ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo zavčas krásneho májového rána. Zora veselo niesla svojho pána do rosavého poľa. Bolo kus chladno, para sa dvíhala, keď kôň odfúkol.

Bojnický zamyslený sedel v sedle, keď odrazu počul hrmot koča. Obzrel sa — a zadivil sa. Dva čierne pony boli zapriahnuté pred malý panský kočík. Na jedinom sedisku vozíka sedela dáma v širokom slamenom klobúku a držala v rukách opraty a bič. Bojnický zastal. Ekvipáž blížila sa.

„Tak včas, milosťslečna?“ volal zadivene Bojnický baronici.

„A vy?“

„Môj kôň sa volá Zora, — nie div!“ vetil tázaný.

„Toto je Slnce a toto Dennica,“ riekla dáma a označila každého šibnutím. „Teda tiež nie div!“

„Nuž, teší ma, milosťslečna…“

„Mňa nie!“ pretrhla ho ona. „Po prvé rada blúdim sama; po druhé ale nerada zídem sa s takým, pred ktorým musím sa hanbiť!“

„Tomu prvému dá sa ľahko odpomôcť…“

„No, no, neberte doslovne!“

„Tomu druhému však nie som ja príčina!“

„Ba áno!“ vetila slečna. „Keby ste boli taký, akého vás chceli mať, tak by som nemusela hanbiť sa!“

Bojnický prekvapene pozrel na ňu.

„Potom ale ja musel by som sa hanbiť vás!“ riekol.

„Ale len za seba, a to je ľahšie!“ vetila barónka.

Chvíľu mlčali, potom preriekla baronica:

„Barón prišiel hrozne rozčúlený od vás. Mali ste snáď vážnejší výstup?“

„Odoprel som mu žiadosť,“ odvetil jednoducho Bojnický.

Baronica skúmavo pozrela na jeho tvár.

„Bolo aj iné!“ preriekla ťahavo.

Bojnický mlčal.

„Som veľmi zvedavá!“ dodala ona.

„Barón urobil nejapnosť: sľuboval!“

„Ó, ó, a čo, ak sa smiem pýtať?“

„Zemianstvo.“

Baronica sa zasmiala.

„A vy na to?“

„Povedal som mu, že som starší zeman než on…“

„A on na to? Nevyvolal vás na súboj?“

„Nie, — odišiel.“

„Vidíte, to si viem vážiť!“ riekla slečna Jelčićová a v jej hlase kypela zlobná irónia.

O chvíľu obrátila tvár k Bojnickému a zrazu pýtala sa ho:

„Povedzte mi, pane môj, čo myslíte vy o mne a o mojom zasnúbení?“

Bojnického trafila otázka ako hrom.

„No, len von, ale pravdu!“

„Ja myslím, že barón Krstić nie je hoden vás!“ riekol hrubo Bojnický.

Ona sa začervenala.

„Prečo?“

„Lebo si vás berie zo sebeckých záujmov!“

„Ďakujem; to viem!“ riekla Jelica. „Ale čo myslíte o mne?“

„Že nepôjdete za baróna!“

„A ak by šla?“

„Že ste márnivá, pýchou nabratá, bažiaca za slávou, za prázdnym leskom, hriešnou pompou — to by myslel o vás!“

Ona sa bôľne usmiala. Jej tmavomodré oči lišťali sa slzami.

„A čo si myslíte teraz o mne o mojom chovaní sa? Ako vysvetľujete si divné, príliš úprimné otázky?“ pýtala sa ho zvlneným hlasom.

On sútrpne pozrel na ňu.

„Ja vám rozumiem úplne!“ riekol pevne. „Na vás robí sa stály tlak; vy nemali ste kam obrátiť sa o radu, lebo zo všetkých strán hučia vám to isté. Nuž chceli ste počuť cudzí súd!“

Jelica povďačne pozrela naňho a pokojne kývla hlavou.

„Odpusťte, ak súd bol prísny!“ riekol Bojnický.

