ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bojnický strávil trpký deň a ešte trpkejšiu noc. Či prijať a či neprijať kandidáciu? A pri rozmýšľaní vše prišla mu otázka: „Čo ozaj baronica povie?“ Keď však dolapil sa pri tom, mrzelo ho to. „Aký vplyv môže mať ona na tvoje rozhodnutie? Ona, snúbenica protikandidáta! Alebo by si už tam mal byť, že by si robil svoj rozsudok závislým od nej?“

Na otázky nedal si odvety. Ledva dočkal sa rána. Keď prišlo, dal osedlať Zoru a letel do poľa. Rozčúlene obzrel sa po každom hurte dákeho voza. No nič — vše sa sklamal — boli to sedliacke vozy. Zora zažila, že pán udrel ju po peknom krku. Vytiahol hodinky.

„Včera bola už tu o takomto čase,“ šomral. „Práve tu zašvihla.“ Zadumal sa a tvár baronicina, so stiahnutými obrvami, červená od studu, prišla mu do umu. — Zas videl tú usmievavú tvár, keď na návšteve nepodaril sa matke manéver. — A zasa zrel včerajší okamih po zašvihnutí, keď Zora naplašila sa: ako úzkostne vykríkla, ako obledla jej tvár.

Zahrmel vozík; Bojnický ohliadol sa a obrátil koňa; ona prichádzala.

Jelica bola bledá, oči boli jej trochu vpadnuté. Pravdepodobne zle spala.

„Idete dnes dosť pozde!“ volal jej Bojnický.

Ona prekvapene pozrela na neho.

„Pozde?“ pýtala sa a tvár zalial jej rumenec. „Práve tak ako včera!“

„Mne zdalo sa dlho čakať.“

„Čakať?“ riekla ona a tvár sa jej ešte lepšie začervenala. Potom sa zasmiala a veselo pýtala sa:

„Dala som vám ja dostaveníčko, že robíte výčitky?“

Nato on prišiel do rozpakov.

„Ovšem nie,“ odvetil, „ale predsa čakal som vás.“

Ona sa smiala.

„Viete, že by som sa teraz už nemala s vami zhovárať?“ pýtala sa ho.

On zadivene pozrel na ňu.

„Áno, počuli sme i my ,živio‘!“ pokračovala ona. „teraz ste nám už otvoreným nepriateľom!“

„Vám?“ pýtal sa on s netajenou výčitkou.

„Nuž, verím, že mne nie — mňa nekandidoval nik.“

„Ba!“ vyriekol on.

Ona sa zachmúrila, potom preriekla:

„O tom nehovorme!“

Mlčky pokračovali v ceste; o chvíľu preriekla baronica:

„Zabudla som vám blahoželať!“

„Ďakujem!“ vetil on. „Ale viete, že by teraz ja potreboval klásť vám otázky, podobné vašim včerajším?“

„Vy!“ vyvolala ona. „Ó, vy ste silný a ja slabá! Vám každý nesie lásku v ústrety, kým mne i najbližší sú neprajní!“

Z jej hlasu vial veľký bôľ. Bojnický chcel ju tešiť, keď ona rýchlo obrátila hlavu nazad.

„Ide barón!“ riekla naľakane a tvár bola jej bledá.

Bojnický sa obzrel a presvedčil sa o pravdivosti jej slov.

„Bojím sa,“ riekla ona ticho. „Mám akúsi zlú predtuchu. Bolo by lepšie, keby ste sa nezišli. Celý dom bol hrozne nahnevaný na vás včera, zvlášť ale barón!“

„Všetko jedno. Ujsť nemôžem!“ vetil pokojne Bojnický.

O chvíľu počuli údery podkov barónovho koňa tesne za sebou.

„Bon jour!“^[29] volal barón a pristúpil s koňom na slobodnú stranu kočíka.

„Dobré ráno, mon cher!“ vetila Jelica. „Človek sa nazdá, že sníva, keď vidí vás takto včas!“

„Ten sen ale istotne nie je príjemný!“ riekol barón so smiechom.

Bojnický chytil uzdu Zory mimovoľne na užšie. Barón tiež zaostal. Jelica tŕpla — neopovážila sa obzrieť.

„Pán Bojnický neuspokojí sa s mandátom, chcel by mi vyrvať i druhé, vzácnejšie!“ riekol barón cez zuby. „To je ale jednoduché zbojstvo!“

Bojnický obledol ako stena. Bez seba vydvihol korbáč a šibol ním do tváre baróna.

Jelica počula ťažký úder, potom výkrik z úst baróna.

Kôň Bojnického naplašene odskočil; no rýchle priviedol ho pán k barónovi.

„Stojíte mi!“ chripľavo preriekol barón.

