ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veselo niesla Zora svojho zotaveného pána do poľa. Od tých čias, čo posledný raz bol vonku, podrástlo žitko a klasy počaly žltnúť. Ležal úplné dva týždne. A teraz prvá cesta platí tým miestam, kde schádzal sa s ňou. Možno, že ju nájde.

Už zďaleka černela sa mu v žltkavom poli Jelicina ekvipáž. V okamihu doletel k nej.

Ona natešene obrátila hlavu k nemu, však vedela, že je to on, a bez slova podala mu ruku z vozíka.

On dlho držal jej ruku vo svojej a uprene díval sa do jej tmavých očú. Tak dlho, až ona silou vytrhla si ruku a bojazlivo sklopila oči, lebo mohli by vyzradiť…

„Veľmi ma teší,“ riekla ticho, „vidieť vás zdravého!“

Jeho oči, vpadnuté do tváre, lišťali sa zimnične a ešte vždy boli uprené na jej tvár.

„Mne bolo by najpríhodnejšie nehovoriť,“ riekol vrelo, „lebo ja neviem vyjadriť to, čo cítim, keď môžem vidieť vás opäť!“

Rumenec polial jej tvár.

„Všeličo zmenilo sa od tých čias!“ riekla.

„Viem!“ povedal on. „Rozprával mi váš otec. A to snáď ešte najväčšmi prispelo k môjmu zotaveniu!“

Ona mlčala.

„Viete, prečo prišlo k výstupu medzi mnou a barónom?“ pýtal sa jej.

Ona nemo pozrela naňho.

„Povedal mi, že chcem vyrvať mu okrem mandátu i vás. Zato pokutoval som ho, zato bol súboj medzi nami.“

Ona sklonila hlavu, nesmela hore pozrieť.

„A robil som mu krivdu, to bola pravda. Vtedy ešte nevedel som to, no pri súboji — nestrelil som naňho.“

Ona sa zachvela, z tváre mizla jej krv. Zrakom otázky dívala sa na jeho vyhriatu tvár.

„Od toho času nemyslel som na nič, len na vás a na tento okamih, keď zídem sa s vami prvý raz. Povedzte mi, Jelica, mysleli ste trochu na mňa, keď roztrhli ste pomer s barónom?“

Ona kývla hlavou a láskavo pozrela mu do tváre.

„Hahó!“ ozval sa blízky hlas. „Panstvá ani nevidia, ani neslyšia!“

Naprostred cesty stál Jelčić a potuteľne usmieval sa na párik.

„Prechádzal som sa, odpusťte, ak som mýlil vás!“ riekol so smiechom.

„Sme…“

„No, no, nie som zvedavý!“ skočil starý pán do reči.

Potom vyskočil k Jelici.

„Ak vás teda nemýlim: pokračujte!“ riekol veselo a zapálil si na cigaru. „No dajte mi vedieť aj počiatok.“

Jelica nevedela, kam podieť zrak od hanby. No Bojnický rýchlo hodil sa do situácie.

„Počiatok je ten, že povedal som slečne, že ju ľúbim…“

„Pekne! A ona na to?“

„Dosiaľ ešte nič!“

„Hm — a vy na to?“

„Tiež nič!“

„A ona na to?“

Jelica dala sa do smiechu. Bojnický prišiel do rozpakov.

„A čo hodláte teraz robiť — oba?“ pýtal sa pokojne Jelčić.

„Ja sa chcem pýtať slečny, či chcela by ma namiesto baróna?“

„Teda predsa prídete k veci!“

Jelica smutne pozrela na otca. „Nežartuj, apík!“ riekla ticho.

On pohladkal jej tvár.

„Prečo, keď ja už i tak viem koniec?“ riekol so smiechom. „No, ale prečo neodpovedáš?“

„S barónom som preto pretrhla,“ riekla pevne Jelica, „poneváč som cítila, že vas…“

Jelčić sa smial z celého hrdla.

„Nikdy také vyznanie lásky! On na koni, ona na koči s otcom — nemôžu sa ani len bozkať!“ volal a skoro zašiel sa od smiechu.

Bojnický skočil z koňa a položil nohu na stúpadlo koča. Chytil Jelicu do náručia a zľúbal jej sčervenenú tvár.

„Ha, ha, ha!“ skandoval starý pán. Potom zostúpil z kočíka a objal Bojnického.

„Ja to už viem dva týždne!“ riekol dojato. „Prezradili ste mi príliš mnoho v horúčke. Ináč mám vás tak rád, Janko, že bol by vám ju ponúkol, ak ma nepredídete.“

Potom vyšiel na kočík a vzal opraty z rúk Jeliciných.

„Daj to mne,“ riekol úsmešne. „Tebe teraz oči pôjdu inam — ako na cestu.“

Bojnický ľahko vyšvihol sa do sedla a mimovoľne pichol Zoru ostrohami. Táto divo pustila sa do galopu. O chvíľu sa vrátil. Jeho tvár bola červená a usmiata.

„Ako dieťa, keď dostane novú loptu!“ sekal starý a zasmial sa nad stavom zaľúbencov.

Ona tiež podľahla jeho veselosti. Zavše zasmiala sa a keď Bojnický nedržal s ňou, rýchlo zachmúrila sa jej tvár a starostlivo pozrela naňho. Keď ale usmial sa jej potom, zas cvendžal jej zvonivý smiech čistým povetrím žltkavej roviny.

Skoro bez slova dorazili k dedine.

