša úťecha všecka; Sukňe rukávi majú, i majú úvazki širáki. Ó Fríďanki pravé, i ňe Fríďskí, iďťe na víšku Dindima; dvojďérná kďe naviklím dúčela píská, Ídejskéj pušpán a buben vás Matki volává. Svú zaňechajťe mužom braň, a víhosť zeľezu dajťe.“ Takto na Dardánov hubovať ho, a špatňe vikríkať Ňezňese ďál Aškán; aľe sa proťi rovno obráťa Koňskú šíp mírí ťeťivú, a ramenma sa napnúc 620 Postál, predňe slubem však vrúcňe Jupitera vzíval: „Vševládní Jupiter, smelším daj prospechu čínom. Slavné sám priňesem do tvého ťi chrámu darunki, A s pozláťistím uveďem bílého pred oltár Junca čelom, zaroven matkú hlavu zvíški ňesúc’ho, Rohma čo už klává, a nohú rozhadzuje písek.“ Visľišal aj na ľeví bok oťec v jasnosťi ňebeskéj Bol zahrmel; spolu v tom smrtonosní ozve sa oblúk. Strašním vistreľená fikotem sa virúťila šípka; A v Remula hlavu išla, i svím sľichi prehnala ostrím. 630 „Iď, pišními tedáž posmívaj slovmi sa čnosťám. Ti dvakrát lapení vracajú vám odreki Fríďskí.“ Toľko praví Aškán. Zahlučá tu poviskami Teukri, A pre radosť pľesajú, i zdvihnú srdca na hvezdi. Z náhodi v nadvetrném tenkrát prestranstve Apollo Z víški na Auzonskích potikáčov a ohradi patril, V mračňe seďíc, i pre zvíťazeňí k Aškánovi rekňe: „Čnosťú zmož sa novú; tak, tak na hvezdi sa kráčá, Z boztva roďen, též boztvo majíc roďiť. Hodňe uťíchnú Pod rodem Assaraka príjdúcé vojni osudmi; 640 V Tróju aňiž zmesťiť sa ňemóžeš.“ Rekna ze víški Pospusťí sa, a fúkajicé rozvrhňe povetrí, I stúpí k Aškánu. Tedáž staršého na Búta Tvári meňí parsún, čo u Anchízáša preďešľe Bíval zbrojnosním, a preverním u prahu strážcem; Júlovi dal ho oťec pozatím druha. Kráčal Apollo Ve všeckém rovní ze starcem, i na hlas, i barvu, I vlasi nábelavé, a hrozné brinkoti zbrojstva; I k vrúcému takú Aškánovi ozve sa mluvbú: „Dosť maj, že zňésol s’, Eneášov sinku, Numána 650 Bez strati; túto prvú veľkí ťebe chválu Apollo Doprává, a ke svéj zbroji tvé pripodobňuje zbrojstvo; Vojni ináč sa, chlapče, varuj.“ Tak rekna Apollo Smrtní u prostred vidaních slov pohľed opusťí, A v ďaľekosť od očí do dutého sa zmizňe povetrá. Dardánskí boha též bozké poznávaľi šípi Vívodové, a v uchádzaňú túl sľíchaľi cingať. Tehdáž Féba rečú a zreňím Aškána po bitce Dichťícého držá; sami však sa do pótki navráťá, A zjevnéj duše své do ňebezpečnosťi odešlú. 660 Rozľéhá sa krik po všeckích ohradi múroch: Lúki tuhí napnú, a z remencami oščepi hádžú. Šípi celú zastrú zem; pres to šišáki a ščíti Pľeskotajú tlčeňím strel; hrozná postaňe bitka: Jak veľkí pršními došlí od západu príval Škopcami zem prává; jak hustím ve brodi mračna Krúpobiťím pluščá, Jupiter keď búrku poľedním Natrásá vetrem, a smolní rozvolňuje oblak. Pandar a údatní Biciáš, z Alkánora pošlí Idejského, kerích ve Jupitera hájoch Iéra 670 Odchovala k jedlám a horám svéj vlasťi podobních, Bránu, čo pozverenú maľi z rozkazu vodca, oďemknú Ve zbroji uspoľehlí, a do hraďbi ňepráťela vábá. V nútri samižto praví a ľeví pod vežmi tu stáľi Ozbrojení, a poďál visokími sa ľiščaľi hrivmi: Jak dva sa nadvetrní vókol rék bistre ťečúcích, Buďto na Páda brehoch, buď krásních Atezi mlákách, Pnú dubové, a ňeobhoľené do visosťi ňebeskéj Vistrmujú hlavi, i kláťá visokíma temenma. Vpadnú, otvorení jak uhľédaľi Rutuli prístup. 