ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň ráno napomenul ho otec, že by sa svedčilo vrátiť Jelčićovi návštevu.

Syn pozorne obliekol sa a čakal netrpezlivo na hodinu salónnych návštev. Bol náramne zvedavý na svojich susedov; však nie div; známy bol s nimi, a predsa nevidel ich ešte dobre.

Spešným krokom stúpal k susednému domu. Cez železnú ohradu videl v preddomovej záhradke ženskú prechodiť sa.

Vstúpil bránou a blížil sa k domu. Dáma pozorne pozrela naňho a šla mu v ústrety. Bojnický bol v rozpakoch. Či to baronica, a či nie?

Boli už docela blízo jeden druhému, Bojnický zdvihol klobúk a neisto preriekol:

„Slečna Jelčićová?“

„Uhádli ste! Nech sa páči!“ vetila ona a išla vopred.

Bojnický bol prekvapený; po prvé rátal na úprimnejšie prijatie, zvlášť zo strany slečny; po druhé však prekvapil ho zjav baronicin. — Videl ju, pravda, veľmi nedokonale pri cestovnom dobrodružstve, no vtedy zdala sa mu docela inou. On predstavoval si ju nižšiu a barnavú, ako Srbky zväčša bývajú. A teraz videl pred sebou vysokú, majestátnu postavu, a jej vlasy, osvietené slnečným svetlom, lišťalí sa ako zlaté nite. Bola teda blondína! „Ale oči,“ mysel si Bojnický, „tie sú predsa čierne!“

Na koridore stretli posluhu.

„Oznám veľkomožnej panej návštevu!“ riekla jej baronica a otvorila dvere salónu.

„Vítajte!“ riekla Bojnickému a ponúkla ho fotelom.

Ona sadla si naproti nemu. Bojnický o malú chvíľu presvedčil sa, že sklamal sa i v očiach, lebo ony neboli čierne, ale tmavomodré.

„Podľa pravdy mal by som sa vám predstaviť, milosťslečna,“ riekol Bojnický, „ak vy tak pamätáte sa na mňa, ako ja na vás.“

„Poznala som vás hneď!“ vetila ona.

„Nádejem sa, že včerajšia nepríjemnosť nemala vážnejších následkov.“

„Ba áno!“ vetila ona. „Barón Krstić je chorý, a ako sa zdá, povážlivo!“

Jej tvár bola hladká; hovorila vymerane, chladne.

„To mi je skutočne ľúto!“ riekol Bojnický a myslel na záhadnú, pravda, nevidenú scénu zvečera.

Ona ostro pozrela naňho.

„Ešte včera večer nebolo mu nič; v noci upadol do horúčky,“ vetila ona, akoby bola vyčítala jeho myšlienky.

Vstúpila dnu pani Jelčićová. Bola taká vysoká ako jej dcéra len omnoho pevnejšia, ba až tučná. Ťahy tváre mala pekné, no sviežosť musel už púder nahradzovať. Bola však elegantný zjav; nikdy by nebolo napadlo človeku, že táto dáma merala súkno v sklepe ešte len pred dvadsiatimi rokmi.

Jediné, čo dalo sa jej snáď vytýkať, bolo, že rada hrýzla si pery a že si rukou — tiež pudrovanou — hladkala frizúru v každom okamihu.

Bola veľmi zbehlá vo vedení rozhovoru. Človek ani nezbadal, ako prešmykla sa z jedného predmetu na druhý. Jej neprajníci tvrdili však určite, že ona hlavne vtedy robí tie rýchle prechody, keď jedná sa o veci, ktorým nerozumie, lebo vraj veľkomožná pani je síce veľmi rozumná, no menej vzdelaná.

„Nebojíte sa nudy, pán Bojnický?“ pýtala sa pani po dlhšom rozhovore.

„Naskrze nie, milosťpani! Práce dosť a zábavu tiež nájdem.“

„No, musíte byť skromný v požiadavkách, zvlášť na dedine ako naša,“ riekla pani Jelčićová. „Človek nemá primeranej spoločnosti.“

Po malej chvíli dodala:

„Nuž ale onedlho premení sa i to k lepšiemu. O mesiac, o dva príde voľba poslanca; vtedy bude hlučne i v Ostranoch.“

„Mienite, milosťpani? Myslíte, že vstúpi sa do akcie?“

„Rozhodne! Jedná sa len o kandidáta.“

„O to je najmenej!“ vetil Bojnický.

„Neverte!“ riekla pani Jelčićová. „Po prvé treba nám takého, ktorý znal by úplne naše pomery a potreby, a to mohol by byť len dakto stadiaľto…“

Dáma hovorila pomaly. Bojnický náhodou pozrel na baronicu a videl, ako sa začervenala a ako sťahovali sa jej obrvy.