„Som vám povďačná“ vetila ona ticho.

Dlhší čas mlčali; šli krokom.

„Máte krásneho koňa!“ preriekla baronica.

„Lenže je veľmi divý!“ vetil Bojnický.

Baronica silno zašvihla bičom. Zora vyskočila ako besná. Jediným skokom preskočila širokú priekopu a cválala roľou.

Baronica úzkostne vykríkla. Bojnický obzrel sa a videl jej zblednutú tvár.

„Nič sa nestalo!“ volal nazad a o chvíľu usmievavo vrátil sa so Zorou.

Baronica obrátila koníky.

„Teraz vy choďte svojím smerom a ja svojím!“ riekla. „Tému na rozmýšľanie ste mi dali!“

„Nútili ste ma, zato trpkosť nech neobráti sa na mňa!“ vetil Bojnický prosebne.

„Nie, nebojte sa o to!“ riekla ona a láskavo pozrela naňho.

On sa úctivo poklonil a pohol Zoru protivným smerom, Baronica jasným okom dívala sa za ním; potom hnala kone k dedine.

„Keby barón bol taký!“ myslela začervenená a porovnávala.

A Bojnický tiež porovnával baróna s baronicou. Potom si vyhadzoval na oči, že bol príliš úprimný. „Čo ťa do nich? Každý nech sa stará o seba!“ Nuž ale čo mal povedať? Načo sa ho pýtala! Či to kto kedy slýchal, aby snúbenica pýtala mienku cudzieho človeka o svojom snúbencovi? Chcela pravdu, nuž má ju…! Ale či bola pravda, čo povedal…? Bola…! Ale či bol oprávnený povedať ju tak naho? Či nesúdil príliš osobne, predpojato? Veď to, čo vedel, boli len pletky. Sám nepresvedčil sa o nečistote barónových zámerov… „Ak si mu krivdil?“

Poslednú otázku však rozhodne odmrštil. Bol presvedčený, že je barón mizerný špekulant. A to ho pobúrilo. Zato povedal jej pravdu a bol by jej to povedal časom i bez jej otázok… Hohó…! Zastavil koňa a letmo položil si otázky: „A čo ťa to má búriť? Akým právom chcel si sa zamiešať do cudzích pomerov? Čo môže záležať tebe na šťastí alebo nešťastí devy, tebe skoro neznámej? Či je to len čistý humanizmus a či tiež sebectvo? V tom prípade bol by si mizernejší než opovrhovaný barón!“

„Nie, nie!“ tešil sa. „Každého musí vzbúriť, keď vidí, že vznešená deva stane sa obeťou nízkej špekulácie!“

„Teda len to bola pohnútka,“ tešil sa i uspokojil sa: „Áno, bola!“…

Obrátil koňa a cvalom blížil sa k Ostranom. O pol hodiny dorazil k malému dvorcu. Nemálo ho však prekvapilo, že pred vrátami a na rínku stoja grupy ľudí, sviatočne odetých. Tlupy zohnali sa v jednu, keď zazreli jazdca. On sa im poklonil. Utlmené „živio!“ bola odveta; potom osmelili sa ľudia a hlasne volali: „Živio Bojnický!“

Bojnický nevedel si vysvetliť ováciu. Práve chcel sa pýtať na jej príčinu, keď privolali mu dajedni:

„Len choďte dnu, veľkomožný pane. Čakajú vás!“

„Nuž ale čože sa stalo?“ vyvolal netrpezlivo Bojnický.

Ľudia veselo volali: „Živio Bojnický, náš ablegát!“^[28]

Bojnickým prešiel mráz. Splňuje sa výpoveď Jelčićkina i Kĺčova! Vošiel do dvora a zostúpil z koňa.

„Do salónu, prosím!“ riekol úctivo Mišo.

Bojnický šiel do salónu bez slova.

Salón bol plný ľuďmi. Na elegantných foteloch a taburetoch sedeli šediví starci v sviatočných oblekoch.