680 Hňeď Kvercens, a s prekrásním Ekvikola zbrojstvom, I Tmár odvážní i v pótkách Hémon obratní, Buď zahnatí všeckému chrbát obráťiľi vojsku, Buďto život bídní na prahoch poskládaľi bráni. Tehdi sa v ňesvorních hňevi vác rozpáľiľi srdcách, Též na to už zebraní sa dorúťiľi místo Trojáňi, Aj potkať sa rukú aj ďál opovážiľi vbehnuť. Turnovi, jak príľiš na inéj straňe žúril, a mužstvo Búril, príjďe posel náhlí, ňepráťela vraždú Podbúdzať sa novú, a bráni ponúkať oďemklé. 690 Prácu ňechá začatú, i hňevem rozpáľen ohromním K bráňe sa dardánskéj a ku píšním rozžeňe bratrom; Antifata napred, první nebo tento sa ňésol, Čo kradomí bol Sarpedonov sin z matki tebánskéj, Roztočením skládá šípem: do dutého ubehňe Vlaskí drín povetrá, a pichlí do hrtána zachádzá Až ku prsám; penavé černéj rani ďéra virúťí Prúdi, a v rozboďeních sa ocel porozehreje plúcách. Meropa zetňe rukú, Erimanta a s tímto Afidna; Též ohňivích Biciáša očí, a na misľi fučíc’ho, 700 Ňe strelkú: poňeváč bi ňebol dal života strelkú, Než stuha prišla brňíc najšírším ščápina ostrím, Na spósob hromu vistreľená; dve ju kóri bujáka, A dvoradí verní ze zlatími lupinmi tu pancír Ňestavil; ohromné tehdáž doľe údi sa rúťá. Zapraščí zem, a náramní ščít nad ňimi zazňí. Jak v Bájách na brehoch kúmejskích ňekdi upádá Skalná hrádza; kerú najmnožšú najprve ťerchú Vistavenú do mora vpusťá; ona takto berúcá Skázu ľeťí, a do hlbki brodov sa prepadši ulahňe; 710 Rovňina sa zbúrí, a šerí podvihňe sa písek. V tom sa jakem Prochita strásá, a Inarime vólú Juppitera vhoďená tvrdšé na Tifónovo lehno. Mars tu zbrojmocní Laťinákom srdca i vládi Dával, a ostrejšé zmítal pod ňadrami bodce; K úskoku Dardánskích a k černéj bazňi privédol. Odvšáď sa zbehnú; poňeváč vésť mohla sa pótka: Boh též váľeční do jejích jím srdca pripadnul. Pandar, jak zrazenú zahľédol mrtvinu bratra, Aj čo je za ščasťí, jaková jích príhoda zmítá: 720 Bránu silú veľkú zatočící závesi ťiskňe, Náramníma do ňéj zaprev sa ramenma, a mnoztvo Svích z bašt vitvoreních v najtvrdšéj pótce ňechává; Než ze sebú zas iních sa hrnúcích vezme a zamkňe, Ňezmislní! Rutulov že na prostred vojska ňevídal Vpádať krála, a sám dobrovolňe do mesta ho zavrel: Tak jako medzi slabím tigra prehrozného dobitkem. Stáľe nové sa z očí zabľiščalo svetlo, a strašná Brinkala zbroj; krvavé sa i na hlave trásli chocholce, A stuha žárícé od ščíta vichádzaľi bľeski. 730 Tvár preňenávistnú a oborské poznaľi údi Naplašení Dardáňi. Porád vismekňe ohromní Pandar, a rozpáľen vsťeklú pre bratra boľesťú Vikríká: „To ňeňí venovan dvór tento Amáti; Turna aňiž ve svích ňezavírá Ardea baštách. Hraďbi viďíš ňepráťelské; odtáďto ňevíjďeš.“ Ukroťenú Turnus prismáv sa poodreče mislú: „Začňiže, jestľi jakú máš vládu, a pravicu sťáhňi; Aj tu našlého buďeš Priamu viprávať Achilla.“ Tak rekel. On draplavú kórú též uzkami drsnú 740 Ze všeckéj sa ponapnúcí siľi ščápinu zahnal. Uvzalo vrh povetrí; odchíľila Júno Saturna Céra dochádzajicú; i do bráni sa píka zapichla. „Než temu, čo pravicú sa točí mú, šípu ňeujďeš; Ten poňeváč rani póvodňík a zbrojstva ňemírí.