„…Po druhé však treba, aby sme boli potom svorní bez ohľadu na národnosť a vieru!“

„Len kde by sa našiel v Ostranoch žiadaný?“

„Ó, to snadno nájsť!“ riekla so smiechom pani Jelčićová. „Mohla by som napríklad začať hneď s vami!“

Bojnický urobil posunok prekvapenia.

„Ráčite žartovať, milosťpani!“ vetil rýchlo „Ja…“

„No, no!“ skočila mu do reči dáma. „Chcela som vám len ukázať, že ľahko nájsť. Aby ďalej nešla, tu je napríklad i barón Krstić! Je už i oslovený od Srbskej národnej strany.“

Baronicine obrvy boli úplne stiahnuté a tvár bola jej silno červená. Matka prísne pozrela na ňu, keď chcela preriecť.

Bojnický to videl a bol nemálo prekvapený. Bol na čistom s položením. Jelčićka znížila sa na obyčajného korteša za svojho budúceho zaťa, a baronicu to urážalo.

„Skutočne, ráčite ma prekvapovať, milosťpani!“ vetil zadivene Bojnický. „A ráčil pán barón prijať kandidáciu?“

„Spolovice,“ vetila Jelčićka. „Tak, ako čo ho i len polovica vyzvala!“

Bojnický porozumel narážke.

„Však dalo by sa docieliť vyzvanie i z druhej polovice, otázka je len, či by barón chcel prijať národný program?“

Jelčićka hrýzla si pery.

„Myslím, že by nezáležalo na tom,“ vetila. „Nech len máme svojho zástupcu a nech zastupuje záujmy naše verne!“

„Pravdaže!“ riekol Bojnický. „To ale vyjde na jedno, poneváč záujmy srbskej a slovenskej strany v Ostranoch sú totožné so záujmami tých dvoch národov!“

„Lenže v tom páde zas prepadneme!“ odvetila Jelčićka. „Kdežto, keď donesieme svoje národné snahy do harmónie s programom, napríklad vládnym, tak máme víťazstvo isté!“

„Lenže to víťazstvo nebude naše, ale víťazstvo vlády!“ povedal Bojnický. „Pán barón teda mieni paktovať a tak vystúpiť?“

„Zdá sa mi, že je to najrozumnejšie!“ odpovedala Jelčićka ťahavo.

„Je len vec náhľadov a presvedčenia!“ sekol Bojnický. „Pochybujem však, že by v tom prípade svornosť panovala i u samých Srbov. A čo týka sa Slovákov, som presvedčený, že ani jedného hlasu nedajú na vládneho kandidáta!“

Jelčićka pohladila si vlasy.

„Však celá vec je ešte ďaleko!“ riekla nechutne. „Spomenula som ju len náhodou.“

Bojnický pozrel na baronicu. Ona sa usmievala. Bojnický s úľubou díval sa na jej sviežu, krásnu tvár a mimovoľne usmial sa i sám, keď si pomyslel, že matka kortešuje, aby jej dcéra stala sa „poslancovou“, táto ale teší sa, keď nepodarilo sa matke vtáka lapiť.

„Milosťslečna istotne odpustí, že vyslovil som sa takto rozhodne o veci, ktorá týka sa indirektne i jej!“ riekol.

„Mňa?“ pýtala sa ona začervenená. „Ani najmenej! A keby aj, — tomu kvôli veru nikdy nerobte násilie vlastnému presvedčeniu!“

Jej hlas znel pevne. Matka rýchlo, no zlobne pozrela na ňu.

O chvíľu odporúčal sa Bojnický. Dámy zvali ho k ďalším návštevám.

Doma našiel učiteľa Kĺča. Roztratene počúval zprávy, že čítací spolok má odvčera večer o šesťdesiat údov viac a že to všetko jeho osobnému vplyvu môže ďakovať.

„Zajtra bude zriaďujúce zhromaždenie.“

„Prídem naň!“ vetil Bojnický.

Keď odišiel Kĺč, vypytoval sa ho otec na dojmy, ktoré susedia urobili naňho.

„Baronica je utešená!“ počal.

„To som vedel, že tým počneš!“ smial sa otec.

„A nie je pyšná, len zle vychovaná. Ona ani nechce byť barónkou, ale nabili jej to do hlavy!“ pokračoval Janko.

„A skadiaľ ty to vieš tak určite?“ pýtal sa ho otec úsmešne.

„Je to len moja mienka!“ vetil syn v rozpakoch.