ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koč zastal.

„Čože je? Vari sa vlka bojíte?“ volal Mišo.

No kone nechceli vopred, spínali sa.

„Niečo musí ležať na ceste!“ vysvetľoval Mišo Bojnickému a skočil z koča.

Bojnický narátal po cupkaní asi pätnásť krokov, keď Mišo zastal a švihol na niečo bičom.

„Nuž živé je nie — ináč by ušlo,“ hovoril Mišo. „Musím zakresať.“

O chvíľu počul Bojnický jeho radostný výkrik.

„Potvora, skoro ma naľakalo, a ono je — bunda!“

Potom cupkal nazad a vyhodil nájdenú bundu na bak.

Pozorne ju obzreli pri svetle. Bola to pekná ženská bundička. Hádali, čia môže byť?

„Možno, že patrí Jelčićovcom,“ mienil Mišo. „Videl som ich pri stanici, najskôr i oni čakali na dakoho.“

Koč kotúľal sa ďalej v hustej tme a ešte v hustejšom blate.

Bojnický myslel na nových susedov, lebo boli im bezprostrední susedia.

Polovicu majetku srbských zemanov Dovićovcov kúpil starý Bojnický; druhú polovicu kúpil po päťadvadsiatich rokoch, to jest pred rokom, Jelčićovci. Jedna a tá istá ohrada z liateho železa otáča kaštiele a parky Bojnického a Jelčića. Pôvodne bol to jeden kaštieľ, jeden veľkolepý park. Teraz delí ich vysoký múr a názov. Jelčoćov kaštieľ volá sa „veľký dvorac“,^[8] poneváč je na poschodie; Bojnického „malý dvorac“, poneváč je prízemný. S majetkom prevzali i povinnosti: sú spoloční patróni srbskej pravoslávnej a slovenskej evanjelickej cirkvi v Ostranoch. So starým Dovićom podelil si to však Bojnický tak, že onen mal patronát srbskej, tento však patronát slovenskej cirkvi. A susedia žili i ináč svorne. Múr, postavený hneď po zakúpení majetku, dal Bojnický preraziť. Dvere prišli doňho a susedia schádzali sa každodenne v svojich záhradách. No Dović, omnoho starší než jeho sused, umrel a dedičia predali majetok Jelčićovcom.

„Ba či tie dvere ešte jestvujú?“ myslel Bojnický a staré rozpomienky prišli mu na pamäť… Na kaštieli „veľkého dvorca“ bola vysoká veža, z nej viala vždy srbská zástava. Teraz to už, pravda, nesmie byť, lebo to vlastizrada, keď kto zrejme ukáže, z akej matky pošiel… Nuž v tej veži veľa býval malý Janko. Z nej bol utešený voľný výhľad na šíre, rovné polia, a keď otec pozde chodil k obedu, mnoho ráz vyštveral sa Janko na vežu, aby ho vyzeral. Z terasy „malého dvorca“ čakala ňaňa Erža na jeho znak. „Ide!“ zavolal plným hlasom Janko, keď zazrel batár^[9] otcov, a ňaňa Erža už potom smelo zavarila hotovú polievku… Pravda, teraz to už všetko bude inak.

Krik pretrhol ho v rozmýšľaní. Nejasné tóny leteli povetrím a v diaľke rovno pred nimi bolo vidieť svetlo.

„Už dávno hľadím na to svetlo a neviem, čo to môže byť,“ preriekol Hrnčiar.

Oba uprene dívali sa rovným smerom. Mišo udrel do štvorky.

O chvíľu bolo rozoznať ľudské hlasy.

„Kola idu!“^[10] bolo počuť a svetlo vydvihlo sa.

Vo výkriku zastúpené boli všetky štyri hlasy. Tenor znel kus plačlivo, bas tvrdo.

„Stani!“^[11] zaznelo hrubo, keď koč Bojnického bol v bezprostrednej blízkosti svetla.

„Ko je?“^[12] volal nazad Mišo. „Iz puta!“^[13]

„Točak nam ispao!“^[14] vetil predošlý hlas a zas vydvihol sa lampáš.

