ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň stálo slnce už vysoko, keď sa Bojnický zobudil. Zacengal. Odrazu zhrnuli sa Erža a jej muž Mišo, akoby boli čakali pri dverách.

„Ó, ňaňa Erža!“ vyvolal Bojnický a srdečne podával ruku tučnej matróne. „Ako vidím, ste zdravá.“

„Chvalabohu, mladý pán!“ vetila ona. „Vítam vás, — ale všakže neveríte na povery?“

„Prečože, ňaňa?“

„Lebo ja sa teraz už len podívam na vás; nuž aby vám neprišlo z očú!“ riekla Hrnčiarová a držiac ruku Bojnického v svojej, dívala sa naňho.

Jej vráskovitá tvár vyhladila sa, zvädnuté pery stiahli sa k srdečnému úsmevu.

„Ach, aký ste nám pekný, Janko náš!“ riekla naivne. „Ani starý pán v tomto veku!“

„No, len aby sa vám páčil, ňaňa moja!“ vetil veselo ,Janko‘. „Teraz už tu ostanem.“

„Veď tak dobre!“ riekla Erža. „Čo by ste sa mali zháňať po svete, keď máte všetkého dosť na celý svoj život!“

Potom vytratila sa Hrnčiarová a o chvíľu doniesla raňajky. Následkom toho ale zvedela i „pani matka“, že je k Jankovi voľný prístup — nuž z celej rodiny chýbal iba starý pán z izby mladého Bojnického.

Nikdy herec nemal vďačnejšie publikum ako nový hosť v malom dvorci pri svojom prozaickom zamestnaní. Ženy s úľubou dívali sa na miznutie kávy, šunky, masla.

Bol to zvláštny pomer, ktorý pútal týchto ľudí jedného k druhému.

Pôvodne bol Mišo len obyčajným paholkom a Erža slúžkou v dome Bojnického, no časom sa vyšvihli. Mišo zastáva úrad išpána,^[25] najmä odkedy hostec napadol starého pána, a je veľmi zručným, rozumným gazdom. Erža prevzala zástoj gazdinej po včasnej smrti domácej panej. A majetok niežeby sa bol zmenšoval, ba rozhodne zväčšoval sa zo dňa na deň. Či div potom, že keď Mišo hovoril o majetku, povedal „náš“, a keď Erža spomínala kravy, že povedala „naše“?

Pred piatimi rokmi ovdovela sestra starého pána, vydaná za farárom Trnkom, a prišla tiež do malého dvorca.

„Chalabohu, budeme aspoň dve, pani matka!“ vítala ju Erža.

Pani matke prichádzalo to divné, no v krátkom čase hodila sa do zvláštnych patriarchálnych pomerov, lebo veď krok za krokom ukazovala sa jej neohrozená vernosť a láska k starému pánovi. Následkom toho podržala si pani Trnková hlavne zástoj zastupovania domu navonok.

„Ty si mojím ministrom zahraničných diel, Marta,“ hovoril starý pán. Erža je ministrom vnútorných diel a Mišo ministrom financií, orby a priemyslu!“

„A ty si čo, Paľko?“

„Ja som kráľ, ktorý vždy na tróne sedí!“ vetil tázaný, ukazujúc na svoj staromódny fotel.

Bojnický dovŕšil raňajky.

„Teraz pôjdeš s nami, Janko!“ riekla tetka. „Máme ti všeličo ukázať.“

„To som vedel, že sú husi a kačice prednejšie!“ šomral Mišo.

„No veď i na tvoje kone príde rad!“ odsekla mu Erža.

Potom počala sa túra. Od hydného dvora do kravských stajní, stadiaľ do záhrady, ba ešte i do komôr musel Bojnický nakuknúť.

Konečne sadli si v záhrade pod búdku.

Bojnický dopytoval sa na susedov. No a mal čo počuť. Ženy i mydlili i osievali. Vynímali z toho len pána Jelčića, ale ten je vraj pod papučou.