„Jelka, prídeš zajtra zas?“ pýtal sa Bojnický.

Jelica sa začervenala, veď prvý raz jej tykal.

„Hohó!“ vyvolal starý pán. „Vy máte prácu, Janko, o týždeň je voľba. Máte času i potom!“

Bojnický sa zamračil.

„Potom prídeš k nám!“ riekla ticho Jelka a podala mu ruku.

„A vari si už tykáte?!“ povedal hrozne indignovane starý pán.

„Tak sa patrí!“ riekol Bojnický.

„Nešťastní ľudia!“ smial sa starý pán. „A mama — čo povie?“

Jelica kus obledla.

„No, no, neboj sa, Jelka moja“, tešil ju otec. „Pôjde to všetko.“

Bojnický sa uklonil a obrátil koňa k malému dvorcu. Jeho otec prechádzal sa v koridore, keď sa on vrátil.

„Bol si dlho, Janko!“ vítal ho. „Ako si sa vyčervenal!“

Janko by bol najradšej objal otca.

„Tetka Marta mi hovorila, že videla ťa s Jelčićovci,“ preriekol po prestávke zas otec a skúmavo pozrel na syna.

Janko sa zapýril ako chlapec.

„Teda už vypukol požiar?“ pýtal sa starý pán.

„Áno! Ale ho nebudeš hasiť, všakže, otec?“

Starec sa smial.

„Čo by som si pomohol? Ináč však mi je to nie novina,“ odvetil otec.

Zvonku bolo počuť kroky. Hneď nato vstúpili traja páni, za nimi hajdúch.

„Ach, pán slúžny! Čomu ďakovať…“ povedal starý Bojnický.

„Prichádzam úradne, pánovia!“ vetil slúžny vážne. „Na vyšší rozkaz nutno mi robiť prehliadku vo vašom dome. Ráčte ma exkuzovať,^[31] pánovia. Je mi istotne clivo, nepríjemne — no sluhom som, musím poslúchať.“

Bojnickovci stáli ako skamenení. Ich dom prezerať!

Starému blysla myšlienka.

„To istotne kortešský kúsok!“ riekol ostro. „O týždeň je voľba a môj syn je kandidátom veľkej strany, ktorej dôveru nemožno kúpiť — no odňať, zničiť ju môjmu synovi, to možno.“

„Ja nesmiem skúmať po príčinách,“ vyhováral sa slúžny. „Mne daný je rozkaz, ja ho musím previesť.“

„A z čoho sme obžalovaní?“ pokojne pýtal sa mladý Bojnický.

„Že ste agitátori, nebezpeční štátu. Že stojíte v úzkom a hriešnom pomere s cudzími vládami.“

„Stará flinta, stará pieseň, pán slúžny!“ vyvolal starý Bojnický. „Nuž ale nie je to ani prvý a pravdepodobne ani posledný kúsok lojálnej, slobodomyseľnej vlády. Pred tým nezachránia ani jedného Slováka jeho v poctivej práci ošedivené vlasy, nám práve nutno vyčkať svoj čas!“

Hostia cítili sa zle, najmä slúžny netajil, že mu je krušno.

„Vám ale nutno je plniť rozkaz, pánovia!“ preriekol zas starý pán a rukou ukázal na dvoje izbových dverí.

Páni vošli bez sprievodu do bytu.

Starý pán rozčúlene sa prechádzal. „Áno! Vyčkať svoj čas — ten príde! Ó, príde, syn môj!“

„Ani Rím nesmel šliapať pravdu a právo bez pokuty!“

„To je všetko barónovo maslo!“ riekol mladý Bojnický.

O pol hodiny vyšli úradníci. Hajdúch niesol za náručie kníh.

„V inštrukcii velené mám, aby zhabal všetky spisy a knihy, ktorým nerozumiem a ktoré zdali by sa podozrivými!“ vysvetľoval slúžny.

Hajdúchovi bolo teplo. Kropaje potu stáli mu na čele.

Mladý Bojnický hodil okom na knihy a mimovoľne sa zasmial.

„Chudák človek!“ riekol veselo. „Keby dali čítať tie knihy vám, Jovane, tak by videli, čo sú za ne. Nuž — ale majú „ruské“ litery^[32] — čo sú hneď aj srbské!“

Páni si posadali. Najmladší vyňal papier, černidlo a pero. Písala sa zápisnica.

„Prosím vpísať aj register kníh!“ žiadal mladý Bojnický.

„Prosím diktovať!“

Bojnický chytil hrubú knihu.

„1. Starý a nový zákon…“^[33]

Páni sa zadivili — pisár písal.

„2. Oblici čili mluvnica ilýrska.^[34] 3. Pjesmarica srbska.^[35] 4. Pesme Branka Radičevića.^[36] 5. Pesme Zmaja Jovana Jovanovića…“^[37]

„Prosím!“ pretrhol slúžny diktovanie. „Nechajme to tak; ručím vám za knihy.“

Bojnickovci sa smiali.

Páni uklonili sa hlboko a vzdialili sa z domu.

O hodinu vedel i vrabec v Ostranoch o „udalosti“, o „buričstve“, „panslavizme“, pri ktorom dostihli Bojnickovcov. V ten istý deň však vedeli to už i v iných dedinách ostrianskeho volebného okresu.

Druhého dňa Bojnický počal túru ako kandidát po dedinách a — prišiel zbitý. Všade vítali ho nemé, poplašené tváre medzi voličmi.

„Vyslancom už nebudeš!“ šomral si blamovaný kandidát.