„Stojím,“ vetil Bojnický chladne a pohol koňa. Príduc k Jelici, bledou tvárou uklonil sa a letel vopred. Pomaly utíšil sa. Rozum dostal slovo. Hanbil sa za svoj skutok.

„To tiež len z humanizmu!“ vysmievalo ho svedomie. „Mandát mu berieš a snúbenicu zobral by si mu tiež. Ale keď ti to povie, tak ho napadneš. — Tak je to: pravda oči kole!“

„Väčší mizerák si než on! Lebo on aspoň neberie od nikoho, ale ty áno; ty si skutočne zbojník!“

„Alebo tvrď, že ty nemyslel si na nič; taj, že náruživosť ťahá ťa k jeho snúbenici!“

Celou silou padol korbáč na telo Zorino. O pár minút doletel ku dvorcu. Tam zas ten istý výjav čakal ho čo včera. Odbavil nakrátko: prijal kandidáciu. Potom zavrel sa do izby a rozmýšľal. Ľakal sa sám seba, hnusil sa sám sebe.

Predobedom prišli sekundanti baróna; poobede poslal Bojnický svojich.

„Všetko prijmite, a čo hneď oprieme si pištole o telá!“ dal im Bojnický úpravu. „Len nech sa stane rýchlo!“

Vôľa sa mu vyplnila. O hodinu doniesli sekundanti zprávu, že súboj bude včasráno.

Bola to dlhá noc pre Bojnického, najťažšia v jeho živote. On nevedomky zaplietol sa do jednania, ktorým opovrhoval. Jemu sa zdalo, že všetko, čo dosiaľ robil, bolo robené len zo sebectva. Keď odmrštil Jelčićkinu žiadosť, keď dal odvetu na otázky Jelicine, keď šibol baróna korbáčom: všetko zo sebectva. On nedoprial sokovi slávu; nevestu mu odhováral, a aby vec slávne dokončil ešte ho potupil.

Bojnický nenávidel sám seba z hĺbky srdca. On nepomyslel na to, že pochybil chronický poriadok, že vedomie o jeho láske k Jelici vzbudilo sa v ňom až po všetkých udalostiach. Nenapadlo mu to, že bol všade nútený k tomu jednaniu: kortešom barónovým nemohol byť z princípu, na otázky Jelicine luhať nemohol a na ublíženie nemohol mať inej odvety než korbáč.

„Nestrelím naňho,“ šomral si pri obliekaní. „Nech ma zastrelí!“

A zas pomyslel si na Jelicu.

„Zastrelím ho ako psa!“ volal zúrivo.

So sekundantmi mal sa zísť na poli, otec netušil nič.

Sadol na koč a sám chytil opraty. Na určenom mieste sa stretli.

„Je všetko v poriadku?“

„Je. Doktora vezú protivní,“ vetili sekundanti.

Mlčky sedeli jeden vedľa druhého. Na rovnom poli stála malá agátová hôrka, taká, aké sadievajú sa na Dolniakoch z príčin klimatických. Ta držal kone Bojnický.

Protivníci boli už tam. Nemo sa uklonili. Pristúpilo sa k deju. Sekundanti nabili pištole. Najstarší vymeral kroky. Ťahal sa lós miesta. Najmladší zo svedkov viedol protivníkov na miesta, určené lósom. Pätnásť neveľkých krokov delilo ich.

Šlo na jeden výstrel. Barón — ako urazený — mal prvý výstrel; po ňom, v čase jednej minúty, mal právo streliť Bojnický.

Protivníci stáli si naproti. Bojnický chladne, barón rozčúlene. Tvár posledného, špatená modro-červeným pásom, uškierala sa, ako čo by bol hovoril: „Neujdeš!“

Oddali sa pištole.

„Strieľať!“ kázal najstarší sekundant a pozeral na hodiny.

V druhom okamihu padla rana barónova. Bojnický sa striasol. Tvár mu obledla. Barón tiež obledol, bol si istý svojej veci — a hľa, — ten stojí.

Bojnický zdvihol rameno.

„Máte len pol minúty!“ preriekol jeho sekundant.

„Nestrieľam!“ vetil Bojnický a oddal mu zbraň.

Barón dostal farbu do tváre; Bojnický však čím ďalej, tým viac obledúval.

„Ste ranený?“ pýtal sa ho lekár.

„V ramene!“ vetil usmievavo Bojnický.

Lekár preskúmal ranu.

„Nešla do kosti, nie je nebezpečná,“ riekol k sekundantom.

Vymyl ranu a priložil obväzok.

Barón ľahko pozdravil a odišiel so svojimi sekundantmi.

„Musíte si ľahnúť doma,“ povedal doktor. „Dostanete pravdepodobne malú horúčku.“