„To sú Jelčićovci!“ šomral Mišo a zastavil kone.

„Čakajte, báťa môj, ja pôjdem!“ preriekol Bojnický a rýchlo vyňal z ručného kufríka veľké papenhajmky,^[15] obul si ich.

Vyskočil z koča a kráčal k svetlu, brodiac sa blatom.

„Točak nam ispao!“ privolal mu zas basový hlas.

„To som už počul,“ vetil Bojnický. „A zlomilo sa vám niečo?“

„Nie!“

Na ceste ležal elegantný vozík. Okolo neho stáli traja v čiernom, jeden, ktorý svetlo držal, v bielom obleku. Vidieť sa nedalo, lebo lampáš viac slepil, ako osvetľoval, odrazu ale i lampáš zhasol od vetra.

Bojnickému bolo do smiechu.

„Máte revolvery, panstvá?“ riekol veselo.

„Nesvedčí sa teraz žarty robiť!“ vetil zvučný alt.

„Báťa Mišo, doneste lampáš!“ volal Bojnický.

Starý Hrnčiar zašomral čosi a doniesol žiadané. Bojnický vydvihol ho a podíval sa na osoby, stojace okolo.

„Som doktor Bojnický, cestujem do Ostrian; ak môžem v čom slúžiť, som hotový!“

„Koleso nám vypadlo a kočiš sám nemôže ho zodvihnúť,“ riekol bas.

Bojnický sa hlasite zasmial.

„Teda zodvihnúť!“ riekol a zas sa smial. „A vy by ste boli čakali na cudziu pomoc až do rána, než by ste sa boli sami dali do práce?“

Alt sa tiež smial.

„Veď ale i onaj — klinec sme stratili!“ riekol bas rozpačite.

„Lônik!“ opravil ho bas v bielom obleku.

„Choďte na garád^[16] a odlomte dáku haluz!“ preriekol Bojnický k poslednému.

Širičiar odišiel a o chvíľu doniesol haluz. Bojnický oddal mu lampáš a nožom strúhal klin z haluze. Potom zavolal Miša.

„Zdvihnite voz!“

Koleso položilo sa na os. Bojnický vystrčil improvizovaný lônik.

„Smiem sa pýtať, kam ráčite?“

„Tiež do Ostrian,“ vetil tenor. „Sme vám veľmi povďační za službu, ktorú ste nám preukázali!“

„Je mi ľúto, že nemohol som vám pomôcť úplne!“ vetil Bojnický. „Váš koč môže doraziť do Ostrian, len naprázdno, poneváč by drevený lônik nevydržal tlak väčšej ťarchy. Cesta je príliš zlá.“

Dámy (tenory) nastrašene vykríkli a cupkali pritom v blate, ako keď je človeku zima a pustí sa do čardášu.

„Máme spoločný cieľ,“ pokračoval Bojnický. „Ráčte teda prijať môj voz, naši kočiši pôjdu za nami.“

„Sme vám veľmi povďační, ale však ani neviete, koho by ste viezli…“ preriekla dáma.

„To nič nemení na veci!“ skočil jej Bojnický do reči. „Urobte to však hneď, lebo vystavíte sa prechladnutiu. Ak uznáte za dobré pomenovať sa v koči, bude ma tešiť, — ináč nejedná sa o mená, ale o vec.“

Jeho hlas znel rozhodne výsmešne. Dáma hlasom alt preriekla zlobne:

„Honorár beriete si v poznámkach — vopred!“

Bojnický sa zasmial.

„Ako fiakrista vo veľkých mestách!“ vetil.

„Na dedine by ste sa však nemuseli báť, že ujdeme, tým menej, lebo sme vaši susedia, Jelčićovci!“ riekla posmešne.

„Teší ma!“ uklonil sa Bojnický. „Vás pravdepodobne nie, lebo drahí vozkovia sú nepríjemní ľudia.“

„Naskrze nie!“ vetila veselo posmešná dáma. „Aspoň im netreba ďakovať.“

„Na tom mi ani nezáleží, preto nebol som zvedavý na mená. — Báťa Mišo, dožeňte voz!“

Opravený koč Jeličićov vystúpil z cesty a na jeho mieste zastal Mišo s kočiarom.