“ Tak hovorí, i na meč stává do visosťi viňéslí, A stredné zeľezom čelo medzi obidvoma sľichma, I prachové ranskem ňešeredním líca rozetňe. Stal sa buchot; zem náramnú zatrásla sa ťerchú. Údi pokľesnúcé a zaľété mozgami zbrojstvo 750 Prestre na zem mrúcí; i z ramen hlava bídňe obidvoch Rozkoľená sem i tam sa na rovné kňísala částki. Od strachu rozprchlí vidajú sa do úťeku Teukri. Aj, kebi tá na rozum bola hňeď mišľenka mu prišla, Závori lámať a svích pusťiť pres bráni vojákov: Tá mala posľedná biť i válce i národu chvíla. Než vsťeklá prchkosť a ňemírná vraždi horúčosť Odporních ho prenasľedovať rozpáľila Teukrov. Falera prvníkrát, a z useklú Gígesa čápkú Zbodňe; potom viňaté vrážá do chrbáta bežících 760 Oščepi: Júno porád jemu vládi a srdca dodává. Hálisa k tímto pridá, a prebodlím Fégea ščítem; Ňezveďeních sa potom, nad múrami pótku vedúcích, Hália z Alkandrem, s Pritanem Noemóna obratním. Lincea, jak sa bral proťi, a svích zástupi vábil, Bľiščícím sa mečem na praví bok od ohrad idúcí Zastává; jemu hňeď ze šišákem v ďáľiňe jednú Odrazená hlava padla ranú. Pozatímto Amíka Zvírat lovca, ňebol ščastňejší od ňeho ňikdo Masťiť šípi rukú, a napúščať zbrojstvo pajedmi; 770 Klícia též Eolovca, a Múz druha, Krétea spevca; Krétea Múz druha, čo z veselími sa vždicki zanášal Pesňami i z harfú, a milí zvuk strunmi vídaval; Vždi žrebcov, vždi mužov spíval braň, a pótki hrďinské. V posľed svích zhubnú usľišící vodci porážku Dardánskí priľeťá, Mnesteus ze Serestem ohromním; Rozprchlích zhľédnú druhov, aj ňepráťela vnútri. I Mnesteus: „kam ďál uťekať chistáťe sa?“ rekňe. „Kďežto iné už múri, iné kďeže ohradi máťe? Muž jeďiní, ve vašéj obkľíčen hraďbe odevšáď, 780 Tak veľké pres mesto vidá bez pomstvi porážki? Tak mnoho predňejších mláďencov oďešle ke sťínom? Zdáž nad ňeščastnú vlasťú, nad bohmi i otcov, Též veľkím Eneášem i žálu i hanbi ňemáťe?“ Tím zbuďení sa poosmelujú, a v zástupe hustém Postavajú. Turnus ven z bitki pomáľi uchádzá, I k voďe sa vnášá, a bokom, čo otáčala réka. Tím prudšej vpadnú veľkími Trojáňi pokrikmi, A v pluki sa zhluknú: jako keď leva mnoztvo krutého Šípami ťiskňe; laklí on, a od zlobi špatňe hľeďící, 790 Odchádzá naspátki; aňiž sa chrbátem obráťiť Buď hňev, buď zmužilosť mu ňedá; aňi naproťi kráčať, Bár síc on žádá si, pre šípi a mužstvo ňevládňe. Rozpačití ňeináč Turnus naspátki sa krokmi Spozdílími točí, a vre na svéj od hňevu misľi. Ba vtedi aj dvakrát v prostred ňepráťela padnul; Dvakrát rozmaťené obráťil k úťeku vojsko. Než preochitre celé spolu zhrkňe sa s tábora mnoztvo: Vládi aňiž ňesmí proťi Júno Saturnova céra Dávať; neb krásnú Jupiter Duhu z víški ňebeskéj 800 Poslal, svéj ňepríjemní skaz sestre ňesúcú: Jestľiže z dardánskích Turnus sa ňeodňese múrov. Tehdi aňiž pavezú obstáť, aňi toľko ňevládá Mláďeňec obraňovať sa rukú: metaními tak odvšáď Šípami obrúťen. Cvinčí sľichov okolo prázních Stáľe šišák, a tuhá dostává ďéri meď od skal; Aj hrivi odrazené z hlavi sú mu; aňižto na toľké Dosťi ňeňí vrhi ščít; vpadnú oščepmi i Teukri I hromoví Mnesteus. K tomu pot s ťela vivre celého, A smolnú sa vaľí (aňi ňezná odtuchi) rékú; 810 Ťažkí uznované potrásá údi mu odfuk. Až v posľed rázem zachopiv sa do réki ze všeckú Skáče ochotňe braňú. Ona svú prišlého žltastú Povzala vímoľinú, a ťichími unášala vodmi; I k tovarišstvu mitú veselého oďeslala vraždú.