„A dajžemibože, veru si chytili!“ nadpriadla Erža. „Toho baróna! Že má vraj panstvá v Banáte! Nemá ten ani toľko zeme, čo by si vtáčik oddýchnuť mohol na nej!“

Mišo sa smial a Bojnický tiež. Odrazu prišiel Ondrej do záhrady.

„Aby sa páčilo do salónu.“

„Je tu niekto?“

„Pán Jelčić.“

„Nuž teraz je zas koniec mojim koňom!“ nevrle preriekol Mišo.

Bojnický šiel s tetkou do salónu.

Pán Jelčić bol už obstarný človek. Postavu mal nízku, ale silnú, tvár obyčajnú, holenú; fúzy, v prostriedku vystrihnuté, viseli na oboch koncoch dolu a beleli sa už šedinami, ako aj husté vlasy.

Robil dojem jednoduchého človeka a i vidieť bolo v každom pohybe, že mu je nevoľno v salónnom odeve, že nie je v svojom elemente na parkete. I reč jeho bola primeraná k tomu. Hovoril príliš hlasno a smial sa, že len tak hučalo.

Mladý Bojnický tešil sa, že nenašiel salónnu opicu, ale muža zdravého, priameho.

Starý pán prišiel ďakovať „svojmu mladému susedovi“ za preukázanú službu. O chvíľu stiahol na vyzvanie rukavice a choval sa docela nenútene. Jeho ohorená, rukavici neprivyknutá ruka nebola od štrngania, nuž štrngli si páni skoro za hodinu. A pritom vyprávalo sa o všeličom. Starý Jelčić vedel výborne skandovať „ha, ha, ha,“ a starý i s mladým Bojnickým tiež podľahli tomu.

Starci vrelo tisli si ruky pri lúčení.

„Príďte skoro, pán sused!“ zval ho starší Bojnický.

„Ja by tiež šiel, nuž ale mne neradno chodiť. Príďte teda čím skorej a čím viac ráz.“

Jelčićova tvár sa zachmúrila.

„Prídem, áno, ak len budem môcť!“ riekol vyhýbavo.

Potom sa vzdialil.

Starý Mišo vošiel.

„Azda by sme mohli tie kone pozrieť ešte predobedom,“ riekol.

Šli. Mišo pyšne vysvetľoval premeny, ktoré porobil v konských stajniach za posledné tri roky. Prišli ku krásnemu, čisto čiernemu koňovi.

„Paľo, vyveď Zoru na dvor!“ rozkazoval gazda paholkovi. Ten vyviedol koňa. Zviera bolo skutočne krásne, jeho čierna farba prechádzala do modrej a lišťala sa ako zrkadlo. Malo dlhú hrivu na krku, pyšne ohnutom.

„To je Zora!“ riekol hrdo gazda k Bojnickému. „Toho dal som vymuštrovať^[26] vám. Nenájdete mu rovného naďaleko!“

Bojnický potľapkal koňa; Zora odfúkla a kývla hlavou.

„Krásny!“ riekol Bojnický.

Gazda sa tešil.

„Teraz pôjdeme sprobúvať dvoch štvorročiakov,“ riekol a šiel do predného dvora.

Tam stál batár; paholok držal ohnivé kone.

Bojnický sadol na bak a chytil opraty, gazda prisadol si k nemu.

Bojnický pustil netrpezlivé kone…

Poobede navštívil Bojnický dakoľké známe domy, zvlášť ale nového učiteľa, Mateja Kĺča. Našiel v ňom horlivého — a čo je hlavné — činného Slováka. Mal radosť, keď mladý učiteľ so zápalom mu rozprával, ako sa mu všetko darí. Spevokol má šesťdesiat údov, čítací spolok sto päťdesiat!