„Nemáte príčiny neprijať vďačnosť, panstvá!“ riekol Bojnický a otvoril dvere na koči.

Dámy bez slova vstúpili.

Pán prv predstavil sa:

„Som barón Krstić.“

„Prosím, hore na bak ku mne, pán barón, Dnes. budeme kočišia!“ vetil mu Bojnický a vyšiel na bak.

Barón ostýchavo sadol si k nemu.

„Celý koráb!“ preriekla výsmešná dáma.

Bojnický sa obzrel. V matnom svetle videl mladú bielu tvár a dvoje ohnivých očú. Bola to Jelica Jelčićová.

„Noe robil koráb^[17] preto, poneváč vedel, že s gondolou neďaleko ujde!“ odvetil Bojnický úsmešne.

„Anachronizmus!“^[18] riekla baronica.

„Ktorý sa však dnes eklatantne^[19] dokázal!“ vetil so smiechom Bojnický. „Chceli ste prejsť gondolou našimi cestami, mokrými, pokazenými snáď od potopy sveta!“

„Môžem pohnúť, prosím?“

Dámy prisvedčili. Pustil kone klusom.

„Pekné kone!“ preriekol barón. „Sú mladé?“

„Prvniak napravo je Hviezda, má šesť rokov; pri ňom Divoch bude mať asi sedem. Zadné sú párne, tie majú najviac po päť, lebo ma ešte nevozili.“

Jelica sa smiala v koči.

„Ma chére,^[20] nerozumiem, čo tu smiešne!“ riekol barón do koča. „Nieto krajšieho zvieraťa než kôň!“

„A pes, pán barón?“ pýtal sa Bojnický.

„No, áno, pes sa ešte kvázi vyrovná,“ odpovedal barón. „Máte rád psov, ste poľovníkom?“

„Nie som, ale psov mám rád; sú verní a dobrí strážcovia.“

„Hm!“ riekol barón. „Máte pekný revír.“

„Lenže málo zveri.“

„Zajacov veľa a kačíc ešte viac u vás. Od nás ich vyplašili. Však len cesta delí majetky.“

„Vy ste istotne lovcom, pán barón?“

„Som, no v našom revíre už ťažko čo dostať pod ranu.“

„Ráčte len smelo i do nášho prejsť, ak vám ľúbo!“ vetil Bojnický.

„Potom aspoň nebude výhovorka platiť!“ preriekla posmešne baronica. „Pravda, keby zajac mal kolesá a stala by sa mu taká nehoda ako nášmu koču, tak by už potom bol pod ranou, — všakže, barón?“ pýtala sa a smiala sa.

„Ma chére, skutočne prekvapujete ma svojou dobrou vôľou!“ zlobne riekol barón.

„Tomu sa však tým väčšmi máte tešiť, mon cher,^[21] poneváč je to zriedkavosť!“

Barón šomral čosi pod fúz.

„Ináč nesmiete byť taký citlivý!“ riekla posmešne baronica. „Konečne poľovníctvo nie je vaším povolaním.“

Bojnický pozrel na baróna. Ten stisol pery a mlčal.

„Ráčite sa ekonómiou zaoberať, pán barón?“ pýtal sa ho Bojnický zlomyseľne.

Baronica sa hlučne smiala.

„Má vážnejšie povolanie!“ riekla žartovne. „Musím totiž predstaviť vám ho ako svojho snúbenca. Uznáte: úloha dosť ťažká!“

Barón hrýzol si pery.

„Ale istotne i sladká!“ riekol Bojnický a skoro pustil sa do smiechu. „Ráčte prijať moje blahoželanie!“

„Skadiaľ ráčite prichádzať, pán doktor?“ pýtala sa pani Jelčićová.

