ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po voľbe. Barón Krstić vyvolený bol ohromnou väčšinou hlasov.

Podvečer dostal Bojnický kartu od pána vyslanca. Stálo na nej: „Mandát ste mi nevzali.“ Bojnický roztrhal kartu. Snažil sa, aby vybil si z hlavy myšlienky na baróna, na voľbu a na svoje vlastné poníženie. Vošiel do parku. Slnce už dávno zapadlo; na protivnej strane obzoru vystupoval plný mesiac. Bol krásny večer. Bojnický sadol si na lavičku. Vetrík tu i tu zašelestil trasľavým lístím bieleho topoľa. Bojnický zadumal sa. Myslel na Jelicu — na svoju Jelicu. Už týždeň ju nevidel. Starý pán chodieval síce každodenne a aj vyprával mu o nej — no predsa — asnáď práve preto — túžil po nej tým väčšmi. Ako ozaj prijme ona zvesť o jeho prepadnutí?

Odrazu jemné tiché tóny udreli mu v sluch. Dakto spieval v susednom parku. Hlas bol rozhodne ženský: mäkký, tenký. Bojnický vstal a pristúpil ku dverciam. Priložil ucho — spev znel celkom nablízku; on rozoznával jednotlivé slová a poznal Jelicu. Pritisol kľučku — tá popustila. Tichým krokom, kradmo vstúpil do susedného parku; potom zastal a váhavo obzrel sa. Neďaleko od seba, tesne pri stene videl malú, kvetnú búdku. Spev zaznieval odtiaľ, kým by však Bojnický prišiel ta, musela by ho Jelica spozorovať, lebo cesta, vedúca k búdke, bola úplne osvetlená. Nevedel rozhodnúť sa — až keď zašušťalo v búdke a Jelica vyšla na cestu.

Bojnický stúpal jej v ústrety rýchlym krokom. Ona utlmene vykríkla, keď ho badala, a bojazlivo pozrela k neďalekému kaštieľu; potom odhodlane vrátila sa do búdky a čakala naňho. On nazdal sa, že mu chce utiecť, preto zrýchlil kroky a rozčúlený vstúpil do búdky. Keď zazrel ju, náruživo privinul ju k sebe.

„Ty, ty votrelec!“ šeptala ona a ľahko bránila sa mu, zato ale vrelosť jeho bozkov viac účinkovala na ňu než chlad večera, lebo vrátila mu dané.

Sadli si.

„Mandát som už prehral,“ preriekol Bojnický, „zato ale…“

„Vyhral si mňa — a ja teba!“ šeptala ona a objala jeho hlavu.

Bledé svetlo mesiaca predralo sa cez väčšiu škulinu lístia a oblialo jej sviežu tvár. Bojnickému duša trepotala od radosti, keď videl ju, takú krásnu, takú oddanú jemu.

„Ty si ale prehrala názov baronica!“ riekol blaženým žartom.

„Zato ale dostanem dva: doktorica a Totica,“ odvetila mu ona nazad.

„A budeš spokojná s čarou názvov?“

„Budem pyšná na ne!“

„Budeme blažení, Jelica!“

Ona kývla.

„Budeme!“ a bližšie pritúlila sa k nemu.

Na cestičke zaškripotal piesok. Jelica nastrašená vytrhla sa z rúk milenca a pristúpila ku vchodu búdky. Oblednutá skočila nazad.

„Matka ide!“ riekla a triasla sa na celom tele. Bojnickým tiež prešiel mráz. Situácia nebola práve najmilšia. Kroky blížili sa. O chvíľu padol stín do búdky.

„Jelica!“ volala Jelčićka do búdky a dívala sa dnu.

„Jelica!“ opakovala matka. „Tu si?“

„Tu som!“ vetila tázaná trasľavým hlasom.

„A čo robíš?“

Jelica mlčala. Jelčićka vstúpila do búdky; zazrela Bojnického. Ako hadom uštipnutá skočila nazad.

„Ach, tak?“ riekla ťahavo a hlasno zasmiala sa. „Vy ste na návšteve, pán doktor. Nóó! Skoro by som ľutovala, že vás mýlim, keby dáma, ktorá zabudla sa, nebola na nešťastie práve mojou dcérou.“

Bojnický vstal a chcel odpovedať, no Jelica nedala mu.

„Mama, nehovor tak!“ riekla ona a hlas jej bol pevný. „Otec vie o našom pomere. Ja nezabudla som sa.“

„Teda pomer! Ha, ha!“ riekla Jelčićka. Potom obrátila sa k dcére a prísne jej povedala: „Choď do svojej izby!“

Jelica podala ruku Bojnickému a odišla.

„Stalo sa to prvý raz, milosťpani,“ preriekol Bojnický, „a česť vašej dcéry je v mojich rukách najistejšia, poneváč chcel som požiadať vás o jej ruku hneď zajtra.“

„Nóó! To mi je novina. Ráčite mať už dávno úmysel nás tak veľmi, veľmi poctiť, pán doktor?“

Bojnický zaťal zuby od jedu.

„Práve len od toho času, čo zbadal som, že nebudem šťastný bez vašej dcéry.“

„No, to ešte uvidí sa, pán doktor, lebo veď uznáte tú možnosť, že vaše šťastie nemusí byť totožné s naším.“

Bojnický mlčal.

„A teda i barón zavadzal vám od toho času.“

Bojnický nedal jej odvety.

„Nuž ale dnes prehrali ste mandát — a, ak sa nemýlim, bude to takisto i s nádejnou snúbenicou.“

„Ja verím, že mýlite sa, milosťpani!“ zlobne preriekol Bojnický.

„Myslíte?“ pokračovala Jelčićka svojím ťahavým hlasom. „Uvidíme!“

Potom kývla hlavou a vyšla z búdky. O pár krokov však zastala:

„Verím, že nájdete v sebe toľko svedomia, aby nevkradli ste sa viac ráz do cudzieho majetku!“ riekla.

„A ja verím milosťpani, že i vy nájdete toľko svedomia, koľko musí mať matka, ak chce menovať sa dobrou!“ sekol jej Bojnický nazad.

„Moje jednanie nepadá pod váš súd…“

„Šťastie vlastného dieťaťa má však byť hlavným cieľom dobrej matky!“ pretrhol ju Bojnický.

„Ktoré však ešte nikdy nedocielilo sa nočnými schôdzkami. — Ináč starosť o šťastie môjho dieťaťa ponechajte mne, pán doktor!“

„Žiaľbohu, nemožno mi urobiť vám po vôli, poneváč od spôsobu vášho starania sa o jej šťastie závisí môj vlastný osud. Odpusťte teda, ak dovolím si…“

„Dobre!“ povedala rozzlobená Jelčićka a rýchlo odišla k domu.