„A ste už celkom zriadení?“

„Ešte nie,“ vetil tázaný a divne sa usmial. „Ešte máme výbor voliť. Ale gazdovia nechceli to urobiť, kým vy neráčite prísť.“

„A prečo to?“

„Váš dom je veľmi obľubený,“ vetil vyhýbavo učiteľ, „zvlášte ale vy sám. Ak sa nemýlim, chystá sa vám veľké prekvapenie i v druhom smere.“

„Nuž len si zadržte tajnosti,“ riekol Bojnický pri lúčení, „ale nezabudnite prísť k nám!“

Stadiaľ zašiel do dedinského domu. Po ulici — bolo už podvečer — sedeli ľudia. On zastavil sa pri každej lavičke, veď poznal každého. Zato práve ho mrzelo, že gazdovia tak hrozne úctivo chovali sa k nemu. Sadnúť na lavicu v jeho prítomnosti, ani za svet! A volali ho „veľkomožným“! Kus mrzute dorazil k cieľu. V radnici sedeli predstavení obce. Za vrchstolom sedel staručký, šedivý človek; biele vlasy padali mu na plecia. Na očiach mal okuliare, v rukách „Národnie noviny“.^[27] Z tých čítal nahlas trasľavým hlasom. Druhí pobožne počúvali.

„Pánbohdaj dobrý večer!“ poklonil sa Bojnický, dojatý scénou.

„Pánbohdaj!“ vetili starci a odrazu zdvihli sa zo stolíc.

Úctivé tváre šli mu v ústrety — a sadnúť nechceli si ani títo. A „veľkomožným“ zvali ho i tu.

Toto clivo dotklo Janka. Sadol si — a hneď nato posadali si i starci.

„Nuž akože sa máte, baťkovia?“ pýtal sa ich hosť. „Báťa Rybár je ešte čerstvý, ako vidím; a vy tiež Barina, Sýkora!“

„Nuž len sme ta ešte s božou pomocou!“

„A držíte sa výborne!“ riekol Bojnický, „Vyprával mi pán učiteľ.“

„Ide to, ide, veľkomožný pán, a pôjde aj lepšie!“ vetil starec, čo čítal, richtár Rybár.

„Tak i treba, báťa môj! Ostrany majú šesťtisíc Slovákov, a malo by ich byť viac i v čítacom spolku!“

Takto šla vrava. A keď vstal Bojnický, vstali i oni zo svojich miest a vyprevadili ho z dedinského domu.

Po ceste zbadal Bojnický zas tú istú úctivosť v každej tvári. Ženy, keď prešiel popri nich, povstávali z lavíc a klaňali sa mu. Toto chovanie bolo mu nápadné. „Veľkomožný!“ Však človek vôbec nepočuje to na Dolniakoch! A ešte i ženy povstávajú. Veď to robia len farárom!

A keď prišiel domov, našiel tiež zmenu: domáci všetci usmievali sa mu zvláštne. Prišlo mu na um učiteľovo slovo: „Chystá sa vám prekvapenie!“ Azda predsedníctvo v čítacom spolku — nuž ale to robí také premeny!

Po večeri chytil husle a hral. No dnes nechal umelé skladby. Bolo mu príliš voľne, príjemne, než aby vlieval cit do tesnej formy. Hral ľahké a výlučne veselé národné melódie.

Jeho okná — teraz otvorené — dívali sa do úzkej záhradky, ktorá delila dom od steny medzi „dvorcami“.

„No už bude dosť, otec nebude môcť spať,“ myslel si.

Dokončil — zrazu zatľapkal ktosi za stenou a jemný hlas volal „živio!“ zo susedného parku.

Hneď nato vykríkol bas: „Ma chére!“ a tenor: „Jelka!“ A odpoveď na ne bol zvučný ženský smiech.

Bojnického prekvapil prípad. Rozmýšľajúc o ňom, líhal si.

„Baronica je ozaj zvláštna deva!“ myslel si. „Nebárs stará sa o predsudky… Dobre má!“

O chvíľu už spal.