„Z cudzozemska, milosťpani.“

„Ste už dávno neboli doma?“

„Tri roky.“

„Teraz však ostanete?“

„Doma — orať a siať, milosťpani.“

„Študovali ste ekonómiu?“

„Teraz áno, predtým právo.“

„A nepáčila sa vám tá kariéra?“

„Ba áno, no otec žiadal, aby som sa dal na hospodárstvo.“

„Má pravdu,“ preriekol barón. „Zem je najistejšia, a vy máte jej hodne.“

„Sám toľko, koľko my všetci!“ riekla baronica a z jej hlasu viala silná irónia.

Bojnický sa zadumal. Jednotlivé slová narážky Jelčićkine, ba celé jej chovanie sa voči barónovi, hádzali divné svetlo na ich pomer. Bojnickému zdalo sa, že ona opovrhuje barónom. „Nuž ale chce byť barónkou!“ myslel si a šibol do štvorky.

„Ale ozaj, panstvá, neráčili ste stratiť bundu?“ pýtal sa odrazu. „Tam je v koči.“

Slečna obzrela ju a priznala sa jej.

„Máte o gram viac práva na vďaku!“ riekla žartovne.

„To ide na rádaš!“^[22] vetil podobne Bojnický.

„Vtedy ale musí byť ,prepitné‘ väčšie!“ riekla ona a potom sa oba smiali.

Barón sa hniezdil na svojom mieste.

„Zvláštne nepochopujem!“ šomral nahlas.

„Že som veselá?“ pýtala sa ho baronica. „Máte byť rád, mon cher, že nestojíte v blate. Už i takto nestojím dobre za vaše zdravie.“

„No, no, ma chére!“ obrátil na žart barón. „Aby sa na vás nesplnilo proroctvo!“

„Na mne?“ smiala sa baronica. „Ja by sa konečne sama bola dala do toho kolesa — ale vy…“

„Jelka!“ preriekla ticho pani Jelčićová.

„Nuž ale čože robiť, mama, však zaspíme, ak sa nebudeme zhovárať!“ omlúvala sa slečna.

Zato ale mlčali hodnú chvíľu. Každý bol zabraný do svojich myšlienok.

„Máte vy snúbenicu, pán doktor?“ pýtala sa odrazu baronica.

„Jelka!“ ostro vyvolala matka.

Barón bol tiež docela indignovaný. I Bojnického prekvapila otázka.

„Nuž ale, keď som ja povedala pánu doktorovi, že som zasnúbená, prečo by on nemohol povedať mne to isté?“ riekla Jelica mrzuto. „Ináč nechcem vedieť, ale hovorte teda dačo, alebo nech barón bárs píska; len nech je daký hurt, lebo zaspať nechcem!“

Barón sa hlasite zasmial a myslel, že vykoná dáky geniálny kúsok, keď podrobí sa jej vôli.

Počal pískať zodranú melódiu na: „O du lieber Augustin“.^[23] (Ako známe, druhá veta je: „Geld ist hin.“)^[24]

„Ó, prosím, len nie z vlastného života!“ preriekla s tuhou narážkou baronica.

Barón zamlkol a viac ani nepískal. Bojnický počul, ako zaškripotal zubami od jedu.

Mlčky sedeli v koči. Cez hluk žiab a hrmot koča bolo počuť brechot psov a hlasy kohútov. Blížili sa k dedine. Kone zarehtali a bez nútenia dali sa do rýchlejšieho klusu. Z tmy vylučovali sa biele domce s čiernymi oknami. O chvíľu dorazili do dediny. Na rínku umiernila štvorka klus: prichádzali k domu.

„Teda sme doma,“ preriekla pani Jelčićová.

Z jednej strany rínku stáli dva kostoly, z druhej panské „dvorce“ Bojnického a Jelčićov.

V „malom dvorci“ otvorila sa brána, v nej bolo vidieť svetlo.

Bojnický zastavil kone a dočkal, kým Mišo z druhého voza prišiel. Potom zostúpil z baku.

„Tešilo ma, panstvá!“ riekol a uhol sa.

„Ďakujeme!“ bolo počuť z voza.

Mišo sadol na bak a hnal koč do „veľkého dvorca“; Bojnický ale zamieril domov.