Odrazu zdvihli sa a vyvolali „živio!“, keď vošiel Bojnický. Starý richtár Rybár prikročil k nemu a hovoril mu trasľavým, sviatočným hlasom:

„Voličia Národnej strany ostrianskeho okresu, ktorých my tu zastupujeme, želajú vám zdravia a šťastia, veľkomožný pane!“

Izba zahučala „živiom“.

„Spolu však máme vám uviesť v láskavú známosť, že uzniesli sme sa na tom, že pri nastávajúcej voľbe krajinského poslanca dáme svoje hlasy len na takého zástupcu, o ktorom je známe, že dušou i telom ľne k svojmu rodu a že bude hájiť práva jeho všemožne. Takéhoto zástupcu mienili sme nájsť vo vás, veľkomožný pane, a zato prichádzame k vám so srdečnou prosbou, aby ste prijali kandidáciu krajinského poslanca v zastupovaní ostrianskeho okresu!“

„Živio Bojnický, náš kandidát!“ volali starci.

S Bojnickým točil sa svet. Ľudia čakali na odvetu. Zobral sa a odvetil neistým hlasom:

„Prekvapili ste ma náramne, bratia moji! No, bárs i nie som úplne načisto so sebou, predsa toľko určite viem, že Národná strana ostrianskeho okresu nájde i zaslúženejšieho, skúsenejšieho zástupcu pre seba, lebo k zastupovaniu, k dôstojnému zastupovaniu jedného okresu nedostačí sama dobrá vôľa. Nuž u mňa; ťažko našlo by sa iných dobrých vlastností. Zato prijmite moje najsrdečnejšie vďaky za veľkú dôveru, ktorou ráčili ste ma poctiť; no necítim v sebe dostatočných síl k ťažkému postaveniu. Nemôžem ho prijať.“

Starci sa zdesili. Starý Rybár pohladkal si dlhé, šedivé vlasy a hovoril znovu:

„Naša strana je presvedčená, že výborne volila, keď obrátila sa na vás, veľkomožný pane, a neodstúpi od svojho predsavzatia. Preto prosím vás znovu, neráčte zmariť nám nádeje, ale dovoľte, aby prišli sme si po odvetu zajtra alebo napozajtre!“

„Tak je! Živio!“ volali prítomní.

Bojnický sa poddal. Aspoň vyhrá času, myslel si.

„Vec je skutočne veľmi vážna,“ riekol. „Nechcem sa prenáhliť, preto budem rozmýšľať o nej. Zajtra vám dám odvetu.“

„Živio!“ volali hostia a potom sa vzdialili.

Vonku však sto hrdiel volalo; „Živio ablegát Bojnický!“

Bojnický rozčúlene sadol si na stoličku.

„Len čo si prišiel, pôjdeš zas preč!“ preriekol starý Bojnický s nádychom mrzutosti.

„Neprijmem!“ odovetil syn.

„No, no, to som nehovoril!“ povedal starý pán. „Rozmysli si a konaj podľa toho!“

„A zas ťa tu nechať?“ nechutne vyvolal syn.

„Osobné záujmy sú posledné oproti takýmto veľavážnym!“ vetil otec.

Otvorili sa dvere a dnu skočil starý Mišo. Tvár žiarila mu radosťou.

„Prečo nie? Prečo neprijali ste hneď? Azda pre gazdovstvo?“ pýtal sa trhanou rečou. „Nie sme my ešte takí starí; ešte aj sami vládzeme pár rokov — a veď to ani netreba tam byť celý rok.“

„Máš pravdu, Mišo.“ riekol starý pán. „Nech si ale sám rozmyslí!“

„No, dobre — ale prijať!“ vyvolal Mišo. „A potom tie cesty, hradské dať napraviť; to je prvé, pán ablegát!“

Zamyslený Bojnický hlasno sa zasmial žiadosti. Potom nehovorilo sa v celom dome o dnešnom prípade.